Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 231/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť R. S., zastúpeného

advokátom JUDr. Claude Trelajom, M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, ktorou namieta

- porušenie svojich základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn.

zo 14. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -2099

z 30. decembra 2013,

- porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby,

- porušenie svojich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

postupom Okresného súdu Komárno v konaní vo veci samej vedenom pod sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2014 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Claude Trelajom, M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, ktorou namieta

- porušenie svojich základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2013

(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -2099 z 30. decembra 2013 (ďalej aj „uznesenie

krajského súdu“),

- porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby,

- porušenie svojich základných práv podľa , , a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vo veci samej vedenom pod sp. zn. .

1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný z obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2

písm. c) a iné; sťažovateľ je stíhaný väzobne. Okresný súd uznesením

sp. zn. zo 14. novembra 2013 rozhodol podľa

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa § 80 ods. 1

písm. b) neprijal jeho písomný sľub a podľa

nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že u sťažovateľa naďalej trvajú

dôvody väzby podľa a . Sťažovateľ podal

proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -2099 z 30. decembra 2013 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ namieta, že dôvody jeho väzby sa od začiatku nezmenili, nepristúpil

k nim žiadny nový významný dôvod, a preto považuje odôvodnenie ďalšieho trvania jeho

väzby, v ktorej sa nachádza takmer tri roky, za nedostatočné a v rozpore s medzinárodnými

záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a slobôd. Sťažovateľ

poukazuje na to, že trestné konanie v jeho veci sa nachádza v štádiu konania pred súdom

po podaní obžaloby, a preto nemožno akceptovať ďalšie trvanie jeho väzby založené

na odôvodnenom podozrení, že spáchal závažný trestný čin.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby o týchto námietkach ústavný súd

takto rozhodol:

„Okresný súd Komárno rozhodnutím sp. zn. zo dňa 14. 11. 2013

a Krajský súd Nitra rozhodnutím sp. zn. -2099 zo dňa 30. 12. 2013 porušili

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd priznáva pre sťažovateľa primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100 000 Eur.

Ústavný súd prikazuje prepustiť obvineného z väzby neodkladne na slobodu.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom.“

2. Vo vzťahu k postupu orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej veci

v rámci prípravného konania sťažovateľ namieta, že vyšetrovateľ nekontaktoval jeho

obhajcu, aby sa mohol dostaviť na výsluch konaný po vznesení obvinenia, a nevyrozumel

ho riadne a včas ani o termínoch ďalších úkonov. Sťažovateľ sa domáhal v prípravnom

konaní a opakovane v súdnom konaní, aby bol vyšetrený duševný stav poškodených,

resp. svedkov, čomu nebolo vyhovené. Predseda senátu okresného súdu „prevzal znalecký

posudok z iného konania, čo je však v rozpore so zákonom“.

Sťažovateľ namietal zaujatosť orgánov činných v trestnom konaní, ako aj konajúcich

sudcov, jeho námietkam však nebolo vyhovené.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Návrhy obvineného a jeho obhajcov súd neberie

v úvahu, nevykonáva dôkazy v prospech obvineného, zápisnice nie sú napísané úplne tak,

ako sa svedkovia vyjadrujú. Obvinenému je odňatá možnosť klásť otázky priamo

jednotlivým svedkom a to bez odôvodnenia rozhodnutia senátu, na základe nepodložených

požiadaviek svedkov, z ktorých niektorí obvineného ani vôbec nepoznajú...

Máme za to, že v priebehu súdneho konania Okresný súd Komárno porušuje aj právo

obžalovaného na spravodlivý proces a neoprávnene využíva možnosť danú ustanovením

, keď obžalovaného pravidelne vylúči z konania pri výsluchoch poškodených

a svedkov.

Práve konfrontácia výpovedí, pri svedkoch, ktorých vierohodnosť je namietaná,

je dôležitým dôkazným prostriedkom v trestnom konaní.“

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd o tejto časti sťažnosti takto rozhodol:

„Okresný súd Komárno svojim konaním a rozhodovaním v konaní

uznesením o nevylúčení sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci, uznesením o vylúčení

sťažovateľa z pojednávacej miestnosti pri výsluchu poškodených a svedkov, porušil

základné právo sťažovateľa zaručené v , 47, 48, 50 SR a jeho právo zaručené

v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenia Okresného súdu Komárno sa zrušujú a vec sa vracia na nové konanie.

Prikazuje sa Okresnému súdu Komárno vrátiť vec do prípravného konania.

Porušitelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

3. Sťažovateľ namieta aj zbytočné prieťahy v postupe okresného

súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 18. októbra 2013.

Okresný súd rozhodol o jeho žiadosti uznesením zo 14. novembra 2013, proti ktorému

podal sťažovateľ sťažnosť v ten istý deň. Sťažnosť bola predložená na rozhodnutie

krajskému súdu 23. decembra 2013, t. j. po uplynutí 39 dní. Krajský súd rozhodol

o sťažnosti uznesením z 30. decembra 2013 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ namieta, že uvedeným postupom okresný súd spôsobil zbytočné prieťahy

v konaní, a preto navrhuje, aby ústavný súd o tejto časti sťažnosti takto rozhodol:

„... Okresný súd Komárno v konaní porušil základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v SR, ako aj právo

na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Komárno v konaní sa prikazuje konať bez zbytočných

prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Eur,

ktoré je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.

Porušitelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

4. Podľa sťažovateľa nie je dôvod na jeho trestné stíhanie a neexistujú ani dôvody

väzby, pretože „V prípravnom konaním nebolo preukázané, že by sťažovateľ prevádzal

nedovolenú výrobu omamných a psychotropných látok, držal ich a obchodoval s nimi,

keď v jeho motorovom vozidle, v jeho domácnosti a ani v objektoch, ktoré užíval a v ktorých

podnikal, a vôbec nikde takéto látky sa nenachádzali, nenašli a ani policajný pes takéto

látky neobjavil.

Všetky dôkazy sú vykonštruované, sú to len výpovede svedkov, ktorí sú dlhodobo

drogovo závisí a sú súdení za drogovú tresnú činnosť a ich svedecké výpovede nie sú

vieryhodné.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o tejto časti sťažnosti takto rozhodol:

„Okresný súd Komárno rozhodnutím sp. zn. , Krajský súd Nitra

rozhodnutím sp. zn. porušili a ods. 5 SR a

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd priznáva pre sťažovateľa primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100 000 Eur.

Ústavný súd prikazuje prepustiť obvineného z väzby neodkladne na slobodu.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práv podľa a ods. 3 dohovoru uznesením okresného

súdu sp. zn. zo 14. novembra 2013

Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1

vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť. Sťažovateľ využil svoje

právo podať sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Existoval teda iný všeobecný súd,

ktorý bol príslušný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta

v konaní pred ústavným súdom. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť

v tejto časti podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v tejto časti namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu

súvisiacim s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenie o osobnej slobode ( a

dohovoru), nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 alebo

, resp. dohovoru (napr. , ,

). Právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti ďalšieho trvania väzby spadá

ratione materiae pod a 5 a dohovoru, ktoré obsahujú

základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (obdobne napr. , ), ktorých porušenie

ale sťažovateľ nenamieta. Ústavný súd preto posúdil sťažnosť v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú a odmietol ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec uvedeného pripomína, že nie je povinný

odstraňovať nedostatky v podaniach z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatky v podaniach

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,

ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade

naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo,

a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47,

a a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta postup okresného súdu vo veci samej

pri prerokovávaní obžaloby. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením

„o nevylúčení sudcov“, ktoré bližšie neoznačil, a uzneseniami o jeho vylúčení

z pojednávacej miestnosti po dobu výsluchu svedkov a poškodených, ktoré tiež neoznačil.

Sťažovateľ neoznačil presne ani základné práva, ktorých porušenie namieta týmto

postupom, resp. svoju sťažnosť neodôvodnil v rozsahu ním označených článkov

a dohovoru. Pritom je v konaní o sťažnosti zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

(advokátom) tak, ako to ustanovuje .

Podstatou sťažnosti je námietka, že vo veci nekoná nestranný súd, a námietka,

že dokazovanie na hlavnom pojednávaní nie je vykonávané spôsobom v súlade so zákonom.

Pre posúdenie tejto časti sťažnosti je rozhodujúce, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv postupom súdu prvého stupňa, t. j. v čase, keď nebolo v jeho veci ešte

meritórne rozhodnuté.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci podľa . Zmysel a účel princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci výlučne úlohou ústavného súdu, pretože predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho

začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov

môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v príslušnej veci konajúcich

všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo

v predchádzajúcich štádiách trestného konania, preto spravidla až po právoplatnom

skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať pochybenia príslušných

orgánov verejnej moci, avšak len za predpokladu, že tieto neboli odstránené v jeho

dovtedajšom priebehu a mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd

v zmysle (m. m. pozri napr. , , ,

).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietané porušenie

základných práv alebo slobôd napraviť. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky

jemu dostupné právne prostriedky ochrany svojho základného práva a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa

pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom nemá

na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije,

ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej

ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Podľa výsledku konania pred súdom prvého stupňa má sťažovateľ možnosť využiť

svoje právo podať odvolanie a prípadne sa domáhať ochrany svojich práv aj proti

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podaním dovolania, ktoré ústavný súd

považuje vo svojej judikatúre za účinný opravný prostriedok na ochranu tých práv, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta postupom okresného súdu.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ má možnosť využiť na ochranu svojich práv opravné prostriedky podľa

, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa

v spojení s ako neprípustnú.

4. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práv podľa a ods. 3 dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -2099 z 30. decembra 2013

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo

ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu

alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd preto v prípade namietaného

porušenia môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho,

aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité

rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd ďalšej inštancie; takéto konanie

by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v

().

Súčasťou práva na osobnú slobodu podľa a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru je aj právo obvineného iniciovať konanie o preskúmanie

zákonnosti jeho väzby. V tomto konaní má súd povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace

pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody

opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú

(napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31).

Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia

sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco

v. Moldavsko, rozsudok z 11. 7. 2006, bod 142).

Sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania skutkov kvalifikovaných ako obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2

písm. c) , zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania o zbraňami

podľa , prečin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

o zbraňami podľa a pokračovací zločin vydierania podľa

a . Vo väzbe sa nachádza z dôvodu podľa

ods. 1 písm. b) a c) .

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Sťažovateľ namieta nedostatok splnenia materiálnych podmienok väzby z dôvodu,

že nie je dostatočne preukázané, že sa dopustil skutku, pre ktorý bola na neho podaná

obžaloba. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie zákonných podmienok ďalšieho trvania

jeho väzby uvedených v a .

Sťažovateľ spochybňuje dôvodnosť svojho trestného stíhania s poukazom na to,

že svedkovia, ktorých výpovede majú preukazovať jeho trestnú činnosť, sú osoby

s drogovou minulosťou, a teda nevierohodné.

Krajský súd konštatoval v odôvodnení napadnutého uznesenia, že dosiaľ zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré je vedené trestné stíhanie, sa stali a trvá

aj dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ. Poukázal pritom na výpoveď svedka J.

S., ktorý je súčasne poškodeným v jednom zo žalovaných skutkov a ktorý zotrval aj pri

opakovanom výsluchu na hlavnom pojednávaní na svojej predchádzajúcej výpovedi.

Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania, táto

právomoc prislúcha výhradne všeobecnému súdu konajúcemu vo veci sťažovateľa.

Vzhľadom na štádium trestného konania (po podaní obžaloby), keď výsledky prípravného

konania odôvodňovali postavenie sťažovateľa pred súd a je vykonávané pomerne rozsiahle

dokazovanie na hlavnom pojednávaní, ktoré dosiaľ nebolo skončené, je podľa názoru

ústavného súdu dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný záver krajského súdu

v napadnutom uznesení, že naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sťažovateľ spáchal skutky,

pre ktoré sa vedie trestné konanie.

Sťažovateľ vzniesol námietku aj proti existencii dôvodov jeho väzby, ktoré musia

byť splnené, aby bolo možné považovať dočasné pozbavenie jeho osobnej slobody väzbou

za legitímne opatrenie na dosiahnutie účelu trestného konania.

Krajský súd odôvodnil tzv. preventívnu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku vysokou mierou závažnosti trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne

podozrivý, násilným charakterom tejto trestnej činnosti, dlhším obdobím jej páchania

v spojení so skutočnosťou, že proti sťažovateľovi je vedené aj ďalšie trestné stíhanie,

ktoré sa nachádza v štádiu konania pred súdom. Dôvodná obava z kolúznych aktivít

uvedených v vyplýva podľa krajského súdu

z charakteru a spôsobu spáchania trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý

sťažovateľ, na ktorého je podaná obžaloba aj za násilné útoky proti osobám, ktoré vystupujú

ako svedkovia v konaní proti nemu a vo svojich výpovediach potvrdili, že majú

zo sťažovateľa strach.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu aj v tejto

časti ústavnoprávne akceptovateľné. Skutočnosti, ktoré uviedol krajský súd, zodpovedajú

legálnej definícii kolúznej a preventívnej väzby a ich existencia je súdom pravidelne

kontrolovaná a konfrontovaná s aktuálnym stavom konania. Ústavný súd preto nepovažuje

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. decembra 2013 za arbitrárne

a ani za zjavne neodôvodnené a nemá dôvod zasiahnuť do právnych záverov krajského

súdu.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia

sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov,

ak ich v danej situácii možno považovať za udržateľné (m. m. ).

Pretože ústavný súd nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol

sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a práva podľa a ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu ústavný súd

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014