Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 145/2014
PDF · 124.12 KB
No categories available
IV. ÚS 145/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Er 1446/2007 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012, ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 1/2013 a jeho
uznesením z 29. januára 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1446/2007 a jeho
uznesením zo 4. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 1/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“)
a jeho uznesením z 29. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo
v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi
zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade rozhodcovskej doložky iniciovala rozhodcovské konania
pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský
rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala
začatie exekučného konania.
Potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesením
okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená.
Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta,
že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené
základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich
porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého
a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil
súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu
exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto
rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,
ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to
ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne
právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym
spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej
zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy
nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu
zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením sp. zn. IV. ÚS 101/2014
z 19. februára 2014 spojil na spoločné konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn.
Rvp 13392/2013, inter alia, sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 13398/2013, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 Er 1446/2007 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012, ako aj
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 1/2013 a jeho uznesením z 29. januára 2013, pričom
túto odmietol vo vzťahu k okresnému súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie a vo vzťahu ku krajskému súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd na podklade už citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde
pristúpil k preskúmaniu, či odmietnutie skoršej sťažovateľkinej sťažnosti uznesením
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 101/2014 z 19. februára 2014 zakladá prekážku právoplatne
rozhodnutej veci na účel posudzovania tu predbežne prerokúvanej sťažnosti. Ako už bolo
uvedené, ústavný súd odmietol skoršiu sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k okresnému súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Na podklade citovaného ustáleného názoru možno konštatovať, že v konaní vedenom
ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 101/2014 tento dospel k záveru, že sťažovateľka mala
možnosť domáhať sa ochrany ňou namietaných základných práv podľa ústavy a práv podľa
dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho
napadnutým uznesením v konaní pred všeobecným súdom, a to podaním odvolania
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Záver o tom, že v predmetných konaniach
existuje „iný súd“, a to krajský súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam
sťažovateľky, zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu prerokovať sťažnosť
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu definitívne, teda bez možnosti dodatočného
založenia právomoci v závislosti od splnenia akejkoľvek podmienky.
Záver IV. senátu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 101/2014
o zjavnej neopodstatnenosti skoršej sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu k postupu krajského
súdu v napadnutom konaní a k jeho napadnutému uzneseniu má rovnako charakter
rozhodnutia vylučujúceho možnosť zistiť pri meritórnom preskúmaní relevantných
sťažovateľkiných námietok porušenie ňou označených základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru a dodatkového protokolu. Naznačená podstata odmietnutia sťažnosti
smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť nepripúšťa
možnosť dodatočného splnenia akýchkoľvek podmienok, ktoré by po uplynutí určitého času
spojeného s procesno-právne významnými skutočnosťami mohli viesť k prijatiu neskoršej
sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažovateľkinu sťažnosť
ako neprípustnú podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde a následne ju podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014