Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 381/2014
PDF · 180.46 KB
No categories available
III. ÚS 381/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom
Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením č. k. 2 CoE 269/2012-88 z 25. októbra 2012
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn.
4 OboE 7/2013 z 31. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 2 CoE 269/2012-88
z 25. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 OboE 7/2013
z 31. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka mala v exekučnom konaní vedenom na
podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní Okresným súdom
Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) postavenie oprávnenej. V priebehu
exekučného konania bolo uznesením okresného súdu v sťažovateľkou napadnutom konaní
rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľky svojimi uznesením návrh sťažovateľky na prerušenie odvolacieho konania
zamietol a uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a o zastavení exekúcie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd konanie
o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania zastavil.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti označených súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné
pochybenie v postupe označených súdov považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení
uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania čakať,
či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Rovnako
rozsiahlo poukazuje na ďalšiu rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ústavného súdu
a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uznesením
krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší
označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom
a uznesením krajského súdu
Pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti
postupu a uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd zistil, že uznesenie
krajského súdu nebolo napadnuté dovolaním, ale len odvolaním, a to len pokiaľ ide o výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Vo vzťahu k výroku uznesenia krajského súdu,
ktorým bolo uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 3135/2008-35 zo 14. júna 2012
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení zrušené a vec vrátená okresnému súdu
na ďalšie konanie, sťažovateľka nepodala žiaden opravný prostriedok.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V posudzovanom prípade ústavný súd z obsahu uznesenia najvyššieho súdu zistil, že
sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 14. novembra
2012. Túto skutočnosť si zároveň ústavný súd overil aj dopytom na okresnom súde, ktorý je
v podľa § 62 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov
poverený vyznačovaním právoplatnosti na rozhodnutiach druhostupňových súdov.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy teda v okolnostiach danej veci
začala plynúť 14. novembra 2012, ktorým napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť,
a v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde skončila 14. januára 2013. Ústavnému súdu
však bola sťažnosť proti napadnutému uzneseniu doručená až 13. februára 2014, teda zjavne
po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Nedodržanie tejto lehoty je pritom dôvodom na
odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (III. ÚS 480/2012, III. ÚS 549/2013,
Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok
ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota stanovená pre tento druh konania pred
ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podala túto
sťažnosť. Pri ustálení tohto záveru ústavný súd dospel k záveru, že na vec nemôže aplikovať
judikatúru o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom
(uzneseniam) krajského súdu v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu (napr.
I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), keďže proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka
dovolanie nepodala, ale bez splnenia podmienok konania napadla uznesenie krajského súdu
odvolaním (ako neprípustným opravným prostriedkom), a len pokiaľ ide o výrok
o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania.
Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu preto ústavný súd považoval jej sťažnosť
za oneskorenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu
krajského súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil, pretože
dospel k záveru o existencii takého nedostatku podmienok konania, ktorý nemožno
odstrániť. Vychádzal pritom z názoru, že rozhodnutie „krajského súdu o nevyhovení návrhu
oprávneného na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je
rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale bezpochyby sa jedná
o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu
napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého
stupňa. Odvolací súd sa však pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale
zostáva súdom odvolacím. Naviac, podľa § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p., odvolanie nie je
prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ a teda aj keby o návrhu rozhodol súd prvého stupňa, proti jeho rozhodnutiu
by v takomto prípade odvolanie prípustné nebolo. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že
napadnuté uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho chybné poučenie
o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu neobsahuje.
Oprávnený napadol uznesenie krajského súdu odvolaním v konaní, v ktorom tento
nepostupoval ako súd prvého stupňa, ale ako súd odvolací, pretože s vecou súvisiaci spis
mu bol predložený za účelom preskúmania rozhodnutia vydaného súdom prvého stupňa.
S poukazom na uvedené, funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na
rozhodovanie o odvolaní oprávneného daná nie je.“.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu označeného uznesenia najvyššieho súdu zistil, že
najvyšší súd svoj záver o neodstrániteľnom nedostatku podmienok konania o odvolaní
sťažovateľky odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom.
Žiada sa zdôrazniť, že sťažovateľka v sťažnosti ani nepredkladala argumentáciu
vyvracajúcu správnosť a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu, sústredila sa len na
formuláciu svojich názorov spochybňujúcich postup označených súdov vo vzťahu k návrhu
na prerušenie konania za účelom predloženia predbežnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie
uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti
podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie
každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore
s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny
názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn.
2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07
a č. 38353/07.
Záver, ku ktorému najvyšší súd dospel, nie je z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný ani neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva
podľa čl. 47 charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné
a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho
súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol a o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už ústavný súd
vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2014