Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 251/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. júna 2013.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka napáda uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. júna 2013, ktorým podľa jej výslovného vyjadrenia

najvyšší súd „... zastavil dovolacie konanie iniciované na návrh sťažovateľa“.

Zo skutočností tvrdených sťažovateľkou vyplýva, že podala dovolanie z dôvodu, že

„Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. 1. 2013 sp. zn.: -2012, rozhodol tak, že

potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 11. 2012 sp. zn.: -2012,

ktorým zaviazal žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti.“.

Okrem výpočtu dovolacích dôvodov sťažovateľka koncentruje svoju argumentáciu

predovšetkým k tomu, že „Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal podstatou napadnutého

rozhodnutia. Jeho povaha totižto nebola správnoprávna, ale civilnoprávna, keď šlo

o rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh podľa položky 17a

prílohy č. I. “. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj k staršej

rozhodovacej praxi ústavného súdu, napr. v jeho rozhodnutí sp. zn. .

3. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna 2013, ktoré ďalej zruší a predmetnú vec

vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

6. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru a obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní

pred ním (), pričom však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom

spore (, ).

7. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 19. júna 2013 v podstatnom

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 30. januára

2013, potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. -13 zo dňa

14. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením č. k. -15 zo dňa

11. decembra 2012, ktorým vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za námietku

zaujatosti vo výške 66 € podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí

prílohu o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov.

Podaním zo dňa 8. marca 2013, doručeným krajskému súdu dňa 11. marca 2013,

označeným ako „Dovolanie voči uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

30. januára 2013, sp. zn. , spojené s návrhom na odklad vykonateľnosti“ sa

žalobca domáhal odloženia vykonateľnosti napadnutého uznesenia a následne zrušenia

uznesení odvolacieho a súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s podaním žalobcu a súdnym

spisom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. dospel k záveru, že konanie

o podaní žalobcu je potrebné zastaviť.

Vzhľadom na predmet konania vo veci samej, ktorým je rozhodnutie žalovaného

č. Spr. 6205/12 zo dňa 16. augusta 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava I č. Spr. 6118/2012 zo dňa 6. júla 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu

o sprístupnenie informácie podľa o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v znení neskorších predpisov, krajský súd aj najvyšší súd konali ako správne súdy, t. j. súdy

konajúce podľa piatej časti (Správne súdnictvo).

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Z citovaného ust. veta druhá vyplýva, že prípustnosť opravného

prostriedku v správnom súdnictve musí byť explicitne upravená (v piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku) a podľa vety tretej cit. ust. proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v správnom súdnictve nie prípustný žiadny opravný prostriedok, ani

riadny, ani mimoriadny. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je upravený

v tretej hlave štvrtej časti . Prípustnosť dovolania ako

opravného prostriedku v správnom súdnictve nie je v žiadnom ustanovení piatej časti

upravená, a preto s poukazom na ust. veta druhá

dovolanie v správnom súdnictve nie je prípustné vo veciach podľa druhej hlavy,

piatej časti Súčasne je potrebné uviesť, že ustanovenie

zabezpečuje prepojenie piatej časti (Správne súdnictvo) s treťou a štvrtou časťou

a explicitne vylúčilo opravné prostriedky z tohto prepojenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa v spojení s

ods. 1 veta prvá konanie o podaní žalobcu musel zastaviť pre nedostatok právomoci

konať vo veci.“

8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

9. Sťažovateľka v podstatnom dôvodila prípustnosťou dovolania v jej právnej veci,

keď poukazovala na to, že „Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal podstatou napadnutého

rozhodnutia. Jeho povaha totižto nebola správnoprávna, ale civilnoprávna, keď šlo

o rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh podľa položky 17a

prílohy č. I. “.

10. Po oboznámení sa s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna

2013 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne

akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna 2013 aj náležite odôvodnené. Najvyšší

súd, ktorý v posudzovanom prípade postupoval v medziach dovolania podaného

sťažovateľkou (a proti predchádzajúcemu rozhodnutiu správneho súdu, pozn.), správne

potom posúdil meritum právnej veci v intenciách správneho súdnictva a postupujúc podľa

v spojení s ,

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), zastavil konanie o podanom dovolaní

vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyjadrenou predovšetkým v jeho

rozhodnutiach sp. zn. , , a ďalšie), ktorá ustálila

otázku prípustnosti dovolania v správnom súdnictve.

11. Z citovaných ustanovení i judikatúry vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc

konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní

podľa piatej časti . Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť

dovolania, ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu

zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu

odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti toto dovolanie

neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta Občianskeho súdneho

poriadku v spojení s ], ale uznesením konanie o ňom zastaví

pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa v spojení s

ods. 1 . Tomuto konceptu zodpovedá aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým

najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.

12. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna 2013 ústavný súd konštatuje,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už

mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna 2013, ústavný súd hodnotí ním

predostreté právne závery ako zákonné a ústavne súladné, ktoré nie je možné považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že

nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júna 2013 a namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

III.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014