Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 243/2014
PDF · 236.4 KB
No categories available
III. ÚS 243/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AKUS, a. s., Miletičova 23,
Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Consilior Iuris, s. r. o., advokátska
kancelária, Miletičova 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert
Dupkala, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 64 Cb 61/2010-238 z 19. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 41 Cob 269/2011 z 5. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AKUS, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AKUS, a. s., Miletičova 23,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 64 Cb 61/2010-238 z 19. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 41 Cob 269/2011 z 5. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 19. marca 2010 podala
sťažovateľka okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa
od Banskobystrického samosprávneho kraja (ďalej len „odporca“ alebo „BBSK“) domáhala
zaplatenia sumy 4 276 676,39 €. Tento návrh odôvodnila tým, že Okresný súd Zvolen
rozsudkom č. k. Cb 302/2000-146 z 8. októbra 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť
5. novembra 2002, zaviazal rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb ÚSVIT –
Detva, Detva (ďalej len „DSS“), v súvislosti s rekonštrukciou budovy tohto zariadenia
zaplatiť J. V., stavebno-motnážne práce, Zvolen, sumu 300 905,90 Sk spolu so zmluvnou
pokutou vo výške 3 % za každý deň omeškania zo sumy 3 409 400 Sk od 17. apríla 1998 do
zaplatenia, ako aj trovy konania v sume 23 676 Sk. Zriaďovateľom DSS bol v čase podpisu
zmluvy štát prostredníctvom Krajského úradu v Banskej Bystrici a od 1. júla 2002 prešiel
do zriaďovateľskej pôsobnosti odporcu. Na základe postúpenia pohľadávok vyplývajúcich
z uvedeného exekučného titulu sa sťažovateľka stala držiteľom a vlastníkom všetkých práv,
oprávnení a povinností z neho vyplývajúcich, a to v časti istiny v sume 219 505,90 Sk,
neuhradenej časti zmluvnej pokuty vo výške 3 % za každý deň omeškania zo sumy
3 409 400 Sk od 17. apríla 1998 do zaplatenia, ako aj náhrady trovy konania v sume 23 676
Sk. V snahe odvrátiť hroziacu exekúciu uzavrel vtedajší predseda BBSK 15. októbra 2007
v mene odporcu so sťažovateľkou dohodu o urovnaní (ďalej len „dohoda“), predmetom
ktorej bolo vysporiadanie uvedenej pohľadávky, ktorá v tom čase predstavovala celkovú
sumu 10 057 757,42 €. V zmysle zmluvných dojednaní mala byť predmetná pohľadávka
splácaná v pravidelných mesačných splátkach po dobu troch rokov s tým, že nezaplatením
dvoch po sebe nasledujúcich splátok riadne a včas účinnosť dohody zaniká a sťažovateľka
je oprávnená uplatniť svoje nároky v súdnom a exekučnom konaní; v prípade splnenia tejto
rozväzovacej podmienky sa zaplatené splátky započítajú na nároky sťažovateľky na
zmluvnú pokutu podľa času jej vzniku najskôr splatnú, čím nie je dotknutý nárok
sťažovateľky domáhať sa príslušenstva – úrokov z omeškania z nezaplatenej časti zmluvnej
pokuty. Keďže odporca nezaplatil splátky za mesiac december 2009 a január 2010,
sťažovateľke vzniklo právo domáhať sa zaplatenia celej dlžnej sumy s príslušenstvom.
Z titulu uvedenej pohľadávky bola sťažovateľke zaplatená odporcom a z časti aj DSS
celková suma 5 661 322,66 €, ktorú započítala na zmluvnú pokutu podľa času jej vzniku
najskôr splatnú. Pôvodný návrh z 19. marca 2010 sťažovateľka podaním zo 14. apríla 2011
rozšírila o nezaplatenú časť zmluvnej pokuty v sume 5 997 588,10 €.
Okresný súd rozsudkom č. k. 64 Cb 61/2010-238 z 19. apríla 2011 návrh
sťažovateľky zamietol. Okresný súd sa stotožnil jednak s tvrdením odporcu o nedostatku
jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní a dospel k záveru, že DSS ako právny subjekt
naďalej existuje, naďalej je nositeľom práv a povinností a tieto na odporcu ako jeho
zriaďovateľa neprešli, ako aj s jeho tvrdením, že dohoda je absolútne neplatným právnym
úkonom, pretože medzi sťažovateľkou a odporcom neexistoval žiadny právny vzťah,
z ktorého by odporcovi vo vzťahu k sťažovateľke vznikol záväzok, ktorý by bol pochybný
alebo sporný a ktorý mal byť upravený a nahradený novým záväzkom. Okresný súd zároveň
konštatoval (s. 18), že pokiaľ sťažovateľka s poukazom na ustanovenie § 586 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého: „Urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca
platnosť ani v prípade, že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo
v čase dojednania urovnania nemala“, tvrdila, že jediným spôsobom, ktorým by sa odporca
vo vzťahu k dohode mohol brániť, bola nedobromyseľnosť, „v danom prípade takáto
zákonom predpokladaná situácia nenastala“.
Podľa názoru sťažovateľky už rozsudkom okresného súdu bolo porušené jej základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože vychádzajúc z obsahu tohto
práva deklarovaného viacerými rozhodnutiami ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
I. ÚS 139/02, I. ÚS 22/03, IV. ÚS 115/03) v ňom absentuje zdôvodnenie, prečo sa okresný
súd nezaoberal a náležite neskúmal právnu argumentáciu sťažovateľky pri posudzovaní
pasívnej vecnej legitimácie odporcu, keď arbitrárnym spôsobom posúdil dohodu ako
neplatný právny úkon. Okresný súd skutkovo ani právne neodôvodnil, na základe akých
skutočností nie je možné na daný prípad aplikovať § 586 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorým sťažovateľka v priebehu celého konania argumentovala, a to napriek tomu, že práve
posúdenie tejto otázky bolo pre určenie pasívnej vecnej legitimácie odporcu ťažiskové.
Na základe odvolania sťažovateľky odôvodeného neúplným a nesprávnym zistením
skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci, v ktorom poukázala na to, že
problematika posudzovania dobromyseľnosti inštitútu „urovnania“ nie je v judikatúre
slovenských súdov rozpracovaná, a preto oprela svoje argumenty o súdnu prax Českej
republiky, ktorá vychádza z rovnakého zákona z čias spoločnej štátnosti (č. 40/1964 Sb.
Občanský zákonník) a komentárov k nemu, krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob 269/2011
z 5. decembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnuté na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V súvislosti s uvedeným preto považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu mimo
limitov práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože odvolací súd uviedol len to, že sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvého stupňa, avšak bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou
sťažovateľky uvádzanou v odvolaní. Toto rozhodnutie považuje sťažovateľka za arbitrárne
aj z toho dôvodu, že krajský súd nezodpovedal právne ani skutkovo relevantné otázky
súvisiace s uplatnený nárokom.
Ďalšie porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd
neodôvodnil ústavne konformným spôsobom, prečo nevyhovel jej návrhu na pripustenie
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu. Konštatovanie
krajského súdu, že problematika týkajúca sa urovnania bola riešená vo viacerých
rozhodnutiach najvyššieho súdu bez toho, aby minimálne poukázal na nejaké konkrétne
rozhodnutie, ktoré by bolo možné aplikovať na prerokovávanú vec, považuje sťažovateľka
za arbitrárne.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd nepostupovali v súlade s čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože na prerokovávanú vec vôbec neaplikovali relevantnú
právnu normu (§ 586 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a ostatné právne normy aplikovali
takým spôsobom, že absolútne zmarili predvídateľnosť práva, resp. svojich rozhodnutí, čím
spôsobili právnu neistotu sťažovateľky, čo je v rozpore s princípmi právneho štátu.
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného
súdu č. k. 64 Cb 61/2010-238 z 19. apríla 2011 a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 41 Cob 269/2011 z 5. decembra 2012 bol porušený čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,
ako aj jej právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené
rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal finančné zadosťučinenie v sume 150 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
Sťažovateľka zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti uvedených rozhodnutí
všeobecných súdov, pretože ich výkon by pre ňu znamenal väčšiu ujmu, než aká môže
vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 64 Cb 61/2010-238
z 19. apríla 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 269/2011 z 5. decembra 2012.
1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou
namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať
o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,
ktorý (na základe odvolania sťažovateľky) rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti
ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že tieto v podstate totožné argumenty
týkajúce sa jednak nesprávneho posúdenia pasívnej vecnej legitimácie odporcu, ako aj
nesprávneho výkladu právneho inštitútu „urovnania“ uplatnila už v odvolacom konaní
(a aj v konaní pred súdom prvého stupňa).
Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, nepovažoval túto
za potrebné v danom prípade duplicitne citovať.
Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija
proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993,
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu
sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí,
a ako taká je zjavne neopodstatnená.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:
„K uvedeným skutočnostiam v napadnutom rozsudku zaujal správne a podrobné
stanovisko okresný súd, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil... Správne
okresný súd uviedol, že rozpočtovú organizáciu zriadenú rozhodnutím zriaďovateľa možno
zrušiť len rozhodnutím zriaďovateľa s tým, že zaniknúť môže s právnym nástupcom alebo ak
zaniká bez právneho nástupcu, prechádzajú jej práva a povinnosti na zriaďovateľa...
Právoplatnosťou rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie
konkurzu na rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb ÚSVIT – Detva, Detva –
Piešť II pre nedostatok majetku nedošlo k zrušeniu tohto subjektu zo zákona. Správne
okresný súd zistil, že navrhovateľ nepreukázal ani existenciu rozhodnutia zriaďovateľa
o zrušení tejto rozpočtovej organizácie. Domov sociálnych služieb ÚSVIT – Detva, Detva
Piešť ako právny subjekt naďalej existuje, naďalej je nositeľom práv a povinností a tieto na
odporcu ako zriaďovateľa neprešli. Uvedené závery okresného súdu ani navrhovateľ
v podanom odvolaní nespochybňoval. V odvolaní namietal nesprávnosť právneho záveru
okresného súdu týkajúceho sa neplatnosti zmluvy o urovnaní a z neho vyplývajúce
konštatovanie, že navrhovateľ nepreukázal pasívnu legitimáciu odporcu v konaní...
Podstatou urovnania je odstránenie právnej neistoty medzi účastníkmi záväzkového
právneho vzťahu, ktorá vyplýva zo spornosti a pochybnosti ich práv (a tým aj povinnosti)
a nahradenie doterajšieho sporného záväzku novým, týchto nedostatkov zbavených
záväzkov. Predmetom urovnania môžu byť buď niektoré sporné právne vzťahy medzi
účastníkmi, alebo všetky ich práva a povinnosti (generálne urovnanie). V tomto prípade sa
urovnanie nevzťahuje iba na tie práva, na ktoré účastník nemohol ani pomýšľať. Nie je
rozhodujúce, či za sporné alebo pochybné považujú práva a povinnosti obaja účastníci
alebo iba jeden z nich. Príčiny sporností môžu byť rôzne, pričom stačí subjektívna spornosť.
Spornosť a pochybnosť môže spočívať napríklad v tom, že je sporné, či nastali všetky
skutočnosti potrebné k vzniku práva, je pochybná výška pohľadávky, jej trvanie a podobne.
K urovnaniu môže dôjsť iba ohľadne takých práv a povinností, ktorými účastníci môžu
disponovať, nemôžu to však byť iba práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvných vzťahov.
Dôsledkom urovnania je zánik (nie zmena) pôvodného záväzku (prípadne záväzkov)...
Aj z... rozhodnutí a právnych názorov vyslovených českými autormi je zrejmé, že vždy
musí existovať medzi účastníkmi pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, tiež
sa uvádza, že urovnanie je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou
účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a pochybností. V danom
prípade však medzi účastníkmi konania, teda medzi navrhovateľom a odporcom nikdy
žiaden záväzkový právny vzťah, ktorý by bol medzi nimi sporný neexistoval, a ak neexistoval
žiadny predchádzajú záväzok, nemohol byť tento záväzok nahradený dohodou o urovnaní a
preto odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní uzavretá
medzi navrhovateľom a odporcom je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39
Keďže účastníkom konania na Okresnom súde Zvolen nebol odporca a keďže dohodu
o urovnaní môžu uzavrieť len účastníci už existujúceho právneho vzťahu, ktorý medzi
navrhovateľom a odporcom nikdy neexistoval, nemohli navrhovateľ a odporca aj
s poukazom na vyššie citované rozhodnutia platnú dohodu o urovnaní medzi sebou uzavrieť.
Čo sa týka námietky navrhovateľa, ktorú uviedol v odvolaní, že okresný súd sa
meritórne vecou vôbec nezaoberal a nevykonal navrhované dôkazy smerujúce
k preukázaniu navrhovateľom tvrdených skutočností, a preto je rozhodnutie súdu podľa
názoru navrhovateľa z tohto pohľadu nepreskúmateľné, uvádza odvolací súd, že okresný
súd vykonal obšírne dokazovanie, k tomu, prečo nevykonal ďalšie dôkazy označené
navrhovateľom, a to výpoveď štatutárneho zástupcu odporcu a výpoveď svedka L. sa v
napadnutom rozsudku vyjadril a po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že
vykonanie uvedených dôkazov nebolo potrebné, keďže nešlo o dôkazy na sporné a
navrhovateľom nepreukázané skutočnosti v konaní, teda právny dôvod vzniku záväzku
odporcu.
Okresný súd vec správne právne posúdil, dostatočne zistil skutkový stav, preto
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil...“
Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľky preskúmaním
napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva
na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet
žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho
rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv
sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva
na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené,
označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že krajský súd neodôvodnil ústavne
konformným spôsobom, prečo nevyhovel jej návrhu na pripustenie dovolania, keďže podľa
jej názoru ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu. Ústavný súd konštatuje,
že uvedeným tvrdením si sama sťažovateľka odporuje, pretože vo vzťahu k prípustnosti
sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde výslovne uviedla, že „podľa ust. § 236
O. s. p. a nasledujúcich nebolo možné podať dovolanie proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 05. 12. 2012 č. k. 41 Cob/269/2011 z dôvodu neprípustnosti“,
pričom tento mimoriadny opravný prostriedok ani nepodala. V tejto súvislosti ústavný súd
pripomína, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí výlučne do právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu, pretože tento nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, III. ÚS 480/2013), preto považuje túto námietku sťažovateľky za zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,
ktoré sú súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie
priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení
základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00,
I. ÚS 485/2010). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2014