Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 101/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2012, v konaní

vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom sp. zn.

a jeho uznesením z 25. júla 2012, postupom Okresného súdu Nitra v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. mája 2012, v konaní vedenom

sp. zn. a jeho uznesením zo 16. mája 2012, postupom Okresného súdu

Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. augusta

2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. augusta 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2011,

postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. decembra 2012, postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. januára

2013, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2013,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2013,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2013,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2013

a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. januára 2013,

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. apríla 2013

a 6. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. júla 2012, postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 16. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. mája 2012, postupom Okresného súdu Prievidza

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. augusta 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. augusta 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. októbra 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2011,

postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej spoločne len „okresné súdy“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012 (ďalej

spolu len „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“), ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv podľa

dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 21. decembra 2012, v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 20. decembra 2012, v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 28. decembra 2012, postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej spoločne len „krajské súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. februára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. januára 2013 (ďalej spolu len „napadnuté konania

krajských súdov“ a „napadnuté uznesenia krajských súdov“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola

priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade

sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len

„rozhodcovský súd“), alebo na zabezpečenie úveru dlžníci priamo v úverových zmluvách

splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len

„splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil,

mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá

mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,

na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných

konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala

rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého

rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka

iniciovala začatie exekučných konaní.

Okresné súdy napadnutými uzneseniami rozhodli o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. potom, ako v začatých

exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora

vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresných súdov boli tieto

exekučné konania ex offo zastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov

potvrdené napadnutými uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii

namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajských súdov boli porušené ňou

označené základné práva podľa , práva podľa dohovoru, dodatkového protokolu

a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne

začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresné súdy už raz

udelil súdnemu exekútorovi poverenie, resp. zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia

súdnemu exekútorovi došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov ako súdov

exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci,

keď zamietli žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, resp. bez návrhu rozhodli

o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa

nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku

zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce

v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo

notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov

podľa sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné

súdy, ako ani krajské súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že

im to ukladá

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že tak okresné ako aj

krajské súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy

v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“),

pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď

dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia

dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu

považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy

nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai

a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice

Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú

povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto

konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená

podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresných súdov

v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných

práv podľa a , práv podľa dohovoru, podľa

dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom krajských súdov v napadnutých

konaniach a ich napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresných súdov

a napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej

prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom

a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami

krajských súdov.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené

právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov

v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach

a ich napadnuté uznesenia vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy exekúcie

vyhlásili za neprípustné a zastavili ich, resp. ktorými zamietli žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu v napadnutých konaniach a napadnutým uzneseniam okresných

súdov odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

tieto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajských súdov

v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutiami krajských súdov, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajské súdy

nenapravili pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné zamietli žiadosti

súdnych exekútorov na vydanie poverení na vykonanie exekúcií, resp. podľa sťažovateľky

nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly potom, ako už raz tieto

exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy nenapravili ani pochybenie okresných

súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske

zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva,

okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy a tiež pred nimi okresné súdy hoci mali,

neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady

a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej

ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené

v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej

zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajské súdy, ako ani pred nimi okresné súdy

nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

predmetu týchto sťažností konštatuje, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto

sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila

v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal

a odmietol ich z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd sa aj v posudzovaných

veciach stotožňuje so svojou argumentáciou uplatnenou vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach a v podrobnostiach na ňu odkazuje [ide napr. o uznesenia sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 18. septembra 2012, sp. zn. z 31. januára 2013

(v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo uznesenia

sp. zn. zo 7. februára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013,

sp. zn. z 31. januára 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom

notárska zápisnica, pozn.)].

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať z dôvodu hospodárnosti opakovane tie isté dôvody odmietnutia

posudzovaných sťažností, a preto považuje za postačujúce poukázať na odôvodnenie

svojich predchádzajúcich rozhodnutí, ktorými boli odmietnuté predchádzajúce sťažnosti

sťažovateľky.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2012, ktorým tento súd zrušil

uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania,

ústavný súd konštatuje, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia

zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1

písm. f) (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov,

ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzali

krajské súdy pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov,

ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému

porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47

charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce krajské

súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako

nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom tak, ako to

sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba

Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala

možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, resp. zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných

dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa

k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu

so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu

možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu)

v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej

podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajské súdy v napadnutých

uzneseniach náležite zaoberali a vyložili svoje závery, pre ktoré dospeli k záveru, že

uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje,

aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade

v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva

musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu

odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej

možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe

uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich

napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,

ktorý je obsahom práv zaručených , dohovoru a charty,

dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť porušenia v petite sťažností

označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd nad jeho rámec poukazuje na

skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by sa tento právny prostriedok

z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických prípadoch ako neefektívny. Za

týchto okolností je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre

sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré

sú vo svojej materiálnej podstate identické, čo zároveň naznačuje predvídateľnosť ich

posúdenia zo strany ústavného súdu.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto

spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že

nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia

v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah (napr. ).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014