Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 37/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. augusta

2013, a takto

rozhodol:

1. Konanie o sťažnosti z a s t a v u j e .

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur

a osem centov) na účet ustanoveného právneho zástupcu advokáta JUDr. Michala

Treščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vedený

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. októbra 2013 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. augusta 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z 13. júna 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“); sťažovateľ sa tiež domáhal ustanovenia

právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. 13 z 23. januára 2014 žiadosti

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu vyhovel a ustanovil mu na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Michala Treščáka, Slovenskej jednoty 8,

Košice, a následne uznesením č. k. 27 z 10. septembra 2014 sťažnosť v časti

smerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu z 1. augusta 2013 prijal na ďalšie

konanie a vo zvyšnej časti (smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 13. júna 2013) sťažnosť odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

Napadnutým uznesením krajský súd súdu zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania (išlo o konanie vedené okresným súdom

pod sp. zn. , v ktorom bol vydaný odsudzujúci rozsudok zo 17. januára 2012

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. júla 2012), pretože nezistil

dôvody obnovy konania podľa . Sťažovateľ vo svojom

návrhu na povolenie obnovy konania označil za novú skutočnosť – skutočnosť súdu skôr

neznámu — nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým

bol vyslovený nesúlad časti tzv. asperačnej zásady ( slová v

texte za bodkočiarkou) s .

V priebehu konania vedeného ústavným súdom vyšlo najavo, že sťažovateľ

24. januára 2014 opätovne podal návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , a to z rovnakých dôvodov ako svoj

predchádzajúci návrh, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením v konaní

vedenom pod sp. zn. . Návrhu sťažovateľa z 24. januára 2014 (na rozdiel od

predchádzajúceho návrhu) okresný súd uznesením sp. zn. z 5. mája 2014

vyhovel, t. j. povolil obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. ,

pričom zároveň zrušil výrok o treste v rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 17. januára 2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,

pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Ústavný súd

poznamenáva, že k zmene rozhodnutia okresného súdu o v zásade totožnom návrhu došlo

zrejme predovšetkým v dôsledku toho, že medzičasom došlo k prijatiu zjednocujúceho

stanoviska Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhoch na

povolenie obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, s podstatnými časťami ktorého sa stotožnil aj ústavný súd v uznesení

sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, ktoré bolo prijaté v konaní vedenom podľa § 6

(zjednocovanie odchylných právnych názorov senátov ústavného

súdu).

V takto obnovenom súdnom konaní okresný súd následne rozsudkom

sp. zn. z 24. júna 2014 podľa s použitím

ustanovení , a odsúdil sťažovateľa

na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, so zaradením na výkon trestu do ústavu

s minimálnym stupňom stráženia. Taktiež mu uložil trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1

písm. a) . Uvedený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť

10. júla 2014.

Sťažovateľ o už uvedených skutočnostiach ústavný súd neinformoval. Ústavný súd sa

o tom, že sťažovateľ podal opätovne návrh na povolenie obnovy konania, a o následných

rozhodnutiach všeobecných súdov dozvedel až z vyjadrenia predsedu krajského súdu

k sťažnosti sťažovateľa z 27. októbra 2014.

Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Michal Treščák ml. sa po oboznámení

s vyjadrením predsedu krajského súdu z 27. októbra 2014 opakovane pokúsil písomne (list

adresovaný sťažovateľovi do

a list adresovaný sťažovateľovi na adresu miesta jeho pobytu vedeného Centrálnou

evidenciou obyvateľstva) kontaktovať sťažovateľa na účely zistenia jeho postoja

k prípadnému späťvzatiu sťažnosti, keďže táto, v dôsledku povolenej obnovy konania

a následného rozhodovania všeobecných súdov po povolení obnovy konania, stratila svoj

zmysel, stala sa neopodstatnenou. Ani jeden z označených listov nebol sťažovateľovi

doručený (list adresovaný do

nebolo možné sťažovateľovi doručiť, keďže bol 6. októbra 2014 podmienečne

prepustený na slobodu, a list adresovaný sťažovateľovi na adresu miesta jeho trvalého

pobytu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa vrátený ako neprevzatý v odbernej lehote).

Z uvedeného zároveň vyplýva, že sťažovateľ už nie je vo výkone trestu odňatia

slobody, t. j. medzičasom bol prepustený na slobodu, pričom jeho aktuálny pobyt nie je

známy.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 5. mája 2014 bola povolená obnova konania vo veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. , čo bol cieľ, ktorý podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ

chcel dosiahnuť. Z označeného uznesenia zároveň zjavne vyplýva, že okresný súd v tomto

konaní (na rozdiel od konania vedeného pod sp. zn. Nt 18/2013) dospel k záveru,

že v predmetnej veci sú všeobecné súdy oprávnené poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa podľa a dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právomoc

všeobecných súdov poskytnúť ochranu základným práva a slobodám v zásade vylučuje

právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti podľa .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia alebo .

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na

to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa prvej vety ak ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Vzhľadom na skutočnosť, že právoplatným uznesením okresného súdu

sp. zn. z 5. mája 2014 o povolení obnovy konania bola sťažovateľovi

v predmetnej veci poskytnutá účinná ochrana jeho v sťažnosti označenému základnému

právu podľa a právu podľa dohovor, je vylúčené, aby

o ochrane týchto práv následne ešte rozhodoval ústavný súd, a to vzhľadom na nedostatok

svojej právomoci, ktorý ústavný súd v zmysle zistil až

v priebehu konania pred ústavným súdom (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie).

Nedostatok právomoci ústavného súdu treba považovať za neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania o sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 104 ods. 1 prvej vety

v spojení s . Ústavný súd

preto, aplikujúc prvú vetu v spojení s

, konanie o sťažnosti sťažovateľa zastavil (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

Keďže sťažovateľovi bol uznesením ústavného súdu sp. zn.

z 23. januára 2014 opodstatnene ustanovený právny zástupca z radov advokátov

JUDr. Michal Treščák ml., ktorý mu poskytol právne služby tým, že prevzal jeho

zastupovanie a následne podaním z 24. marca 2014 spresnil a doplnil požadovaný petit

sťažnosti, ako aj jej odôvodnenie, bolo potrebné rozhodnúť aj o úhrade trov konania, ktoré

vznikli štátu ustanovením právneho zástupcu v súvislosti s právnym zastupovaním

sťažovateľa.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil,

že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie

odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania

odporca.

Ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľa zastaviť z dôvodu, že okresný súd

o opakovanom a pritom identickom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania

rozhodol inak, ako rozhodol predtým napadnutým uznesením v konaní vedenom pod sp. zn.

o jeho predchádzajúcom návrhu, pričom krajský súd napadnutým uznesením

vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. napadnuté uznesenie okresného súdu

odobril. Z už uvedeného zároveň vyplýva, že okresný súd už v konaní vedenom pod sp. zn.

a krajský súd už v konaní vedenom pod sp. zn.

pri rozhodovaní o predchádzajúcom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy jeho trestného

konania mohli a mali rozhodnúť inak, t. j. mali poskytnúť sťažovateľovi ústavne konformnú

ochranu jeho základnému právu podľa a práva podľa

dohovoru, pričom v okolnostiach posudzovanej veci vo svojej podstate svojimi pôvodnými

ústavne nekonformnými rozhodnutiami (napadnutými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu) zavinili, že ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľa

v končenom dôsledku zastaviť. Táto skutočnosť zakladá dôvod na uplatnenie postupu podľa

, t. j. na uloženie povinnosti uhradiť trovy

konania pred ústavným súdom, ktorej nositeľom je v danom prípade krajský súd, ktorý

napadnutým uznesením odobril ústavne nekonformné uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 13. júla 2013, hoci mohol a mal sťažnosti sťažovateľa proti označenému

uzneseniu okresného súdu vyhovieť.

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2013, ktorá bola 804 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli

vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie – doplnenie sťažnosti z 24. marca 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu

268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

sumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 € uložil

ústavný súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa Kancelárii ústavného súdu

[ v spojení s (bod 2

výroku tohto uznesenia)], pričom vzhľadom na už uvedené zároveň ustanovil povinnosť

krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu (bod 3

výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015