Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 101/2014
PDF · 239.92 KB
No categories available
IV. ÚS 101/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 13392/2013, sp. zn.
Rvp 13393/2013, sp. zn. Rvp 13394/2013, sp. zn. Rvp 13395/2013, sp. zn. Rvp 13396/2013,
sp. zn. Rvp 13397/2013, sp. zn. Rvp 13398/2013, sp. zn. Rvp 13399/2013, sp. zn.
Rvp 13400/2013, sp. zn. Rvp 13401/2013 a sp. zn. Rvp 15150/2013, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 428/2012 a jeho uznesením zo 4. mája 2012, v konaní
vedenom sp. zn. 5 Er 32/2007 a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom sp. zn.
8 Er 99/2010 a jeho uznesením z 25. júla 2012, postupom Okresného súdu Nitra v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 Er 20/2006 a jeho uznesením zo 16. mája 2012, v konaní vedenom
sp. zn. 18 Er 342/2004 a jeho uznesením zo 16. mája 2012, postupom Okresného súdu
Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 426/2009 a jeho uznesením z 15. augusta
2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1446/2007 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2045/2006 a jeho uznesením z 10. augusta 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 274/2007 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2785/2009 a jeho uznesením z 29. novembra 2011,
postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Er 1423/2008 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
7 CoE 77/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
7 CoE 118/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 21. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
26 CoE 127/2012 a jeho uznesením z 20. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
7 CoE 173/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 10/2013 a jeho uznesením z 22. januára
2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 1/2013 a jeho uznesením z 29. januára 2013,
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 15/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2013,
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 347/2012 a jeho uznesením z 23. januára 2013,
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 31/2013 a jeho uznesením z 26. februára 2013
a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 203/2012 a jeho uznesením z 15. januára 2013,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 13392/2013, sp. zn. Rvp 13393/2013, sp. zn. Rvp 13394/2013, sp. zn. Rvp 13395/2013,
sp. zn. Rvp 13396/2013, sp. zn. Rvp 13397/2013, sp. zn. Rvp 13398/2013, sp. zn.
Rvp 13399/2013, sp. zn. Rvp 13400/2013, sp. zn. Rvp 13401/2013 a sp. zn. Rvp 15150/2013
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13392/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. apríla 2013
a 6. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 13392/2013, sp. zn. Rvp 13393/2013, sp. zn.
Rvp 13394/2013, sp. zn. Rvp 13395/2013, sp. zn. Rvp 13396/2013, sp. zn. Rvp 13397/2013,
sp. zn. Rvp 13398/2013, sp. zn. Rvp 13399/2013, sp. zn. Rvp 13400/2013, sp. zn.
Rvp 13401/2013, a sp. zn. Rvp 15150/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er 428/2012 a jeho uznesením zo 4. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 32/2007 a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 99/2010
a jeho uznesením z 25. júla 2012, postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 Er 20/2006 a jeho uznesením zo 16. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
18 Er 342/2004 a jeho uznesením zo 16. mája 2012, postupom Okresného súdu Prievidza
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 426/2009 a jeho uznesením z 15. augusta 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1446/2007 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2045/2006 a jeho uznesením z 10. augusta 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 274/2007 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2785/2009 a jeho uznesením z 29. novembra 2011,
postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej spoločne len „okresné súdy“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1423/2008 a jeho uznesením z 23. apríla 2012 (ďalej
spolu len „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“), ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 CoE 77/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 CoE 118/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 21. decembra 2012, v konaní vedenom pod
sp. zn. 26 CoE 127/2012 a jeho uznesením z 20. decembra 2012, v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 CoE 173/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej spoločne len „krajské súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn.
16 CoE 10/2013 a jeho uznesením z 22. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CoE 1/2013 a jeho uznesením z 29. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.
16 CoE 15/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 CoE 347/2012 a jeho uznesením z 23. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.
6 CoE 31/2013 a jeho uznesením z 26. februára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.
6 CoE 203/2012 a jeho uznesením z 15. januára 2013 (ďalej spolu len „napadnuté konania
krajských súdov“ a „napadnuté uznesenia krajských súdov“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo na zabezpečenie úveru dlžníci priamo v úverových zmluvách
splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len
„splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil,
mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá
mala mať povahu exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Okresné súdy napadnutými uzneseniami rozhodli o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. potom, ako v začatých
exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora
vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresných súdov boli tieto
exekučné konania ex offo zastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov
potvrdené napadnutými uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajských súdov boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, dodatkového protokolu
a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresné súdy už raz
udelil súdnemu exekútorovi poverenie, resp. zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov ako súdov
exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci,
keď zamietli žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, resp. bez návrhu rozhodli
o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa
nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku
zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce
v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo
notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov
podľa sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné
súdy, ako ani krajské súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že
im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že tak okresné ako aj
krajské súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy
v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“),
pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď
dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia
dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu
považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy
nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai
a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice
Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú
povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto
konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená
podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov
v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1
dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom krajských súdov v napadnutých
konaniach a ich napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresných súdov
a napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej
prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami
krajských súdov.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené
právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov
v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach
a ich napadnuté uznesenia vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy exekúcie
vyhlásili za neprípustné a zastavili ich, resp. ktorými zamietli žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu v napadnutých konaniach a napadnutým uzneseniam okresných
súdov odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
tieto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajských súdov
v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajských súdov, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajské súdy
nenapravili pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné zamietli žiadosti
súdnych exekútorov na vydanie poverení na vykonanie exekúcií, resp. podľa sťažovateľky
nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly potom, ako už raz tieto
exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy nenapravili ani pochybenie okresných
súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske
zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva,
okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy a tiež pred nimi okresné súdy hoci mali,
neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej
ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené
v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej
zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajské súdy, ako ani pred nimi okresné súdy
nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností konštatuje, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto
sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila
v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal
a odmietol ich z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd sa aj v posudzovaných
veciach stotožňuje so svojou argumentáciou uplatnenou vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach a v podrobnostiach na ňu odkazuje [ide napr. o uznesenia sp. zn.
I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013
(v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo uznesenia
sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom
notárska zápisnica, pozn.)].
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať z dôvodu hospodárnosti opakovane tie isté dôvody odmietnutia
posudzovaných sťažností, a preto považuje za postačujúce poukázať na odôvodnenie
svojich predchádzajúcich rozhodnutí, ktorými boli odmietnuté predchádzajúce sťažnosti
sťažovateľky.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE/641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým tento súd zrušil
uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania,
ústavný súd konštatuje, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia
zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1
písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov,
ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzali
krajské súdy pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov,
ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému
porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47
charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce krajské
súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako
nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom tak, ako to
sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba
Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala
možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných
dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa
k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu
so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu
možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu)
v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej
podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajské súdy v napadnutých
uzneseniach náležite zaoberali a vyložili svoje závery, pre ktoré dospeli k záveru, že
uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje,
aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade
v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu
odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej
možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe
uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich
napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť porušenia v petite sťažností
označených práv.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd nad jeho rámec poukazuje na
skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by sa tento právny prostriedok
z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických prípadoch ako neefektívny. Za
týchto okolností je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre
sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré
sú vo svojej materiálnej podstate identické, čo zároveň naznačuje predvídateľnosť ich
posúdenia zo strany ústavného súdu.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014