Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 128/2014
PDF · 246.08 KB
No categories available
I. ÚS 128/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod
sp. zn. Rvp 21053/2013 – sp. zn. Rvp 21056/2013 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47
Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho
uznesením sp. zn. 19 CoE 233/2012 z 30. mája 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4 Er 601/2009 z 19. júna 2012 a zároveň postupom
Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. 4 CoE 172/2012 z 31. mája 2013
a sp. zn. 17 CoE 285/2012 z 19. júna 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 60 Er 273/2009 z 15. mája 2012 a sp. zn. 62 Er 346/2007 z 12. júla 2012 a zároveň
postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením sp. zn. 8 CoE 39/2013
z 26. júna 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16 Er 1385/2007
z 29. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod
sp. zn. Rvp 21053/2013 – sp. zn. Rvp 21056/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 21053/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
9. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie
zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný
prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
a jeho uznesením sp. zn. 19 CoE 233/2012 z 30. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou sp. zn. 4 Er 601/2009 z 19. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou“) a zároveň postupom krajského súdu a jeho
uzneseniami sp. zn. 4 CoE 172/2012 z 31. mája 2013 a sp. zn. 17 CoE 285/2012
z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 60 Er 273/2009 z 15. mája 2012 a sp. zn. 62 Er 346/2007
z 12. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Trenčín“) a zároveň
postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 8 CoE 39/2013 z 26. júna 2013 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 16 Er 1385/2007 z 29. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného
súdu Prievidza“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv
úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti
na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi
v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi. V exekučných konaniach
vedených na podklade rozsudku rozhodcovského súdu ako exekučného titulu Okresný súd
Bánovce nad Bebravou, Okresný súd Trenčín a Okresný súd Prievidza rozhodli svojimi
rozhodnutiami (bod 1) tak, že v jednom prípade exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g)
v spojení s § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) vyhlásili
za neprípustnú a následne zastavili a v ostatných veciach zastavili podľa § 57 ods. 2
v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku s poukazom predovšetkým na § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„zákon o rozhodcovskom konaní“), teda z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok rozhodcovského súdu, na podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu
proti povinnému. Rozhodnutia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, Okresného súdu
Trenčín a Okresného súdu Prievidza boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom
konaní potvrdené ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť
do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných
súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol
rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné
pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku
alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej
otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V ostatnom
sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore
so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2.
2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak
požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako
je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho,
že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej
podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej
povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom
ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové
právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej
podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj k vybrané
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej
republiky.
4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv
postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej
zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom
súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 21053/2013 – sp. zn. Rvp 21056/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresných súdov
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako
riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti
v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,
ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne
závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek
ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere
koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností
v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.
sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných
a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc
na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu
vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11.
2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry
všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
13. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne
konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn.
I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013
z 13. marca 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013
z 26. júna 2013 ...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky
z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už
ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto
v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k nastoleným
otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné,
v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.
Navyše ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj k rozhodnutiam Súdneho dvora
sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou,
ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00,
C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky
spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom predostreté v jeho
predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.
14. V spojitosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa postupu všeobecných
súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna
úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd
konštatuje, že všetky napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov v podaných sťažnostiach
vedených pod sp. zn. Rvp 21053/2013 – sp. zn. Rvp 21056/2013 boli vydané mimo rámca
účinnosti spomenutej právnej úpravy a navyše v prípade sťažnosti vedených pod sp. zn.
21054/2013 – sp. zn. Rvp 21056/2013 boli vedené exekučné konania zastavené podľa § 57
ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a poukazom k § 45 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní, následkom čoho nebolo zákonom daným/predpokladaným
postupom predovšetkým prvostupňových súdov nariaďovať pojednávanie k tejto otázke,
resp. spôsobu zastavenia exekučného konania, a to vrátane postupu podľa § 57 ods. 5
Exekučného konania, ustanovenie ktorého sa na uvedený dôvod zastavenia exekučného
konania vecne nevzťahovalo. Je preto zarážajúce, prečo sťažovateľka v týchto podaných
sťažnostiach vytýka postupu všeobecných súdov nerešpektovanie v tom čase neúčinnej,
resp. neplatnej alebo neexistujúcej právnej úpravy. V súčasnom období platná právna
úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom
č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia
pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného
konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len
v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
15. K námietke sťažovateľky k postupu krajského súdu v odvolacom konaní
(sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) konštatuje, že podľa svojej
konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania
bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.
Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému
právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich
právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať
mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako
sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní
(v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo
stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného
konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako
súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.
16. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady
kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej
podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť
vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,
ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti napadnutému
rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom brojila
proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými
argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal a vyložil svoje
závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne
správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia všeobecného súdu
z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná
v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej
veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených
práv dôjsť nemohlo.
17. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti
odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
18. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.
Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich
konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny
orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
19. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2014