Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 299/2013
PDF · 310.03 KB
No categories available
II. ÚS 299/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. V. J., zastúpeného
advokátom Mgr. B. G., pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 2 Obdo 33/2012 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 33/2012
p o r u š i l právo JUDr. V. J. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 33/2012
z 22. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 23. januára
2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. JUDr. V. J. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €
(slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta Mgr. B. G. do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 299/2013-18 z 29. mája 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. V. J.
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Obo 33/2012 (správne má byť
sp. zn. 2 Obdo 33/2012, ako to vyplynie z ďalšieho, pozn.).
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní zo 7. marca 2014
a najvyšší súd vo vyjadrení z 12. februára 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 25 Cb 107/1995-195 z 15. októbra 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa
o zaplatenie sumy 4 876,85 € s prísl. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Cob 18/2011-220 z 24. novembra 2011 bol rozsudok okresného súdu
potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 22. novembra 2012 bolo
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté.
Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorého prípustnosť
opieral o ustanovenie § 237 písm. f) a g) a § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
a dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku.
Pri podaní dovolania bol sťažovateľ presvedčený, že došlo k porušeniu jeho práva
na zákonného sudcu postupom okresného súdu pri zmene v osobe konajúceho sudcu.
Pôvodne konajúca JUDr. Szullová bola nahradená JUDr. Kolárovou, pričom sťažovateľovi
nebola zmena v osobe zákonného sudcu oznámená a rovnako ani dôvody takejto zmeny.
Pojednávanie konané na okresnom súde 15. októbra 2010 sa uskutočnilo možno po 10
rokoch, keď sťažovateľ už v podstate zabudol meno pôvodne konajúcej sudkyne
a nepamätal si ani na to, ako vyzerala. Skutočnosť, že došlo k zmene konajúcej sudkyne,
si uvedomil až pri ukončení pojednávania. Pritom novokonajúca sudkyňa skutočnosť zmeny
konajúceho sudcu ani nespomenula a neuviedla ani dôvody tejto zmeny. Tým došlo
k vylúčeniu práva účastníka konania vyjadriť sa k tejto zmene, vyjadriť sa k osobe
novokonajúcej sudkyne či možnosti namietať napríklad možnú predpojatosť sudkyne
predtým, ako rozhodla vo veci samej. Sťažovateľ si myslí, že ako účastník konania má
a mal právo na oznámenie skutočností o zmene osoby zákonného sudcu a na poskytnutie
práva k tejto skutočnosti sa vyjadriť, resp. práva na poučenie o možnosti podať námietku
zaujatosti.
V podanom dovolaní sťažovateľ poukázal na porušenie svojho práva ako účastníka
konania, keď mu postupom okresného súdu a krajského súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Ide o tieto námietky:
a) Okresný súd na pojednávaní 15. októbra 2010 mu ako účastníkovi konania
neumožnil (nevyzval ho) využiť právo na záverečné zhrnutie jeho návrhov a vyjadrenie sa
k dokazovaniu a k právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku. Jednoznačne to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní.
b) Okresný súd pristúpil k znaleckému dokazovaniu na preukázanie skutočnosti,
ktorá nebola medzi účastníkmi sporná. Totiž účastníci konania ešte 21. októbra 1996 dospeli
k dohode o výške zisku a túto aj písomne podchytili výslovne s tým, že nepovažujú za nutné
prizvať do konania súdneho znalca. Táto dohoda bola predložená okresnému súdu do spisu.
c) Okresný súd pristúpil k znaleckému dokazovaniu spôsobom, pri ktorom
sťažovateľ ako účastník konania nemal možnosť využiť svoje procesné práva súvisiace
s ustanovením znalca a vyjadriť sa k predmetu znaleckého dokazovania. Okresný súd
pochybil totiž nielen v tom, že zbytočne nariadil znalecké dokazovanie, ale aj vo svojom
postupe pri ustanovení znalca, a to spôsobom, ktorým sťažovateľovi odňal možnosť konať
pred súdom. Ustanovil ako znalca právnickú osobu bez splnenia požiadaviek vyplývajúcich
z ustanovenia § 127 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (má ísť o posúdenie skutočností,
na ktoré treba odborné znalosti, znalcom môže byť fyzická osoba zapísaná do zoznamu
znalcov, pričom v prípade ustanovenia právnickej osoby treba uviesť meno konkrétnej
fyzickej osoby, bez čoho účastník konania nemá možnosť vyjadriť sa k osobe znalca, resp.
namietať jeho prípadnú predpojatosť, k ustanoveniu znalca má dôjsť po predchádzajúcom
výsluchu účastníkov).
d) Okresný súd do základu svojho rozhodnutia vo veci samej vzal dôkaz – znalecký
posudok, ktorý procesne konformným a relevantným spôsobom nebol vykonaný. Hoci
znalecký posudok vypracovaný v tomto konaní pravdepodobne spĺňa požiadavky dôkazu,
nebol na pojednávaní vykonaný ako dôkaz, a preto ani nemohol byť použitý a využitý ako
dôkaz. Jediné pojednávanie okresného súdu nasledujúce po vypracovaní znaleckého
posudku sa uskutočnilo 15. októbra 2010, keď bolo rozhodnuté aj o veci samej. Dôkaz
znaleckým posudkom však vykonaný nebol. Došlo totiž iba k oboznámeniu sa s obsahom
spisu a ku konštatovaniu, že jeho obsahom je aj znalecký posudok. Okresný súd sa náležite
nevysporiadal ani so zákonnou požiadavkou na výsluch znalca, nijako totiž neodôvodnil,
prečo k výsluchu nedošlo. V tejto časti preto rozsudok trpí vadou odôvodnenia.
e) Okresný súd, ale ani krajský súd svoje rozsudky riadne neodôvodnili. Z rozsudku
okresného súdu nie je zrejmé, ako bolo vyhodnotené vykonané dokazovanie, a to
predovšetkým vzájomná korešpondencia medzi účastníkmi, ale najmä „Zápisnica
z rokovania zo dňa 21. 10. 1996“, ktorou došlo k dohode o určení výšky sumy ušlého zisku
ešte pred nariadením znaleckého dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie
je vôbec zrejmé napríklad to, akými úvahami sa riadil pri potrebe nariadenia znaleckého
dokazovania na určenie výšky ušlého zisku, prečo odmietol účastníkmi dohodnutú metodiku
na výpočet finančného vysporiadania a prečo odmietol sťažovateľov návrh na aplikovanie
tzv. všeobecného princípu, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré
možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich do
zmluvy vložil. Naopak, absentuje odôvodnenie, prečo sa pri rozhodovaní aplikoval skôr
opak tohto princípu. Keďže krajský súd tieto vady odôvodnenia rozsudku okresného súdu
neodstránil, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.
f) Krajský súd sa nevysporiadal so všetkými právne relevantnými odvolacími
námietkami sťažovateľa. V odôvodnení rozsudku zhrnul sťažovateľove námietky do štyroch
riadkov takto: „V odvolaní uviedol, že zastáva názor, že prvostupňový súd sa riadne
nevysporiadal s gramatickým znením ustanovenia článku XIII. ods. 2 Všeobecných
podmienok finančného leasingu, ktoré zakotvuje riešenie ušlého zisku a nevysporiadal ani
s otázkou určenia výšky ušlého zisku.“ Ďalšie skutočnosti uvádzané v odvolaní i ďalšie
odvolacie dôvody nielenže neuviedol, ale sa s nimi v rámci odvolacieho konania ani
nezaoberal a nezaujal k nim žiadne stanovisko. Pritom išlo o odvolacie námietky, ktoré
okresný súd neriešil a ani k nim nezaujal právne či skutkové závery, i keď ich riešiť mal.
Takýto postup treba hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom.
Všetky tvrdenia a dôvody, z ktorých sťažovateľ odvodzoval záver, že mu bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, zhrnul najvyšší súd do jedného odseku
odôvodnenia svojho rozsudku, podľa ktorého „Dovolateľ vidí odňatie možnosti konať pred
súdom, podľa § 237 písm. f) O. s. p. v tom, že pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa
neobsahovalo vyhodnotenie všetkých dôkazov predložených v konaní, tak mal odvolací súd
takéto rozhodnutie doplniť. Odôvodnenie písomného vyhodnotenia rozhodnutia odvolacieho
súdu preto považuje za nepreskúmateľné, resp. za nedostatočné.“. Jednoduchá konfrontácia
tohto zhrnutia s obsahom podaného dovolania nesporne preukazuje niečo iné.
Okresný súd zaviazal sťažovateľa ako žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 3 713,38 €
z titulu bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu. Pritom z odôvodnenia
rozsudku vyplýva, že žalovaný uplatnil nárok ako obranu v zmysle § 98 Občianskeho
súdneho poriadku, keďže výška jeho nároku nepresiahla sumu požadovanú sťažovateľom.
Nárok sťažovateľa nebol preukázaný, preto bol zamietnutý a sťažovateľ bol zaviazaný
zaplatiť žalovanému ním požadovanú istinu s príslušenstvom. V skutočnosti prejav
žalovaného podľa § 98 Občianskeho súdneho poriadku bol započítacím prejavom, ktorý
uplatnil svoju pohľadávku na započítanie voči pohľadávke sťažovateľa. Ak takýto prejav
bol podľa jeho kvalifikácie okresným súdom žalovaným urobený, potom to súčasne musí
znamenať, že žalovaný uznal sťažovateľovu pohľadávku, ktorá bola predmetom podanej
žaloby. Nezodpovedaná zostala preto otázka, prečo bola sťažovateľovi uložená povinnosť
zaplatiť ešte niečo žalovanému, ak tento započítal proti pohľadávke sťažovateľa menej, ako
bola suma uplatnená sťažovateľom. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu v tejto časti
treba hodnotiť ako zmätočné a nepreskúmateľné.
Možno iba predpokladať, že okresný súd priznal žalovanému nárok z titulu
bezdôvodného obohatenia, pretože práve týmto titulom si žalovaný nárok uplatnil. Naproti
tomu však podľa rozsudku krajského súdu nárok žalovaného je ušlým ziskom, teda
náhradou škody. Ide teda o odlišné právne posúdenie nároku žalovaného okresným súdom
a krajským súdom. Na toto odlišné právne posúdenie veci nebol sťažovateľ ako účastník
konania krajským súdom upozornený a nemal možnosť sa k tomuto odlišnému právnemu
posúdeniu veci vyjadriť, čím mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred
súdom.
Krajský súd ustálil výšku ušlého zisku žalovaného na 3 713,38 €, pričom táto suma je
odlišná nielen od sumy uvedenej v znaleckom posudku, ale aj od dohody účastníkov
z 21. októbra 1996. Z tohto pohľadu je odôvodnenie rozsudku krajského súdu
nepreskúmateľné.
K svojmu záveru o nedôvodnosti odvolania dospel krajský súd aj na základe
vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa. Bolo povinnosťou krajského súdu takéto
vyjadrenie sťažovateľovi doručiť, lebo inak by došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať
pred súdom.
Rovnako treba považovať za odňatie práva konať pred súdom nezrozumiteľné
a zmätočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, podľa ktorého je irelevantná námietka
sťažovateľa o neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu v dôsledku zrejmej chyby
v písaní. Podľa krajského súdu dvojstrannú zmluvu vyhotovenú v písomnej forme, ktorá
bola riadne podpísaná oboma zmluvnými stranami, nemožno ako právny úkon
spochybňovať a určiť za neplatný. Tento právny názor však nemá oporu v hmotnom práve.
Podpisy účastníkov zmluvy sú nesporne podstatnou náležitosťou na určenie platnosti
právneho úkonu, ale nie jedinou.
Obdobne treba kvalifikovať aj skutočnosť, že krajský súd vôbec nereagoval
na matematické výpočty sťažovateľa, ktorými preukazoval, že žalovanému bola priznaná
vyššia suma, než by mu patrila v prípade, keby zmluva riadne dobehla.
Pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ namietal neplatnosť právnych
úkonov iba v odvolaní, keďže dovtedy platnosť týchto právnych úkonov nebola sporná,
treba uviesť, že sťažovateľ skôr neplatnosť právnych úkonov namietať nemohol.
Na predposlednom pojednávaní okresného súdu v roku 1996 bola účastníkom daná
možnosť ustáliť výšku ušlého zisku dohodou, čo sa aj stalo. Potom bez pojednávania
nasledovalo ustanovenie znalca, vypracovanie znaleckého posudku a nariadenie posledného
pojednávania konaného 15. októbra 2010, pričom na tomto pojednávaní bola sťažovateľovi
odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného článku dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
25 Cb 107/1995, krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 18/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn.
Z vyjadrenia predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v zastúpení
predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-37 (Nobs 67/2013) z 12. februára 2014
doručeného ústavnému súdu 20. februára 2014 vyplýva, že k porušeniu označených práv
sťažovateľa nedošlo. Najvyšší súd predovšetkým dáva do pozornosti, že dovolacie
uznesenie najvyššieho súdu z 22. novembra 2012 bolo označené nesprávnou spisovou
značkou 2 Obo 33/2012 (ku chybe došlo pri opise tohto uznesenia), pretože správne ide
o spisovú značku 2 Obdo 33/2012. Z tohto dôvodu bolo rozhodnuté aj o oprave tejto chyby.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej došlo k porušeniu jeho práva tým,
že mu neboli oznámené skutočnosti o zmene v osobe zákonného sudcu, v dôsledku čoho sa
nemohol k tejto skutočnosti vyjadriť, prípadne podať námietku zaujatosti novokonajúceho
sudcu, treba uviesť, že žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ale ani iného
právneho predpisu nestanovuje súdu povinnosť oznamovať zmenu zákonného sudcu.
Účastník sa môže o osobe zákonného sudcu dozvedieť z rozvrhu práce uverejneného
na stránkach jednotlivých súdov, ministerstva spravodlivosti, prípadne dopytom
na konkrétnom súde, resp. v danom prípade najneskôr z písomného predvolania sťažovateľa
na pojednávanie, kde je uvedené meno konajúceho sudcu. Znamená to tiež, že účastník
konania od doručenia predvolania do samotného pojednávania má dostatočný priestor na
uplatnenie prípadnej námietky zaujatosti konajúceho sudcu.
Pokiaľ sťažovateľ namietal, že dovolací súd sa nevyjadril k tomu, že sťažovateľovi
nebolo umožnené záverečné zhrnutie návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej
stránke veci v konaní vedenom okresným súdom, nie je možné sa k tejto otázke vyjadriť,
lebo najvyšší súd bez poskytnutia komplexného spisového materiálu nevie, či obsahom
dovolania sťažovateľa bola aj táto námietka. Z obsahu dovolacieho rozhodnutia takáto
námietka sťažovateľa nevyplýva.
K namietanému chybnému postupu pri ustanovení znalca treba uviesť, že tento nebol
v rozpore s ustanoveniami § 120 ods. 1, § 122 ods. 1, § 127 ods. 1 a § 129 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Nie je teda v rozpore so zákonom, ak okresný súd rozhodne
o ustanovení znalca, aj keď je toto rozhodnutie v rozpore s predstavou účastníka o potrebe
takéhoto postupu. Takýto postup je totiž na úvahe súdu. To isté platí aj v súvislosti
s uložením povinnosti znalcovi vypracovať znalecký posudok v písomnej forme. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že dôkaz znaleckým posudkom bol vykonaný v súlade s ustanovením
§ 129 Občianskeho súdneho poriadku, a to oboznámením sa s jeho obsahom.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa riadneho odôvodnenia
rozsudkov okresného súdu a krajského súdu najvyšší súd poukazuje na obsah dovolacieho
rozhodnutia.
Z repliky sťažovateľa zo 7. marca 2014 doručenej ústavnému súdu 12. marca 2014
(je podpísaná priamo sťažovateľom, nie teda jeho právnym zástupcom) vyplýva, že
vyjadrenie najvyššieho súdu hodnotí ako účelové bez opory v skutkovom stave
a vo vykonanom dokazovaní. Znalecké dokazovanie (ak ho možno vôbec za také
považovať) bolo vykonané postupom, ktorý je v rozpore s platnou právnou úpravou. Postup
okresného súdu predchádzajúci ustanoveniu znalca bol v rozpore s ustanovením § 127
Občianskeho súdneho poriadku, a nie s predstavou sťažovateľa. Dikcia ustanovenia § 127
ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej súd ustanoví znalca až po
vypočutí účastníkov, nebola dodržaná, čo treba považovať za nesporné. Rovnako je
nesporné, že znalecký posudok nebol nikdy predmetom dokazovania spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Napokon je
nesporné aj to, že okresný súd nikdy riadne neuviedol dôvody, pre ktoré upustil od výsluchu
znalca. Z obsahu zápisnice o pojednávaní z 15. októbra 2010 (na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku okresného súdu) je rovnako nesporné, že okresný súd neumožnil sťažovateľovi
využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej
stránke veci. Túto skutočnosť treba považovať za dovolací dôvod, pričom je povinnosťou
dovolacieho súdu skúmať aj z úradnej povinnosti, či vo veci nie je daný niektorý z dôvodov
dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Z osobitného podania právneho zástupcu sťažovateľa z 19. marca 2014 doručeného
ústavnému súdu 20. marca 2014 označeného ako doplnenie vyjadrenia vyplýva, že požaduje
náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za dva úkony právnych služieb po 141,09 €
[§ 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“) pri hodnote
sporu 3 696,11 €], ako aj za 2 režijné paušály po 7,63 €, teda celkom 297,44 €.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 299/2013-18 z 29. mája 2013,
vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj žalovanému s tým, aby sa aj on mohol
vo veci samej vyjadriť, keďže by mohol byť dotknutý vo svojich právach rozhodnutím
ústavného súdu. Žalovaný možnosť vyjadriť sa nevyužil.
II.
Z dovolania sťažovateľa z 10. augusta 2012 vyplýva, že z obsahového hľadiska sa
v ňom namietajú rovnaké skutočnosti, resp. okolnosti, ako v sťažnosti podanej ústavnému
súdu. Výnimku tvoria štyri námietky, a to jednak skutočnosť, že sťažovateľovi bola uložená
povinnosť zaplatiť ešte niečo žalovanému, hoci tento započítal proti pohľadávke
sťažovateľa menej, ako bola suma uplatnená sťažovateľom (1), ďalej zmena právneho
posúdenia veci z vydania bezdôvodného obohatenia na náhradu škody v odvolacom konaní,
na čo sťažovateľ nemal možnosť reagovať (2), potom skutočnosť, že ustálená výška ušlého
zisku žalovaného je odlišná tak od sumy vyplývajúcej zo znaleckého posudku, ako aj od
sumy vyplývajúcej z dohody z 21. októbra 1996, (3) a napokon to, že žalovanému bola
priznaná suma vyššia, než akú by dostal, keby lízingová zmluva riadne dobehla (4). Tieto
štyri námietky v dovolaní uvedené nie sú. Ďalej je podstatné, že niektoré námietky, ktoré sú
v sťažnosti podanej ústavnému súdu považované za postup, ktorým bola sťažovateľovi
odňatá možnosť konať vo veci, sú v dovolaní vyhodnotené ako vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 22. novembra 2012 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k.
1 Cob 18/2011-220 z 24. novembra 2011.
Podľa názoru najvyššieho súdu vo vzťahu k tvrdeniu, že okresný súd bol nesprávne
obsadený, keďže vo veci nekonal zákonný sudca (čím zároveň mala byť sťažovateľovi aj
odňatá možnosť konať pred súdom), bolo treba dospieť k záveru, že sudkyňa
Mgr. Kollárová bola v zmysle príslušného rozvrhu práce zákonnou sudkyňou, a preto
prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.
Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že pokiaľ rozhodnutie
okresného súdu neobsahovalo vyhodnotenie všetkých dôkazov predložených v konaní, tak
mal krajský súd takéto rozhodnutie doplniť. Odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozhodnutia krajského súdu preto považuje za nepreskúmateľné, resp. nedostatočné.
Ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je odvolaciemu súdu daná
možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Táto možnosť je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Ak sa odvolací súd čo i len
čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného
odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto
doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať
v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého
stupňa. Odvolací súd musí, prirodzene, odpovedať na podstatné a právne významné dôvody
odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie
dôvody.
Rozhodnutia súdov nižších stupňov v danej veci zodpovedajú už uvedeným
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Krajský súd uviedol, že lízingová
zmluva a jej všeobecné podmienky boli riadne podpísané oboma zmluvnými stranami,
a teda tento právny úkon nemožno spochybňovať a určiť za neplatný. Všeobecné
podmienky upravujú právo na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu tak, že
prenajímateľ je oprávnený požadovať ju tak a za tých istých podmienok, ako keby lízingová
zmluva riadne prebehla a bola riadne ukončená. Preto námietka sťažovateľa, že krajský súd
a okresný súd neuviedli, ako vyhodnotili všeobecné podmienky lízingovej zmluvy, je
neopodstatnená.
Za porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
jeho rozhodnutia.
Sťažovateľ v dovolaní napokon namieta aj to, že v prípade, ak k svojmu záveru
dospel krajský súd aj na základe vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, mal také
vyjadrenie sťažovateľovi doručiť. Z obsahu spisu treba považovať za preukázané, že
vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa nebolo sťažovateľovi doručené. V tomto
vyjadrení žalovaný odcitoval čl. XIII. ods. 1 a 2 Všeobecných podmienok lízingovej
zmluvy. Ďalej uviedol, že lízingovú zmluvu vrátane jej všeobecných podmienok považuje
za platný právny úkon. Napokon poukázal na závery znaleckého dokazovania, ktoré bolo
vykonané nestranným súdom určeným znalcom. Z pohľadu najvyššieho súdu treba
konštatovať, že krajský súd vychádzal z obsahu spisu a dokazovania pred okresným súdom.
Krajský súd síce poukázal v odôvodnení svojho rozsudku na vyjadrenie žalovaného
k podanému odvolaniu sťažovateľa, avšak nie je možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že
toto vyjadrenie žalovaného bral krajský súd za základ svojho rozhodovania, podľa ktorého
odvolanie sťažovateľa je nedôvodné. K tomu treba dodať, že na obsah čl. XIII. ods. 1 a 2
Všeobecných podmienok lízingovej zmluvy žalovaný poukazuje počas celého konania.
Neplatnosť právnych úkonov namietol sťažovateľ iba v podanom odvolaní, dovtedy to
sporné nebolo. Sťažovateľ v podanom odvolaní nenamietol ako odvolací dôvod skutočnosti
uvedené v § 205a Občianskeho súdneho poriadku, hoci bol riadne poučený podľa § 120
ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Z toho je zrejmé, že v odvolacom konaní nebola
porušená zásada kontradiktórnosti konania tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať
stanovisko k písomnému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sťažovateľa.
Z opravného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 23. januára 2014,
ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bolo opravené uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 22. novembra 2012 v časti označenia spisovej značky na prvej
strane vyhotoveného rozhodnutia tak, že správne označenie spisovej značky je
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ v podanom dovolaní
tvrdil, že postupom okresného súdu a krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Podľa sťažovateľa malo k tomu dôjsť viacerými postupmi.
Nedoručenie vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi
Sťažovateľ namieta, že krajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti jeho odvolania aj
na základe vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa. Za tohto stavu bolo
povinnosťou krajského súdu takéto vyjadrenie sťažovateľovi doručiť, lebo inak by došlo
k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.
Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného v dovolacom uznesení z obsahu spisu je
preukázané, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa nebolo sťažovateľovi
doručené. Krajský súd síce poukázal na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa,
avšak nie je možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že toto vyjadrenie žalovaného bral do
základu svojho záveru o nedôvodnosti odvolania sťažovateľa. K tomu z pohľadu
najvyššieho súdu treba dodať, že argumentáciu uvedenú vo vyjadrení uplatňoval žalovaný
počas celého konania. Neplatnosť právnych úkonov namietol sťažovateľ iba v odvolaní,
dovtedy to sporné nebolo. Sťažovateľ neuplatňoval ako odvolací dôvod skutočnosti uvedené
v § 205a Občianskeho súdneho poriadku. Z toho je zrejmé, že v odvolacom konaní nebola
porušená zásada kontradiktórnosti konania nedoručením vyjadrenia žalovaného
sťažovateľovi.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
princíp rovnosti zbraní ako jeden z prvkov širšieho princípu spravodlivého konania
vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná primeraná možnosť predniesť svoj prípad za
podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane. Okrem tejto
požiadavky zahŕňa koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie,
podľa ktorého účastníci musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými
na to, aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených
dôkazoch a stanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu.
Napokon je podstatné, že konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je
iba málo dôležitý, pretože je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú
k dokumentu vyjadrovať. Výnimkou je iba situácia, keď by udelenie takýchto práv
a možností nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol
predmetom diskusie (napr. Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike,
I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012).
Spomínanou výnimkou by mohla byť napr. situácia, keby dovolanie bolo odmietnuté
ako oneskorene podané, teda najvyšší súd by sa meritom dovolania vôbec nezaoberal
Treba považovať za nesporné, že žalovaný podal na odvolanie sťažovateľa
vyjadrenie, ktoré nebolo sťažovateľovi okresným súdom, ale ani krajským súdom doručené.
Z citovaného zásadného právneho názoru ESĽP celkom nepochybne vyplýva, že
nedoručením vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi došlo k zásahu do práva sťažovateľa na
kontradiktórne konanie a na zachovanie princípu rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Pre posúdenie tejto otázky sa nejaví ako podstatné, či podľa názoru najvyššieho
súdu obsahovalo vyjadrenie žalovaného niečo nové, resp. bolo iba opakovaním stanovísk už
predtým prednášaných, a či sa pre meritórne posúdenie veci javil obsah vyjadrenia ako
relevantný, resp. významný. Bolo totiž vecou sťažovateľa, ako by sa postavil k tvrdeniam
žalovaného uvedeným v jeho vyjadrení na odvolanie.
Možno konštatovať, že už dosiaľ uvedenými skutočnosťami došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s právom na rovnosť zbraní a na
kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Neinformovanie sťažovateľa o zmene v osobe zákonného sudcu a o dôvode tejto
zmeny
Sťažovateľ v dovolaní jednak namietal, že na okresnom súde nekonal zákonný sudca,
ale aj to, že okresný súd sťažovateľa neupozornil na zmenu v osobe zákonného sudcu, ale
ani na dôvod tejto zmeny, čím ho pripravil o právo vyjadriť sa k zmene v osobe zákonného
sudcu, resp. vyjadriť sa k osobe novokonajúcej sudkyne, vrátane prípadnej námietky jej
zaujatosti.
Najvyšší súd v dovolacom uznesení konštatoval, že vo veci konala zákonná sudkyňa,
no k ďalšej časti námietky (neinformovaní sťažovateľa o zmene v osobe zákonného sudcu)
nezaujal žiadne stanovisko. Vo vyjadrení ústavnému súdu najvyšší súd uvádza, že okresný
súd nebol povinný sťažovateľa informovať, pričom tento mal všetky možnosti zisťovania, či
vo veci koná zákonný sudca.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa
nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, II. ÚS 67/2013).
Podľa názoru ústavného súdu nároky kladené na odôvodnenie dovolacieho
rozhodnutia najvyššieho súdu v prípadoch dovolania, prípustnosť ktorého sa opiera
o ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku, treba vykladať tak, že v odôvodnení
rozhodnutia je nevyhnutné zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeným okolnostiam
zakladajúcim podľa názoru dovolateľa prípustnosť dovolania. Bez vysporiadania sa
so všetkými tvrdenými okolnosťami nemôže byť v takomto prípade splnená požiadavka,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná špecifická odpoveď na každý argument významný
pre rozhodnutie.
Uvedený zásadný záver je navyše zvýraznený tým, že v prípadoch dovolania
prípustného podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku je prípustnosť dovolania vlastne
totožná s odôvodnením dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237. Prípustnosť dovolania a odôvodnenie dovolania v prípadoch dovolania
podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku teda splývajú. Za ďalší argument treba
považovať to, že na vady konania uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku je
dovolací súd povinný prihliadať ex officio, teda bez ohľadu na to, či boli takéto vady
v dovolaní uplatnené (§ 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Ak je dovolací súd
povinný na takéto vady prihliadať z moci úradnej, potom a fortiori je jeho povinnosťou
prihliadať na ne (vysporiadať sa s nimi) na základe námietky účastníka konania.
Možno konštatovať, že druhá časť námietky sťažovateľa ušla pozornosti najvyššieho
súdu, pričom dodatočná argumentácia v konaní vedenom ústavným súdom nemôže
z ústavnoprávneho pohľadu postačovať, keďže nejde o názor dovolacieho senátu vyslovený
v rámci kontradiktórneho dovolacieho konania (II. ÚS 427/2013).
Neumožnenie využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a na vyjadrenie sa
k dokazovaniu a právnej stránke veci
Sťažovateľ tvrdí, že na pojednávaní okresného súdu 15. októbra 2010 mu nebolo
umožnené (nebol vyzvaný) využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a vyjadrenie sa
k dokazovaniu a právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
S tým súvisí aj tvrdenie, podľa ktorého sťažovateľ neplatnosť právnych úkonov nemohol
namietať skôr ako v odvolacom konaní, pretože na predposlednom pojednávaní okresného
súdu dostali účastníci možnosť ustáliť výšku ušlého zisku dohodou, potom bez
pojednávania nasledovalo ustanovenie znalca, podanie znaleckého posudku a posledné
pojednávanie, na ktorom bola sťažovateľovi odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutkovým
a právnym otázkam.
Dovolacie uznesenie sa touto námietkou nijako nezaoberá a najvyšší súd vo svojom
stanovisku v konaní vedenom ústavným súdom sa k nej nevedel vyjadriť, keďže nemal
k dispozícii spis.
I tu treba dospieť k záveru, že najvyšší súd sa uplatnenou dovolacou námietkou
nezaoberal.
Vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola
medzi účastníkmi sporná
Okresný súd vykonal znalecké dokazovanie na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola
medzi účastníkmi sporná, pretože títo ešte 21. októbra 1996 dospeli k písomnej dohode
o výške zisku, a to výslovne s tým, že nepovažujú za nutné prizvať do konania súdneho
znalca.
Ani s touto námietkou sa najvyšší súd nevysporiadal. Nezaujal k nej stanovisko ani
vo vyjadrení podanom ústavnému súdu.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné poznamenať, že predovšetkým bolo vhodné
zaujať stanovisko k tej zásadnej otázke, či tvrdené pochybenie spadá do skutkovej podstaty
odňatia možnosti konať pred súdom.
Nesprávny postup pri ustanovení znalca
Pochybenie okresného súdu nespočívalo podľa sťažovateľa len v zbytočnosti
nariadenia znaleckého dokazovania, ale aj v postupe pri ustanovení znalca, ktorým mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Za znalca totiž bola ustanovená právnická osoba bez
splnenia požiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 127 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (absentovalo meno konkrétnej fyzickej osoby, ktorá by mala posudok podať, čím
sťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k osobe znalca, ale tiež k ustanoveniu znalca došlo
bez predchádzajúceho výsluchu účastníkov). Tento postup sťažovateľ označil v dovolaní tak
za vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj za odňatie
možnosti konať pred súdom.
Najvyšší súd sa námietkou nezaoberal, pričom vo svojom vyjadrení v konaní
vedenom ústavným súdom s poukazom na niektoré ustanovenia zákona dospel k záveru, že
postup okresného súdu bol v súlade so zákonom.
I tu platí, že absencia stanoviska k uplatnenej námietke v uznesení najvyššieho súdu
nemôže byť ústavne konformným spôsobom nahradená doplnením argumentácie najvyšším
súdom v rámci konania vedeného ústavným súdom.
Nevykonanie dôkazu znaleckým posudkom
Sťažovateľ v dovolaní ďalej namietal, že znalecký posudok nebol vykonaný procesne
konformným spôsobom. Po vypracovaní znaleckého posudku sa uskutočnilo na okresnom
súde pojednávanie 15. októbra 2010, keď bolo rozhodnuté aj o veci samej, avšak dôkaz
znaleckým posudkom nebol vykonaný. Došlo totiž iba k oboznámeniu sa s obsahom spisu
a ku konštatovaniu, že jeho obsahom je aj znalecký posudok. Znalec navyše nebol napriek
zákonnej požiadavke vypočutý, pričom všeobecné súdy nijako neodôvodnili, prečo
k výsluchu nedošlo. Vzatie znaleckého posudku do základu rozhodnutia považoval
sťažovateľ za týchto podmienok v dovolaní za vadu majúcu za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Treba konštatovať, že na rozdiel od dovolacieho uznesenia, ktoré sa námietkou vôbec
nezaoberalo, najvyšší súd vo vyjadrení podanom ústavnému súdu uvádza, že znalecký
posudok bol vykonaný oboznámením sa s jeho obsahom, teda v súlade s ustanovením § 129
Ústavný súd poukazuje na svoje stanovisko k predchádzajúcej námietke.
Ignorovanie dohody o určení výšky sumy ušlého zisku
Okresný súd, ale ani krajský súd podľa sťažovateľa nevysvetlili, ako bolo
vyhodnotené dokazovanie v súvislosti so vzájomnou korešpondenciou medzi účastníkmi
konania, ale najmä „Zápisnica z rokovania zo dňa 21. 10. 1996“, ktorou došlo k dohode
o určení výšky sumy ušlého zisku ešte pred nariadením znaleckého dokazovania. V tejto
súvislosti nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil okresný súd, keď dospel k potrebe nariadiť
znalecké dokazovanie na určenie výšky ušlého zisku. Namietal tiež neakceptovanie
účastníkmi dohodnutej metodiky pre výpočet finančného vysporiadania podľa
odsúhlaseného vzorca a odmietnutie aplikovať všeobecný princíp, podľa ktorého pri
zmluvných formuláciách, ktoré možno rôzne vykladať, je spravodlivé vykladať ich
v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil.
Treba konštatovať, že ani s touto dovolacou námietkou sa najvyšší súd konkrétne
nevysporiadal a nezaujal k nej stanovisko ani vo vyjadrení ústavnému súdu.
Ďalšie námietky
Sťažovateľ v podanej sťažnosti uplatnil ešte ďalšie štyri námietky, ktoré neuplatnil
v dovolaní.
Predovšetkým tvrdil, že právoplatným rozsudkom mu bola uložená povinnosť
zaplatiť určitú sumu žalovanému, a to aj napriek tomu, že žalovaný započítal proti
pohľadávke sťažovateľa menej, než bola suma uplatnená sťažovateľom.
Ďalej namietal zmenu právneho posúdenia veci z vydania bezdôvodného obohatenia
na náhradu ušlého zisku (náhradu škody) v odvolacom konaní, na čo sťažovateľ nemal
možnosť reagovať.
Potom vytýkal, že ustálená výška ušlého zisku žalovaného je odlišná tak od sumy
vyplývajúcej zo znaleckého posudku, ako aj od sumy vyplývajúcej z dohody z 21. októbra
1996.
Napokon vyslovil nespokojnosť s tým, že žalovanému bola priznaná vyššia suma,
než aká by mu patrila, keby lízingová zmluva riadne dobehla.
Podľa názoru ústavného súdu spoločným menovateľom všetkých týchto štyroch
námietok je to, že hoci ich sťažovateľ uplatnil v konaní vedenom ústavným súdom,
v dovolacom konaní na ne nepoukazoval, a to aj napriek tomu, že aj tieto štyri námietky
považuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu za taký postup všeobecných súdov, ktorým
mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Inými slovami,
zo sťažnostných tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že tieto námietky vníma ako také, ktoré by
zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
V rozpore s tým však námietky v dovolaní neuplatnil.
V daných súvislostiach možno urobiť záver, že najvyšší súd v uvedenom smere
nijako nepochybil, pretože v rámci dovolacieho konania nemal dôvod reagovať na také
námietky, ktoré neboli v dovolaní uplatnené.
V závere je potrebné vysloviť, že popri nedoručení vyjadrenia žalovaného
sťažovateľovi (čo treba považovať za porušenie práva na rovnosť zbraní a na kontradiktórne
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako je to už konštatované) došlo k porušeniu
práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj
nedostatočným odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu, a to čo sa týka námietok
konkrétne už uvedených (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 22. novembra 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
Stalo sa tak aj napriek tomu, že sťažovateľ sa zrušenia uznesenia najvyššieho súdu
a vrátenia veci na ďalšie konanie nedomáhal. Ústavný súd tak postupoval vzhľadom na už
citované zákonné ustanovenia ex officio.
Najvyšší súd bude v ďalšom viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu.
Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
297,44 €. Ústavný súd považoval za možné priznať sumu 275,94 €, a to za dva úkony
právnych služieb v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 130,16 €, ako
aj režijný paušál dvakrát po 7,81 €. Vychádzal pritom z ustanovenia § 11 ods. 2 advokátskej
tarify (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014