Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)II. ÚS 414/2014
PDF · 289.32 KB
No categories available
II. ÚS 414/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť
1. obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 2. marca 2012
s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), a
2. MUDr. V. S.,
zastúpených advokátom JUDr. Ľ. K.
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 7 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 1. marca
2012 s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), o d m i e t a kvôli nedostatku jej spôsobilosti
byť účastníčkou konania.
2. Sťažnosť MUDr. V. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2013 podaná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
v ktorej záhlaví bolo pod rubrikou „1. Sťažovateľ:“ uvedené: „C., spol. s r. o..., zastúpený
konateľom MUDr. V. S. a C., spol. s. r. o..., zast. likvidátorom MUDr. V. S. a MUDr. V. S.
ako jediný spoločník a majiteľ obchodného imania spoločnosti C., spol. s r. o...“ Záhlavie
neobsahuje ďalšiu rubriku s označením „2. Sťažovateľ“ a celý text sťažnosti je formulovaný
v prvej osobe jednotného čísla („ja, sťažovateľ“ a pod.).
Petitom sťažnosti sa potom od ústavného súdu žiada, aby sťažnosť prijal na ďalšie
konanie, odložil vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 a vo veci samej vydal takýto
nález:
„Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúceho
z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd boli uznesením
Najvyššieho súdu... z 29. novembra 2012, č. k. 1Obdo V/18/2012 porušené.
Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu... z 29. novembra 2012, č. k. 1Obdo
V/18/2012 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 EUR...
Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu spisov ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 479/2011 a sp. zn. II. ÚS 312/2012 možno v rozsahu, v akom je to potrebné na účely
tohto rozhodnutia, ustáliť tento skutkový stav:
2.1 Spoločnosť C., spol. s r. o., vznikla v roku 1993. Dňa 22. mája 1996 uzatvorila
s Fondom národného majetku Slovenskej republiky zmluvu (ďalej len „FNM“), na základe
ktorej nadobudla 51 % akcií spoločnosti K. a. s. FNM následne 2. júla 1999 prejavil vôľu
odstúpiť od tejto zmluvy, čo však spoločnosť C., spol. s r. o., považovala za neplatné
a určenia tejto neplatnosti sa domáhala aj na súde. Počas konania došlo k 25. septembru
2004 k výmazu spoločnosti C., spol. s r. o., z obchodného registra.
Napriek tomu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako prvostupňový
súd žalobe tejto spoločnosti vyhovel rozsudkom č. k. 45 Cb 56/1999-1406 z 13. mája 2009.
Na odvolanie FNM však najvyšší súd uznesením zo 16. decembra 2009 najskôr len
odvolacie konanie zastavil práve kvôli strate spôsobilosti spoločnosti C., spol. s r. o., byť
účastníkom konania výmazom z obchodného registra, potom toto uznesenie doplnil aj
o výrok o zrušení prvostupňového rozsudku z 13. mája 2009.
2.2 Uznesenie najvyššieho súdu zo 16. decembra 2009 (v znení neskorších
dopĺňacích uznesení) bolo na dovolanie spoločnosti C., spol. s r. o., zrušené uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 21/2010, 1 ObdoV 22/2010 z 31. mája 2011 z dôvodu, že
medzičasom – konkrétne od 15. apríla 2010, teda v čase rozhodovania dovolacieho súdu –
vstúpila spoločnosť C., spol. s r. o., do dodatočnej likvidácie, čo malo za následok
obnovenie jej spôsobilosti na práva a povinnosti, a tým aj spôsobilosti byť účastníkom
konania.
Proti tomuto uzneseniu však FNM podal sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, ktorú
ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 479/2011-24 z 10. novembra 2011 prijal na ďalšie
konanie a vykonateľnosť uvedeného uznesenia odložil do právoplatnosti rozhodnutia
o sťažnosti. Najvyššiemu súdu bolo toto uznesenie doručené 14. decembra 2011.
2.3 Medzičasom Okresný súd Bratislava I ako registrový súd začal uznesením
z 18. apríla 2010 konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie a uznesením č. k.
33 Exre 1019/2010-5, Sro 42507/B z 24. mája 2010 dodatočnú likvidáciu spoločnosti C.,
spol. s r. o., zrušil a MUDr. V. S. odvolal z funkcie likvidátora. V sťažnosti sa k tomu
uvádza, že proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie zo strany spoločnosti C., spol.
s r. o., a (po zrušení predchádzajúceho uznesenia odvolacieho súdu najvyšším súdom
z dôvodov, ktoré v tu prerokúvanej veci nie sú podstatné) „(d)o dnešného dňa Krajský súd
vo veci nerozhodol a tým ani výmaz z Obchodného registra nie je platný“. Zo spisov
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 312/2013 však vyplýva, že uznesenie č. k.
33 Exre 1019/2010-5 bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 47/2012-32
z 31. januára 2012, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:
„Pôvodne bola dodatočná likvidácia spoločnosti C., spol. s r. o., nariadená a za
likvidátora vymenovaný MUDr. V. S... z dôvodu, že podľa rozsudku Krajského súdu... č. k.
45Cb 56/1999-1406... sa stala spoločnosť... majiteľom akcií... a podľa uznesenia Krajského
súdu... vznikol spoločnosti... nárok na zaplatenie náhrady trov konania vo výške 1.966,85
Eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol zistený po výmaze spoločnosti ďalší jej
majetok a preukázané splnenie podmienok § 75a Obchodného zákonníka.
Zrušením citovaných rozhodnutí Krajského súdu... a zastavením konania v tejto veci,
zanikli predpoklady pre dodatočnú likvidáciu spoločnosti, pretože spoločnosti zanikli práva
priznané predmetnými rozhodnutiami a spoločnosť teda nedisponuje žiadnym majetok,
ktorý by bolo potrebné dodatočne likvidovať.“
2.4 Toto uznesenie bolo MUDr. V. S. ako likvidátorovi doručené 24. februára 2012.
Spoločnosť C., spol. s r. o., podala proti nemu dovolanie, na základe ktorého vyniesol
najvyšší súd uznesenie s výrokom, že „... dovolanie JUDr. Ľ. K... odmieta“.
Na odôvodnenie takéhoto výroku najvyšší súd uviedol, že „... spoločnosť C., spol. s r. o.
zanikla výmazom z obchodného registra dňa 2. marca 2012 bez právneho nástupcu, teda
spoločnosť stratila spôsobilosť byť účastníkom konania ešte pred podaním dovolania
a splnomocnením právneho zástupcu (JUDr. Ľ. K., pozn.) na zastupovanie v dovolacom
konaní. Spoločnosť touto právnou skutočnosťou prestala byť nositeľkou práv, preto
dovolanie podané JUDr. Ľ. K. je dovolaním podaným neoprávnenou osobou“.
Toto uznesenie bolo JUDr. Ľ. K. doručené 12. februára 2013. Ústavná sťažnosť
spoločnosti C., spol. s r. o., ako aj MUDr. V. S. podaná proti nemu 17. apríla 2013 bola
odmietnutá uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 312/2013-12 ako oneskorená.
2.5 Napriek tomu, že vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu z 31. mája 2011
(vrátane vrátenia veci na nové konanie odvolaciemu senátu najvyššieho súdu) bola odložená
(pozri bod 2.2), najvyšší súd novým uznesením sp. zn. 4 Obo 64/2011, 4 Obo 65/2011
z 29. marca 2012 znova rozhodol o odvolaní spoločnosti C., spol. s r. o., tak, že odvolacie
konanie zastavil a rozsudok krajského súdu č. k. 45 Cb 56/1999-1406 zrušil.
Na odôvodnenie uviedol, že z výpisu z obchodného registra zistil, že spoločnosť C., spol.
s r. o., bola 2. marca 2012 vymazaná z obchodného registra (pozri bod 2.3 tohto uznesenia),
teda „(ž)alobca zanikol bez právneho nástupcu. Ak niet právneho nástupcu, nemôže súd
v konaní ďalej pokračovať, pretože v spojitosti s nedostatkom spôsobilosti byť účastníkom
konania ide o neodstrániteľnú vadu konania, vedúcu obligatórne k zastaveniu
konania /§ 104 ods. 1 O. s. p./.“.
2.6 Na dovolanie, ktoré podal „v mene žalobcu... JUDr. Ľ. K., advokát“, rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 tak, že „dovolanie
JUDr. Ľ. K.“ odmietol a v jeho odôvodnení uviedol: „Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že v súčasnosti došlo k právoplatnému zrušeniu dodatočnej likvidácie majetku spoločnosti
C., spol. s r. o., a žalobca zanikol bez právneho nástupcu, čo má za následok, že stratil
v priebehu konania spôsobilosť byť účastníkom konania. Dovolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že odvolací súd neznemožnil spoločnosti C., spol. s r. o., uplatnenie práv,
priznaných právoplatným rozsudkom, pretože zánikom spoločnosti bez právneho nástupcu
a to od 02. marca 2012 uvedená spoločnosť už nie je nositeľom práv. V zmysle ustanovenia
§ 33b ods. 2 Obč. zák. zaniklo aj plnomocenstvo, ktoré udelil zástupcovi... V danom prípade
splnomocniteľ nemá právneho nástupcu, teda nie je na strane žalobcu osoba, ktorá by
utrpela nečinnosťou právneho zástupcu ujmu, preto neprichádza do úvahy postup podľa
§ 33b ods. 6 Obč. zák.
Z uvedeného dôvodu dovolanie podané... JUDr. Ľ. K., bolo podané neoprávnenou
osobou. Najvyšší súd... preto dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm.
b/ O. s. p. odmietol.“
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval a preskúmal ju z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2
citovaného zákona.
4. Ako prvou sa treba predovšetkým zaoberať otázkou, koho treba považovať
v prerokúvanej veci za aktívne legitimovaného na podanie sťažnosti.
4.1 Ústavný súd – na rozdiel od všeobecných súdov – nezdieľa názor, že strata
právnej subjektivity spoločnosti C., spol. s r. o., má za následok, že podania podané v mene
tejto osoby na základe splnomocnenia ňou vystavenej treba považovať za podania
podpísaného právneho zástupcu JUDr. Ľ. K. Podľa názoru ústavného súdu totiž aj v oblasti
civilného procesného práva, ktoré je inak aplikovateľné aj v konaní pred ústavným súdom
(§ 31a zákona o ústavnom súde), platí zásada vyjadrená v ustanovení § 32 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého určitá osoba koná vo vlastnom mene len vtedy, ak
z úkonu nevyplýva, že koná za iného. Na tento účel podľa názoru ústavného súdu nie je
podstatné, či ten, za koho má (tvrdený) splnomocnenec (zástupca) konať, má či nemá
spôsobilosť byť účastníkom konania, keďže práve to môže byť otázka, ktorá sa má v konaní
vyriešiť. Podstatné je, že zástupca v podaní (žalobe, opravnom prostriedku, sťažnosti) tvrdí,
že koná za iného, a svoje oprávnenie preukáže ním vystaveným splnomocnením. Podľa
názoru ústavného súdu je v takom prípade vylúčené automaticky považovať takéto podanie
za podanie zástupcu, ako to urobil napríklad najvyšší súd v napadnutom uznesení.
4.2 V prerokúvanej veci je zo záhlavia sťažnosti zrejmé, že JUDr. Ľ. K. ako advokát
ju podáva v mene iného sťažovateľa, nie vo svojom vlastnom. O tom svedčí aj
splnomocnenie, z ktorého je zrejmé, že JUDr. Ľ. K. bol na takéto podanie splnomocnený
niekým iným. Otázne je len to, kým.
4.3 Ako bolo uvedené v bode 1, pod rubrikou „1. Sťažovateľ“ sú postupne uvedené
tri subjekty, ktoré by prichádzali do úvahy ako samostatní účastníci konania: C., spol. s r. o.,
C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, a MUDr. V. S. Zároveň je ale zrejmé, že C., spol.
s r. o., a C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, vystupujú pod tým istým identifikačným
číslom organizácie (IČO; porov. aj R 51/2008) a sú zapísané v tom istom oddiele a tej istej
vložke obchodného registra toho istého registrového súdu (Okresný súd Bratislava I).
Navyše zo skutkového stavu (bod 2.1 a 2.2) vyplýva, že spoločnosť C., spol. s r. o., bola
najskôr vymazaná z obchodného registra, no potom bola nariadená dodatočná likvidácia jej
majetku. Z ustanovenia § 75a Obchodného zákonníka vyplýva, že dodatočná likvidácia sa
nariaďuje vo vzťahu k majetku práve tej spoločnosti, ktorá už bola vymazaná z obchodného
registra a ktorej právna spôsobilosť tak zanikla. V tomto konaní ústavný súd nemusí riešiť
otázku, či nariadenie dodatočnej likvidácie vedie k obnove právnej subjektivity pôvodnej
obchodnej spoločnosti (tak napr. vo výsledku 2 Cdo 215/2007, proti tomu naopak napr.
Ďurica, M. In: Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 2. aktualizované
vydanie. Bratislava : C. H. BECK 2008, s. 259), alebo či ide len o osobitnú majetkovú
podstatu (masu) pod správou dodatočného likvidátora, ktorý (podobne ako správca
konkurznej podstaty podľa predchádzajúcej úpravy v zákone č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov) s ňou nakladá pod vlastnou právnou
subjektivitou. Okresný súd, krajský súd i najvyšší súd zrejme vychádzali z prv uvedeného
právneho názoru o obnovení právnej subjektivity, keďže ju po nariadení dodatočnej
likvidácie viedli ako žalobcu. V každom prípade však podľa ústavného súdu je C., spol.
s r. o., a C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, jedna a tá istá spoločnosť, teda ten istý
právny subjekt, a ako taký ho treba považovať za jedného a toho istého sťažovateľa.
4.4 Naproti tomu zo záhlavia sťažnosti vyplýva, že MUDr. V. S. ako sťažovateľ
nevystupuje len ako (dodatočný) likvidátor spoločnosti C., spol. s r. o., kedy by jeho
subjektivita mohla splývať so subjektivitou dodatočne likvidovanej spoločnosti, ale aj ako
jej „jediný spoločník a majiteľ obchodného imania“. O jeho právnej subjektivite fyzickej
osoby (§ 7 Občianskeho zákonníka) pritom niet pochybností.
4.5 Na základe uvedeného tak ústavný súd vychádza z toho, že sťažnosť bola podaná
dvoma sťažovateľmi: 1. spoločnosťou C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 1. marca 2012
s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), a 2. MUDr. V. S.
5. Ústavný súd v druhom kroku skúmal právnu subjektivitu sťažovateľky C., spol.
s r. o. (od 15. apríla 2010 do 2. marca 2012 s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“).
5.1 Ako už bolo uvedené, spoločnosť bola sama vymazaná z obchodného registra
k 25. septembru 2004. Tým v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka
spoločnosť zanikla, čím podľa prevažujúcich právnych názorov dochádza k zániku jej
právnej spôsobilosti s konštitutívnym účinkom (porov. Ďurica, M. In: opus cit., s. 202).
Otázku, či nariadením dodatočnej likvidácie došlo k obnoveniu jej právnej subjektivity
(pozri názory citované v bode 4.3), v tejto súvislosti opäť nie je potrebné riešiť, pretože
medzičasom došlo uznesením okresného súdu č. k. 33 Exre 1019/2010-5 k zrušeniu
dodatočnej likvidácie a jej opätovnému výmazu z obchodného registra k 2. marcu 2012.
Ku dňu podania sťažnosti tak spoločnosť C., spol. s r. o., (či už s dodatkom „v dodatočnej
likvidácii“ alebo bez neho), v žiadnom obchodnom registri zapísaná nebola. Z uvedených
dôvodov bola sťažnosť podaná sťažovateľom, ktorý právne neexistuje.
5.2 Z uvedených úvah nevyhnutne nevyplýva, že sa súkromnoprávna subjektivita
a ústavnoprávna subjektivita musia nevyhnutne prekrývať. Podľa názoru ústavného súdu nie
je vylúčené, aby bola priznaná ústavnoprávna subjektivita (a prípadne aj subjektivita na
podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy) aj takým právnym útvarom, ktoré nie sú fyzickými
ani právnickými osobami ani inými právnymi podmetmi (subjektami) v zmysle súkromného
práva. Rovnako to neznamená, že by ústavný súd akceptoval názor, že zánikom
súkromnoprávnej subjektivity zaniká nevyhnutne aj spôsobilosť byť účastníkom konania.
V tomto smere sú mimoriadne citlivé najmä statusové konania, kde spôsobilosť na práva
(a tým aj byť účastníkom konania, § 19 prvá alternatíva Občianskeho súdneho poriadku),
ktorá je aj jednou z procesných podmienok (§ 104 a 107 Občianskeho súdneho poriadku),
je zároveň predmetom meritórneho konania. V týchto konaniach by totiž doslovnou
aplikáciou uvedených ustanovení malo meritórne (právoplatné) rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktorým napríklad zrušil obchodnú spoločnosť bez likvidácie a v dôsledku ktorého
došlo už k výmazu z obchodného registra, za následok aj zánik jej spôsobilosti byť
účastníkom konania, a tým stratu prístupu k dovolaciemu konaniu (aj keby inak bolo
prípustné). Takáto situácia by bola z hľadiska prístupu k súdnej ochrane (čl. 46 ústavy)
mimoriadne povážlivou, keďže zacyklením meritórneho rozhodnutia a rozhodnutia
o podmienkach konania by bolo znemožnené preskúmanie práve tohto rozhodnutia aj vtedy,
ak čo do obsahu z prieskumu dovolacím súdom nie je vylúčené. V týchto prípadoch by
preto bolo potrebné preskúmať, či by si ústavokonformný výklad Občianskeho súdneho
poriadku, konkrétne druhej alternatívy § 19 („... komu ju zákon priznáva.“), nevyžadoval
priznať aj právnickej osobe, o ktorej zrušenie v danom konaní ide, spôsobilosť byť
účastníkom konania ad hoc. Podobne by potom bolo potrebné uvažovať aj v otázke
spôsobilosti byť účastníkom pred ústavným súdom a nositeľom jednotlivých ústavných
práv.
5.3 Tieto úvahy však v prerokúvanej veci nemajú miesto, pretože predmetom tejto
sťažnosti spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), nie sú rozhodnutia
všeobecných súdov, ktorými by jej bola odňatá právna subjektivita, a teda spôsobilosť byť
účastníkom. Tieto rozhodnutia mohli byť predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní
sp. zn. II. ÚS 312/2013 (pozri bod 2.4), ak by tamojšia sťažnosť nebola podaná oneskorene.
V danom konaní by sa potom bolo možné už naznačenými otázkami zaoberať. Ústavný súd
pripúšťa racionalitu jej argumentácie, že k zrušeniu dodatočnej likvidácie nemohlo dôjsť,
keďže spoločnosť viedla aktívny spor (o majetok – akcie, ktoré jej podľa vlastných tvrdení
patrili), a sám vyjadruje počudovanie nad tým, ako mohol okresný súd v nesporovom
konaní (!) vziať za preukázané, že uvedený majetok neexistuje, resp. spoločnosti nepatril či
nepatrí. To by však opäť mohli byť relevantné úvahy len v konaní, ktorého predmetom by
bolo samotné zrušenie dodatočnej likvidácie. V tu prerokúvanej veci však ide o iné –
sporové – konanie, v ktorom bola C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), žalobkyňou.
Zrušenie dodatočnej likvidácie najvyšší súd považoval za zánik spôsobilosti tejto
spoločnosti byť účastníčkou konania, v dôsledku čoho uznesením sp. zn. 1 ObdoV 18/2012
z 29. novembra 2012 rozhodol tak, ako rozhodol. Jeho názor pritom má oporu v už
citovaných ustanoveniach § 19 (prvá alternatíva) Občianskeho súdneho poriadku v spojení
s § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 18 ods. 1 a § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka
a v skutočnosti, že v čase jeho rozhodovania už táto spoločnosť bola vymazaná
z obchodného registra. Ako bolo podrobne odôvodnené v bode 5.2, nejde tu o také konanie,
v ktorom by bolo potrebné uvažovať nad iným prístupom k výkladu a aplikácii uvedených
ustanovení.
5.4 Z rovnakých dôvodov však aj ústavný súd v prerokúvanej veci vychádza
zo skutočnosti, že 2. marca 2012 definitívne (teda až do prípadnej novej dodatočnej
likvidácie) zanikla právna subjektivita spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii).
Podľa čl. 127 ústavy, ako aj § 49 zákona o ústavnom súde môže sťažnosť podať fyzická
osoba alebo právnická osoba. Z toho vyplýva, že existencia sťažovateľa – právnickej osoby
(jej právna subjektivita) je v zásade procesnou podmienkou konania pred ústavným súdom
o sťažnosti, podobne ako pred všeobecnými súdmi. Ako už bolo podrobne odôvodnené
v bodoch 5.2 a 5.3, niet v prerokúvanej veci dôvodu aplikovať iný výklad citovaných
ustanovení a uvažovať nad priznaním právnej subjektivity ad hoc spoločnosti C., spol. s r.
o. (v dodatočnej likvidácii). Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že pokiaľ
bola sťažnosť podaná za túto spoločnosť, táto nie je spôsobilou sťažovateľkou v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. V dôsledku toho musela byť sťažnosť v tejto časti
odmietnutá podobne, ako keby pochádzala od zjavne neoprávneného sťažovateľa (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde per analogiam).
6. Týmito nedostatkami sťažnosť, naopak, netrpí vo vzťahu k sťažovateľovi
MUDr. V. S., ktorý v nej namieta zásah do základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 (označenie „čl. 3 ods. 1“ v petite považuje ústavný súd
za zjavnú chybu v písaní) a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“).
6.1 Úvodom k tejto časti sťažnosti považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť
svoju judikatúru, podľa ktorej je sťažnosť podľa čl. 127 ústavy prostriedkom ochrany
vlastných práv (porov. I. ÚS 65/98, č. 64/98 ZNaU; II. ÚS 191/04, č. 125/2004 ZNaU;
IV. ÚS 549/2013). Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že účastníkom konania sp. zn.
1 ObdoV 18/2012 bola len spoločnosť C., spol. s r. o., (v dodatočnej likvidácii), nie
MUDr. V. S. „ako jediný spoločník a majiteľ obchodného imania“. Rovnako z neho
vyplýva, že MUDr. V. S. neprevzal obchodné imanie tejto spoločnosti, ani iným spôsobom
sa nestal jej právnym nástupcom. Spoločnosť C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), tak
bola a zostala odlišným subjektom od MUDr. V. S. V zmysle už citovanej judikatúry
ústavného súdu však on sám nemôže namietať porušenie práv tejto spoločnosti uznesením
v spornom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, keďže toto uznesenie má
voči nemu len sprostredkované (ekonomické) účinky (v podobe nenastúpenia očakávaného
zvýšenia hodnoty jeho obchodného podielu, ktorý však právne beztak zanikol okamihom
zániku spoločnosti samotnej), no nezasahuje bezprostredne do sféry jeho procesných práv,
ktoré jediné sú v prerokúvanej veci namietané. Vzhľadom na to nie je potrebné sa zaoberať
otázkou, čo by sa na veci zmenilo, ak by MUDr. V. S. bol namietol porušenie svojich
vlastníckych práv spojených s majiteľstvom obchodného podielu uvedenej spoločnosti,
keďže takéto práva ani v petite sťažnosti, ani v jej obsahu spomínané neboli.
6.2 Ďalej treba uviesť, že náležitosťou sťažnosti, ktorá je zároveň podaním
ústavnému súdu, je v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj jej odôvodnenie.
Odôvodnenie v zmysle citovaného ustanovenia znamená nielen uvedenie skutkových
okolností, v ktorých malo spočívať tvrdené porušenie základného práva alebo slobody, ale
aj tzv. subsumpciu, teda podradenie jednotlivých skutkových tvrdení pod znaky skutkovej
podstaty príslušnej právnej normy. Vo vzťahu k sťažnostiam podľa § 49 a nasl. zákona
o ústavnom súde to znamená, že sťažnosť musí vysvetliť, pred akými zásahmi podľa názoru
sťažovateľa určité základné právo má chrániť a či napadnuté právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah je práve takýmto zásahom. Sťažnosť však vo vzťahu k označeným
právam neobsahovala žiadne odôvodnenie. Nemožno zaň považovať jedinú vetu, v ktorej
sťažovateľ uviedol, že v „tejto súvislosti poukazujeme aj na rozhodnutia Ústavného súdu
SR: III. ÚS 117/06; II. ÚS 1/95; II. ÚS 21/966; I. ÚS 4/00; I. ÚS 17/01; I. ÚS 37/95;
II. ÚS 58/98; I. ÚS 5/00...“, bez akéhokoľvek hlbšieho rozboru, ako sa tieto rozhodnutia
týkajú sťažovateľovej veci, a ktoré ich právne závery sú pri jej posúdení podstatné. Už to by
samo osebe postačovalo na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie ustanovených náležitostí
(§ 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a to o to viac, že je podpísaná
advokátom, na ktorých podania ústavný súd vo svojej judikatúre uplatňuje prísnejšie
požiadavky (porov. napr. II. ÚS 117/05, č. 81/2005 ZNaU).
6.3 Avšak ani vtedy, keby bol MUDr. V. S. vnímaný ako procesnoprávna
subjektivizácia (personifikácia) majetkovej masy zaniknutej spoločnosti v dodatočnej
likvidácii a keby sa odhliadlo od obsahovej nedostatočnosti sťažnosti, nebolo by možné
akceptovať, že uznesením sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 došlo k porušeniu
jeho ústavných práv. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne znejúcom čl. 36 ods. 1 listiny
zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu majúcemu právomoc na
prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo
veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia uvedených ustanovení vyplýva,
že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi. Takýmto predpisom je v prerokúvanej veci najmä
Občiansky súdny poriadok (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Ako už bolo odôvodnené v bodoch 5.1, 5.3 a 5.4, je
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 aj napriek
nesprávnemu priradeniu podaného dovolania advokátovi logickým dôsledkom výmazu
spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), z obchodného registra a s tým
spojeného zániku jednej z podmienok konania. Vecne tak toto uznesenie zodpovedá
ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, Obchodného zákonníka a Občianskeho
zákonníka citovaným v bode 5.3. Tým je podľa ústavného súdu vylúčené, aby zasahovalo
do práv uvedenej spoločnosti zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny alebo
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto na prerokúvanú vec ani nedopadá nález sp. zn. I. ÚS 37/95
(č. 12/95 ZNaU), ktorý sa týkal zastavenia konania v dôsledku nesprávnej interpretácie
a aplikácie určitého zákonného ustanovenia súdom.
6.4 Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojej
judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky
a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL. ÚS 43/95, č. 7/96 ZNaU). Meritórne
možno znova odkázať na dôvody uvedené v bode 6.3: napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 bolo logickým dôsledkom zániku
spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), a jej výmazu z obchodného registra
k 2. marcu 2012, v dôsledku čoho zanikla jedna z podmienok konania pred všeobecnými
súdmi. Keďže zánik podmienky sa týkal jedine spoločnosti C., spol. s r. o., nie druhého
účastníka, nie je v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, že to vo výsledku znamená
stratu jej možnosti pokračovať v uplatňovaní jej tvrdeného vlastníckeho práva k akciám,
ktoré boli predmetom konania. Takáto strata totiž – ako už ústavný súd uviedol – nie je
dôsledkom uvedeného uznesenia najvyššieho súdu, ale dôsledkom zániku tejto spoločnosti
a jej výmazu z obchodného registra.
6.5 Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä
taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z dôvodov uvedených v bodoch 6.3 a 6.4 je zrejmé, že
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 už na
prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými sťažovateľom, v dôsledku čoho
by bolo treba sťažnosť v tejto časti v každom prípade považovať za zjavne neopodstatnenú.
7. Na základe uvedených úvah dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je sčasti
podaná osobou, ktorá nemá spôsobilosť na jej podanie, čo zakladá dôvod jej odmietnutia
ako sťažnosť podaná neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde per
analogiam), sčasti nespĺňa viaceré predpoklady meritórneho prerokovania (neoprávnená
osoba, nedostatok náležitostí) a je v každom prípade aj zjavne neopodstatnená, čo rovnako
zakladá viaceré dôvody jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to bolo na neverejnom zasadnutí rozhodnuté tak, ako to je uvedené v bode 1
a 2 výroku. Odmietnutím je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane návrhu na
priznanie finančného zadosťučinenia.
8. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nezistil ani dôvod na odklad
vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, ktorého ústavnú neakceptovateľnosť nezistil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014