Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 37/2014
PDF · 290.15 KB
No categories available
IV. ÚS 37/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ,
, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 a jeho uznesením z 1. augusta
2013, a takto
rozhodol:
1. Konanie o sťažnosti z a s t a v u j e .
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur
a osem centov) na účet ustanoveného právneho zástupcu advokáta JUDr. Michala
Treščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vedený
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. októbra 2013 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 a jeho uznesením z 1. augusta 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013 z 13. júna 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“); sťažovateľ sa tiež domáhal ustanovenia
právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 37/2014 13 z 23. januára 2014 žiadosti
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu vyhovel a ustanovil mu na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Michala Treščáka, Slovenskej jednoty 8,
Košice, a následne uznesením č. k. IV. ÚS 37/2014 27 z 10. septembra 2014 sťažnosť v časti
smerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu z 1. augusta 2013 prijal na ďalšie
konanie a vo zvyšnej časti (smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Nt 18/2013 a jeho uzneseniu z 13. júna 2013) sťažnosť odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
Napadnutým uznesením krajský súd súdu zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania (išlo o konanie vedené okresným súdom
pod sp. zn. 1 T 24/2011, v ktorom bol vydaný odsudzujúci rozsudok zo 17. januára 2012
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 40/2012 z 31. júla 2012), pretože nezistil
dôvody obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ vo svojom
návrhu na povolenie obnovy konania označil za novú skutočnosť – skutočnosť súdu skôr
neznámu — nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým
bol vyslovený nesúlad časti tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona slová v
texte za bodkočiarkou) s čl. 1 ods. 1 ústavy.
V priebehu konania vedeného ústavným súdom vyšlo najavo, že sťažovateľ
24. januára 2014 opätovne podal návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011, a to z rovnakých dôvodov ako svoj
predchádzajúci návrh, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013. Návrhu sťažovateľa z 24. januára 2014 (na rozdiel od
predchádzajúceho návrhu) okresný súd uznesením sp. zn. 4 Ntc 3/2014 z 5. mája 2014
vyhovel, t. j. povolil obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011,
pričom zároveň zrušil výrok o treste v rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 24/2011
zo 17. januára 2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Ústavný súd
poznamenáva, že k zmene rozhodnutia okresného súdu o v zásade totožnom návrhu došlo
zrejme predovšetkým v dôsledku toho, že medzičasom došlo k prijatiu zjednocujúceho
stanoviska Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhoch na
povolenie obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012, s podstatnými časťami ktorého sa stotožnil aj ústavný súd v uznesení
sp. zn. PLz. ÚS 2/2012 zo 7. mája 2014, ktoré bolo prijaté v konaní vedenom podľa § 6
zákona o ústavnom súde (zjednocovanie odchylných právnych názorov senátov ústavného
súdu).
V takto obnovenom súdnom konaní okresný súd následne rozsudkom
sp. zn. 1 T 24/2014 z 24. júna 2014 podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona s použitím
ustanovení § 41 ods. 2, § 38 ods. 3 a § 36 písm. l) Trestného zákona odsúdil sťažovateľa
na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, so zaradením na výkon trestu do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia. Taktiež mu uložil trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1
písm. a) Trestného zákona. Uvedený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť
10. júla 2014.
Sťažovateľ o už uvedených skutočnostiach ústavný súd neinformoval. Ústavný súd sa
o tom, že sťažovateľ podal opätovne návrh na povolenie obnovy konania, a o následných
rozhodnutiach všeobecných súdov dozvedel až z vyjadrenia predsedu krajského súdu
k sťažnosti sťažovateľa z 27. októbra 2014.
Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Michal Treščák ml. sa po oboznámení
s vyjadrením predsedu krajského súdu z 27. októbra 2014 opakovane pokúsil písomne (list
adresovaný sťažovateľovi do
a list adresovaný sťažovateľovi na adresu miesta jeho pobytu vedeného Centrálnou
evidenciou obyvateľstva) kontaktovať sťažovateľa na účely zistenia jeho postoja
k prípadnému späťvzatiu sťažnosti, keďže táto, v dôsledku povolenej obnovy konania
a následného rozhodovania všeobecných súdov po povolení obnovy konania, stratila svoj
zmysel, stala sa neopodstatnenou. Ani jeden z označených listov nebol sťažovateľovi
doručený (list adresovaný do
nebolo možné sťažovateľovi doručiť, keďže bol 6. októbra 2014 podmienečne
prepustený na slobodu, a list adresovaný sťažovateľovi na adresu miesta jeho trvalého
pobytu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa vrátený ako neprevzatý v odbernej lehote).
Z uvedeného zároveň vyplýva, že sťažovateľ už nie je vo výkone trestu odňatia
slobody, t. j. medzičasom bol prepustený na slobodu, pričom jeho aktuálny pobyt nie je
známy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Ntc 3/2014
z 5. mája 2014 bola povolená obnova konania vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 1 T 24/2011, čo bol cieľ, ktorý podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ
chcel dosiahnuť. Z označeného uznesenia zároveň zjavne vyplýva, že okresný súd v tomto
konaní (na rozdiel od konania vedeného pod sp. zn. Nt 18/2013) dospel k záveru,
že v predmetnej veci sú všeobecné súdy oprávnené poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právomoc
všeobecných súdov poskytnúť ochranu základným práva a slobodám v zásade vylučuje
právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na
to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ak ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Vzhľadom na skutočnosť, že právoplatným uznesením okresného súdu
sp. zn. 4 Ntc 3/2014 z 5. mája 2014 o povolení obnovy konania bola sťažovateľovi
v predmetnej veci poskytnutá účinná ochrana jeho v sťažnosti označenému základnému
právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovor, je vylúčené, aby
o ochrane týchto práv následne ešte rozhodoval ústavný súd, a to vzhľadom na nedostatok
svojej právomoci, ktorý ústavný súd v zmysle § 103 Občianskeho súdneho poriadku zistil až
v priebehu konania pred ústavným súdom (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie).
Nedostatok právomoci ústavného súdu treba považovať za neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania o sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 104 ods. 1 prvej vety
Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
preto, aplikujúc § 104 ods. 1 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a
zákona o ústavnom súde, konanie o sťažnosti sťažovateľa zastavil (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
Keďže sťažovateľovi bol uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 37/2014
z 23. januára 2014 opodstatnene ustanovený právny zástupca z radov advokátov
JUDr. Michal Treščák ml., ktorý mu poskytol právne služby tým, že prevzal jeho
zastupovanie a následne podaním z 24. marca 2014 spresnil a doplnil požadovaný petit
sťažnosti, ako aj jej odôvodnenie, bolo potrebné rozhodnúť aj o úhrade trov konania, ktoré
vznikli štátu ustanovením právneho zástupcu v súvislosti s právnym zastupovaním
sťažovateľa.
Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak niektorý z účastníkov zavinil,
že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie
odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania
odporca.
Ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľa zastaviť z dôvodu, že okresný súd
o opakovanom a pritom identickom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania
rozhodol inak, ako rozhodol predtým napadnutým uznesením v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Nt 18/2013 o jeho predchádzajúcom návrhu, pričom krajský súd napadnutým uznesením
vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 napadnuté uznesenie okresného súdu
odobril. Z už uvedeného zároveň vyplýva, že okresný súd už v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Ntv 18/2013 a krajský súd už v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013
pri rozhodovaní o predchádzajúcom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy jeho trestného
konania mohli a mali rozhodnúť inak, t. j. mali poskytnúť sťažovateľovi ústavne konformnú
ochranu jeho základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pričom v okolnostiach posudzovanej veci vo svojej podstate svojimi pôvodnými
ústavne nekonformnými rozhodnutiami (napadnutými uzneseniami okresného súdu
a krajského súdu) zavinili, že ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľa
v končenom dôsledku zastaviť. Táto skutočnosť zakladá dôvod na uplatnenie postupu podľa
§ 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. na uloženie povinnosti uhradiť trovy
konania pred ústavným súdom, ktorej nositeľom je v danom prípade krajský súd, ktorý
napadnutým uznesením odobril ústavne nekonformné uznesenie okresného súdu sp. zn.
2 Nt 18/2013 z 13. júla 2013, hoci mohol a mal sťažnosti sťažovateľa proti označenému
uzneseniu okresného súdu vyhovieť.
Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2013, ktorá bola 804 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli
vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie – doplnenie sťažnosti z 24. marca 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu
268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
sumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 € uložil
ústavný súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa Kancelárii ústavného súdu
[§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 2
výroku tohto uznesenia)], pričom vzhľadom na už uvedené zároveň ustanovil povinnosť
krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu (bod 3
výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015