Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 354/2014
PDF · 201.53 KB
No categories available
I. ÚS 354/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie
legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska
kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla
2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len
„sťažovateľ“, v citáciách aj „vedľajší účastník“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ „vstúpil
na základe... § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... v pozícii vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného do súdneho konania vedeného Okresným súdom Rimavská Sobota pod
č. k. 8 C 170/2011“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ je občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv
spotrebiteľa podľa uvedeného zákona.
Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom ochrany žalovaného
spotrebiteľa...
Predmetom žalobného nároku bolo uplatňovanie finančného plnenia
zo spotrebiteľskej zmluvy vo výške 663,88 € v podobe zmluvnej pokuty.
Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania v postavení vedľajšieho
účastníka len v časti vyššieho uvedeného nároku z dôvodu jeho uplatňovania v dôsledku
neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve a porušovania spotrebiteľských
práv.
Žalobcom v konaní v pozícii dodávateľa bola obchodná spoločnosť Orange
Slovensko... Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného
spotrebiteľa fyzickej osoby...
Prvostupňový súd v ďalšom konaní po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu vydal
dňa 10. 10. 2012 vo veci rozsudok sp. zn. 8 C/170/2011-118. Predmetným rozsudkom
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi uplatňovanú zmluvnú pokutu vo výške 663,88 € spolu
s 9 % úrokom z omeškania ročne od 28. 05. 2010 a zároveň ju zaviazal aj na úhradu trov
konania. Predmetné sumy prvostupňový súd žalovanej povolil splácať v mesačných
splátkach po 100 € počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod
hrozbou straty výhody splátok.
Následne sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti rozsudku
v zákonnej 15 dňovej lehote dňa 29. 11. 2012 odvolanie.
Následne odvolací súd dňa 15. 05. 2013 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní
doložil odvolaciemu súdu súhlas žalovanej s odvolaním.
K uvedenej výzve sťažovateľ dňa 21. 05. 2013 odvolaciemu súdu uviedol, že nemá
k dispozícii súhlas žalovanej s odvolaním. Zároveň navrhol, aby odvolací súd postupoval
v súlade s § 93 ods. 4 OSP.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením
sp. zn. 17 Co/97/2013-186 zo dňa 05. 02. 2014 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol.
Zároveň zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania ako trov právneho
zastúpenia žalobcu vo výške 61,16 €.“
4. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a citovaným rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/97/2013-186 zo dňa 05. 02. 2014 bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Podľa názoru sťažovateľa bolo porušené najmä jeho právo implikované a obsiahnuté
vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu...
Sťažovateľ sa zároveň domnieva, že bolo porušené aj jeho právo obsiahnuté vo
vyššie uvedených garanciách – právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv
napadnutým rozhodnutím (pozri bod 1), zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie. Súčasne požiadal o priznanie mu náhrady trov právneho zastúpenia
a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014.
10. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom
garantovaných základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto rozhodnutím porušil
označené základné právo (resp. právo) predovšetkým namietaným postupom uvedeným
v bode 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť,
či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených
námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa
dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní uznesením
sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp.
dohovorom.
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa,
náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného
skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:
«Okresný súd... po čiastočnom zrušení jeho skoršieho rozhodnutia uznesením
Krajského súdu... sp. zn. 17 Co/53/2012 z 30. 05. 2012 opätovne rozhodol o povinnosti
odporkyne zaplatiť navrhovateľovi zmluvnú pokutu vo výške 663,88 Eur rozsudkom
na základe uznania podľa § 153a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“) tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 663,88 Eur
s 9 % úrokom z omeškania ročne od 28. 05. 2010 až do zaplatenia, vychádzajúc
z písomného prehlásenia odporkyne tvoriaceho súčasť súdneho spisu o tom, že uznáva
pohľadávku navrhovateľa a je ochotná ju zaplatiť.
Napriek poučeniu okresného súdu, že proti rozsudku vydaného na základe uznania
nie je prípustné odvolanie, okrem prípadov odvolania z dôvodu, že neboli splnené
podmienky pre vydanie rozhodnutia pre uznanie alebo z dôvodu, že napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, napadol rozsudok okresného súdu
odvolaním iba vedľajší účastník. Jeho námietku v odvolaní, že nárok na zmluvnú pokutu
vyplývajúci z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve súd v zmysle § 53a
Občianskeho zákonníka nemôže priznať, vyhodnotil odvolací súd ako námietku nesprávneho
právneho posúdenia veci, v dôsledku ktorej musí odvolací súd preskúmať vecnú správnosť
rozsudku vydaného na základe uznania (§ 202 ods. 1 O. s. p.), z tohto dôvodu vyzval
odvolací súd vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, aby doložil súhlas odporkyne
s odvolaním vedľajšieho účastníka. Vedľajší účastník dňa 21. 05. 2013 oznámil krajskému
súdu, že súhlasom odporkyne s odvolaním proti rozsudku okresného súdu nedisponuje.
Navrhol, aby odvolací súd pri hodnotení úkonu vedľajšieho účastníka postupoval v súlade
Podľa § 93 ods. 1, 2, 3, 4 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ
nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo
nie je. Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého
z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako
účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého
v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Námietku proti vstupu vedľajšieho účastníka do konania v priebehu prvostupňového
konania ani v odvolacom konaní žiaden z účastníkov nevzniesol.
Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov
konania. Táto pomoc sa môže prejaviť aj v tom, že vedľajší účastník podá v prospech ním
podporovaného účastníka odvolanie. Ak proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podá
odvolanie len vedľajší účastník, musí sa súd vždy zaoberať tým, aké stanovisko k tomuto
odvolaniu zaujal účastník, ktorého vedľajší účastník v konaní podporuje. Odvolací súd
vyzval odporkyňu, aby odvolaciemu súdu oznámila, či s odvolaním vedľajšieho účastníka
súhlasí. Výzva na doloženie súhlasu s odvolaním vedľajšieho účastníka bola doručená
odporkyni 16. 05. 2013. Napriek tomu na túto výzvu odporkyňa žiadnym spôsobom
nereagovala. Nevyjadrenie súhlasu odporkyne s odvolaním vedľajšieho účastníka v kontexte
s jej prejavmi v priebehu prvostupňového konania, kedy opakovane súdu písomne
oznamovala, že uznáva pohľadávku navrhovateľa a mieni ju zaplatiť, len požadovala
povoliť splniť dlh v splátkach, nečinnosť odporkyne vyhodnotil odvolací súd ako nesúhlas
s odvolaním vedľajšieho účastníka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 05. 02. 2013 sp. zn. 3 Cdo 188/2012
zaujal jednoznačný záver, že ak (hlavný) účastník odmietne dať súhlas k odvolaniu
vedľajšieho účastníka, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné, čo má za následok, že
odvolací súd odmietne jeho odvolanie ako podané osobou, ktorá na odvolanie nie je
oprávnená. Odvolací súd vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného
v uznesení 3 Cdo 188/2012 posúdiac úkon vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 4 O. s. p.
ako úkon odporujúci úkonu (vôli) účastníka, ktorého v konaní podporoval, odvolanie
vedľajšieho účastníka podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol ako odvolanie podané
neoprávnenou osobou.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Občiansky súdny poriadok neupravuje osobitne spôsob rozhodovania pre prípad
odmietnutia odvolania. Odmietnutie odvolania sa svojimi účinkami rovná zastaveniu
odvolacieho konania. Z tohto dôvodu odvolací súd analogicky podľa § 146 ods. 2, veta prvá
O. s. p. uložil vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne, ktorý podaním odvolania bez
súhlasu odporkyne zavinil, že navrhovateľovi vznikli trovy v odvolacom konaní podaním
vyjadrenia proti odvolaniu vedľajšieho účastníka, spočívajúce v trovách právneho
zastúpenia, aby navrhovateľovi nahradil trovy odvolacieho konania vo výške 61,16 Eur
určené ako súčet odmeny za 1 úkon právnej služby vykonaný právnym zástupcom
navrhovateľa (vyjadrenie k odvolaniu)...»
16. Odôvodnenie predmetného rozhodnutí krajského súdu (bod 1) obsahuje podľa
názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd
nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v týchto konaniach dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti
už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
18. Dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014 sú
zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,
nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, vychádza z dostatočne zisteného skutkového
stavu, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vo vzťahu k predmetu posudzovanej veci ústavný súd poznamenáva, že vedľajší
účastník môže do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy alebo iniciatívy účastníka
konania. Ako vedľajší účastník môže sa popri účastníkoch konania zúčastniť ten, kto má
právny záujem na jeho výsledku [§ 93 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)], ale aj právnická osoba, ktorej
predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 OSP). V oboch
prípadoch je podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas účastníka
konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať. V procesnom postavení
vedľajšieho účastníka automaticky neznamená, že ním poskytovaná procesná pomoc
hlavnému účastníkovi vyhovuje a musí s ňou bezvýhradne súhlasiť. To platí aj vo vzťahu
k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje § 93 ods. 2 OSP. Účastník konania má
právo svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v pozícii
vedľajšieho účastníka konal ten, ktorého účasť si v konaní neželá, vrátane nesúhlasu
s procesnými úkonmi vedľajšieho účastníka, ktorých vykonanie si neželá, resp. s nimi
nesúhlasí (pozri tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) sp. zn.
3 Cdo 188/2012 z 5. februára 2013). Pokiaľ v naznačených súvislostiach krajský súd
vychádzal z názoru, že „Nevyjadrenie súhlasu odporkyne s odvolaním vedľajšieho
účastníka v kontexte s jej prejavmi v priebehu prvostupňového konania, kedy opakovane
súdu písomne oznamovala, že uznáva pohľadávku navrhovateľa a mieni ju zaplatiť, len
požadovala povoliť splniť dlh v splátkach, nečinnosť odporkyne vyhodnotil odvolací súd ako
nesúhlas s odvolaním vedľajšieho účastníka“, nemožno mu vytýkať jeho arbitrárnosť, resp.
zjavnú neodôvodnenosť.
20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
21. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014