Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 243/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AKUS, a. s., Miletičova 23,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Consilior Iuris, s. r. o., advokátska

kancelária, Miletičova 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert

Dupkala, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -238 z 19. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 5. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AKUS, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AKUS, a. s., Miletičova 23,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

v spojení s a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -238 z 19. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 19. marca 2010 podala

sťažovateľka okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa

od Banskobystrického samosprávneho kraja (ďalej len „odporca“ alebo „BBSK“) domáhala

zaplatenia sumy 4 276 676,39 €. Tento návrh odôvodnila tým, že Okresný súd Zvolen

rozsudkom č. k. Cb 302/2000-146 z 8. októbra 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť

5. novembra 2002, zaviazal rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb ÚSVIT –

Detva, Detva (ďalej len „DSS“), v súvislosti s rekonštrukciou budovy tohto zariadenia

zaplatiť J. V., stavebno-motnážne práce, Zvolen, sumu 300 905,90 Sk spolu so zmluvnou

pokutou vo výške 3 % za každý deň omeškania zo sumy 3 409 400 Sk od 17. apríla 1998 do

zaplatenia, ako aj trovy konania v sume 23 676 Sk. Zriaďovateľom DSS bol v čase podpisu

zmluvy štát prostredníctvom Krajského úradu v Banskej Bystrici a od 1. júla 2002 prešiel

do zriaďovateľskej pôsobnosti odporcu. Na základe postúpenia pohľadávok vyplývajúcich

z uvedeného exekučného titulu sa sťažovateľka stala držiteľom a vlastníkom všetkých práv,

oprávnení a povinností z neho vyplývajúcich, a to v časti istiny v sume 219 505,90 Sk,

neuhradenej časti zmluvnej pokuty vo výške 3 % za každý deň omeškania zo sumy

3 409 400 Sk od 17. apríla 1998 do zaplatenia, ako aj náhrady trovy konania v sume 23 676

Sk. V snahe odvrátiť hroziacu exekúciu uzavrel vtedajší predseda BBSK 15. októbra 2007

v mene odporcu so sťažovateľkou dohodu o urovnaní (ďalej len „dohoda“), predmetom

ktorej bolo vysporiadanie uvedenej pohľadávky, ktorá v tom čase predstavovala celkovú

sumu 10 057 757,42 €. V zmysle zmluvných dojednaní mala byť predmetná pohľadávka

splácaná v pravidelných mesačných splátkach po dobu troch rokov s tým, že nezaplatením

dvoch po sebe nasledujúcich splátok riadne a včas účinnosť dohody zaniká a sťažovateľka

je oprávnená uplatniť svoje nároky v súdnom a exekučnom konaní; v prípade splnenia tejto

rozväzovacej podmienky sa zaplatené splátky započítajú na nároky sťažovateľky na

zmluvnú pokutu podľa času jej vzniku najskôr splatnú, čím nie je dotknutý nárok

sťažovateľky domáhať sa príslušenstva – úrokov z omeškania z nezaplatenej časti zmluvnej

pokuty. Keďže odporca nezaplatil splátky za mesiac december 2009 a január 2010,

sťažovateľke vzniklo právo domáhať sa zaplatenia celej dlžnej sumy s príslušenstvom.

Z titulu uvedenej pohľadávky bola sťažovateľke zaplatená odporcom a z časti aj DSS

celková suma 5 661 322,66 €, ktorú započítala na zmluvnú pokutu podľa času jej vzniku

najskôr splatnú. Pôvodný návrh z 19. marca 2010 sťažovateľka podaním zo 14. apríla 2011

rozšírila o nezaplatenú časť zmluvnej pokuty v sume 5 997 588,10 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. -238 z 19. apríla 2011 návrh

sťažovateľky zamietol. Okresný súd sa stotožnil jednak s tvrdením odporcu o nedostatku

jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní a dospel k záveru, že DSS ako právny subjekt

naďalej existuje, naďalej je nositeľom práv a povinností a tieto na odporcu ako jeho

zriaďovateľa neprešli, ako aj s jeho tvrdením, že dohoda je absolútne neplatným právnym

úkonom, pretože medzi sťažovateľkou a odporcom neexistoval žiadny právny vzťah,

z ktorého by odporcovi vo vzťahu k sťažovateľke vznikol záväzok, ktorý by bol pochybný

alebo sporný a ktorý mal byť upravený a nahradený novým záväzkom. Okresný súd zároveň

konštatoval (s. 18), že pokiaľ sťažovateľka s poukazom na ustanovenie § 586 ods. 2

, v zmysle ktorého: „Urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca

platnosť ani v prípade, že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo

v čase dojednania urovnania nemala“, tvrdila, že jediným spôsobom, ktorým by sa odporca

vo vzťahu k dohode mohol brániť, bola nedobromyseľnosť, „v danom prípade takáto

zákonom predpokladaná situácia nenastala“.

Podľa názoru sťažovateľky už rozsudkom okresného súdu bolo porušené jej základné

právo na súdnu ochranu podľa , pretože vychádzajúc z obsahu tohto

práva deklarovaného viacerými rozhodnutiami ústavného súdu (napr. ,

, , ) v ňom absentuje zdôvodnenie, prečo sa okresný

súd nezaoberal a náležite neskúmal právnu argumentáciu sťažovateľky pri posudzovaní

pasívnej vecnej legitimácie odporcu, keď arbitrárnym spôsobom posúdil dohodu ako

neplatný právny úkon. Okresný súd skutkovo ani právne neodôvodnil, na základe akých

skutočností nie je možné na daný prípad aplikovať ,

ktorým sťažovateľka v priebehu celého konania argumentovala, a to napriek tomu, že práve

posúdenie tejto otázky bolo pre určenie pasívnej vecnej legitimácie odporcu ťažiskové.

Na základe odvolania sťažovateľky odôvodeného neúplným a nesprávnym zistením

skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci, v ktorom poukázala na to, že

problematika posudzovania dobromyseľnosti inštitútu „urovnania“ nie je v judikatúre

slovenských súdov rozpracovaná, a preto oprela svoje argumenty o súdnu prax Českej

republiky, ktorá vychádza z rovnakého zákona z čias spoločnej štátnosti (č. 40/1964 Sb.

Občanský zákonník) a komentárov k nemu, krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 5. decembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnuté na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V súvislosti s uvedeným preto považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu mimo

limitov práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože odvolací súd uviedol len to, že sa stotožňuje

s odôvodnením súdu prvého stupňa, avšak bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou

sťažovateľky uvádzanou v odvolaní. Toto rozhodnutie považuje sťažovateľka za arbitrárne

aj z toho dôvodu, že krajský súd nezodpovedal právne ani skutkovo relevantné otázky

súvisiace s uplatnený nárokom.

Ďalšie porušenie vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd

neodôvodnil ústavne konformným spôsobom, prečo nevyhovel jej návrhu na pripustenie

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu. Konštatovanie

krajského súdu, že problematika týkajúca sa urovnania bola riešená vo viacerých

rozhodnutiach najvyššieho súdu bez toho, aby minimálne poukázal na nejaké konkrétne

rozhodnutie, ktoré by bolo možné aplikovať na prerokovávanú vec, považuje sťažovateľka

za arbitrárne.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd nepostupovali v súlade s čl. 1

ods. 1 a , pretože na prerokovávanú vec vôbec neaplikovali relevantnú

právnu normu ( ) a ostatné právne normy aplikovali

takým spôsobom, že absolútne zmarili predvídateľnosť práva, resp. svojich rozhodnutí, čím

spôsobili právnu neistotu sťažovateľky, čo je v rozpore s princípmi právneho štátu.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného

súdu č. k. -238 z 19. apríla 2011 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 5. decembra 2012 bol porušený a ,

ako aj jej právo podľa a právo podľa dohovoru, aby uvedené

rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal finančné zadosťučinenie v sume 150 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

Sťažovateľka zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti uvedených rozhodnutí

všeobecných súdov, pretože ich výkon by pre ňu znamenal väčšiu ujmu, než aká môže

vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia a ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -238

z 19. apríla 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. decembra 2012.

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou

namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,

ktorý (na základe odvolania sťažovateľky) rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že tieto v podstate totožné argumenty

týkajúce sa jednak nesprávneho posúdenia pasívnej vecnej legitimácie odporcu, ako aj

nesprávneho výkladu právneho inštitútu „urovnania“ uplatnila už v odvolacom konaní

(a aj v konaní pred súdom prvého stupňa).

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, nepovažoval túto

za potrebné v danom prípade duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija

proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu

sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí,

a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:

„K uvedeným skutočnostiam v napadnutom rozsudku zaujal správne a podrobné

stanovisko okresný súd, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil... Správne

okresný súd uviedol, že rozpočtovú organizáciu zriadenú rozhodnutím zriaďovateľa možno

zrušiť len rozhodnutím zriaďovateľa s tým, že zaniknúť môže s právnym nástupcom alebo ak

zaniká bez právneho nástupcu, prechádzajú jej práva a povinnosti na zriaďovateľa...

Právoplatnosťou rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie

konkurzu na rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb ÚSVIT – Detva, Detva –

Piešť II pre nedostatok majetku nedošlo k zrušeniu tohto subjektu zo zákona. Správne

okresný súd zistil, že navrhovateľ nepreukázal ani existenciu rozhodnutia zriaďovateľa

o zrušení tejto rozpočtovej organizácie. Domov sociálnych služieb ÚSVIT – Detva, Detva

Piešť ako právny subjekt naďalej existuje, naďalej je nositeľom práv a povinností a tieto na

odporcu ako zriaďovateľa neprešli. Uvedené závery okresného súdu ani navrhovateľ

v podanom odvolaní nespochybňoval. V odvolaní namietal nesprávnosť právneho záveru

okresného súdu týkajúceho sa neplatnosti zmluvy o urovnaní a z neho vyplývajúce

konštatovanie, že navrhovateľ nepreukázal pasívnu legitimáciu odporcu v konaní...

Podstatou urovnania je odstránenie právnej neistoty medzi účastníkmi záväzkového

právneho vzťahu, ktorá vyplýva zo spornosti a pochybnosti ich práv (a tým aj povinnosti)

a nahradenie doterajšieho sporného záväzku novým, týchto nedostatkov zbavených

záväzkov. Predmetom urovnania môžu byť buď niektoré sporné právne vzťahy medzi

účastníkmi, alebo všetky ich práva a povinnosti (generálne urovnanie). V tomto prípade sa

urovnanie nevzťahuje iba na tie práva, na ktoré účastník nemohol ani pomýšľať. Nie je

rozhodujúce, či za sporné alebo pochybné považujú práva a povinnosti obaja účastníci

alebo iba jeden z nich. Príčiny sporností môžu byť rôzne, pričom stačí subjektívna spornosť.

Spornosť a pochybnosť môže spočívať napríklad v tom, že je sporné, či nastali všetky

skutočnosti potrebné k vzniku práva, je pochybná výška pohľadávky, jej trvanie a podobne.

K urovnaniu môže dôjsť iba ohľadne takých práv a povinností, ktorými účastníci môžu

disponovať, nemôžu to však byť iba práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvných vzťahov.

Dôsledkom urovnania je zánik (nie zmena) pôvodného záväzku (prípadne záväzkov)...

Aj z... rozhodnutí a právnych názorov vyslovených českými autormi je zrejmé, že vždy

musí existovať medzi účastníkmi pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, tiež

sa uvádza, že urovnanie je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou

účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a pochybností. V danom

prípade však medzi účastníkmi konania, teda medzi navrhovateľom a odporcom nikdy

žiaden záväzkový právny vzťah, ktorý by bol medzi nimi sporný neexistoval, a ak neexistoval

žiadny predchádzajú záväzok, nemohol byť tento záväzok nahradený dohodou o urovnaní a

preto odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní uzavretá

medzi navrhovateľom a odporcom je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39

...

Keďže účastníkom konania na Okresnom súde Zvolen nebol odporca a keďže dohodu

o urovnaní môžu uzavrieť len účastníci už existujúceho právneho vzťahu, ktorý medzi

navrhovateľom a odporcom nikdy neexistoval, nemohli navrhovateľ a odporca aj

s poukazom na vyššie citované rozhodnutia platnú dohodu o urovnaní medzi sebou uzavrieť.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, ktorú uviedol v odvolaní, že okresný súd sa

meritórne vecou vôbec nezaoberal a nevykonal navrhované dôkazy smerujúce

k preukázaniu navrhovateľom tvrdených skutočností, a preto je rozhodnutie súdu podľa

názoru navrhovateľa z tohto pohľadu nepreskúmateľné, uvádza odvolací súd, že okresný

súd vykonal obšírne dokazovanie, k tomu, prečo nevykonal ďalšie dôkazy označené

navrhovateľom, a to výpoveď štatutárneho zástupcu odporcu a výpoveď svedka L. sa v

napadnutom rozsudku vyjadril a po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že

vykonanie uvedených dôkazov nebolo potrebné, keďže nešlo o dôkazy na sporné a

navrhovateľom nepreukázané skutočnosti v konaní, teda právny dôvod vzniku záväzku

odporcu.

Okresný súd vec správne právne posúdil, dostatočne zistil skutkový stav, preto

odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ako vecne

správny potvrdil...“

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľky preskúmaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho

rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv

sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva

na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené,

označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru, sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že krajský súd neodôvodnil ústavne

konformným spôsobom, prečo nevyhovel jej návrhu na pripustenie dovolania, keďže podľa

jej názoru ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu. Ústavný súd konštatuje,

že uvedeným tvrdením si sama sťažovateľka odporuje, pretože vo vzťahu k prípustnosti

sťažnosti podľa výslovne uviedla, že „podľa ust.

a nasledujúcich nebolo možné podať dovolanie proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 05. 12. 2012 č. k. z dôvodu neprípustnosti“,

pričom tento mimoriadny opravný prostriedok ani nepodala. V tejto súvislosti ústavný súd

pripomína, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí výlučne do právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu, pretože tento nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

, ), preto považuje túto námietku sťažovateľky za zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie a ,

ktoré sú súčasťou základných princípov a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie

priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach () o porušení

základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave (m. m. ,

). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014