Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 414/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť

1. obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 2. marca 2012

s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), a

2. MUDr. V. S.,

zastúpených advokátom JUDr. Ľ. K.

vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 7 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 1. marca

2012 s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), o d m i e t a kvôli nedostatku jej spôsobilosti

byť účastníčkou konania.

2. Sťažnosť MUDr. V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2013 podaná sťažnosť podľa (ďalej len „“),

v ktorej záhlaví bolo pod rubrikou „1. Sťažovateľ:“ uvedené: „C., spol. s r. o..., zastúpený

konateľom MUDr. V. S. a C., spol. s. r. o..., zast. likvidátorom MUDr. V. S. a MUDr. V. S.

ako jediný spoločník a majiteľ obchodného imania spoločnosti C., spol. s r. o...“ Záhlavie

neobsahuje ďalšiu rubriku s označením „2. Sťažovateľ“ a celý text sťažnosti je formulovaný

v prvej osobe jednotného čísla („ja, sťažovateľ“ a pod.).

Petitom sťažnosti sa potom od ústavného súdu žiada, aby sťažnosť prijal na ďalšie

konanie, odložil vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra 2012 a vo veci samej vydal takýto

nález:

„Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa SR, Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúceho

z SR a Listiny základných práv a slobôd boli uznesením

Najvyššieho súdu... z 29. novembra 2012, č. k. porušené.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu... z 29. novembra 2012, č. k. 1Obdo

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 EUR...

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu spisov ústavného súdu sp. zn.

a sp. zn. možno v rozsahu, v akom je to potrebné na účely

tohto rozhodnutia, ustáliť tento skutkový stav:

2.1 Spoločnosť C., spol. s r. o., vznikla v roku 1993. Dňa 22. mája 1996 uzatvorila

s Fondom národného majetku Slovenskej republiky zmluvu (ďalej len „FNM“), na základe

ktorej nadobudla 51 % akcií spoločnosti K. a. s. FNM následne 2. júla 1999 prejavil vôľu

odstúpiť od tejto zmluvy, čo však spoločnosť C., spol. s r. o., považovala za neplatné

a určenia tejto neplatnosti sa domáhala aj na súde. Počas konania došlo k 25. septembru

2004 k výmazu spoločnosti C., spol. s r. o., z obchodného registra.

Napriek tomu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako prvostupňový

súd žalobe tejto spoločnosti vyhovel rozsudkom č. k. -1406 z 13. mája 2009.

Na odvolanie FNM však najvyšší súd uznesením zo 16. decembra 2009 najskôr len

odvolacie konanie zastavil práve kvôli strate spôsobilosti spoločnosti C., spol. s r. o., byť

účastníkom konania výmazom z obchodného registra, potom toto uznesenie doplnil aj

o výrok o zrušení prvostupňového rozsudku z 13. mája 2009.

2.2 Uznesenie najvyššieho súdu zo 16. decembra 2009 (v znení neskorších

dopĺňacích uznesení) bolo na dovolanie spoločnosti C., spol. s r. o., zrušené uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. , z 31. mája 2011 z dôvodu, že

medzičasom – konkrétne od 15. apríla 2010, teda v čase rozhodovania dovolacieho súdu –

vstúpila spoločnosť C., spol. s r. o., do dodatočnej likvidácie, čo malo za následok

obnovenie jej spôsobilosti na práva a povinnosti, a tým aj spôsobilosti byť účastníkom

konania.

Proti tomuto uzneseniu však FNM podal sťažnosť podľa , ktorú

ústavný súd uznesením č. k. -24 z 10. novembra 2011 prijal na ďalšie

konanie a vykonateľnosť uvedeného uznesenia odložil do právoplatnosti rozhodnutia

o sťažnosti. Najvyššiemu súdu bolo toto uznesenie doručené 14. decembra 2011.

2.3 Medzičasom Okresný súd Bratislava I ako registrový súd začal uznesením

z 18. apríla 2010 konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie a uznesením č. k.

-5, Sro 42507/B z 24. mája 2010 dodatočnú likvidáciu spoločnosti C.,

spol. s r. o., zrušil a MUDr. V. S. odvolal z funkcie likvidátora. V sťažnosti sa k tomu

uvádza, že proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie zo strany spoločnosti C., spol.

s r. o., a (po zrušení predchádzajúceho uznesenia odvolacieho súdu najvyšším súdom

z dôvodov, ktoré v tu prerokúvanej veci nie sú podstatné) „(d)o dnešného dňa Krajský súd

vo veci nerozhodol a tým ani výmaz z Obchodného registra nie je platný“. Zo spisov

ústavného súdu sp. zn. však vyplýva, že uznesenie č. k.

-5 bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k. -32

z 31. januára 2012, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Pôvodne bola dodatočná likvidácia spoločnosti C., spol. s r. o., nariadená a za

likvidátora vymenovaný MUDr. V. S... z dôvodu, že podľa rozsudku Krajského súdu... č. k.

-1406... sa stala spoločnosť... majiteľom akcií... a podľa uznesenia Krajského

súdu... vznikol spoločnosti... nárok na zaplatenie náhrady trov konania vo výške 1.966,85

Eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol zistený po výmaze spoločnosti ďalší jej

majetok a preukázané splnenie podmienok .

Zrušením citovaných rozhodnutí Krajského súdu... a zastavením konania v tejto veci,

zanikli predpoklady pre dodatočnú likvidáciu spoločnosti, pretože spoločnosti zanikli práva

priznané predmetnými rozhodnutiami a spoločnosť teda nedisponuje žiadnym majetok,

ktorý by bolo potrebné dodatočne likvidovať.“

2.4 Toto uznesenie bolo MUDr. V. S. ako likvidátorovi doručené 24. februára 2012.

Spoločnosť C., spol. s r. o., podala proti nemu dovolanie, na základe ktorého vyniesol

najvyšší súd uznesenie s výrokom, že „... dovolanie JUDr. Ľ. K... odmieta“.

Na odôvodnenie takéhoto výroku najvyšší súd uviedol, že „... spoločnosť C., spol. s r. o.

zanikla výmazom z obchodného registra dňa 2. marca 2012 bez právneho nástupcu, teda

spoločnosť stratila spôsobilosť byť účastníkom konania ešte pred podaním dovolania

a splnomocnením právneho zástupcu (JUDr. Ľ. K., pozn.) na zastupovanie v dovolacom

konaní. Spoločnosť touto právnou skutočnosťou prestala byť nositeľkou práv, preto

dovolanie podané JUDr. Ľ. K. je dovolaním podaným neoprávnenou osobou“.

Toto uznesenie bolo JUDr. Ľ. K. doručené 12. februára 2013. Ústavná sťažnosť

spoločnosti C., spol. s r. o., ako aj MUDr. V. S. podaná proti nemu 17. apríla 2013 bola

odmietnutá uznesením ústavného súdu č. k. -12 ako oneskorená.

2.5 Napriek tomu, že vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu z 31. mája 2011

(vrátane vrátenia veci na nové konanie odvolaciemu senátu najvyššieho súdu) bola odložená

(pozri bod 2.2), najvyšší súd novým uznesením sp. zn. ,

z 29. marca 2012 znova rozhodol o odvolaní spoločnosti C., spol. s r. o., tak, že odvolacie

konanie zastavil a rozsudok krajského súdu č. k. -1406 zrušil.

Na odôvodnenie uviedol, že z výpisu z obchodného registra zistil, že spoločnosť C., spol.

s r. o., bola 2. marca 2012 vymazaná z obchodného registra (pozri bod 2.3 tohto uznesenia),

teda „(ž)alobca zanikol bez právneho nástupcu. Ak niet právneho nástupcu, nemôže súd

v konaní ďalej pokračovať, pretože v spojitosti s nedostatkom spôsobilosti byť účastníkom

konania ide o neodstrániteľnú vadu konania, vedúcu obligatórne k zastaveniu

konania / /.“.

2.6 Na dovolanie, ktoré podal „v mene žalobcu... JUDr. Ľ. K., advokát“, rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2012 tak, že „dovolanie

JUDr. Ľ. K.“ odmietol a v jeho odôvodnení uviedol: „Z vykonaného dokazovania je zrejmé,

že v súčasnosti došlo k právoplatnému zrušeniu dodatočnej likvidácie majetku spoločnosti

C., spol. s r. o., a žalobca zanikol bez právneho nástupcu, čo má za následok, že stratil

v priebehu konania spôsobilosť byť účastníkom konania. Dovolací súd v tejto súvislosti

poznamenáva, že odvolací súd neznemožnil spoločnosti C., spol. s r. o., uplatnenie práv,

priznaných právoplatným rozsudkom, pretože zánikom spoločnosti bez právneho nástupcu

a to od 02. marca 2012 uvedená spoločnosť už nie je nositeľom práv. V zmysle ustanovenia

§ 33b ods. 2 Obč. zák. zaniklo aj plnomocenstvo, ktoré udelil zástupcovi... V danom prípade

splnomocniteľ nemá právneho nástupcu, teda nie je na strane žalobcu osoba, ktorá by

utrpela nečinnosťou právneho zástupcu ujmu, preto neprichádza do úvahy postup podľa

§ 33b ods. 6 Obč. zák.

Z uvedeného dôvodu dovolanie podané... JUDr. Ľ. K., bolo podané neoprávnenou

osobou. Najvyšší súd... preto dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm.

b/ odmietol.“

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval a preskúmal ju z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2

citovaného zákona.

4. Ako prvou sa treba predovšetkým zaoberať otázkou, koho treba považovať

v prerokúvanej veci za aktívne legitimovaného na podanie sťažnosti.

4.1 Ústavný súd – na rozdiel od všeobecných súdov – nezdieľa názor, že strata

právnej subjektivity spoločnosti C., spol. s r. o., má za následok, že podania podané v mene

tejto osoby na základe splnomocnenia ňou vystavenej treba považovať za podania

podpísaného právneho zástupcu JUDr. Ľ. K. Podľa názoru ústavného súdu totiž aj v oblasti

civilného procesného práva, ktoré je inak aplikovateľné aj v konaní pred ústavným súdom

( ), platí zásada vyjadrená v ustanovení

, podľa ktorého určitá osoba koná vo vlastnom mene len vtedy, ak

z úkonu nevyplýva, že koná za iného. Na tento účel podľa názoru ústavného súdu nie je

podstatné, či ten, za koho má (tvrdený) splnomocnenec (zástupca) konať, má či nemá

spôsobilosť byť účastníkom konania, keďže práve to môže byť otázka, ktorá sa má v konaní

vyriešiť. Podstatné je, že zástupca v podaní (žalobe, opravnom prostriedku, sťažnosti) tvrdí,

že koná za iného, a svoje oprávnenie preukáže ním vystaveným splnomocnením. Podľa

názoru ústavného súdu je v takom prípade vylúčené automaticky považovať takéto podanie

za podanie zástupcu, ako to urobil napríklad najvyšší súd v napadnutom uznesení.

4.2 V prerokúvanej veci je zo záhlavia sťažnosti zrejmé, že JUDr. Ľ. K. ako advokát

ju podáva v mene iného sťažovateľa, nie vo svojom vlastnom. O tom svedčí aj

splnomocnenie, z ktorého je zrejmé, že JUDr. Ľ. K. bol na takéto podanie splnomocnený

niekým iným. Otázne je len to, kým.

4.3 Ako bolo uvedené v bode 1, pod rubrikou „1. Sťažovateľ“ sú postupne uvedené

tri subjekty, ktoré by prichádzali do úvahy ako samostatní účastníci konania: C., spol. s r. o.,

C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, a MUDr. V. S. Zároveň je ale zrejmé, že C., spol.

s r. o., a C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, vystupujú pod tým istým identifikačným

číslom organizácie (IČO; porov. aj R 51/2008) a sú zapísané v tom istom oddiele a tej istej

vložke obchodného registra toho istého registrového súdu (Okresný súd Bratislava I).

Navyše zo skutkového stavu (bod 2.1 a 2.2) vyplýva, že spoločnosť C., spol. s r. o., bola

najskôr vymazaná z obchodného registra, no potom bola nariadená dodatočná likvidácia jej

majetku. Z ustanovenia vyplýva, že dodatočná likvidácia sa

nariaďuje vo vzťahu k majetku práve tej spoločnosti, ktorá už bola vymazaná z obchodného

registra a ktorej právna spôsobilosť tak zanikla. V tomto konaní ústavný súd nemusí riešiť

otázku, či nariadenie dodatočnej likvidácie vedie k obnove právnej subjektivity pôvodnej

obchodnej spoločnosti (tak napr. vo výsledku , proti tomu naopak napr.

Ďurica, M. In: Patakyová, M. a kol. . Komentár. 2. aktualizované

vydanie. Bratislava : C. H. BECK 2008, s. 259), alebo či ide len o osobitnú majetkovú

podstatu (masu) pod správou dodatočného likvidátora, ktorý (podobne ako správca

konkurznej podstaty podľa predchádzajúcej úpravy v o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov) s ňou nakladá pod vlastnou právnou

subjektivitou. Okresný súd, krajský súd i najvyšší súd zrejme vychádzali z prv uvedeného

právneho názoru o obnovení právnej subjektivity, keďže ju po nariadení dodatočnej

likvidácie viedli ako žalobcu. V každom prípade však podľa ústavného súdu je C., spol.

s r. o., a C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, jedna a tá istá spoločnosť, teda ten istý

právny subjekt, a ako taký ho treba považovať za jedného a toho istého sťažovateľa.

4.4 Naproti tomu zo záhlavia sťažnosti vyplýva, že MUDr. V. S. ako sťažovateľ

nevystupuje len ako (dodatočný) likvidátor spoločnosti C., spol. s r. o., kedy by jeho

subjektivita mohla splývať so subjektivitou dodatočne likvidovanej spoločnosti, ale aj ako

jej „jediný spoločník a majiteľ obchodného imania“. O jeho právnej subjektivite fyzickej

osoby ( ) pritom niet pochybností.

4.5 Na základe uvedeného tak ústavný súd vychádza z toho, že sťažnosť bola podaná

dvoma sťažovateľmi: 1. spoločnosťou C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 1. marca 2012

s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), a 2. MUDr. V. S.

5. Ústavný súd v druhom kroku skúmal právnu subjektivitu sťažovateľky C., spol.

s r. o. (od 15. apríla 2010 do 2. marca 2012 s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“).

5.1 Ako už bolo uvedené, spoločnosť bola sama vymazaná z obchodného registra

k 25. septembru 2004. Tým v zmysle ustanovenia

spoločnosť zanikla, čím podľa prevažujúcich právnych názorov dochádza k zániku jej

právnej spôsobilosti s konštitutívnym účinkom (porov. Ďurica, M. In: opus cit., s. 202).

Otázku, či nariadením dodatočnej likvidácie došlo k obnoveniu jej právnej subjektivity

(pozri názory citované v bode 4.3), v tejto súvislosti opäť nie je potrebné riešiť, pretože

medzičasom došlo uznesením okresného súdu č. k. -5 k zrušeniu

dodatočnej likvidácie a jej opätovnému výmazu z obchodného registra k 2. marcu 2012.

Ku dňu podania sťažnosti tak spoločnosť C., spol. s r. o., (či už s dodatkom „v dodatočnej

likvidácii“ alebo bez neho), v žiadnom obchodnom registri zapísaná nebola. Z uvedených

dôvodov bola sťažnosť podaná sťažovateľom, ktorý právne neexistuje.

5.2 Z uvedených úvah nevyhnutne nevyplýva, že sa súkromnoprávna subjektivita

a ústavnoprávna subjektivita musia nevyhnutne prekrývať. Podľa názoru ústavného súdu nie

je vylúčené, aby bola priznaná ústavnoprávna subjektivita (a prípadne aj subjektivita na

podanie sťažnosti podľa ) aj takým právnym útvarom, ktoré nie sú fyzickými

ani právnickými osobami ani inými právnymi podmetmi (subjektami) v zmysle súkromného

práva. Rovnako to neznamená, že by ústavný súd akceptoval názor, že zánikom

súkromnoprávnej subjektivity zaniká nevyhnutne aj spôsobilosť byť účastníkom konania.

V tomto smere sú mimoriadne citlivé najmä statusové konania, kde spôsobilosť na práva

(a tým aj byť účastníkom konania, prvá alternatíva ),

ktorá je aj jednou z procesných podmienok ( a 107 ),

je zároveň predmetom meritórneho konania. V týchto konaniach by totiž doslovnou

aplikáciou uvedených ustanovení malo meritórne (právoplatné) rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktorým napríklad zrušil obchodnú spoločnosť bez likvidácie a v dôsledku ktorého

došlo už k výmazu z obchodného registra, za následok aj zánik jej spôsobilosti byť

účastníkom konania, a tým stratu prístupu k dovolaciemu konaniu (aj keby inak bolo

prípustné). Takáto situácia by bola z hľadiska prístupu k súdnej ochrane ( )

mimoriadne povážlivou, keďže zacyklením meritórneho rozhodnutia a rozhodnutia

o podmienkach konania by bolo znemožnené preskúmanie práve tohto rozhodnutia aj vtedy,

ak čo do obsahu z prieskumu dovolacím súdom nie je vylúčené. V týchto prípadoch by

preto bolo potrebné preskúmať, či by si ústavokonformný výklad Občianskeho súdneho

poriadku, konkrétne druhej alternatívy § 19 („... komu ju zákon priznáva.“), nevyžadoval

priznať aj právnickej osobe, o ktorej zrušenie v danom konaní ide, spôsobilosť byť

účastníkom konania ad hoc. Podobne by potom bolo potrebné uvažovať aj v otázke

spôsobilosti byť účastníkom pred ústavným súdom a nositeľom jednotlivých ústavných

práv.

5.3 Tieto úvahy však v prerokúvanej veci nemajú miesto, pretože predmetom tejto

sťažnosti spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), nie sú rozhodnutia

všeobecných súdov, ktorými by jej bola odňatá právna subjektivita, a teda spôsobilosť byť

účastníkom. Tieto rozhodnutia mohli byť predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní

sp. zn. (pozri bod 2.4), ak by tamojšia sťažnosť nebola podaná oneskorene.

V danom konaní by sa potom bolo možné už naznačenými otázkami zaoberať. Ústavný súd

pripúšťa racionalitu jej argumentácie, že k zrušeniu dodatočnej likvidácie nemohlo dôjsť,

keďže spoločnosť viedla aktívny spor (o majetok – akcie, ktoré jej podľa vlastných tvrdení

patrili), a sám vyjadruje počudovanie nad tým, ako mohol okresný súd v nesporovom

konaní (!) vziať za preukázané, že uvedený majetok neexistuje, resp. spoločnosti nepatril či

nepatrí. To by však opäť mohli byť relevantné úvahy len v konaní, ktorého predmetom by

bolo samotné zrušenie dodatočnej likvidácie. V tu prerokúvanej veci však ide o iné –

sporové – konanie, v ktorom bola C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), žalobkyňou.

Zrušenie dodatočnej likvidácie najvyšší súd považoval za zánik spôsobilosti tejto

spoločnosti byť účastníčkou konania, v dôsledku čoho uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2012 rozhodol tak, ako rozhodol. Jeho názor pritom má oporu v už

citovaných ustanoveniach (prvá alternatíva) v spojení

s , a

a v skutočnosti, že v čase jeho rozhodovania už táto spoločnosť bola vymazaná

z obchodného registra. Ako bolo podrobne odôvodnené v bode 5.2, nejde tu o také konanie,

v ktorom by bolo potrebné uvažovať nad iným prístupom k výkladu a aplikácii uvedených

ustanovení.

5.4 Z rovnakých dôvodov však aj ústavný súd v prerokúvanej veci vychádza

zo skutočnosti, že 2. marca 2012 definitívne (teda až do prípadnej novej dodatočnej

likvidácie) zanikla právna subjektivita spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii).

Podľa , ako aj môže sťažnosť podať fyzická

osoba alebo právnická osoba. Z toho vyplýva, že existencia sťažovateľa – právnickej osoby

(jej právna subjektivita) je v zásade procesnou podmienkou konania pred ústavným súdom

o sťažnosti, podobne ako pred všeobecnými súdmi. Ako už bolo podrobne odôvodnené

v bodoch 5.2 a 5.3, niet v prerokúvanej veci dôvodu aplikovať iný výklad citovaných

ustanovení a uvažovať nad priznaním právnej subjektivity ad hoc spoločnosti C., spol. s r.

o. (v dodatočnej likvidácii). Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že pokiaľ

bola sťažnosť podaná za túto spoločnosť, táto nie je spôsobilou sťažovateľkou v konaní

o sťažnosti podľa . V dôsledku toho musela byť sťažnosť v tejto časti

odmietnutá podobne, ako keby pochádzala od zjavne neoprávneného sťažovateľa (§ 25

ods. 2 per analogiam).

6. Týmito nedostatkami sťažnosť, naopak, netrpí vo vzťahu k sťažovateľovi

MUDr. V. S., ktorý v nej namieta zásah do základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1

a , (označenie „“ v petite považuje ústavný súd

za zjavnú chybu v písaní) a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“).

6.1 Úvodom k tejto časti sťažnosti považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť

svoju judikatúru, podľa ktorej je sťažnosť podľa prostriedkom ochrany

vlastných práv (porov. , č. 64/98 ZNaU; , č. 125/2004 ZNaU;

). Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že účastníkom konania sp. zn.

bola len spoločnosť C., spol. s r. o., (v dodatočnej likvidácii), nie

MUDr. V. S. „ako jediný spoločník a majiteľ obchodného imania“. Rovnako z neho

vyplýva, že MUDr. V. S. neprevzal obchodné imanie tejto spoločnosti, ani iným spôsobom

sa nestal jej právnym nástupcom. Spoločnosť C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), tak

bola a zostala odlišným subjektom od MUDr. V. S. V zmysle už citovanej judikatúry

ústavného súdu však on sám nemôže namietať porušenie práv tejto spoločnosti uznesením

v spornom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, keďže toto uznesenie má

voči nemu len sprostredkované (ekonomické) účinky (v podobe nenastúpenia očakávaného

zvýšenia hodnoty jeho obchodného podielu, ktorý však právne beztak zanikol okamihom

zániku spoločnosti samotnej), no nezasahuje bezprostredne do sféry jeho procesných práv,

ktoré jediné sú v prerokúvanej veci namietané. Vzhľadom na to nie je potrebné sa zaoberať

otázkou, čo by sa na veci zmenilo, ak by MUDr. V. S. bol namietol porušenie svojich

vlastníckych práv spojených s majiteľstvom obchodného podielu uvedenej spoločnosti,

keďže takéto práva ani v petite sťažnosti, ani v jej obsahu spomínané neboli.

6.2 Ďalej treba uviesť, že náležitosťou sťažnosti, ktorá je zároveň podaním

ústavnému súdu, je v zmysle aj jej odôvodnenie.

Odôvodnenie v zmysle citovaného ustanovenia znamená nielen uvedenie skutkových

okolností, v ktorých malo spočívať tvrdené porušenie základného práva alebo slobody, ale

aj tzv. subsumpciu, teda podradenie jednotlivých skutkových tvrdení pod znaky skutkovej

podstaty príslušnej právnej normy. Vo vzťahu k sťažnostiam podľa § 49 a nasl. zákona

o ústavnom súde to znamená, že sťažnosť musí vysvetliť, pred akými zásahmi podľa názoru

sťažovateľa určité základné právo má chrániť a či napadnuté právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah je práve takýmto zásahom. Sťažnosť však vo vzťahu k označeným

právam neobsahovala žiadne odôvodnenie. Nemožno zaň považovať jedinú vetu, v ktorej

sťažovateľ uviedol, že v „tejto súvislosti poukazujeme aj na rozhodnutia Ústavného súdu

SR: ; ; ; ; ; ;

; ...“, bez akéhokoľvek hlbšieho rozboru, ako sa tieto rozhodnutia

týkajú sťažovateľovej veci, a ktoré ich právne závery sú pri jej posúdení podstatné. Už to by

samo osebe postačovalo na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie ustanovených náležitostí

( v spojení s ), a to o to viac, že je podpísaná

advokátom, na ktorých podania ústavný súd vo svojej judikatúre uplatňuje prísnejšie

požiadavky (porov. napr. , č. 81/2005 ZNaU).

6.3 Avšak ani vtedy, keby bol MUDr. V. S. vnímaný ako procesnoprávna

subjektivizácia (personifikácia) majetkovej masy zaniknutej spoločnosti v dodatočnej

likvidácii a keby sa odhliadlo od obsahovej nedostatočnosti sťažnosti, nebolo by možné

akceptovať, že uznesením sp. zn. z 29. novembra 2012 došlo k porušeniu

jeho ústavných práv. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu upraveného v a podobne znejúcom listiny

zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu majúcemu právomoc na

prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo

veci konať a rozhodnúť (). Z doslovného znenia uvedených ustanovení vyplýva,

že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a listiny, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi. Takýmto predpisom je v prerokúvanej veci najmä

(porov. v tomto zmysle , ,

, ). Ako už bolo odôvodnené v bodoch 5.1, 5.3 a 5.4, je

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2012 aj napriek

nesprávnemu priradeniu podaného dovolania advokátovi logickým dôsledkom výmazu

spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), z obchodného registra a s tým

spojeného zániku jednej z podmienok konania. Vecne tak toto uznesenie zodpovedá

ustanoveniam , a Občianskeho

zákonníka citovaným v bode 5.3. Tým je podľa ústavného súdu vylúčené, aby zasahovalo

do práv uvedenej spoločnosti zaručených v , listiny alebo

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto na prerokúvanú vec ani nedopadá nález sp. zn.

(č. 12/95 ZNaU), ktorý sa týkal zastavenia konania v dôsledku nesprávnej interpretácie

a aplikácie určitého zákonného ustanovenia súdom.

6.4 Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v ústavný súd vo svojej

judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky

a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. , č. 7/96 ZNaU). Meritórne

možno znova odkázať na dôvody uvedené v bode 6.3: napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. novembra 2012 bolo logickým dôsledkom zániku

spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), a jej výmazu z obchodného registra

k 2. marcu 2012, v dôsledku čoho zanikla jedna z podmienok konania pred všeobecnými

súdmi. Keďže zánik podmienky sa týkal jedine spoločnosti C., spol. s r. o., nie druhého

účastníka, nie je v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, že to vo výsledku znamená

stratu jej možnosti pokračovať v uplatňovaní jej tvrdeného vlastníckeho práva k akciám,

ktoré boli predmetom konania. Takáto strata totiž – ako už ústavný súd uviedol – nie je

dôsledkom uvedeného uznesenia najvyššieho súdu, ale dôsledkom zániku tejto spoločnosti

a jej výmazu z obchodného registra.

6.5 Podľa ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä

taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. , ,

, ). Z dôvodov uvedených v bodoch 6.3 a 6.4 je zrejmé, že

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2012 už na

prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými sťažovateľom, v dôsledku čoho

by bolo treba sťažnosť v tejto časti v každom prípade považovať za zjavne neopodstatnenú.

7. Na základe uvedených úvah dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je sčasti

podaná osobou, ktorá nemá spôsobilosť na jej podanie, čo zakladá dôvod jej odmietnutia

ako sťažnosť podaná neoprávnenou osobou ( per

analogiam), sčasti nespĺňa viaceré predpoklady meritórneho prerokovania (neoprávnená

osoba, nedostatok náležitostí) a je v každom prípade aj zjavne neopodstatnená, čo rovnako

zakladá viaceré dôvody jej odmietnutia podľa .

Vzhľadom na to bolo na neverejnom zasadnutí rozhodnuté tak, ako to je uvedené v bode 1

a 2 výroku. Odmietnutím je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane návrhu na

priznanie finančného zadosťučinenia.

8. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nezistil ani dôvod na odklad

vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, ktorého ústavnú neakceptovateľnosť nezistil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014