Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 381/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom

Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením č. k. -88 z 25. októbra 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn.

z 31. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. -88

z 25. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn.

z 31. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka mala v exekučnom konaní vedenom na

podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní Okresným súdom

Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) postavenie oprávnenej. V priebehu

exekučného konania bolo uznesením okresného súdu v sťažovateľkou napadnutom konaní

rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľky svojimi uznesením návrh sťažovateľky na prerušenie odvolacieho konania

zamietol a uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a o zastavení exekúcie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd konanie

o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania zastavil.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti označených súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu

vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné

pochybenie v postupe označených súdov považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení

uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené

konanie podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti

Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej

otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania čakať,

či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,

informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili

spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Rovnako

rozsiahlo poukazuje na ďalšiu rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ústavného súdu

a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uznesením

krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší

označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu

Pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

postupu a uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd zistil, že uznesenie

krajského súdu nebolo napadnuté dovolaním, ale len odvolaním, a to len pokiaľ ide o výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Vo vzťahu k výroku uznesenia krajského súdu,

ktorým bolo uznesenie okresného súdu č. k. -35 zo 14. júna 2012

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení zrušené a vec vrátená okresnému súdu

na ďalšie konanie, sťažovateľka nepodala žiaden opravný prostriedok.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V posudzovanom prípade ústavný súd z obsahu uznesenia najvyššieho súdu zistil, že

sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 14. novembra

2012. Túto skutočnosť si zároveň ústavný súd overil aj dopytom na okresnom súde, ktorý je

v podľa vyhlášky č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre

okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov

poverený vyznačovaním právoplatnosti na rozhodnutiach druhostupňových súdov.

Lehota na podanie sťažnosti podľa teda v okolnostiach danej veci

začala plynúť 14. novembra 2012, ktorým napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť,

a v zmysle skončila 14. januára 2013. Ústavnému súdu

však bola sťažnosť proti napadnutému uzneseniu doručená až 13. februára 2014, teda zjavne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v

na podanie sťažnosti podľa . Nedodržanie tejto lehoty je pritom dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (, ,

).

Keďže sťažnosť podľa je časovo obmedzený právny prostriedok

ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota stanovená pre tento druh konania pred

ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podala túto

sťažnosť. Pri ustálení tohto záveru ústavný súd dospel k záveru, že na vec nemôže aplikovať

judikatúru o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom

(uzneseniam) krajského súdu v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu (napr.

, ), keďže proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka

dovolanie nepodala, ale bez splnenia podmienok konania napadla uznesenie krajského súdu

odvolaním (ako neprípustným opravným prostriedkom), a len pokiaľ ide o výrok

o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania.

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu preto ústavný súd považoval jej sťažnosť

za oneskorenú, na základe čoho ju podľa odmietol.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu

krajského súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil, pretože

dospel k záveru o existencii takého nedostatku podmienok konania, ktorý nemožno

odstrániť. Vychádzal pritom z názoru, že rozhodnutie „krajského súdu o nevyhovení návrhu

oprávneného na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je

rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale bezpochyby sa jedná

o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu

napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého

stupňa. Odvolací súd sa však pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale

zostáva súdom odvolacím. Naviac, podľa , odvolanie nie je

prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a teda aj keby o návrhu rozhodol súd prvého stupňa, proti jeho rozhodnutiu

by v takomto prípade odvolanie prípustné nebolo. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že

napadnuté uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho chybné poučenie

o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu neobsahuje.

Oprávnený napadol uznesenie krajského súdu odvolaním v konaní, v ktorom tento

nepostupoval ako súd prvého stupňa, ale ako súd odvolací, pretože s vecou súvisiaci spis

mu bol predložený za účelom preskúmania rozhodnutia vydaného súdom prvého stupňa.

S poukazom na uvedené, funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na

rozhodovanie o odvolaní oprávneného daná nie je.“.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu označeného uznesenia najvyššieho súdu zistil, že

najvyšší súd svoj záver o neodstrániteľnom nedostatku podmienok konania o odvolaní

sťažovateľky odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom.

Žiada sa zdôrazniť, že sťažovateľka v sťažnosti ani nepredkladala argumentáciu

vyvracajúcu správnosť a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu, sústredila sa len na

formuláciu svojich názorov spochybňujúcich postup označených súdov vo vzťahu k návrhu

na prerušenie konania za účelom predloženia predbežnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti

podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie

každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore

s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (m. m. )“, pričom svoj právny

názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn.

2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07.

Záver, ku ktorému najvyšší súd dospel, nie je z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný ani neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa

a , práva podľa dohovoru, respektíve práva

podľa čl. 47 charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné

a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho

súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol a o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už ústavný súd

vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014