Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 396/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o., Drobného 22,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 2, Bratislava, vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 23. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

12. mája 2014 doručená sťažnosť spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. (ďalej len

,,sťažovateľka“, resp. „navrhovateľ“) doplnená podaním doručeným ústavnému súdu

30. mája 2014, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len ,a“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

z 23. januára 2014 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je

v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o odporovateľnosť právneho úkonu

vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

proti odporcom 1. O. K. a 2. K. K. Okresný súd rozsudkom z 24. apríla 2012

sťažovateľkin návrh zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 23. januára 2014, ktorým potvrdil

napadnutý rozsudok okresného súdu.

3. Sťažovateľka v podstatnom namieta nedostatočne zistený skutkový stav

a v dôsledku toho aj jeho nesprávne právne posúdenie. Z uvedeného dôvodu „má... za to, že

takého rozhodnutie je nutné považovať za arbitrárne a ústavne neudržateľné“.

4. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby

„vydal nález o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle , článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 1. 2014, č. k.

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , listiny a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. januára 2014.

9. Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

10. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

11. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

a dohovorom garantovaných základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd týmto rozhodnutím porušil označené práva

predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3. Bolo preto úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého

uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľkou označeným

základným právom podľa a listiny, resp. právom podľa dohovoru existuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala

opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

12. Podľa (resp. listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní rozsudkom sp. zn. z 23. januára 2014 sú zlučiteľné s označeným

článkom , listiny resp. dohovorom.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľky,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov

prvostupňového konania a odvolacej argumentácie sťažovateľky uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preskúmal,

prejednal vec v zmysle na odvolacom pojednávaní podľa

písm. a) , zopakoval dokazovanie v zmysle oboznámením sa

s listinnými dôkazmi a to so spisom Správy Katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu sp. zn.

6129/05, výpisom z Obchodného registra Stavebného bytového družstva Trenčianska

a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom konania v danej veci je odporovateľnosť právneho úkonu a to kúpnej

zmluvy uzavretej medzi Stavebným bytovým družstvom Trenčianska, Bratislava...

a odporcami, registrovanej na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správe katastra hl. mesta

SR Bratislavy... a predmetom ktorej boli nehnuteľnosti...

Podľa veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,

že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy,

ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo

ak už bol uspokojený.

Podľa odporovať možno právnemu úkonu, ktorý

dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel

musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku

ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116a

117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu,

keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti

nemohla poznať.

Podľa odporovať možno tiež právnemu

úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch

medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a členom jeho štatutárneho orgánu, jeho

prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom,

Podľa , právo odporovať právnym úkonom

môže uplatniť veriteľ žalobou. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu,

kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

Odporovateľnosť je v podstate procesný inštitút a znamená, že veriteľ sa môže

žalobou na súde domáhať, aby súd vyslovil (určil), že dlžníkove právne úkony uvedené

v odseku 2, pokiaľ ukracujú uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, sú voči

veriteľovi právne neúčinné. Samotná právna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu

je však už hmotnoprávnou stránkou odporovateľnosti. Neúčinnosť odporovateľného

právneho úkonu iba voči ukrátenému veriteľovi je neúčinnosťou relatívnou, na rozdiel

od platnosti právneho úkonu, pretože s právnym úkonom sa inak spájajú všetky právne

následky, ku ktorým úkon smeroval. Táto neúčinnosť voči veriteľovi pôsobí na základe

právoplatnosti rozsudku súdu, a to ex tunc, vo vzťahu k ostatným osobám zostáva

odporovateľný právny úkon účinným.

Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase

rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, keď zákonnému pojmu

„vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať

pred súdom v základnom konaní. Pasívne legitimovaná na základe odporovacej žaloby je

osoba, ktorá z takého úkonu mala prospech, a teda aj osoby, v prospech ktorých sa právny

úkon urobil, ako to vyplýva z ustanovení , , , . Ako

pasívne legitimovaný neprichádza do úvahy dlžník; ten môže prípadne vystupovať ako

vedľajší účastník v spore na strane odporcov.

Odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa 23. 1. 2014 poučil právnych zástupcov

účastníkov v zmysle , že sa bude zaoberať otázkou či odporcovia sú

osobami v zmysle , t. j. pasívnou legitimáciou, keďže

uvedená skutočnosť je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľ v konaní zastával názor, že spoločníkom v zmysle ustanovenia § 42a

ods. 4 je potrebné chápať v každom prípade aj člena družstva, ako

osobu, ktorá má v právnickej osobe majetkovú účasť, keď v tomto smere poukazoval aj

na rozhodnutie NS ČR zo dňa 1. 8. 2002 sp. zn. , ktorý riešil otázku kedy

sa právnická osoba v zmysle ustanovenia považuje

za osobu blízku dlžníka, ktorý je fyzickou osobou.

Odvolací súd zastáva názor, že predmetné rozhodnutie nie je možné aplikovať

na prejednávanú vec z dôvodu, že platný v Českej republike v čase

vydanie tohto rozhodnutia nemal totožnú právnu úpravu, keď novelou Občianskeho

zákonníka () sa rozšíril okruh právnych úkonov, ktoré môžu byť

právne neúčinné, a to tak, že súčasne sa rozšíril okruh pasívne legitimovaných osôb,

ku ktorým za splnenia zákonných predpokladov patria aj právnické osoby. V zmysle § 42a

ods. 4 od účinnosti citovaného zákona sú pasívne legitimované

osoby taxatívne vymedzené ako a) člen štatutárneho orgánu, b) prokurista, c) likvidátorom,

d) spoločník. To znamená, že odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ

dlžníka /navrhovateľ/ ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi

dlžníkom, ktorý je právnickou osobou /Stavebné bytové družstva Trenčianska/, a členom

jeho Štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom (komanditná

spoločnosť a spoločnosť s ručením obmedzeným) ale nie členom družstva.

Vzhľadom na uvedené neobstojí právny názor, ktorý zastával navrhovateľ že

spoločníkom v zmysle ustanovenia je potrebné chápať

v aj člena družstva ako osobu, ktorá má v právnickej osobe majetkovú účasť, lebo keby to

tak malo byť, bol by člen družstva rovnako v citovanom ustanovení taxatívne uvedený,

a výška majetkovej účasti sa následne.

Odporcovia 1./2. ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Stavebného bytového

družstva Trenčianska, Bratislava... nikdy neboli členom štatutárneho orgánu -

predstavenstva družstva, ani jeho prokuristom, likvidátorom a teda nie sú osobami v konaní

pasívne legitimovanými.

Aj napriek nedostatku pasívnej legitimácie, ktorá skutočnosť, je samá o sebe

dôvodom pre zamietnutie návrhu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so záverom

súdu prvého stupňa, že v danom prípade nebol splnené ani ďalšia podmienka na úspešné

odporovanie právneho úkony v zmysle dikcie ustanovenia

a to že uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva k rozostavanému bytu a rozostavanému

garážovému státiu došlo k ukráteniu navrhovateľových pohľadávok, čo je ďalším dôvodom

na zmietnutie návrhu. Uvedené právne úkony boli odplatné a ich uzavretím nedošlo

k zmenšeniu majetku dlžníka navrhovateľa. Za ukracujúci právny úkon je potrebné

považovať právny úkon vedúci k zmenšeniu majetku dlžníka, ak jeho následkom je, že

veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka. V predmetnej

právnej veci sa však o takýto právny úkon nejedná. Podľa čl. I bodu 1 zmluvy o obstaraní

bytu zo dňa 7. 10. 2003 a čl. I bod 1 zmluvy o obstaraní garážového státia zo dňa 10. 5.

2005 v znení Dodatku č. 1 k zmluve o obstaraní bytu, terasy a garáže zo dňa 20. 5. 2005,

ktoré predchádzali odporovanému právnemu úkonu, sa družstvo zaviazalo obstarať pre

člena (odporcov) výstavbu bytu... spolu s nadobudnutím vlastníckeho práva k bytu

a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového

domu a pozemku a garážové státie č. 2, 3, 4. Už tieto zmluvy boli teda uzatvárané s cieľom

prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu a garážového státia na odporcov, ktorý bol

zrealizovaný odporovanou zmluvou o prevode vlastníckeho práva k rozostavanému bytu... a

k rozostavanému nebytovému priestoru zo dňa 1. 7.2005. Podľa čl. VI bodu 1 zmluvy o

prevode vlastníckeho práva bola na základe zmluvy o obstaraní bytu dohodnutá cena

predmetu prevodu vo výške 6.429.015,- Sk a cena nebytového priestoru 847.492,- Sk, ktorá

podľa čl. VI bodu 2 bola uhradená ešte pred podpisom zmluvy o prevode vlastníckeho

práva. Odvolací súd má z obsahu spisového materiálu za preukázané, že odporcovia

za prevod skutočne uhradila cenu spolu vo výške 7.434.313,- Sk a ich plnenie teda

zodpovedalo cene bytu dohodnutej v odporovanom právnom úkone ako aj trhovej cene

porovnateľných nehnuteľností. Na uvedené podľa odvolacieho súdu nemá vplyv skutočnosť,

že cena bytu bola uhradená pred podpisom zmluvy o prevode vlastníckeho práva.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že odporcovia vlastne uhrádzali len ďalší členský vklad

a nie cenu bytu podľa názoru odvolacieho súdu nemôže obstáť. Z čl. I bod 6 zmluvy

o obstaraní bytu, resp. zmluvy o obstaraní garážového státia vyplýva, že odporcovia sa

zaviazali byt /garážové státie/ prevziať a uhradiť družstvu cenu bytu /garážového státia/

(ďalší členský vklad). Zmluvné strany teda ďalší členský vklad nepochybne považovali

za cenu bytu. Túto skutočnosť potvrdzuje aj znenie článku 9 stanov družstva, kde je

uvedené, že ďalší členský vklad po prevode vlastníckeho práva k bytu/nebytovému priestoru

prestane tvoriť majetkovú účasť člena družstva a započíta sa na cenu obstarania bytu

uvedenú v zmluve o obstaraní bytu. V zmysle uvedeného má odvolací súd rovnako ako súd

prvého stupňa za to, že postupom v súlade s § 35 ods. 2 Obč. zák. je potrebné právny úkon

vykladať podľa vôle konajúcich zmluvných strán, ktorá v predmetnej právnej veci

jednoznačne smerovala k postupnému uhrádzaniu ceny bytu odporcami. Je teda

nepochybné, že odporcovia za prevod vlastníckeho práva k rozostavanému bytu

/garážovému státiu/ poskytli družstvu primerané protiplnenie, a preto samotným prevodom

vlastníckeho práva nemohlo dôjsť k zmenšeniu majetku družstva, a tým k zmareniu možnosti

veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávok.

Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími

námietky navrhovateľa, keďže neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého

rozsudku.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ,

pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (, , , ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (napr. , , ,

, ).

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v zmysle . ods. 1 potvrdil

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh

navrhovateľa na určenie neúčinnosti právneho úkonu ako vo výroku vecne správny.“

15. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia krajského súdu (bod 1) obsahuje podľa

názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 23. januára 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a listiny, resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014