Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 427/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Matúša Boľoša, správcu

konkurznej podstaty úpadcu I. N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou TAGAJ s. r. o.,

SNP 38, Badín, pre namietané porušenie a ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo JUDr. Matúša Boľoša – správcu konkurznej podstaty úpadcu

I. N., na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 27. marca 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. Matúšovi Boľošovi – správcovi konkurznej podstaty úpadcu I. N.,

p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,14 € (slovom

tristotridsaťjeden eur a štrnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej Bystrici

p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie TAGAJ s. r. o., SNP 38, Badín,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-17 z 12. septembra 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

JUDr. Matúša Boľoša, Horná 23, Banská Bystrica, správcu konkurznej podstaty úpadcu

I. N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom

Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 20. novembra

2013 a krajský súd vo vyjadrení z 30. októbra 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -35 zo 7. júna 2010 bol na majetok I. N. (ďalej len

„úpadca“) vyhlásený konkurz. Sťažovateľ v rámci svojej činnosti správcu v konkurznom

konaní vedenom na majetok úpadcu zistil, že úpadca bol vlastníkom pozemkových

nehnuteľností, ako aj stavby (rodinného domu) ležiacich v kat. území P. Na základe zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke z 10. novembra 2003

a s dodatkom č. 1 z 11. marca 2005 malo byť úpadcovi a jeho manželke v postavení

dlžníkov zo strany manželov M. (ďalej len „veritelia“) v postavení veriteľov poskytnuté

peňažné plnenie v celkovej výške 24 895,44 € (750 000 Sk), v dôsledku čoho mal úpadcovi

a jeho manželke vzniknúť záväzok spoločne a nerozdielne toto peňažné plnenie veriteľom

v dohodnutej dobe vrátiť. Pôvodná výška pôžičky bola 11 617,88 € (350 000 Sk), pričom

dodatkom č. 1 došlo k navýšeniu pôžičky. Zmluva obsahovala dojednanie o zabezpečení

záväzku formou zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva úpadcu s manželkou

k nehnuteľnostiam do bezpodielového spoluvlastníctva veriteľov. Vklad vlastníckeho práva

bol povolený 16. augusta 2004.

Zmluvou zo 7. decembra 2007 veritelia predali nehnuteľnosti svojej dcére P. N.

(ďalej len „žalobkyňa“).

Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty 5. mája 2011 zapísal do súpisu majetku

podstát úpadcu tieto nehnuteľnosti s poznámkou o spornosti vlastníctva úpadcu k nim.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -127 z 3. mája 2012 na základe

návrhu žalobkyne boli nehnuteľnosti vylúčené zo súpisu majetku úpadcu. Rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2013 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. mája 2013.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa konštatuje, že sa stotožnil so závermi

rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 15. októbra 2008

a síce, že jedným z podstatných rozdielov medzi platnou zmluvou o zabezpečovacom

prevode práva a neplatnou dohodou o prepadnom zálohu je okamih, keď dochádza

k prevodu práva na veriteľa. Zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode sa nositeľom práva

stáva podmienene veriteľ a splnenie záväzku dlžníkom má za následok obnovenie jeho

práva, v prípade prepadného zálohu zostáva právo aj po uzavretí zmluvy zachované

dlžníkovi a okamih, kedy má bez ďalšieho dôjsť k prevodu práva na veriteľa, je okamih

omeškania dlžníka so splnením záväzku. V danej veci nemá podľa názoru okresného súdu

dohoda charakter dohody o prepadnom zálohu. Práve naopak, došlo k uzavretiu dohody

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a táto skutočnosť má vyplývať aj z čl. IV

ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2013. Konštatuje sa tam totiž, že trvanie zabezpečovacieho

prevodu je dočasné a je podmienené splatením poskytnutej pôžičky, pričom zabezpečovací

prevod zaniká zánikom zabezpečovaného záväzku. Podľa názoru okresného súdu bol

zabezpečovací prevod dočasný, pričom obsahoval rozväzovaciu podmienku zániku

zabezpečovacieho prevodu.

Rozsudok krajského súdu nie je dostatočne odôvodnený, resp. nie je odôvodnený

vôbec, keďže sa obmedzil takmer výlučne na konštatovanie, že zmluva je platná, svojím

obsahom a účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho a neprieči sa dobrým mravom, je

dostatočne určitá a nevyvoláva neistotu v obsahu práv a povinností v prípade, že dlžníci

svoj záväzok uspokojiť zabezpečenú pohľadávku nesplnia. Hoci to nie je výslovne uvedené,

krajský súd pravdepodobne vychádzal z ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu.

Pritom bolo jeho povinnosťou vysporiadať sa so všetkými právnymi a skutkovými

námietkami uvedenými v odvolaní, ktoré možno považovať za rozhodujúce, teda za také,

ktoré by za predpokladu validity bez ďalšieho samy osebe alebo v spojení s inými dôvodmi

spôsobili alebo aspoň mohli spôsobiť úspech odvolateľa v spore. Odôvodnenie rozsudku

krajského súdu je zjavne nepostačujúce, lebo krajský súd len prijal názor okresného súdu,

a to bez toho, aby aspoň marginálne odôvodnil podstatné a právne významné dôvody

vedúce k potvrdeniu rozsudku, pričom k podstatnej časti argumentácie sťažovateľa

uvedenej v odvolaní sa nevyjadril vôbec.

Konkrétne išlo o tézu sťažovateľa, podľa ktorej taká dohoda o zabezpečovacom

prevode práva, pri ktorej sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s plnením záväzku má

uspokojiť trvalým ponechaním vlastníctva k predmetu zabezpečenia, nesie všetky znaky

prepadného zálohu. Sťažovateľ v rozpore s právnym názorom okresného súdu považuje

dohodu o zabezpečovacom prevode práva za také dojednanie, ktoré je svojimi právnymi

účinkami, ako aj z hodnotového hľadiska dojednaním prepadného zálohu, a to bez ohľadu

na skutočné označenie predmetnej dohody, lebo ak skutočným zmyslom dohody bolo

uspokojenie zabezpečenej pohľadávky veriteľa tým, že si trvalo ponechá predmet

zabezpečenia, je takéto dojednanie v rozpore s účelom zabezpečovacích inštitútov.

Akákoľvek zmluva uzavretá s cieľom, aby pohľadávka veriteľa bola v prípade, že nebude

splnená zo strany dlžníka, uspokojená tým, že na veriteľa prejde vlastnícke právo

k predmetu zabezpečenia, je absolútne neplatná. Prepadná klauzula, za ktorú treba

dojednanie považovať, nemá a nemôže mať v zabezpečovacích právnych úkonoch svoje

miesto, keďže takéto dojednanie sa prieči dobrým mravom (môže spočívať v hrubom

nepomere vzájomných plnení, v popieraní oprávneného záujmu dlžníka na čo najlepšom

speňažení veci a na získaní prípadného prebytku zo speňaženia). Súčasne je v rozpore

so samotným účelom zabezpečenia záväzkov, ktorého primárnou podstatou je zvýšiť mieru

istoty veriteľa, že jeho pohľadávka bude splnená.

Berúc do úvahy dojednaný obsah dohody o zabezpečovacom prevode práva, javí sa

táto ako neplatná pre rozpor s účelom inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorého

komponentom je aj legitímny záujem dlžníka na čo najlepšom speňažení hmotného

predmetu zabezpečenia. Všeobecné súdy sa nezaoberali zrejmým nepomerom medzi výškou

poskytnutej pôžičky a hodnotou predmetu zabezpečenia (37 944,30 €). Nie je zrejmé ani to,

akým spôsobom sa zmluvné strany vysporiadali so zostávajúcim prebytkom, a teda či

úpadcovi veritelia poukázali aspoň zostávajúci finančný prebytok. Podstatné je tiež, že

zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktorá neobsahuje dojednanie o tom,

ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, keď dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľa

riadne a včas neuhradí, je absolútne neplatná pre jej neurčitosť, keďže to vyvoláva neistotu

o obsahu práv a povinností v prípade, keď dlžník nesplní svoj záväzok. Uvedený právny

záver vyplýva z už spomínaného judikátu sp. zn. , na ktorý všeobecné

súdy poukázali, avšak nie dostatočne dôsledne. Dohoda o zabezpečovacom prevode práv sa

javí ako neplatná aj preto, že prevod vlastníckeho práva bol dohodnutý bez dohodnutia

možnosti obnoviť pôvodný stav. Hoci sa okresný súd v tejto súvislosti odvolával na čl. IV

ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2003, nie je to podľa sťažovateľa dostačujúce, pretože potom

nie je zrejmé, prečo veritelia previedli nehnuteľnosti na žalobkyňu. Ak by totiž išlo iba

o dočasný prevod, potom úpadca mohol kedykoľvek splatením pôžičky obnoviť svoje

vlastnícke práva. Podstatné je aj to, že hoci zmluva mala byť podpísaná 10. novembra 2003,

podľa osvedčovacej doložky (legalizácie podpisov) vyplýva, že toto bolo vykonané

na notárskom úrade až 26. apríla 2004, hoci prvá splátka pôžičky bola splatná počnúc

mesiacom január 2004, teda v čase, keď ešte nebola zmluva uzavretá. Nie je možné prijať

záver o platnosti zmluvy v prípade, ak splatnosť pohľadávky nastala skôr, než došlo

k platnému uzavretiu zmluvy. Navyše treba poukázať aj na to, že neplatná je nielen samotná

zmluva, ale aj jej dodatok. Ak je totiž od počiatku zmluva neplatná, zmluvné strany nemôžu

platne uzavrieť ani jej dodatok, t. j. nie je možné modifikovať obsah záväzku, ktorý

neexistuje.

Napokon sťažovateľ zdôrazňuje, že došlo aj k porušeniu základného práva úpadcu

vlastniť majetok podľa , resp. korešpondujúceho práva podľa dodatkového

protokolu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 27. marca 2013 zrušený

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež priznať náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom vo výške 331,14 €. Napokon sťažovateľ žiada, aby sťažnosť bola považovaná za

naliehavú, keďže hrozí riziko prevodu sporných nehnuteľností na tretiu osobu.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu, zastúpeného podpredsedom, sp. zn.

Spr 1457/13 z 30. októbra 2013 doručeného ústavnému súdu faxom 31. októbra 2013

a poštou 7. novembra 2013 vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože tvoria jeden celok. Keďže

krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, je potrebné prihliadnuť na odôvodnenie

oboch rozsudkov. Nie je dôležité, či a do akej miery je výklad krajského súdu optimálny, ale

iba to, či nie je natoľko extrémny, a teda svojvoľný, že by vybočoval z postulátov

spravodlivého procesu. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého

zmluva o zabezpečovacom prevode práva plnila zabezpečovaciu funkciu splnenia záväzku

zo strany dlžníkov. Zároveň sledovala uhradzovaciu funkciu s možnosťou uspokojenia

práva z predmetu prevodu v prípade nesplnenia povinnosti dlžníkmi. Je tam obsiahnutá aj

rozväzovacia podmienka pre prípad splatenia pôžičky, kedy zabezpečovací prevod zaniká.

Obsahuje aj dojednanie o splatnosti a výške kúpnej ceny pri trvalom nadobudnutí

vlastníckeho práva, ktoré viaže na okamih splatnosti zabezpečenej pohľadávky s tým, že ak

nedôjde k riadnemu a včasnému splneniu záväzku jednorazovo do 31. decembra 2006,

veritelia sa stávajú trvalými vlastníkmi, pričom dohodnutá kúpna cena predstavuje sumu

rovnajúcu sa poskytnutej pôžičke vrátane príslušenstva. Toto dojednanie zohľadňuje výšku

nesplateného záväzku v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva stane nepodmieneným

a zohľadňuje výšku pohľadávky veriteľov k predmetu zabezpečenia. Až do momentu

trvalého nadobudnutia vlastníckeho práva veriteľmi úpadca bol oprávnený nehnuteľnosti

užívať. Z obsahu zmluvy nesporne vyplýva, že obsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné

strany vysporiadajú v prípade, že úpadca zaistenú pohľadávku riadne a včas neuhradí.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu bol krajský súd toho názoru, že

zmluva o zabezpečovacom prevode práva je platná. Pritom uviedol podstatné dôvody pre

takýto záver. Vychádzal najmä zo zmluvných dojednaní uvedených v čl. III ods. 1 a 3,

čl. IV ods. 1, 2 a 3 a v čl. V ods. 1. Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, podľa

ktorého všeobecné súdy dostatočne neodôvodnili, prečo neakceptovali tézu o tom, že

dohoda o zabezpečovacom prevode práva, pri ktorej sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka

splnením záväzku má uspokojiť trvalým ponechaním vlastníctva k predmetu zabezpečenia,

nesie všetky znaky prepadného zálohu. V skutočnosti z odôvodnenia rozsudku krajského

súdu vyplýva, že sa v podstate stotožnil so závermi okresného súdu, posúdil skutkovo

a právne relevantné otázky a dospel k záveru o platnosti zmluvy a tým aj k tomu, že nešlo

o dojednanie prepadného zálohu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti krajský súd

žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že označené práva sťažovateľa neboli porušené.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. novembra 2013 doručenej ústavnému

súdu 25. novembra 2013 vyplýva, že sťažovateľ už v texte podanej sťažnosti odôvodňuje

skutočnosti, pre ktoré považuje rozsudok krajského súdu za nepostačujúci, keďže tento sa

nevysporiadal so všetkými podstatnými (rozhodujúcimi) právnymi a skutkovými

námietkami uvedenými v odvolaní. Pokiaľ krajský súd uvádza, že jeho rozsudok spĺňa

zákonné náležitosti, potom sťažovateľ konštatuje, že je to tak len z formálneho hľadiska bez

náležitého materiálneho obsahu.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -17 z 12. septembra

2013, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateľa aj žalobkyni, aby sa aj ona

mohla vo veci samej vyjadriť, keďže by mohla byť dotknutá rozhodnutím ústavného súdu.

Z vyjadrenia žalobkyne z 13. decembra 2013 doručeného ústavnému súdu

13. januára 2014 vyplýva, že so sťažnosťou nesúhlasí a žiada, aby jej ústavný súd

nevyhovel. Po zhrnutí obsahu námietok sťažovateľa, konštatovaní znenia príslušných

zákonných ustanovení v inkriminovanom čase, poukaze na správnosť argumentácie

všeobecných súdov, informácii o relevantnej judikatúre z Českej republiky a konštatovaní

nesprávnosti postupu sťažovateľa, ktorý do súpisu majetku uviedol ako vlastníka spornej

nehnuteľnosti iba úpadcu (nie teda aj jeho manželku), zaujíma žalobkyňa stanovisko

k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal so všetkými

uplatnenými argumentmi. Podľa názoru žalobkyne je odôvodnenie rozsudku dostačujúce.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej existujú ďalšie dôvody absolútnej

neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, poukazuje na to, že citácie

sťažovateľa z judikatúry sú vyňaté z kontextu, pričom v mnohých prípadoch nesúvisia

s vecou, resp. nie je možné ich aplikovať v tejto veci, keďže vychádzajú z odlišných

skutkových okolností a odlišného právneho posúdenia. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to,

že zmluva o zabezpečovacom prevode práva bola podpísaná 26. apríla 2004, pričom prvá

splátka pôžičky bola splatná v mesiaci január 2004, teda v čase, keď ešte nebola ani

uzavretá zmluva, podľa názoru žalobkyne je podstatné, že zmluvu o pôžičke upravuje čl. I,

pričom zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, ktorý vzniká odovzdaním pôžičky veriteľom

dlžníkovi a na jej vznik nie je potrebná písomná forma. V čl. I ods. 1 sa konštatuje, že

pôžička bola veriteľmi odovzdaná dlžníkom 10. novembra 2003, pričom táto skutočnosť

nebola nikdy v konaní sporná. Dohoda o zabezpečovacom prevode práva bola uzatvorená až

po poskytnutí pôžičky, pričom táto skutočnosť nijako neodporuje zákonu a neprieči sa ani

dobrým mravom. Preto je žalobkyňa tej mienky, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom

nemajú absolútne vplyv na platnosť dohody o zabezpečovacom prevode práva a už vôbec

nie na platnosť dodatku k nej. Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, ktorý chce

aplikovať ustanovenia zákona zakazujúce prepadný záloh na inštitút zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva, pretože iba v taxatívne vymenovaných prípadoch

vyplývajúcich z ustanovenia možno primerane použiť

ustanovenia upravujúce záložné právo na zabezpečovací prevod práva, pričom ustanovenie

nie je v ustanovení

uvedené.

Podstatné je tiež, že záložné právo a zabezpečovací prevod práva sú dva odlišné

právne inštitúty, ktoré sú samostatne upravené v . Na zásadné

odlišnosti oboch inštitútov a podstatné rozdiely medzi platnou zmluvou o zabezpečovacom

prevode práva a neplatným ustanovením o prepadnom zálohu žalobkyňa poukázala v konaní

vedenom všeobecnými súdmi. Krajský súd správne vyhodnotil, že v danom prípade nešlo

o prepadný záloh, ale o platný právny úkon. Napokon žalobkyňa považuje za dôležité, aby

sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. .

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -127 z 3. mája 2012 vyplýva, že ním

boli vylúčené sporné nehnuteľnosti zo súpisu majetku úpadcu. Podľa názoru okresného

súdu zabezpečovací prevod práva je silným zabezpečovacím inštitútom, ktorý nepochybne

patrí k najzložitejším zabezpečovacím inštitútom súkromného práva, a to najmä v otázke

jeho výkonu. Zabezpečovací prevod práva je určený na zabezpečenie pohľadávky,

no nemožno opomenúť ani jeho uhradzovaciu funkciu. Platí to tak pri zmluvách uzavretých

v súčasnosti, ako aj pri zmluvách uzavretých pred 1. januárom 2008, teda pred rozsiahlou

novelizáciou tohto inštitútu. Strany uzatvárajú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva

s úmyslom, aby nešlo o trvalý prevod, ale len o prevod dočasný na účely zabezpečenia

veriteľovej pohľadávky, takže len podmienečne dochádza k zmene v osobe nositeľa práva

(napr. v osobe vlastníka). Účelom tohto prevodu je motivovať a nútiť dlžníka, aby

veriteľovi splnil svoj záväzok riadne a včas, a zároveň dosiahnuť právnu istotu veriteľa, že

dôjde k splneniu záväzku (zabezpečovacia funkcia). Zabezpečovacím prevodom práva

veriteľ sleduje taktiež možnosť dosiahnuť v prípade omeškania dlžníka s plnením jeho

záväzku uspokojenie svojho práva z predmetu prevedeného práva (uhradzovacia funkcia).

Pri výklade a aplikácii v znení účinnom do 31. decembra

2007 je potrebné tieto základné skutočnosti rešpektovať a vychádzať z nich aj pri

odvodzovaní náležitostí zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Zmluva v zmysle tohto

ustanovenia má jednoznačne určovať zmluvné strany, zabezpečovaný záväzok, právo

dlžníka, ktoré sa prevádza na veriteľa, skutočnosť, že zmluvu uzatvárajú ako zmluvu

o zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka

na veriteľa na účely zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľa s rozväzovacou

podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky tak, že právny úkon,

ktorým bolo právo prevedené, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené,

prechádza späť na dlžníka. Napokon v zmluve musí byť uvedené, ako sa zmluvné strany

vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas

neuhradí (riešenie tzv. uhradzovacej funkcie tohto inštitútu). Z nálezu ústavného súdu č. k.

-53 z 8. decembra 2010 vyplýva, že aj v období do 1. januára 2008 súdna

prax jednoznačne prijala záver, podľa ktorého zabezpečovací prevod môže byť len dočasný,

pričom o dočasnosť prevodu zabezpečovacieho práva ide v zásade vtedy, keď dlžník

prevedie na veriteľa svoje právo s rozväzovacou podmienkou, podľa ktorej zabezpečený

záväzok bude splnený. Zabezpečovacím prevodom tak dochádza k zmene v subjekte práva

do momentu splnenia záväzku a v prípade jeho splnenia sa obnoví pôvodný stav. Naopak,

dohoda o prevode práva na veriteľa až potom, čo sa dlžník dostane do omeškania, by bola

dohodou o tzv. prepadnom zálohu a takéto zmluvné dojednanie by mohlo byť považované

za neplatné. Jedným z podstatných rozdielov medzi platnou zmluvou o zabezpečovacom

prevode práva a neplatnou dohodou o prepadnom zálohu je okamih, keď dochádza

k prevodu práva. Zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode sa nositeľom práva stáva

podmienene veriteľ a splnenie záväzku dlžníkom má za následok obnovenie jeho práva,

v prípade prepadného zálohu zostáva právo aj po uzavretí zmluvy zachované dlžníkovi

a okamih, keď má bez ďalšieho dôjsť k prevodu práva na veriteľa, je okamih omeškania

dlžníka so splnením záväzku. V danej veci nemá dohoda účastníkov charakter dohody

o prepadnom zálohu. Naopak, medzi účastníkmi došlo k platnej dohode o zabezpečovacom

prevode vlastníckeho práva, táto skutočnosť vyplýva z čl. IV ods. 1 zmluvy z 10. novembra

2003, v ktorom sa konštatuje, že trvanie zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva je

dočasné a je podmienené splatením pôžičky poskytnutej dlžníkom s tým, že trvanie

zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva zaniká zánikom zabezpečovaného záväzku.

V danom prípade bol zabezpečovací prevod dočasný a obsahoval rozväzovaciu

podmienku zániku zabezpečovacieho prevodu.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2013 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -127 z 3. mája 2012.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. mája 2013. Po oboznámení dôvodov odvolania (ktoré

sú prakticky totožné s dôvodmi sťažnosti podanej ústavnému súdu, pozn.) krajský súd

citoval ustanovenie a dospel k záveru, že

okresný súd dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec

posúdil správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého

rozsudku, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, a preto rozsudok ako vecne

správny podľa potvrdil. Podľa názoru

krajského súdu zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzavretá 10. novembra 2003

plnila zabezpečovaciu funkciu splnenia záväzku dlžníkmi zo zmluvy o pôžičke. Zároveň

sledovala uhradzovaciu funkciu s možnosťou uspokojenia práva z predmetu prevedeného

práva v prípade nesplnenia povinnosti dlžníkmi. V zmluve je obsiahnutá rozväzovacia

podmienka pre prípad splatenia poskytnutej pôžičky, na základe ktorej zaniká

zabezpečovací prevod vlastníckeho práva (čl. IV ods. 1). Znenie čl. IV ods. 1 a 2 zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva výslovne hovorí o dočasnosti tam uvedeného

zabezpečovacieho prevodu práva s možnosťou obnovy výkonu vlastníckeho práva dlžníkmi.

K prevodu vlastníckeho práva došlo 16. augusta 2004. Zmluva o zabezpečovacom prevode

v spojení s dodatkom č. 1 obsahuje aj dojednanie o splatnosti a výške dohodnutej kúpnej

ceny za nehnuteľnosti pri trvalom nadobudnutí vlastníckeho práva, ktorú viaže na okamih

splatnosti zabezpečenej pohľadávky s tým, že ak nedôjde k riadnemu a včasnému splneniu

záväzku do 31. decembra 2006, veritelia sa stávajú trvalými vlastníkmi nehnuteľností

a dohodnutá kúpna cena predstavuje poskytnutú pôžičku 24 895,44 € (750 000 Sk) vrátane

príslušenstva a s prihliadnutím na ťarchy viaznuce na nehnuteľnostiach. Toto dojednanie

zohľadňuje výšku nesplateného záväzku v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na

veriteľov stane nepodmieneným a zohľadňuje výšku pohľadávky veriteľov k predmetu

zabezpečenia. Až do okamihu trvalého nadobudnutia vlastníckeho práva veriteľmi boli

dlžníci oprávnení nehnuteľnosti užívať a zároveň boli povinní riadne a včas uhrádzať všetky

náklady spojené s užívaním nehnuteľností. Z obsahu zmluvy nesporne vyplýva, že táto

obsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžníci

zaistenú pohľadávku riadne a včas neuhradia. Na základe takto zisteného skutkového

a právneho stavu treba zmluvu o zabezpečovacom prevode práva z 10. novembra 2003

v spojení s dodatkom č. 1 z 11. marca 2005 považovať za platnú. Svojím obsahom a účelom

neodporuje zákonu ani ho neobchádza a neprieči sa dobrým mravom. Je dostatočne určitá

a nevyvoláva neistotu v obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy v prípade, že dlžníci

svoj záväzok uspokojiť zabezpečenú pohľadávku nesplnia. Vzhľadom na to, že veritelia

nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe platnej zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva z 10. novembra 2003 a neskôr ich na základe kúpnej

zmluvy zo 7. decembra 2007 predali žalobkyni, táto ako vlastníčka sa právom domáha proti

sťažovateľovi vylúčenia nehnuteľností zo súpisu majetku úpadcu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej rozsudok krajského súdu nie

je dostatočne odôvodnený, resp. nie je odôvodnený vôbec, pretože na viaceré zásadné

odvolacie námietky sťažovateľa nedáva dostatočné, resp. žiadne odpovede.

Podľa presvedčenia krajského súdu argumentácia uvedená v odvolacom rozsudku

v spojení s argumentáciou okresného súdu je dostačujúca.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, ).

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že porovnaním argumentácie uvedenej

v rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) s námietkami, ktoré

tvorili obsah odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu (v podstate totožnými

s námietkami uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu), treba dospieť k záveru, že

krajský súd sa skutočne niektorými odvolacími námietkami sťažovateľa nezaoberal, a teda

sa s nimi ani nevysporiadal. Ide pritom o námietky takej povahy, ktoré by v prípade, ak by

boli vyhodnotené ako dôvodné, mohli mať za následok odlišný konečný verdikt vo veci

samej.

Predovšetkým má ústavný súd na mysli námietku sťažovateľa, podľa ktorej, hoci

v zmysle čl. IV ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2003 je daná možnosť obnoviť pôvodný stav,

nemožno toto ustanovenie považovať za dostačujúce vzhľadom na skutočnosť, že veritelia

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam previedli na žalobkyňu, čo podľa názoru sťažovateľa

v konečnom dôsledku vylučuje možnosť obnovenia pôvodného stavu, teda vrátenie

vlastníckeho práva úpadcovi v prípade, že dlh uhradí.

Ďalej ide o námietku sťažovateľa, podľa ktorej zmluva z 10. novembra 2003 je

neplatná aj preto, že hoci podľa doložky osvedčujúcej pravosť podpisov bola podpísaná až

26. apríla 2004, prvá splátka pôžičky bola zročná už v januári 2004, teda v čase, keď podľa

názoru sťažovateľa zmluva ešte nebola uzavretá. Sťažovateľ z toho usudzuje, že zmluva

nemôže byť platná v prípade, ak splatnosť pohľadávky nastala skôr, ako došlo k platnému

uzavretiu zmluvy. Následne, ak je neplatná samotná zmluva, potom musí byť neplatný aj

dodatok k nej, pretože dodatkom nie je možné modifikovať obsah záväzku, ktorý vôbec

nevznikol a neexistuje.

Napokon sťažovateľ namietal zrejmý nepomer medzi výškou poskytnutej pôžičky

a hodnotou predmetu zabezpečenia (37 944,30 €). Pritom podľa sťažovateľa v rámci

inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva sa musí brať do úvahy aj legitímny záujem

dlžníka na čo najlepšom speňažení hmotného predmetu zabezpečenia.

Možno konštatovať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k už uvedeným námietkam

znamená zjavnú neodôvodnenosť uznesenia krajského súdu. Na tomto závere nemôže nič

meniť vyjadrenie žalobkyne, ktorá v konaní vedenom ústavným súdom vysvetlila, prečo

podľa jej názoru nemôže obstáť námietka sťažovateľa, podľa ktorej pôžička bola splatná

ešte pred podpísaním zmluvy z 10. novembra 2003, teda pred 26. aprílom 2004.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

V dôsledku konštatovania porušenia už uvedených práv ústavný súd už nepovažoval

za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením a dodatkového

protokolu.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 27. marca 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšom

konaní.

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

331,14 € (uplatnil si nárok na odmenu za 2 úkony právnych služieb). Podľa zistenia

ústavného súdu by správne prináležala náhrada trov vo výške 496,69 € (za 3 úkony

právnych služieb v roku 2013 po 130,16 €, 3 režijné paušály po 7,81 € a daň z pridanej

hodnoty 82,78 €). Za danej situácie preto bola sťažovateľovi priznaná iba suma, ktorú

požadoval (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014