Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 427/2013
PDF · 222.59 KB
No categories available
II. ÚS 427/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Matúša Boľoša, správcu
konkurznej podstaty úpadcu I. N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou TAGAJ s. r. o.,
SNP 38, Badín, pre namietané porušenie čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 41 CoKR 27/2012 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoKR 27/2012
p o r u š i l základné právo JUDr. Matúša Boľoša – správcu konkurznej podstaty úpadcu
I. N., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoKR 27/2012
z 27. marca 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. JUDr. Matúšovi Boľošovi – správcovi konkurznej podstaty úpadcu I. N.,
p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,14 € (slovom
tristotridsaťjeden eur a štrnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej Bystrici
p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie TAGAJ s. r. o., SNP 38, Badín,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 427/2013-17 z 12. septembra 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
JUDr. Matúša Boľoša, Horná 23, Banská Bystrica, správcu konkurznej podstaty úpadcu
I. N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom
Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 20. novembra
2013 a krajský súd vo vyjadrení z 30. októbra 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 1 K 15/2010-35 zo 7. júna 2010 bol na majetok I. N. (ďalej len
„úpadca“) vyhlásený konkurz. Sťažovateľ v rámci svojej činnosti správcu v konkurznom
konaní vedenom na majetok úpadcu zistil, že úpadca bol vlastníkom pozemkových
nehnuteľností, ako aj stavby (rodinného domu) ležiacich v kat. území P. Na základe zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke z 10. novembra 2003
a s dodatkom č. 1 z 11. marca 2005 malo byť úpadcovi a jeho manželke v postavení
dlžníkov zo strany manželov M. (ďalej len „veritelia“) v postavení veriteľov poskytnuté
peňažné plnenie v celkovej výške 24 895,44 € (750 000 Sk), v dôsledku čoho mal úpadcovi
a jeho manželke vzniknúť záväzok spoločne a nerozdielne toto peňažné plnenie veriteľom
v dohodnutej dobe vrátiť. Pôvodná výška pôžičky bola 11 617,88 € (350 000 Sk), pričom
dodatkom č. 1 došlo k navýšeniu pôžičky. Zmluva obsahovala dojednanie o zabezpečení
záväzku formou zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva úpadcu s manželkou
k nehnuteľnostiam do bezpodielového spoluvlastníctva veriteľov. Vklad vlastníckeho práva
bol povolený 16. augusta 2004.
Zmluvou zo 7. decembra 2007 veritelia predali nehnuteľnosti svojej dcére P. N.
(ďalej len „žalobkyňa“).
Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty 5. mája 2011 zapísal do súpisu majetku
podstát úpadcu tieto nehnuteľnosti s poznámkou o spornosti vlastníctva úpadcu k nim.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cbi 82/2011-127 z 3. mája 2012 na základe
návrhu žalobkyne boli nehnuteľnosti vylúčené zo súpisu majetku úpadcu. Rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 41 CoKR 27/2012 z 27. marca 2013 bol rozsudok okresného súdu
potvrdený. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. mája 2013.
V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa konštatuje, že sa stotožnil so závermi
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Odo 495/2006 z 15. októbra 2008
a síce, že jedným z podstatných rozdielov medzi platnou zmluvou o zabezpečovacom
prevode práva a neplatnou dohodou o prepadnom zálohu je okamih, keď dochádza
k prevodu práva na veriteľa. Zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode sa nositeľom práva
stáva podmienene veriteľ a splnenie záväzku dlžníkom má za následok obnovenie jeho
práva, v prípade prepadného zálohu zostáva právo aj po uzavretí zmluvy zachované
dlžníkovi a okamih, kedy má bez ďalšieho dôjsť k prevodu práva na veriteľa, je okamih
omeškania dlžníka so splnením záväzku. V danej veci nemá podľa názoru okresného súdu
dohoda charakter dohody o prepadnom zálohu. Práve naopak, došlo k uzavretiu dohody
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a táto skutočnosť má vyplývať aj z čl. IV
ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2013. Konštatuje sa tam totiž, že trvanie zabezpečovacieho
prevodu je dočasné a je podmienené splatením poskytnutej pôžičky, pričom zabezpečovací
prevod zaniká zánikom zabezpečovaného záväzku. Podľa názoru okresného súdu bol
zabezpečovací prevod dočasný, pričom obsahoval rozväzovaciu podmienku zániku
zabezpečovacieho prevodu.
Rozsudok krajského súdu nie je dostatočne odôvodnený, resp. nie je odôvodnený
vôbec, keďže sa obmedzil takmer výlučne na konštatovanie, že zmluva je platná, svojím
obsahom a účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho a neprieči sa dobrým mravom, je
dostatočne určitá a nevyvoláva neistotu v obsahu práv a povinností v prípade, že dlžníci
svoj záväzok uspokojiť zabezpečenú pohľadávku nesplnia. Hoci to nie je výslovne uvedené,
krajský súd pravdepodobne vychádzal z ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu.
Pritom bolo jeho povinnosťou vysporiadať sa so všetkými právnymi a skutkovými
námietkami uvedenými v odvolaní, ktoré možno považovať za rozhodujúce, teda za také,
ktoré by za predpokladu validity bez ďalšieho samy osebe alebo v spojení s inými dôvodmi
spôsobili alebo aspoň mohli spôsobiť úspech odvolateľa v spore. Odôvodnenie rozsudku
krajského súdu je zjavne nepostačujúce, lebo krajský súd len prijal názor okresného súdu,
a to bez toho, aby aspoň marginálne odôvodnil podstatné a právne významné dôvody
vedúce k potvrdeniu rozsudku, pričom k podstatnej časti argumentácie sťažovateľa
uvedenej v odvolaní sa nevyjadril vôbec.
Konkrétne išlo o tézu sťažovateľa, podľa ktorej taká dohoda o zabezpečovacom
prevode práva, pri ktorej sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s plnením záväzku má
uspokojiť trvalým ponechaním vlastníctva k predmetu zabezpečenia, nesie všetky znaky
prepadného zálohu. Sťažovateľ v rozpore s právnym názorom okresného súdu považuje
dohodu o zabezpečovacom prevode práva za také dojednanie, ktoré je svojimi právnymi
účinkami, ako aj z hodnotového hľadiska dojednaním prepadného zálohu, a to bez ohľadu
na skutočné označenie predmetnej dohody, lebo ak skutočným zmyslom dohody bolo
uspokojenie zabezpečenej pohľadávky veriteľa tým, že si trvalo ponechá predmet
zabezpečenia, je takéto dojednanie v rozpore s účelom zabezpečovacích inštitútov.
Akákoľvek zmluva uzavretá s cieľom, aby pohľadávka veriteľa bola v prípade, že nebude
splnená zo strany dlžníka, uspokojená tým, že na veriteľa prejde vlastnícke právo
k predmetu zabezpečenia, je absolútne neplatná. Prepadná klauzula, za ktorú treba
dojednanie považovať, nemá a nemôže mať v zabezpečovacích právnych úkonoch svoje
miesto, keďže takéto dojednanie sa prieči dobrým mravom (môže spočívať v hrubom
nepomere vzájomných plnení, v popieraní oprávneného záujmu dlžníka na čo najlepšom
speňažení veci a na získaní prípadného prebytku zo speňaženia). Súčasne je v rozpore
so samotným účelom zabezpečenia záväzkov, ktorého primárnou podstatou je zvýšiť mieru
istoty veriteľa, že jeho pohľadávka bude splnená.
Berúc do úvahy dojednaný obsah dohody o zabezpečovacom prevode práva, javí sa
táto ako neplatná pre rozpor s účelom inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorého
komponentom je aj legitímny záujem dlžníka na čo najlepšom speňažení hmotného
predmetu zabezpečenia. Všeobecné súdy sa nezaoberali zrejmým nepomerom medzi výškou
poskytnutej pôžičky a hodnotou predmetu zabezpečenia (37 944,30 €). Nie je zrejmé ani to,
akým spôsobom sa zmluvné strany vysporiadali so zostávajúcim prebytkom, a teda či
úpadcovi veritelia poukázali aspoň zostávajúci finančný prebytok. Podstatné je tiež, že
zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktorá neobsahuje dojednanie o tom,
ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, keď dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľa
riadne a včas neuhradí, je absolútne neplatná pre jej neurčitosť, keďže to vyvoláva neistotu
o obsahu práv a povinností v prípade, keď dlžník nesplní svoj záväzok. Uvedený právny
záver vyplýva z už spomínaného judikátu sp. zn. 31 Odo 495/2006, na ktorý všeobecné
súdy poukázali, avšak nie dostatočne dôsledne. Dohoda o zabezpečovacom prevode práv sa
javí ako neplatná aj preto, že prevod vlastníckeho práva bol dohodnutý bez dohodnutia
možnosti obnoviť pôvodný stav. Hoci sa okresný súd v tejto súvislosti odvolával na čl. IV
ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2003, nie je to podľa sťažovateľa dostačujúce, pretože potom
nie je zrejmé, prečo veritelia previedli nehnuteľnosti na žalobkyňu. Ak by totiž išlo iba
o dočasný prevod, potom úpadca mohol kedykoľvek splatením pôžičky obnoviť svoje
vlastnícke práva. Podstatné je aj to, že hoci zmluva mala byť podpísaná 10. novembra 2003,
podľa osvedčovacej doložky (legalizácie podpisov) vyplýva, že toto bolo vykonané
na notárskom úrade až 26. apríla 2004, hoci prvá splátka pôžičky bola splatná počnúc
mesiacom január 2004, teda v čase, keď ešte nebola zmluva uzavretá. Nie je možné prijať
záver o platnosti zmluvy v prípade, ak splatnosť pohľadávky nastala skôr, než došlo
k platnému uzavretiu zmluvy. Navyše treba poukázať aj na to, že neplatná je nielen samotná
zmluva, ale aj jej dodatok. Ak je totiž od počiatku zmluva neplatná, zmluvné strany nemôžu
platne uzavrieť ani jej dodatok, t. j. nie je možné modifikovať obsah záväzku, ktorý
neexistuje.
Napokon sťažovateľ zdôrazňuje, že došlo aj k porušeniu základného práva úpadcu
vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, resp. korešpondujúceho práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 41 CoKR 27/2012 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 27. marca 2013 zrušený
a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež priznať náhradu trov právneho zastúpenia
advokátom vo výške 331,14 €. Napokon sťažovateľ žiada, aby sťažnosť bola považovaná za
naliehavú, keďže hrozí riziko prevodu sporných nehnuteľností na tretiu osobu.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu, zastúpeného podpredsedom, sp. zn.
Spr 1457/13 z 30. októbra 2013 doručeného ústavnému súdu faxom 31. októbra 2013
a poštou 7. novembra 2013 vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože tvoria jeden celok. Keďže
krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, je potrebné prihliadnuť na odôvodnenie
oboch rozsudkov. Nie je dôležité, či a do akej miery je výklad krajského súdu optimálny, ale
iba to, či nie je natoľko extrémny, a teda svojvoľný, že by vybočoval z postulátov
spravodlivého procesu. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého
zmluva o zabezpečovacom prevode práva plnila zabezpečovaciu funkciu splnenia záväzku
zo strany dlžníkov. Zároveň sledovala uhradzovaciu funkciu s možnosťou uspokojenia
práva z predmetu prevodu v prípade nesplnenia povinnosti dlžníkmi. Je tam obsiahnutá aj
rozväzovacia podmienka pre prípad splatenia pôžičky, kedy zabezpečovací prevod zaniká.
Obsahuje aj dojednanie o splatnosti a výške kúpnej ceny pri trvalom nadobudnutí
vlastníckeho práva, ktoré viaže na okamih splatnosti zabezpečenej pohľadávky s tým, že ak
nedôjde k riadnemu a včasnému splneniu záväzku jednorazovo do 31. decembra 2006,
veritelia sa stávajú trvalými vlastníkmi, pričom dohodnutá kúpna cena predstavuje sumu
rovnajúcu sa poskytnutej pôžičke vrátane príslušenstva. Toto dojednanie zohľadňuje výšku
nesplateného záväzku v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva stane nepodmieneným
a zohľadňuje výšku pohľadávky veriteľov k predmetu zabezpečenia. Až do momentu
trvalého nadobudnutia vlastníckeho práva veriteľmi úpadca bol oprávnený nehnuteľnosti
užívať. Z obsahu zmluvy nesporne vyplýva, že obsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné
strany vysporiadajú v prípade, že úpadca zaistenú pohľadávku riadne a včas neuhradí.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu bol krajský súd toho názoru, že
zmluva o zabezpečovacom prevode práva je platná. Pritom uviedol podstatné dôvody pre
takýto záver. Vychádzal najmä zo zmluvných dojednaní uvedených v čl. III ods. 1 a 3,
čl. IV ods. 1, 2 a 3 a v čl. V ods. 1. Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, podľa
ktorého všeobecné súdy dostatočne neodôvodnili, prečo neakceptovali tézu o tom, že
dohoda o zabezpečovacom prevode práva, pri ktorej sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka
splnením záväzku má uspokojiť trvalým ponechaním vlastníctva k predmetu zabezpečenia,
nesie všetky znaky prepadného zálohu. V skutočnosti z odôvodnenia rozsudku krajského
súdu vyplýva, že sa v podstate stotožnil so závermi okresného súdu, posúdil skutkovo
a právne relevantné otázky a dospel k záveru o platnosti zmluvy a tým aj k tomu, že nešlo
o dojednanie prepadného zálohu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti krajský súd
žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že označené práva sťažovateľa neboli porušené.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. novembra 2013 doručenej ústavnému
súdu 25. novembra 2013 vyplýva, že sťažovateľ už v texte podanej sťažnosti odôvodňuje
skutočnosti, pre ktoré považuje rozsudok krajského súdu za nepostačujúci, keďže tento sa
nevysporiadal so všetkými podstatnými (rozhodujúcimi) právnymi a skutkovými
námietkami uvedenými v odvolaní. Pokiaľ krajský súd uvádza, že jeho rozsudok spĺňa
zákonné náležitosti, potom sťažovateľ konštatuje, že je to tak len z formálneho hľadiska bez
náležitého materiálneho obsahu.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 427/2013-17 z 12. septembra
2013, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateľa aj žalobkyni, aby sa aj ona
mohla vo veci samej vyjadriť, keďže by mohla byť dotknutá rozhodnutím ústavného súdu.
Z vyjadrenia žalobkyne z 13. decembra 2013 doručeného ústavnému súdu
13. januára 2014 vyplýva, že so sťažnosťou nesúhlasí a žiada, aby jej ústavný súd
nevyhovel. Po zhrnutí obsahu námietok sťažovateľa, konštatovaní znenia príslušných
zákonných ustanovení v inkriminovanom čase, poukaze na správnosť argumentácie
všeobecných súdov, informácii o relevantnej judikatúre z Českej republiky a konštatovaní
nesprávnosti postupu sťažovateľa, ktorý do súpisu majetku uviedol ako vlastníka spornej
nehnuteľnosti iba úpadcu (nie teda aj jeho manželku), zaujíma žalobkyňa stanovisko
k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal so všetkými
uplatnenými argumentmi. Podľa názoru žalobkyne je odôvodnenie rozsudku dostačujúce.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej existujú ďalšie dôvody absolútnej
neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, poukazuje na to, že citácie
sťažovateľa z judikatúry sú vyňaté z kontextu, pričom v mnohých prípadoch nesúvisia
s vecou, resp. nie je možné ich aplikovať v tejto veci, keďže vychádzajú z odlišných
skutkových okolností a odlišného právneho posúdenia. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to,
že zmluva o zabezpečovacom prevode práva bola podpísaná 26. apríla 2004, pričom prvá
splátka pôžičky bola splatná v mesiaci január 2004, teda v čase, keď ešte nebola ani
uzavretá zmluva, podľa názoru žalobkyne je podstatné, že zmluvu o pôžičke upravuje čl. I,
pričom zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, ktorý vzniká odovzdaním pôžičky veriteľom
dlžníkovi a na jej vznik nie je potrebná písomná forma. V čl. I ods. 1 sa konštatuje, že
pôžička bola veriteľmi odovzdaná dlžníkom 10. novembra 2003, pričom táto skutočnosť
nebola nikdy v konaní sporná. Dohoda o zabezpečovacom prevode práva bola uzatvorená až
po poskytnutí pôžičky, pričom táto skutočnosť nijako neodporuje zákonu a neprieči sa ani
dobrým mravom. Preto je žalobkyňa tej mienky, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom
nemajú absolútne vplyv na platnosť dohody o zabezpečovacom prevode práva a už vôbec
nie na platnosť dodatku k nej. Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, ktorý chce
aplikovať ustanovenia zákona zakazujúce prepadný záloh na inštitút zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva, pretože iba v taxatívne vymenovaných prípadoch
vyplývajúcich z ustanovenia § 553e Občianskeho zákonníka možno primerane použiť
ustanovenia upravujúce záložné právo na zabezpečovací prevod práva, pričom ustanovenie
§ 151j ods. 3 Občianskeho zákonníka nie je v ustanovení § 553e Občianskeho zákonníka
uvedené.
Podstatné je tiež, že záložné právo a zabezpečovací prevod práva sú dva odlišné
právne inštitúty, ktoré sú samostatne upravené v Občianskom zákonníku. Na zásadné
odlišnosti oboch inštitútov a podstatné rozdiely medzi platnou zmluvou o zabezpečovacom
prevode práva a neplatným ustanovením o prepadnom zálohu žalobkyňa poukázala v konaní
vedenom všeobecnými súdmi. Krajský súd správne vyhodnotil, že v danom prípade nešlo
o prepadný záloh, ale o platný právny úkon. Napokon žalobkyňa považuje za dôležité, aby
sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 26 Cbi 82/2011.
II.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 22 Cbi 82/2011-127 z 3. mája 2012 vyplýva, že ním
boli vylúčené sporné nehnuteľnosti zo súpisu majetku úpadcu. Podľa názoru okresného
súdu zabezpečovací prevod práva je silným zabezpečovacím inštitútom, ktorý nepochybne
patrí k najzložitejším zabezpečovacím inštitútom súkromného práva, a to najmä v otázke
jeho výkonu. Zabezpečovací prevod práva je určený na zabezpečenie pohľadávky,
no nemožno opomenúť ani jeho uhradzovaciu funkciu. Platí to tak pri zmluvách uzavretých
v súčasnosti, ako aj pri zmluvách uzavretých pred 1. januárom 2008, teda pred rozsiahlou
novelizáciou tohto inštitútu. Strany uzatvárajú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva
s úmyslom, aby nešlo o trvalý prevod, ale len o prevod dočasný na účely zabezpečenia
veriteľovej pohľadávky, takže len podmienečne dochádza k zmene v osobe nositeľa práva
(napr. v osobe vlastníka). Účelom tohto prevodu je motivovať a nútiť dlžníka, aby
veriteľovi splnil svoj záväzok riadne a včas, a zároveň dosiahnuť právnu istotu veriteľa, že
dôjde k splneniu záväzku (zabezpečovacia funkcia). Zabezpečovacím prevodom práva
veriteľ sleduje taktiež možnosť dosiahnuť v prípade omeškania dlžníka s plnením jeho
záväzku uspokojenie svojho práva z predmetu prevedeného práva (uhradzovacia funkcia).
Pri výklade a aplikácii § 553 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra
2007 je potrebné tieto základné skutočnosti rešpektovať a vychádzať z nich aj pri
odvodzovaní náležitostí zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Zmluva v zmysle tohto
ustanovenia má jednoznačne určovať zmluvné strany, zabezpečovaný záväzok, právo
dlžníka, ktoré sa prevádza na veriteľa, skutočnosť, že zmluvu uzatvárajú ako zmluvu
o zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka
na veriteľa na účely zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľa s rozväzovacou
podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky tak, že právny úkon,
ktorým bolo právo prevedené, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené,
prechádza späť na dlžníka. Napokon v zmluve musí byť uvedené, ako sa zmluvné strany
vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas
neuhradí (riešenie tzv. uhradzovacej funkcie tohto inštitútu). Z nálezu ústavného súdu č. k.
I. ÚS 342/2010-53 z 8. decembra 2010 vyplýva, že aj v období do 1. januára 2008 súdna
prax jednoznačne prijala záver, podľa ktorého zabezpečovací prevod môže byť len dočasný,
pričom o dočasnosť prevodu zabezpečovacieho práva ide v zásade vtedy, keď dlžník
prevedie na veriteľa svoje právo s rozväzovacou podmienkou, podľa ktorej zabezpečený
záväzok bude splnený. Zabezpečovacím prevodom tak dochádza k zmene v subjekte práva
do momentu splnenia záväzku a v prípade jeho splnenia sa obnoví pôvodný stav. Naopak,
dohoda o prevode práva na veriteľa až potom, čo sa dlžník dostane do omeškania, by bola
dohodou o tzv. prepadnom zálohu a takéto zmluvné dojednanie by mohlo byť považované
za neplatné. Jedným z podstatných rozdielov medzi platnou zmluvou o zabezpečovacom
prevode práva a neplatnou dohodou o prepadnom zálohu je okamih, keď dochádza
k prevodu práva. Zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode sa nositeľom práva stáva
podmienene veriteľ a splnenie záväzku dlžníkom má za následok obnovenie jeho práva,
v prípade prepadného zálohu zostáva právo aj po uzavretí zmluvy zachované dlžníkovi
a okamih, keď má bez ďalšieho dôjsť k prevodu práva na veriteľa, je okamih omeškania
dlžníka so splnením záväzku. V danej veci nemá dohoda účastníkov charakter dohody
o prepadnom zálohu. Naopak, medzi účastníkmi došlo k platnej dohode o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva, táto skutočnosť vyplýva z čl. IV ods. 1 zmluvy z 10. novembra
2003, v ktorom sa konštatuje, že trvanie zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva je
dočasné a je podmienené splatením pôžičky poskytnutej dlžníkom s tým, že trvanie
zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva zaniká zánikom zabezpečovaného záväzku.
V danom prípade bol zabezpečovací prevod dočasný a obsahoval rozväzovaciu
podmienku zániku zabezpečovacieho prevodu.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 41 CoKR 27/2012 z 27. marca 2013 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cbi 82/2011-127 z 3. mája 2012.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. mája 2013. Po oboznámení dôvodov odvolania (ktoré
sú prakticky totožné s dôvodmi sťažnosti podanej ústavnému súdu, pozn.) krajský súd
citoval ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že
okresný súd dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec
posúdil správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, a preto rozsudok ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. Podľa názoru
krajského súdu zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzavretá 10. novembra 2003
plnila zabezpečovaciu funkciu splnenia záväzku dlžníkmi zo zmluvy o pôžičke. Zároveň
sledovala uhradzovaciu funkciu s možnosťou uspokojenia práva z predmetu prevedeného
práva v prípade nesplnenia povinnosti dlžníkmi. V zmluve je obsiahnutá rozväzovacia
podmienka pre prípad splatenia poskytnutej pôžičky, na základe ktorej zaniká
zabezpečovací prevod vlastníckeho práva (čl. IV ods. 1). Znenie čl. IV ods. 1 a 2 zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva výslovne hovorí o dočasnosti tam uvedeného
zabezpečovacieho prevodu práva s možnosťou obnovy výkonu vlastníckeho práva dlžníkmi.
K prevodu vlastníckeho práva došlo 16. augusta 2004. Zmluva o zabezpečovacom prevode
v spojení s dodatkom č. 1 obsahuje aj dojednanie o splatnosti a výške dohodnutej kúpnej
ceny za nehnuteľnosti pri trvalom nadobudnutí vlastníckeho práva, ktorú viaže na okamih
splatnosti zabezpečenej pohľadávky s tým, že ak nedôjde k riadnemu a včasnému splneniu
záväzku do 31. decembra 2006, veritelia sa stávajú trvalými vlastníkmi nehnuteľností
a dohodnutá kúpna cena predstavuje poskytnutú pôžičku 24 895,44 € (750 000 Sk) vrátane
príslušenstva a s prihliadnutím na ťarchy viaznuce na nehnuteľnostiach. Toto dojednanie
zohľadňuje výšku nesplateného záväzku v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na
veriteľov stane nepodmieneným a zohľadňuje výšku pohľadávky veriteľov k predmetu
zabezpečenia. Až do okamihu trvalého nadobudnutia vlastníckeho práva veriteľmi boli
dlžníci oprávnení nehnuteľnosti užívať a zároveň boli povinní riadne a včas uhrádzať všetky
náklady spojené s užívaním nehnuteľností. Z obsahu zmluvy nesporne vyplýva, že táto
obsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžníci
zaistenú pohľadávku riadne a včas neuhradia. Na základe takto zisteného skutkového
a právneho stavu treba zmluvu o zabezpečovacom prevode práva z 10. novembra 2003
v spojení s dodatkom č. 1 z 11. marca 2005 považovať za platnú. Svojím obsahom a účelom
neodporuje zákonu ani ho neobchádza a neprieči sa dobrým mravom. Je dostatočne určitá
a nevyvoláva neistotu v obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy v prípade, že dlžníci
svoj záväzok uspokojiť zabezpečenú pohľadávku nesplnia. Vzhľadom na to, že veritelia
nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe platnej zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva z 10. novembra 2003 a neskôr ich na základe kúpnej
zmluvy zo 7. decembra 2007 predali žalobkyni, táto ako vlastníčka sa právom domáha proti
sťažovateľovi vylúčenia nehnuteľností zo súpisu majetku úpadcu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej rozsudok krajského súdu nie
je dostatočne odôvodnený, resp. nie je odôvodnený vôbec, pretože na viaceré zásadné
odvolacie námietky sťažovateľa nedáva dostatočné, resp. žiadne odpovede.
Podľa presvedčenia krajského súdu argumentácia uvedená v odvolacom rozsudku
v spojení s argumentáciou okresného súdu je dostačujúca.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, II. ÚS 67/2013).
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že porovnaním argumentácie uvedenej
v rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) s námietkami, ktoré
tvorili obsah odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu (v podstate totožnými
s námietkami uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu), treba dospieť k záveru, že
krajský súd sa skutočne niektorými odvolacími námietkami sťažovateľa nezaoberal, a teda
sa s nimi ani nevysporiadal. Ide pritom o námietky takej povahy, ktoré by v prípade, ak by
boli vyhodnotené ako dôvodné, mohli mať za následok odlišný konečný verdikt vo veci
samej.
Predovšetkým má ústavný súd na mysli námietku sťažovateľa, podľa ktorej, hoci
v zmysle čl. IV ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2003 je daná možnosť obnoviť pôvodný stav,
nemožno toto ustanovenie považovať za dostačujúce vzhľadom na skutočnosť, že veritelia
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam previedli na žalobkyňu, čo podľa názoru sťažovateľa
v konečnom dôsledku vylučuje možnosť obnovenia pôvodného stavu, teda vrátenie
vlastníckeho práva úpadcovi v prípade, že dlh uhradí.
Ďalej ide o námietku sťažovateľa, podľa ktorej zmluva z 10. novembra 2003 je
neplatná aj preto, že hoci podľa doložky osvedčujúcej pravosť podpisov bola podpísaná až
26. apríla 2004, prvá splátka pôžičky bola zročná už v januári 2004, teda v čase, keď podľa
názoru sťažovateľa zmluva ešte nebola uzavretá. Sťažovateľ z toho usudzuje, že zmluva
nemôže byť platná v prípade, ak splatnosť pohľadávky nastala skôr, ako došlo k platnému
uzavretiu zmluvy. Následne, ak je neplatná samotná zmluva, potom musí byť neplatný aj
dodatok k nej, pretože dodatkom nie je možné modifikovať obsah záväzku, ktorý vôbec
nevznikol a neexistuje.
Napokon sťažovateľ namietal zrejmý nepomer medzi výškou poskytnutej pôžičky
a hodnotou predmetu zabezpečenia (37 944,30 €). Pritom podľa sťažovateľa v rámci
inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva sa musí brať do úvahy aj legitímny záujem
dlžníka na čo najlepšom speňažení hmotného predmetu zabezpečenia.
Možno konštatovať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k už uvedeným námietkam
znamená zjavnú neodôvodnenosť uznesenia krajského súdu. Na tomto závere nemôže nič
meniť vyjadrenie žalobkyne, ktorá v konaní vedenom ústavným súdom vysvetlila, prečo
podľa jej názoru nemôže obstáť námietka sťažovateľa, podľa ktorej pôžička bola splatná
ešte pred podpísaním zmluvy z 10. novembra 2003, teda pred 26. aprílom 2004.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V dôsledku konštatovania porušenia už uvedených práv ústavný súd už nepovažoval
za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu
sp. zn. 41 CoKR 27/2012 z 27. marca 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšom
konaní.
Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
331,14 € (uplatnil si nárok na odmenu za 2 úkony právnych služieb). Podľa zistenia
ústavného súdu by správne prináležala náhrada trov vo výške 496,69 € (za 3 úkony
právnych služieb v roku 2013 po 130,16 €, 3 režijné paušály po 7,81 € a daň z pridanej
hodnoty 82,78 €). Za danej situácie preto bola sťažovateľovi priznaná iba suma, ktorú
požadoval (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2014