Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 195/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom

Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. z 31. mája 2013

v spojení s uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn.

z 22. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uznesením sp. zn. z 31. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 22. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmluvy

o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok

dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti na rozhodcovskú

doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou

zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava,

ktorého rozsudok mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom

pred všeobecným súdom. V exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

na podklade uvedeného exekučného titulu okresný súd rozhodol svojím

napadnutým rozhodnutím (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov v spojení s predovšetkým

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom

konaní“) zastavil z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu, na podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému.

Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo druhostupňovým krajským súdom

v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podanej sťažnosti možno zhrnúť do niekoľkých

rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu

exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia

v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore

s v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred

Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V ostatnom sťažovateľka

poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore so záväznou

interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-

472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky

na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je

garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie“, a to v dôsledku toho, že

„(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej

podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej

povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom

ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové

právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej

podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na vybrané

rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej

republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv

postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší

a predmetnú právnu vec vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je

totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,

ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne

závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek

ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere

koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu

problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou

použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných

a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto

a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto

v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc

na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu

vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11.

2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry

všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (m. m. , , ).

13. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne

konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. zo 16. januára 2013,

sp. zn. z 20. februára 2013, sp. zn. z 13. marca 2013,

sp. zn. z 13. marca 2013, sp. zn. z 19. júna 2013,

sp. zn. z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností

sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod

meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré

preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory

k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne

akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu

za neopodstatnenú. Navyše, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj

na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci

iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-

240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)

dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke

notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára

2014 vo veci C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.),

v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu

podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku

stanoveného v článku 6 smernice Rad 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý

spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného

v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so

spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod

25)“.

14. V spojitosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa postupu všeobecných

súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna

úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd

konštatuje, že okresným súdom zvolený dôvod zastavenia vedeného exekučného konania

spočíval v § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní, z čoho vyplýva, že pre tento spôsob zastavenia vedeného

exekučného konania nebolo potrebné a priori nariaďovať pojednávanie, v dôsledku čoho je

argumentácia sťažovateľky zjavne neopodstatnená. V súčasnom období platná právna

úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom

č. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia

pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného

konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len

v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

15. K námietke sťažovateľky k postupu krajského súdu v odvolacom konaní

(sťažovateľkou namietané porušenie ) konštatuje, že podľa svojej

konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania

bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.

Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému

právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať

mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako

sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní

(v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo

stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného

konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako

súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

16. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky/podmienok vyplývajúcich z úverovej zmluvy ako nekalých nedali účastníkom

konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje

z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-

472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila

proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

v ktorom brojila proti postupu tohto súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými

argumentmi sa krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal a vyložil

svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť postupu a rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska jej

materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako

celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená

zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade

prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel

k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej veci

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo.

17. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podanú sťažnosť

týkajúcu sa postupu a rozhodnutia krajského súdu v tejto jeho časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

18. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.

Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich

konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu

má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny

orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

19. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď

na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014