Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 371/2014
PDF · 246.88 KB
No categories available
IV. ÚS 371/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť Slovenského
pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Co 75/2013 z 28. novembra 2013 vo výroku o náhrade trov
odvolacieho konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenského pozemkového fondu o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2014 doručená sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o.,
Zámocká 5, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal
Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Co 75/2013 z 28. novembra
2013 vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom
súdneho konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
20 C 139/2008 v pozícii žalovaného vo veci žalobcu E. (ďalej len „žalobca“) o zaplatenie
sumy 60 408 874,60 €. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 (ďalej
len „uznesenie z 29. apríla 2013“) vylúčil na základe námietky zaujatosti sťažovateľa
z 9. januára 2013 sudkyňu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) JUDr. Janu
Burešovú z prerokúvania a rozhodovania vecí vedených týmto súdom pod sp. zn.
17 Co 99/2010 a sp. zn. 17 Co 100/2010 (vec vedená okresným súdom pod sp. zn.
20 C 139/2008). Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 podal odvolanie
žalobca, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že odvolacie konanie zastavil a rozhodol, že
žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «K tomuto „odvolaniu“ sa na výzvu odvolacieho
súdu vyjadril sťažovateľ, ktorý žiadal konanie zastaviť z dôvodu, že odvolaním napadnuté
rozhodnutie nie je rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré by bolo možné napadnúť
odvolaním za podmienok stanovených zákonom, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
nie je funkčne príslušný na prejednanie odvolania a v sústave slovenských súdov neexistuje
žiaden funkčne príslušný súd na prejednanie takéhoto „odvolania“. Sťažovateľ súčasne
žiadal zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania a tieto trovy si sťažovateľ aj
vyčíslil. ...
Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR rozhodol na podklade záverov, ktoré sú
arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné
práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva...
V prejednávanej veci napadnutým uznesením síce Najvyšší súd Slovenskej republiky
súhlasil s právnym názorom sťažovateľa a konanie (v súlade s jeho právnym názorom)
zastavil, avšak o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky však nezohľadnil svoju
stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej je v prípade zastavenie konania potrebné zaviazať
toho účastníka, ktorý procesne zavinil zastavenie konania, pričom zavinenie je potrebné
posudzovať vždy z procesného hľadiska. O náhrade trov konania podľa § 146 ods. 1
písm. c) O. s. p. súd môže rozhodnúť len vtedy, ak nemožno aplikovať ustanovenie § 146
ods. 2 (prvá veta) O. s. p.
Tieto právne názory majú základ v ustanovení § 146 ods. 2 (prvá veta) O. s. p.,
v zmysle ktorej platí: „Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je
povinný uhradiť jeho trovy.“...
Takýmto procesným zavinením je i podanie odvolania, ktoré odvolací súd z dôvodu
absencie funkčnej príslušnosti súdu nemôže prejednať a konanie musí byť zastavené.
Vo veci je nepochybné to, že zastavenie odvolacieho konania z procesného hľadiska
zavinil žalobca E. a ten mal byť preto zaviazaný na náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré vznikli sťažovateľovi s jeho účasťou v odvolacom konaní. Vo veci je právne významné
i to, že sám nadriadený súd vyzýval sťažovateľa na to, aby sa vyjadril k odvolaniu
(t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).
Najvyšší súd Slovenskej republiky však odôvodneniu svojho rozhodnutia venoval iba
jednu vetu a svoj odklon od judikatúry náležite neodôvodnil. Porušenie článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR
vidíme i v tom, že napadnutá časť rozhodnutia nie je odôvodnená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezohľadnil ani to, že okolnosti prejednávanej
veci nevylučovali ani tú situáciu, že zo strany spoločnosti E. sa mohlo jednať o procesnú
obštrukciu, a teda že sama spoločnosť si uvedomovala to, že odvolacie konanie musí byť
zastavené pre nedostatok funkčnej príslušnosti, pričom z obsahu spisu sa takýto záver dal
dôvodiť.
Z uvedeného dôvodu bolo preto v súlade so zásadou spravodlivosti (§ 1 O. s. p.)
zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.
Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v porušení princípu
kontradiktórnosti. ktorý podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je
imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania. „... jedným z prvkov spravodlivého
procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne
mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej
požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými
súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. /Mantovanelli
c. Francúzsko/.“
To sa týka nielen predmetu konania, ale aj akejkoľvek inej otázky, ktorú treba
v konaní riešiť, vrátane otázok procesných. (B. Repík: Ľudské práva v súdnom konaní,
Manz, Bratislava 1999, s. 160-161)“
Poukazujeme aj na rozhodnutie Krčmár a ostatní proti Českej republike zo dňa
03. 03. 2000, č. 3573/97.
Podstata kontradiktórneho súdneho procesu sa zakladá na tom, že súd nemôže
rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie.
Máme preto za to, že správne mal Najvyšší súd SR pred prijatím rozhodnutia
o náhrade trov konania dať sťažovateľovi možnosť, aby mohol zaujať stanovisko
k zamýšľanému postupu o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Poukazujeme i na najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, spis. zn.
9815/10 zo dňa 05. 09. 2013 vo veci Čepek proti Česká republika, v ktorom súd konštatoval
porušenie princípu kontradiktórnosti už len na základe toho, že všeobecný súd neumožnil
účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanej aplikácii ustanovenia §150 O. s. p. (t. j.
k prijatiu rozhodnutia, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania).
V uvedených súvislostiach poukazujeme i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
spis. zn. IV. ÚS 599/2013.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
«1. Základné právo sťažovateľa Slovenský pozemkový fond podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.
2 Cdo 75/2013 (správne má byť 2 Co 75/2013, pozn.) zo dňa 28. 11. 2013 v časti výroku:
„Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania“, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn. 2 Cdo 75/2013 (správne má byť 2 Co 75/201, pozn.) zo dňa 28. 11. 2013 v časti
výroku: „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania“ a vec sa
v rozsahu zrušenia vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby
v nej znovu konal a rozhodol.
3. Sťažovateľovi Slovenský pozemkový fond priznáva náhradu trov konania, ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd
považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie
o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri
ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania,
t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného
výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť
extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj
k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry
konštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, a to
konkrétne časti náhrady trov konania o odvolaní proti uzneseniu z 29. apríla 2013, ktorým
bola z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa vylúčená sudkyňa krajského súdu,
ktoré sa v konkrétnych podmienkach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo
negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich
podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú
ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti rozhodnutiu všeobecného
súdu vo veci samej vrátane výroku o náhrade trov konania v rámci takéhoto rozhodnutia.
Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyplýva, že
všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj
podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom
výška náhrady trov konania sa určuje podľa osobitného predpisu.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá
je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto
ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožno
interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho
interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie
účastníka konania (m. m. II. ÚS 281/2011).
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj
dve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách
zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie
§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to
tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie
§ 146 ods. 2 prvej vety OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania
na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj
úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku
určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto
procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade
s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu
ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,
materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že je nepochybné to, že „zastavenie odvolacieho
konania z procesného hľadiska zavinil žalobca a ten mal byť preto zaviazaný na náhradu
trov odvolacieho konania, ktoré vznikli sťažovateľovi s jeho účasťou v odvolacom konaní.
Vo veci je právne významné i to, že sám nadriadený súd vyzýval sťažovateľa na to, aby sa
vyjadril k odvolaniu (t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).“.
Najvyšší súd s odkazom na § 10 OSP (funkčná príslušnosť všeobecných súdov)
v napadnutom uznesení konštatoval jeho chýbajúcu funkčnú príslušnosť na rozhodnutie
o odvolaní žalobcu, ktoré smerovalo proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013,
ktorým bola z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.
17 Co 99/2010 a sp. zn. 17 Co 100/2010 vylúčená sudkyňa tohto súdu, a z uvedených
dôvodov konanie o odvolaní proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 zastavil.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca podaním odvolania proti uzneseniu najvyššieho
súdu z 29. apríla 2013, o ktorom konanie muselo byť zastavené pre chýbajúcu funkčnú
príslušnosť najvyššieho súdu, zavinil zastavenie konania, a preto bolo namieste, aby
najvyšší súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania aplikoval § 146 ods. 2
prvú vetu OSP.
Zo sťažnosti, ale aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd vyzval
sťažovateľa, aby sa k žalobcom podanému odvolaniu proti uzneseniu najvyššieho súdu
z 29. apríla 2013 vyjadril, pričom sťažovateľova argumentácia v podanom vyjadrení bola
založená na premise, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný
na prejednanie odvolania proti napadnutému rozhodnutiu.“ (citované z vyjadrenia
sťažovateľa k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, pozn.).
Zákonná úprava funkčnej príslušnosti určuje, ktorý súd je príslušný konať
a rozhodovať o veci v inštančnom postupe (§ 10 a § 10a OSP), pričom chýbajúca funkčná
príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania. Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej
a všeobecný súd ich skúma ex offo, teda bez ohľadu na to, či na nedostatok podmienky
konania účastník všeobecný súd upozorní alebo nie (k tomu pozri napr. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Co 2/2010 z 30. augusta 2010).
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd je povinný skúmať podmienky, za ktorých
koná ex offo, pričom nedostatok funkčnej príslušnosti všeobecného súdu je nedostatkom
neodstrániteľným, ktorý má za následok zastavenie konania, sú namieste pochybnosti, či
bolo nevyhnutné a účelné, aby najvyšší súd vyzýval sťažovateľa na vyjadrenie sa
k odvolaniu žalobcu. Tento názor v zásade zastáva aj sťažovateľ, keďže v sťažnosti
zdôrazňuje, že „nadriadený súd vyzýval sťažovateľa na to, aby sa vyjadril k odvolaniu
(t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).“.
Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že okrem zásady úspechu v konaní
a zásady zavinenia sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza aj zo zásady ich
účelnosti, keďže trovy musia byť v príčinnej súvislosti s procesným postojom účastníka
konania k predmetu konania, resp. v okolnostiach namietaného prípadu s procesnou
obranou proti tvrdeniu a ich vynaložením sa musí sledovať presadzovanie procesnej obrany.
Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako
celok, a aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech, každý
úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne.
Uvedené úvahy sú vo svojej podstate premietnuté do § 142 ods. 1 OSP, podľa
ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Ústavný súd zastáva názor, že s prihliadnutím na okolnosti prípadu, predovšetkým
s ohľadom na „diskutabilnosť“ výzvy najvyššieho súdu adresovanej sťažovateľovi, aby sa
vyjadril k odvolaniu žalobcu v nadväznosti na jeho povinnosť skúmať podmienky konania
ex offo, a s náležitým akcentom na už citovanú judikatúru ústavného súdu nemožno
v posudzovanej veci dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že aplikácia § 146 ods. 1
písm. c) OSP v danom prípade bola v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne
konanie. Opačný právny záver založený na požiadavke aplikácie § 146 ods. 2 prvej vety
OSP najvyšším súdom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci by neprimeraným
spôsobom obmedzil uplatnenie zásady zavinenia, ktorej podstatou je náhrada trov konania
uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je z hľadiska
zákonných kritérií síce spochybniteľné, ale sťažovateľom namietané pochybenie
najvyššieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania zjavne nemá ústavnú
relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor,
že v danom prípade nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol
po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok
sťažovateľa by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia
ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho
vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných
súdov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje jeho
základné právo na kontradiktórnosť v súdom konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom
poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10, rozsudok z 5. 9. 2013, a argumentuje, že
najvyšší súd bol povinný „pred prijatím rozhodnutia o náhrade trov konania dať
sťažovateľovi možnosť, aby mohol zaujať stanovisko k zamýšľanému postupu o náhrade
trov konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“, ústavný súd uvádza, že v citovanom
rozhodnutí ESĽP konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie
tým, že účastníci konania neboli informovaní o tom, že odvolací súd má v úmysle použiť
ustanovenie § 150 Občanského soudního řádu, charakteristickým znakom ktorého je
oprávnenie súdu, ktoré umožňuje použitie výnimky zo všeobecnej zásady, podľa ktorej
neúspešný účastník hradí náklady úspešnému účastníkovi, pričom aplikácia ustanovenia
§ 150 Občanského soudního řádu je za splnenia zákonných podmienok v plnej diskrečnej
právomoci súdu. Podľa názoru ESĽP bolo nevyhnutné v konkrétnych okolnostiach prípadu
zohľadniť skutočnosť, že súd, ktorý má v úmysle použiť § 150 Občanského soudního řádu,
je povinný vytvoriť procesný priestor, ktorý by umožnil účastníkovi konania vyjadriť svoje
stanovisko k použitiu toho ustanovenia (pozri k tomu aj uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. PL. ÚS 46/13 z 21. 1. 2014 o obnove konania vo veci rozsudku ESĽP
Čepek proti Českej republike).
Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať (obdobne § 150 Občanského soudního
řádu).
Zásadnou skutočnosťou determinujúcou povinnosť všeobecného súdu informovať
účastníka konania o zamýšľanom použití § 150 OSP je podľa názoru ústavného súdu
diskrečná právomoc všeobecného súdu, ktorý k uplatneniu výnimky zo všeobecného
pravidla pristupuje na základe vlastnej úvahy, ak sú dané dôvody hodné osobitého zreteľa.
Preto je namieste, aby pred samotným rozhodnutím všeobecného súdu o náhrade trov
konania mal účastník konania možnosť sa k uplatneniu diskrečnej právomoci všeobecného
súdu vyjadriť.
V okolnostiach posudzovanej veci však najvyšší súd neaplikoval § 150 OSP, ale
§ 146 ods. 1 písm. c) OSP, v ktorej sa diskrečná právomoc všeobecného súdu neuplatňuje
(všeobecný súd neprizná žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania, podľa jeho
výsledku ak konanie bolo zastavené). Pokiaľ ústavný súd dospel k záveru, že
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu nebola aplikácia § 146 ods. 1 písm. c) OSP
najvyšším súdom v rozpore s požiadavkami spravodlivého súdneho konania, tak nemohlo
podľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci dôjsť ani k porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že najvyšší súd sťažovateľa vopred neinformoval o svojom
zámere aplikovať § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014