Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 145/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. októbra 2012, ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. januára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu

Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 4. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“)

a jeho uznesením z 29. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť

podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo

v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi

zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade rozhodcovskej doložky iniciovala rozhodcovské konania

pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský

rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala

začatie exekučného konania.

Potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesením

okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená.

Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu

potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta,

že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené

základné práva podľa , práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich

porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého

a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil

súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu

exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto

rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.

Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,

ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to

ukladá o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne

právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym

spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej

zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy

nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením sp. zn.

z 19. februára 2014 spojil na spoločné konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn.

, inter alia, sťažnosť vedenú pod sp. zn. , ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu a tiež

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. októbra 2012, ako aj

porušenie svojich základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2013, pričom

túto odmietol vo vzťahu k okresnému súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie a vo vzťahu ku krajskému súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd na podklade už citovaného ustanovenia

pristúpil k preskúmaniu, či odmietnutie skoršej sťažovateľkinej sťažnosti uznesením

ústavného súdu sp. zn. z 19. februára 2014 zakladá prekážku právoplatne

rozhodnutej veci na účel posudzovania tu predbežne prerokúvanej sťažnosti. Ako už bolo

uvedené, ústavný súd odmietol skoršiu sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k okresnému súdu

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ).

Na podklade citovaného ustáleného názoru možno konštatovať, že v konaní vedenom

ústavným súdom pod sp. zn. tento dospel k záveru, že sťažovateľka mala

možnosť domáhať sa ochrany ňou namietaných základných práv podľa a práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho

napadnutým uznesením v konaní pred všeobecným súdom, a to podaním odvolania

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Záver o tom, že v predmetných konaniach

existuje „iný súd“, a to krajský súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam

sťažovateľky, zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu prerokovať sťažnosť

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu definitívne, teda bez možnosti dodatočného

založenia právomoci v závislosti od splnenia akejkoľvek podmienky.

Záver IV. senátu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

o zjavnej neopodstatnenosti skoršej sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu k postupu krajského

súdu v napadnutom konaní a k jeho napadnutému uzneseniu má rovnako charakter

rozhodnutia vylučujúceho možnosť zistiť pri meritórnom preskúmaní relevantných

sťažovateľkiných námietok porušenie ňou označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru a dodatkového protokolu. Naznačená podstata odmietnutia sťažnosti

smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť nepripúšťa

možnosť dodatočného splnenia akýchkoľvek podmienok, ktoré by po uplynutí určitého času

spojeného s procesno-právne významnými skutočnosťami mohli viesť k prijatiu neskoršej

sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažovateľkinu sťažnosť

ako neprípustnú podľa a následne ju podľa

ods. 2 odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014