Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 201 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (220)II. ÚS 576/2013
PDF · 289.08 KB
No categories available
II. ÚS 576/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť A. B., zastúpenej
advokátkou Mgr. Gabrielou Hlavinkovou, 1. mája 174/13, Trenčín, vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline
č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013 a takto
rozhodol:
1. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013
b o l o p o r u š e n é základné právo A. B. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť A. B. trovy konania v sume
275,95 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatpäť centov), a to v lehote dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu advokátke Mgr. Gabriele Hlavinkovej.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti A. B. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav
1. A. B. (ďalej len „sťažovateľka“) bola od roku 1998 do roku 2003 nájomníčkou
bytu v R., ktorého prenajímateľkou bola A. Ž. a ďalšie osoby (ďalej len „prenajímateľka“).
V súvislosti s užívaním tohto bytu vznikla sťažovateľke povinnosť platiť prenajímateľke
nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu. Časť týchto platieb sťažovateľka kvôli
vlastnými finančným problémom neuhradila. Konkrétne išlo o
- 10 468 Sk z titulu vyúčtovania spotreby energií za rok 2002, na ktorej úhradu bola
vyzvaná 19. júna 2003,
- časť nájomného za mesiac jún 2003 v sume 2 491,20 Sk a za mesiac júl 2003
v sume 1 000 Sk,
- celé nájomné za mesiace august a september 2003 po 6 710 Sk mesačne.
2. Prenajímateľka sa návrhom podaným 10. novembra 2003 na Okresnom súde
Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) domáhala zaplatenia týchto súm.
2.1 V petite svojho návrhu prenajímateľka doslova žiadala vydanie takéhoto
rozsudku:
„Odporkyňa (t. j. sťažovateľka, pozn.) je povinná zaplatiť navrhovateľke (t. j.
prenajímateľke, pozn.) čiastku 26.379,20 Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 10.468,- Sk od 20. 6. 2003, zo sumy
12.959,20 Sk od 10. 7. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk od 10. 8. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk od
10. 9. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia. ...“
Z obsahu návrhu nie je zrejmé, ako prenajímateľka určila splatnosť jednotlivých
mesačných súm nájomného, len z čl. II ods. 3 písomnej nájomnej zmluvy pripojenej
k návrhu vyplýva, že nájomné je splatné na účet prenajímateľov „vždy do 5. dňa
nasledujúceho mesiaca“.
2.2 Na pojednávaní 18. decembra 2003 advokát prenajímateľky zmenil návrh v časti
uplatnenej istiny, pretože v pôvodnom návrhu došlo k počtárskej chybe a súčet dlhovaných
súm predstavuje 27 379,20 Sk, nie 26 379,20 Sk. Okresný súd na to uznesením pripustil
„zmenu návrhu tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 27.379,20 Sk
do 3 dní od právoplatnosti výroku rozsudku s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy
10.468,- Sk od 20. 6. 2003, zo sumy 12.959,20 Sk od 10. 7. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk od
10. 8. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk od 10. 9. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003
do zaplatenia“.
2.3 Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 248/03-60 z 18. decembra 2003 návrhu
prenajímateľky čiastočne vyhovel a zaviazal sťažovateľku „zaplatiť navrhovateľke sumu
27.379,20,- Sk spolu s 13%-nými úrokmi z omeškania zo sumy 10.468,- Sk od 20. 6. 2003
do zaplatenia, zo sumy 12.959,20,- Sk od 10. 7. 2003 do zaplatenia, zo sumy 13.959,20,- Sk
do 10. 8. 2003 do zaplatenia, zo sumy 20.669,20,- Sk od 10. 9. 2003 do zaplatenia a zo
sumy 27.379,20,3 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia“, a to v mesačných splátkach po 1 000
Sk. K výške a určeniu úrokov z omeškania okresný súd uviedol len toľko, že keďže „dlžná
suma spolu s platbami nájomného a poplatkov spojených s užívaním bytu nebola uhradená
včas v lehote splatnosti, dostala sa odporkyňa s plnením svojho peňažného záväzku
do omeškania, pričom výška úroku z omeškania je v súlade s ust. § 3 Nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Zb. z. Pokiaľ si navrhovateľka uplatnila vyšší úrok z omeškania, a to vo výške
17,6 %, v tejto časti súd jej návrh zamietol, nakoľko v čase omeškania dlžníka s plnením
peňažného dlhu diskontná sadzba NBS predstavovala 6,5% (dvojnásobok 13 %).“.
V tomto výroku rozsudok nebol napadnutý odvolaním (sťažovateľka v odvolaní
žiadala len o zníženie splátok) a nadobudol právoplatnosť 20. februára 2004.
3. Keďže sťažovateľka rozsudkom uloženú povinnosť nesplácala, začala sa voči nej
exekúcia, na základe ktorej zistila chybné vyjadrenie spôsobu výpočtu úroku z omeškania
v rozsudku okresného súdu.
3.1 V nadväznosti na to podala sťažovateľka prostredníctvom advokátky
26. februára 2013 okresnému súdu „Žiadosť o opravu chyby v rozsudku sp. zn. 5C 248/2003
podľa § 164“ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V ňom uviedla v podstate
to, že okresný súd sa dopustil omylu pri vyhotovovaní „a možno aj vynášaní“ rozsudku
tým, že zaviazal sťažovateľku platiť úrok „pyramídovým“ spôsobom. V dôsledku toho
sťažovateľka od 10. októbra 2003 platí zo sumy 10 468 Sk v podstate 65 % úrok
z omeškania, keďže táto je nesprávne (v podstate päťkrát) započítaná do každej zo súm,
ktoré majú podľa výroku rozsudku byť základom na výpočet úroku z omeškania. Podľa
sťažovateľky mal výrok rozsudku č. k. 5 C 248/03-60 z 18. decembra 2003 správne znieť
tak, že je povinná zaplatiť „sumu 27.379,20 Sk spolu s 13 % úrokom z omeškania zo sumy
10 468,- Sk od 20. 6. 2003 do 10. 7. 2003, zo sumy 12.959,20 Sk od 10. 7. 2003
do 10. 8. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk do 10. 8. 2003 do 10. 9. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk
od 10. 9. 2003 do 10. 10. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia...“,
a v tomto zmysle aj navrhla jeho opravu.
3.2 Okresný súd uznesením č. k. 5 C 248/03-102 z 26. marca 2013 návrh na opravu
rozsudku zamietol a v odôvodnení uviedol:
«Pod chybami v písaní, počítaní alebo inými zrejmými nesprávnosťami je možné
rozumieť akékoľvek chyby zrejmé na prvý pohľad, môže ísť o chyby technického rázu, ktoré
nemajú podstatnejší význam. Iné ako zrejmé pochybenia je možné napraviť iba podaním
opravného prostriedku.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že nespokojnosť účastníčky konania – odporkyne
s priznaným úrokom z omeškania nie je možné reparovať opravným uznesením, ale v rámci
odvolacieho konania, pričom Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudok Okresného
súdu... v časti o povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľke sumu 27.379,20 Sk
s príslušenstvom zostal nedotknutý, výrok predmetného rozsudku je teda právoplatný
a vykonateľný, po stránke materiálnej i formálnej. Súd nevzhliadol (okresný súd má zrejme
na mysli „nezhliadol“, t. j. ťažkopádny preklad českého slova „neshledal“, keďže
„vzhliadnuť“ znamená v slovenčine „pozrieť sa, obrátiť zrak hore“, pozn.) žiadne
pochybenia, chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo
zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej
došlo k vyhláseniu alebo k vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé, z uvedeného
dôvodu súd má za to, že návrh právnej zástupkyne odporkyne na vydanie oprávneného
(zrejme „opravného“, pozn.) uznesenia v časti týkajúcej sa úroku z omeškania nie je
dôvodný, a preto súd tento zamietol.
Záverom súd poznamenáva, že úrok z omeškania z jednotlivých uplatnených súm je
sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníčky – odporkyne, uhradiť dlžné čiastky v lehote
splatnosti.»
3.3 Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013 potvrdil prvostupňové uznesenie
okresného súdu, odkázal na jeho odôvodnenie a dodal:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozsudku sp. zn. 8 Sžh/1/2009
zo dňa 30. septembra 2010 opakovane zaoberal vymedzením pojmu zrejmá nesprávnosť
judikoval, že „Pod zrejmým omylom či nesprávnosťou treba rozumieť také chyby v písaní
a počítaní, ku ktorým došlo zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti
osoby, ktorá rozhodnutie vyhotovila a ktoré je každému zrejmé.“ Z toho vyplýva, že ide
o chyby zrejmé na prvý pohľad, pričom predovšetkým ide o chyby technického rázu.
Súdom priznaný úrok z omeškania z jednotlivých dlžných súm nemožno zaradiť medzi
takéto chyby. Námietky odporkyne smerujú k vecnej správnosti rozsudku, nedotýkajú sa
prípadných pochybení technického charakteru. Vytýkané nedostatky nie je možné reparovať
opravným uznesením. Vecnú správnosť predmetného rozsudku mala odporkyňa napadnúť
podaním riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku. Čo však neurobila.
V súčasnom štádiu konania po nadobudnutí právoplatnosti rozsudkov prvostupňového
a odvolacieho súdu, krajský súd nemá oprávnenie preskúmavať vecnú správnosť vydaných
právoplatných rozhodnutí.»
II.
4. Proti uzneseniu krajského súdu smeruje sťažnosť sťažovateľky podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
4.1 Ústavnoprávne je sťažnosť odôvodnená pomerne stroho, pričom sťažovateľka
doslova uvádza toto:
„Máme... za to, že v tomto prípade závery vyvodené súdom, kedy zaviazal
sťažovateľku k narastajúcej – pyramídovej úhrade úrokov z omeškania, resp. si sám
arbitrárne vytvoril vo výroku rozsudku nové sumy, ktoré neboli dlhom zisteným
z vykonaného dokazovania, sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a obrovskou mierou neustále poškodzujú sťažovateľku /I. ÚS 356/06/.
Máme za to, že sťažovateľke bola spôsobená ujma na jej základných právach
a slobodách a to na práve na súdnu ochranu – na spravodlivý a nezávislý súd.
Domnievame sa, že na naše upozornenie Okresný súd zistil, že vo výroku
napadnutého rozhodnutia pochybil, ale nechcel si priznať chybu, ktorá je úplne evidentná
a preto sa rozhodol, že bude v nespravodlivosti páchanej na sťažovateľke pokračovať.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vôbec nevenuje naším námietkam ale sa tvári, že
vyjadrujeme nespokojnosť s výškou úroku z omeškania. Našim návrhom na opravu chyby
v písaní a počítaní sme nechceli zmeniť výšku stanoveného úroku z omeškania ale predsa
sme súdu jasne napísali, v čom pochybil.“
4.2 Požadované zadosťučinenie a jeho výška nie sú odôvodnené vôbec.
4.3 Vzhľadom na dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby Ústavný
súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vydal tento nález:
„1. Krajský súd... vo veci vedenom pod sp. zn. 11Co/80/2013 porušil právo A. B.
na nezávislý a nestranný súd zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...
2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 11 Co/80/2013-129 z 24. 6. 2013 sa zrušuje a
vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. A. B. sa priznáva primeraného finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur...
4. A. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
5. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti odkázal na odôvodnenie
napadnutého uznesenia. Sťažovateľka v duplike v podstate zotrvala na dôvodoch svojej
sťažnosti.
6. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila aj prenajímateľka, ktorá by
v prípade vyhovenia sťažnosti mohla byť novým rozhodnutím krajského súdu negatívne
dotknutá. Prenajímateľka vo vyjadrení uviedla, že okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 248/03-
60 z 18. decembra 2003 len vyhovel jej žalobe a narastanie úroku z omeškania je dôsledkom
správania sťažovateľky, ktorá rozsudok nerešpektovala a dlh nesplácala. V závere
žalobkyňa navrhla sťažnosť sťažovateľky zamietnuť s tým, že jej základné právo zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo.
III.
7. Sťažovateľka v zásade namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že okresný súd
a krajský súd nepovažovali chybné vyjadrenie spôsobu výpočtu úroku z omeškania
vo výroku rozsudku č. k. 5 C 248/03-60 z 18. decembra 2003 za takú chybu, ktorú by bolo
možné opraviť postupom podľa § 164 OSP. Hoci sťažovateľka označuje základné právo,
ktorého porušenie namieta, ako „právo na nezávislý a nestranný súd“, podľa názoru
ústavného súdu je z obsahu sťažnosti zrejmé, že namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu vo všetkých jeho aspektoch, teda nielen to, že by súd, ktorý rozhodoval
v jej veci, nebol nezávislý alebo nestranný. Podstatné je, že sťažovateľka označila uplatnené
základné právo jednoznačným číselným označením článku ústavy; jeho nesprávne slovné
pomenovanie nijako neprekáža.
7.1 Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho
práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však
vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. IV. ÚS 77/02, č. 108/2002 ZNaU).
To zodpovedá i všeobecnej požiadavke na zákonnosť činnosti všetkých štátnych orgánov,
všeobecné súdy nevynímajúc.
7.2 Rozhodovaciu činnosť ako autoritatívny prejav (verejnomocenskej) vôle
vykonávajú vždy príslušní nositelia verejnomocenských funkcií, ktorými sú vždy a bez
výnimky ľudia. V prípade rozhodovacej činnosti súdov sú týmito nositeľmi sudcovia
a v rozsahu ustanovenom zákonmi aj iní zamestnanci súdov (čl. 142 ods. 2 ústavy). Proces
„vynášania rozhodnutia“ súdu ako verejnomocenského aktu tak – v súlade s podstatou
každého ľudského rozhodovania – pozostáva z dvoch fáz: vytvorenia určitej vôle
vo vnútornom fóre sudcu, resp. iného zamestnanca súdu, a jej následného prejavenia
(komunikovania) navonok adresátom príslušného verejnomocenského aktu. Len navonok
prejavená verejnomocenská vôľa je totiž poznateľná jej adresátom. Právo zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy sa totiž nenapĺňa už vtedy, keď je s ním v súlade vytvorená vôľa v internom
fóre sudcu, resp. iného rozhodujúceho zamestnanca, ale až vtedy, ak je táto vôľa verne
a riadne manifestovaná (prejavená) navonok.
Prirodzene, vôľa („rozhodnutie“) skutočne vytvorená v internom fóre sa môže
z najrôznejších dôvodov odlišovať od toho, čo bolo navonok manifestované (prejavené).
Tieto dôvody môžu spočívať v subjektívnych vlastnostiach prejavujúcej osoby (nesprávne
vyjadrovanie, nedostatočná schopnosť správne štylizovať alebo momentálne zlyhania
v podobe omylu, prerieknutia, preklepu) alebo objektívnych okolnostiach (nejednoznačnosť
jazyka, zlyhanie komunikačného média apod.). Keďže len navonok prejavená vôľa je
spoznateľná účastníkom konania, je pochopiteľné, že títo sa oboznamujú a vychádzajú
predovšetkým z prejavenej verejnomocenskej vôle, pričom zároveň môžu predpokladať, že
tento prejav vyjadruje skutočnú vôľu orgánu, ktorý ho vydal. Pretože skutočná vôľa
vytvorená v internom fóre sudcu alebo zamestnanca súdu zostáva účastníkom nepoznateľná,
zodpovedá aj požiadavke právnej istoty a z nej vyplývajúcej požiadavke zásadnej
nezmeniteľnosti (právoplatných) súdnych rozhodnutí, aby nebolo možné raz prejavenú vôľu
kedykoľvek dodatočne meniť s odôvodnením, že nezodpovedá tej skutočnej, interne
vytvorenej vôli. Princíp právnej istoty založenej právoplatnými súdnymi rozhodnutiami
vyplýva podľa judikatúry ústavného súdu tiež z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. naposledy napr.
7.3 Ide tu teda o jeden z ďalších prejavov konfliktu medzi viacerými ústavnými
právami, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako ústavný súd uviedol
už v citovanom náleze sp. zn. II. ÚS 591/2012, je úlohou zákonodarcu (porov. čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ústavy) vyvážiť a zabezpečiť praktický súlad týchto práv. Výrazom snahy
o vyváženie práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane
a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávne prejaveným, ale predsa
právoplatným súdnym rozhodnutím, je okrem iného aj ustanovenie § 164 OSP. Toto
ustanovenie umožňuje súdu, ktorý rozhodnutie vydal, opraviť v ňom aj bez návrhu „chyby
v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti“. Kým pojmy „chyby v písaní“, resp. „chyby
v počítaní“ sú pomerne jednoznačné, je pojem „iná zrejmá nesprávnosť“ relatívne
neurčitým pojmom. Už vzhľadom na systematickú úpravu nápravy inej zrejmej
nesprávnosti spolu s chybami v písaní a počítaní je zrejmé, že na jednej strane môže ísť len
o také chyby, ktoré sú podobného druhu ako chyba v písaní alebo počítaní, na druhej strane
musí ísť svojím obsahom o iné než pisárske alebo počtárske chyby, ak k ich vzniku došlo
okamžitým zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila
vyhlásení alebo vyhotovení rozhodnutia (porov. Rc 37/1969). Za zrejmú nesprávnosť
v zmysle § 164 OSP tak treba považovať rozpor medzi obsahom verejnomocenskej
autoritatívnej vôle, ktorú súd svojím rozhodnutím v okamihu jeho vyhlásenia (vydania)
prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov rozhodnutia bezpečne poznateľný, a obsahom
samotného rozhodnutia ako prejavom tejto verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť
o chybu súdu, nie účastníkov konania (súd preto nemôže postupom podľa § 164 OSP
odstraňovať nedostatky podaní účastníkov, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku; porov. aj
3 MCdo 21/2008). Z ustanovenia § 204 ods. 1 OSP jednoznačne vyplýva, že oprava sa
môže týkať aj výroku rozhodnutia. V zhode s tým judikatúra všeobecných súdov
(10 MObdoV 11/2010), ako aj ústavného súdu (I. ÚS 206/2013) uznala ako zrejmú
nesprávnosť rozhodnutia nesprávny výrok o zrušení prvostupňového rozhodnutia
a akceptovala jeho opravu na výrok o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, keď takýto
výrok bol jednoznačne krytý odôvodnením príslušného súdneho rozhodnutia.
Z článku 46 ods. 1 ústavy (teda z práva, aby sa vo veci rozhodovalo podľa platnej
a účinnej právnej normy) potom podľa ústavného súdu vyplýva, že ak účastník konania
splní všetky pozitívne i negatívne podmienky opravy rozhodnutia ustanovené v § 164 OSP,
vzniká mu zákonné subjektívne právo na to, aby súd rozhodnutie opravil. Súdu v takomto
prípade nepatrí akákoľvek voľná úvaha o tom, či napriek splneniu zákonných podmienok
návrhu na opravu rozhodnutia vyhovie alebo nie (porov. obligatórnu formuláciu „súd...
opraví“).
8. V prerokúvanej veci krajský súd potvrdením zamietnutia návrhu na opravu
rozsudku sťažovateľke neposkytol riadnu ochranu jej základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy.
8.1 Sporným v prerokúvanej veci bolo určenie výpočtu úroku z omeškania v zmysle
ustanovení § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých má naň veriteľ právo
počas celého odbobia omeškania dlžníka (teda nesplnenia dlhu riadne a včas) s plnením
peňažného dlhu. Pri vyjadrení spôsobu výpočtu úroku z omeškania má súd viacero
možností. Môže zvoliť vzorec doslovne kopírujúci zákon a nechať nabiehať úrok podľa
príslušnej úrokovej sadzby ku každému jednotlivému dlhu splatnému v určitý deň až do
zaplatenia. Možný je však aj výpočet úroku z omeškania za jednotlivé časové obdobia,
počas ktorých zostávala dlhovaná suma nemenná. Oba tieto postupy, pokiaľ sú vyjadrené
správne, vedú v konečnom dôsledku k zhodnému výsledku, len akcentujú iný parameter,
od ktorého sa spôsob vyjadrenia vzorca pre výpočet úroku z omeškania odvíja.
8.2 Z bodov 1, 2.1 a 2.2 tohto nálezu je zrejmé, že prenajímateľka ako veriteľka si
svojím návrhom uplatnila nárok na zaplatenie plnení, ktoré jej dlhovala sťažovateľka
a ktorých splatnosť nastávala postupne. Konkrétne, vyúčtovanie vo výške 10 468 Sk bolo
splatné 19. júna 2003, časť nájomného za jún 2003 vo výške 2 491,20 Sk bola (podľa
prenajímateľky) zrejme splatná 9. júla 2003, časť nájomného za júl 2003 v sume 1 000 Sk
bola splatná 9. augusta 2003 a celé nájomné za august a september 2003 po 6 710 Sk bolo
splatné 9. septembra, resp. 9. októbra 2003. Pre výpočet úrokov z omeškania zvolila časové
hľadisko, keďže z petitu jej žaloby je jednoznačne zrejmé, že (okrem poslednej sumy) ani
pri jednej dlžnej sume nežiadala zaplatiť úrok z omeškania až do zaplatenia, ale vždy od
dátumu splatnosti ďalšej dlžnej sumy zvýšila celkovú istinu, z ktorej úrok počítala. Z toho je
podľa ústavného súdu zrejmé, že vo svojom návrhu uplatnila úrok z omeškania takto:
a) zo sumy 10 468 Sk za obdobie od 20. júna 2003 (prvý deň omeškania s platbou
vyúčtovania za rok 2002) do 9. júla 2003 (t. j. splatnosť nájomného za jún 2003 a posledný
deň pred omeškaním s jeho platením),
b) zo sumy 12 959,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk) za obdobie od 10. júla 2003
(prvý deň omeškania s platbou nájomného za jún 2003) do 9. augusta 2003 (splatnosť
nájomného za júl 2003),
c) zo sumy 13 959,20 Sk (= 10 468 SK + 2 491,20 SK + 1 000 Sk) za obdobie od
10. augusta 2003 (prvý deň omeškania s doplatkom nájomného za júl 2003) do 9. septembra
2003 (splatnosť nájomného za august 2003),
d) zo sumy 20 669,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk + 1 000 Sk + 6 710 Sk)
za obdobie od 10. septembra 2003 (prvý deň omeškania s nájomným za august 2003)
do 9. októbra 2003 (splatnosť nájomného za september 2003),
e) zo sumy 27 379,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk + 1 000 Sk + 6 710 Sk +
6 710 Sk) za obdobie od 10. októbra 2003 až do zaplatenia, keďže odvtedy dlžná istina
nerástla.
8.3 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd
ustálil splatnosť jednotlivých dlžných súm tak, ako je uvedené vyššie, a dospel k záveru, že
sťažovateľka sa dostala do omeškania s jej platbou. Okresný súd zároveň vo výroku svojho
rozsudku celkom zjavne vyčísľoval úrok z omeškania vždy odo dňa omeškania do
zaplatenia. Potom však je zrejmé, že za základ pre výpočet úroku z omeškania vo výroku
rozsudku mal okresný súd správne vziať nie stále sa zvyšujúcu istinu, ale tie dlžné sumy,
s ktorými sa sťažovateľka dostávala do omeškania v príslušný deň splatnosti. Zo samotného
odôvodnenia je totiž celkom zreteľné, že potom, čo priznal úrok z omeškania zo sumy
10 468 Sk od 20. júna 2003 do zaplatenia (teda úrok k tejto sume už v tej časti, v akej ho
považoval za dôvodný, vyčerpal), nedospel k záveru, že 10. júla 2003 sa sťažovateľka opäť
dostala do omeškania s novou istinou 12 959,20 Sk, ale len s istinou 2 491,20 Sk a len
z tejto istiny tak mohol byť opätovne počítaný úrok z omeškania znova až do zaplatenia.
Pokiaľ okresný súd znova počítal úrok zo sumy 12 959,20 Sk až do zaplatenia, znamenalo
to, že zo sumy 10 468 Sk priznal prenajímateľke úrok z omeškania do zaplatenia opätovne.
To isté platí aj vo vzťahu k ďalším dlžným sumám. Okresný súd tak v konečnom dôsledku
nariadil sťažovateľke zaplatiť úrok z omeškania zo sumy 10 468 Sk do zaplatenia celkovo
päťkrát – prvýkrát od 20. júna 2003 a následne vždy od ďalšieho dátumu splatnosti (10.
júla, augusta, septembra, októbra 2003), keďže suma 10 468 Sk bola vždy znova a znova
započítaná do istiny pre výpočet úroku z omeškania, a to vždy až do zaplatenia. Úrok
zo sumy 2 491,20 Sk do zaplatenia tak mala sťažovateľka zaplatiť celkovo štyrikrát, úrok
zo sumy 1 000 Sk do zaplatenia celkovo trikrát, úrok zo sumy 6 710 Sk do zaplatenia
celkovo dvakrát a len v prípade poslednej istiny 6 710 Sk splatnej 9. októbra 2003 nedošlo
k jej viacnásobnému úročeniu.
8.4 Ako už bolo uvedené, z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že okresný súd
nedospel k záveru, že by sa sťažovateľka bola dostala päťkrát do omeškania so sumou
10 468 Sk, štyrikrát so sumou 2 491,20 Sk, trikrát so sumou 1 000 Sk a dvakrát s tou istou
sumou 6 710 Sk (nájomným za mesiac august 2003), ale že so všetkými týmito sumami sa
dostala do omeškania vždy iba raz, v deň nasledujúci po ich splatnosti, a toto omeškanie
pretrvávalo až do ich zaplatenia. Tomuto – odôvodnením rozsudku z 18. decembra 2003
úplne krytému – záveru však nezodpovedá výrok tohto rozsudku, ktorý navyše nezodpovedá
ani samotnému petitu žaloby prenajímateľky, ako ho táto upravila na pojednávaní
18. decembra 2003. Nie je preto správne tvrdenie prenajímateľky vo vyjadrení k sťažnosti,
že okresný súd len vyhovel jej návrhu. Naopak, podľa názoru ústavného súdu je zrejmé, že
okresný súd pochybil pri formulácii svojho výroku, keď nesprávne skombinoval rôzne
spôsoby vyjadrenia výpočtu úroku z omeškania vo výroku uvedeného rozsudku. Dôsledkom
toho bolo viacnásobné započítanie tých istých dlžných súm istiny ako základu na jeho
výpočet, a tým aj vo výsledku viacnásobné zvýšenie uplatnenej úrokovej sadzby
(päťnásobné úročenie sumy 10 468 Sk sadzbou 13 % ročne má kvoli asociatívnosti súčinu
rovnaký efekt ako úročenie tejto sumy jedenkrát úrokovou sadzbou 13 x 5 = 65 %), a to
napriek tomu, že so samotného odôvodnenia je zrejmé, že okresný súd nechcel
prenajímateľke priznať ani len ňou uplatnených 17,6 % ročne.
8.5 Zo všetkých už uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že
takto nesprávne formulované úročenie vo výroku rozsudku okresného súdu č. k.
5 C 248/03-60 z 18. decembra 2003 je buď zrejmou chybou, ktorá vznikla okamžitým
duševným zlyhaním sudkyne, ktorá výrok rozsudku koncipovala a omylom v ňom
skombinovala dva rôzne spôsoby úročenia istiny, alebo je chybou v počítaní (úročení).
Tento záver plne zodpovedá judikatúre všeobecných súdov k ustanoveniu § 164 OSP. Názor
krajského súdu v jeho napadnutom uznesení, že má ísť o „chyby technického rázu“,
nezodpovedá ani citovanému ustanoveniu, ani citovanej ustálenej judikatúre. Naopak, tento
ním zvolený výklad § 164 OSP je prehnane reštriktívny a príliš jednostranne favorizuje
nemennosť – hoc aj očividne nezmyselného a chybného – výroku rozsudku okresného súdu
a nedostatočne zohľadňuje právo sťažovateľky na zákonné (teda správne) rozhodnutie
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. bod 7.1 a 7.3). Ako ústavný súd vysvetlil
v predošlých bodoch, ustanovenie § 164 OSP dovoľuje i taký výklad, ktorý umožňuje, aby
sa toto sťažovateľkino právo presadilo. I keď takéto rozhodnutie bude mať vplyv i na
postavenie prenajímateľky, je tento zásah odôvodnený tým, že jej samej muselo byť zrejmé,
že úročenie uvedené vo výroku rozsudku okresného súdu je zjavne nesprávne a že teda
môže byť napravené postupom podľa § 164 OSP, keď toto ustanovenie samo je výrazom
vyvažovania záujmov na formálnej právoplatnosti a materiálnej správnosti súdnych
rozhodnutí. Jej tvrdenie vo vyjadrení k sťažnosti, že rozsudok okresného súdu bol správny
a zodpovedal jej návrhu, ktoré nezodpovedá obsahu spisu (porov. bod 2.1 a 2.2, pričom
prenajímateľka bola v konaní kvalifikovane zastúpená advokátom, ktorý sám uvedené
žalobné petity formuloval), možno považovať za účelové a vedené záujmom zachovať pre
ňu výhodné úročenie dlhu sťažovateľky.
9. Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil, že napadnuté uznesenie
krajského súdu č. k. 11 Co 80/2013-129 z 24. júna 2013 porušuje sťažovateľkino právo na
súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy [§ 56 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)], a preto ho v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd
v ďalšom konaní opätovne preskúma odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 5 C 248/03-102 z 26. marca 2013 a rozhodne o ňom v súlade s právnym názorom
vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
10. Ústavný súd, naopak, nevyhovel návrhu sťažovateľky na priznanie finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľka totiž v rozpore s požiadavkou § 50 ods. 3 zákona o ústavnom
súde nijako neodôvodnila, prečo sa ho domáha, resp. prečo sa domáha práve priznania sumy
10 000 €. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu však priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy len vtedy, keď vyslovené porušenie práva
a ďalšie nadväzujúce opatrenia (zrušenie rozhodnutia, vrátenie veci na ďalšie konanie
so záväzným právnym názorom) ústavného súdu nie sú dostačujúce, najmä preto,
že neumožňujú nápravu vzniknutého protiprávneho stavu (z posledného obdobia napr.
I. ÚS 223/2012, bod 26; II. ÚS 556/2012, predposledný odsek; III. ÚS 46/2013, časť IV;
IV. ÚS 480/2012). Majetkovú ujmu, ktorá sťažovateľke prípadne vznikla v dôsledku
preplatenia svojho dlhu, je možné uplatňovať voči prenajímateľke ako bezdôvodné
obohatenie samostatnou občianskoprávnou žalobou mimo exekúcie, čomu nemôže brániť
ani ustanovenie § 61 Exekučného poriadku.
IV.
11. Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde zaviazal krajský súd
na úhradu trov konania úspešnej sťažovateľke, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa
považoval už samo vyhovenie sťažnosti. Sťažovateľkina advokátka si vyčíslila trovy
pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie
zastúpenia a vypracovanie sťažnosti) po 130,16 €, teda spolu 260,32 €, ku ktorej patrí
dvakrát paušálna náhrada miestnych výdavkov po 7,81 €, teda spolu 15,62 €. Keďže takto
vyčíslené trovy zodpovedajú ustanoveniam § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov a oba úkony právnej služby boli účelné, ústavný súd toto vyčíslenie akceptoval.
Krajský súd ich uhradí do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu do rúk advokáta
(§ 149 ods. 3 OSP v spojení s § 31a a zákona o ústavnom súde).
12. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je
uvedené vo výroku. So súhlasom oboch účastníkov tak urobil na neverejnom zasadnutí,
keďže od verejného ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci
(§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014