Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 371/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť Slovenského

pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra 2013 vo výroku o náhrade trov

odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenského pozemkového fondu o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2014 doručená sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. novembra

2013 vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu

trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom

súdneho konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v pozícii žalovaného vo veci žalobcu E. (ďalej len „žalobca“) o zaplatenie

sumy 60 408 874,60 €. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2013 (ďalej

len „uznesenie z 29. apríla 2013“) vylúčil na základe námietky zaujatosti sťažovateľa

z 9. januára 2013 sudkyňu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) JUDr. Janu

Burešovú z prerokúvania a rozhodovania vecí vedených týmto súdom pod sp. zn.

a sp. zn. (vec vedená okresným súdom pod sp. zn.

). Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 podal odvolanie

žalobca, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že odvolacie konanie zastavil a rozhodol, že

žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «K tomuto „odvolaniu“ sa na výzvu odvolacieho

súdu vyjadril sťažovateľ, ktorý žiadal konanie zastaviť z dôvodu, že odvolaním napadnuté

rozhodnutie nie je rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré by bolo možné napadnúť

odvolaním za podmienok stanovených zákonom, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

nie je funkčne príslušný na prejednanie odvolania a v sústave slovenských súdov neexistuje

žiaden funkčne príslušný súd na prejednanie takéhoto „odvolania“. Sťažovateľ súčasne

žiadal zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania a tieto trovy si sťažovateľ aj

vyčíslil. ...

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR rozhodol na podklade záverov, ktoré sú

arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné

práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva...

V prejednávanej veci napadnutým uznesením síce Najvyšší súd Slovenskej republiky

súhlasil s právnym názorom sťažovateľa a konanie (v súlade s jeho právnym názorom)

zastavil, avšak o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky však nezohľadnil svoju

stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej je v prípade zastavenie konania potrebné zaviazať

toho účastníka, ktorý procesne zavinil zastavenie konania, pričom zavinenie je potrebné

posudzovať vždy z procesného hľadiska. O náhrade trov konania podľa § 146 ods. 1

písm. c) súd môže rozhodnúť len vtedy, ak nemožno aplikovať ustanovenie

ods. 2 (prvá veta)

Tieto právne názory majú základ v ustanovení (prvá veta) ,

v zmysle ktorej platí: „Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je

povinný uhradiť jeho trovy.“...

Takýmto procesným zavinením je i podanie odvolania, ktoré odvolací súd z dôvodu

absencie funkčnej príslušnosti súdu nemôže prejednať a konanie musí byť zastavené.

Vo veci je nepochybné to, že zastavenie odvolacieho konania z procesného hľadiska

zavinil žalobca E. a ten mal byť preto zaviazaný na náhradu trov odvolacieho konania,

ktoré vznikli sťažovateľovi s jeho účasťou v odvolacom konaní. Vo veci je právne významné

i to, že sám nadriadený súd vyzýval sťažovateľa na to, aby sa vyjadril k odvolaniu

(t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).

Najvyšší súd Slovenskej republiky však odôvodneniu svojho rozhodnutia venoval iba

jednu vetu a svoj odklon od judikatúry náležite neodôvodnil. Porušenie článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd a článku 46 ods. 1 SR

vidíme i v tom, že napadnutá časť rozhodnutia nie je odôvodnená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezohľadnil ani to, že okolnosti prejednávanej

veci nevylučovali ani tú situáciu, že zo strany spoločnosti E. sa mohlo jednať o procesnú

obštrukciu, a teda že sama spoločnosť si uvedomovala to, že odvolacie konanie musí byť

zastavené pre nedostatok funkčnej príslušnosti, pričom z obsahu spisu sa takýto záver dal

dôvodiť.

Z uvedeného dôvodu bolo preto v súlade so zásadou spravodlivosti ( )

zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v porušení princípu

kontradiktórnosti. ktorý podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je

imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania. „... jedným z prvkov spravodlivého

procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne

mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej

požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými

súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. /Mantovanelli

c. Francúzsko/.“

To sa týka nielen predmetu konania, ale aj akejkoľvek inej otázky, ktorú treba

v konaní riešiť, vrátane otázok procesných. (B. Repík: Ľudské práva v súdnom konaní,

Manz, Bratislava 1999, s. 160-161)“

Poukazujeme aj na rozhodnutie Krčmár a ostatní proti Českej republike zo dňa

03. 03. 2000, č. 3573/97.

Podstata kontradiktórneho súdneho procesu sa zakladá na tom, že súd nemôže

rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie.

Máme preto za to, že správne mal Najvyšší súd SR pred prijatím rozhodnutia

o náhrade trov konania dať sťažovateľovi možnosť, aby mohol zaujať stanovisko

k zamýšľanému postupu o náhrade trov konania podľa

Poukazujeme i na najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, spis. zn.

9815/10 zo dňa 05. 09. 2013 vo veci Čepek proti Česká republika, v ktorom súd konštatoval

porušenie princípu kontradiktórnosti už len na základe toho, že všeobecný súd neumožnil

účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanej aplikácii ustanovenia (t. j.

k prijatiu rozhodnutia, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania).

V uvedených súvislostiach poukazujeme i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. .».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľa Slovenský pozemkový fond podľa čl. 46 ods. 1

SR a SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

(správne má byť , pozn.) zo dňa 28. 11. 2013 v časti výroku:

„Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania“, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. (správne má byť , pozn.) zo dňa 28. 11. 2013 v časti

výroku: „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania“ a vec sa

v rozsahu zrušenia vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby

v nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi Slovenský pozemkový fond priznáva náhradu trov konania, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V súlade s každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri

ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania,

t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného

výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť

extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj

k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, a to

konkrétne časti náhrady trov konania o odvolaní proti uzneseniu z 29. apríla 2013, ktorým

bola z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa vylúčená sudkyňa krajského súdu,

ktoré sa v konkrétnych podmienkach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo

negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich

podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú

ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti rozhodnutiu všeobecného

súdu vo veci samej vrátane výroku o náhrade trov konania v rámci takéhoto rozhodnutia.

Z ustanovení (ďalej aj „OSP“) vyplýva, že

všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj

podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom

výška náhrady trov konania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá

je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto

ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožno

interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho

interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie

účastníka konania (m. m. ).

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

vo všeobecnosti postupuje podľa , v zmysle ktorého žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj

dve výnimky, ktoré sú ustanovené v . Súd pri rozhodovaní o trovách

zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie

, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to

tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa . Ustanovenie

prvej vety predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania

na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj

úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v

určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom ( ). Preto

procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade

s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu ( a 4 ).

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu

ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,

materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že je nepochybné to, že „zastavenie odvolacieho

konania z procesného hľadiska zavinil žalobca a ten mal byť preto zaviazaný na náhradu

trov odvolacieho konania, ktoré vznikli sťažovateľovi s jeho účasťou v odvolacom konaní.

Vo veci je právne významné i to, že sám nadriadený súd vyzýval sťažovateľa na to, aby sa

vyjadril k odvolaniu (t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).“.

Najvyšší súd s odkazom na (funkčná príslušnosť všeobecných súdov)

v napadnutom uznesení konštatoval jeho chýbajúcu funkčnú príslušnosť na rozhodnutie

o odvolaní žalobcu, ktoré smerovalo proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013,

ktorým bola z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.

a sp. zn. vylúčená sudkyňa tohto súdu, a z uvedených

dôvodov konanie o odvolaní proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 zastavil.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca podaním odvolania proti uzneseniu najvyššieho

súdu z 29. apríla 2013, o ktorom konanie muselo byť zastavené pre chýbajúcu funkčnú

príslušnosť najvyššieho súdu, zavinil zastavenie konania, a preto bolo namieste, aby

najvyšší súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania aplikoval § 146 ods. 2

prvú vetu .

Zo sťažnosti, ale aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd vyzval

sťažovateľa, aby sa k žalobcom podanému odvolaniu proti uzneseniu najvyššieho súdu

z 29. apríla 2013 vyjadril, pričom sťažovateľova argumentácia v podanom vyjadrení bola

založená na premise, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný

na prejednanie odvolania proti napadnutému rozhodnutiu.“ (citované z vyjadrenia

sťažovateľa k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, pozn.).

Zákonná úprava funkčnej príslušnosti určuje, ktorý súd je príslušný konať

a rozhodovať o veci v inštančnom postupe ( a ), pričom chýbajúca funkčná

príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania. Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej

a všeobecný súd ich skúma ex offo, teda bez ohľadu na to, či na nedostatok podmienky

konania účastník všeobecný súd upozorní alebo nie (k tomu pozri napr. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2010).

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd je povinný skúmať podmienky, za ktorých

koná ex offo, pričom nedostatok funkčnej príslušnosti všeobecného súdu je nedostatkom

neodstrániteľným, ktorý má za následok zastavenie konania, sú namieste pochybnosti, či

bolo nevyhnutné a účelné, aby najvyšší súd vyzýval sťažovateľa na vyjadrenie sa

k odvolaniu žalobcu. Tento názor v zásade zastáva aj sťažovateľ, keďže v sťažnosti

zdôrazňuje, že „nadriadený súd vyzýval sťažovateľa na to, aby sa vyjadril k odvolaniu

(t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).“.

Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že okrem zásady úspechu v konaní

a zásady zavinenia sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza aj zo zásady ich

účelnosti, keďže trovy musia byť v príčinnej súvislosti s procesným postojom účastníka

konania k predmetu konania, resp. v okolnostiach namietaného prípadu s procesnou

obranou proti tvrdeniu a ich vynaložením sa musí sledovať presadzovanie procesnej obrany.

Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako

celok, a aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech, každý

úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne.

Uvedené úvahy sú vo svojej podstate premietnuté do , podľa

ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ústavný súd zastáva názor, že s prihliadnutím na okolnosti prípadu, predovšetkým

s ohľadom na „diskutabilnosť“ výzvy najvyššieho súdu adresovanej sťažovateľovi, aby sa

vyjadril k odvolaniu žalobcu v nadväznosti na jeho povinnosť skúmať podmienky konania

ex offo, a s náležitým akcentom na už citovanú judikatúru ústavného súdu nemožno

v posudzovanej veci dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že aplikácia § 146 ods. 1

písm. c) v danom prípade bola v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne

konanie. Opačný právny záver založený na požiadavke aplikácie § 146 ods. 2 prvej vety

najvyšším súdom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci by neprimeraným

spôsobom obmedzil uplatnenie zásady zavinenia, ktorej podstatou je náhrada trov konania

uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je z hľadiska

zákonných kritérií síce spochybniteľné, ale sťažovateľom namietané pochybenie

najvyššieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania zjavne nemá ústavnú

relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor,

že v danom prípade nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol

po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok

sťažovateľa by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia

ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho

vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných

súdov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje jeho

základné právo na kontradiktórnosť v súdom konaní podľa , pričom

poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10, rozsudok z 5. 9. 2013, a argumentuje, že

najvyšší súd bol povinný „pred prijatím rozhodnutia o náhrade trov konania dať

sťažovateľovi možnosť, aby mohol zaujať stanovisko k zamýšľanému postupu o náhrade

trov konania podľa “, ústavný súd uvádza, že v citovanom

rozhodnutí ESĽP konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie

tým, že účastníci konania neboli informovaní o tom, že odvolací súd má v úmysle použiť

ustanovenie § 150 Občanského soudního řádu, charakteristickým znakom ktorého je

oprávnenie súdu, ktoré umožňuje použitie výnimky zo všeobecnej zásady, podľa ktorej

neúspešný účastník hradí náklady úspešnému účastníkovi, pričom aplikácia ustanovenia

§ 150 Občanského soudního řádu je za splnenia zákonných podmienok v plnej diskrečnej

právomoci súdu. Podľa názoru ESĽP bolo nevyhnutné v konkrétnych okolnostiach prípadu

zohľadniť skutočnosť, že súd, ktorý má v úmysle použiť § 150 Občanského soudního řádu,

je povinný vytvoriť procesný priestor, ktorý by umožnil účastníkovi konania vyjadriť svoje

stanovisko k použitiu toho ustanovenia (pozri k tomu aj uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 21. 1. 2014 o obnove konania vo veci rozsudku ESĽP

Čepek proti Českej republike).

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať (obdobne § 150 Občanského soudního

řádu).

Zásadnou skutočnosťou determinujúcou povinnosť všeobecného súdu informovať

účastníka konania o zamýšľanom použití je podľa názoru ústavného súdu

diskrečná právomoc všeobecného súdu, ktorý k uplatneniu výnimky zo všeobecného

pravidla pristupuje na základe vlastnej úvahy, ak sú dané dôvody hodné osobitého zreteľa.

Preto je namieste, aby pred samotným rozhodnutím všeobecného súdu o náhrade trov

konania mal účastník konania možnosť sa k uplatneniu diskrečnej právomoci všeobecného

súdu vyjadriť.

V okolnostiach posudzovanej veci však najvyšší súd neaplikoval , ale

, v ktorej sa diskrečná právomoc všeobecného súdu neuplatňuje

(všeobecný súd neprizná žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania, podľa jeho

výsledku ak konanie bolo zastavené). Pokiaľ ústavný súd dospel k záveru, že

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu nebola aplikácia

najvyšším súdom v rozpore s požiadavkami spravodlivého súdneho konania, tak nemohlo

podľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci dôjsť ani k porušeniu základného práva

podľa tým, že najvyšší súd sťažovateľa vopred neinformoval o svojom

zámere aplikovať . Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014