Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41Cob-269-2011.pdf
PDF · 147.48 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/269/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej veci navrhovateľa AKUS, a. s. so sídlom Miletičova 23, 821 09 Bratislava, IČO:36 617 946, zastúpeného Consilior Iuris, s. r. o. so sídlom Miletičova 23, 821 09 Bratislava, IČO:47 231 157 proti odporcovi Banskobystrický samosprávny kraj so sídlom Námestie SNP 23, 974 01 Banská Bystrica, IČO:37 828 100, zastúpeného Mgr. Marošom Uhaľom, advokátom so sídlom Námestie SNP 6/11, 960 01 Zvolen, o zaplatenie 10.274.264,50 eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb/61/2010-238 zo dňa 19. apríla 2011 takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb/61/2010-238, zo dňa 19. apríla 2011 potvrdzuje.
Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 25.181,69 eur na účet právneho zástupcu odporcu.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh zamietol a zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania v sume 85.257,26 eur právnemu zástupcovi odporcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ si návrhom zo dňa 19. 3. 2010 uplatnil proti odporcovi právo na zaplatenie sumy 4.276.676,39 eur s odôvodnením, že dňa 8. 10. 2002 vydal Okresný súd Zvolen rozsudok č. k. Cb 302/00-146, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 5. 11. 2002, ktorým zaviazal odporcu
- Domov sociálnych služieb ÚSVIT Detva, Piešť II - Detva, IČO:00 648 540 zaplatiť navrhovateľovi Ing. Jozef Vejčík - stavebno-montážne práce, Strážska cesta 25, Zvolen, IČO:10 919 708 sumu 300.905,90 Sk spolu so zmluvnou pokutou vo výške 3% za každý deň omeškania zo sumy 3.409.400,--Sk odo dňa 17. 4. 1998 až do zaplatenia a trovy konania vo výške 23.676,--Sk. Na základe prevodu práv vyplývajúcich z exekučného titulu formou postúpenia pohľadávok je navrhovateľ držiteľom a vlastníkom všetkých práv, oprávnení a povinností vyplývajúcich z rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 302/00-146 zo dňa 8. 10. 2002 v časti istiny 219.505,90 Sk, neuhradenej časti zmluvnej pokuty vo výške 3 % za každý deň omeškania, zo sumy 3.409.400,--Sk odo dňa 17. 4. 1998 do zaplatenia a náhrady trov konania vo výške 23.676,--Sk. Ku dňu 1. 7. 2002 prešla zákonom zriaďovateľská povinnosť k rozpočtovej organizácii Domov služieb ÚSVIT Detva Piešť II na odporcu. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25K/100/2005-110 zo dňa 20. 7. 2006, právoplatným a vykonateľným dňa 8. 8. 2006 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka - Domov sociálnych služieb ÚSVIT Detva Piešť II pre nedostatok majetku, čím došlo k zrušeniu tejto rozpočtovej organizácie zo zákona s poukazom na § 68 ods. 3 písm. d/ Obchod. zákonníka. Dňa 15. 10. 2007 uzavrel navrhovateľ s odporcom Dohodu o urovnaní, predmetom ktorej bolo vysporiadanie konštatovanej pohľadávky, v ktorej odporca uznal dlh čo do dôvodu a výšky a podľa čl. IX bod 1 dohody sa zaviazal, že na urovnanie všetkých nárokov vyplývajúcich z konštatovanej pohľadávky zaplatí sumu 9.891.787,82 eur a sumu 165.969,59 eur z titulu
trov exekúcie a trov právneho zastúpenia, keď podľa čl. IX bod 4 dohody sa odporca s navrhovateľom dohodol, že pohľadávku zaplatí odporca podľa splátkového kalendára, ktorý tvoril prílohu č. 1 dohody. Dňa 30. 12. 2008 uzavrel navrhovateľ s odporcom Dodatok č. 1 k dohode o urovnaní, na základe ktorého sa predĺžila lehota splatnosti pohľadávky do 31. 12. 2009, a to v splátkach uvedených v prílohe č. 3. Odporca nezaplatil splátky za mesiac december 2009 a január 2010, na základe čoho nastala rozväzovacia podmienka podľa čl. XII dohody, dohoda o urovnaní stratila účinnosť a navrhovateľovi vzniklo právo domáhať sa zaplatenia celej dlžnej sumy vrátane úrokov z omeškania. Podaním zo dňa 14. 4. 2011 navrhovateľ navrhol rozšírenie návrhu o sumu 5.997.588,10 eur pozostávajúcu z nezaplatenej časti zmluvnej pokuty, keď výška pohľadávky z titulu zmluvnej pokuty priznanej rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 302/00-146 za obdobie od 17. 4. 1998 do 10. 9. 2007 predstavuje sumu 11.658.910,76 eur a z tejto pohľadávky odporca a sčasti aj jeho právny predchodca zaplatil navrhovateľovi celkom sumu 5.661.322,66 eur.
Okresný súd ďalej uviedol, že odporca sa bránil tvrdením, že nie je v konaní pasívne legitimovaný, pretože nikdy nedošlo ani nemohlo dôjsť k prechodu povinností alebo záväzkov z Domova sociálnych služieb ÚSVIT, ktorý naďalej právne existuje na odporcu. Navrhovateľ pasívnu legitimáciu odporcu v konaní najskôr odôvodňoval prechodom povinností (záväzku) z pôvodného dlžníka (Domov sociálnych služieb ÚSVIT Detva) ako zriaďovateľa, a to s poukazom na § 68 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a § 21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy dňom právoplatnosti rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka (Domov sociálnych služieb ÚSVIT Detva), z dôvodu nedostatku majetku. Je nesporné, že(Domov sociálnych služieb ÚSVIT Detva - Piešť je rozpočtovou organizáciou zriadenou rozhodnutím zriaďovateľa. Zákon č. 523/2004 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení ako dôvod zrušenia rozpočtovej organizácie neuvádza zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Ak by súd prijal konštrukciu navrhovateľa, že je potrebné aj na zrušovanie rozpočtových organizácií analogicky aplikovať § 68 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka o zrušení spoločnosti z dôvodu zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, bol by tým dôvod zrušenia rozpočtovej organizácie daný podľa Obchodného zákonníka, t. j. zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, ale následok (dôsledok ) by bol daný podľa § 21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z. z., v zmysle ktorého ak rozpočtová organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak. Nastala by situácia, že v takomto prípade by sa rozpočtová organizácia zrušila s právnym nástupcom, hoci podľa § 68 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka sa obchodná spoločnosť v takomto prípade zrušuje bez právneho nástupcu. Len zo samotnej skutočnosti, že zákon č. 523/2004 Z. z. neurčuje pre rozpočtové organizácie taký istý spôsob ich zrušenia ako Obchodný zákonník pre obchodné spoločnosti a družstvá, nemožno prijať analógiu, že všetky právnické osoby sa budú zrušovať aj spôsobom upraveným v Obchodnom zákonníku, keď napr. Zákon o štátnom podniku nepozná (neupravuje) spôsob zrušenia štátneho podniku zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. V danom prípade ide o dve samostatné právne normy, medzi ktorými nie je daný vzťah lex specialis, ak by vôľou zákonodarcu bolo, aby aj rozpočtové organizácie sa zrušovali z dôvodov a za podmienok upravených v Obchodnom zákonníku pre podnikateľské subjekty má súd za to, že by túto vôľu vyjadril priamo v zákone. Právoplatnosťou rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu na rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb ÚSVIT Detva - Piešť pre nedostatok majetku, teda nedošlo k zrušeniu subjektu zo zákona. Navrhovateľ nepreukázal ani existenciu rozhodnutia zriaďovateľa o zrušení tejto rozpočtovej organizácie, na základe čoho je potrebné prijať záver, že Domov sociálnych služieb ÚSVIT Detva - Piešť ako právny subjekt naďalej existuje, naďalej je nositeľom práv a povinností, tieto neprešli na odporcu ako jeho zriaďovateľa. Ďalej navrhovateľ pasívnu legitimáciu odporcu v súdnom konaní odvodzoval od Dohody o urovnaní podpísanej medzi účastníkmi konania dňa 15. 10. 2007 s tým, že touto dohodou sa vytvoril nový záväzok medzi účastníkmi konania. Odporca sa v konaní bránil tvrdením , že Dohoda o urovnaní z 15. 10. 2007 je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže chýba jednak existencia spornosti alebo pochybnosti určitého práva a dohodu o urovnaní môžu uzatvoriť len účastníci, medzi ktorými existuje určitý právny vzťah.
Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka potom dohodou o urovnaní môžu účastníci opraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné, keď dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšlať a podľa § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Podstatou urovnania
je teda odstránenie právnej neistoty medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu, ktorá vyplýva zo spornosti a pochybnosti ich práv a tým aj povinností a nahradenie doterajšieho sporného záväzku novým, týchto nedostatkov zbaveným záväzkom. Aj keď urovnaním vzniká nový záväzok, tento záväzok nezakladá samotné urovnanie, ale nový záväzok vzniká tým, že nahrádza záväzok pôvodný, teda k urovnaniu môže dôjsť len vtedy, ak medzi určitými subjektmi už predtým existoval záväzok, ktorý sa stal medzi nimi sporným alebo pochybným. Keďže dohodou o urovnaní môžu „účastníci“ upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné, pričom dohodou o urovnaní doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýval z urovnania, je potrebné stotožniť sa s právnym názorom odporcu, že dohodu o urovnaní musia uzavrieť „účastníci“ medzi ktorými existuje určitý právny vzťah, kde sú na jednej strane u jedného účastníka práva alebo povinnosti a tomu zodpovedajúce práva a povinnosti na druhej strane účastníka a samozrejme musia určité práva byť medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohodu o urovnaní teda môžu uzatvoriť len účastníci, teda subjekty už existujúceho právneho (záväzkového) vzťahu. Dohoda o urovnaní tak nemôže byť úkonom, z ktorého vzniká záväzok pre subjekt, pre ktorý dosiaľ žiadny záväzok neexistoval, keďže dohoda o urovnaní sama o sebe nie je úkonom, z ktorého vzniká záväzok, ale je v zásade inštitútom zániku záväzku, ktorý záväzok zanikne tým, že sa nahradí záväzkom novým. V danom prípade však medzi navrhovateľom a odporcom neexistoval žiadny právnym vzťah, z ktorého by odporcovi vo vzťahu k navrhovateľovi vznikol záväzok, ktorý by bol pochybný alebo sporný a ktorý mal byť upravený a nahradený novým záväzkom. Záväzok vo vzťahu k navrhovateľovi vznikol dlžníkovi, ktorým bol Domov sociálnych služieb ÚSVIT Detva - Piešť. Tento subjekt bol teda dlžníkom vo vzťahu k navrhovateľovi a len s týmto subjektom navrhovateľ mohol urovnať prípadnú spornosť alebo pochybnosť záväzku. Keďže medzi navrhovateľom a odporcom neexistovalo sporné alebo pochybné právo, neexistoval žiadny záväzok odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi, nemohli navrhovateľ a odporca uzatvoriť platnú Dohodu o urovnaní, keďže neboli účastníkmi záväzkového vzťahu. Súd potom posúdil Dohodu o urovnaní zo dňa 15. 10. 2007 ako neplatný právny úkon s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka pre jej rozpor so zákonom. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že jediný spôsob, ktorým by sa odporca vo vzťahu k dohode o urovnaní mohol brániť by bola nedobromyseľnosť pri uzatváraní dohody poukázal súd na skutočnosť, že v danom prípade je Dohoda o urovnaní absolútne neplatným právnym úkonom, pričom aj v prípade, že by išlo o platný právny úkon, s poukazom na rozväzovaciu podmienku upravenú v čl. XII, neuhradením splátok za mesiac január 2010 a február 2010 účinnosť dohody by bola zanikla. Ďalej uviedol, že o Dohodu o urovnaní nie je možno považovať ani za prevzatie dlhu ani za pristúpenie k dlhu. Prevzatie dlhu teda spočíva v tom, že do existujúceho záväzkového vzťahu miesto dlžníka vstúpi na jeho miesto nový subjekt, ktorý sa stáva novým dlžníkom, a to na základe písomnej dohody s pôvodným dlžníkom a za súhlasu veriteľa (§ 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo do existujúceho záväzkového vzťahu vstúpi tretí subjekt popri pôvodnom dlžníkovi, a to na základe písomnej dohody s veriteľom a bez dohody s dlžníkom (§ 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z výpovede svedka B. ako aj zo zápisníc z rokovaní medzi účastníkmi konania súd považoval za preukázané, že pri koncipovaní dohody o urovnaní zo dňa 15. 10. 2007 účastníci konania vychádzali z konštrukcie, že na odporcu ako zriaďovateľa prešiel záväzok Domova sociálnych služieb ÚSVIT Detva - Piešť na základe zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, čo je jednoznačne špecifikované aj v čl. V predmetnej Dohody o urovnaní. Účastníci jednoznačne vychádzali z konštrukcie, že odporca sa stal dlžníkom miesto pôvodného dlžníka na základe zániku pôvodného dlžníka ako subjektu práva a prechodu jeho záväzku na odporcu ako zriaďovateľa, nevychádzali z konštrukcie, že odporca sa stal dlžníkom na základe prevzatia dlhu, resp. pristúpenia k dlhu. Z uvedených dôvodov, keďže navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno na preukázanie pasívnej legitimácie odporcu v konaní, súd návrh zamietol. Poukázal aj na skutočnosť, že pokiaľ odporca z opatrnosti vzniesol námietku premlčania, keďže túto bližšie nešpecifikoval a boli tu iné zákonné dôvody, na základe ktorých súd návrh zamietol, s premlčacou námietkou odporcu sa nezaoberal. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania vo výške 85.257,26 eur.
Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie, prípadne aby napadnutý rozsudok zmenil, návrhu vyhovel a zaviazal neúspešného účastníka na náhradu trov konania. V prípade ak by odvolací súd prišiel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok potvrdiť z tých istých právnych dôvodov, na základe akých rozhodol súd prvého stupňa, navrhovateľ navrhol, aby v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Uviedol, že právny názor súdu prvého stupňa týkajúci sa neplatnosti zmluvy o urovnaní a z
neho vyplývajúce konštatovanie, že navrhovateľ nepreukázal pasívnu legitimáciu odporcu v konaní nie je správny. Právny názor prvostupňového súdu k otázke platnosti či neplatnosti dohody o urovnaní a rozhodnutie súdu preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Súd podmienil urovnanie existenciou záväzku ako takého, pričom zákonodarca jednoznačne v § 585 uvádza širší význam tohto pojmu ako práva a povinnosti. Nie je preto podmienkou urovnania existencia záväzku ale existencia práv sporných alebo pochybných. Súd si v napadnutom rozsudku aj sám odporuje, keď cituje § 489 ako právny dôvod vzniku záväzkov, na druhej strane nepochopiteľne neprihliada na poslednú vetu, že záväzky vznikajú.... z iných skutočností uvedených v zákone. Práve jednou z takých skutočností, na základe ktorých vznikajú záväzky je dohoda o urovnaní. Navrhovateľ poukázal na súdnu prax v Českej republike, ktorá zastáva názor, že práve dohoda o urovnaní, je tým právnym úkonom, z ktorého vzniká záväzok a pre platnosť dohody o urovnaní v zmysle § 585 Občianskeho zákonníka dokonca nie je rozhodujúce a podstatné, či sa urovnáva záväzok neexistentný alebo premlčaný. Poukázal aj na to, že právna úprava urovnania je identická v Slovenskej ako aj v Českej republike. Navrhovateľ poukázal na podrobne rozpracovanú problematiku urovnania v Českej republike a k odvolaniu predložil viaceré rozhodnutia českých súdov. Čo sa týka spornosti uplatnenej pohľadávky odporca nebol v čase uzavretia dohody názoru, že je právnym nástupcom pôvodne zaviazaného subjektu. Okresný súd v Banskej Bystrici v exekučných konaniach začatých na podnet navrhovateľa zaujal právny názor, že povinným z rozsudku Okresného súdu vo Zvolene č. k. Cb/302/00 je Banskobystrický samosprávny kraj, čo sa prejavilo tým, že vydal 25 poverení na vykonanie exekúcie. Voči upovedomeniam na vykonanie exekúcie Banskobystrický samosprávny kraj podal námietky. V námietkach tvrdí, že oprávnený nie je právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule, že existujú skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti vymáhaného nároku a že existujú iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Taký istý názor prezentoval odporca aj pri jednaniach o uzavretí Dohody o urovnaní, kde zápisnične deklaroval, že medzi „oprávneným“ a „povinným“ existujú rozdielne právne názory na prebiehajúce exekučné konania a jednanie má viesť k vyporiadaniu nárokov oprávneného formou mimosúdnej dohody o urovnaní. Ak by bol správny názor súdu v tomto konaní, že povinnosť vyplývajúca z rozsudku Okresného súdu vo Zvolene na odporcu z dôvodu uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neprešla a teda navrhovateľ by nemal pohľadávku voči odporcovi, ale voči inému subjektu, bol by odporca býval v čase uzavretia dohody v omyle , zároveň by býval konal v dobrej viere tak ako to má na mysli ust. § 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka a takého dobromyseľné ujednanie by podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia nestratilo platnosť, ani ak by dodatočne vyšlo najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo (a jemu korešpondujúcu povinnosť) v čase dojednania urovnania nemala. Ďalej uviedol, že v konaní o návrhu o obnovu konania (toto konanie bolo medzičasom právoplatne skončené a návrh na povolenie obnovy konania bol zamietnutý) vyplýva, že odporca považoval pohľadávku navrhovateľa, ktorá bola predmetom dohody o urovnaní za spornú a pochybnú , čo prejavil aj tým, že ešte pred uzavretím dohody o urovnaní sa snažil o zmenu súdneho rozhodnutia v rámci obnovy konania. Uzavretím Dohody o urovnaní tak platne vznikol nový záväzok. K argumentácii prvostupňového súdu o zániku účinnosti Dohody o urovnaní rozväzovacej podmienky navrhovateľ uviedol, že rozväzovacia podmienka je právna skutočnosť, ktorá spôsobuje, že účinky právneho úkonu, ktoré už nastali zaniknú. Právna neistota v tomto prípade spočíva v tom, že účastníci právneho úkonu nevedia napriek tomu, že sú takto podmieneným právnym úkonom od začiatku viazaní, či právny úkon nestratí účinnosť. Právne účinky, ak sa splní rozväzovacia podmienka pominú takisto ex nuc. Podľa čl. XII Dohody o urovnaní sa navrhovateľ a odporca dohodli, že nezaplatením dvoch po sebe idúcich splátok riadne a včas účinnosť dohody zaniká a navrhovateľ je oprávnený uplatniť svoje záväzky v súdnom a exekučnom konaní. Zaplatené splátky v prípade splnenia rozväzovacej podmienky sa započítajú na nároky navrhovateľa na zmluvnú pokutu podľa času jej vzniku najskôr splatnú. Tým nie je dotknutý nárok navrhovateľa domáhať sa príslušenstva - úroku z omeškania z nezaplatenej časti zmluvnej pokuty. Z toho vyplýva, že Dohoda o urovnaní je naďalej platná, avšak ako vyplýva zo znenia rozväzovacej podmienky dlžník de facto stratil výhodu splátok a dlh sa stal splatným okamžite a veriteľ má právo súdne sa domáhať zaplatenia dlžnej čiastky vrátane úrokov z omeškania. Nie je možno zo znenia rozväzovacej podmienky vyvodiť záver, že Dohoda o urovnaní splnením rozväzovacej podmienky zanikla s poukazom na vyššie citované teoretické úvahy a súdne rozhodnutia to ani možné nie je, pretože uzavretím dohody o urovnaní vzniká nový záväzok. Vyplýva to okrem iného aj zo znenia čl. XII bod 2 kde si strany dohodli spôsob zápočtu už zaplatenej sumy. Vznik rozväzovacej podmienky tak nemá žiadny vplyv na právo navrhovateľa domáhať sa zaplatenia dlžnej sumy od odporcu. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o urovnaní bola uzavretá spôsobom, ktorý zákon predpokladá, spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje, existovalo právo sporné minimálne z hľadiska odporcu. Dohodou bol založený nový právny vzťah, nový záväzok a navrhovateľ sa práve plnenia z tohto záväzku návrhom domáha. Je nepochybné,
najmä s poukazom na citovanú právnu teóriu a prax súdov, že právny záver prvostupňového súdu o neplatnosti dohody o urovnaní nie je správny. Súd sa meritórne vecou vôbec nezaoberal a nevykonal navrhované dôkazy smerujúce k preukázaniu navrhovateľom tvrdených skutočností a rozhodnutie súdu je podľa názoru navrhovateľa z tohto pohľadu nepreskúmateľné.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že má jednoznačne za to, že prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania náležite zistil skutkový stav veci a v zmysle vykonaného dokazovania prejednávanú vec po skutkovej a právnej stránke správne a riadne posúdil. Detailne sa vysporiadal so všetkými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie vo veci, svoje právne úvahy, ktorými sa pri vydávaní rozhodnutia riadil podrobne a správne vysvetlil, konkrétne sa vysporiadal aj so všetkými tvrdeniami účastníkov konania, pričom z týchto dôvodov považuje odporca rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, zákonné a spravodlivé. Navrhovateľ v podanom odvolaní súdu prvého stupňa vyčíta najmä nesprávne právne posúdenie predmetnej dohody o urovnaní, keď výhradne s poukazom na citovanú právnu teóriu a judikatúru Najvyššieho súdu ČR prezentuje svoj právny názor, že dohoda o urovnaní je platným právnym úkonom, a na jej základe mal vzniknúť nový záväzok na strane odporcu, ktorého zaplatenia sa v tomto konaní navrhovateľ domáha. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že ak sa medzi účastníkmi právneho vzťahu nevyskytne spornosť alebo pochybnosť o obsahu ich vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z ich vzájomného (pôvodného ) právneho vzťahu, nie je možné práva a povinnosti z tohto právneho vzťahu urovnať a dohoda o urovnaní je v takom prípade neplatná. Ďalej uviedol, že rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. Cb/302/00-146zo dňa 8. 10. 2002, ktorý mal byť predmetom urovnania nadobudol právoplatnosť dňa 5. 11. 2002. Predmetná Dohoda o urovnaní bola podpísaná dňa 15. 10. 2007, teda takmer 5 rokov potom, ako súd meritórne vo veci samej právoplatne rozhodol. Odporca má za to, že právoplatnosťou rozsudku už nemôžu medzi stranami vzniknúť spory o obsahu právneho vzťahu, o ktorom právoplatne rozhodol súd. Poukázal na právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 15CoE/370/2010, ktoré priamo súviselo s týmto konaním, a v ktorom navrhovateľ ako oprávnený žiadal prostredníctvom súdneho exekútora súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie práve titulom predmetnej Dohody o urovnaní. Plne sa stotožňuje aj s právnym názorom prvostupňového súdu, že dohodu o urovnaní môžu uzatvoriť len účastníci, teda subjekty už existujúceho právneho vzťahu a dohoda o urovnaní sama o sebe nie je úkonom, z ktorého vzniká záväzok ale je inštitútom zániku záväzku, ktorý zanikne tým, že sa nahradí záväzkom novým. Ďalej uviedol, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania tvrdil, že odporca predmetnou Dohodou o urovnaní uznal čo do dôvodu a výšky dlh - záväzok skutočného dlžníka DSS ÚSVIT vyplývajúci z rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. Cb/302/00-146. S prihliadnutím na obsah a znenie predmetnej dohody o urovnaní je zrejmé, že dohoda neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého je zrejmé dôvodiť nielen prejav vôle Banskobystrického samosprávneho kraja uznať cudzí dlh, ale nemožno v nej nájsť akýkoľvek prejav vôle, ktorým by došlo k uznaniu dlhu. Na to, aby uznanie dlhu malo právne účinky je nutné, aby uznávací prejav vôle vykonal dlžník veriteľa, aby dlžník uznal, že svoj dlh zaplatí a napokon, aby v písomnom uznaní bol dlh určený čo do dôvodu a výšky. V tomto prípade nie je splnená ani jedna z vyššie uvedených podmienok uznania dlhu. Dohoda o urovnaní neobsahuje žiadne urovnanie, z ktorého by bez pochybností o jeho určitosti a danosti prejavu vôle bolo vôbec možné dožadovať odporcom vykonané uznanie dlhu. Ani ust. čl. V bod 6 dohody o uznaní neobsahuje náležitosti uznania dlhu. Tiež uviedol, že nedošlo zo strany odporcu k navrhovateľom tvrdenému prevzatiu dlhu, resp. k pristúpeniu záväzku Domovu sociálnych služieb ÚSVIT Dohodou o urovnaní. Vo vyjadrení k odvolaniu odporca ďalej uviedol, že sa naďalej domnieva, že Dohoda o urovnaní je absolútne neplatným právnym úkonom nielen z dôvodu rozporu so zákonom ale aj z toho dôvodu, že bola uzavretá bez predchádzajúceho súhlasu zastupiteľstva Banskobystrického samosprávneho kraja s jej uzavretím. Navrhoval aby, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 25.181,69 eur.
K vyjadreniu odporcu navrhovateľ zaslal písomné vyjadrenie, v ktorom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/56/2011, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu v Poprade sp. zn. 10C/69/2010, v ktorom súd prvého stupňa zaujal taktiež stanovisko, že dohoda o urovnaní vytvárajúca nový záväzok odporujúci ust. § 544 a § 545a Občianskeho zákonníka je neplatná. Súdený prípad je vo svojom základe totožný s vecou Okresného súdu v Poprade a Okresný súd v Banskej Bystrici zaujal v otázke posúdenia platnosti dohody o urovnaní rovnaký nesprávny právny názor ako Okresný súd v Poprade. K tvrdeniu odporcu, že dohoda o urovnaní je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože bola uzavretá bez predchádzajúce súhlasu zastupiteľstva Banskobystrického samosprávneho kraja,
navrhovateľ uviedol, že takéto tvrdenie nemá oporu v zákone, pretože zákon č. 446/2011 Z. z. o majetku vyšších územných celkov v ust. § 9 ods. 3 účinného ku dňu 15.10.2007 a dokonca aj v súčasne platnom znení neustanovuje podmienku „predchádzajúceho“ súhlasu , taktiež túto podmienku neustanovuje čl. 3 Zásad hospodárenia Banskobystrického samosprávneho kraja. Podstatné podľa názoru navrhovateľa je, že súhlas daný bol. Navrhovateľ priložil k svojmu vyjadreniu uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/56/2011
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 19. 3. 2010 domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 4.276.676,39 eur, ktorý nárok písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 14. 3. 2011 rozšíril o nezaplatenú časť zmluvnej pokuty vo výške 5.997.588,10 eur a navrhol, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.274.264,50 eur a nahradiť mu trovy konania. Okresný súd uznesením z 19. 4. 2011 pripustil zmenu návrhu tak, že bude znieť: odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.274.264,50 eur.
Navrhovateľ svoj nárok odvodzoval z rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. Cb/302/00-146, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 5. 11. 2002,ktorým zaviazal odporcu Domov sociálnych služieb ÚSVIT - Detva, Detva - Piešť II, IČO: 00 648 540 zaplatiť navrhovateľovi B.. C. H., stavebno-montážne práce, E. cesta XX, Q. sumu XXX.XXX,XX Sk spolu so zmluvou pokutou vo výške X % za každý deň omeškania zo sumy X.XXX,XXX,--Sk odo dňa 17. 4. 1998 až do zaplatenia a trovy konania vo výške 23.676,-- Sk. Na základe prevodov práv vyplývajúcich z exekučného titulu (formou postúpenia pohľadávok) držiteľom a vlastníkom všetkých práv, oprávnení a povinností vyplývajúcich z rozsudku je v časti istiny vo výške 219.505,90 Sk, neuhradenej časti zmluvnej pokuty vo výške 3 % za každý deň omeškania zo sumy 3.409.400,--Sk odo dňa 17. 4. 1998 do zaplatenia a náhrady trov konania vo výške 23.676,--Sk navrhovateľ. V návrhu navrhovateľ svoj nárok voči odporcovi odôvodňoval tou skutočnosťou, že k 1. 7. 2002 prešla zákonom zriaďovateľská povinnosť k rozpočtovej organizácii Domov sociálnych služieb ÚSVIT - Detva, Detva - Piešť II na Banskobystrický samosprávny kraj, nakoľko uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25K/100/2005-110 z 20. 7. 2006 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka Domov sociálnych služieb ÚSVIT - Detva, Detva - Piešť II pre nedostatok majetku. Zo zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu došlo k zrušeniu rozpočtovej organizácie zo zákona s poukazom na ust. § 68 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka. Podľa navrhovateľa dňom právoplatnosti rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka z dôvodu nedostatku majetku a prešli povinnosti pôvodného dlžníka - Domov sociálnych služieb ÚSVIT - Detva na zriaďovateľa ako odporcu.
K uvedeným skutočnostiam v napadnutom rozsudku zaujal správne a podrobné stanovisko okresný súd, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Rozpočtová organizácia Ústav sociálnej starostlivosti Detva, Detva - Piešť II bola zriadená Zriaďovacou listinou vydanou Krajským úradom v Banskej Bystrici dňa 16. 8. 1996 pod č. 96/0374; s účinnosťou od 15. 5. 2002 sa jej označenie zmenilo na Domov sociálnych služieb. Od 1. 7. 2002 zo zákona na odporcu prešla pôsobnosť aj na úseku sociálnej pomoci. Domov sociálnych služieb v Detve bol zriadený v právnej forme rozpočtovej organizácie. Ku dňu vzniku tejto rozpočtovej organizácie, teda ku dňu 16. 8. 1996 podmienky a zásady zriaďovania a hospodárenia rozpočtovaných organizácií a príspevkových organizácií upravoval zákon č. 305/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, a to konkrétne v piatej časti zákona označenej „Rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie“, keď v § 21 až 23 zákon č. 303/1995 Z. z. upravoval Zriaďovanie, zmenu a zrušovanie rozpočtových a príspevkových organizácií. Podľa § 21 ods. 11 zákona č. 523/2004 Z. z. (ktorý zrušoval s účinnosťou od 1. 1. 2005 zákon 303/1995 Z. z. rozpočtových pravidlách) rozpočtové organizácie zriadené rozhodnutím zriaďovateľa podľa odseku 5 písm. b možno zrušiť, meniť ich podriadenosť alebo spôsob financovania z rozpočtovej organizácie na príspevkovú organizáciu alebo naopak rozhodnutím zriaďovateľa od prvého dňa nasledujúceho rozpočtového roka po predchádzajúcom písomnom súhlase ministerstva financií, keď v odôvodnených prípadoch môže minister financií povoliť iný termín a predchádzajúci písomný súhlas ministerstva financií
ako aj povolenie iného termínu ministra financií sa nevyžaduje, ak rozpočtová organizácia je zriadená osobitným zákonom alebo ak jej zriaďovateľom je obec alebo vyšší územný celok a podľa § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z. ak k zániku rozpočtovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutí termín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia a ak rozpočtová organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 21 ods. 11 veta prvá zák. č. 523/2004 Z. z. je zrejmé, že rozpočtové organizácie zriadené rozhodnutím zriaďovateľa možno zrušiť len rozhodnutím zriaďovateľa a hoci ust. § 21 ods. 11 veta prvá zákona č. 523/2004 Z. z. v súvislosti s rozhodnutím zriaďovateľa o zrušení rozpočtovej organizácie určuje len dátum, od kedy možno rozpočtovú organizáciu zriadenú rozhodnutím zriaďovateľa zrušiť, správne okresný súd uviedol, že rozpočtovú organizáciu zriadenú rozhodnutím zriaďovateľa možno zrušiť len rozhodnutím zriaďovateľa s tým, že zaniknúť môže s právnym nástupcom alebo ak zaniká bez právneho nástupcu, prechádzajú jej práva a povinnosti na zriaďovateľa. Zákon 523/2004 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení ako dôvod zrušenia rozpočtovej organizácie neuvádza zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Keďže zákon č. 523/2004 Z. z. zrušovanie rozpočtových organizácií „predvída“, teda otázku zriaďovania, zmeny ale aj zrušovania rozpočtových organizácií právna norma rieši, správne okresný súd uviedol. že otázku zriaďovania, zmeny alebo aj zrušovania rozpočtových organizácií upravuje, a preto nie je namieste použitie analógie podľa § 68 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka. Právoplatnosťou rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu na rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb ÚSVIT
- Detva, Detva - Piešť II pre nedostatok majetku nedošlo k zrušeniu tohto subjektu zo zákona. Správne okresný súd zistil, že navrhovateľ nepreukázal ani existenciu rozhodnutia zriaďovateľa o zrušení tejto rozpočtovej organizácie. Domov sociálnych služieb ÚSVIT - Detva, Detva Piešť ako právny subjekt naďalej existuje, naďalej je nositeľom práv a povinností a tieto na odporcu ako zriaďovateľa neprešli.
Uvedené závery okresného súdu ani navrhovateľ v podanom odvolaní nespochybňoval. V odvolaní namietal nesprávnosť právneho záveru okresného súdu týkajúceho sa neplatnosti zmluvy o urovnaní a z neho vyplývajúce konštatovanie, že navrhovateľ nepreukázal pasívnu legitimáciu odporcu v konaní.
Dňa 15. 10. 2007 uzavrel navrhovateľ s odporcom Dohodu o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorej predmetom bola podľa čl. III bod 2 pohľadávka - istina vo výške 300.905,90 Sk (9.998,24 eur) priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Okresného súdu Zvolen č. k. Cb/302/00 zo dňa 8. 10. 2002, zmluvná pokuta, trovy konania a trovy právneho zastúpenia podľa citovaného vykonateľného rozhodnutia ako aj všetky ďalšie zmluvné a mimozmluvné sankcie a príslušenstvom. Súčasťou pohľadávky sú tiež všetky náklady súvisiace s uplatňovaním a vymáhaním istiny, zmluvnej pokuty, trov konania a trov právneho zastúpenia a zmluvných a mimozmluvných sankcií. Súčasťou pohľadávky sú aj súdne poplatky zaplatené alebo vyrubené v súvislosti s uplatňovaním istiny, zmluvnej pokuty a zmluvných a mimozmluvných sankcií.
Podľa čl. III bod 3 zmluvná pokuta vo výške 3 % za každý deň omeškania zo sumy 3.409.400,-- Sk (113.171,34 eur) odo dňa 17. 4. 1998 do jej úplného splatenia dňa 10. 9. 2007 predstavuje sumu 351.134.106,--Sk (11.655.517,02 eur), z ktorej dlžník dna 10. 9. 2007 uhradil sumu 9.936.296,-- Sk (329.824,60 eur) na účet veriteľa ako plnenie na časť zmluvnej pokuty. Súčasťou dohody bol splátkový kalendár a účastníci dohody sa v čl. XII bod 1 dohodli, že nezaplatením dvoch po sebe nasledujúcich splátok riadne a včas účinnosť dohody zaniká a veriteľ je bez sankčných následkov uvedených v tejto dohode oprávnený uplatniť svoje nároky v súdnom alebo v exekučnom konaní. Podľa navrhovateľa odporca nezaplatil splátky za mesiac december 2009 a január 2010, na základe čoho nastala rozväzovacia podmienka, Dohoda o urovnaní stratila účinnosť a navrhovateľovi vzniklo právo domáhať sa zaplatenia celej dlžnej sumy vrátane úrokov z omeškania.
Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať.
Podľa § 585 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda uzavrieť písomne; to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku.
Podľa § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podstatou urovnania je odstránenie právnej neistoty medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu, ktorá vyplýva zo spornosti a pochybnosti ich práv (a tým aj povinnosti) a nahradenie doterajšieho sporného záväzku novým, týchto nedostatkov zbavených záväzkov. Predmetom urovnania môžu byť buď niektoré sporné právne vzťahy medzi účastníkmi, alebo všetky ich práva a povinnosti (generálne urovnanie). V tomto prípade sa urovnanie nevzťahuje iba na tie práva, na ktoré účastník nemohol ani pomýšľať. Nie je rozhodujúce, či za sporné alebo pochybné považujú práva a povinnosti obaja účastníci alebo iba jeden z nich. Príčiny spornosti môžu byť rôzne, pričom stačí subjektívna spornosť. Spornosť a pochybnosť môže spočívať napríklad v tom, že je sporné, či nastali všetky skutočnosti potrebné k vzniku práva, je pochybná výška pohľadávky, jej trvanie a podobne. K urovnaniu môže dôjsť iba ohľadne takých práv a povinností, ktorými účastníci môžu disponovať, nemôžu to však byť iba práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvných vzťahov. Dôsledkom urovnania je zánik (nie zmena) pôvodného záväzku (prípadne záväzkov).
Odporca v konaní namietal absolútnu neplatnosť Dohody o urovnaní z 15. 10. 2007, pretože chýba jednak existencia spornosti alebo pochybnosti určitého práva a dohodu o urovnaní môžu uzatvoriť len účastníci, medzi ktorými existuje určitý právny vzťah.
Podľa zákona je podstatou urovnania odstránenie právnej neistoty medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu, ktorá vyplýva zo spornosti a pochybnosti ich práv a tým aj povinností a tým aj nahradenie doterajšieho sporného záväzku novým, týchto nedostatkov zbavených záväzkov.
Okresný súd posúdil dohodu o urovnaní zo dňa 15. 10. 2007 ako neplatný právny úkon s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom a pretože medzi navrhovateľom a odporcom neexistoval žiadny právny vzťah, z ktorého by odporcovi vo vzťahu k navrhovateľovi vznikol záväzok, ktorý by bol pochybný alebo sporný a ktorý mal byť upravený a nahradený novým záväzkom. Záväzok vo vzťahu k navrhovateľovi vznikol dlžníkovi, ktorým bol Domov sociálnych služieb ÚSVIT - Detva, Detva - Piešť II. Tento subjekt bol teda dlžníkom vo vzťahu k navrhovateľovi a len s týmto subjektom navrhovateľ mohol urovnať prípadnú spornosť alebo pochybnosť záväzku.
V dohode o urovnaní v čl. II bod 1 účastníci dohody uviedli, že veriteľ a dlžník uzatvárajú dohodu o urovnaní vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z pohľadávky veriteľa podľa tejto dohody. Účelom tejto dohody o urovnaní je vysporiadanie pohľadávky definovanej v tejto dohode tak, aby došlo k čo najmenším škodám na majetku dlžníka, aby nedošlo k ohrozeniu funkcie dlžníka ako právnickej osoby zriadenej zákonom a aby plnenie verejných a verejnoprospešných funkcií dlžníka bolo zachované a aby vysporiadanie pohľadávky neprimeraným spôsobom nezasiahlo do práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb v zmluvných a iných vzťahoch s dlžníkom.
Už z citovanej preambuly dohody o urovnaní je zrejmé, že účastníci tejto dohody sa v nej neodvolávajú na žiadne sporné alebo pochybné práva a povinnosti medzi nimi ako účastníkmi dohody a tiež neuvádzajú žiadny už existujúci právny vzťah medzi nimi. Podstatou dohody o urovnaní podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka je upraviť medzi účastníkmi práva sporné alebo pochybné. V preambule nie je ani zmienka o spornosti alebo pochybnosti vzájomných práv a povinností medzi účastníkmi konania. V danom prípade medzi navrhovateľom a odporcom žiadne práva ani povinnosti neexistovali, pretože medzi navrhovateľom a odporcom nikdy neexistoval žiadny právny vzťah. Ak teda medzi účastníkmi
konania neexistoval žiadny právny vzťah, t. j. žiadne práva ani povinnosti medzi nimi nevznikli, nemohli účastníci konania ani uzatvoriť platnú dohodu o urovnaní.
Navrhovateľ v odvolaní namietal, že okresný súd podmienil urovnanie existenciou záväzku ako takého, pričom podľa jeho názoru zákonodarca jednoznačne v § 585 Občianskeho zákonníka uvádza širší význam tohto pojmu ako práva a povinnosti. Nie je preto podmienkou urovnania existencia záväzku alebo existencia práv sporných alebo pochybných, k čomu navrhovateľ k svojmu odvolaniu doložil viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky.
V rozhodnutiach, ktoré navrhovateľ k odvolaniu pripojil sa uvádza, napr. že narovnanie je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a pochybností tým, že ju rušia a nahradzujú ju novými. Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z narovnania. Narovnaním môžu byť upravené medzi účastníkmi akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať. Napríklad v ďalšom rozhodnutí bol vyslovený názor, že v dôsledku uzavretej dohody o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je potrebné preukazovať existenciu dlhu predchádzajúceho narovnaniu, pretože narovnanie nahradzuje predchádzajúci záväzok, takže predchádzajúci záväzok zaniká a vzniká záväzok nový. Tiež podľa rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, ktoré predložil navrhovateľ inštitút narovnania slúži predovšetkým k tomu, aby sa predišlo ďalším sporom, jeho účelom nie je zistenie ako sa veci majú ale odstránenie pochybností tým, že sa pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo ruší a nahradzuje sa záväzkom novým. Aj podľa názorov vyslovených českými autormi, o ktoré sa opieral navrhovateľ vo svojom odvolaní spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv je pojmovým znakom urovnania, urovnanie smeruje k odstráneniu tejto spornosti či pochybnosti. Účelom urovnania pritom nie je odstrániť existujúci spor či pochybnosti spôsobom, že si strany vyjasnia či vysvetlia sporné otázky alebo že zistia, aký je skutočný stav veci, narovnaním strany odstraňujú ich spor či pochybnosť tým spôsobom, že sporný, či pochybný záväzok rušia a (prípadne) nahradia záväzkom novým, nepochybným. Aj z vyššie citovaných rozhodnutí a právnych názorov vyslovených českými autormi je zrejmé, že vždy musí existovať medzi účastníkmi pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, tiež sa uvádza, že urovnanie je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a pochybností. V danom prípade však medzi účastníkmi konania, teda medzi navrhovateľom a odporcom nikdy žiaden záväzkový právny vzťah, ktorý by bol medzi nimi sporný neexistoval, a ak neexistoval žiadny predchádzajú záväzok, nemohol byť tento záväzok nahradený dohodou o urovnaní a preto odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici napr. č. k. 15 CoE/370/2010, 2CoE/45/2010, ktoré vo vyjadrení k odvolaniu uvádza aj odporca, a ktoré sa týkali práve exekučných konaní vyplývajúcich z predmetnej Dohody o urovnaní z 15. 10. 2007, kde napr. Krajský súd Banská Bystrica v uznesení 15 CoE/370/2010 uviedol „k urovnaniu môže dôjsť iba ohľadne takých práv a povinností, ktorými účastníci môžu disponovať. Dohodou (urovnaním) zaniká doterajší záväzok a zriaďuje sa nový záväzok. Z povahy urovnania, z jeho základných zákonných znakov jednoznačne vyplýva, že vôbec neprichádza do úvahy „urovnanie“ záväzkového vzťahu medzi účastníkmi o ktorom už rozhodol súd, že dohodou o urovnaní nemožno nahradzovať právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu. Rozsudok Okresného súdu vo Zvolene č. k. 302/00-146, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté vo veci samej predstavuje meritórne rozhodnutie o záväzkovom vzťahu účastníkov, kedy o „spornosti“ práv a povinností medzi účastníkmi už nemožno usudzovať - výrok súdu to vylučuje“.
Podobne Krajský súd Banská Bystrica v uznesení č. k. 2CoE/45/2010 zo dňa 26. 1. 2011 uviedol „vyslovený právny záver o tom, že pôvodný dlžník nezanikol bol predpokladom pre správny právny záver aj vo vzťahu k okresným súdom tvrdenej neexistencie exekučného titulu, ktorým mala byť podľa oprávneného Dohoda o urovnaní uzavretá medzi ním a označeným povinným 15. 10. 2007. Z ust. § 585 a § 586 Občianskeho zákonníka vyplýva, že účastníci záväzkovo-právneho vzťahu si môžu dohodou vyriešiť spornosť a pochybnosť, vzťahujúcu sa na ich záväzok tým, že vzájomné práva a
povinnosti upravia a nahradia novými záväzkami. Tým ich doterajší záväzok zaniká a je nahradený novým záväzkom. Dohoda o urovnaní však predpokladá tak, ako na to správne poukázal povinný vo vyjadrení k podanému odvolaniu, existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi tými subjektmi, ktoré majú svoje vzájomné, (už predtým existujúce) práva a povinnosti upraviť novým spôsobom. Pretože nebol preukázaný zákonný prechod povinností pôvodného dlžníka na jeho zriaďovateľa, povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie tým, že k právnemu zániku pôvodného dlžníka nedošlo, nemohol označený povinný uzavrieť s oprávneným dohodu o urovnaní. Medzi nimi navzájom neexistoval žiadny záväzkovo-právny vzťah, z ktorého práva alebo záväzky by boli medzi nimi alebo len z pohľadu jedného z nich sporné alebo pochybné, preto neexistoval dôvod na ich vzájomné urovnanie“.
Keďže účastníkom konania na Okresnom súde Zvolen nebol odporca a keďže dohodu o urovnaní môžu uzavrieť len účastníci už existujúceho právneho vzťahu, ktorý medzi navrhovateľom a odporcom nikdy neexistoval, nemohli navrhovateľ a odporca aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutia platnú dohodu o urovnaní medzi sebou uzavrieť.
Čo sa týka námietky navrhovateľa, ktorú uviedol v odvolaní, že okresný súd sa meritórne vecou vôbec nezaoberal a nevykonal navrhované dôkazy smerujúce k preukázaniu navrhovateľom tvrdených skutočností, a preto je rozhodnutie súdu podľa názoru navrhovateľa z tohto pohľadu nepreskúmateľné, uvádza odvolací súd, že okresný súd vykonal obšírne dokazovanie, k tomu, prečo nevykonal ďalšie dôkazy označené navrhovateľom, a to výpoveď štatutárneho zástupcu odporcu a výpoveď svedka Ing. Laššáka sa v napadnutom rozsudku vyjadril a po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že vykonanie uvedených dôkazov nebolo potrebné, keďže nešlo o dôkazy na sporné a navrhovateľom nepreukázané skutočnosti v konaní, teda právny dôvod vzniku záväzku odporcu.
Okresný súd vec správne právne posúdil, dostatočne zistil skutkový stav, preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech odporcu, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. Zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 25.181,69 eur, t. j. 1 úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu vo výške 20.977,33 eur - § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, (ďalej len „vyhlášky“) 1 x náhrada režijného paušálu 7.41 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 20 % DPH vo výške 4.196,95 eur (§ 18 ods. 3 vyhlášky).
Navrhovateľ v odvolaní navrhol, že v prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok potvrdiť z tých istých právnych dôvodov na základe akých rozhodol súd prvého stupňa, aby v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu.
Za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu možno považovať také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t. j. má všeobecný vplyv na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo ktorej výklad v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky.
Uvedená právna otázka, t. j. problematika dohody o urovnaní bola riešená vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, odvolací súd predmetnú právnu otázku neposúdil inak ako je riešená judikatúrou vyšších súdov, preto odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia dovolanie nepripustil.
Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.