Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 299/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. V. J., zastúpeného

advokátom Mgr. B. G., pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l právo JUDr. V. J. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 23. januára

2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. V. J. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €

(slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta Mgr. B. G. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-18 z 29. mája 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. V. J.

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. (správne má byť

sp. zn. , ako to vyplynie z ďalšieho, pozn.).

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní zo 7. marca 2014

a najvyšší súd vo vyjadrení z 12. februára 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -195 z 15. októbra 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa

o zaplatenie sumy 4 876,85 € s prísl. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -220 z 24. novembra 2011 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2012 bolo

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté.

Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorého prípustnosť

opieral o ustanovenie a a ,

a dovolanie odôvodnil podľa , a .

Pri podaní dovolania bol sťažovateľ presvedčený, že došlo k porušeniu jeho práva

na zákonného sudcu postupom okresného súdu pri zmene v osobe konajúceho sudcu.

Pôvodne konajúca JUDr. Szullová bola nahradená JUDr. Kolárovou, pričom sťažovateľovi

nebola zmena v osobe zákonného sudcu oznámená a rovnako ani dôvody takejto zmeny.

Pojednávanie konané na okresnom súde 15. októbra 2010 sa uskutočnilo možno po 10

rokoch, keď sťažovateľ už v podstate zabudol meno pôvodne konajúcej sudkyne

a nepamätal si ani na to, ako vyzerala. Skutočnosť, že došlo k zmene konajúcej sudkyne,

si uvedomil až pri ukončení pojednávania. Pritom novokonajúca sudkyňa skutočnosť zmeny

konajúceho sudcu ani nespomenula a neuviedla ani dôvody tejto zmeny. Tým došlo

k vylúčeniu práva účastníka konania vyjadriť sa k tejto zmene, vyjadriť sa k osobe

novokonajúcej sudkyne či možnosti namietať napríklad možnú predpojatosť sudkyne

predtým, ako rozhodla vo veci samej. Sťažovateľ si myslí, že ako účastník konania má

a mal právo na oznámenie skutočností o zmene osoby zákonného sudcu a na poskytnutie

práva k tejto skutočnosti sa vyjadriť, resp. práva na poučenie o možnosti podať námietku

zaujatosti.

V podanom dovolaní sťažovateľ poukázal na porušenie svojho práva ako účastníka

konania, keď mu postupom okresného súdu a krajského súdu bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Ide o tieto námietky:

a) Okresný súd na pojednávaní 15. októbra 2010 mu ako účastníkovi konania

neumožnil (nevyzval ho) využiť právo na záverečné zhrnutie jeho návrhov a vyjadrenie sa

k dokazovaniu a k právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku. Jednoznačne to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní.

b) Okresný súd pristúpil k znaleckému dokazovaniu na preukázanie skutočnosti,

ktorá nebola medzi účastníkmi sporná. Totiž účastníci konania ešte 21. októbra 1996 dospeli

k dohode o výške zisku a túto aj písomne podchytili výslovne s tým, že nepovažujú za nutné

prizvať do konania súdneho znalca. Táto dohoda bola predložená okresnému súdu do spisu.

c) Okresný súd pristúpil k znaleckému dokazovaniu spôsobom, pri ktorom

sťažovateľ ako účastník konania nemal možnosť využiť svoje procesné práva súvisiace

s ustanovením znalca a vyjadriť sa k predmetu znaleckého dokazovania. Okresný súd

pochybil totiž nielen v tom, že zbytočne nariadil znalecké dokazovanie, ale aj vo svojom

postupe pri ustanovení znalca, a to spôsobom, ktorým sťažovateľovi odňal možnosť konať

pred súdom. Ustanovil ako znalca právnickú osobu bez splnenia požiadaviek vyplývajúcich

z ustanovenia (má ísť o posúdenie skutočností,

na ktoré treba odborné znalosti, znalcom môže byť fyzická osoba zapísaná do zoznamu

znalcov, pričom v prípade ustanovenia právnickej osoby treba uviesť meno konkrétnej

fyzickej osoby, bez čoho účastník konania nemá možnosť vyjadriť sa k osobe znalca, resp.

namietať jeho prípadnú predpojatosť, k ustanoveniu znalca má dôjsť po predchádzajúcom

výsluchu účastníkov).

d) Okresný súd do základu svojho rozhodnutia vo veci samej vzal dôkaz – znalecký

posudok, ktorý procesne konformným a relevantným spôsobom nebol vykonaný. Hoci

znalecký posudok vypracovaný v tomto konaní pravdepodobne spĺňa požiadavky dôkazu,

nebol na pojednávaní vykonaný ako dôkaz, a preto ani nemohol byť použitý a využitý ako

dôkaz. Jediné pojednávanie okresného súdu nasledujúce po vypracovaní znaleckého

posudku sa uskutočnilo 15. októbra 2010, keď bolo rozhodnuté aj o veci samej. Dôkaz

znaleckým posudkom však vykonaný nebol. Došlo totiž iba k oboznámeniu sa s obsahom

spisu a ku konštatovaniu, že jeho obsahom je aj znalecký posudok. Okresný súd sa náležite

nevysporiadal ani so zákonnou požiadavkou na výsluch znalca, nijako totiž neodôvodnil,

prečo k výsluchu nedošlo. V tejto časti preto rozsudok trpí vadou odôvodnenia.

e) Okresný súd, ale ani krajský súd svoje rozsudky riadne neodôvodnili. Z rozsudku

okresného súdu nie je zrejmé, ako bolo vyhodnotené vykonané dokazovanie, a to

predovšetkým vzájomná korešpondencia medzi účastníkmi, ale najmä „Zápisnica

z rokovania zo dňa 21. 10. 1996“, ktorou došlo k dohode o určení výšky sumy ušlého zisku

ešte pred nariadením znaleckého dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie

je vôbec zrejmé napríklad to, akými úvahami sa riadil pri potrebe nariadenia znaleckého

dokazovania na určenie výšky ušlého zisku, prečo odmietol účastníkmi dohodnutú metodiku

na výpočet finančného vysporiadania a prečo odmietol sťažovateľov návrh na aplikovanie

tzv. všeobecného princípu, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré

možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich do

zmluvy vložil. Naopak, absentuje odôvodnenie, prečo sa pri rozhodovaní aplikoval skôr

opak tohto princípu. Keďže krajský súd tieto vady odôvodnenia rozsudku okresného súdu

neodstránil, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

f) Krajský súd sa nevysporiadal so všetkými právne relevantnými odvolacími

námietkami sťažovateľa. V odôvodnení rozsudku zhrnul sťažovateľove námietky do štyroch

riadkov takto: „V odvolaní uviedol, že zastáva názor, že prvostupňový súd sa riadne

nevysporiadal s gramatickým znením ustanovenia článku XIII. ods. 2 Všeobecných

podmienok finančného leasingu, ktoré zakotvuje riešenie ušlého zisku a nevysporiadal ani

s otázkou určenia výšky ušlého zisku.“ Ďalšie skutočnosti uvádzané v odvolaní i ďalšie

odvolacie dôvody nielenže neuviedol, ale sa s nimi v rámci odvolacieho konania ani

nezaoberal a nezaujal k nim žiadne stanovisko. Pritom išlo o odvolacie námietky, ktoré

okresný súd neriešil a ani k nim nezaujal právne či skutkové závery, i keď ich riešiť mal.

Takýto postup treba hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom.

Všetky tvrdenia a dôvody, z ktorých sťažovateľ odvodzoval záver, že mu bola

postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, zhrnul najvyšší súd do jedného odseku

odôvodnenia svojho rozsudku, podľa ktorého „Dovolateľ vidí odňatie možnosti konať pred

súdom, podľa v tom, že pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa

neobsahovalo vyhodnotenie všetkých dôkazov predložených v konaní, tak mal odvolací súd

takéto rozhodnutie doplniť. Odôvodnenie písomného vyhodnotenia rozhodnutia odvolacieho

súdu preto považuje za nepreskúmateľné, resp. za nedostatočné.“. Jednoduchá konfrontácia

tohto zhrnutia s obsahom podaného dovolania nesporne preukazuje niečo iné.

Okresný súd zaviazal sťažovateľa ako žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 3 713,38 €

z titulu bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu. Pritom z odôvodnenia

rozsudku vyplýva, že žalovaný uplatnil nárok ako obranu v zmysle § 98 Občianskeho

súdneho poriadku, keďže výška jeho nároku nepresiahla sumu požadovanú sťažovateľom.

Nárok sťažovateľa nebol preukázaný, preto bol zamietnutý a sťažovateľ bol zaviazaný

zaplatiť žalovanému ním požadovanú istinu s príslušenstvom. V skutočnosti prejav

žalovaného podľa bol započítacím prejavom, ktorý

uplatnil svoju pohľadávku na započítanie voči pohľadávke sťažovateľa. Ak takýto prejav

bol podľa jeho kvalifikácie okresným súdom žalovaným urobený, potom to súčasne musí

znamenať, že žalovaný uznal sťažovateľovu pohľadávku, ktorá bola predmetom podanej

žaloby. Nezodpovedaná zostala preto otázka, prečo bola sťažovateľovi uložená povinnosť

zaplatiť ešte niečo žalovanému, ak tento započítal proti pohľadávke sťažovateľa menej, ako

bola suma uplatnená sťažovateľom. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu v tejto časti

treba hodnotiť ako zmätočné a nepreskúmateľné.

Možno iba predpokladať, že okresný súd priznal žalovanému nárok z titulu

bezdôvodného obohatenia, pretože práve týmto titulom si žalovaný nárok uplatnil. Naproti

tomu však podľa rozsudku krajského súdu nárok žalovaného je ušlým ziskom, teda

náhradou škody. Ide teda o odlišné právne posúdenie nároku žalovaného okresným súdom

a krajským súdom. Na toto odlišné právne posúdenie veci nebol sťažovateľ ako účastník

konania krajským súdom upozornený a nemal možnosť sa k tomuto odlišnému právnemu

posúdeniu veci vyjadriť, čím mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred

súdom.

Krajský súd ustálil výšku ušlého zisku žalovaného na 3 713,38 €, pričom táto suma je

odlišná nielen od sumy uvedenej v znaleckom posudku, ale aj od dohody účastníkov

z 21. októbra 1996. Z tohto pohľadu je odôvodnenie rozsudku krajského súdu

nepreskúmateľné.

K svojmu záveru o nedôvodnosti odvolania dospel krajský súd aj na základe

vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa. Bolo povinnosťou krajského súdu takéto

vyjadrenie sťažovateľovi doručiť, lebo inak by došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať

pred súdom.

Rovnako treba považovať za odňatie práva konať pred súdom nezrozumiteľné

a zmätočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, podľa ktorého je irelevantná námietka

sťažovateľa o neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu v dôsledku zrejmej chyby

v písaní. Podľa krajského súdu dvojstrannú zmluvu vyhotovenú v písomnej forme, ktorá

bola riadne podpísaná oboma zmluvnými stranami, nemožno ako právny úkon

spochybňovať a určiť za neplatný. Tento právny názor však nemá oporu v hmotnom práve.

Podpisy účastníkov zmluvy sú nesporne podstatnou náležitosťou na určenie platnosti

právneho úkonu, ale nie jedinou.

Obdobne treba kvalifikovať aj skutočnosť, že krajský súd vôbec nereagoval

na matematické výpočty sťažovateľa, ktorými preukazoval, že žalovanému bola priznaná

vyššia suma, než by mu patrila v prípade, keby zmluva riadne dobehla.

Pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ namietal neplatnosť právnych

úkonov iba v odvolaní, keďže dovtedy platnosť týchto právnych úkonov nebola sporná,

treba uviesť, že sťažovateľ skôr neplatnosť právnych úkonov namietať nemohol.

Na predposlednom pojednávaní okresného súdu v roku 1996 bola účastníkom daná

možnosť ustáliť výšku ušlého zisku dohodou, čo sa aj stalo. Potom bez pojednávania

nasledovalo ustanovenie znalca, vypracovanie znaleckého posudku a nariadenie posledného

pojednávania konaného 15. októbra 2010, pričom na tomto pojednávaní bola sťažovateľovi

odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

, krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

.

Z vyjadrenia predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v zastúpení

predsedu najvyššieho súdu č. k. -37 (Nobs 67/2013) z 12. februára 2014

doručeného ústavnému súdu 20. februára 2014 vyplýva, že k porušeniu označených práv

sťažovateľa nedošlo. Najvyšší súd predovšetkým dáva do pozornosti, že dovolacie

uznesenie najvyššieho súdu z 22. novembra 2012 bolo označené nesprávnou spisovou

značkou (ku chybe došlo pri opise tohto uznesenia), pretože správne ide

o spisovú značku . Z tohto dôvodu bolo rozhodnuté aj o oprave tejto chyby.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej došlo k porušeniu jeho práva tým,

že mu neboli oznámené skutočnosti o zmene v osobe zákonného sudcu, v dôsledku čoho sa

nemohol k tejto skutočnosti vyjadriť, prípadne podať námietku zaujatosti novokonajúceho

sudcu, treba uviesť, že žiadne ustanovenie , ale ani iného

právneho predpisu nestanovuje súdu povinnosť oznamovať zmenu zákonného sudcu.

Účastník sa môže o osobe zákonného sudcu dozvedieť z rozvrhu práce uverejneného

na stránkach jednotlivých súdov, ministerstva spravodlivosti, prípadne dopytom

na konkrétnom súde, resp. v danom prípade najneskôr z písomného predvolania sťažovateľa

na pojednávanie, kde je uvedené meno konajúceho sudcu. Znamená to tiež, že účastník

konania od doručenia predvolania do samotného pojednávania má dostatočný priestor na

uplatnenie prípadnej námietky zaujatosti konajúceho sudcu.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že dovolací súd sa nevyjadril k tomu, že sťažovateľovi

nebolo umožnené záverečné zhrnutie návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej

stránke veci v konaní vedenom okresným súdom, nie je možné sa k tejto otázke vyjadriť,

lebo najvyšší súd bez poskytnutia komplexného spisového materiálu nevie, či obsahom

dovolania sťažovateľa bola aj táto námietka. Z obsahu dovolacieho rozhodnutia takáto

námietka sťažovateľa nevyplýva.

K namietanému chybnému postupu pri ustanovení znalca treba uviesť, že tento nebol

v rozpore s ustanoveniami § 120 ods. 1, § 122 ods. 1, § 127 ods. 1 a § 129 ods. 1

. Nie je teda v rozpore so zákonom, ak okresný súd rozhodne

o ustanovení znalca, aj keď je toto rozhodnutie v rozpore s predstavou účastníka o potrebe

takéhoto postupu. Takýto postup je totiž na úvahe súdu. To isté platí aj v súvislosti

s uložením povinnosti znalcovi vypracovať znalecký posudok v písomnej forme. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že dôkaz znaleckým posudkom bol vykonaný v súlade s ustanovením

, a to oboznámením sa s jeho obsahom.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa riadneho odôvodnenia

rozsudkov okresného súdu a krajského súdu najvyšší súd poukazuje na obsah dovolacieho

rozhodnutia.

Z repliky sťažovateľa zo 7. marca 2014 doručenej ústavnému súdu 12. marca 2014

(je podpísaná priamo sťažovateľom, nie teda jeho právnym zástupcom) vyplýva, že

vyjadrenie najvyššieho súdu hodnotí ako účelové bez opory v skutkovom stave

a vo vykonanom dokazovaní. Znalecké dokazovanie (ak ho možno vôbec za také

považovať) bolo vykonané postupom, ktorý je v rozpore s platnou právnou úpravou. Postup

okresného súdu predchádzajúci ustanoveniu znalca bol v rozpore s ustanovením § 127

, a nie s predstavou sťažovateľa. Dikcia ustanovenia

ods. 1 prvej vety , podľa ktorej súd ustanoví znalca až po

vypočutí účastníkov, nebola dodržaná, čo treba považovať za nesporné. Rovnako je

nesporné, že znalecký posudok nebol nikdy predmetom dokazovania spôsobom

vyplývajúcim z ustanovenia . Napokon je

nesporné aj to, že okresný súd nikdy riadne neuviedol dôvody, pre ktoré upustil od výsluchu

znalca. Z obsahu zápisnice o pojednávaní z 15. októbra 2010 (na ktorom došlo k vyhláseniu

rozsudku okresného súdu) je rovnako nesporné, že okresný súd neumožnil sťažovateľovi

využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej

stránke veci. Túto skutočnosť treba považovať za dovolací dôvod, pričom je povinnosťou

dovolacieho súdu skúmať aj z úradnej povinnosti, či vo veci nie je daný niektorý z dôvodov

dovolania podľa .

Z osobitného podania právneho zástupcu sťažovateľa z 19. marca 2014 doručeného

ústavnému súdu 20. marca 2014 označeného ako doplnenie vyjadrenia vyplýva, že požaduje

náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za dva úkony právnych služieb po 141,09 €

[§ 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“) pri hodnote

sporu 3 696,11 €], ako aj za 2 režijné paušály po 7,63 €, teda celkom 297,44 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -18 z 29. mája 2013,

vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj žalovanému s tým, aby sa aj on mohol

vo veci samej vyjadriť, keďže by mohol byť dotknutý vo svojich právach rozhodnutím

ústavného súdu. Žalovaný možnosť vyjadriť sa nevyužil.

II.

Z dovolania sťažovateľa z 10. augusta 2012 vyplýva, že z obsahového hľadiska sa

v ňom namietajú rovnaké skutočnosti, resp. okolnosti, ako v sťažnosti podanej ústavnému

súdu. Výnimku tvoria štyri námietky, a to jednak skutočnosť, že sťažovateľovi bola uložená

povinnosť zaplatiť ešte niečo žalovanému, hoci tento započítal proti pohľadávke

sťažovateľa menej, ako bola suma uplatnená sťažovateľom (1), ďalej zmena právneho

posúdenia veci z vydania bezdôvodného obohatenia na náhradu škody v odvolacom konaní,

na čo sťažovateľ nemal možnosť reagovať (2), potom skutočnosť, že ustálená výška ušlého

zisku žalovaného je odlišná tak od sumy vyplývajúcej zo znaleckého posudku, ako aj od

sumy vyplývajúcej z dohody z 21. októbra 1996, (3) a napokon to, že žalovanému bola

priznaná suma vyššia, než akú by dostal, keby lízingová zmluva riadne dobehla (4). Tieto

štyri námietky v dovolaní uvedené nie sú. Ďalej je podstatné, že niektoré námietky, ktoré sú

v sťažnosti podanej ústavnému súdu považované za postup, ktorým bola sťažovateľovi

odňatá možnosť konať vo veci, sú v dovolaní vyhodnotené ako vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2012 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k.

-220 z 24. novembra 2011.

Podľa názoru najvyššieho súdu vo vzťahu k tvrdeniu, že okresný súd bol nesprávne

obsadený, keďže vo veci nekonal zákonný sudca (čím zároveň mala byť sťažovateľovi aj

odňatá možnosť konať pred súdom), bolo treba dospieť k záveru, že sudkyňa

Mgr. Kollárová bola v zmysle príslušného rozvrhu práce zákonnou sudkyňou, a preto

prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.

Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že pokiaľ rozhodnutie

okresného súdu neobsahovalo vyhodnotenie všetkých dôkazov predložených v konaní, tak

mal krajský súd takéto rozhodnutie doplniť. Odôvodnenie písomného vyhotovenia

rozhodnutia krajského súdu preto považuje za nepreskúmateľné, resp. nedostatočné.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná

možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Táto možnosť je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Ak sa odvolací súd čo i len

čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto

doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať

v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd musí, prirodzene, odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody.

Rozhodnutia súdov nižších stupňov v danej veci zodpovedajú už uvedeným

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Krajský súd uviedol, že lízingová

zmluva a jej všeobecné podmienky boli riadne podpísané oboma zmluvnými stranami,

a teda tento právny úkon nemožno spochybňovať a určiť za neplatný. Všeobecné

podmienky upravujú právo na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu tak, že

prenajímateľ je oprávnený požadovať ju tak a za tých istých podmienok, ako keby lízingová

zmluva riadne prebehla a bola riadne ukončená. Preto námietka sťažovateľa, že krajský súd

a okresný súd neuviedli, ako vyhodnotili všeobecné podmienky lízingovej zmluvy, je

neopodstatnená.

Za porušenie (ďalej len „“)

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

jeho rozhodnutia.

Sťažovateľ v dovolaní napokon namieta aj to, že v prípade, ak k svojmu záveru

dospel krajský súd aj na základe vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, mal také

vyjadrenie sťažovateľovi doručiť. Z obsahu spisu treba považovať za preukázané, že

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa nebolo sťažovateľovi doručené. V tomto

vyjadrení žalovaný odcitoval čl. XIII. ods. 1 a 2 Všeobecných podmienok lízingovej

zmluvy. Ďalej uviedol, že lízingovú zmluvu vrátane jej všeobecných podmienok považuje

za platný právny úkon. Napokon poukázal na závery znaleckého dokazovania, ktoré bolo

vykonané nestranným súdom určeným znalcom. Z pohľadu najvyššieho súdu treba

konštatovať, že krajský súd vychádzal z obsahu spisu a dokazovania pred okresným súdom.

Krajský súd síce poukázal v odôvodnení svojho rozsudku na vyjadrenie žalovaného

k podanému odvolaniu sťažovateľa, avšak nie je možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že

toto vyjadrenie žalovaného bral krajský súd za základ svojho rozhodovania, podľa ktorého

odvolanie sťažovateľa je nedôvodné. K tomu treba dodať, že na obsah čl. XIII. ods. 1 a 2

Všeobecných podmienok lízingovej zmluvy žalovaný poukazuje počas celého konania.

Neplatnosť právnych úkonov namietol sťažovateľ iba v podanom odvolaní, dovtedy to

sporné nebolo. Sťažovateľ v podanom odvolaní nenamietol ako odvolací dôvod skutočnosti

uvedené v , hoci bol riadne poučený podľa

ods. 4 . Z toho je zrejmé, že v odvolacom konaní nebola

porušená zásada kontradiktórnosti konania tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať

stanovisko k písomnému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sťažovateľa.

Z opravného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2014,

ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bolo opravené uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. novembra 2012 v časti označenia spisovej značky na prvej

strane vyhotoveného rozhodnutia tak, že správne označenie spisovej značky je

.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ v podanom dovolaní

tvrdil, že postupom okresného súdu a krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Podľa sťažovateľa malo k tomu dôjsť viacerými postupmi.

Nedoručenie vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi

Sťažovateľ namieta, že krajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti jeho odvolania aj

na základe vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa. Za tohto stavu bolo

povinnosťou krajského súdu takéto vyjadrenie sťažovateľovi doručiť, lebo inak by došlo

k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného v dovolacom uznesení z obsahu spisu je

preukázané, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa nebolo sťažovateľovi

doručené. Krajský súd síce poukázal na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa,

avšak nie je možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že toto vyjadrenie žalovaného bral do

základu svojho záveru o nedôvodnosti odvolania sťažovateľa. K tomu z pohľadu

najvyššieho súdu treba dodať, že argumentáciu uvedenú vo vyjadrení uplatňoval žalovaný

počas celého konania. Neplatnosť právnych úkonov namietol sťažovateľ iba v odvolaní,

dovtedy to sporné nebolo. Sťažovateľ neuplatňoval ako odvolací dôvod skutočnosti uvedené

v . Z toho je zrejmé, že v odvolacom konaní nebola

porušená zásada kontradiktórnosti konania nedoručením vyjadrenia žalovaného

sťažovateľovi.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

princíp rovnosti zbraní ako jeden z prvkov širšieho princípu spravodlivého konania

vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná primeraná možnosť predniesť svoj prípad za

podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane. Okrem tejto

požiadavky zahŕňa koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie,

podľa ktorého účastníci musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými

na to, aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených

dôkazoch a stanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu.

Napokon je podstatné, že konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je

iba málo dôležitý, pretože je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú

k dokumentu vyjadrovať. Výnimkou je iba situácia, keď by udelenie takýchto práv

a možností nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol

predmetom diskusie (napr. Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike,

, ).

Spomínanou výnimkou by mohla byť napr. situácia, keby dovolanie bolo odmietnuté

ako oneskorene podané, teda najvyšší súd by sa meritom dovolania vôbec nezaoberal

().

Treba považovať za nesporné, že žalovaný podal na odvolanie sťažovateľa

vyjadrenie, ktoré nebolo sťažovateľovi okresným súdom, ale ani krajským súdom doručené.

Z citovaného zásadného právneho názoru ESĽP celkom nepochybne vyplýva, že

nedoručením vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi došlo k zásahu do práva sťažovateľa na

kontradiktórne konanie a na zachovanie princípu rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Pre posúdenie tejto otázky sa nejaví ako podstatné, či podľa názoru najvyššieho

súdu obsahovalo vyjadrenie žalovaného niečo nové, resp. bolo iba opakovaním stanovísk už

predtým prednášaných, a či sa pre meritórne posúdenie veci javil obsah vyjadrenia ako

relevantný, resp. významný. Bolo totiž vecou sťažovateľa, ako by sa postavil k tvrdeniam

žalovaného uvedeným v jeho vyjadrení na odvolanie.

Možno konštatovať, že už dosiaľ uvedenými skutočnosťami došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s právom na rovnosť zbraní a na

kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Neinformovanie sťažovateľa o zmene v osobe zákonného sudcu a o dôvode tejto

zmeny

Sťažovateľ v dovolaní jednak namietal, že na okresnom súde nekonal zákonný sudca,

ale aj to, že okresný súd sťažovateľa neupozornil na zmenu v osobe zákonného sudcu, ale

ani na dôvod tejto zmeny, čím ho pripravil o právo vyjadriť sa k zmene v osobe zákonného

sudcu, resp. vyjadriť sa k osobe novokonajúcej sudkyne, vrátane prípadnej námietky jej

zaujatosti.

Najvyšší súd v dovolacom uznesení konštatoval, že vo veci konala zákonná sudkyňa,

no k ďalšej časti námietky (neinformovaní sťažovateľa o zmene v osobe zákonného sudcu)

nezaujal žiadne stanovisko. Vo vyjadrení ústavnému súdu najvyšší súd uvádza, že okresný

súd nebol povinný sťažovateľa informovať, pričom tento mal všetky možnosti zisťovania, či

vo veci koná zákonný sudca.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa

nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, ).

Podľa názoru ústavného súdu nároky kladené na odôvodnenie dovolacieho

rozhodnutia najvyššieho súdu v prípadoch dovolania, prípustnosť ktorého sa opiera

o ustanovenie , treba vykladať tak, že v odôvodnení

rozhodnutia je nevyhnutné zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeným okolnostiam

zakladajúcim podľa názoru dovolateľa prípustnosť dovolania. Bez vysporiadania sa

so všetkými tvrdenými okolnosťami nemôže byť v takomto prípade splnená požiadavka,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná špecifická odpoveď na každý argument významný

pre rozhodnutie.

Uvedený zásadný záver je navyše zvýraznený tým, že v prípadoch dovolania

prípustného podľa je prípustnosť dovolania vlastne

totožná s odôvodnením dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237. Prípustnosť dovolania a odôvodnenie dovolania v prípadoch dovolania

podľa teda splývajú. Za ďalší argument treba

považovať to, že na vady konania uvedené v je

dovolací súd povinný prihliadať ex officio, teda bez ohľadu na to, či boli takéto vady

v dovolaní uplatnené ( ). Ak je dovolací súd

povinný na takéto vady prihliadať z moci úradnej, potom a fortiori je jeho povinnosťou

prihliadať na ne (vysporiadať sa s nimi) na základe námietky účastníka konania.

Možno konštatovať, že druhá časť námietky sťažovateľa ušla pozornosti najvyššieho

súdu, pričom dodatočná argumentácia v konaní vedenom ústavným súdom nemôže

z ústavnoprávneho pohľadu postačovať, keďže nejde o názor dovolacieho senátu vyslovený

v rámci kontradiktórneho dovolacieho konania ().

Neumožnenie využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a na vyjadrenie sa

k dokazovaniu a právnej stránke veci

Sťažovateľ tvrdí, že na pojednávaní okresného súdu 15. októbra 2010 mu nebolo

umožnené (nebol vyzvaný) využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a vyjadrenie sa

k dokazovaniu a právnej stránke veci v zmysle .

S tým súvisí aj tvrdenie, podľa ktorého sťažovateľ neplatnosť právnych úkonov nemohol

namietať skôr ako v odvolacom konaní, pretože na predposlednom pojednávaní okresného

súdu dostali účastníci možnosť ustáliť výšku ušlého zisku dohodou, potom bez

pojednávania nasledovalo ustanovenie znalca, podanie znaleckého posudku a posledné

pojednávanie, na ktorom bola sťažovateľovi odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutkovým

a právnym otázkam.

Dovolacie uznesenie sa touto námietkou nijako nezaoberá a najvyšší súd vo svojom

stanovisku v konaní vedenom ústavným súdom sa k nej nevedel vyjadriť, keďže nemal

k dispozícii spis.

I tu treba dospieť k záveru, že najvyšší súd sa uplatnenou dovolacou námietkou

nezaoberal.

Vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola

medzi účastníkmi sporná

Okresný súd vykonal znalecké dokazovanie na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola

medzi účastníkmi sporná, pretože títo ešte 21. októbra 1996 dospeli k písomnej dohode

o výške zisku, a to výslovne s tým, že nepovažujú za nutné prizvať do konania súdneho

znalca.

Ani s touto námietkou sa najvyšší súd nevysporiadal. Nezaujal k nej stanovisko ani

vo vyjadrení podanom ústavnému súdu.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné poznamenať, že predovšetkým bolo vhodné

zaujať stanovisko k tej zásadnej otázke, či tvrdené pochybenie spadá do skutkovej podstaty

odňatia možnosti konať pred súdom.

Nesprávny postup pri ustanovení znalca

Pochybenie okresného súdu nespočívalo podľa sťažovateľa len v zbytočnosti

nariadenia znaleckého dokazovania, ale aj v postupe pri ustanovení znalca, ktorým mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Za znalca totiž bola ustanovená právnická osoba bez

splnenia požiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 127 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (absentovalo meno konkrétnej fyzickej osoby, ktorá by mala posudok podať, čím

sťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k osobe znalca, ale tiež k ustanoveniu znalca došlo

bez predchádzajúceho výsluchu účastníkov). Tento postup sťažovateľ označil v dovolaní tak

za vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj za odňatie

možnosti konať pred súdom.

Najvyšší súd sa námietkou nezaoberal, pričom vo svojom vyjadrení v konaní

vedenom ústavným súdom s poukazom na niektoré ustanovenia zákona dospel k záveru, že

postup okresného súdu bol v súlade so zákonom.

I tu platí, že absencia stanoviska k uplatnenej námietke v uznesení najvyššieho súdu

nemôže byť ústavne konformným spôsobom nahradená doplnením argumentácie najvyšším

súdom v rámci konania vedeného ústavným súdom.

Nevykonanie dôkazu znaleckým posudkom

Sťažovateľ v dovolaní ďalej namietal, že znalecký posudok nebol vykonaný procesne

konformným spôsobom. Po vypracovaní znaleckého posudku sa uskutočnilo na okresnom

súde pojednávanie 15. októbra 2010, keď bolo rozhodnuté aj o veci samej, avšak dôkaz

znaleckým posudkom nebol vykonaný. Došlo totiž iba k oboznámeniu sa s obsahom spisu

a ku konštatovaniu, že jeho obsahom je aj znalecký posudok. Znalec navyše nebol napriek

zákonnej požiadavke vypočutý, pričom všeobecné súdy nijako neodôvodnili, prečo

k výsluchu nedošlo. Vzatie znaleckého posudku do základu rozhodnutia považoval

sťažovateľ za týchto podmienok v dovolaní za vadu majúcu za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Treba konštatovať, že na rozdiel od dovolacieho uznesenia, ktoré sa námietkou vôbec

nezaoberalo, najvyšší súd vo vyjadrení podanom ústavnému súdu uvádza, že znalecký

posudok bol vykonaný oboznámením sa s jeho obsahom, teda v súlade s ustanovením § 129

.

Ústavný súd poukazuje na svoje stanovisko k predchádzajúcej námietke.

Ignorovanie dohody o určení výšky sumy ušlého zisku

Okresný súd, ale ani krajský súd podľa sťažovateľa nevysvetlili, ako bolo

vyhodnotené dokazovanie v súvislosti so vzájomnou korešpondenciou medzi účastníkmi

konania, ale najmä „Zápisnica z rokovania zo dňa 21. 10. 1996“, ktorou došlo k dohode

o určení výšky sumy ušlého zisku ešte pred nariadením znaleckého dokazovania. V tejto

súvislosti nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil okresný súd, keď dospel k potrebe nariadiť

znalecké dokazovanie na určenie výšky ušlého zisku. Namietal tiež neakceptovanie

účastníkmi dohodnutej metodiky pre výpočet finančného vysporiadania podľa

odsúhlaseného vzorca a odmietnutie aplikovať všeobecný princíp, podľa ktorého pri

zmluvných formuláciách, ktoré možno rôzne vykladať, je spravodlivé vykladať ich

v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil.

Treba konštatovať, že ani s touto dovolacou námietkou sa najvyšší súd konkrétne

nevysporiadal a nezaujal k nej stanovisko ani vo vyjadrení ústavnému súdu.

Ďalšie námietky

Sťažovateľ v podanej sťažnosti uplatnil ešte ďalšie štyri námietky, ktoré neuplatnil

v dovolaní.

Predovšetkým tvrdil, že právoplatným rozsudkom mu bola uložená povinnosť

zaplatiť určitú sumu žalovanému, a to aj napriek tomu, že žalovaný započítal proti

pohľadávke sťažovateľa menej, než bola suma uplatnená sťažovateľom.

Ďalej namietal zmenu právneho posúdenia veci z vydania bezdôvodného obohatenia

na náhradu ušlého zisku (náhradu škody) v odvolacom konaní, na čo sťažovateľ nemal

možnosť reagovať.

Potom vytýkal, že ustálená výška ušlého zisku žalovaného je odlišná tak od sumy

vyplývajúcej zo znaleckého posudku, ako aj od sumy vyplývajúcej z dohody z 21. októbra

1996.

Napokon vyslovil nespokojnosť s tým, že žalovanému bola priznaná vyššia suma,

než aká by mu patrila, keby lízingová zmluva riadne dobehla.

Podľa názoru ústavného súdu spoločným menovateľom všetkých týchto štyroch

námietok je to, že hoci ich sťažovateľ uplatnil v konaní vedenom ústavným súdom,

v dovolacom konaní na ne nepoukazoval, a to aj napriek tomu, že aj tieto štyri námietky

považuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu za taký postup všeobecných súdov, ktorým

mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Inými slovami,

zo sťažnostných tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že tieto námietky vníma ako také, ktoré by

zakladali prípustnosť dovolania podľa .

V rozpore s tým však námietky v dovolaní neuplatnil.

V daných súvislostiach možno urobiť záver, že najvyšší súd v uvedenom smere

nijako nepochybil, pretože v rámci dovolacieho konania nemal dôvod reagovať na také

námietky, ktoré neboli v dovolaní uplatnené.

V závere je potrebné vysloviť, že popri nedoručení vyjadrenia žalovaného

sťažovateľovi (čo treba považovať za porušenie práva na rovnosť zbraní a na kontradiktórne

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako je to už konštatované) došlo k porušeniu

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj

nedostatočným odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu, a to čo sa týka námietok

konkrétne už uvedených (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety , ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. novembra 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

Stalo sa tak aj napriek tomu, že sťažovateľ sa zrušenia uznesenia najvyššieho súdu

a vrátenia veci na ďalšie konanie nedomáhal. Ústavný súd tak postupoval vzhľadom na už

citované zákonné ustanovenia ex officio.

Najvyšší súd bude v ďalšom viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

297,44 €. Ústavný súd považoval za možné priznať sumu 275,94 €, a to za dva úkony

právnych služieb v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 130,16 €, ako

aj režijný paušál dvakrát po 7,81 €. Vychádzal pritom z ustanovenia § 11 ods. 2 advokátskej

tarify (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014