Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 353/2014
PDF · 163.67 KB
No categories available
I. ÚS 353/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Kerametal, akciová spoločnosť, Bratislava,
Jašíkova 2, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Allanom Böhmom, Advokátska
kancelária, Jesenského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4 S/191/2010-590 z 25. mája 2012, rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Kerametal, akciová spoločnosť, Bratislava o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca
2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti Kerametal, akciová spoločnosť,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, resp. v citovanom texte aj „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 59 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 S/191/2010-590 z 25. mája 2012, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je
žalobcom v právnej veci o preskúmanie rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky Bratislava č. I/221/7229-43344/2010/990395-r z 1. apríla 2010
vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 4 S/191/2010. Krajský súd sťažovateľkinu žalobu
rozsudkom z 25. mája 2012 zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.
Proti odvolaciemu rozsudku podala sťažovateľka 28. mája 2013 dovolanie. Najvyšší súd
(ako dovolací súd) konanie o dovolaní zastavil uznesením sp. zn. 1 Sdo/35/2013
z 9. decembra 2013.
3. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 nadobudol právoplatnosť
30. apríla 2013 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013
nadobudlo právoplatnosť 7. januára 2014.
4. Sťažovateľka tvrdí, že vo veci konajúce všeobecné súdy porušili predmetnými
rozhodnutiami jej ňou označené základné práva zaručené ústavou a listinou, ako aj práva
zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom (body 1 a 6).
5. Podľa názoru sťažovateľky „v danom prípade došlo k viacnásobnej nezákonnej
aplikácii zákona, kedy konajúce súdy vychádzajúce zo svojich svojvoľných úvah, aplikovali
výklad zákona v absolútnom rozpore s jeho paragrafovým znením... ako aj ustálenou
právnou teóriou... v prejednávanej veci rozhodli tak v prvostupňovom, ako i v odvolacom
konaní arbitrárne, svojvoľne a v hrubom rozpore s platným právom, čím porušili právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ktoré v konečnom dôsledku vyústili
do neoprávneného zásahu aj do práva sťažovateľa vlastniť majetok. Krajský súd... a ani
Najvyšší súd... sa nevysporiadali riadne s rozhodujúcimi argumentmi sťažovateľa...“.
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na uloženie dane a poplatku iba zákonným
spôsobom a na základe zákona podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy... a základné právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6
ods. 1 Dohovoru... a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy..., čl. 11 ods. 1 Listiny... a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru... a
základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 25. 05. 2012, č. k. 4
S/191/2010-590, rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 09. 04. 2012, sp. zn. 3
Sžf/56/2012 a uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 09. 12. 2013, sp. zn. 1 Sdo/35/2013,
porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 09. 04. 2013, sp. zn. 3 Sžf/56/2012
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. 12. 2013, sp. zn.
1 Sdo/35/2013 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
3. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania... vo výške
284,08 EUR...“
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.
8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
9. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho nadobudlo
právoplatnosť 7. januára 2014 (bod 3). Sťažnosť proti nemu sťažovateľka doručila
ústavnému súdu 5. marca 2014. Z uvedených skutočností sa na prvý pohľad javí, že lehota
na podanie sťažnosti bola dodržaná. Ústavný súd v súlade s ustálenou judikatúrou
inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudkom
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho
(najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom
predpise [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásadu
zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho
súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v § 237 – § 239 OSP)
podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu zákonný základ.
10. Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných
prostriedkoch podľa tretej hlavy tejto časti) na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Opravný prostriedok je prípustný, len ak to je ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Aj ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné (II. ÚS 65/2010,
IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).
Z citovaného ustanovenia i judikatúry vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc
konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť
dovolania, ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu
zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu
odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie
neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) OSP], ale uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP. Tomuto konceptu
zodpovedá aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní
sťažovateľky zastavil.
11. V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu
sťažovateľkino dovolanie nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu jej
práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť
z hľadísk vymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší
súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.
V podmienkach aktuálnej právnej úpravy teda sťažovateľka namiesto účinného
prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, využila iný prostriedok,
ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti
sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných práv nemôže nahrádzať doterajšou
judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty na podanie sťažnosti v prípade
podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných okolnostiach by
takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri posudzovaní splnenia
procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti odvolacím rozsudkom
najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti
(III. ÚS 516/2013). Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že odvolací rozsudok najvyššieho
súdu (pozri bod 3) sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 nadobudol právoplatnosť 30. apríla
2013 a sťažovateľkina sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 5. marca 2014 (bod 1), bolo
potrebné sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.
12. Vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 1 Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013 ústavný súd
konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní
sťažovateľky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci
správneho súdnictva. Za daných okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie
o dovolaní sťažovateľky s poukazom na § 246c OSP v spojitosti s § 104 ods. 1 OSP
zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. Aj ústavný súd už vo svojej
rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého
je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku neprípustné. Z uvedeného dôvodu sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
13. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavný
súd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014