Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 165/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2014 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. S., zastúpeného spoločnosťou KOTRUSZ – BENČÍK, s. r. o.,

Advokátska kancelária, Štefánikova 57, Nitra, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Juraj Kotrusz, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. , a jeho uznesením z 23. septembra 2013

vydaným v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2013 doručená sťažnosť Ing. Ľ. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením

z 23. septembra 2013 v tomto konaní.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Nitra

(ďalej len „okresný súd“) na základe podnetu sťažovateľa uznesením č. k. 28 Exre 13/2010-

500 z 10. februára 2010 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) povolil vykonať zmeny v obchodnom

registri, a to v Poľnohospodárskom družstve I. (ďalej len „družstvo“) v časti štatutárny

orgán tak, že vymazal Ing. D. M. ako predsedu družstva a zapísal sťažovateľa ako predsedu

družstva a Ing. D. M. ako podpredsedu družstva.

Uznesenie okresného súdu napadlo družstvo odvolaním, v ktorom argumentovalo

schválenou zmenou svojich stanov, podľa ktorej predsedu a podpredsedu predstavenstva

volí a odvoláva predstavenstvo družstva, a nie členská schôdza.

Po podaní odvolania družstvom sťažovateľ 5. marca 2010 podal návrh na prerušenie

konania sp. zn. do právoplatného skončenia konania vedeného

pred okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa sťažovateľ domáhal určenia

neplatnosti uznesení členskej schôdze družstva konanej 13. októbra 2009.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -586

zo 7. februára 2012 uznesenie okresného súdu z 10. februára 2010 zrušil.

Okresný súd uznesením č. k. -676 z 13. novembra 2012 konanie

zastavil, keďže dospel k záveru, že zanikol dôvod na začatie konania.

Sťažovateľov návrh na prerušenie konania okresný súd uznesením

č. k. -679 zo 7. decembra 2012 zamietol.

Sťažovateľ napadol uznesenie o zastavení konania vedeného pod

sp. zn. , ako aj uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

odvolaniami. Krajský súd uzneseniami č. k. -700 z 28. februára 2013

a č. k. -701 z 28. februára 2013 potvrdil napadnuté prvostupňové uznesenia.

Obidva uznesenia sťažovateľ napadol dovolaním. Prípustnosť dovolania opieral

o a namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom

i krajským súdom. Uviedol, že okresný súd „rozhodol o zastavení konania vo veciach

zápisu do obchodného registra 13. novembra 2012, t. j. mesiac pred rozhodnutím

Okresného súdu... o jeho návrhu na prerušenie konania, o ktorom rozhodol až 7. Decembra

2012... keďže bolo rozhodnuté o zastavení konania, nebolo možné už rozhodovať o jeho

prerušení. Pritom... súd vo svojom uznesení o zastavení konania žiadnym spôsobom

nezdôvodňuje, prečo na návrh na prerušenie konania neprihliadol. Súd sa mal konečným

rozhodnutím vo veci vysporiadať so všetkými návrhmi účastníkov konania. Tým, že tak súd

nepostupoval, bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, došlo tým k porušeniu

jeho práva na spravodlivý proces a princípu rovnosti zbraní.“. Sťažovateľ tiež namietal

dĺžku rozhodovania o jeho návrhu na prerušenie konania (33 mesiacov), v dôsledku ktorej

mu „bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo mu tak bola odňatá možnosť podať

proti uzneseniu o prerušení konania opravný prostriedok, o ktorom by sa riadne rozhodlo

ešte pred rozhodnutím súdu o zastavení konania“.

Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2013 v konaní sp. zn. ,

dovolanie sťažovateľa odmietol. Dôvodil pritom názorom,

podľa ktorého „odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu,

ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv,

ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho

postupu súdu bol vylúčený. Z obsahu spisu je zrejmé, že tak proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zastavení konania..., ako aj proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania, mal Ing. Ľ. S. možnosť podať odvolanie a aj proti obom

uzneseniam odvolanie podal. Odvolací súd o odvolaniach rozhodol uzneseniami, ktoré

riadne odôvodnil. Dovolací súd nezistil, žeby konanie pred súdom prvého stupňa

a odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/

“.

Najvyšší súd pri objasňovaní dôvodov svojho rozhodnutia poukázal i na stabilnú

judikatúru ústavného súdu poukazujúcu na nadväznosť a súvislosť odôvodnení súdnych

rozhodnutí v prvostupňovej a opravnej fáze konania ().

Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci najvyšší súd

konštatoval, že tento nedostatok „je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť

vtedy, ak je dovolanie prípustné, avšak samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť

dovolania nezakladá“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne kritizuje skutočnosť,

že o jeho návrhu na prerušenie konania bolo rozhodnuté až po zastavení toho istého

konania. Zastáva názor, podľa ktorého „ešte pred konečným rozhodnutím vo veci sa mal

súd vysporiadať so všetkými návrhmi účastníkov konania, a teda ešte pred rozhodnutím

o zastavení konania sa mal zaoberať mojím návrhom na prerušenie konania a riadne o ňom

rozhodnúť. V prvom rade tak mal súd rozhodnúť o mojom návrhu na prerušenie konania,

a až po právoplatnosti tohto rozhodnutia sa mal zaoberať meritom veci. Poukázal som tiež

na pomerne dlhý čas, počas ktorého sa súd mojím návrhom na prerušenie konania vôbec

zaoberal, pričom tento presiahol 33 mesiacov. Je zrejmé, že súd sa mojimi argumentmi,

ktoré som uviedol v návrhu na prerušenie konania, počas uvedených 33 mesiacov vôbec

nezaoberal, a teda pri vedení konania na ne ani neprihliadal, z čoho opätovne vyplýva,

že mi týmto jeho postupom bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z uznesenia Najvyššieho súdu... nevyplýva, že by sa súd zaoberal mojím...

argumentom o časovom slede jednotlivých rozhodnutí súdu o prerušení a zastavení

konania, pričom žiadnym spôsobom súd ani nezdôvodnil z akého dôvodu tento argument

nebral pri svojom rozhodovaní do úvahy, resp. naň neprihliadal, z čoho vyplýva

nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie. V odôvodnení predmetného uznesenia Najvyššieho súdu... sa uvádza len tá

skutočnosť, že som mal možnosť podať odvolanie a proti obom uzneseniam som odvolanie

aj podal. Uvedená argumentácia Najvyššieho súdu však vôbec neposkytuje odpoveď na môj

vyššie uvedený podstatný argument, nakoľko porušenie môjho práva podať riadny opravný

prostriedok som nikdy nespochybňoval. Vo svojich odvolaniach som poukazoval

na nesprávnosť rozhodnutí súdu o prerušení a zastavení konania a ich časovej následnosti.

Rovnako považujem za neštandardné a porušujúce moje právo na súdnu ochranu,

že dovolací súd rozhodol o mojich dvoch dovolaniach, teda samostatných opravných

prostriedkoch proti dvom samostatným rozhodnutiam, v jednom napadnutom uznesení,

ktorého odôvodnenie sa nezaoberá samostatným zdôvodnením odmietnutia jednotlivých

týchto dovolaní, ale vo všeobecnosti odkazuje na nedostatok dovolacích dôvodov u každého

z nich. Nemám vedomosť o tom, že by dovolací súd svojím skorším rozhodnutím spojil dve

konania o dovolaní iniciované na základe mojich dvoch samostatných podaní do jedného

konania a že by bol tým oprávnený o nich rozhodnúť jediným rozhodnutím.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom rozhodol takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. porušil právo Ing. Ľ. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.09.2013 sp. zn.

33/2013 a sp. zn.: zrušuje a vec mu vracia na opätovné prejednanie

dovolania.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

1. Zásadná sťažnostná námietka je založená na právnom názore sťažovateľa,

podľa ktorého okresný súd nemal rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania po rozhodnutí

jeho zastavení, lebo takto odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Keďže túto vadu najvyšší súd ako súd dovolací nenapravil, malo dôjsť k porušeniu

označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , , ).

Ústavný súd môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, , ,

).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. Inak by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli naplnené

(). V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru

považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry

systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi,

ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým dovolanie sťažovateľa

odmietol, rekapituloval právne závery okresného súdu vedúce k zastaveniu konania

sp. zn. . Okresný súd vychádzal z faktu, že „družstvo predložilo nové úplné

znenie stanov, z ktorého súd zistil, že stanovy boli dané do súladu s uznesením o zmene

stanov z členskej schôdze z 13. októbra 2009, odstránil rozpor medzi predloženými listinami

a návrhom na zápis zmien z 13. novembra 2009. S poukazom na uvedené skutočnosti súd

skonštatoval, že zanikol dôvod na začatie konania podľa ..“.

Súčasne najvyšší súd poukázal aj na dôvody okresného súdu, ktoré ho viedli

k zamietnutiu sťažovateľovho návrhu na prerušenie konania. Okresný súd zdôraznil

nespochybniteľnú skutočnosť, že konanie vedené pred ním pod sp. zn. ,

ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti uznesení členskej schôdze družstva

a ktorého priebehom sťažovateľ v prospech prerušenia konania argumentoval, bolo

ukončené tak, že žalobný návrh sťažovateľa bol zamietnutý.

V nadväznosti na to najvyšší súd zdôraznil, že proti obom uzneseniam okresného

súdu ako súdu prvostupňového sťažovateľ mal možnosť podať odvolania, aj ich podal,

a krajský súd ako súd odvolací o nich rozhodol meritórne, teda tak, že napadnuté

prvostupňové uznesenia potvrdil. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský súd

o odvolaniach sťažovateľa meritórne rozhodol, pritom ani sťažovateľ nijako nerozporuje.

Ak v popísaných okolnostiach najvyšší súd konštatoval absenciu vady podľa § 237

písm. f) v odvolacích konaniach krajského súdu, podľa názoru ústavného súdu

nesignalizuje jeho záver žiadne známky porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré by po eventuálnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k záveru o porušení týchto práv.

Časová postupnosť rozhodovania o zastavení konania a o návrhu na prerušenie toho

istého konania sa prima facie javí ako vecne logická v podobe, keď sa všeobecný súd najprv

vysporiada s návrhom na prerušenie konania a až následne toto konanie zastaví.

Pre ústavno-súdny prieskum je však rozhodujúce kritérium kvality, v ktorej všeobecný súd

musí poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1

. Inými slovami, nerešpektovanie naznačenej logickej časovej následnosti

v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu môže dosahovať ústavno-právnu intenzitu len

vtedy, ak by ono malo reálny negatívny dopad na procesné práva účastníka konania

konkretizujúce niektoré z jeho základných práv a slobôd. V sťažovateľovom prípade však

najvyšší súd zreteľne a jasne vysvetlil, prečo na prvý pohľad nelogická postupnosť

v rozhodovaní okresného súdu nemala za následok odňatie možnosti konať pred súdom

sťažovateľovi. Ústavný súd sa stotožňuje so záverom, že ak všeobecný súd zastaví konanie

pre zánik dôvodu konania (zistený súlad medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným

stavom), potom rozhodovanie o návrhu účastníka tohto konania na jeho prerušenie stráca

potenciál zasiahnuť do základného práva účastníka konania na súdnu ochranu.

V tejto súvislosti ešte ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti dôvodí,

že vo svojom dovolaní nenamietal porušenie práva podať riadny opravný prostriedok,

ale namietal „nesprávnosť rozhodnutí súdu o prerušení a zastavení konania“, potom je

potrebné poukázať na skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací v súlade so stabilne

judikovanou koncepciou procesnej prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku správne argumentoval, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým

dovolacím dôvodom, samo osebe však procesnú prípustnosť dovolania nezakladá.

Prvá a zásadná sťažnostná námietka je tak podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.

2. Rovnaký postoj ústavný súd zaujíma aj k druhej formulovanej sťažnostnej

námietke, ktorou sťažovateľ vytýka postupu najvyššieho súdu chýbajúce rozhodnutie

o spojení vecí pri rozhodovaní o podanom dovolaní.

V prvom rade k tejto námietke ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti ani z jej

príloh nevyplýva bez pochybností, či sťažovateľ napadol odvolacie uznesenia krajského

súdu dvoma samostatnými podaniami alebo voči nim namietal v jednom dovolaní. Záhlavie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu pritom hovorí o „dovolaní“, nie o dovolaniach.

Takisto na strane 3 uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že „proti týmto rozhodnutiam

odvolacieho súdu podľa Ing. Ľ. S. dovolanie“. Aj samotný sťažovateľ v dôvodoch svojej

sťažnosti konštatuje, že „dňa 28.05.2013 som proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa

28.02.2013 sp. zn.: -700, ako aj proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa

28.02.2013 sp. zn.: -701 podal dovolanie“.

Ústavný súd však nepovažoval za potrebné citované nepriame dôkazy ďalej

objasňovať, pretože aj keby sa preukázalo, že najvyššiemu súdu boli doručené dve

dovolania, ktoré boli podateľňou evidované samostatne, v okolnostiach posudzovaného

prípadu nedosahuje absencia uznesenia o spojení oboch vecí ústavno-právnu intenzitu.

Pre záver o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je

rozhodujúce zistenie, že najvyšší súd sa dôsledne zaoberal dôvodom, na ktorom sťažovateľ

prípustnosť svojho dovolania proti obom uzneseniam odvolacieho súdu založil. I samotný

tento dôvod (tak ako je citovaný v naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia ústavného

súdu) dokazuje výraznú spätosť výhrad sťažovateľa voči obom uzneseniam okresného súdu

(a tým aj krajského súdu), ktorá materiálne odôvodňuje rozhodovanie o nich v jednom

rozhodnutí.

Aj druhú sťažnostnú námietku tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

3. Keďže ústavný súd v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ani v postupe,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, nezistil na podklade sťažnostných námietok žiadne signály

možného porušenia označených práv sťažovateľa, odmietol sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú. S ohľadom na tento záver nebolo už potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia, návrh

na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014