Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 61/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VAMEX,

a. s., Košice, Lubina 1, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom,

Gelnická 33, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VAMEX, a. s., Košice, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VAMEX, a. s., Košice (ďalej

len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. augusta 2012 (ďalej

len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Košice IV dodatočným platobným výmerom

č. /Pav z 21. októbra 2010 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“)

vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie

obdobie november 2005 v sume 1 938,95 €. Správca dane neuznal sťažovateľke uplatnenú

DPH z faktúr vyhotovených spoločnosťou B., s. r. o. (ďalej len „dodávateľ“), za stavebné

práce, ktoré boli vykonané na objekte rodinného domu, ktorý nebol vo vlastníctve

sťažovateľky, keďže nehnuteľnosť nebola a ani nemala byť využívaná na podnikanie.

Proti dodatočnému platobnému výmeru podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

uvádzala najmä to, že predmet nájmu podľa listinných dôkazov a ústnej dohody mal byť

sťažovateľkou využívaný na kancelárske, skladové priestory, regeneračné priestory a na iné

účely. Doba nájmu bola dohodnutá do 31. decembra 2030. Prenajímateľ prenechal právo

odpisovania nehnuteľnosti sťažovateľke ako nájomcovi. Po kolaudácii v zmysle zmluvy

o budúcom nájme a ústnej dohody bola 23. augusta 2007 podpísaná nájomná zmluva.

Stavba sa už v roku 2005 využívala na uskladnenie majetku a archiváciu dokladov

a pozemok na parkovanie vozidiel sťažovateľky. Rodinný dom a jeho okolie sa v súčasnosti

využíva na obchodné stretnutia s obchodnými partnermi, na zasadnutia predstavenstva,

dozornej rady, na uzatváranie obchodných vzťahov, na preškoľovanie vedúcich

zamestnancov a na firemné akcie pre zamestnancov sťažovateľky. Sťažovateľka podala

proti dodatočnému platobnému výmeru odvolanie.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

rozhodnutím č. I/223/124-33236/2011/999608-r z 21. marca 2011 (ďalej len „rozhodnutie

daňového riaditeľstva“) na základe odvolania sťažovateľky potvrdilo dodatočný platobný

výmer. Podľa daňového riaditeľstva na posúdenie veci bolo smerodajné, že sťažovateľka

nebola a ani nie je vlastníkom nehnuteľnosti, stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie

boli vydané pre tretiu osobu. Sťažovateľka mala byť nájomcom nebytových priestorov,

parkovacích plôch a príjazdových komunikácií, ktoré sú vo vlastníctve tretích fyzických

osôb. Tvrdenie, že sa v rokoch 2005 až 2007 finančne spolupodieľala na výstavbe

nehnuteľnosti, ktorá bola vo vlastníctve tretej osoby, nepreukazuje, že fakturované stavebné

práce boli použité na účely podnikania sťažovateľky. Ani uvedené zmluvy, ani samotný

nájom nič nezmenili na skutočnosti, že sporné stavebné práce fakturované sťažovateľke boli

prijaté treťou osobou a až následne mala byť nehnuteľnosť predmetom nájmu sťažovateľky.

Do ukončenia kolaudačného konania sťažovateľka nemohla využívať nehnuteľnosť

na podnikanie.

Daňové riaditeľstvo vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí ďalej konštatovalo, že

predmetná nehnuteľnosť pred vydaním kolaudačného rozhodnutia a pred podpisom zmluvy

o nájme nebytových priestorov nebola využívaná sťažovateľkou. V danej veci je podľa

daňového riaditeľstva rozhodujúce, že predmetná nehnuteľnosť bola a je vo vlastníctve inej

osoby a nadobudnutá služba (stavebné práce) nemala priame a bezprostredné spojenie

s výstupnými plneniami sťažovateľky. Existencia tohto spojenia je nevyhnutná ešte pred

tým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočítanie dane, a to z dôvodu stanovenia

rozsahu tohto oprávnenia. V čase vzniku práva na odpočítanie dane musí byť zrejmý účel,

na ktorý sa prijaté tovary a služby použijú. V rozhodnutí daňového riaditeľstva sa ďalej

poukazuje na to, že v tomto prípade zrejmý účel bol deklarovaný v stavebnom povolení

vydanom pre tretiu osobu na stavbu rodinného domu. Rodinný dom nebol použitý

na podnikanie, pretože daňovník k dani z nehnuteľností, ktorým je osoba odlišná

od sťažovateľky, deklaroval predmet dane ako stavby na bývanie, a nie ako stavby

na ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu. Sťažovateľka

preto podľa daňového riaditeľstva nepreukázala, že fakturované stavebné práce boli použité

na účely jej podnikania.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Podľa sťažovateľky je na rozhodnutie

vo veci samej potrebné zodpovedať to, či je, alebo nie je odpočítanie dane podmienené

vlastníctvom sťažovateľky k nehnuteľnosti, a či bolo medzi odpočítaním dane a použitím

služby (stavebných prác, dodaním stavby) na účely podnikania sťažovateľky priame

a bezprostredné spojenie. Ostatné zistenia (napr. užívanie predmetu budúceho nájmu

sťažovateľkou pred kolaudačným rozhodnutím, neplatenie, resp. započítanie nájomného,

daňové priznanie tretích osôb) nie sú podľa sťažovateľky pre rozhodnutie podstatné.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -47

z 12. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol

a plne sa stotožnil so závermi daňových orgánov. Podľa rozsudku krajského súdu je

rozhodujúca vecná, a nie časová súvislosť medzi odpočtom a použitím služby, zároveň však

vykonané dôkazy spochybňujú tvrdenie sťažovateľky, že stavebné práce realizované

na stavbe rodinného domu boli dodané sťažovateľke na uskutočňovanie jej podnikania.

Podľa názoru krajského súdu sa pri hodnotení dôkazov nemôže znižovať vážnosť takých

dôkazov, ako je stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, daňové priznanie a ďalšie

zistenie správcu dane a za rozhodujúce považovať iné doklady – zmluvy, ktoré by

po formálnej stránke zdôvodňovali opodstatnenosť uplatneného odpočtu DPH.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Podľa nej je rozsudok

krajského súdu nedostatočne odôvodnený, postupom súdu došlo k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie, zároveň tvrdiac, že jej mala byť postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom. Základnou a východiskovou námietkou sťažovateľky bolo

tvrdenie, že dodanie stavby podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

neobsahuje podmienku zmeny vlastníckeho práva, a preto nie je rozhodujúce, že predmetná

nehnuteľnosť bola, alebo je vo vlastníctve inej osoby. Krajský súd sa podľa sťažovateľky

uvedenou námietkou vôbec nezaoberal a v prijatom právnom závere sa obmedzil iba

na reprodukciu tvrdení žalovaného, čím jej odňal možnosť konať o uplatnených námietkach

pred súdom. Krajský súd ani nepreskúmal a neozrejmil všetky rozhodné skutočnosti

týkajúce sa hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie DPH.

Napadnutým rozsudkom najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil. Podľa názoru najvyššieho súdu «je rozsudok krajského súdu tak, ako ho odvolací

súd citoval, skutkovo aj právne dostatočne odôvodnený, pričom krajský súd okrem

dôvodovej časti citovanej aj v tomto rozsudku odvolacieho súdu uviedol aj podstatné

dôvody rozhodnutí daňových orgánov ako aj dôvody žaloby, s obsahom ktorej sa v

dôvodovej časti svojho rozsudku v plnom rozsahu vysporiadal. Odvolací súd nevidí dôvody

pre tvrdenie, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a tým porušil právo

žalobcu na spravodlivý proces.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci, pokiaľ ide o právo

na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie november 2005. Žalobca podľa názoru súdu

jednoznačne nepreukázal vecnú súvislosť medzi tovarmi a službami dodanými mu

v novembri 2005 dodávateľom B., s. r. o., ktoré mali byť vykonané na objekte rodinného

domu nepatriaceho žalobcovi, pričom nie je preukázané, že daň uvedenú na faktúre zaplatil

žalobca ako platiteľ dane za dodávky v súvislosti s jeho podnikateľskými aktivitami

(v novembri 2005). Žalobca najmä nepreukázal, že by v novembri 2005 existovala čo len

zmluva o nájme nehnuteľnosti, ktorou mal byť deklarovaný účel dodávky. Odvolací súd

pripomína v konaní nespochybniteľné skutkové zistenie, že na budúci predmet nájmu bolo

vydané stavebné povolenie až po uzatvorení zmluvy o budúcom nájme zo 14. 5. 2005

a zmluva o samotnom nájme bola uzatvorená až po novembri 2005.

Odvolací súd sa oboznámil so zmluvou o budúcom nájme zo dňa 14. 5. 2005

a konštatoval, že v čl. I. bod 2/ uvedený záväzok nájomcu, že sa „bude odo dňa podpisu

zmluvy podľa projektu a plánu stavby finančne spolupodieľať na výstavbe nehnuteľností –

rodinného domu na pozemku, ktorý sa nachádza v kat. úz... p. č..., ktorý je vo vlastníctve

prenajímateľa“, sám osebe nie je dôkazom toho, že žalobca prijal zdaniteľné plnenie

uvedené na faktúre a toto použil na účely vlastného podnikania, resp. nepreukázal priame

a bezprostredné spojenie s vlastnými plneniami. V čase tvrdeného vzniku práva

na odpočítanie dane nebol jednoznačne zrejmý účel, na ktorý sa prijatá služba vo vzťahu

k podnikaniu žalobcu má použiť. Na druhej strane bolo nesporné, že dodávka nesmerovala

na stavbu realizovanú žalobcom, ale na stavbu realizovanú iným subjektom, a to na stavbu

rodinného domu. Na uvedenom základe môže odvolací súd len potvrdiť záver krajského

súdu, podľa ktorého po hodnotení vykonaných dôkazov, jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti,

záver správneho orgánu neodporuje zásadám logického myslenia a uvažovania, ak neuznal

žalobcom uplatnený odpočet dane z faktúry č. 0511063 z 21. 11. 2005. Pokiaľ ide o výšku

dodatočne vyrubenej DPH, táto v konaní nebola rozporovaná.».

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa

, ktorou navrhuje, aby ústavný súd prijal nález, ktorým by vyslovil, že

ním boli porušené základné práva sťažovateľky a 2 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (v spojitosti

s rozsudkom krajského súdu) je nedostatočne odôvodnený, nemá „žiadnu oporu

v existujúcom hmotnom práve“, a to či už vnútroštátnom práve alebo európskom práve

[Šiesta smernica Rady č. 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa daní z obratu — spoločný systém DPH: jednotný základ jej

stanovenia, mim. vyd. Ú. v., kap. 9, zv. 1, s. 23 - 62 (ďalej len „šiesta smernica“)],

a najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov natoľko odchýlil od ich

znenia, že zásadne poprel ich účel a význam, čím mal porušiť jej základné práva podľa

a 2 a právo podľa dohovoru.

Podľa sťažovateľky mal najvyšší súd dať odpoveď na otázku, či „odpočítanie dane

je alebo nie je podmienené vlastníctvom k nehnuteľnosti...“, keďže malo ísť o otázku

s podstatným významom pre rozhodnutie vo veci, táto otázka ako taká vyžadovala aj

„úplne jednoznačnú a jasnú odpoveď“. Najvyšší súd mal výslovne uviesť, z ktorého

ustanovenia by mala takáto podmienka vyplývať. Keďže tak

najvyšší súd neurobil, podľa sťažovateľky je jeho napadnutý rozsudok nepreskúmateľný.

Najvyšší súd mal ďalej podľa sťažovateľky odpovedať aj na otázku, či „bolo alebo nebolo

medzi odpočítaním dane a použitím služby (stavebných prác) na účely podnikania

sťažovateľa priame a bezprostredné spojenie“. Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu navyše aj arbitrárny, keďže pre rozhodujúce kritérium použitia na účely

podnikania na jednej strane považuje za dôležitú súvislosť vecnú a nie časovú, ale zároveň

predmetné kritérium vykladá iba vo vzťahu k časovej, a nie vo vzťahu k vecnej súvislosti.

Sťažovateľka ďalej poukazuje aj s odkazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podľa nej nesprávny právny záver najvyššieho súdu

(v spojitosti s rozsudkom krajského súdu), keďže „pre uplatnenie nároku na odpočítanie

dane postačuje s ohľadom na objektívne okolnosti zrejmý úmysel samostatne vykonávať

ekonomickú činnosť. Právo uplatniť nárok na odpočet dane vzniká už pri prvých

investičných výdavkoch... “, a tento úmysel už sťažovateľka v daňovom konaní preukázala

listinnými dôkazmi (zmluvou o budúcom nájme). Sťažovateľka ďalej na podporu svojich

tvrdení uvádza, že „náklady na výstavbu... sú zúčtované v (jej) dlhodobom majetku,

prenajímateľ prenechal právo odpisovania (sťažovateľke) a na uvedenej adrese nie je nikto

z vlastníkov prihlásený k trvalému alebo prechodnému pobytu“. V čase vzniku práva

na odpočítanie dane tak boli splnené podmienky na jej odpočítanie.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin podal 22. februára 2013 proti

sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň

v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013

formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz

v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom

z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň

ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa ,

t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky na rozhodnutie senátu

ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce

ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľky, sú členmi senátu IV. ÚS

ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených

veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení JUDr. Štefana

Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach

nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina

(predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas

tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia

z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3

konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia JUDr. Štefana Harabina

o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS

vo veci vedenej pod sp. zn. , predložili vec predsedníčke ústavného súdu

na zabezpečenie postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením č. k.

-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti – uznesenie o námietke predsedu najvyššieho

súdu a o oznámeniach sudcov nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať

do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie

v správnom súdnictve patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych

názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základných práv podľa a 2 a práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,

o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je

rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Pri posúdení sťažnosti zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý

rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd rozhodujúci

v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy;

v tomto prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len

preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy (, ). Taktiež najvyšší súd nemohol

nahrádzať úvahu orgánu verejnej správy vlastnou úvahou (v okolnostiach danej veci ide

o úvahu, či sú splnené podmienky na odpočítanie DPH).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky boli rozsudky krajského súdu

a najvyššieho súdu odôvodnené argumentáciou, podľa ktorej je relevantné vlastnícke právo

k stavbe, pričom na túto základnú otázku mal najvyšší súd (rovnako, ako aj krajský súd pred

ním) dať jasnú odpoveď. Zároveň sťažovateľka namieta nedostatky pri vyhodnotení

skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k tomu, či poskytnuté

plnenie spĺňa podmienky na odpočítanie DPH. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu navyše sťažovateľka poukazuje na jeho arbitrárnosť spočívajúcu v tom, že

mal na jednej strane na splnenie podmienok pre odpočítanie DPH posudzovať súvislosť

vecnú, a nie časovú, ale zároveň predmetné kritérium (účel plnenia na výkon vlastnej

podnikateľskej činnosti) v skutočnosti posudzoval iba vo vzťahu k časovej, a nie vo vzťahu

k vecnej súvislosti.

Ústavný súd preskúmal v už uvedených intenciách napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu a s námietkami sťažovateľky sa nestotožnil.

Najvyšší súd súhlasil s názorom sťažovateľky, že na posúdenie oprávnenosti odpočtu

DPH je rozhodujúca vecná a nie časová súvislosť medzi odpočtom a použitím služby,

pričom sa stotožnil so závermi krajského súdu, podľa ktorých bolo v konaní pred správnymi

orgánmi dostatočne preukázané, že zdaniteľné plnenie nebolo uskutočnené na účel

vlastného podnikania sťažovateľky. Osobitne a nad rámec odôvodnenia rozsudku krajského

súdu (poukazujúceho na stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, ktoré predurčuje

stavbu na účely bývania, ako aj daňové priznania na daň z nehnuteľnosti, ktoré tiež

potvrdzujú nepodnikateľský účel využívania nehnuteľnosti) zdôraznil krajský súd to, že

zo zmlúv medzi sťažovateľkou a tretími osobami, ktoré mali deklarovať podnikateľský účel

dodávky (využívanie stavby), nevyplýva, že by zdaniteľné plnenie použila sťažovateľka

na účely vlastného podnikania, a navyše bolo nesporné, že „dodávka smerovala na stavbu

realizovanú iným subjektom, a to na stavbu rodinného domu“. Tomuto záveru neodporuje

ani rozhodovacia činnosť Súdneho dvora vo vzťahu k šiestej smernici, na ktorú sa

sťažovateľka odvoláva, keďže tá uvádza iba kritériá, ktoré sa majú použiť pri výklade

a aplikácii šiestej smernice (v tomto prípade podnikateľský účel uskutočnených výdavkov),

posúdenie ich splnenia však prináleží správnym orgánom a všeobecným súdom členských

štátov. V tomto prípade dospel najvyšší súd k takému záveru, že považoval predmetné

kritérium za nesplnené. Z uvedeného vyplýva, že na posúdenie veci najvyšším súdom

nebola relevantná otázka vlastníckeho práva nehnuteľnosti tak, ako to uvádza sťažovateľka,

ale iné okolnosti. Posúdenie, či otázka je zásadná na rozhodovanie, nie je vecou

sťažovateľky, ale vecou skutkového a právneho posúdenia veci, ktoré prislúcha

všeobecnému súdu. Preto najvyšší súd nemusel dať odpoveď na túto otázku, ak pre jeho

rozhodnutie nebola relevantná a ak svoje rozhodnutie odôvodnil právnym názorom, pre

ktorý nie je táto otázka významná.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd

nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd

s námietkami sťažovateľky uvedenými v odvolaní zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením základných práv sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014