Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obdo/33/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: J, právne zastúpeného

Mgr. Bohuslavom Gelatkom, advokátom, Námestie SNP 17, Rajec, proti ţalovanému: V, s. r.

o., Vajnorská 98, Bratislava, IČO: X, právne zastúpenému JUDr. Tatianou Brichtovou,

advokátkou, Grösslingova 8, Bratislava, v konaní

o zaplatenie 4 876,85 € s príslušenstvom, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 24. novembra 2011, č. k.

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalovanému trovy dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 15. októbra 2010, č. k. -195

zamietol ţalobu ţalobcu, zaviazal ho zaplatiť ţalovanému 3 713,38 € s príslušenstvom

a rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení uviedol, ţe medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o finančnom

leasingu 14. decembra 1992. Nakoľko v čase zmluvného vzťahu došlo k odcudzeniu

predmetného vozidla, v zmysle čl. XI. Všeobecných zmluvných podmienok finančného

leasingu, ods. 3, sa naplnili podmienky predčasného ukončenia leasingovej zmluvy. Listom

z 24. júna 1993 oznámil ţalovaný ţalobcovi prevod leasingovej zmluvy zo spoločnosti Š, s. r.

o., Praha, do obchodnej spoločnosti Š, s. r. o. Účastníci konania si riadne dohodli právo na

úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu nájmu, a to tak, ţe prenajímateľ je oprávnený

poţadovať úhradu ušlého zisku za tých istých podmienok, ako keby zmluva riadne prebehla.

Vzhľadom na existujúce rozdiely vo výške ušlého zisku ustálenej obidvoma stranami bolo

potrebné jednoznačne určiť sumu, ktorá tento zisk predstavuje. Jej stanovenie predpokladalo

2

odborné posúdenie, preto súd prvého stupňa ustanovil za tým účelom súdneho znalca. Podľa

znaleckého posudku číslo 1/2009 zo dňa

20. júla 2007, plnenie poisťovne bolo v sume 461 421,38 Sk mínus účtovná zostatková

hodnota vozidla v sume 353 333,60 Sk, plnenie ţalovaného voči nájomcovi bolo preto v sume

108 087,78 Sk, od ktorej sumy pri odčítaní ušlého zisku 41 953,-- Sk vzniklo finančné

vysporiadanie ţalovaného voči nájomcovi v sume 66 134,78 Sk. Ţalovaný uhradil ţalobcovi

14. februára 1995 sumu 178 004,-- Sk, rozdiel medzi touto sumou a sumou, vyjadrujúcou

finančné vysporiadanie ţalovaného voči nájomcovi je 111 869,22 Sk. Túto čiastku preto môţe

ţalovaný poţadovať od nájomcu – ţalobcu na doplatenie.

Na odvolanie ţalobcu odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie

súdu prvého stupňa s tým, ţe o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol,

ţe z obsahu spisu a dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo nesporne preukázané

uzavretie zmluvy o finančnom prenájme sluţobného vozidla č. 2461 dňa 17. decembra 1992

na osobné motorové vozidlo PASSAT VARIANT 315 255 CL v obstarávacej cene 530 000,--

Kčs, s dĺţkou trvania splátkového obdobia 36 mesiacov, s 30% splátkou vopred uhradenou

vo výške 159 000,-- Kčs, s mesačnými splátkami 14 247,-- Kčs. Zmluvné vzťahy medzi

účastníkmi konania sa podľa uzavretej zmluvy riadia Všeobecnými podmienkami finančného

leasingu. Leasingová zmluva a Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy boli riadne

podpísané oboma zmluvnými stranami, a teda tento právny úkon podľa odvolacieho súdu

nemoţno spochybňovať a určiť za neplatný. Taktieţ Všeobecné podmienky leasingovej

zmluvy, na ktorých sa účastníci zmluvy dohodli, upravujú vo svojich ustanoveniach právo

na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu nájmu, a to tak, ţe prenajímateľ je oprávnený

poţadovať úhradu ušlého zisku, tak a za tých istých podmienok, ako keby leasingová zmluva

riadne prebehla a bola riadne ukončená. Ďalšou otázkou bolo určenie výšky ušlého zisku.

Na stanovenie odborného posúdenia súd prvého stupňa ustanovil znalca z odboru ekonómie

a manaţmentu Ekonomická univerzita v Bratislave - Inštitút ekonomického znalectva

a expertíz, Palisády 22, Bratislava. Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa správne

uzavrel, ţe ţalobca ţalobou uplatnený nárok súdu nepreukázal, preto súd ţalobu zamietol.

Z dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaný má nárok na ušlý zisk vo výške 3 713,38 €, preto súd

prvého stupňa správne postupoval, keď zaviazal ţalobcu na zaplatenie tejto istiny ţalovanému

3

spolu s príslušenstvom pohľadávky s 21% úrokom z omeškania ročne od 10. februára 1995

do zaplatenia. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo veci

samej podľa ust. jednohlasne potvrdil a podľa ust. sa

v ostatných dôvodoch stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. O trovách

odvolacieho konania súd nerozhodol s poukazom na ust. v spojení

s

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie v zákonnej lehote, ktoré

odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. a , keďţe

konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ je presvedčený, ţe

vo veci došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu postupom súdu prvého stupňa

pri zmene v osobe konajúceho sudcu. Pôvodne konajúca JUDr. Szullová bola nahradená

JUDr. Kolárovou. Navrhovateľovi ako účastníkovi konania neboli oznámené nijaké dôvody

zmeny zákonného sudcu a v podstate ani nevedel, ţe došlo k zmene konajúceho sudcu.

Pojednávanie pred súdom prvého stupňa dňa 15. októbra 2010, na ktorom súd rozhodol

vo veci samej, bolo konaním vo veci moţno po 10-ich rokoch a novo konajúca sudkyňa

skutočnosť zmeny konajúceho sudcu na pojednávaní ani nespomenula, teda ani navrhovateľa

neoboznámila s dôvodmi, pre ktoré došlo k zmene v osobe konajúceho sudcu. Tým podľa

dovolateľa došlo k vylúčeniu uplatnenia práva navrhovateľa na vyjadrenie sa k tejto zmene,

vyjadrenia k osobe novo konajúcej sudkyne, či moţnosti napr. namietať moţnú predpojatosť

konajúcej sudkyne pred tým, ako rozhodla vo veci samej.

Dovolateľ má za to, ţe súd prvého stupňa pochybil nielen v tom, ţe zbytočne vo veci

nariadil znalecké dokazovanie, ale tieţ pochybil vo svojom postupe pri ustanovení znalca.

Súd v konaní ustanovil ako znalca právnickú osobu bez splnenia poţiadaviek, vyplývajúcich

z ust. V čase ustanovenia znalca otázka sporu medzi účastníkmi nebola

sporná (viď Zápisnica z rokovania účastníkov zo dňa 21. októbra 1996, výška ušlého zisku je

65 836,-- Sk). Dovolateľ preto zdôraznil, ţe skutočnosti, ktoré sú medzi stranami nesporné, sa

pred súdom nedokazujú. Ustanovenie právnickej osoby - Centrum ďalšieho vzdelávania

Ekonomickej univerzity v Bratislave, Inštitút ekonomického znalectva a expertíz Znalecký

ústav, Bratislava, bez uvedenia mena konkrétnej fyzickej osoby, je podľa názoru navrhovateľa

4

porušením práva účastníka na vyjadrenie sa k osobe znalca a bola tým nesporne vylúčená

moţnosť namietať jeho prípadnú predpojatosť. Týmto postupom je konanie postihnuté vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím súd navrhovateľovi podľa jeho

názoru odňal moţnosť konať pred súdom. Navyše podľa dovolateľa, vzatie znaleckého

posudku do základu rozhodnutia spôsobuje takú vadu, ktorá mala taktieţ za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľ zdôraznil, ţe ako účastník má právo na riadne

a úplné odôvodnenie rozsudku tak, ako to vyplýva z ust. a je toho názoru,

ţe ani rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako ani napadnuté rozhodnutie takéto poţiadavky

nespĺňa. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa podľa dovolateľa nie je vôbec zrejmé,

akými úvahami sa súd riadil pri potrebe nariadenia znaleckého dokazovania na určenie výšky

ušlého zisku, keď medzi účastníkmi táto otázka bola uţ vyriešená a dohodnutá. Nie je zrejmé,

prečo súd odmietol pri rozhodovaní medzi účastníkmi dohodnutú metodiku pre výpočet

finančného vysporiadania podľa účastníkmi odsúhlaseného vzorca, ako tieţ nie je zrejmé,

prečo súd pri svojom rozhodovaní odmietol navrhovateľov návrh na aplikovanie tzv.

všeobecného princípu. Podľa tohto princípu, ak sú v zmluve pouţité formulácie a pojmy,

ktoré moţno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho,

kto ich do zmluvy vloţil. Podľa dovolateľa, práve naopak súd pri rozhodovaní aplikoval skôr

opak tohto princípu, a pri výklade zmluvných dojednaní prijímal výkladové závery tak, ţe

v rozpore s touto zásadou ich vykladal v prospech strany, ktorá toto ustanovenie do zmluvy

nevloţila. Pretoţe odvolací súd tieto vady odôvodnenia rozhodnutia neodstránil, ani sa s nimi

nijako nevysporiadal, podľa dovolateľa svojím postupom odňal navrhovateľovi moţnosť

konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Dovolateľ má za to, ţe odvolací súd vôbec neprihliadal na skutočný právny a skutkový

obsah podaného odvolania a formulované odvolacie dôvody a skutočnosti, o čom svedčí, ţe

obsah podaného rozsiahleho odvolania navrhovateľa opísal vo svojom odôvodnení rozsudku

na štyroch riadkoch. V odôvodnení opisuje ţalovaným podané vyjadrenie k podanému

odvolaniu a berie ho do základu svojho záveru, ţe odvolanie ţalobcu je nedôvodné.

V prípade, ţe k svojmu záveru dospel odvolací súd aj na základe vyjadrenia ţalovaného

k odvolaniu ţalobcu, mal také vyjadrenie navrhovateľovi doručiť. Ak nebolo takéto

vyjadrenie doručené, ide podľa dovolateľa o skutočnosť, ktorou odvolací súd navrhovateľovi

odňal moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd takto zrejme akceptoval argumentáciu

5

odporcu s odvolaním sa na ust. , ţe právny úkon nie je

neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný. Pritom fundamentom

celého tohto sporového konania je podľa dovolateľa pochybnosť o výklade ustanovenia čl.

XIII ods. 2 VPFL a nie jeho neplatnosti. Odvolací súd vôbec nereagoval ani

na navrhovateľom poukazovaný Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ani

na odvolanie sa na výkladové pravidlo podľa ust. . Takýto

postup podľa navrhovateľa je preukazom arbitrárnosti rozhodovania odvolacieho súdu.

Dovolateľ poukázal na ustálenú judikatúru a má za to, ţe vyššie uvedeným postupom došlo

k odňatiu moţnosti navrhovateľa konať pred súdom aj tým, ţe pred súdom prvého stupňa mu

súd neumoţnil prednes záverečnej reči, súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozsudky

a dovolateľovi, ako účastníkovi konania, neumoţnili vyjadriť sa k všetkým dôkazom.

Dovolateľ preto navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň poţiadal aj o odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa ust.

Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( a nasl. ). Dospel pritom k záveru, ţe z hľadiska jeho prípustnosti

neboli splnené zákonné podmienky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú

ustanovenia aţ

6

Podľa ust. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust. § 237

, prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa

ust. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto

pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je

v zmysle ust. a prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,

vysloveného v tejto veci a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.

, pretoţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a prípustnosť

dovolania nevyslovil.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania

podľa ust.

7

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. aţ e/ v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.

Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľ namieta skutočnosť zmeny zákonného

sudcu, resp. skutočnosť, ţe sa ţalobca nemohol vyjadriť k prípadnej zaujatosti konajúceho

sudcu súdu prvého stupňa.

Podľa dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. vyslovil, ţe iba taký

sudca, určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu

ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle , resp. nezávislým

a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky súd treba povaţovať za „nesprávne

obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia (nález č. k.

).

Z obsahu spisu sa zisťuje, ţe ţaloba bola doručená na Obvodný súd Bratislava I. (t. č.

Okresný súd Bratislava I.) dňa 28. februára 1995 a vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr.

Emílii Szullovej, sp. zn. .

Podľa ust. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákonným sudcom je sudca, ktorý

vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom

práce na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci.

Podľa Dodatku č. 22 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I. na rok 2010, časť.

I., bola JUDr. Emília Szullová na obdobie od 1. septembra 2010 do 28. februára 2011 dočasne

8

pridelená na výkon funkcie sudcu obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave.

Podľa časti II. tohto dodatku, boli JUDr. Emílii Szullovej odňaté všetky nevybavené veci jej

v zmysle rozvrhu práce pridelené so stavom vrátane ku dňu 31. augusta 2010 a pridelené

do oddelení sudcov príslušných registrov náhodným výberom. Vec bola následne pridelená

náhodným výberom sudkyni Mgr. Nine Kollárovej dňa 3. septembra 2010 (č. l. 187).

Pre tieto dôvody neobstojí tak tvrdenie dovolateľa, ţe sudkyňa Mgr. Nina Kollárová,

ktorá na súde prvého stupňa konala a rozhodovala v tejto veci dňa 15. októbra 2010, nebola

zákonnou sudkyňou, a teda, ţe súd bol nesprávne obsadený, resp., ţe pre tento dôvod bola

ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia ţalobcu, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať

pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Dovolateľ vidí odňatie moţnosti konať pred súdom podľa ust.

v tom, ţe pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahovalo vyhodnotenie všetkých

dôkazov predloţených v konaní, tak mal odvolací súd takéto rozhodnutie doplniť.

Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu preto povaţuje

za nepreskúmateľné, resp. nedostatočné.

9

Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj ako len „ESĽP“). Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby

na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.

Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Dovolací súd však zdôrazňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako

Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere

uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).

Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

10

vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,

).

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vyššie citované ustanovenie bolo zavedené novelou ,

vykonanou , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, ţe zákonodarca ním „reaguje

na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy

odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.

V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý

rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti

napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine

fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti

rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môţu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

11

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia z 15. októbra 2010, č. k.

-195, uviedol rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania

a poukázal na právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil

svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, ţe Leasingová zmluva a Všeobecné

podmienky leasingovej zmluvy boli riadne podpísané oboma zmluvnými stranami, a teda

tento právny úkon podľa odvolacieho súdu nemoţno spochybňovať a určiť za neplatný.

Taktieţ Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy, na ktorých sa účastníci zmluvy dohodli,

upravujú vo svojich ustanoveniach právo na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu

nájmu, a to tak, ţe prenajímateľ je oprávnený poţadovať úhradu ušlého zisku tak a za tých

istých podmienok, ako keby leasingová zmluva riadne prebehla a bola riadne ukončená.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo veci samej podľa ust.

potvrdil a podľa ust. sa v ostatných dôvodoch

stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Námietka dovolateľa, ţe odvolací súd,

ako aj súd prvého stupňa neuviedli, ako vyhodnotili Všeobecné podmienky leasingovej

zmluvy, je vzhľadom na vyššie uvedené neopodstatnená.

Dovolací súd k aplikácii ust. dodáva, ţe v prípade, ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo

čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné

skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretoţe rozhodnutie odvolacieho

súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné povaţovať za jeden celok, ktorý vytvára

12

komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa,

s poukazom na ustanovenie spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ).

Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd neodôvodnil

napadnuté rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,

iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

Zákonodarcom upravenou fakultatívnou moţnosťou odvolacieho súdu obmedziť sa

v odôvodnení potvrdzujúceho napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto vo svetle judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nedošlo v danom prípade

k porušeniu práva účastníka občianskeho súdneho konania (ţalobcu) na riadne odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu.

Ţalobca v dovolaní napokon namieta aj to, ţe v prípade, ak ku svojmu záveru dospel

odvolací súd aj na základe vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu, mal také vyjadrenie

ţalobcovi doručiť. Ak nebolo takéto vyjadrenie doručené, ide podľa dovolateľa o skutočnosť,

ktorou odvolací súd ţalobcovi odňal moţnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe rozhodnutiu všeobecného súdu musí

predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania, najmä

13

garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve

na kontradiktórne konanie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovnosti zbraní

vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju

záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej

je jej ţalovaný. Právo na kontradiktórne konanie znamená, ţe procesné strany musia dostať

príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy, potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť

sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok

zo 4. júna 2002).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú

judikatúru ESĽP, podľa ktorej princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu

spravodlivého súdneho konania vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná

moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej pozície vis-á-vis proti jej protistrane. Okrem tejto poţiadavky koncept

spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa

ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné

na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré

boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (napr. Nideröst-

Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).

Dovolací súd má z obsahu spisu preukázané, ţe vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu

ţalobcu (č. l. 208), nebolo ţalobcovi doručené. V tomto vyjadrení ţalovaný odcitoval čl. XIII

ods. 1 a 2 Všeobecných podmienok leasingovej zmluvy. Ţalovaný ďalej uviedol, ţe povaţuje

uzatvorenie leasingovej zmluvy, vrátane jej všeobecných podmienok za platný právny úkon.

Ţalovaný taktieţ poukázal na závery znaleckého dokazovania v predmetnej veci, ktoré bolo

vykonané nestranným, súdom určeným znalcom.

Podrobným preskúmaním napadnutého rozhodnutia, dovolací súd konštatuje, ţe

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal priebeh skoršieho konania, uviedol

14

stručný obsah podaného odvolania, ako aj obsah vyjadrenia ţalovaného k tomuto odvolaniu.

Odvolací súd poukázal na skutkové a právne závery, ktoré vyplynuli z obsahu spisu

a dokazovania pred súdom prvého stupňa. Dodal, ţe preskúmaním prejavu vôle oboch

zmluvných strán v súvislosti s uzatvorením leasingovej zmluvy a Všeobecných podmienok

tejto zmluvy, boli tieto zmluvy – právne úkony, urobené slobodne, váţne, určite

a zrozumiteľne. Ohľadom výšky ušlého zisku odkázal odvolací súd na znalecký posudok,

ktorý bol vo veci vykonaný.

Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe odvolací súd v napadnutom rozhodnutí

vychádzal z obsahu spisu a dokazovania pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na vyjadrenie ţalovaného k podanému

odvolaniu ţalobcu, avšak nie je moţné prisvedčiť tvrdeniu ţalobcu, ţe toto vyjadrenie

ţalovaného berie odvolací súd do základu svojho záveru, ţe odvolanie ţalobcu je nedôvodné.

Dovolací súd dodáva, ţe okrem iného, na obsah čl. XIII ods. 1 a 2 Všeobecných podmienok

leasingovej zmluvy, sa ţalovaný opiera počas celého konania, ako napríklad v odvolaní na č.

l. 52. Neplatnosť právnych úkonov namietol ţalobca iba v podanom odvolaní, dovtedy

platnosť týchto právnych úkonov, t. j. leasingovej zmluvy, vrátane jej všeobecných

podmienok, nebola sporná. Účastníci konania boli riadne poučení podľa ust. § 120 ods. 4

(č. l. 188), pričom ţalobca v podanom odvolaní nenamietol ako odvolací dôvod

skutočnosti, uvedené v ust. Z uvedeného je zrejmé, ţe v odvolacom konaní

nebola porušená jedna z poţiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania

tým, ţe ţalobcovi nebolo umoţnené zaujať svoje stanovisko k písomnému vyjadreniu

ţalovaného k odvolaniu ţalobcu.

Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, ţe ţalobca nebol postupom

súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných práv, daných

. Za týchto okolností tvrdenie dovolateľa, ţe mu postupom

súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia ţalobcom tvrdenej

procesnej vady v zmysle ust. a a ţe najavo nevyšla ani ţiadna iná

15

vada uvedená v ust. , dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, ţe prípustnosť

dovolania navrhovateľa nemoţno vyvodiť z ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcu odmietol podľa ust. § 243b

ods. 5 v spojení s ust. , ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Úspešnému ţalovanému vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. l

právo na náhradu trov dovolacieho konania. Nakoľko mu však v dovolacom konaní

ţiadne nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 22. novembra 2012

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová