Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 521/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka vo veci sťažnosti , , toho času v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpeného advokátom

JUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátska kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 22. augusta 2013 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 22. augusta 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22. augusta 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4 . Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov)

právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Daliborovi Kuciaňovi, advokátska

kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: SK89 8180 0000 0070 0006 0515

vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. 26

z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. augusta 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal návrh na povolenie

obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody

na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a to v celom znení

tohto ustanovenia, ktoré bolo platné účinné v čase ukladania trestu, t. j. že aj za uplatnenia

tohto ustanovenia v časti za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s .

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. zo 7. júna 2013 podaný návrh

na povolenie obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol. Sťažovateľ napadol

uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukázal na spomínaný nález ústavného

súdu. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 22. augusta 2013, ktorým ju podľa zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. augusta 2013 boli porušené jeho označené základné právo garantované

a právo garantované dohovorom, pričom takto argumentuje:

„Podmienka obnovy konania upravená v ustanovení

predpokladá skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý je

predmetom konania alebo osobe páchateľa, ako aj spôsobilosť takej skutočnosti alebo

dôkazu privodiť podľa zákona použitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo

treste. Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad

v ňom uvedený splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného

poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý

prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného

nesúladu právneho predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní,

s alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v .

Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred

ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť

ustanovenie tohto zákona a ustanovenie per

analógiám (druhé z uvedených ustanovení sa použije analogicky vzhľadom na súčasné

použitie prvého z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie § 394 ods. 1 Trestného

poriadku by nebolo právne výstižné).

Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky

spojené s okolnosťou, že v pôvodom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia,

nesúladného s alebo medzinárodnou zmluvou.

Na reparáciu takej situácie je potrebné v novom konaní rozhodnúť podľa

ustanovenia, ktorého znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily.

V obnovenom konaní sa na tento účel použije teda ustanovenie Čl. 50 ods. 6

Slovenskej republiky, ktorému zodpovedá ustanovenie (príkaz

retroaktivity priaznivej pre páchateľa) samotné právne účinky vyhlásenia nálezu

ústavného súdu totiž nepôsobia spätne (Čl. 125 ods. 3 ).

V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd)

z 28. novembra 2012, sp. zn. , vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, je potrebné, ak trest ešte nebol

vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než

ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní použitá. Bol mi vymeraný trest, ktorý by nebol ak by

neexistovalo protiústavné návetie, nakoľko sa súd a prokurátor pohybovali v rozmedziach

ním ovplyvneným. Bola mi zvýšená horná sadzba o 1/3 tretinu a až zo zistenej polovici mi

bol uložený trest znížený o 1/3. Bez ohľadu na to obnova konania mi mala byť povolená

i s prihliadnutím na zmenu trestnej sadzby uvedenej nižšie, pretože súd ukladal trest podľa

.

Aby sa teda naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred Ústavným súdom

SR, musí dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritériá ustanovenia § 394 ods. 1

podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým

nepomerom pôvodne uloženého trestu k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa. Splnenie

tejto podmienky je v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť,

čo je však aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania trestu

v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým ak medzičasom došlo k zmene základnej

trestnej sadzby zo 4 10 na 3 10. V prípade nastalého, Ústavným súdom SR konštatovaného

nesúladu právnych predpisov, je však konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania

práve zmena trestnej sadzby.

Tento dôvod je právne založený vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR a nie je

potrebné skúmať jeho splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná

zmena sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne

určovaný zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu

o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným

zákonom (čo je prelomené opäť len osobitnou zákonnou úpravou §39 tohto zákona).

Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu

konania o povolení obnovy konania zamietnuť keď sa má pri novom rozhodovaní vychádzať

s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.

Prezentovaný výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje

z nálezu Ústavného súdu SR odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné

rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie; úvahami niektorých súdov

o primeranosti trestu už v konaní o povolenie obnovy konania je nielen porušený Trestný

poriadok, zásady, na ktorých stojí trestné právo, ale vážne až varujúco poprená SR

ako i medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná.

Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné zamietnuť, len ak by na podklade

nálezu ústavného súdu došlo ku zmene v neprospech obvineného.

Ako už bolo uvedené, v obnovenom konaní by sa totiž použilo ustanovenie v článku

50 ods. 6 (ustanovenie ).

V dôsledku toho by súd opäť rozhodol podľa zákona použitého pri pôvodnom rozhodovaní

(keďže neskoršie znenie zákona by nebolo pre páchateľa pri posudzovaní trestnosti činu

a ukladaní trestu priaznivejšie).

Obnova konania by teda nemohla viesť ku zmene pôvodného rozhodnutia, čím by

stratila charakter (mimoriadneho) opravného prostriedku. Na zamietnutie návrhu

na povolenie obnovy konania je v takom prípade opäť potrebné použiť ustanovenie § 41b

zákona o konaní pred ústavným súdom a ustanovenie per

analógiám (z dôvodov uvedených vyššie pri opačnom výsledku rozhodovania).

Po mojom návrhu na povolenie obnovy konania došlo okrem iného (i keď i bez toho

by boli rozhodnutia a najmä rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nezákonné

a protiústavné) k ďalším podstatným skutočnostiam, ktoré len doplňujú a podporujú právny

názor, uvádzaný nielen v podaní zo dňa 16.10.2013 (teda viac ako mesiac pred stanoviskom

NS SR) a to stanovisko Najvyššieho súdu SR (Tpj 44/2013) zjednocujúce stanovisko

Ústavného súdu SR () (viac ako 6 a pol mesiaca pred podaním zo dňa

16.10.2013) ako i k zmene trestnej sadzby zo 4 10 na 3 10.

Vyššie uvedený právny názor nielen právneho zástupcu v tomto konaní a inom

konaní pred Ústavným súdom SR (napr. v konaní ), ale i mnou uvádzaného

stanoviska Najvyššieho súdu SR (Tpj 44/2013) ako i zjednocujúceho stanoviska Ústavného

súdu SR () dáva dostatočnú odpoveď, návod a odôvodnenie dôvodného

návrhu na povolenia obnovy konania.

Iné právne názory odporujú zmyslu a účelu nálezu Ústavného súdu SR v kontexte

nadväzujúcej právnej úpravy zákona o konaní pred ním a trvania na týchto protiústavných

právnych názoroch porušujú princíp právneho štátu a základné práva, ktorých ústavnej

ochrany sa domáha sťažovateľ, a to oprávnene.

Napriek tomu, že som žiadal o zrušenie, resp. zmenu uznesenia Okresného súdu

Bratislava V tak, aby som sa svojich práv a vynútenia si plnenie ústavných povinností

štátnych orgánov nemusel domáhať na Ústavnom súde SR, Krajský súd v Bratislave si

dôvody zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania protiústavné a nezákonne osvojil,

a to zamietnutím mojej sťažnosti.“

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 22. augusta 2013, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal tiež sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 9. februára a 17. februára 2015

krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom

pojednávaní.

Krajský súd v predloženom stanovisku argumentoval, že v čase rozhodovania

veci sťažovateľa nebola súdna prax v otázke rozhodovania, či je nález ústavného súdu

sp. zn. obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, jednotná

a zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. Tpj 44/2013, ktoré konštatovalo, že je zmienený nález dôvodom na obnovu konania

ex lege, bolo prijaté až v decembri 2013. Krajský súd bol toho názoru, že konal vo veci

„v súlade s vtedy platným stavom“, a práva sťažovateľa teda porušené neboli.

Sťažovateľ zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti a nesúhlasil s takto prednesenou

argumentáciou krajského súdu. Vo svojom vyjadrení dôvodil, že predmetný nález ústavného

súdu «je a vždy bude “ex lege“ dôvodom obnovy konania za splnenia ďalších podmienok,

ktoré splnené sú (právoplatný rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý stratil neskôr

účinnosť, a ktorý nebol vykonaný) a i Krajský súd v Bratislave musel a musí tento Nález

i tak vykladať i bez stanoviska Najvyššieho súdu SR, ak sa občan objektívne spolieha

na dodržiavanie zákonov všeobecnými súdmi». Podľa sťažovateľa teda krajský súd „nekonal

v súlade s vtedy platným stavom (inak by obnova bola povolená)“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2013,

ktorým tento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovému rozhodnutiu

okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2013, ktorým okresný súd zamietol

sťažovateľom podaný návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. , kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia

slobody na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , , , ).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. 26

z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie, je posúdenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu z hľadiska interpretácie a aplikácie zákonných noriem vzťahujúcich sa

na sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienok

obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd

rozhodol, že v ustanovení slová v texte za bodkočiarkou „súd

uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade

s , a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom

rozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je úlohou

ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,

nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,

akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu

a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 17. mája 2011 bola podľa schválená dohoda o vine

a treste uzavretá medzi príslušným prokurátorom a sťažovateľom, na základe ktorej bol

sťažovateľ uznaný vinným a bol mu uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní

72 mesiacov vychádzajúc z ustanovenia s použitím

ustanovení § 36 písm. j) a písm. l, § 38 ods. 2 a 3, § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4, ako aj § 41

ods. 2 .

Sťažovateľovi bol teda uložený trest na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady

v zmysle , a to v celom znení tohto ustanovenia, ktoré

bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, to znamená, že aj za uplatnenia

tohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s .

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, okresný súd uznesením

sp. zn. zo 7. júna 2013 tento návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd

v sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. z 22. augusta 2013 toto

prvostupňové rozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Z rozhodnutia súdu, rozsudku zo dňa

17.5.2011 vyplýva, že odsúdenému bol za tri skutky (3 zločiny podľa § 172 ods. 1 Tr. zák.)

uložený trest vo výmere 6 rokov. Za zločin podľa § 172 ods. 1 Tr. zák., zákon určuje trestnú

sadzbu od 4 do 10 rokov. Súd odsúdenému uložil trest vo výmere 6 rokov, teda trest , ktorý

nie je v zrejmom nepomere (musí ísť o zrejmý nepomer) k závažnosti činu , ako aj v zrejmom

nepomere s účelom trestu a to z dôvodu, že odsúdenému bol v rámci trestnej sadzby aj

po náleze ústavného súdu v rozpätí 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace, uložený trest 6 rokov,

t.j. v dolnej polovici trestnej sadzby.“

Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1 a § 399

ods. 2 prezentoval okrem iného túto argumentáciu:

„Súd prvého stupňa preto správne konštatoval, že uvedený trest nie je v zrejmom

nepomere ku stupňu spoločenskej nebezpečnosti pre spoločnosť i vzhľadom k osobe

páchateľa. V danej veci v prípade použitia nálezu Ústavného súdu, na ktorý odsúdený

poukazuje, by bolo možné páchateľovi uložiť trest v rozpätí 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace.

Uvedený trest je preto uložený na dolnej hranici trestnej sadzby, z ktorej by súd vychádzal

na základe nálezu Ústavného súdu. Uvedený nález ústavného súdu nie je možné vykladať si

tak, že tento je potrebné použiť v každom jednom prípade pri ukladaní trestu s použitím

asperačnej zásady. Súd musí vždy v každom jednom prípade osobitne hodnotiť podmienky

ukladania trestu a zásady v zmysle . Z uvedeného dôvodu preto nezistil ani

sťažnostný súd žiadne podmienky a okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup § 394

.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“

(, ). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne

ponímanej spravodlivosti (m. m. , , , , IV.

ÚS 182/07).

Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenie

obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavne

konformný výklad v spojení s ustanovením

ods. 1 .

Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenej

právoplatným rozhodnutím opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením

je splnenie podmienok obnovy konštatované

už v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených

v , ale obnovu konania povolí podľa Trestného

poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení .

Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014

kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranou základných

práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosť v konaniach

pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.

Stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 vo svojom treťom bode formulovalo

síce výnimku z uvedeného týkajúcu sa prípadov, v ktorých boli ústavne nesúladné účinky

ustanovenia obsahujúceho asperačnú zásadu negované

použitím ustanovenia alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo e) , kde

mohol konajúci súd v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu

trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti , teda zníženie sa neodvíjalo

od asperačne zvýšenej spodnej hranice. Zároveň však v označenom bode najvyšší súd

zdôraznil, že táto výnimka sa nevzťahuje na situácie, keď bol trest uložený na základe

aplikácie a , pretože v týchto prípadoch sa

mimoriadne zníženie trestu umožnené zákonom v konaní o dohode o vine a treste odvíjalo

od trestnej sadzby ustanovenej ako celkom, t. j. od ustanovení osobitnej

časti v spojení s úpravou dotknutej sadzby podľa ustanovení všeobecnej časti, teda od

asperačne zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby.

Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutia

okresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporil

poukazom na ustanovenie , vo vzťahu ku ktorému

skonštatoval, že nezistil žiadne podmienky a okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa

citovaného ustanovenia.

V prípade sťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady, na ktorého

prípad sa nevzťahovala ani výnimka ustanovená v treťom bode stanoviska najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 44/2013, však v záujme plnohodnotnej ochrany jeho základných práv a slobôd

bolo povinnosťou všeobecného súdu uplatniť ústavne konformný výklad ustanovenia § 41b

ods. 1 v spojení s ustanovením ,

a teda konštatovať splnenie podmienok obnovy konania z dôvodov uvedených v citovanom

ustanovení .

Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí akceptoval závery rozhodnutia

okresného súdu, ktorý neuprednostnil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ten výklad

príslušných ustanovení a upravujúcich

podmienky pre povolenie obnovy, ktorý zabezpečuje plnohodnotnú realizáciu

a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods.

1 a podľa dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté

rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6

v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

3 000 €, ktoré odôvodnil pocitmi bezmocnosti a beznádejnosti spojenými s čakaním

na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval

zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že

cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy

pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp. záväznou

medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa postupom a

rozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému

súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu

dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad

i pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľa v ďalšom konaní

pred všeobecnými súdmi, preto mu požadované primerané finančné zadosťučinenie

nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa si v podaní doručenom ústavnému súdu 17. februára

2015 uplatnil trovy konania v celkovej sume 506,18 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 432,30 € z dôvodu trov právneho zastúpenia,

a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 134 € vrátane

režijných paušálov v hodnote po 8,04 €, a tiež za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku

2015 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 139,83 € vrátane režijného

paušálu v hodnote 8,39 €, ktorú uhradí Kancelária ústavného súdu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa a následne krajský súd bude povinný uhradiť štátu tieto trovy

právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015