Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 128/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod

sp. zn. – sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47

Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho

uznesením sp. zn. z 30. mája 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou sp. zn. z 19. júna 2012 a zároveň postupom

Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. z 31. mája 2013

a sp. zn. z 19. júna 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trenčín

sp. zn. z 15. mája 2012 a sp. zn. z 12. júla 2012 a zároveň

postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením sp. zn.

z 26. júna 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn.

z 29. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod

sp. zn. – sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

9. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uznesením sp. zn. z 30. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou sp. zn. z 19. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou“) a zároveň postupom krajského súdu a jeho

uzneseniami sp. zn. z 31. mája 2013 a sp. zn.

z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami

Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 15. mája 2012 a sp. zn.

z 12. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Trenčín“) a zároveň

postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. z 26. júna 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza

sp. zn. z 29. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného

súdu Prievidza“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv

úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok

dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti

na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi

v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi. V exekučných konaniach

vedených na podklade rozsudku rozhodcovského súdu ako exekučného titulu Okresný súd

Bánovce nad Bebravou, Okresný súd Trenčín a Okresný súd Prievidza rozhodli svojimi

rozhodnutiami (bod 1) tak, že v jednom prípade exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g)

v spojení s

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) vyhlásili

za neprípustnú a následne zastavili a v ostatných veciach zastavili podľa § 57 ods. 2

v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku s poukazom predovšetkým na § 45 ods. 2

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„zákon o rozhodcovskom konaní“), teda z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým

bol rozsudok rozhodcovského súdu, na podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu

proti povinnému. Rozhodnutia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, Okresného súdu

Trenčín a Okresného súdu Prievidza boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom

konaní potvrdené ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť

do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných

súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol

rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné

pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku

alebo v rozpore s v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej

otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V ostatnom

sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore

so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2.

2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak

požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako

je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho,

že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej

podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej

povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom

ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové

právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej

podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj k vybrané

rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej

republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv

postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej

zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie

a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov. V zmysle

v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho

začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom

súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

– sp. zn. , z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami okresných súdov

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako

riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti

v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,

ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne

závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek

ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere

koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu

problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou

použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných

a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto

a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto

v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc

na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu

vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11.

2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry

všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (m. m. , , ).

13. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne

konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. zo 16. januára 2013, sp. zn.

z 20. februára 2013, z 13. marca 2013,

z 13. marca 2013, sp. zn. z 19. júna 2013, sp. zn.

z 26. júna 2013 ...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky

z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už

ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto

v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k nastoleným

otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné,

v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.

Navyše ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj k rozhodnutiam Súdneho dvora

sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou,

ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00,

C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky

spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom predostreté v jeho

predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.

14. V spojitosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa postupu všeobecných

súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna

úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd

konštatuje, že všetky napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov v podaných sťažnostiach

vedených pod sp. zn. – sp. zn. boli vydané mimo rámca

účinnosti spomenutej právnej úpravy a navyše v prípade sťažnosti vedených pod sp. zn.

21054/2013 – sp. zn. boli vedené exekučné konania zastavené podľa § 57

ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a poukazom k § 45 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní, následkom čoho nebolo zákonom daným/predpokladaným

postupom predovšetkým prvostupňových súdov nariaďovať pojednávanie k tejto otázke,

resp. spôsobu zastavenia exekučného konania, a to vrátane postupu podľa § 57 ods. 5

Exekučného konania, ustanovenie ktorého sa na uvedený dôvod zastavenia exekučného

konania vecne nevzťahovalo. Je preto zarážajúce, prečo sťažovateľka v týchto podaných

sťažnostiach vytýka postupu všeobecných súdov nerešpektovanie v tom čase neúčinnej,

resp. neplatnej alebo neexistujúcej právnej úpravy. V súčasnom období platná právna

úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom

č. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia

pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného

konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len

v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

15. K námietke sťažovateľky k postupu krajského súdu v odvolacom konaní

(sťažovateľkou namietané porušenie ) konštatuje, že podľa svojej

konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania

bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.

Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému

právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať

mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako

sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní

(v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo

stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného

konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako

súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

16. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť

vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,

ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom brojila

proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými

argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal a vyložil svoje

závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne

správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia všeobecného súdu

z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná

v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej

veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46

ods. 1 , dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených

práv dôjsť nemohlo.

17. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti

týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti podľa . Keďže boli sťažnosti

odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

18. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.

Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich

konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu

má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny

orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

19. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď

na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014