Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 117/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. I., T., zastúpenej euroadvokátom JUDr. Lubomírem

Müllerem, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa čl. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 28. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. I. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 22. júla 2013

doručená sťažnosť V. I. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na rovnosť podľa čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 28. marca 2013 (ďalej len „krajský súd“ a „uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je pozostalou dcérou po J. F.

(ďalej len „poručiteľ“). Rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu Bratislava

sp. zn. Vt z 5. septembra 1950 bol poručiteľ uznaný vinným z trestného činu

vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa vo vtedy

platnom znení a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 18. januára 2011 bola v uvedenej veci poručiteľa povolená obnova konania a odsudzujúci

rozsudok bol zrušený. Následným uznesením okresného súdu sp. zn. Vt 179/50 z 9. mája

2011 bolo trestné stíhanie poručiteľa zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným

činom.

3. Sťažovateľka 4. októbra 2011 požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) o odškodnenie, okrem iného aj vo veci náhrady

nákladov trestného konania. Keďže ministerstvo sa k uplatnenému nároku sťažovateľky

nevyjadrilo v zákonnej lehote šiestich mesiacov, sťažovateľka podala 3. augusta 2012

na okresnom súde žalobu proti Slovenskej republike, ktorou sa domáhala náhrady nákladov

trestného konania vo výške 6,64 € s príslušenstvom. Dňa 3. septembra 2012 ešte v čase, keď

príslušný súd vec sťažovateľky neprerokoval, ministerstvo priznalo náhradu nákladov

v požadovanej výške. Následne sťažovateľka podaním zo 4. októbra 2012 zaslala

okresnému súdu návrh na zastavenie konania, keďže jej nárok bol v istine uspokojený

a úrok z omeškania bol natoľko nepatrný, že netrvala na jeho ďalšom zaplatení, s tým, že si

návrhom zároveň uplatnila náhradu trov konania.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. januára 2013 konanie v celom

rozsahu zastavil a sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 48,46 €. Na podklade

odvolania žalovaného účastníka krajský súd uznesením zmenil napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal, pretože jej konanie

považoval za nehospodárne a neúčelné, a to predovšetkým z toho dôvodu, že sťažovateľka

sa mohla viacerých ňou uplatnených nárokov domáhať len jednou žalobou, a nie

jednotlivými žalobami pre každú položku nároku samostatne. Súčasne krajský súd uznal, že

je právom sťažovateľky určiť si spôsob, akým si bude svoje práva uplatňovať, avšak pokiaľ

bude postupovať nehospodárne, náhrada trov konania jej nebude priznaná.

5. Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu boli porušené jej označené

základné práva. Vo svojej veci považuje za kľúčové posúdenie otázky, kedy je v prípade

tzv. drobného sporu náhrada trov konania neprimeraná a ako treba prípadnú neprimeranosť

riešiť. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti odôvodňuje ňou zvolený procesný postup, to

znamená, podávanie jednotlivých žalobných návrhov pre každú časť celkového nároku

osobitne, a to s ohľadom na to, že ministerstvo niekedy vydáva rozhodnutia o náhrade

ušlého zárobku, o trovách obhajoby a o ostatných položkách samostatne, ako aj

s prihliadnutím na prax niektorých súdov, ktoré v obdobných kauzách vyčleňujú jednotlivé

nároky na samostatné konanie. Sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že krajský súd ju

v skutočnosti „trestá za úspech“ v predmetnom konaní, keď jej ukladá, aby znášala svoje

trovy konania. Domnieva sa, že je v rozpore s platnými právnymi predpismi uprieť úspešnej

strane náhradu nákladov konania v spore len preto, že podala ešte iné žaloby kvôli iným

položkám. Takéto kritérium účelnosti a hospodárnosti konania nie je na priznanie náhrady

trov nikde ustanovené. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka pripomína, že konania

o jednotlivých položkách v jej veci mali rozličný priebeh aj vzhľadom na to, že ministerstvo

k jednotlivým položkám zaujíma rozdielne stanovisko, čo by v eventuálnom spoločnom

konaní mohlo v konečnom dôsledku spôsobiť predĺženie a komplikovanie sporu.

6. Napokon sťažovateľka vo svojej argumentácii poukazuje aj na rozdielnu

rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktoré pri rozhodovaní o totožnom skutkovom

stave prijali odlišný záver.

7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv podľa listiny a dohovoru uznesením

krajského súdu, zrušil uznesenie krajského súdu, priznal sťažovateľke náhradu primeraného

zadosťučinenia v sume 100 € a náhradu trov konania.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného okrem iného aj v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ). Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , ).

12. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil, že sťažovateľka,

resp. jej právny zástupca konal v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti konania, keď

sa viacerými návrhmi domáha nároku, ktorý možno uplatniť jednou žalobou. Požiadavka

na účelnosť a hospodárnosť konania pritom nekoliduje s dispozičnou zásadou procesného

práva. Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia je skutočne len na navrhovateľovi, koho

bude žalovať a akým spôsobom, avšak aj takýto postup musí byť v súlade s ostatnými

zásadami súdneho konania. V prípade sťažovateľky bol krajský súd toho názoru, že cieľom

jej postupu bolo navýšenie trov konania. Jednou žalobou, ktorou by sťažovateľka

požadovala priznanie všetkých nárokov, ktoré inak uplatnila u žalovaného len jednou

žiadosťou, by jednoduchším a hospodárnejším spôsobom bol dosiahnutý rovnaký cieľ než

„rozštiepenými návrhmi“ jedného nároku rozloženého do viacerých položiek. Krajský súd

pritom zdôraznil, že svojím rozhodnutím nespochybňuje právo sťažovateľky v súdnom

konaní žalovať subjekt spôsobom, aký uzná za vhodné, na druhej strane si však musí byť

vedomá, že v prípade, ak súd bude považovať jej spôsob uplatnenia nároku

za nehospodárny, neprizná jej nárok na náhradu trov konania, ako aj učinil v danom

konkrétnom prípade.

13. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že

v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych

záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a ustálil

svoje závery tak, že nespochybňujú záver o ústavnokonformnom výklade. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne len tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

14. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že medzi účastníkmi konania nebolo

sporné, že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, keďže zastavenie konania zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré

o žiadosti o odškodnenie v zákonnej lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľky

potreba uplatniť nárok súdnou cestou. Rovnako bolo nesporné, že šlo o drobný spor

v zmysle . Sporná bola vo veci naproti tomu

interpretácia a aplikácia ustanovenia .

15. Podľa ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak

účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

16. Podľa ak sú trovy konania

v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

17. Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv

a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd

pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu

napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo (, , , ,

, ).

18. Ústavný súd v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou ()

ďalej uvádza, že v ustanovení sa uvádzajú

dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych

dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom-ktorom prípade.

Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným

osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy

pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny

dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento dôvod spočíva v tom, že trovy

konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade

označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto

trov. Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že pohľadávka

uplatňovaná pred všeobecným súdom (6,64 €) je niekoľkonásobne nižšia ako sťažovateľkou

uplatňovaná výška náhrady trov konania (48,46 €). Ide o tak výrazný nepomer medzi

uplatňovanou pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí

stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.

19. Pre úplnosť možno ešte uviesť, že ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou

na zvážení súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo

vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Ide teda o také ustanovenie, ktoré dáva

relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť.

Ako na to ústavný súd už poukázal, neprimeranosť výšky trov konania v porovnaní

s výškou pohľadávky uplatňovanej v spore vo veci samej je v predmetnom prípade natoľko

markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského

súdu, ktoré rozhodne nevybočuje so zákonom ustanoveného rámca vyplývajúceho

z ustanovenia (pozri aj ). Treba

tiež dodať, že hoci nepochybne bolo vecou slobodnej vôle sťažovateľky rozhodnúť sa, že

viaceré nároky uplatňované proti rovnakému subjektu na základe rovnakých skutkových

okolností uplatní vo viacerých samostatných žalobách, zároveň musí sťažovateľka znášať

v súvislosti s náhradou trov konania prípadné možné následky vyplývajúce z takéhoto jej

postupu vedúceho k uplatňovaniu drobných nárokov v zmysle § 200ea ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku.

20. Napokon k namietanej odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov zverená práve najvyššiemu súdu.

21. Porušenie práva podľa čl. 1 listiny videla sťažovateľka len v arbitrárnosti záverov

napadnutého uznesenia krajského súdu, a preto ústavný súd s poukazom na už uvedené

dodáva, že keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by mohlo

signalizovať porušenie základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, nie je daný dôvod pre iný záver ani vo vzťahu k namietanému porušeniu

čl. 1 listiny.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, ). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný

súd považuje sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný

nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014