Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 251/2014
PDF · 171.41 KB
No categories available
I. ÚS 251/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka napáda uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013, ktorým podľa jej výslovného vyjadrenia
najvyšší súd „... zastavil dovolacie konanie iniciované na návrh sťažovateľa“.
Zo skutočností tvrdených sťažovateľkou vyplýva, že podala dovolanie z dôvodu, že
„Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. 1. 2013 sp. zn.: 2 Sži 2-2012, rozhodol tak, že
potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 11. 2012 sp. zn.: 1S 227-2012,
ktorým zaviazal žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti.“.
Okrem výpočtu dovolacích dôvodov sťažovateľka koncentruje svoju argumentáciu
predovšetkým k tomu, že „Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal podstatou napadnutého
rozhodnutia. Jeho povaha totižto nebola správnoprávna, ale civilnoprávna, keď šlo
o rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh podľa položky 17a
prílohy č. I. zákona č. 71/1992 Zb.“. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj k staršej
rozhodovacej praxi ústavného súdu, napr. v jeho rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 283/07.
3. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013, ktoré ďalej zruší a predmetnú vec
vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
6. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní
pred ním (I. ÚS 26/94), pričom však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
7. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 v podstatnom
uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sži/2/2013 zo dňa 30. januára
2013, potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/227/2012-13 zo dňa
14. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením č. k. 1 S/227/2012-15 zo dňa
11. decembra 2012, ktorým vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za námietku
zaujatosti vo výške 66 € podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov.
Podaním zo dňa 8. marca 2013, doručeným krajskému súdu dňa 11. marca 2013,
označeným ako „Dovolanie voči uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30. januára 2013, sp. zn. 2Sži/2/2012, spojené s návrhom na odklad vykonateľnosti“ sa
žalobca domáhal odloženia vykonateľnosti napadnutého uznesenia a následne zrušenia
uznesení odvolacieho a súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s podaním žalobcu a súdnym
spisom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/227/2012 dospel k záveru, že konanie
o podaní žalobcu je potrebné zastaviť.
Vzhľadom na predmet konania vo veci samej, ktorým je rozhodnutie žalovaného
č. Spr. 6205/12 zo dňa 16. augusta 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava I č. Spr. 6118/2012 zo dňa 6. júla 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu
o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení neskorších predpisov, krajský súd aj najvyšší súd konali ako správne súdy, t. j. súdy
konajúce podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo).
Podľa § 246c ods. 1 O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
Z citovaného ust. § 246c ods. 1 veta druhá O. s. p. vyplýva, že prípustnosť opravného
prostriedku v správnom súdnictve musí byť explicitne upravená (v piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku) a podľa vety tretej cit. ust. proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v správnom súdnictve nie prípustný žiadny opravný prostriedok, ani
riadny, ani mimoriadny. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je upravený
v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Prípustnosť dovolania ako
opravného prostriedku v správnom súdnictve nie je v žiadnom ustanovení piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku upravená, a preto s poukazom na ust. § 246c veta druhá
O. s. p. dovolanie v správnom súdnictve nie je prípustné vo veciach podľa druhej hlavy,
piatej časti O. s. p. Súčasne je potrebné uviesť, že ustanovenie § 246c ods.1 O. s. p.
zabezpečuje prepojenie piatej časti O. s. p. (Správne súdnictvo) s treťou a štvrtou časťou
O. s. p. a explicitne vylúčilo opravné prostriedky z tohto prepojenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O. s. p. konanie o podaní žalobcu musel zastaviť pre nedostatok právomoci
konať vo veci.“
8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
9. Sťažovateľka v podstatnom dôvodila prípustnosťou dovolania v jej právnej veci,
keď poukazovala na to, že „Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal podstatou napadnutého
rozhodnutia. Jeho povaha totižto nebola správnoprávna, ale civilnoprávna, keď šlo
o rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh podľa položky 17a
prílohy č. I. zákona č. 71/1992 Zb.“.
10. Po oboznámení sa s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna
2013 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 aj náležite odôvodnené. Najvyšší
súd, ktorý v posudzovanom prípade postupoval v medziach dovolania podaného
sťažovateľkou (a proti predchádzajúcemu rozhodnutiu správneho súdu, pozn.), správne
potom posúdil meritum právnej veci v intenciách správneho súdnictva a postupujúc podľa
§ 104 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), zastavil konanie o podanom dovolaní
vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyjadrenou predovšetkým v jeho
rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 65/2010, IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie), ktorá ustálila
otázku prípustnosti dovolania v správnom súdnictve.
11. Z citovaných ustanovení i judikatúry vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc
konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť
dovolania, ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu
zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu
odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie
neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta Občianskeho súdneho
poriadku v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], ale uznesením konanie o ňom zastaví
pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104
ods. 1 OSP. Tomuto konceptu zodpovedá aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým
najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.
12. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013 ústavný súd konštatuje,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už
mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013 z 19. júna 2013, ústavný súd hodnotí ním
predostreté právne závery ako zákonné a ústavne súladné, ktoré nie je možné považovať
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že
nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/29/2013
z 19. júna 2013 a namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014