Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 88/2014
PDF · 193.46 KB
No categories available
I. ÚS 88/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť P. U. a P. U., obidvoch zastúpených advokátom
JUDr. Markom Ďuranom, Boženy Němcovej 4, Nitra, ktorou namietali porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 110/2006, a takto
rozhodol:
1. Základné právo P. U. a P. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 p o r u š e n é b o l o .
2. P. U. a P. U. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Nové Zámky povinný zaplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. P. U. a P. U. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 €
(slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), ktorú j e Okresný súd Nové Zámky
povinný vyplatiť na účet ich advokáta JUDr. Mareka Ďuranu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 88/2014-13 z 5. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. U. a P. U. (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 110/2006.
2. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 28. októbra 2013, ako aj z jej príloh
vyplynulo, že predmetom konania pred okresným súdom je určenie neplatnosti osvedčenia
o vydržaní a určenie vlastníckeho práva, pričom sťažovatelia vystupujú ako žalovaný
v 43. a žalovaný 44. rade. V predmetnom konaní sa žalobcovia domáhajú, aby súd určil, že
osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva k viacerým nehnuteľnostiam v katastrálnom
území..., ktoré vydržala obec... vo forme notárskych zápisníc, je neplatné, a zároveň žiadajú,
aby súd určil ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Konanie na súde začalo podaním
žaloby 28. júla 2005, pričom podaním z 20. decembra 2006 došlo zo strany žalobcov
k späťvzatiu žaloby v časti týkajúcej sa žalovaných v 2. až 56. rade. Podľa tvrdení
sťažovateľov však okresný súd žalovaných v 2. až 56. rade o späťvzatí žaloby proti nim
neupovedomil, späťvzatie návrhu im nezaslal na vyjadrenie a ani nerozhodol o zastavení
konania. V ďalšom šesťročnom období nebol zo strany okresného súdu vykonaný proti
žalovaným v 2. až 56. rade žiadny procesný úkon. Rozsudkom zo 6. mája 2009 rozhodol
okresný súd vo veci samej v neprospech žalovaných, pričom mylne uviedol, že proti
žalovaným v 2. až 56. rade bolo konanie zastavené. Na odvolanie žalovaného v 1. rade
Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,krajský súd“) uznesením č. k. 7 Co 97/2010-670
z 31. augusta 2012 zrušil rozsudok okresného súdu pre závažné procesné pochybenie
spočívajúce v tom, že okresný súd rozsudkom rozhodol bez toho, aby sa vysporiadal
so späťvzatím žaloby, čím účastníkom odňal možnosť konať pred súdom.
3. Podľa tvrdení sťažovateľov okresný súd následne uznesením z 25. januára 2013
rozhodol tak, že nepripustil späťvzatie žaloby vo vzťahu k žalovaným v 2. až 56. rade, čím
napravil procesné pochybenie ešte z roku 2006. Zároveň však sťažovatelia zvýraznili, že
od januára 2013 okresný súd vo vzťahu k nim nevykonal žiadny ďalší úkon, uznesenie
o nepripustení späťvzatia nie je právoplatné a právna neistota na ich strane trvá naďalej.
Sťažovatelia v ďalšom poukázali aj na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 194/2013-71
zo 6. júna 2013, ktorým ústavný súd rozhodol na základe sťažnosti iných sťažovateľov
o porušení ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v totožnom konaní okresného
súdu.
4. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
postupom okresného súdu v predmetnom konaní bolo porušené ich základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej žiadajú,
aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 €
a náhradu trov konania spolu v sume 331,13 €. Návrh na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia odôvodnili dlhotrvajúcim pocitom neistoty a nespravodlivosti, ktoré im
svojím konaním takmer 8 rokov spôsobuje okresný súd.
II.
5. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či
trvá na ústnom pojednávaní, a pripojil spis sp. zn. 4 C 110/2006. Okresný súd v liste
doručenom 30. apríla 2014 k priebehu konania uviedol:
,,Vo veci vedenej na tunajšom súde pod spisovou značkou 4C 110/06 sa
navrhovatelia v 1.-7. rade návrhom doručeným 28.07.2005 na OS Nitra domáhali voči
odporcom v 1. až 56. rade určenia, že osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva sú neplatné
a určenie, že im prináležal spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam... Spolu s týmto
návrhom podávali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom rozhodol Okresný
súd Nitra dňa 09.09.2005. Po podaní odvolania voči tomuto uzneseniu zo strany
navrhovateľov dňom 04.10.2005 a následnom vznesení námietok zaujatosti, uznesením
Krajského súdu Nitra 8NcC 9/06 - 279 zo dňa 20.03.2006 boli sudcovia OS Nitra vylúčení
z prejednávania a rozhodovania vo veci a vec bola prikázaná na konanie Okresnému súdu
Nové Zámky...
Úpravou zo dňa 11.09.2006 sudkyňa uložila predložiť spis na Krajský súd Nitra
za účelom rozhodovania o podanom odvolaní voči predbežnému opatreniu. KS Nitra spis
prevzal 19.09.2006 a po rozhodnutí o predmetnom predbežnom opatrení spis vrátil nášmu
súdu dňa 26.06.2007. V priebehu odvolacieho konania zástupca navrhovateľov doručil
na súd 20.12.2006 podanie, ktorým návrh vo veci samej voči odporcom v 2. až 56. rade
zobral späť...
Úpravou zo dňa 27.03.2009 bol určený termín pojednávania na 06.05.2009, kedy bol
vynesený rozsudok, voči ktorému odporca podal odvolanie...
Úpravou zo dňa 13.07.2010 bol spis predložený odvolaciemu súdu, ktorý
po rozhodnutí o podanom odvolaní spis vrátil na ďalšie konanie dňa 21.12.2012.
Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia zrušujúceho uznesenia ako aj predchádzajúcich podaní
odporcov, konajúca sudkyňa dňa 25.01.2013 vydala uznesenie, ktorým nepripustila
späťvzatie návrhu vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade. Voči tomuto uzneseniu doručili
navrhovatelia dňa 11.2.2013 odvolanie...
Úpravou zo dňa 08.10.2013 bol spis predložený na Krajský súd Nitra, ktorý
uznesením 7Co 276/13-770 zo dňa 30.12.2013 napadnuté uznesenie zmenil tak, že konanie
voči odporcom v 2. až 56. rade zastavil...“
K prijatej sťažnosti sťažovateľov okresný súd bližšie uviedol:
,,Vychádzajúc z vyššie uvedeného mám za to, že všetky úkony vykonávané zo strany
tunajšieho súdu v predmetnej veci boli vykonávané plynule, bez prieťahov... Pravdou je, že
tunajšia sudkyňa späťvzatie návrhu voči odporcom prehliadla. Toto späťvzatie návrhu bolo
doručované do spisu v čase odvolacieho konania, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde
Nitra.... Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že nárok sťažovateľov napriek nálezu
ústavného súdu sp. zn. IV ÚS 194/13-71 na priznanie finančného zadosťučinenia nie je
daný, nakoľko títo v žiadnom smere neutrpeli ujmu na svojich právach. Od vydania
citovaného nálezu všetky úkony v predmetnej veci boli vykonávané promptne, plynule,
bez akýchkoľvek prieťahov.“
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania.
6. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania právny zástupca
sťažovateľov v prípise doručenom 28. apríla 2014 uviedol, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
7. Po posúdení obsahu súdneho spisu v právnej veci sťažovateľov, sťažnosti
a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť
je dôvodná.
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil
ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že ,,Účelom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára
právna istota.“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre
zdôraznil, že každé namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu, pričom tri základné kritériá sú zložitosť veci, správanie účastníkov konania
a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež
prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam
konania pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02).
10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu,
či postupom okresného súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplývajú podstatné časové súvislosti, pričom tieto
aj podľa zistení ústavného súdu zodpovedajú obsahu vyžiadaného súdneho spisu.
11. Po posúdení obsahu spisu v právnej veci sťažovateľov z hľadiska základných
kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje:
- Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), ústavný súd konštatuje, že
rozhodovanie o žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov a bez ďalšieho ho
nemožno hodnotiť ako právne ani skutkovo osobitne zložité. V okolnostiach danej veci,
najmä vzhľadom na veľký počet účastníkov konania na strane navrhovateľov, ako aj
odporcov ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti, čo však okresný súd
nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania, v akom sa nachádzalo v čase
podania sťažnosti sťažovateľov.
- Pri hodnotení správania sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd nezistil
žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v ich neprospech pri posudzovaní dĺžky
konania. Naopak, sťažovatelia sami iniciatívne predložili svoje vyjadrenie k návrhu
na začatie konania, a toto doručili 28. decembra 2005 vtedy ešte konajúcemu Okresnému
súdu Nitra. Na žiadne okolnosti pričítateľné z hľadiska dĺžky konania na ťarchu
sťažovateľov napokon nepoukázal ani predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.
- Pokiaľ ide o postup okresného súdu v predmetnom konaní, možno konštatovať, že
tento síce postupoval plynulo, avšak podľa názoru ústavného súdu zároveň nesústredene
a neefektívne. Neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu v napadnutom
konaní vyplýva zo závažného procesného pochybenia, ktorého sa okresný súd dopustil tým,
že nerozhodol o späťvzatí návrhu na začatie konania z 20. decembra 2006 proti odporcom
v 2. až 56. rade, pričom v odôvodnení rozsudku zo 6. mája 2009 v rozpore so skutočnosťou
konštatoval, že o uvedenom spätvzatí bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu
č. k. 9 Co/245/2006-363 zo 14. marca 2007. V skutočnosti týmto uznesením krajského súdu
bolo rozhodnuté iba o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia proti uvedeným
odporcom (vrátane sťažovateľov), a nie o späťvzatí návrhu vo veci samej. V dôsledku tohto
procesného pochybenia okresný súd v ďalšom priebehu nekonal so sťažovateľmi ako
s účastníkmi napadnutého konania.
K odstráneniu uvedeného procesného pochybenia došlo až po uznesení krajského
súdu č. k. 7 Co/97/2010-670 z 31. augusta 2012, ktorým v rámci odvolacieho konania bol
zrušený rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2009. V odôvodnení predmetného zrušujúceho
uznesenia krajského súdu je okrem iného uvedené:
„Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní odporcu v 1. rade dospel k záveru, že súd
prvého stupňa sa svojím postupom v konaní dopustil závažného procesného pochybenia,
pre ktoré je potrebné napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa vo veci samej
rozhodol bez toho, aby sa vysporiadal so spätvzatím návrhu na začatie konania vo veci
samej zo strany navrhovateľov voči odporcom v 2. až 56. rade (č. l. 346 spisu), o ktorom
nebolo doposiaľ rozhodnuté. V tomto smere odvolací súd považuje za nesprávne
konštatovanie súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že o späťvzatí
návrhu na začatie konania voči odporcom v 2. až 56. rade bolo rozhodnuté Krajským
súdom v Nitre uznesením č. k. 9 Co/245/2006-363 zo dňa 14. 03. 2007 a konanie voči nim
bolo zastavené. Krajský súd v Nitre predmetným rozhodnutím rozhodol iba o späťvzatí
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia voči odporcom v 2. až 56. rade, a nie aj o
späťvzatí návrhu vo veci samej. S poukazom na uvedené, keďže súd prvého stupňa doteraz
nerozhodol o späťvzatí návrhu navrhovateľov voči odporcom v 2. až 56. rade, mal s nimi
ďalej konať ako s účastníkmi a ak tak neurobil, odňal im možnosť konať pred súdom, čo je
dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa podľa § 221
ods. 1 písm. f/ a ods. 2 OSP. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní odporcu v 1. rade
nemohol neprihliadnuť na uvedenú vadu konania pred súdom prvého stupňa, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, keďže odporcovia v 2. až 56. rade sú
osoby, ktoré od odporcu v 1. rade nadobudli vlastnícke práva k sporným pozemkom a tieto
zastavali rodinnými domami.
Povinnosťou súdu prvého stupňa po zrušení a vrátení veci bude najskôr rozhodnúť
o pripustení či nepripustení späťvzatia návrhu vo veci samej (o určenie neplatnosti
osvedčení) navrhovateľmi zo dňa 20. 12. 2006 voči odporcom v 2. až 56. rade postupom
podľa § 96 ods. 1 až 3 OSP.“
12. Okresný súd v nadväznosti na toto uznesenie krajského súdu uznesením
z 25. januára 2013 rozhodol, že nepripúšťa späťvzatie návrhu vo vzťahu k odporcom
v 2. až 56. rade a zamieta návrh na zastavenie konania v tejto časti. Až týmto uznesením
došlo k napraveniu procesného pochybenia okresného súdu, ktorý v nadväznosti na to začal
opätovne konať s odporcami v 2. až 56. rade, teda aj so sťažovateľmi ako s účastníkmi
konania. Na odvolanie navrhovateľov proti tomuto uzneseniu okresného súdu krajský súd
uznesením sp. zn. 7 Co 276/2013 z 30. decembra 2013 toto zmenil tak, že konanie proti
odporcom v 2. až 56. rade (teda aj proti sťažovateľom) zastavil. Týmto uznesením krajského
súdu bolo právoplatne skončené konanie vo veci samej aj vo vzťahu k sťažovateľom,
pričom úlohou súdu prvého stupňa bude ešte rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi
navrhovateľmi a odporcami v 2. až 56. rade.
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09). V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje
názor, že aj napriek určitej skutkovej zložitosti konania spočívajúcej vo veľkom počte jeho
účastníkov nie je ústavnoprávne akceptovateľné, že napadnuté konanie nebolo ku dňu
podania sťažnosti právoplatne skončené vo vzťahu k sťažovateľom ani po viac než 8 rokoch
od jeho začatia (m. m. IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010, IV. ÚS 486/2011). Na tomto závere
nič nemení ani fakt, že okresný súd so sťažovateľmi (ako aj s ďalšími odporcami v 2. až 56.
rade) dlhšiu dobu nekonal, pretože sa nesprávne domnieval, že konanie vo vzťahu k nim
bolo zastavené skorším uznesením krajského súdu.
14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Obhajoba okresného súdu, v zmysle ktorej
sťažovatelia neutrpeli žiadnu ujmu na svojich právach, je ústavno-právne bezpredmetná
a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť okresného
súdu za zistené zbytočné prieťahy. Sťažovatelia totiž boli osobami, ktoré nadobudli
vlastnícke právo k sporným pozemkom od odporcu v 1. rade (obec...). Sťažovatelia sa teda
dôvodne cítili a nachádzali v stave právnej neistoty, keďže rozhodnutie o návrhu
navrhovateľov mohlo mať dopad na ich právne a majetkové postavenie. Táto právna
neistota bola odstránená až zmeňujúcim uznesením krajského súdu z 30. decembra 2013
(teda po podaní sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu), ktorým bolo konanie aj vo vzťahu
k nim zastavené. Ústavný súd preto túto obranu okresného súdu neakceptoval.
15. Z uvedených dôvodov ústavný súd výrokom tohto nálezu vyslovil, že postupom
okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
16. Sťažovatelia v sťažnosti uplatnili aj svoj návrh na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia každému v sume 3 000 €. Z doterajšej rozhodovacej činnosti
ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie ústavný súd spravidla
prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľa (zbytočné prieťahy v konaní) už
nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Pri určení primeraného
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
ním samým, ako aj Európskym súdom pre ľudské práva, podľa ktorých sa spravodlivé
finančné zadosťučinenie priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd
v zhode so svojím skorším nálezom sp. zn. IV. ÚS 194/2013 považoval v tomto prípade
za primerané priznať každému zo sťažovateľov sumu po 3 000 €, pričom táto suma
zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím na jeho predmet
a význam pre sťažovateľov, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, zodpovednosť okresného
súdu, a napokon s tým spojenú ujmu sťažovateľov.
17. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré
sťažovateľom vznikli v konaní pred ústavným súdom. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania
pred ústavným súdom v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), a to
za 2 úkony právnej pomoci po 130,16 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť,
2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,81 € a 20 % DPH v sume 55,19 €, ktoré
zaviazal okresný súd zaplatiť na účet ich právneho zástupcu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2014