Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 12/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. M. a S. M., zastúpených

advokátom JUDr. Jánom Garajom, Floriánova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa a v spojitosti s

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. M. a S. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2013 doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a S. M. (ďalej len „sťažovateľka“,

spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a v spojitosti s (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia nesúhlasia s výsledkom

vyvlastňovacieho konania vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré patrili sťažovateľovi.

Krajský stavebný úrad v Trenčíne (ďalej len „krajský stavebný úrad“) rozhodnutím

č. KSÚ 2010-188/2355-7/Ju z 26. mája 2009 (ďalej len „rozhodnutie krajského stavebného

úradu“) rozhodol o vyvlastnení nehnuteľností v kat. úz... vedených na liste vlastníctva ako

vlastníctvo sťažovateľa. Finančnú náhradu krajský stavebný úrad určil podľa znaleckého

posudku č. 86/2010 zo 6. apríla 2010 v celkovej sume 180 171,42 €. Vzhľadom na to, že

predkladateľ návrhu na vyvlastnenie už vyvlastňovanému podľa predchádzajúceho

rozhodnutia uhradil sumu 200 089,92 €, bol sťažovateľ zaviazaný na vrátenie rozdielu.

Krajský stavebný úrad súčasne podľa § 8 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest

pre motorové vozidlá v znení rozhodujúcom pre danú vec odkázal vyvlastneného

s požiadavkou na vyššiu náhradu, aby sa obrátil so žalobou na príslušný súd.

Proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

poukazoval na pochybenia krajského stavebného úradu, a okrem iného sa domáhal zmeny

prvostupňového rozhodnutia tak, že mu má byť priznaná náhrada za vyvlastnené pozemky

v sume 524 847 €.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)

rozhodnutím č. k. -1/Ob z 2. septembra 2010 (ďalej len „rozhodnutie

ministerstva vnútra č. k. -1/Ob“) rozhodlo tak, že rozhodnutie

krajského stavebného úradu v časti o poučení o opravnom prostriedku zmenilo a vyslovilo,

že ostatné časti rozhodnutia krajského stavebného úradu „zostávajú nezmenené“.

Sťažovateľ podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra

č. k. KVSU-SSUP-49/2010-1/Ob v rámci správneho súdnictva, ktorú odôvodnil tým, že

predmetné rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené, ministerstvo vnútra sa

nevysporiadalo s jeho námietkami, čo viedlo podľa neho k tomu, že nebola správne

vypočítaná náhrada za vyvlastňované nehnuteľnosti. Zároveň namietal diskrimináciu, keďže

ostatní vlastníci dosiahli vyššiu náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -67

zo 17. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že v danom prípade boli splnené podmienky na

vyvlastnenie z dôvodu verejno-prospešného záujmu na základe schváleného územného

rozhodnutia súvisiaceho s výstavbou významnej investície, a po preskúmaní spisového

materiálu a administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že neboli zistené žiadne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja sťažovatelia [sťažovateľka tvrdila, že

je účastníčkou konania, na ktorú sa pre nerozlučné spoločenstvo práv so žalobcom musí tiež

vzťahovať rozhodnutie a postup súdu podľa

(ďalej aj „OSP“)]. Sťažovatelia v odvolaní tvrdili, že krajský súd sa nevysporiadal s ich

námietkou, že vzhľadom na rozpor medzi záhlavím listiny a obsahom listiny [rozhodnutie

bolo vydané na hlavičkovom papieri Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo dopravy“)] nie je zrejmé, ktorý orgán

rozhodnutie vydal, či ministerstvo dopravy, alebo ministerstvo vnútra. Zároveň sťažovatelia

tvrdili, že správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, prehliadol nesplnenie podmienok na

vyvlastnenie a určenie výšky náhrady (nepreukázanie bezvýslednosti dohody) a dopustil sa

aj iných pochybení, ktoré mali mať za následok nesprávne právne posúdenie veci

a nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Zároveň sťažovatelia tvrdili, že účastníčkou konania

mala byť aj sťažovateľka, a tým, že nebola za účastníčku správneho konania považovaná,

jej mal byť odmietnutý prístup k spravodlivosti.

Najvyšší súd odvolaniu sťažovateľov vyhovel a napadnutým rozsudkom zmenil

rozsudok krajského súdu tak, že podľa a rozhodnutie

ministerstva vnútra č. k. -1/Ob zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„V doterajšom konaní súdy a správne orgány neupriamili svoju pozornosť na ust. § 8

ods. 3 , ktoré má pre ďalší priebeh správneho i súdneho konania

o preskúmanie zákonnosti určujúci význam.

Podľa o niektorých opatreniach na urýchlenie

prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení účinnom ku dňu rozhodnutia,

ak v konaní nedôjde medzi účastníkmi k dohode o náhrade za vyvlastnenie, správny orgán

v rozhodnutí o vyvlastnení určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej trhovej

cene určenej znaleckým posudkom. S požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie

odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd. Stavebník diaľnice je povinný určenú

náhradu za vyvlastnenie vyplatiť vyvlastnenému do 21 pracovných dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení stavebníkovi.

Uvedené ustanovenie vyníma nárok na vyššiu náhradu za vyvlastnenie z právomoci

správnych orgánov, a tým nepriamo i z právomoci súdov konajúcich v správnom súdnictve

o preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí. Tento nárok sa stáva predmetom

sporového občianskeho súdneho konania a patrí do právomoci všeobecných súdov...

(a tento nárok, pozn.) prejednáva a rozhoduje súd v občianskom súdom konaní...

Konania o vyššiu náhradu pred stavebným úradom a všeobecným súdom nemôžu

prebiehať súbežne...

Najvyšší súd uznal ako odvolací dôvod žalobcom vytýkanú formálnu vadu

rozhodnutia č. KVSU-SSUP-49/2010-1/Ob zo dňa 02. 09. 2010, spočívajúcu

v nezrozumiteľnosti označenia orgánu, ktorý rozhodoval odvolaní... Súd prihliadol

na skutočnosť, že ide o rozhodnutie, ktoré spôsobuje nútený trvalý prechod vlastníckeho

práva. Ide o vlastnícky titul. Ako také musí byť formálne perfektné. V danej podobe by

mohlo byť kedykoľvek v budúcnosti spochybnené ako paakt, ktorý je nulitný, a na ktorý sa

nahliada, ako keby neexistoval... Z dôvodu právnej istoty pre zakladané vlastnícke vzťahy

(vyvlastnenie je originárnym spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva) bol tento nedostatok

najvyšším súdom vyhodnotený ako dôvod pre zrušenie odvolacieho rozhodnutia pre

nezrozumiteľnosť v časti označenia orgánu verejnej správy, ktorý vo veci rozhodoval...,

a vec bola vrátená príslušnému správnemu orgánu do štádia odvolacieho správneho

konania.

Konajúce správne orgány pristupovali k napadnutému rozhodnutiu o vyvlastnení ako

k celku. Formálne neodčlenili jednotlivé samostatné výroky... Nejde síce o vadu konania,

ale výrok o náhrade za vyvlastnenie a výrok o odkázaní vyvlastneného s vyššou náhradou

na súd, sú samostatne spôsobilé byť predmetom odvolacieho správneho konania i súdneho

konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Vzhľadom na to v ďalšom odvolacom

konaní je potrebné dôvody odvolania i žaloby identifikovať vo vzťahu k jednotlivým

výrokom. Z odvolania... (proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu, pozn.), že smeruje

iba proti výške náhrady za vyvlastnenie... Z odvolania nevyplývajú žiadne námietky voči

výroku o vyvlastnení s ohľadom na splnenie jeho podmienok v časti predmetu, účelu, cieľa

vyvlastnenia a podmienok tohto výroku podľa §-110 (stavebný

zákon) v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd predbežne

vyhodnotil, že žalobca ako vyvlastňovaný nepodal odvolanie proti „výroku o vyvlastnení“

rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Trenčíne... Výrok preto nadobudol

právoplatnosť uplynutím lehoty na odvolanie.

Vecne správne posúdenie právoplatnosti výroku o vlastnení je právne významné

vo vzťahu k námietke žalobcu, vznesenej až v odvolacom súdnom konaní, že

spoluvlastníckou vyvlastnených pozemkov je aj... (sťažovateľka, pozn.). Žalobca v priebehu

odvolacieho správneho konania kúpnou zmluvou zo dňa 4. 8. 2010 previedol na ňu

spoluvlastnícky podiel 1/100 k pozemkom, ktoré už boli vyvlastnené... Pokiaľ výrok

o vyvlastnení nadobudol právoplatnosť pred právnymi účinkami vkladu (06. 09. 2010),

žalobca už nemohol byť vlastníkom predmetných nehnuteľností, disponovať s nimi a platne

previesť spoluvlastnícky podiel. Od vyriešenia tejto právnej otázky potom závisí účasť, resp.

neúčasť (sťažovateľky, pozn.) v ďalšom odvolacom správnom konaní, do ktorého najvyšší

súd vracia zrušenú vec.“

Sťažovatelia s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasia. Podľa ich

názoru najvyšší súd «konštatuje, že konajúce správne orgány pristupovali k napadnutému

rozhodnutiu a vyvlastnení ako k celku. Formálne neodčlenili jednotlivé samostatné výroky.

NS SR (najvyšší súd, pozn.) ďalej vo svojom odôvodnení konštatuje, že jednotlivé výroky

o vyvlastnení, o výške náhrady, ako aj výrok o náhrade sú spôsobilé byť samostatne

predmetom odvolacieho konania, a preto je úlohou správneho orgánu rozhodnúť vo vzťahu

k jednotlivým výrokom. Zároveň konštatuje, že z odvolania podaného sťažovateľom 1) voči

rozhodnutiu Krajského stavebného úradu v Trenčíne č. KSÚ 2010-188/2355-7/JU zo dňa

26. 05. 2009 nevyplývajú námietky proti výroku o vyvlastnení iba proti výroku o náhrade.

Týmto svojím tvrdením spôsobil NS SR stav právnej neistoty, nakoľko je zrejmé, že

odvolaním sťažovateľa 1) zo dňa 01. 06. 2010 bolo napadnuté celé rozhodnutie nielen jej

časť.

Nakoľko sťažovateľka... (sťažovateľka, pozn.), musela byť účastníčkou správneho

konania, pretože bola v čase správneho konania spoluvlastníčkou, musel ju súd považovať

aj za účastníčku konania pred súdom a mal ju podľa pribrať do konania...

Sťažnosťou napádané rozhodnutie trpí neprekonateľnou vadou spočívajúcou

v porušení základného práva a spravodlivý proces aj v tom, že Najvyšší súd prejudiciálne

v odôvodnení určil, že... (sťažovateľka, pozn.) nikdy nebola vlastníčkou vyvlastňovaných

nehnuteľností aj napriek do dnešného dňa svedčiaceho a ničím nespochybneného

vlastníctva, ktoré je zapísané na LV č. 9916 k. ú... Takýmto odôvodnením ju pre účely obiter

dictum rozhodnutia ako závesného stanoviska „de facto“ vyvlastnil a tak ako v samotnom

správnom konaní tak aj v konaní pred súdom sa rozhodlo o nej bez nej. Takýto postup súdu

je podľa nás hrubým porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces...“». Najvyšší súd sa podľa sťažovateľov vôbec nezaoberal ďalšími dôvodmi, ktoré

vytýkali rozsudku krajského súdu.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu sťažnosť podľa , v ktorej navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že

základné práva sťažovateľa „podľa SR, Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36

ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ boli postupom najvyššieho súdu

a napadnutým rozsudkom porušené, a aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňujú nárok na náhradu trov konania.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) oznámila predsedníčke ústavného súdu, že

v ňou označených veciach vrátane veci sťažovateľov vystupuje na strane odporcu najvyšší

súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti, a vzhľadom na trestné oznámenie podané

predsedom najvyššieho súdu smerujúce proti jej osobe, ako aj ním opakovane mediálne

prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené voči jej osobe, hoci sa sama necíti byť

predpojatá a je pripravená rozhodnúť nestranne a objektívne, predložila jej vec na

zabezpečenie postupu podľa . Vec bola v súlade

s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2013 rozhodol, že

sudkyňa Ľudmila Gajdošíková nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie v konaní

vo veci sťažovateľov vedenom pod sp. zn. .

Sudca Ladislav Orosz listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona

o ústavnom súde oznámil predsedníčke ústavného súdu, že v ním označených veciach

vrátane veci sťažovateľov vystupuje na strane odporcu najvyšší súd v rámci jeho

rozhodovacej činnosti, a vzhľadom na trestné oznámenie podané predsedom najvyššieho

súdu smerujúce proti jeho osobe, ako aj predsedom najvyššieho súdu opakovane mediálne

prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené voči jeho osobe, hoci sa sám necíti byť

predpojatý a je pripravený rozhodnúť nestranne a objektívne, predložil jej vec

na zabezpečenie postupu podľa . Vec bola v súlade

s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 5. júna 2013 a uznesením sp. zn.

z 24. októbra 2013 rozhodol, že sudca Ladislav Orosz nie je vylúčený

z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľov vedenom pod sp. zn.

.

Sudca Ján Luby listom z 28. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom

súde oznámil predsedníčke ústavného súdu, že v ním označených veciach vrátane veci

sťažovateľov vystupuje na strane odporcu najvyšší súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti,

a vzhľadom na urážlivé vyhlásenia predsedu najvyššieho súdu na jeho osobu vo vzťahu

k veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej konal a rozhodoval, hoci neexistujú

dôvody na jeho vylúčenie z konania, predložil jej vec na zabezpečenie postupu podľa § 28

ods. 2 . Vec bola v súlade s rozvrhom práce (Spr 224/2013)

pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2013 rozhodol, že

sudca Ján Luby nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľov

vedenom pod sp. zn. .

V období od doručenia oznámení v zmysle

predsedníčke ústavného súdu do rozhodnutia o nich príslušným senátom sa nemohlo vo veci

sťažnosti sťažovateľov konať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že

základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) sú „výsledkové“, to znamená,

musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (,

, ). Obdobné platí aj v prípade porušenia základného práva

podľa . V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania

o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť

o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (). Nemožno

akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným

súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne

neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť

(m. m. , ).

Aj keď je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale

rozhodnutie, ktorým bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že vec bola v konečnom

dôsledku vrátená orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Rozhodnutie orgánu verejnej

správy (vyvlastnenie nehnuteľností), ktoré napadol sťažovateľ žalobou v rámci správneho

súdnictva, bolo zrušené a ministerstvu dopravy bolo uložené vo veci ďalej konať.

Sťažovatelia tak budú mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v správnom konaní

a následne prípadne aj v súdnom konaní v rámci správneho súdnictva. Sťažovateľom

napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadli sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v ich právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom

procesnom prostriedku, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje, a to

v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jeho

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody. Najskôr

teda musí prebehnúť celé správne konanie a súdne konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľom naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe alebo v opravných konaniach ().

V danom prípade ústavný súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek

splnené. Ani námietka sťažovateľov o tom, že najvyšší súd prejudiciálne rozhodol, že

sťažovateľka nie je podielovou spoluvlastníčkou, nespĺňa podmienky uvedených výnimiek.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na rozdiel od názoru sťažovateľov v tejto

súvislosti iba konštatoval, že sťažovateľka má byť účastníčkou konania pred správnym

orgánom vtedy, ak by sťažovateľ bol v čase prevodu podielu na predmetných

nehnuteľnostiach na sťažovateľku ich vlastníkom. V prípade, ak by k prevodu predmetných

nehnuteľností na sťažovateľku malo dôjsť až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým by

došlo k ich vyvlastneniu, nemohla by sa stať ich podielovou spoluvlastníčkou, a teda ani

účastníčkou správneho konania. Vyvodenie záverov z takto postavených premís prenechal

orgánom verejnej správy. Aj ostatné námietky sťažovateľov sa v konečnom dôsledku týkali

právneho posúdenia veci a zistenia skutkového stavu, ktoré budú opätovne predmetom

posudzovania najprv orgánov verejnej správy a následne všeobecných súdov, a preto ich

možno korigovať v rámci nasledujúceho konania pred nimi. Vecné dôvody týchto námietok

môžu sťažovatelia v uvedenom konaní uplatniť.

Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záverov najvyššieho súdu

vyslovených v napadnutom rozsudku spôsobom navrhovaným sťažovateľmi, poukazuje

však na to, že najvyšší súd odôvodnil napadnutý rozsudok nielen argumentom

o zmätočnosti označenia orgánu, ktorý mal rozhodnutie vydať, ale aj argumentom

o nemožnosti konať o nároku na vyššiu náhradu za vyvlastnenie v rámci správneho

súdnictva. Najvyšší súd považoval tieto dôvody za dostatočné na zrušenie rozsudku

krajského súdu, a preto sa, pochopiteľne, nemusel detailne vysporiadať s ďalšou

argumentáciou uvedenou v odvolaní.

Okolnosť, že v zmysle je správny orgán viazaný právnym

názorom súdu vysloveným v správnom súdnictve, neznamená, že sťažovatelia nemôžu

v ďalšom štádiu namietať proti nimi oponovanej interpretácii právneho názoru najvyššieho

súdu, a to aj na základe totožnej argumentácie, akú predložili v prerokovanej sťažnosti

ústavnému súdu, s tým, že správne orgány a eventuálne následne aj všeobecné súdy budú

musieť zvážiť relevanciu ich argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci

svojho rozhodovania (m. m. ).

Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1

aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľov proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom prerokovaní odmietol,

nepovažoval už za potrebné vyzývať ich na predloženie splnomocnenia na ich zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom, keďže nebolo pripojené k sťažnosti, a zároveň bolo už bez

právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014