Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 2/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti S. D., zastúpeného JUDr. Ing. Vierou Kolačanskou, Advokátska kancelária,

Námestie sv. Anny 7269/20A, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , na tlmočníka podľa

a práva na spravodlivé súde konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca

vo vykonávacom konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo S. D. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky, na tlmočníka podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca vo vykonávacom konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. S. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť S. D. trovy konania v sume 262,62 €

(slovom dvestošesťdesiatdva eur a šesťdesiatdva centov) na účet advokátky

JUDr. Ing. Viery Kolačanskej, Advokátska kancelária, Námestie sv. Anny 7269/20A,

Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 15. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. D. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , na tlmočníka podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca vo vykonávacom konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako otec maloletej A. B. (ďalej len

„maloletá“) bol účastníkom konania o nariadenie predbežného opatrenia v súvislosti

s prebiehajúcim konaním vo veci starostlivosti o maloleté dieťa, ktoré začalo na návrh

matky, ktorá žiadala zveriť maloletú do osobnej starostlivosti. Okresný súd vydal predbežné

opatrenie sp. zn. z 19. apríla 2013, ktorým zveril maloletú do osobnej

starostlivosti matky a zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletej. Proti uvedenému

rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. , ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Okresný

súd uznesením vydaným v napadnutom konaní nariadil výkon rozhodnutia – odňatie

maloletého dieťaťa otcovi a jeho odovzdanie do starostlivosti matky, pričom sťažovateľ

tvrdí, že pri realizácii výkonu tohto rozhodnutia došlo k hrubému porušeniu jeho práv.

Sťažovateľ, ktorý je nepočujúci, namietal, že pri výkone rozhodnutia nebol prítomný

tlmočník do posunkovej reči napriek tomu, že okresný súd má od roku 2009 vedomosť

o jeho sluchovom postihnutí a vo všetkých konaniach vystupuje tlmočník z posunkovej reči,

ktorý sa pravidelne zúčastňuje všetkých súdnych pojednávaní, keďže otec maloletej –

sťažovateľ i matka maloletej sú nepočujúci. Takýmto postupom a konaním okresného súdu

došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie 11. februára 2014

vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. februára 2014. V jeho

prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, ktorá k veci

uviedla:

„Pokiaľ sťažovateľ namietal v sťažnosti, že pri výkone rozhodnutia nebol prítomný

tlmočník do posunkovej reči, jeho tvrdenie je pravdivé. Zo zápisnice na čl. 27 spisu vyplýva,

že povinný bol vyššou súdnou úradníčkou dotazovaný, či vie čítať a písať. Po udelenom

znaku súhlasu bol opäť písomne na mieste samom oboznámený o tom, že súd mu týmto

spôsobom doručuje rozhodnutie o nariadení výkonu rozhodnutia.“

Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadrila súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 12. marca

2014 vyjadrila súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred

ústavným súdom. Vo svojom vyjadrení opätovne poukázala na neschopnosť nepočujúcich

porozumieť písomnému textu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, na tlmočníka podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ; napr.

, ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V danom prípade je týmto Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom

napadnuté konanie okresného súdu.

Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že pri výkone

rozhodnutia v napadnutom konaní nebol prítomný tlmočník z posunkovej reči, a to

aj napriek tomu, že okresný súd mal vedomosť o tom, že sťažovateľ je sluchovo postihnutý

a v prebiehajúcich konaniach pred okresným súdom (napr. sp. zn. ,

a sp. zn. ) sa zúčastňuje tlmočník posunkovej reči, ktorý tlmočí

obsah právnych úkonov sťažovateľovi ako účastníkovi konania a spolupôsobí

pri komunikácii sťažovateľa s okresným súdom. Z namietaného pochybenia okresného súdu

sťažovateľ odvodzoval porušenie svojich označených práv v napadnutom konaní. Okresný

súd vo svojom vyjadrení doručenom 24. februára 2014 potvrdil pravdivosť tvrdenia

sťažovateľa, že pri výkone rozhodnutia nebol prítomný tlmočník posunkovej reči.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na závažnosť predmetu

vykonávacieho konania (odobratie a odovzdanie dieťaťa), osobu sťažovateľa, ktorý je

sluchovo postihnutý – nepočujúci, a skutočnosť, že v prebiehajúcich konaniach pred

okresným súdom bol pribratý tlmočník posunkovej reči, ústavný súd nemal pochybnosť

o potrebe pribratia tlmočníka aj na účely vykonávacieho konania, a to aj napriek tomu, že

sťažovateľ pri výkone právoplatného rozhodnutia okresného súdu vyjadril posunkom súhlas

s tým, že vie čítať a písať. V okolnostiach prípadu okresný súd pri realizovaní výkonu

rozhodnutia nezohľadnil špecifiká tohto úkonu, počas ktorého komunikácia prebieha

v prevažnej časti ústne (najmä čo sa týka možnosti obrany účastníka konania, proti ktorému

úkon smeruje), a skutočnosť známu z jeho rozhodovacej činnosti, a to potrebu pribratia

tlmočníka posunkovej reči pri komunikácii so sťažovateľom, čím porušil povinnosť

zabezpečiť možnosť na uplatnenie práv sťažovateľa v zmysle .

Z okolností danej veci tiež vyplýva, že okresný súd nevenoval dostatočnú pozornosť

samotnej príprave tohto špecifického spôsobu výkonu rozhodnutia. Podľa

pred nariadením výkonu rozhodnutia súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta

podrobiť rozhodnutiu, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky

neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie

dosiahnuť pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať

povinného, oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce. Ústavný súd

zastáva názor, že v takomto prípade sa javí nanajvýš účelné, aby súd využil oprávnenie

nariadiť pojednávanie v zmysle citovaného ustanovenia .

Na základe uvedeného a všetkých zistených skutočností ústavný súd dospel

k záveru, že napadnutým postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na tlmočníka v zmysle a zároveň aj k porušeniu jeho

základného práva na rovnosť v konaní podľa . Sťažovateľ ako účastník

konania mal nepochybne sťažené postavenie v rámci možnosti komunikácie so súdom,

keďže zo skutkových okolností prípadu je nepochybné, že vzhľadom na jeho sluchové

postihnutie a zníženú komunikačnú schopnosť nemohol efektívne reagovať, a tým uplatniť

svoje práva, ak navyše išlo o emočne vypätú situáciu.

Porušenie procesných práv vyplývajúcich z príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a znamená v danom prípade porušenie základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného „iným zásahom“

v zmysle , jeho základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa a na tlmočníka podľa . V konečnom

dôsledku však došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

V predmetnej veci došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu vo vykonávacom konaní, pričom

samotný úkon (odňatie dieťaťa) bol už vykonaný. V danej situácii nie možné ani účelné

navrátenie veci do pôvodného stavu (restitutio in integrum), preto ústavný súd nepristúpil

k zrušeniu tohto „iného zásahu“ do práv sťažovateľa.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

8 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv a pocitom krivdy.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní vzal do úvahy závažnosť porušenia označených práv

sťažovateľa, ako aj samotný predmet vykonávacieho konania, sťažovateľovu psychickú

ujmu vyplývajúcu z pocitu bezmocnosti a skutočnosť, že v prerokovávanom prípade

neprichádza do úvahy restitutio in integrum. Na základe uvedeného dospel k záveru, že

nepostačuje samotné konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľa, preto je

na mieste priznať finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na všetky už uvedené okolnosti

daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa

sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 262,62 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012

v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa

sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa

vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,81 €.

Keďže suma uplatnenej náhrady trov konania neprevyšovala sumu vypočítanú

ústavným súdom, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v požadovanej

sume 262,62 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právnej zástupkyni sťažovateľa ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014