Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 97/2014
PDF · 313.86 KB
No categories available
I. ÚS 97/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TEPLÁREŇ, a. s., Robotnícka, Považská
Bystrica, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom, Advokátska kancelária Bugala –
Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a čl. 35 Ústavy
Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti TEPLÁREŇ, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra
2013 doručená sťažnosť spoločnosti TEPLÁREŇ, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2
„v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a čl. 35“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 „v spojení s čl. 14“
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
s čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol č. 12“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je
v procesnom postavení žalobcu v konaní o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia
Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“, resp.
„ministerstvo“) č. 54255/2011 z 20. septembra 2011 vedenom Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 S 187/2011. Krajský súd rozsudkom
č. k. 2 S 187/2011-174 z 23. mája 2012 napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd (konajúc o odvolaní žalovaného) rozsudkom
sp. zn. 2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013 zmenil rozsudok krajského súdu z 23. mája 2012
tak, že žalobu zamietol.
3. Sťažovateľka uviedla, že predmetom jej činnosti je najmä výroba a predaj tepelnej
a elektrickej energie. V roku 2008 vybudovala nový paroplynový cyklus (ďalej len „PPC“),
v dôsledku čoho jej vydal Obvodný úrad životného prostredia v Považskej Bystrici
povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov (ďalej len „povolenie“), na základe ktorého
nadobudla postavenie nového účastníka schémy obchodovania s emisnými kvótami
skleníkových plynov a ako novému účastníkovi jej malo žalované ministerstvo prideliť
emisné kvóty na ich vypúšťanie. Na žiadosť sťažovateľky o vydanie rozhodnutia o pridelení
kvót z rezervy Národného alokačného plánu (ďalej len „NAP“) odpovedalo ministerstvo
26. septembra 2011 rozhodnutím č. 54255/2011 (vo forme listu), že sťažovateľka je
zaradená v poradovníku ako štvrtá v poradí, a keďže požiadavky prvých troch nových
účastníkov „významne prevyšujú disponibilné aktuálne množstvo v rezerve, nie je jej možné
bezodplatne prideliť kvóty z rezervy“. Predmetný list (kvalifikovaný všeobecnými súdmi
ako rozhodnutie) bol predmetom sporu v označených súdnych konaniach.
4. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd
„(i) napadnute rozhodnutie nedostatočne odôvodnil;
(ii) svojim napadnutým rozhodnutím a postupom, ústavne neospravedlniteľným,
neudržateľným a arbitrárnym spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia
právnych predpisov;
(iii) nepredložil vec na konanie o prejudiciálncj otázke Súdnemu dvoru EÚ, hoci bol
súdom poslednej inštancie a zároveň neodôvodnil svoj postup;
(iv) napadnutým rozhodnutím porušil zákaz diskriminácie;
(v) napadnutým rozhodnutím obmedzil právo sťažovateľky podnikať;
(vi) napadnutým rozhodnutím znevýhodnil sťažovateľku, čím narušil hospodársku
súťaž;
(vii) ústavne neudržateľným spôsobom obmedzil právo sťažovateľky, aby každý
súd/sudca (krajský súd) uplatnil euro-konformný výklad právnych predpisov tak, že
neuplatní platný právny predpis, ktorý je v rozpore s právom EÚ.“.
5. Sťažovateľka pri odôvodňovaní svojich záverov (bod 4) obsažne polemizovala
s hodnotením skutkových a právnych záverov najvyšším súdom, najmä s interpretáciou
na vec sa vzťahujúcich ustanovení „zákona č. 572/2004 Z. z. o obchodovaní s emisnými
kvótami... Zmluvou o fungovaní EÚ a Smernicou 2003/87/ES“. Na podporu svojich tvrdení
argumentovala judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, IV. ÚS 77/02,
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
1. Základné právo spoločnosti TEPLÁREŇ... na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkami 2 ods. 2; 12 ods. 1 a 35 Ústavy... a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 14 Dohovoru... a v
spojení s článkom 1 Protokolu č. 12 k dohovoru, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2 Sžp 31/2012 zo dňa 01. 08. 2013 porušené
bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 01. 08. 2013, sa zrušuje vo všetkých výrokoch
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť spoločnosti TEPLÁREŇ... trovy právneho
zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“
7. Na výzvu ústavného súdu k sťažnosti zaslal písomné stanovisko predseda
najvyššieho súdu listom č. KP 3/2013-59 z 3. decembra 2013, v ktorom v podstatnom
uviedol:
„Senát 2 S sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov svojho rozhodnutia, ktoré
považuje za logické vzhľadom na zistený skutkový a právny stav danej veci a stotožňuje sa
taktiež s právnou argumentáciou v danej veci.
V danom prípade ušlo pozornosti sťažovateľa, že v predmetnej veci je rozhodujúce,
že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na pridelenie kvót a to ako nový
účastník schémy obchodovania, pretože rezerva kvót v danom prípade už bola spotrebovaná
a ako taká objektívne už neexistovala.
Dôvody sťažnosti sťažovateľa Najvyšší súd SR považuje za účelové, ktoré sú
vytrhnuté z kontextu dôvodov napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR, keď sťažovateľ
zjavne opomína vo svojej sťažnosti určité skutočnosti, na ktoré kladie dôraz Najvyšší súd SR
v dôvodoch svojho rozhodnutia.
Najvyšší súd SR v rámci rozhodovacej činnosti musel prihliadnuť jednak
na vnútroštátnu ako i komunitárnu úpravu a tieto skutočnosti v dôvodoch svojho
rozhodnutia i transparentne vyhodnotil... (ďalej nasledovalo citovanie odôvodnenia
sťažnosťou napadnutého rozsudku, pozn.).
Senát Najvyššieho súdu SR 2S si v plnom rozsahu osvojil uvedený právny názor a je
toho názoru, že akýkoľvek iný výklad na príslušnú problematiku prezentovaný
sťažovateľom, by bol skutočne za danej skutkovej a právnej situácie popretím zmyslu a
účelu jednak vnútroštátnej právnej úpravy a jednak Slovenská republika by sa dostala do
právneho konfliktu s komunitárnym právom, na ktoré Najvyšší súd SR dostatočným
spôsobom poukázal.
Pre úplnosť veci senát Najvyššieho súdu SR 2S vzhľadom na svoje právne závery
v tejto preskúmavanej veci si dovolí poukázať tiež i na príslušnú judikatúru Ústavného súdu
SR obsiahnutú v nálezoch sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 36/2010
zo 4. mája 2010 alebo sp. zn. III. ÚS 70/2010 z 1. novembra 2010, z ktorej nesporne
vyplýva, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež si dovolí poukázať na generálnu
interpretačnú a realizačnú klauzulu, ktorá ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
sústavou (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výklad každej právnej normy
(právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu
s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo
je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (napr. PL. ÚS. 15/98).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR nesúhlasí s názorom sťažovateľa,
že by mu v preskúmavanom konaní podľa V. časti hlavy II. O. s. p., nebola poskytnutá
príslušná súdna ochrana. Najvyšší súd SR je nesporne toho názoru, že sa vo svojom
rozhodnutí dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami navrhovateľa v jeho žalobnom
návrhu, zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami a dal na ne odpoveď
(viď napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. decembra 1994, č. sťažnosti 18390/91).
Podľa názoru NS SR len samotná skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iné právne
názory, než akými sa v tejto veci riadil najvyšší súd nemôže samo o sebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku, ako sa to mylne
a účelovo domnieva navrhovateľ.
Za danej skutkovej a právnej situácie, najvyšší súd ako orgán aplikujúci právo, bol
v tejto konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad a taktiež
i eurokonformný výklad. Takýmto výkladom podľa názoru najvyššieho súdu aplikovaným na
danú vec nedošlo a ani nemohlo dôjsť k nezákonnosti v rozhodovacej činnosti, ale naopak
došlo k vytvoreniu stavu právnej istoty a to i pro futurum...“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania... ods. 2
zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností...
ods. 3 občania majú právo na prácu...
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú
slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné,
nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom... Podľa čl. 14 dohovoru – Zákaz diskriminácie – užívanie práv
a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej
na akomkoľvek dôvode...
Podľa čl. 1 (Všeobecný zákaz diskriminácie) ods. 1 protokolu č. 12 užívanie
všetkých práv ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek
dôvodu... a ods. 2 nikto nesmie byť diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom
z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené v odseku 1.
10. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení
s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a čl. 35 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14
dohovoru a čl. 1 protokolu č. 12 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 31/2012
z 1. augusta 2013.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
11. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti
označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom, ktorým zmenil
prvostupňové rozhodnutie a jej žalobu zamietol (bod 2). Najvyššiemu súdu najmä vytýkala
arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia z dôvodov koncentrovane
zhrnutých v bode 4.
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013 sú zlučiteľné s označeným
článkom ústavy (resp. dohovoru).
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie
náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného
skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Najvyšší súd po oboznámení prvostupňového rozhodnutia a odvolacej argumentácie
sťažovateľky v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
«Najvyšší súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu napadnutom
v odvolaní (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil, s tým, že
termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, ods. 3 v spojení
s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).
Najvyšší súd... sa primárne zaoberal otázkou charakteru NAP a s ním súvisiacou
otázkou možného prieskumu NAP v správnom súdnictve v zmysle § 245 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Inak povedané, je potrebné ustáliť, či je NAP individuálnym správnym
aktom alebo normatívnym aktom.
Individuálny správny akt (rozhodnutie) je finálnym produktom rozhodovacieho
procesu správneho orgánu v oblasti aplikácie hmotného práva vo verejnej správe. Ide
najmä o jednostranné správne konanie, keď správny orgán na návrh účastníka konania
alebo z vlastného podnetu rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach účastníkov konania vydaním individuálneho správneho aktu. Individuálny
správny akt rieši individuálnu situáciu, individuálny právny vzťah v oblasti verejnej správy.
Individuálny správny akt môže mať konštitutívny charakter alebo deklaratórny charakter; je
takým aktom správneho orgánu, ktorým sa autoritatívne zasahuje do právnej situácie
konkrétne určených účastníkov konania v oblasti verejnej správy. Pre jednostranný
rozhodovací proces je charakteristické, že ide o určitý právne upravený postup riešenia,
individuálnych vecí, v ktorom majú účastníci konania osobitné procesné postavenie.
Povahu individuálneho správneho aktu (rozhodnutia) správneho orgánu nemajú
normatívne akty, ani rozhodnutia v otázkach organizačných, plánovacích, rozpočtových a
iných, ktoré patria do kompetencie orgánov štátnej správy [pozri aj Tóthová, K.: Štátna
správa, samospráva, občan (vzájomné práva a povinnosti pri rozhodovaní). Vydavateľstvo
Práca, Bratislava 1991].
Normatívny akt je charakteristický odlišným procesom prijímania ako individuálny
správny akt (zväčša viacstupňovým, zverejnenie návrhu normatívneho aktu, možnosť
všeobecného pripomienkovania, zohľadňovanie pripomienok, prerokovanie návrhu
s pripomienkami, schválenie návrhu normatívneho aktu, platnosť a záväznosť normatívneho
aktu) a formálnymi a materiálnymi znakmi. Medzi formálne znaky normatívneho aktu patrí
pôvod právnej normy (od zákonom oprávneného subjektu) a publikácia. Medzi materiálne
znaky normatívneho aktu patria:
- regulatívnosť - právna norma je vydaná preto, aby niečo v spoločnosti regulovala,
- právna záväznosť - adresátom normatívneho aktu vyplýva povinnosť ho dodržiavať,
- všeobecnosť - vo vzťahu k predmetu právnej úpravy (podstata normatívneho aktu je
vymedzená všeobecne, nikdy nemôže riešiť konkrétny, jednotlivý prípad) ako aj vo vzťahu
k subjektom normatívneho aktu (neurčitý počet adresátov normatívneho aktu; všeobecnosť
nespočíva v počte subjektov, ale v spôsobe ich určenia, t. j, ako množina určitých subjektov
definovaná určitými všeobecným znakmi),
- vynútiteľnosť právnej normy.
NAP sa prijíma na každé obdobie podľa čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Smernice 2003/87/ES;
prvé trojročné obdobie od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, pre päťročné obdobie
začínajúce 1. januára 2008 a pre každé nasledujúce päťročné obdobie, v ktorom každý
členský štát rozhodne o celkovom množstve kvót, ktoré pridelí pre dané obdobie. NAP je
upravený v § 8 zákona č. 572/2004 Z. z. a v čl. 9 a nasl. Smernice 2003/87/ES. Z hľadiska
procesu prijímania NAP je ministerstvo životného prostredia v spolupráci s ministerstvom
hospodárstva povinné vypracovať NAP pre účastníkov schémy obchodovania
prevádzkujúcich prevádzky podľa § 24 ods. písm. a 1 zákona č. 572/2004 Z. z. a pre
dobrovoľných účastníkov schémy obchodovania. Návrh NAP je žalovaný povinný zverejniť
na svojom webovom sídle najmenej na 30 dní tak, aby sa s ním mohli oboznámiť účastníci
schémy obchodovaniu a verejnosť. Uvedené subjekty sú oprávnené podať k návrhu NAP
písomné a odôvodnené pripomienky, ktoré budú následne verejne prerokované žalovaným.
Verejne prerokovaný návrh NAP žalovaný zasiela Európskej komisii. NAP sa následne
posudzuje vo výbore Európskej komisie zriadenom podľa čl. 8 rozhodnutia Rady
93/389/EHS z 24. júna 1993, ktorého výsledkom môže byť prijatie NAP alebo zamietnutie
NAP, prípadne jeho aspektov. Európska komisia môže tento plán zamietnuť do troch
mesiacov od oznámenia NAP členským štátom na základe nekompatibility s kritériami
uvedenými v prílohe II alebo s čl. 10. Čl. 9 ods. 3 Smernice 2003/87/ES výslovne
nevyžaduje, aby Komisia prijala rozhodnutie o schválení NAP, ak by nemala dôvody
zamietnuť NAP. Ak Komisia nereaguje na NAP do troch mesiacov od jeho oznámenia,
potom sa tento plán považuje za schválený Komisiou a nie je možné ho meniť bez
predchádzajúceho schválenia podľa čl. 9 ods. 3 Smernice 2003/87/ES (rozsudok Súdu
prvého stupňa vo veci T-178/05, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska proti
Komisii, odsek 55). Ak Komisia odmietne NAP alebo ktorýkoľvek z jeho aspektov do troch
mesiacov od jeho oznámenia žalovaný navrhne zmeny a doplnenie NAP, prípadne sa môže
obrátiť so žalobou na Súdny dvor Európskej únie o preskúmanie rozhodnutia Komisie
podľa čl. 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEÚ). Rozhodnutie Komisie,
a v prípade žaloby podanej na Súdny dvor Európskej únie, aj rozhodnutie Súdneho dvora
Európske únie sú pre členský štát záväzné. Opätovne budú zmeny a doplnenia NAP
zverejnené na webovom sídle žalovaného na desať dní. Účastníci schémy obchodovania
a verejnosť majú znova právo podať k zmenám a doplneniam návrhu NAP písomné
pripomienky, ktoré budú následne vyhodnotené a prerokovaný návrh NAP bude opätovne
zaslaný Komisii. Ak Komisia prijme NAP, NAP sa už nemôže meniť a po zverejnení na
webovom sídle žalovaného sa stáva platným. Platný NAP je pre žalovaného a príslušných
účastníkov schémy obchodovania záväzný. Pre záväznosť NAP sa preto vyžaduje prijatie
NAP Komisiou a zverejnenie prijatého NAP na webovom sídle žalovaného.
V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napríklad uznesenie Súdneho
dvora Európskej únie z 8. apríla 2008 vo veci C-503/07 P Saint-Gobain Glass Deutschland
GmbH a ďalši proti Komisii odsek 71; rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. septembra 2007
vo veci T-28/07, Fels-Werke a i. proti Komisii, odsek 59) NAP nemá hybridnú povahu, teda
nepredstavuje súčasne všeobecne záväzný akt a individuálne rozhodnutie, ale NAP má
charakter všeobecne záväzného aktu tým, že sa uplatňuje na objektívne určené situácie
a vyvoláva právne účinky voči kategóriám osôb chápaných všeobecným a abstraktným
spôsobom. Navyše, Súdny dvor v odseku 76 vo veci C-503/07 P (citované vyššie)
konštatoval, že ani z cieľov Smernice 2003/87/ES, vykladaných vo svetle jej piateho
odôvodnenia, ani z piateho kritéria prílohy III, ani zo žiadnych ďalších ustanovení uvedenej
smernice nevyplýva pre prevádzkovateľov zariadení nejaká záruka, že pre nich bude použitá
určitá alokačná metóda alebo že dokonca dostanú určité množstvo emisných kvót
skleníkových plynov.
Najvyšší súd... z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis
žalovaného č 54255/2011, zistil, že Európska komisia rozhodnutím z 20. júna 2008 prijala
NAP Slovenskej republiky na roky 2008-2012. Následne žalovaný zverejnil NAP na svojom
webovom sídle, na základe čoho NAP nadobudol záväznosť. Na základe uvedených
skutočnosti citovanej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a citovaných právnych
predpisov Najvyšší súd..., zhodne so Súdnym dvorom Európskej únie, uzavrel, že NAP má
charakter všeobecne záväzného predpisu; nejde o hybridný akt ani o individuálny správny
akt. NAP síce nie je publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, avšak proces jeho
prijímania, schvaľovania a jeho záväznosť sú upravené vo všeobecne záväzných právnych
predpisoch - zákone č. 572/2004 Z. z. a Smernici 2003/S7/ES - ktoré sú publikované
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a v Úradnom vestníku Európskej únie. Preto
nemožno mať pochybnosti o jeho všeobecnej záväznosti.
Od tohto čiastkového záveru sa následne odvíja otázka možného prieskumu NAP
v správnom súdnictve ako podkladového rozhodnutia v zmysle § 245 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku.
V zmysle ustanovenia § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho
rozhodnutia) o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené
rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Z citovaného
ustanovenia jednoznačne vyplýva, že prv urobeným rozhodnutím sa rozumie individuálny
správny akt správneho orgánu, ktorého zákonnosť je správnym súdom vo vzťahu k žalobou
napadnutému rozhodnutiu posúdená ako predbežná otázka. Ďalším argumentom
nasvedčujúcim tomu, že prv urobené správne rozhodnutie musí byť individuálnym správnym
aktom, je zadefinovanie spôsobilého predmetu súdneho prieskumu v § 7 ods. 2 a v § 244
ods. 1 až ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku - musí ísť o rozhodnutie orgánu verenej
správy, ktoré bolo vydané v správnom konaní, alebo rozhodnutie správneho orgánu, ktoré
zakladá, mení alebo ruší oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo
právnických osôb priamo dotknuté. Pojmom „rozhodnutie“ je potrebné chápať individuálny
správny akt vydaný v individuálnom prípade, individuálnej právnej veci a týka sa konkrétne
určeného subjektu (fyzickej osoby alebo právnickej osoby). Spôsobilým predmetom súdneho
prieskumu, prípadne prv urobeným správnym rozhodnutím, v žiadnom prípade nemožno
chápať normatívny akt, či už zákon alebo podzákonné normy. NAP je všeobecne záväzným
predpisom, ktorý nemôže byť súdom v správnom súdnictve preskúmavaný, a to ani ako prv
urobené správne rozhodnutie podľa § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd
v správnom súdnictve nemôže vysloviť súlad alebo nesúlad NAP so zákonom alebo
so Smernicou 2003/87/ES, prípadne autoritatívne konštatovať zvýhodňovanie určitých
podnikov, odvetví a činností v Komisiou posúdenom a záväznom NAP, keďže kompetentným
súdom na vyslovenie tohto záveru je Ústavný súd Slovenskej republiky a Súdny dvor
Európskej únie. Krajský súd v Bratislave preto prekročil svoju právomoc, keď preskúmal
NAP ako prv urobené správne rozhodnutie podľa § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a vyslovil jeho nesúlad so zákonom č. 572/2004 Z. z. a so Smernicou 2003/87/ES
(a contrario § 7 ods. 2, § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).
Najvyšší súd... sa ďalej zaoberal výkladom ustanovenia § 9 ods. 3 zákona
č. 572/2004 Z. z., či je odôvodnený záver krajského súdu, že noví účastníci schémy
obchodovania majú právny nárok na bezodplatné pridelenie kvót z rezervy kvót. Najprv je
potrebné uviesť, že kvóty možno prideliť len na základe NAP podľa § 8 ods. 8 alebo plánu
pre dobrovoľných účastníkov schémy obchodovania (§ 9 ods. 2 zákona č.. 572/2004 Z. z.).
Podľa ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 572/20O4 Z. z. „novým účastníkom schémy
obchodovania ministerstvo bezodplatne pridelí kvóty z rezervy kvót do 60 dní odo dňa
doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods. 4; o pridelení kvót vydá ministerstvo účastníkom
schémy obchodovania potvrdenie. Ministerstvo prideľuje kvóty novým účastníkom schémy
obchodovania v poradí podľa dátumu nadobudnutia právoplatnosti povolenia
na vypúšťanie skleníkových plynov podľa § 5 úž do vyčerpania rezervy kvót“. Krajský súd
v Bratislave dospel k záveru, že nový účastník schémy obchodovania má právny nárok na
bezodplatné pridelenie kvót v každej situácií, teda aj po vyčerpaní rezervy kvót. S týmto
názorom krajského súdu sa nemožno stotožniť V prvom rade Najvyšší súd... uvádza, že
krajský súd nevykonal teleologický výklad citovaného ustanovenia, výklad, ktorý použil, nie
je ani gramatickým ani logickým výkladom ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 572/2054 Z. z.
Citované ustanovenie vykladal bez vzájomného kontextu medzi prvou a druhou vetou,
nezohľadnil zákonný limit „až do vyčerpania rezervy kvót“, čo je v rozpore s čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky. Právna teória aj súdna prax apeluje na výklad právnej normy
(okrem iných), ktorým sa jednotlivé ustanovenia vykladajú vo vzájomnej súvislosti a nie
izolovane, či už vo vzťahu: ustanovenie - ostatný text zákona alebo vo vzťahu medzi
jednotlivými vetami (právnymi normami) vykladaného ustanovenia; rovnako apeluje
na ideologický výklad právnej normy (výklad e ratioea legis), ktorý spočíva v hľadaní
a nachádzaní zmyslu a účelu právnej normy a v ich duchu sa vykladajú ostatné ustanovenia
konkrétneho zákona. V NAP je vytvorená rezerva kvót pre nových účastníkov schémy
obchodovania, ktorá má určitý objem. Po vyčerpaní rezervy kvót určenej pre nových
účastníkov schémy obchodovania, ktorým sú kvóty pridelene bezodplatne, už nie je možné
bezodplatne kvóty previesť, pretože nie je z čoho, rezerva už je spotrebovaná, ako taká už
neexistuje Uvedené vyplýva aj z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-503/047 P, odsek 76
(citované vyššie), podľa ktorého ani z cieľov Smernice 2003/87/ES, vykladaných vo svetle
jej piateho odôvodnenia, ani z piateho kritéria, prílohy III, ani zo žiadnych ďalších
ustanovení uvedenej smernice nevyplýva pre prevádzkovateľov zariadení nejaká záruka, že
pre nich bude použitá určitá alokačná metóda alebo že dokonca dostanú určité množstvo
emisných kvót skleníkových plynov. Rovnako to nevyplýva ani zo zákona c. 572/2004 Z. z.
Žalovaný preto v zmysle ústavného imperatívu vyjadreného v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (podľa ktorého “štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“) nemôže bezodplatne prideliť kvóty novým
účastníkom schémy obchodovania po vyčerpaní kvót, pretože mu to zákon č. 572/2004
v ustanovení § 9 ods. 3 druhá veta nedovoľuje. Tento stav je jednoznačný, nespochybniteľný
a neumožňuje žiaden iný spôsob výkladu právnej normy. Postup krajského súdu pri výklade
ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. je v rozpore s čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky, svojvoľný, nezodpovedá účelu Smernice 2003/87/ES ani
Účelom Smernice 2003/87/ES je znižovanie emisii skleníkových plynov
vo všeobecnosti a systém obchodovania s kvótami zriadený smernicou osobitne, majú
prvoradú dôležitosť v rámci boja proti globálnemu otepľovaniu, čo je fenomén, ktorý
predstavuje jednu z najväčších spoločenských, hospodárskych a environmentálnych
hrozieb, ktorým v súčasnosti čelí svet (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. septembra
2009 vo veci T-263/07 Estónska republika proti Komisii, odsek 49). Pokiaľ ide o prebratie
alebo vykonanie smernice v oblasti životného prostredia, je potrebné pripomenúť znenie
článku 249 ods. 3 ZES (od prijatia Lisabonskej zmluvy ide o čl. 288 ZFEÚ), podľa ktorého
„smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,
ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym
orgánom“. Z toho vyplýva, že ak predmetná smernica nestanovuje formu a metódy na
dosiahnutie konkrétneho výsledku, členský stál má v zásade úplnú voľnosť pri výbere foriem
a metód na dosiahnutie uvedeného výsledku. Z toho takisto vyplýva, že v prípade
neexistencie pravidla Spoločenstva, ktoré by jasným a presným spôsobom upravovalo formu
a metódy, ktoré musí členský štát použiť, prináleží Komisii, aby v rámci výkonu svojej
kontrolnej právomoci najmä na základe článkov 211 ZES a 226 ZES z právneho hľadiska
dostatočne preukázala, že nástroje, ktoré členský štát v tejto súvislosti použil, sú v rozpore
s právom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. novembra
2007, Nemecko/Komisia, T-374/04, Zb. s. II-4431, bod 78 a tam citovanú judikatúru).
Pokiaľ ide konkrétnejšie o vykonanie smernice, z článku 9 ods. 1 a 3, ako aj z článku 11
ods. 2 smernice jednoznačne vyplýva, že členský štát je jediný oprávnený jednak vypracovať
NAP, ktorým chce dosiahnuť ciele stanovené smernicou, pokiaľ ide o emisie skleníkových
plynov, a ktorý oznámi Komisii, a jednak prijať konečné rozhodnutia stanovujúce celkové
množstvo kvót, ktoré pridelí na každé päťročné obdobie a rozdelenie tohto množstva medzi
hospodárske subjekty. Pri výkone týchto právomocí teda členský štát disponuje určitou
mierou voľnosti pri výbere opatrení, ktoré považuje za najvhodnejšie na dosiahnutie
výsledku stanoveného uvedenou smernicou v osobitnom kontexte vnútroštátneho trhu
s energiou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2007, Nemecko/Komisia, už
citovaný, bod 80; rozsudok Sódu prvého stupňa T-263/07, odseky 51, 53).
V dôvodovej správe k zákonu č. 572/2004 Z. z. (parlamentná tlač č. 758) sa
konštatuje, že Slovenská republika ako aj Európska únia sú stranami Rámcového dohovoru
OSN o zmene klímy z roku 1992. Pre Slovensko z dohovoru a protokolu vyplýva rovnaký
záväzok ako pre ostatné krajiny Európskej únie: neprekročiť v období rokov 2008 - 2012
priemernú úroveň emisií skleníkových plynov z roka 1990 zníženú o 8 %. Po dlhšom
zvažovaní a prípravách bola ako najefektívnejší spôsob dosiahnutia medzinárodného
záväzku prijatá smernica Európskej únie z 13. októbra 2003 č. 2003/87/ES, ktorou sa
ustanovuje systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Spoločenstve
a ktorou sa mení a dopĺňa smernica rady 96/61/ES. Ekonomický nástroj, akým je
obchodovanie s emisiami, vytvára sústavný tlak na prevádzkovateľov, aby hľadali lacnejšie
možnosti zníženia, emisii a optimálne atakovali prostriedky. Návrh zákona preberá
spomínanú smernicu, reguluje emisie skleníkových plynov, ktoré doteraz nepodliehali
žiadnemu právnemu predpisu prostredníctvom schémy obchodovania a zároveň modifikuje
jestvujúci systém emisných kvót znečisťujúcich látok.
Z uvedeného vyplýva, že nemožno konštatovať, že noví účastníci majú právny nárok
na bezodplatné pridelenie kvót, pretože bezodplatne prideľovanie kvót je limitované
objemom vytvorenej rezervy. Z oznámenia Európskej komisie o usmernení pomôcť členským
štátom pri uplatňovaní kritérií uvedených v zozname prílohy III k Smernici 2003/87/ES, že
členské štáty majú pri vytváraní rezervy kvót pre nových účastníkov schémy obchodovania
povolenú mieru voľnej úvahy (vytvorenie rezervy kvót, z ktorej sa budú kvóty prideľovať
novým účastníkom bezodplatne, prípadne formou aukcie, alebo si noví účastníci budú
musieť zakúpiť všetky kvóty priamo na trhu), ktorej účelnosť Európska komisia
nepreskúmava; nepreskúmava ju ani Súdny dvor Európskej únie, ani vnútroštátny súd.
Krajský sud preto nebol oprávnený skúmať objem rezervy kvót a porovnávať jej výšku
s ostatnými krajinami, medzi ktorými sa napokon nachádzajú aj krajiny, ktoré mali v období
rokov 2008-2012 vytvorenú nulovú rezervu kvót (Malta) alebo takmer nulovú rezervu kvót
(Luxembursko 0,0030 % z celkového objemu kvót) a noví účastníci boli povinní si všetky
kvóty zakúpiť priamo na trhu, čo je tiež v súlade so stanoviskom Komisie. Navyše, krajský
súd nešpecifikoval, s ktorými údajmi zverejnenými na internete porovnával tabuľku
emisných kvót, neuviedol žiadnu internetovú stránku, na ktorej sa tieto údaje mali
nachádzať, na základe čoho je tvrdenie krajského súdu neverifikovateľné a vágne.
Najvyšší súd... poukazuje aj na zmätočnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave,
ktorá vyplýva z rozporu medzi jeho výrokom a odôvodnením. Vo výroku rozsudku sa
uvádza, že Krajský súd... zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/
Občianskeho súdneho poriadku (rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci), no v odôvodnení rozsudku sa na strane 16 uvádza ako dôvod
zrušenia § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (zistenie skutkového stavu je
nedostačujúce na posúdenie veci) a na strane 27 opäť § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho
súdneho poriadku. Uvedené nezrovnalosti krajský súd žiadnym spôsobom neodstránil.
Na druhej strane Najvyšší súd... nesúhlasí s názorom žalovaného, že jeho list nemôže
byť predmetom preskúmavania súdom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu... vyplýva,
že aj list správneho orgánu môže byť predmetom preskúmavania súdom, ak sa ním zasahuje
do práv, právom chránených záujmov a povinností účastníkov správneho konania, prípadne
ním zakladajú, menia alebo rušia práva a povinností účastníkov správneho konania, bez
ohľadu na to, či sa na konanie vzťahuje alebo nevzťahuje Správny poriadok. List
žalovaného bol spôsobilý zasiahnuť do práv žalobcu na bezodplatné pridelenie emisných
kvót ako nového účastníka schémy obchodovania, a preto je preskúmateľný súdom
v správnom súdnictve. Krajský súd túto skutočnosť vyhodnotil správne a pripustenie
preskúmania listu žalovaného predstavuje nezamedzenie prístupu k súdu; nemala však
vplyv na zákonnosť rozhodnutia krajského súdu vzhľadom na pochybenia krajského súdu,
na ktoré bolo poukázanie vyššie.
Na základe uvedeného Najvyšší súd... konštatuje, že Krajský súd... vec nesprávne
právne posúdil, nad rámec svojej právomoci preskúmaval NAP podľa § 245 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, vykladal ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z.
ústavne nekonformne a v rozpore s účelom zákona č. 572/2004 a Smernicou 2003/87/ES,
nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, prípadne Súdu prvého stupňa
(napríklad T-263/07, T-374/04, C-503/047 P, T-178/05, T-2S/07). Postup a rozhodnutie
žalovaného boli v súlade s § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. aj so Smernicou 2003/87/ES,
preto nie je dôvod na jeho zrušenie podľa § 250j ods. 2 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd... postupoval podľa § 250ja
ods. 3 posledná veta v spojení s § 220 Občianskeho súdneho poriadku, rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 2 S 187/2011-174 zo dňa 23. mája 2012 zmenil a žalobu žalobcu
zamietol.»
15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základných práv podľa čl. 35 ústavy
(ktoré bližšie nekonkretizovala) a práv podľa čl. 14 a čl. 1 protokolu č. 12 (pozri body 1
a 6), a to v spojení s porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti (spojení) s tým namietala aj porušenie čl. 2 ods. 2
a čl. 12 ods. 1 ústavy (pozri tiež bod 9).
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení týchto
ďalších sťažovateľkou označených práv, ktorých porušenie namietala (navyše výslovne)
v súvislosti s porušením („v spojení...“) základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 1 a 6).
19. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
20. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti
namietajúcej porušenie čl. 35 ústavy, čl. 14 dohovoru a čl. 1 protokolu č. 12, ako aj čl. 2
ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.
21. Pokiaľ sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti (v rámci svojej argumentácie,
pozn.) namietala nesúlad NAP (odobreného Európskou komisiou) s normami vyššej právnej
sily, ústavný súd poukazuje na zákonom o ústavnom súde ustanovený postup pri konaní
o súlade podľa čl. 125 ústavy (§ 37 a nasl. zákona o ústavnom súde).
22. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014