Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 2/2014
PDF · 205.24 KB
No categories available
III. ÚS 2/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti S. D., zastúpeného JUDr. Ing. Vierou Kolačanskou, Advokátska kancelária,
Námestie sv. Anny 7269/20A, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súde konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca
vo vykonávacom konaní vedenom pod sp. zn. 16 Em 5/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo S. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca vo vykonávacom konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Em 5/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. S. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť S. D. trovy konania v sume 262,62 €
(slovom dvestošesťdesiatdva eur a šesťdesiatdva centov) na účet advokátky
JUDr. Ing. Viery Kolačanskej, Advokátska kancelária, Námestie sv. Anny 7269/20A,
Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 2/2014-13 z 15. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. D. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca vo vykonávacom konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Em 5/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako otec maloletej A. B. (ďalej len
„maloletá“) bol účastníkom konania o nariadenie predbežného opatrenia v súvislosti
s prebiehajúcim konaním vo veci starostlivosti o maloleté dieťa, ktoré začalo na návrh
matky, ktorá žiadala zveriť maloletú do osobnej starostlivosti. Okresný súd vydal predbežné
opatrenie sp. zn. 5 P 50/2012 z 19. apríla 2013, ktorým zveril maloletú do osobnej
starostlivosti matky a zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletej. Proti uvedenému
rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 6 CoP 88/2013, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Okresný
súd uznesením vydaným v napadnutom konaní nariadil výkon rozhodnutia – odňatie
maloletého dieťaťa otcovi a jeho odovzdanie do starostlivosti matky, pričom sťažovateľ
tvrdí, že pri realizácii výkonu tohto rozhodnutia došlo k hrubému porušeniu jeho práv.
Sťažovateľ, ktorý je nepočujúci, namietal, že pri výkone rozhodnutia nebol prítomný
tlmočník do posunkovej reči napriek tomu, že okresný súd má od roku 2009 vedomosť
o jeho sluchovom postihnutí a vo všetkých konaniach vystupuje tlmočník z posunkovej reči,
ktorý sa pravidelne zúčastňuje všetkých súdnych pojednávaní, keďže otec maloletej –
sťažovateľ i matka maloletej sú nepočujúci. Takýmto postupom a konaním okresného súdu
došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie 11. februára 2014
vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. februára 2014. V jeho
prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, ktorá k veci
uviedla:
„Pokiaľ sťažovateľ namietal v sťažnosti, že pri výkone rozhodnutia nebol prítomný
tlmočník do posunkovej reči, jeho tvrdenie je pravdivé. Zo zápisnice na čl. 27 spisu vyplýva,
že povinný bol vyššou súdnou úradníčkou dotazovaný, či vie čítať a písať. Po udelenom
znaku súhlasu bol opäť písomne na mieste samom oboznámený o tom, že súd mu týmto
spôsobom doručuje rozhodnutie o nariadení výkonu rozhodnutia.“
Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadrila súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 12. marca
2014 vyjadrila súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred
ústavným súdom. Vo svojom vyjadrení opätovne poukázala na neschopnosť nepočujúcich
porozumieť písomnému textu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy; napr.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom
napadnuté konanie okresného súdu.
Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že pri výkone
rozhodnutia v napadnutom konaní nebol prítomný tlmočník z posunkovej reči, a to
aj napriek tomu, že okresný súd mal vedomosť o tom, že sťažovateľ je sluchovo postihnutý
a v prebiehajúcich konaniach pred okresným súdom (napr. sp. zn. 5 P 226/2009,
5 P 226/2009 a sp. zn. 5 P 50/2012) sa zúčastňuje tlmočník posunkovej reči, ktorý tlmočí
obsah právnych úkonov sťažovateľovi ako účastníkovi konania a spolupôsobí
pri komunikácii sťažovateľa s okresným súdom. Z namietaného pochybenia okresného súdu
sťažovateľ odvodzoval porušenie svojich označených práv v napadnutom konaní. Okresný
súd vo svojom vyjadrení doručenom 24. februára 2014 potvrdil pravdivosť tvrdenia
sťažovateľa, že pri výkone rozhodnutia nebol prítomný tlmočník posunkovej reči.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na závažnosť predmetu
vykonávacieho konania (odobratie a odovzdanie dieťaťa), osobu sťažovateľa, ktorý je
sluchovo postihnutý – nepočujúci, a skutočnosť, že v prebiehajúcich konaniach pred
okresným súdom bol pribratý tlmočník posunkovej reči, ústavný súd nemal pochybnosť
o potrebe pribratia tlmočníka aj na účely vykonávacieho konania, a to aj napriek tomu, že
sťažovateľ pri výkone právoplatného rozhodnutia okresného súdu vyjadril posunkom súhlas
s tým, že vie čítať a písať. V okolnostiach prípadu okresný súd pri realizovaní výkonu
rozhodnutia nezohľadnil špecifiká tohto úkonu, počas ktorého komunikácia prebieha
v prevažnej časti ústne (najmä čo sa týka možnosti obrany účastníka konania, proti ktorému
úkon smeruje), a skutočnosť známu z jeho rozhodovacej činnosti, a to potrebu pribratia
tlmočníka posunkovej reči pri komunikácii so sťažovateľom, čím porušil povinnosť
zabezpečiť možnosť na uplatnenie práv sťažovateľa v zmysle § 18 OSP.
Z okolností danej veci tiež vyplýva, že okresný súd nevenoval dostatočnú pozornosť
samotnej príprave tohto špecifického spôsobu výkonu rozhodnutia. Podľa § 272 ods. 3 OSP
pred nariadením výkonu rozhodnutia súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta
podrobiť rozhodnutiu, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky
neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie
dosiahnuť pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať
povinného, oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce. Ústavný súd
zastáva názor, že v takomto prípade sa javí nanajvýš účelné, aby súd využil oprávnenie
nariadiť pojednávanie v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Na základe uvedeného a všetkých zistených skutočností ústavný súd dospel
k záveru, že napadnutým postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na tlmočníka v zmysle čl. 47 ods. 4 ústavy a zároveň aj k porušeniu jeho
základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Sťažovateľ ako účastník
konania mal nepochybne sťažené postavenie v rámci možnosti komunikácie so súdom,
keďže zo skutkových okolností prípadu je nepochybné, že vzhľadom na jeho sluchové
postihnutie a zníženú komunikačnú schopnosť nemohol efektívne reagovať, a tým uplatniť
svoje práva, ak navyše išlo o emočne vypätú situáciu.
Porušenie procesných práv vyplývajúcich z príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a čl. 47 ods. 4 ústavy znamená v danom prípade porušenie základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy „iným zásahom“
v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde, jeho základného práva na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. V konečnom
dôsledku však došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
V predmetnej veci došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu vo vykonávacom konaní, pričom
samotný úkon (odňatie dieťaťa) bol už vykonaný. V danej situácii nie možné ani účelné
navrátenie veci do pôvodného stavu (restitutio in integrum), preto ústavný súd nepristúpil
k zrušeniu tohto „iného zásahu“ do práv sťažovateľa.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
8 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv a pocitom krivdy.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Ústavný súd pri rozhodovaní vzal do úvahy závažnosť porušenia označených práv
sťažovateľa, ako aj samotný predmet vykonávacieho konania, sťažovateľovu psychickú
ujmu vyplývajúcu z pocitu bezmocnosti a skutočnosť, že v prerokovávanom prípade
neprichádza do úvahy restitutio in integrum. Na základe uvedeného dospel k záveru, že
nepostačuje samotné konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľa, preto je
na mieste priznať finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na všetky už uvedené okolnosti
daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 262,62 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012
v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa
sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa
vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,81 €.
Keďže suma uplatnenej náhrady trov konania neprevyšovala sumu vypočítanú
ústavným súdom, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v požadovanej
sume 262,62 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. marca 2014