Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 312/2013
PDF · 165.51 KB
No categories available
II. ÚS 312/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o., B., obchodnej
spoločnosti C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, B., a MUDr. V. S., S., zastúpených
advokátom JUDr. Ľ. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 14/2012 zo 14. decembra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o., obchodnej spoločnosti C., spol. s r.
o. v dodatočnej likvidácii, a MUDr. V. S. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2013
osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka v 1. rade“), obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, B.,
a MUDr. V. S., S. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 3 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 14/2012 zo 14. decembra
2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) uznesením č. k. 33 Exre 1019/2010-2 z 29. apríla 2010 začal ex offo konanie
o zrušenie dodatočnej likvidácie sťažovateľky v 1. rade a o odvolanie jej likvidátora, ktorá
bola nariadená uznesením okresného súdu č. k. 33 Exre 1019/2010-18 z 13. apríla 2010.
Uvedené konanie začal okresný súd na podnet Fondu národného majetku Slovenskej
republiky doručený mu 15. apríla 2010 v súvislosti s nariadením dodatočnej likvidácie
sťažovateľky v 1. rade na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 45 Cb 56/1999-1406 z 13. mája 2009. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obo 76/2009 zo 16. decembra 2009 v spojení s dopĺňacím uznesením z 10. marca 2010,
ktorými boli rozsudok krajského súdu č. k. 45 Cb 56/1999-1406 z 13. mája 2009
a uznesenie tohto súdu č. k. 45 Cb 56/1999-1445 z 18. mája 2009 zrušené a konanie bolo
zastavené, došlo k zániku práv pôvodne priznaných sťažovateľke v 1. rade citovanými
rozhodnutiami, teda k zániku nároku sťažovateľky v 1. rade na náhradu trov konania v sume
1 966,85 € a jej nároku na akcie spoločnosti K., a. s.
Okresný súd uznesením č. k. 33 Exre 1019/2010-5 z 24. mája 2010 zrušil dodatočnú
likvidáciu sťažovateľky v 1. rade a súčasne z funkcie likvidátora odvolal sťažovateľa
v 3. rade. Okresný súd dospel k záveru, že zrušením citovaných rozhodnutí krajského súdu
a zastavením konania zanikli predpoklady na dodatočnú likvidáciu, pretože sťažovateľke
v 1. rade zanikli práva priznané uvedenými rozhodnutiami a spoločnosť nedisponuje
žiadnym majetkom, ktorý by bolo potrebné likvidovať.
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 33 Exre 1019/2010-5 z 24. mája 2010 podala
sťažovateľka v 1. rade odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 47/2012
z 31. januára 2012 odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne
potvrdil.
Sťažovateľka v 1. rade prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podala
proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie. Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým
uznesením rozhodol o dovolaní sťažovateľky v 1. rade tak, že „dovolanie JUDr. Ľ. K., B.
odmieta“.
Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti uviedli, že namietaná vec skutkovo súvisí
s konaním „Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 45 Cb 56/1999... v právnej veci žalobcu: C.,
spol. s r. o., B... právne zast. JUDr. Ľ. K., advokátom... proti žalovaným: 1/ F., B... 2/ C.,
a. s., B., o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy odporcom v 1-vom rade a uloženie
povinnosti žalovanému v 2-hom rade.
V tejto základnej veci, ako žalobca som sa súdnou žalobou domáhal vyslovenia
neplatnosti odstúpenia od privatizačnej zmluvy žalovaným v 1/ rade... Krajský súd
v Bratislave, ako súd prvého stupňa, žalobu bez dokazovania zamietol. Po mojom odvolaní
NS SR rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom nariadil
rozsiahle dokazovanie. Prakticky nebol tu ani jeden dôvod namietaný žalovaným pre
odstúpenie od zmluvy a žalovaný vedel, že s tým uspieť nemôže, preto zvolil inú taktiku, a to
procesne žalobu spochybniť. Najprv to bola námietka žalobného petitu, s čím sa odvolací
súd vyporiadal. Potom to bolo vytvorenie podmienok pre spochybnenie právnej subjektivity
žalobcu. V už uvedenej základnej veci žalovaný... docielil, že na C., s. r. o. bol vyhlásený
konkurz subjektom, ktorý k tomu nemal oprávnenie, konkurzný súd konkurz nevykonal
pretože... nezistil majetok a na základe toho dlžník bol vymazaný z obchodného registra pre
nemajetnosť, aj keď majetok spoločnosti bol predmetom súdneho sporu. Na základe našej
žiadosti bola OS Bratislava I nariadená dodatočná likvidácia C., s. r. o., a táto skutočnosť
bola aj zapísaná do obchodného registra. Krátko nato žalovaný F. podal podnet na zrušenie
dodatočnej likvidácie, ktorému podnetu Okresný súd Bratislava I... vyhovel a dodatočnú
likvidáciu uznesením... zrušil a odvolal likvidátora.“.
Podľa sťažovateľov „postup súdov... úmyselne smeruje k porušeniu našich
základných práv a slobôd... spočívajúce v tom, že:
1/ Prejednanie súdne žalobou uplatneného nároku, ktorý bol procesne riešený na
začiatku konania (ide o základnú vec Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 45 Cb 56/1999)
bolo namietanými rozhodnutiami súdu... zmarené. Uvedený nárok tak nebol reálne vecne
prejednaný súdom, čím došlo k odopretiu prístupu splnomocniteľov k spravodlivosti...
a porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie;
2/ Napádané rozhodnutie o odmietnutí dovolania (i predchádzajúceho odvolania)
vychádza v podstate z názoru súdu, že dovolateľ stratil právnu subjektivitu pre nemajetnosť
- v dodatočnej likvidácii niet čo likvidovať - a keďže nie je nositeľom práv nemôže sa ani
konať o likvidácii jeho majetku. Súdy však v rozpore s ústavnou ochranou majetkových
(čl. 20) i procesných (čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) práv opomínajú skutočnosť, že dôvodom
onej tvrdenej neexistencie majetku je to, že v základnom konaní popísanom vyššie došlo
k formálno-procesnému zrušeniu právoplatného rozhodnutia deklarujúceho existenciu
majetku a majetkových práv sťažovateľov značného rozsahu, a k zastaveniu konania, ktoré
rozhodnutie však bolo odôvodnené stratou právnej subjektivity v dôsledku zrušenia
dodatočnej likvidácie subjektu. Súd tak dvoma súbežnými konaniami, v ktorých sa
rozhodnutia vzájomne na seba odvolávajú v základných dôvodoch pre svoje výroky (v
rôznej procesnej fáze), založil circulus vitiosus, ktorého výsledkom je vecné neprejednanie
spochybneného majetkového práva sťažovateľa, odopretie akéhokoľvek, nieto ešte
spravodlivého súdneho konania, a napokon neústavné vyvlastnenie majetku sťažovateľa
mimo akéhokoľvek konania...;
3/ Napadnuté uznesenie NS SR je odôvodnené stratou právnej subjektivity
sťažovateľa z dôvodu zrušenia dodatočnej likvidácie. Avšak otázka zrušenia/vykonania
dodatočnej likvidácie je predmetom samotného súdneho konania v ktorom NS SR uvedené
rozhodnutie vydal. Súd teda s poukazom na rozhodnutie v predchádzajúcom procesnom
štádiu totožného konania odoprel možnosť sťažovateľa domáhať sa spravodlivosti riadnym
či mimoriadnym opravným prostriedkom, v ktorom by sa dôvodnosť či nedôvodnosť
použitého odôvodnenia (výroku súdu) mohla podrobiť preskúmaniu, a tak ho pozbavil
ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR;
4/ Bez opory v zákone či súdnom spise s účastníkom nekonal a konštruoval
účastníctvo osoby právneho zástupcu na konaní, ktoré tak viedlo k účelovému odmietnutiu
podania. ...
Z celých spisov vyplýva, že JUDr. Ľ. K. je advokátom a mnou zvoleným na
zastupovanie. Nesporne to vyplýva aj z opravného prostriedku, ktorý dovolací súd odmietol.
Osobne na veci nie je nijako zainteresovaný ale len ako právny zástupca - advokát,
chrániaci v rámci zákona záujmy zastupovaného.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1. Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúceho
z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd boli uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, z 14. decembra 2012, č. k.
3 Obdo 14/2012 porušené.
Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z 14. decembra 2012,
č. k. 3 Obdo 14 /2012 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 EUR,
ktoré je mu porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto
nálezu.
Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným
súdom SR vo výške určenej podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v platnom znení, a to do dvoch
mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obdo 14/2012 zo 14. decembra 2012 došlo k porušeniu ich základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 3 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 33 Exre 1019/2010,
ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo 14/2012 zo 14. decembra 2012 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené
12. februára 2013 a v tento deň nadobudlo aj právoplatnosť. Sťažnosť sťažovateľov osobne
doručená ústavnému súdu 17. apríla 2013 bola preto podaná zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola podaná ústavnému súdu v čase (17. apríla 2013),
keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa
nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013