Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 308/2020
PDF · 396.53 KB
No categories available
IV. ÚS 308/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Alektum, s. r. o.,
Šoltésovej 14, Bratislava, IČO 44 721 587, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Hudec s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Marek Hudec, ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10 Co 151/2017 z 22. mája 2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Alektum, s. r. o., o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Alektum, s. r. o.,
Šoltésovej 14, Bratislava, IČO 44 721 587 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátskou kanceláriou Hudec s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Marek Hudec, ktorou namieta porušenie základných práv
zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 151/2017 z 22. mája 2018 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa
1. apríla 2015 obrátila na Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)
so žalobou o zaplatenie sumy 2 976,79 € s príslušenstvom. Spor vo veci samej sa týka
nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 193/2015 z 24. januára 2017 žalobu
sťažovateľky zamietol z dôvodu nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie, keďže zastával
názor, že sťažovateľka nepreukázala platné postúpenie žalovanej pohľadávky od pôvodného
veriteľa. Na podklade odvolania bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený ako vecne
správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.
4. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 7 Cdo 287/2018
z 26. júna 2019 (ďalej len „uznesenie z 26. júna 2019“) tak, že dovolanie odmietol ako
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
s poukazom na § 422 ods. 1 CSP. Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 26. júna 2019 podala
sťažovateľka 2. októbra 2019 ústavnú sťažnosť.
5. S poukazom na judikatúru ústavného súdu a právnu úpravu obsiahnutú v § 124
in fine zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažovateľka zdôrazňuje, že lehotu na podanie ústavnej sťažnosti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu považuje za zachovanú.
6. Argumentácia o ústavnej neudržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu sa
dotýka v konkrétnostiach otázky aktívnej vecnej legitimácie a vyhodnotenia dôkazov
odvolacím súdom, ako aj konštatácie krajského súdu o nesplnení podmienky doručenia
výzvy pred postúpením pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o bankách“). Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že spor spočíva aj v právnej otázke,
či § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2016
obmedzoval právo banky postúpiť na 3. osobu len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia
už splatná.
7. Zdôraznením skutočnosti, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi
všeobecných súdov dostatočne vyriešená, pričom aj rozhodovacia prax súdov prvej
inštancie, ako aj odvolacích súdov je nejednotná, sťažovateľka argumentuje, že je daný
priestor a aj potreba zjednotenia. Sťažovateľka ďalej podáva svoj vlastný výklad
predmetného ustanovenia zákona o bankách, podľa ktorého „Ak je napriek písomnej výzve
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
celú svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku (teda vrátane časti, ktorá
ešte nie je splatná a s ktorého splnením dlžník nie je v omeškaní) postúpiť inej osobe. Právo
postúpiť túto pohľadávku banka nemôže využiť, ak klient ešte pred postúpením uhradil
banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Ak ale súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku presiahol
jeden rok, potom je banka oprávnená postúpiť zvyšnú časť pohľadávky, aj keď klient pred
postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva.“.
8. Keďže podľa sťažovateľky krajský súd nepostupoval v jej veci v súlade s ústavou,
pričom vykonal nesprávny výklad ustanovenia zákona o bankách, porušil jej práva zaručené
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a vykonaním zásahu do práva vlastniť majetok
porušil aj práva zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie sťažovateľkiných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie náhrady trov konania.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
15. V súlade s § 124 in fine zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
19. V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
20. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
ochranu základných práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo
(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
21. Princíp subsidiarity určuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným právam
a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
22. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (m. m. II. ÚS 13/01,
IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto ústavnú
sťažnosť odmietnuť (m. m. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
23. Predmetom ústavného prieskumu je napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým
bol potvrdený ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie. Podľa názoru sťažovateľky
napadnutý rozsudok krajského súdu porušuje základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
24. Bez potreby uvedenia bližších doktrinálnych záverov k označeným právam
sťažovateľky zaručeným ústavou a dohovorom, prípadne právnych záverov krajského súdu
uvedených v napadnutom rozsudku je potrebné konštatovať, že ústavnú sťažnosť
sťažovateľky nie je možné pre nedostatok právomoci ústavného súdu prijať na ďalšie
konanie.
25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením
z 26. júna 2019, proti ktorému podala na ústavnom súde ústavnú sťažnosť vedenú
pod sp. zn. I. ÚS 71/2020. Z vlastných zistení ústavný súd zistil, že o predmetnej ústavnej
sťažnosti ústavný súd rozhodol meritórne nálezom sp. zn. I. ÚS 71/2020 z 12. mája 2020
tak, že jej vyhovel a vyslovil porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 26. júna 2019, pričom citované
uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Citovaný nález ústavného
súdu bol účastníkom konania vo veci ústavnej sťažnosti doručovaný 16. júna 2020.
26. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že v dovolaní proti napadnutému
rozsudku krajského súdu sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom v otázke, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. V konkrétnostiach vyčítala odvolaciemu súdu
nesprávnosť jeho právneho záveru o nedostatku jej aktívnej legitimácie v dôsledku
nepreukázania splnenia podmienok pre platné postúpenie predmetnej pohľadávky
v kontexte príslušných ustanovení zákona o bankách.
27. Predmetom posúdenia v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.
I. ÚS 71/2020 bola inter alia námietka ústavne nekonformného výkladu § 422 ods. 1
písm. b) CSP o zníženom majetkovom cenze, ktorý je podľa názoru najvyššieho súdu
aplikovateľný len na prípad, keď dovolanie podáva spotrebiteľ. Keďže dovolateľom bol
dodávateľ, nie spotrebiteľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa názoru najvyššieho
súdu platil majetkový cenzus v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. V náleze
z 12. mája 2020 ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd ústavno-nekonformnou
interpretáciou § 422 ods. 1 písm. b) CSP znemožnil sťažovateľke ako dovolateľke prístup
k dovolaniu ako mimoriadnemu opravnému prostriedku spôsobom, ktorý porušuje jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 60 nálezu ústavného súdu z 12. mája 2020),
pričom najvyššiemu súdu uložil pri opätovnom preskúmavaní splnenia predpokladov
prípustnosti dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
interpretovať príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku [predovšetkým § 422
ods. 1 písm. b) CSP] v súlade s ústavou a dohovorom a až následne vo veci opätovne
rozhodnúť (bod 67 nálezu ústavného súdu z 12. mája 2020).
28. Ústavný súd ďalej akcentuje svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí „do výlučnej právomoci dovolacieho súdu“, t. j. najvyššieho súdu, nie do
právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012,
II. ÚS 98/2017). To sa však samozrejme netýka ústavne nekonformného výkladu ustanovení
o prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ktorý je ústavným súdom preskúmateľný
a napraviteľný tak ako ktorákoľvek iná otázka rozhodovania všeobecných súdov
z uvedeného hľadiska. Ústavný súd preto v náleze z 12. mája 2020 vyslovil pre najvyšší súd
záväzný právny názor, ktorý sa týka otázky ústavnej udržateľnosti výkladu § 422 ods. 1
písm. b) CSP (znížený majetkový cenzus) ako podmienky prístupu k dovolaniu (teda jeho
prípustnosti, resp. výnimky z nej). Po vrátení veci bude teda najvyšší súd opätovne
vyhodnocovať splnenie podmienok prípustnosti dovolania jednak z hľadiska uplatnenia
zníženého majetkového cenzu (obligatórne zohľadniac právny názor ústavného súdu)
a jednak splnenie podmienok prípustnosti dovolania podaného z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia. Len v prípade pozitívnej odpovede na obe tieto otázky bude najvyšší
súd po konštatácii prípustnosti dovolania posudzovať aj jeho dôvodnosť. Všetky uvedené
podmienky teda musia byť splnené k tomu, aby sa najvyšší súd vyjadril k zásadnej námietke
nedostatku aktívnej legitimácie v dôsledku nepreukázania splnenia podmienok pre platné
postúpenie predmetnej pohľadávky v kontexte príslušných ustanovení zákona o bankách,
ktorú namieta sťažovateľka aj v konaní o ústavnej sťažnosti.
III.
29. S prihliadnutím na svoje vlastné zistenia ústavný súd konštatuje, že vydaním
nálezu ústavného súdu z 12. mája 2020 a ním vyvolaným opätovným priebehom
dovolacieho konania na základe dovolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku
krajského súdu sa sťažovateľke otvára priestor na to, aby sa po prípadnom splnení všetkých
nevyhnutných podmienok pre meritórne sa zaoberanie jej podstatnou námietkou ústavno-
nekonformného výkladu ustanovenia zákona o bankách zaoberal najvyšší súd v rámci
dovolacieho konania iniciovaného na podklade dovolania sťažovateľky, ktoré odôvodnila
poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
30. S prihliadnutím na závery ústavného súdu obsiahnuté v jeho náleze
z 12. mája 2020 má teda sťažovateľka k dispozícii právny prostriedok ochrany svojich
základných práv a slobôd, ktorý jej právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje a ktorý
aj uplatnila. O ochrane týchto práv je teda príslušný rozhodovať iný súd (najvyšší súd
v aktuálne prebiehajúcom dovolacom konaní), čo podmieňuje odmietnutie ústavnej
sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 132 ods. 1,
resp. § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde. Iná interpretácia by v danej veci mala
za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmaval najvyšší
súd v rámci dovolacieho konania, ako aj ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti. Princíp
subsidiarity pritom generuje postupnosť pri riešení uplatnenej námietky v línii okresný súd,
krajský súd, najvyšší súd a až v konečnom dôsledku ústavný súd.
31. Nedostatok právomoci ústavného súdu na prejednanie ústavnej sťažnosti treba
pritom považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania o ústavnej sťažnosti
(IV. ÚS 37/2014, II. ÚS 69/2016).
31.1 Premisa uvedená v predchádzajúcom bode (ktorá sa posudzuje pri každej
námietke osobitne) však neplatí v prípade súčasného použitia (aj) takej námietky
sťažovateľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorú nemohol uplatniť v dovolacom
konaní (podľa zákonnej úpravy tohto konania) a ktorá je uplatniteľná (len) v konaní
o ústavnej sťažnosti. Ak je potrebné, aby sťažovateľ najprv podal (pri použití inej súčasne
uplatňovanej námietky) dovolanie, je z hľadiska lehoty na podanie ústavnej sťažnosti
(vo vzťahu k prvej z oboch uvedených námietok smerujúcich proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu) chránený § 124 poslednou vetou zákona o ústavnom súde (v tomto parciálnom
prípade je subsidiarita z hľadiska postupnosti prostriedkov na ochranu základného práva
neaktuálna).
31.2 Pre úplnosť sa žiada dodať, že ak by sťažovateľka mienila uplatňovať proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu len námietku nepoužiteľnú v dovolacom konaní
(nezodpovedajúcu dôvodom prípustnosti dovolania) alebo ak by išlo o rozhodnutie
odvolacieho súdu, proti ktorému podľa jeho druhu nie je dovolanie zo zákona prípustné,
musela by sa obrátiť priamo na ústavný súd, a to v lehote podľa § 124 prvej vety alebo tretej
vety zákona o ústavnom súde (inak by podala ústavnú sťažnosť oneskorene).
32. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu