Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 2/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,

Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca spravodajca)

a Rudolfa Tkáčika podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov

senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v uzneseniach I. senátu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. novembra 2013 a sp. zn.

z 11. decembra 2013 a v stanovisku IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s konaním o sťažnostiach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , prijal toto

s t a n o v i s k o :

Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej

zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných

práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred

všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Všeobecná charakteristika sťažností súvisiacich s nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. decembra 2012

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bolo v ostatnom

období doručených viacero sťažností sťažovateľov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ktorí boli v minulosti právoplatne odsúdení, pričom

všeobecné súdy pri ukladaní trestu týmto osobám použili tzv. asperačnú zásadu (ďalej aj

„sťažnosti týkajúce sa asperačnej zásady“). Títo sťažovatelia sa po vydaní nálezu sp. zn.

z 28. decembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu o asperačnej

zásade“), ktorým ústavný súd rozhodol o nesúlade

v znení neskorších predpisov slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1

ods. 1 , návrhmi na povolenie obnovy konania domáhali obnovy svojich pôvodných

trestných konaní. Návrhy týchto sťažovateľov na povolenie obnovy konania boli

všeobecnými súdmi zamietnuté. Ide napr. o sťažnosti sťažovateľov vedené ústavným súdom

pod sp. zn. (J. P.), sp. zn. (J. H.), sp. zn. (R.

S.), sp. zn. (J. Ť.), sp. zn. (J. D.) alebo sp. zn. Rvp

19524/2013 (J. Š.).

Z označených sťažnosti týkajúcich sa asperačnej zásady (zovšeobecnene) vyplýva, že

všeobecné súdy sťažnosťami napadnutými rozhodnutiami zamietli návrhy sťažovateľov na

povolenie obnovy konania s odôvodnením, že v predmetných veciach síce je splnená prvá

(formálna) podmienka na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného

poriadku spočívajúca v existencii novej skutočnosti súdu skôr neznámej (nález ústavného

súdu o asperačnej zásade), avšak nie je splnená druhá (materiálna) podmienka v zmysle

, t. j. že by nové rozhodnutie o uloženom treste mohlo byť

pre odsúdeného sťažovateľa priaznivejšie (z dôvodu, že by bola použitá pre neho

priaznivejšia trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom rozhodovaní o treste).

Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenie

obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavne

konformný výklad

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s

ods. 1 .

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal na

základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že pre sťažnosťami podľa

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov je spoločné to, že vo veciach sťažovateľov

konajúce všeobecné súdy v nich kvalifikovali nález ústavného súdu o asperačnej zásade ako

novú skutočnosť súdu skôr neznámu (v zmysle ), ale

zároveň v týchto rozhodnutiach formulovali právny názor, podľa ktorého k povoleniu

obnovy konania je nevyhnutné tiež zistiť, či vzhľadom na stratu účinnosti príslušnej časti

je pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu je v zrejmom rozpore s účelom

trestu (čím by bola splnená aj druhá podmienka povolenia obnovy konania v zmysle § 394

ods. 1 ).

Zo sťažností týkajúcich sa asperačnej zásady, ktoré boli doručené ústavnému súdu,

tiež vyplýva, že rozhodovanie všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania

súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade nie je jednotné. Sťažovatelia

poukazujú totiž na viacero rozhodnutí všeobecných súdov, na základe ktorých došlo

k povoleniu obnovy konania v porovnateľných trestných veciach (teda v trestných veciach,

v ktorých boli obžalovaní odsúdení a trest odňatia slobody im bol uložený použitím tzv.

asperačnej zásady) „automaticky“, len na základe skutočnosti, že bol v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky publikovaný nález ústavného súdu o asperačnej zásade, t. j. bez

zisťovania splnenia materiálnej podmienky na obnovu konania, teda bez zisťovania, či

pôvodne uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo uložený druh trestu je v zrejmom rozpore s účelom trestu. Zo sťažností

doručených ústavnému súdu vyplýva, že ide napr. o tieto rozhodnutia všeobecných súdov:

- uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. apríla 2013,

uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. mája 2013, sp. zn.

zo 7. mája 2013, uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. ,

uznesenie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. , uznesenie Okresného súdu

Liptovský Mikuláš sp. zn. z 3. júna 2013, uznesenie Okresného súdu Trnava

sp. zn. z 2. mája 2013, uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn.

z 23. mája 2013, uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn.

z 23. apríla 2013, uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. z 2. apríla

2013 a uznesenie Okresného súdu Pezinok sp. zn. z 22. apríla 2013.

II.

Právne názory I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené vo veciach

vedených pod sp. zn. a sp. zn.

Z prehľadu doterajšej rozhodovacej činnosti jednotlivých senátov ústavného súdu

o sťažnostiach týkajúcich sa asperačnej zásady vyplýva, že I. senát ústavného súdu o dvoch

takýchto sťažnostiach už meritórne rozhodol; konkrétne ide o uznesenia sp. zn.

z 13. novembra 2013 a sp. zn. z 11. decembra 2013, ktorými

boli sťažnosti sťažovateľov odmietnuté (vo vzťahu k druhostupňovým rozhodnutiam) ako

zjavne neopodstatnené.

Z odôvodnenia označených uznesení možno vyvodiť, že I. senát ústavného súdu

odmietol predmetné sťažnosti na základe právneho záveru, podľa ktorého sú právne názory

všeobecných súdov v napadnutých rozhodnutiach z ústavného hľadiska akceptovateľné (ide

o právne názory, podľa ktorých sa v nadväznosti na nález ústavného súdu o asperačnej

zásade obnova konania v jednotlivých prípadoch nepovoľuje automaticky, ale až po

posúdení splnenia materiálnej podmienky na povolenie obnovy konania).

V odôvodneniach oboch označených uznesení I. senát ústavného súdu v súvislosti

so svojím právnym záverom o ústavnej akceptovateľnosti sťažnosťami napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov vyslovil právny názor, podľa ktorého v týchto rozhodnutiach

uplatnený „Výklad v spojení s Trestného

poriadku plne rešpektuje požiadavku jednosmerného pôsobenia právnych noriem

a nemožno ho označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku

opačného výkladu, ktorý prezentuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo

k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí

v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho

preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností

zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší

výsledok.“.

III.

Právne názory IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorým dospel pri

predbežnom prerokovaní vecí vedených pod sp. zn. a sp. zn.

IV. senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí uskutočnenom 19. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti dvoch sťažovateľov, ktoré uzneseniami sp. zn.

a sp. zn. z toho istého dňa prijal na ďalšie konanie (ešte

predtým IV. senát ústavného súdu uznesením sp. zn. z 23. januára 2014

ďalšiemu sťažovateľovi ustanovil na jeho žiadosť právneho zástupcu, ale zatiaľ o jej prijatí

na ďalšie konanie nerozhodol, pozn.), keďže nezistil žiadne dôvody na odmietnutie týchto

sťažností uvedené v .

Pri predbežnom prerokovaní oboch označených sťažností sa IV. senát ústavného

súdu oboznámil s odôvodnením uznesení I. senátu ústavného súdu uvedeným v časti II tohto

uznesenia a tiež so zjednocujúcim stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „stanovisko najvyššieho súdu“) sp. zn. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013, ktoré trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vydalo v nadväznosti

na rozdielnu judikatúru nižších súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania

predkladaných osobami, ktoré boli právoplatne odsúdené použitím asperačnej zásady, teda

súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade.

V stanovisku najvyššieho súdu sa okrem iného nachádza tento právny názor: „... Ak

je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným

rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1

o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok obnovy

konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže skúmať splnenie iných

podmienok uvedených v , ale obnovu konania povolí podľa

z dôvodu uvedeného v

v znení neskorších predpisov.“

Z uvedeného vyplýva, že právny názor I. senátu ústavného súdu citovaný v časti

II. tohto uznesenia nekorešponduje s už citovaným právnym názorom najvyššieho súdu.

Vychádzajúc z tohto zistenia, IV. senát ústavného súdu po posúdení týchto rozdielnych

právnych názorov dospel k záveru, že pri rozhodovaní o ďalších porovnateľných

sťažnostiach sťažovateľov, teda aj vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

, je potrebné vychádzať z právnych názorov vyslovených v stanovisku

najvyššieho súdu, pričom tento záver založil na týchto skutočnostiach:

1. Podľa názoru IV. senátu ústavného súdu právny názor I. senátu ústavného súdu

citovaný v časti II tohto uznesenia má racionálne jadro a v zásade neexistujú dôvody na to,

aby bol bez ďalšieho označený za ústavne neakceptovateľný, a teda neaplikovateľný na

rozhodovanie o sťažnostiach týkajúcich sa asperačnej zásady. Rovnako za ústavne

konformný však IV. senát ústavného súdu považuje aj právny názor vyslovený v stanovisku

najvyššieho súdu.

2. Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, v ktorých sa namietajú odlišnosti v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a nahrádzať tak funkciu, ktorú

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov zveruje najvyššiemu súdu (jeho plénu a kolégiám), ktorej súčasťou je

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. ).

3. Jednou z primárnych úloh ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) je chrániť ústavné princípy, v prvom rade generálny

princíp právneho štátu vyvoditeľný z , ktorého integrálnou súčasťou je aj

princíp právnej istoty. V tejto súvislosti IV. senát ústavného súdu zdôrazňuje, že

z ústavného hľadiska nie je dlhodobejšie akceptovateľný stav, keď sa k určitej právne

významnej otázke rozdielne vyjadrí niektorý zo senátov ústavného súdu a zároveň tiež

plénum alebo niektoré z kolégií najvyššieho súdu v stanovisku k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vydanom podľa § 22 ods. 1

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Takýto stav je totiž v rozpore s princípom právnej istoty, a preto je

úlohou (pléna) ústavného súdu, ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti čo

najskôr takýto rozpor právne relevantným spôsobom odstrániť. K právne relevantným

spôsobom odstránenia takéhoto rozporu patrí v prvom rade postup podľa § 6 zákona

o ústavnom súde.

3. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre v konaniach o sťažnostiach podľa

uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, pričom

zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení

štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych

noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu

realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané,

všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd“ (, m. m. tiež , , IV. ÚS

200/07, , , atď.). IV. senát ústavného súdu zastáva

názor, že citovaný právny názor treba primerane uplatniť aj pri rozhodovaní o sťažnostiach

týkajúcich sa použitia asperačnej zásady.

4. V posudzovaných veciach uplatnenie právneho názoru vyjadreného v stanovisku

najvyššieho súdu poskytuje nepochybne širšiu (plnohodnotnejšiu) ochranu

garantovaných základných práv a slobôd ako uplatnenie právneho názoru I. senátu

ústavného súdu, keďže na jeho základe majú sťažovatelia bez ďalšieho právo na povolenie

obnovy konania (až na výnimky obsiahnuté priamo v texte tohto stanoviska, pozn.), pričom

po jej povolení majú k dispozícii všetky procesné prostriedky na ochranu svojich práv, aké

mali v pôvodnom (trestnom) konaní. V tejto súvislosti IV. senát ústavného súdu poukazuje

aj na porovnateľný právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho stanovisku, podľa

ktorého je „Prezentovaný výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje

z nálezu ústavného súdu odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné

rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie). Taký širší rozsah je daný

ústavným nálezom — oproti výkladu spojenému s možnosťou zamietnuť návrh na povolenie

obnovy konania pre nesplnenie vyššie uvedenej kumulatívnej podmienky obnovy konania

vo vzťahu k výroku o treste, ktorý vychádza zo zaradenia nálezu ústavného súdu len

mechanicky (bez súčasnej konštatácie splnenia dotknutej podmienky) medzi skutočnosti

súdu skôr neznáme, uvedené v .“.

5. Podľa názoru IV. senátu ústavného súdu stanovisko najvyššieho súdu ako celok

poskytuje právam fyzických osôb, na ktoré je aplikovateľný nález ústavného súdu

o asperačnej zásade, plnohodnotnú ochranu, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné na

rozhodovanie ústavného súdu o sťažnostiach týkajúcich sa asperačnej zásady.

Na účely zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu možno

právne názory IV. senátu ústavného súdu k posudzovanej problematike koncentrovane

vyjadriť týmito právnymi vetami:

1. Ak niektorý zo senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vo svojom

rozhodnutí vysloví právny názor k určitej právne významnej otázke, ktorý je v rozpore

s právnym názorom vyjadreným v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré bolo vydané plénom alebo niektorým

z kolégií Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je úlohou

pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky čo najskôr tento rozpor právne relevantným

spôsobom odstrániť.

2. Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Tpj 44/2013 z 26. novembra 2016 zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú

ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné

v konaniach pred všeobecnými súdmi a Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktoré

súvisia s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. decembra 2012.

Nad rámec už uvedeného IV. senát ústavného súdu poznamenáva, že označené

uznesenia I. senátu ústavného súdu sú z 13. novembra 2013 a z 11. decembra 2013, teda

jedno z nich bolo vydané ešte pred prijatím stanoviska najvyššieho súdu (26. novembra

2013), pričom sa dá predpokladať, že aj druhé z týchto uznesení (sp. zn. )

vydal I. senát ústavného súdu bez toho, aby už mal k dispozícii predmetné stanovisko

najvyššieho súdu.

IV.

Vzhľadom na skutočnosť, že IV. senát v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru I. senátu už

vyjadreného v uzneseniach sp. zn. z 13. novembra 2013 a sp. zn.

z 11. decembra 2013, bol v súlade s povinný

pred rozhodnutím predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných

právnych názorov.

Vychádzajúc z právnych názorov vyslovených v časti III odôvodnenia tohto

uznesenia, IV. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu v záujme

zjednotenia odchylných právnych názorov senátov prijalo toto stanovisko:

1. Ak niektorý zo senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vo svojom

rozhodnutí vysloví právny názor k určitej právne významnej otázke, ktorý je v rozpore

s právnym názorom vyjadreným v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré bolo vydané plénom alebo niektorým

z kolégií Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je úlohou

pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky čo najskôr tento rozpor právne relevantným

spôsobom odstrániť.

2. Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Tpj 44/2013 z 26. novembra 2016 zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú

ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné

v konaniach pred všeobecnými súdmi a Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktoré

súvisia s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. decembra 2012.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I. a IV. senátu ústavného súdu

v označených veciach, pričom po diskusii bol na hlasovanie predložený tento návrh

stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu:

„Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej

zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných

práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred

všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov plénum

ústavného súdu väčšinou hlasov schválilo, a preto tvorí výrokovú časť tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle poslednej vety pri

rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané stanoviskom pléna ústavného súdu

vyjadreným vo výrokovej časti tohto uznesenia.

K tomuto uzneseniu sa pripájajú odlišné stanoviská sudcu Milana Ľalíka a sudcu

Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014