Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 521/2014
PDF · 484.34 KB
No categories available
III. ÚS 521/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka vo veci sťažnosti , , toho času v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpeného advokátom
JUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátska kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4 . Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov)
právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Daliborovi Kuciaňovi, advokátska
kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: SK89 8180 0000 0070 0006 0515
vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 521/2014 26
z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal návrh na povolenie
obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 2 T 51/2011, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody
na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to v celom znení
tohto ustanovenia, ktoré bolo platné účinné v čase ukladania trestu, t. j. že aj za uplatnenia
tohto ustanovenia v časti za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.
Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 6 Nt 3/2013 zo 7. júna 2013 podaný návrh
na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Sťažovateľ napadol
uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukázal na spomínaný nález ústavného
súdu. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 91/2013
z 22. augusta 2013, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 91/2013
z 22. augusta 2013 boli porušené jeho označené základné právo garantované ústavou
a právo garantované dohovorom, pričom takto argumentuje:
„Podmienka obnovy konania upravená v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku
predpokladá skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý je
predmetom konania alebo osobe páchateľa, ako aj spôsobilosť takej skutočnosti alebo
dôkazu privodiť podľa zákona použitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo
treste. Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad
v ňom uvedený splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného
poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý
prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného
nesúladu právneho predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní,
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.
Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred
ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť
ustanovenie § 41b tohto zákona a ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku per
analógiám (druhé z uvedených ustanovení sa použije analogicky vzhľadom na súčasné
použitie prvého z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie § 394 ods. 1 Trestného
poriadku by nebolo právne výstižné).
Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky
spojené s okolnosťou, že v pôvodom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia,
nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou.
Na reparáciu takej situácie je potrebné v novom konaní rozhodnúť podľa
ustanovenia, ktorého znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily.
V obnovenom konaní sa na tento účel použije teda ustanovenie Čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona (príkaz
retroaktivity priaznivej pre páchateľa) samotné právne účinky vyhlásenia nálezu
ústavného súdu totiž nepôsobia spätne (Čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd)
z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, je potrebné, ak trest ešte nebol
vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než
ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní použitá. Bol mi vymeraný trest, ktorý by nebol ak by
neexistovalo protiústavné návetie, nakoľko sa súd a prokurátor pohybovali v rozmedziach
ním ovplyvneným. Bola mi zvýšená horná sadzba o 1/3 tretinu a až zo zistenej polovici mi
bol uložený trest znížený o 1/3. Bez ohľadu na to obnova konania mi mala byť povolená
i s prihliadnutím na zmenu trestnej sadzby uvedenej nižšie, pretože súd ukladal trest podľa
Aby sa teda naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred Ústavným súdom
SR, musí dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritériá ustanovenia § 394 ods. 1
Trestného poriadku podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým
nepomerom pôvodne uloženého trestu k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa. Splnenie
tejto podmienky je v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť,
čo je však aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania trestu
v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým ak medzičasom došlo k zmene základnej
trestnej sadzby zo 4 10 na 3 10. V prípade nastalého, Ústavným súdom SR konštatovaného
nesúladu právnych predpisov, je však konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania
práve zmena trestnej sadzby.
Tento dôvod je právne založený vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR a nie je
potrebné skúmať jeho splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná
zmena sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne
určovaný zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu
o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným
zákonom (čo je prelomené opäť len osobitnou zákonnou úpravou §39 tohto zákona).
Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu
konania o povolení obnovy konania zamietnuť keď sa má pri novom rozhodovaní vychádzať
s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.
Prezentovaný výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje
z nálezu Ústavného súdu SR odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné
rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie; úvahami niektorých súdov
o primeranosti trestu už v konaní o povolenie obnovy konania je nielen porušený Trestný
poriadok, zásady, na ktorých stojí trestné právo, ale vážne až varujúco poprená Ústava SR
ako i medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná.
Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné zamietnuť, len ak by na podklade
nálezu ústavného súdu došlo ku zmene Trestného zákona v neprospech obvineného.
Ako už bolo uvedené, v obnovenom konaní by sa totiž použilo ustanovenie v článku
50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona).
V dôsledku toho by súd opäť rozhodol podľa zákona použitého pri pôvodnom rozhodovaní
(keďže neskoršie znenie zákona by nebolo pre páchateľa pri posudzovaní trestnosti činu
a ukladaní trestu priaznivejšie).
Obnova konania by teda nemohla viesť ku zmene pôvodného rozhodnutia, čím by
stratila charakter (mimoriadneho) opravného prostriedku. Na zamietnutie návrhu
na povolenie obnovy konania je v takom prípade opäť potrebné použiť ustanovenie § 41b
zákona o konaní pred ústavným súdom a ustanovenie § 399 ods. 2 Trestného poriadku per
analógiám (z dôvodov uvedených vyššie pri opačnom výsledku rozhodovania).
Po mojom návrhu na povolenie obnovy konania došlo okrem iného (i keď i bez toho
by boli rozhodnutia a najmä rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nezákonné
a protiústavné) k ďalším podstatným skutočnostiam, ktoré len doplňujú a podporujú právny
názor, uvádzaný nielen v podaní zo dňa 16.10.2013 (teda viac ako mesiac pred stanoviskom
NS SR) a to stanovisko Najvyššieho súdu SR (Tpj 44/2013) zjednocujúce stanovisko
Ústavného súdu SR (Plz. ÚS 2/2014) (viac ako 6 a pol mesiaca pred podaním zo dňa
16.10.2013) ako i k zmene trestnej sadzby zo 4 10 na 3 10.
Vyššie uvedený právny názor nielen právneho zástupcu v tomto konaní a inom
konaní pred Ústavným súdom SR (napr. v konaní I. ÚS 123/2014), ale i mnou uvádzaného
stanoviska Najvyššieho súdu SR (Tpj 44/2013) ako i zjednocujúceho stanoviska Ústavného
súdu SR (Plz. ÚS 2/2014) dáva dostatočnú odpoveď, návod a odôvodnenie dôvodného
návrhu na povolenia obnovy konania.
Iné právne názory odporujú zmyslu a účelu nálezu Ústavného súdu SR v kontexte
nadväzujúcej právnej úpravy zákona o konaní pred ním a trvania na týchto protiústavných
právnych názoroch porušujú princíp právneho štátu a základné práva, ktorých ústavnej
ochrany sa domáha sťažovateľ, a to oprávnene.
Napriek tomu, že som žiadal o zrušenie, resp. zmenu uznesenia Okresného súdu
Bratislava V tak, aby som sa svojich práv a vynútenia si plnenie ústavných povinností
štátnych orgánov nemusel domáhať na Ústavnom súde SR, Krajský súd v Bratislave si
dôvody zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania protiústavné a nezákonne osvojil,
a to zamietnutím mojej sťažnosti.“
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec
krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal tiež sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
Vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 9. februára a 17. februára 2015
krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom
pojednávaní.
Krajský súd v predloženom stanovisku argumentoval, že v čase rozhodovania
veci sťažovateľa nebola súdna prax v otázke rozhodovania, či je nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, jednotná
a zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. Tpj 44/2013, ktoré konštatovalo, že je zmienený nález dôvodom na obnovu konania
ex lege, bolo prijaté až v decembri 2013. Krajský súd bol toho názoru, že konal vo veci
„v súlade s vtedy platným stavom“, a práva sťažovateľa teda porušené neboli.
Sťažovateľ zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti a nesúhlasil s takto prednesenou
argumentáciou krajského súdu. Vo svojom vyjadrení dôvodil, že predmetný nález ústavného
súdu «je a vždy bude “ex lege“ dôvodom obnovy konania za splnenia ďalších podmienok,
ktoré splnené sú (právoplatný rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý stratil neskôr
účinnosť, a ktorý nebol vykonaný) a i Krajský súd v Bratislave musel a musí tento Nález
i tak vykladať i bez stanoviska Najvyššieho súdu SR, ak sa občan objektívne spolieha
na dodržiavanie zákonov všeobecnými súdmi». Podľa sťažovateľa teda krajský súd „nekonal
v súlade s vtedy platným stavom (inak by obnova bola povolená)“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013,
ktorým tento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovému rozhodnutiu
okresného súdu sp. zn. 6 Nt 3/2013 zo 7. júna 2013, ktorým okresný súd zamietol
sťažovateľom podaný návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 51/2011, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia
slobody na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 521/2014 26
z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie, je posúdenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu z hľadiska interpretácie a aplikácie zákonných noriem vzťahujúcich sa
na sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienok
obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd
rozhodol, že v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd
uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade
s ústavou, a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že
k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,
v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou
ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,
nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,
akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu
ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 51/2011
zo 17. mája 2011 bola podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválená dohoda o vine
a treste uzavretá medzi príslušným prokurátorom a sťažovateľom, na základe ktorej bol
sťažovateľ uznaný vinným a bol mu uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní
72 mesiacov vychádzajúc z ustanovenia § 172 ods. 1 Trestného zákona s použitím
ustanovení § 36 písm. j) a písm. l, § 38 ods. 2 a 3, § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4, ako aj § 41
ods. 2 Trestného zákona.
Sťažovateľovi bol teda uložený trest na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady
v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, a to v celom znení tohto ustanovenia, ktoré
bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, to znamená, že aj za uplatnenia
tohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.
Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, okresný súd uznesením
sp. zn. 6 Nt 6/2013 zo 7. júna 2013 tento návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd
v sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013 toto
prvostupňové rozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Z rozhodnutia súdu, rozsudku zo dňa
17.5.2011 vyplýva, že odsúdenému bol za tri skutky (3 zločiny podľa § 172 ods. 1 Tr. zák.)
uložený trest vo výmere 6 rokov. Za zločin podľa § 172 ods. 1 Tr. zák., zákon určuje trestnú
sadzbu od 4 do 10 rokov. Súd odsúdenému uložil trest vo výmere 6 rokov, teda trest , ktorý
nie je v zrejmom nepomere (musí ísť o zrejmý nepomer) k závažnosti činu , ako aj v zrejmom
nepomere s účelom trestu a to z dôvodu, že odsúdenému bol v rámci trestnej sadzby aj
po náleze ústavného súdu v rozpätí 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace, uložený trest 6 rokov,
t.j. v dolnej polovici trestnej sadzby.“
Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1 a § 399
ods. 2 Trestného poriadku prezentoval okrem iného túto argumentáciu:
„Súd prvého stupňa preto správne konštatoval, že uvedený trest nie je v zrejmom
nepomere ku stupňu spoločenskej nebezpečnosti pre spoločnosť i vzhľadom k osobe
páchateľa. V danej veci v prípade použitia nálezu Ústavného súdu, na ktorý odsúdený
poukazuje, by bolo možné páchateľovi uložiť trest v rozpätí 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace.
Uvedený trest je preto uložený na dolnej hranici trestnej sadzby, z ktorej by súd vychádzal
na základe nálezu Ústavného súdu. Uvedený nález ústavného súdu nie je možné vykladať si
tak, že tento je potrebné použiť v každom jednom prípade pri ukladaní trestu s použitím
asperačnej zásady. Súd musí vždy v každom jednom prípade osobitne hodnotiť podmienky
ukladania trestu a zásady v zmysle § 34 TZ. Z uvedeného dôvodu preto nezistil ani
sťažnostný súd žiadne podmienky a okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup § 394
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem
iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej
moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“
(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.
ÚS 182/07).
Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenie
obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavne
konformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394
ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku najvyššieho súdu
sp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenej
právoplatným rozhodnutím opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením
§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je splnenie podmienok obnovy konštatované
už v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených
v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014
kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranou základných
práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosť v konaniach
pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.
Stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 vo svojom treťom bode formulovalo
síce výnimku z uvedeného týkajúcu sa prípadov, v ktorých boli ústavne nesúladné účinky
ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona obsahujúceho asperačnú zásadu negované
použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo e) Trestného zákona, kde
mohol konajúci súd v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu
trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo
od asperačne zvýšenej spodnej hranice. Zároveň však v označenom bode najvyšší súd
zdôraznil, že táto výnimka sa nevzťahuje na situácie, keď bol trest uložený na základe
aplikácie § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona, pretože v týchto prípadoch sa
mimoriadne zníženie trestu umožnené zákonom v konaní o dohode o vine a treste odvíjalo
od trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom ako celkom, t. j. od ustanovení osobitnej
časti v spojení s úpravou dotknutej sadzby podľa ustanovení všeobecnej časti, teda od
asperačne zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby.
Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutia
okresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporil
poukazom na ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku, vo vzťahu ku ktorému
skonštatoval, že nezistil žiadne podmienky a okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa
citovaného ustanovenia.
V prípade sťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady, na ktorého
prípad sa nevzťahovala ani výnimka ustanovená v treťom bode stanoviska najvyššieho súdu
sp. zn. Tpj 44/2013, však v záujme plnohodnotnej ochrany jeho základných práv a slobôd
bolo povinnosťou všeobecného súdu uplatniť ústavne konformný výklad ustanovenia § 41b
ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku,
a teda konštatovať splnenie podmienok obnovy konania z dôvodov uvedených v citovanom
ustanovení zákona o ústavnom súde.
Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí akceptoval závery rozhodnutia
okresného súdu, ktorý neuprednostnil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ten výklad
príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde a Trestného poriadku upravujúcich
podmienky pre povolenie obnovy, ktorý zabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou
a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté
rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
3 000 €, ktoré odôvodnil pocitmi bezmocnosti a beznádejnosti spojenými s čakaním
na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval
zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že
cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy
pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa postupom a
rozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému
súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu
dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad
i pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľa v ďalšom konaní
pred všeobecnými súdmi, preto mu požadované primerané finančné zadosťučinenie
nepriznal.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľa si v podaní doručenom ústavnému súdu 17. februára
2015 uplatnil trovy konania v celkovej sume 506,18 €.
Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 432,30 € z dôvodu trov právneho zastúpenia,
a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 134 € vrátane
režijných paušálov v hodnote po 8,04 €, a tiež za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku
2015 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 139,83 € vrátane režijného
paušálu v hodnote 8,39 €, ktorú uhradí Kancelária ústavného súdu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa a následne krajský súd bude povinný uhradiť štátu tieto trovy
právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015