Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 576/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť A. B., zastúpenej

advokátkou Mgr. Gabrielou Hlavinkovou, 1. mája 174/13, Trenčín, vo veci namietaného

porušenia uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. -129 z 24. júna 2013 a takto

rozhodol:

1. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -129 z 24. júna 2013

b o l o p o r u š e n é základné právo A. B. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -129 z 24. júna 2013

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť A. B. trovy konania v sume

275,95 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatpäť centov), a to v lehote dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu advokátke Mgr. Gabriele Hlavinkovej.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti A. B. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. A. B. (ďalej len „sťažovateľka“) bola od roku 1998 do roku 2003 nájomníčkou

bytu v R., ktorého prenajímateľkou bola A. Ž. a ďalšie osoby (ďalej len „prenajímateľka“).

V súvislosti s užívaním tohto bytu vznikla sťažovateľke povinnosť platiť prenajímateľke

nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu. Časť týchto platieb sťažovateľka kvôli

vlastnými finančným problémom neuhradila. Konkrétne išlo o

- 10 468 Sk z titulu vyúčtovania spotreby energií za rok 2002, na ktorej úhradu bola

vyzvaná 19. júna 2003,

- časť nájomného za mesiac jún 2003 v sume 2 491,20 Sk a za mesiac júl 2003

v sume 1 000 Sk,

- celé nájomné za mesiace august a september 2003 po 6 710 Sk mesačne.

2. Prenajímateľka sa návrhom podaným 10. novembra 2003 na Okresnom súde

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) domáhala zaplatenia týchto súm.

2.1 V petite svojho návrhu prenajímateľka doslova žiadala vydanie takéhoto

rozsudku:

„Odporkyňa (t. j. sťažovateľka, pozn.) je povinná zaplatiť navrhovateľke (t. j.

prenajímateľke, pozn.) čiastku 26.379,20 Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku

s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 10.468,- Sk od 20. 6. 2003, zo sumy

12.959,20 Sk od 10. 7. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk od 10. 8. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk od

10. 9. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia. ...“

Z obsahu návrhu nie je zrejmé, ako prenajímateľka určila splatnosť jednotlivých

mesačných súm nájomného, len z čl. II ods. 3 písomnej nájomnej zmluvy pripojenej

k návrhu vyplýva, že nájomné je splatné na účet prenajímateľov „vždy do 5. dňa

nasledujúceho mesiaca“.

2.2 Na pojednávaní 18. decembra 2003 advokát prenajímateľky zmenil návrh v časti

uplatnenej istiny, pretože v pôvodnom návrhu došlo k počtárskej chybe a súčet dlhovaných

súm predstavuje 27 379,20 Sk, nie 26 379,20 Sk. Okresný súd na to uznesením pripustil

„zmenu návrhu tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 27.379,20 Sk

do 3 dní od právoplatnosti výroku rozsudku s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy

10.468,- Sk od 20. 6. 2003, zo sumy 12.959,20 Sk od 10. 7. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk od

10. 8. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk od 10. 9. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003

do zaplatenia“.

2.3 Okresný súd rozsudkom č. k. -60 z 18. decembra 2003 návrhu

prenajímateľky čiastočne vyhovel a zaviazal sťažovateľku „zaplatiť navrhovateľke sumu

27.379,20,- Sk spolu s 13%-nými úrokmi z omeškania zo sumy 10.468,- Sk od 20. 6. 2003

do zaplatenia, zo sumy 12.959,20,- Sk od 10. 7. 2003 do zaplatenia, zo sumy 13.959,20,- Sk

do 10. 8. 2003 do zaplatenia, zo sumy 20.669,20,- Sk od 10. 9. 2003 do zaplatenia a zo

sumy 27.379,20,3 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia“, a to v mesačných splátkach po 1 000

Sk. K výške a určeniu úrokov z omeškania okresný súd uviedol len toľko, že keďže „dlžná

suma spolu s platbami nájomného a poplatkov spojených s užívaním bytu nebola uhradená

včas v lehote splatnosti, dostala sa odporkyňa s plnením svojho peňažného záväzku

do omeškania, pričom výška úroku z omeškania je v súlade s ust. § 3 Nariadenia vlády SR

č. z. Pokiaľ si navrhovateľka uplatnila vyšší úrok z omeškania, a to vo výške

17,6 %, v tejto časti súd jej návrh zamietol, nakoľko v čase omeškania dlžníka s plnením

peňažného dlhu diskontná sadzba NBS predstavovala 6,5% (dvojnásobok 13 %).“.

V tomto výroku rozsudok nebol napadnutý odvolaním (sťažovateľka v odvolaní

žiadala len o zníženie splátok) a nadobudol právoplatnosť 20. februára 2004.

3. Keďže sťažovateľka rozsudkom uloženú povinnosť nesplácala, začala sa voči nej

exekúcia, na základe ktorej zistila chybné vyjadrenie spôsobu výpočtu úroku z omeškania

v rozsudku okresného súdu.

3.1 V nadväznosti na to podala sťažovateľka prostredníctvom advokátky

26. februára 2013 okresnému súdu „Žiadosť o opravu chyby v rozsudku sp. zn.

podľa “ (ďalej len „OSP“). V ňom uviedla v podstate

to, že okresný súd sa dopustil omylu pri vyhotovovaní „a možno aj vynášaní“ rozsudku

tým, že zaviazal sťažovateľku platiť úrok „pyramídovým“ spôsobom. V dôsledku toho

sťažovateľka od 10. októbra 2003 platí zo sumy 10 468 Sk v podstate 65 % úrok

z omeškania, keďže táto je nesprávne (v podstate päťkrát) započítaná do každej zo súm,

ktoré majú podľa výroku rozsudku byť základom na výpočet úroku z omeškania. Podľa

sťažovateľky mal výrok rozsudku č. k. -60 z 18. decembra 2003 správne znieť

tak, že je povinná zaplatiť „sumu 27.379,20 Sk spolu s 13 % úrokom z omeškania zo sumy

10 468,- Sk od 20. 6. 2003 do 10. 7. 2003, zo sumy 12.959,20 Sk od 10. 7. 2003

do 10. 8. 2003, zo sumy 13.959,20 Sk do 10. 8. 2003 do 10. 9. 2003, zo sumy 20.669,20 Sk

od 10. 9. 2003 do 10. 10. 2003 a zo sumy 27.379,20 Sk od 10. 10. 2003 do zaplatenia...“,

a v tomto zmysle aj navrhla jeho opravu.

3.2 Okresný súd uznesením č. k. -102 z 26. marca 2013 návrh na opravu

rozsudku zamietol a v odôvodnení uviedol:

«Pod chybami v písaní, počítaní alebo inými zrejmými nesprávnosťami je možné

rozumieť akékoľvek chyby zrejmé na prvý pohľad, môže ísť o chyby technického rázu, ktoré

nemajú podstatnejší význam. Iné ako zrejmé pochybenia je možné napraviť iba podaním

opravného prostriedku.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že nespokojnosť účastníčky konania – odporkyne

s priznaným úrokom z omeškania nie je možné reparovať opravným uznesením, ale v rámci

odvolacieho konania, pričom Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudok Okresného

súdu... v časti o povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľke sumu 27.379,20 Sk

s príslušenstvom zostal nedotknutý, výrok predmetného rozsudku je teda právoplatný

a vykonateľný, po stránke materiálnej i formálnej. Súd nevzhliadol (okresný súd má zrejme

na mysli „nezhliadol“, t. j. ťažkopádny preklad českého slova „neshledal“, keďže

„vzhliadnuť“ znamená v slovenčine „pozrieť sa, obrátiť zrak hore“, pozn.) žiadne

pochybenia, chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo

zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej

došlo k vyhláseniu alebo k vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé, z uvedeného

dôvodu súd má za to, že návrh právnej zástupkyne odporkyne na vydanie oprávneného

(zrejme „opravného“, pozn.) uznesenia v časti týkajúcej sa úroku z omeškania nie je

dôvodný, a preto súd tento zamietol.

Záverom súd poznamenáva, že úrok z omeškania z jednotlivých uplatnených súm je

sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníčky – odporkyne, uhradiť dlžné čiastky v lehote

splatnosti.»

3.3 Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

uznesením č. k. -129 z 24. júna 2013 potvrdil prvostupňové uznesenie

okresného súdu, odkázal na jeho odôvodnenie a dodal:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozsudku sp. zn.

zo dňa 30. septembra 2010 opakovane zaoberal vymedzením pojmu zrejmá nesprávnosť

judikoval, že „Pod zrejmým omylom či nesprávnosťou treba rozumieť také chyby v písaní

a počítaní, ku ktorým došlo zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti

osoby, ktorá rozhodnutie vyhotovila a ktoré je každému zrejmé.“ Z toho vyplýva, že ide

o chyby zrejmé na prvý pohľad, pričom predovšetkým ide o chyby technického rázu.

Súdom priznaný úrok z omeškania z jednotlivých dlžných súm nemožno zaradiť medzi

takéto chyby. Námietky odporkyne smerujú k vecnej správnosti rozsudku, nedotýkajú sa

prípadných pochybení technického charakteru. Vytýkané nedostatky nie je možné reparovať

opravným uznesením. Vecnú správnosť predmetného rozsudku mala odporkyňa napadnúť

podaním riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku. Čo však neurobila.

V súčasnom štádiu konania po nadobudnutí právoplatnosti rozsudkov prvostupňového

a odvolacieho súdu, krajský súd nemá oprávnenie preskúmavať vecnú správnosť vydaných

právoplatných rozhodnutí.»

II.

4. Proti uzneseniu krajského súdu smeruje sťažnosť sťažovateľky podľa čl. 127

(ďalej len „“).

4.1 Ústavnoprávne je sťažnosť odôvodnená pomerne stroho, pričom sťažovateľka

doslova uvádza toto:

„Máme... za to, že v tomto prípade závery vyvodené súdom, kedy zaviazal

sťažovateľku k narastajúcej – pyramídovej úhrade úrokov z omeškania, resp. si sám

arbitrárne vytvoril vo výroku rozsudku nové sumy, ktoré neboli dlhom zisteným

z vykonaného dokazovania, sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a obrovskou mierou neustále poškodzujú sťažovateľku /I. ÚS 356/06/.

Máme za to, že sťažovateľke bola spôsobená ujma na jej základných právach

a slobodách a to na práve na súdnu ochranu – na spravodlivý a nezávislý súd.

Domnievame sa, že na naše upozornenie Okresný súd zistil, že vo výroku

napadnutého rozhodnutia pochybil, ale nechcel si priznať chybu, ktorá je úplne evidentná

a preto sa rozhodol, že bude v nespravodlivosti páchanej na sťažovateľke pokračovať.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vôbec nevenuje naším námietkam ale sa tvári, že

vyjadrujeme nespokojnosť s výškou úroku z omeškania. Našim návrhom na opravu chyby

v písaní a počítaní sme nechceli zmeniť výšku stanoveného úroku z omeškania ale predsa

sme súdu jasne napísali, v čom pochybil.“

4.2 Požadované zadosťučinenie a jeho výška nie sú odôvodnené vôbec.

4.3 Vzhľadom na dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby Ústavný

súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vydal tento nález:

„1. Krajský súd... vo veci vedenom pod sp. zn. porušil právo A. B.

na nezávislý a nestranný súd zaručené v ...

2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. -129 z 24. 6. 2013 sa zrušuje a

vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. A. B. sa priznáva primeraného finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur...

4. A. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

5. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti odkázal na odôvodnenie

napadnutého uznesenia. Sťažovateľka v duplike v podstate zotrvala na dôvodoch svojej

sťažnosti.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila aj prenajímateľka, ktorá by

v prípade vyhovenia sťažnosti mohla byť novým rozhodnutím krajského súdu negatívne

dotknutá. Prenajímateľka vo vyjadrení uviedla, že okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 248/03-

60 z 18. decembra 2003 len vyhovel jej žalobe a narastanie úroku z omeškania je dôsledkom

správania sťažovateľky, ktorá rozsudok nerešpektovala a dlh nesplácala. V závere

žalobkyňa navrhla sťažnosť sťažovateľky zamietnuť s tým, že jej základné právo zaručené

v porušené nebolo.

III.

7. Sťažovateľka v zásade namieta porušenie tým, že okresný súd

a krajský súd nepovažovali chybné vyjadrenie spôsobu výpočtu úroku z omeškania

vo výroku rozsudku č. k. -60 z 18. decembra 2003 za takú chybu, ktorú by bolo

možné opraviť postupom podľa . Hoci sťažovateľka označuje základné právo,

ktorého porušenie namieta, ako „právo na nezávislý a nestranný súd“, podľa názoru

ústavného súdu je z obsahu sťažnosti zrejmé, že namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu vo všetkých jeho aspektoch, teda nielen to, že by súd, ktorý rozhodoval

v jej veci, nebol nezávislý alebo nestranný. Podstatné je, že sťažovateľka označila uplatnené

základné právo jednoznačným číselným označením článku ; jeho nesprávne slovné

pomenovanie nijako neprekáža.

7.1 Článok 46 ods. 1 zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho

práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však

vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. , č. 108/2002 ZNaU).

To zodpovedá i všeobecnej požiadavke na zákonnosť činnosti všetkých štátnych orgánov,

všeobecné súdy nevynímajúc.

7.2 Rozhodovaciu činnosť ako autoritatívny prejav (verejnomocenskej) vôle

vykonávajú vždy príslušní nositelia verejnomocenských funkcií, ktorými sú vždy a bez

výnimky ľudia. V prípade rozhodovacej činnosti súdov sú týmito nositeľmi sudcovia

a v rozsahu ustanovenom zákonmi aj iní zamestnanci súdov ( ). Proces

„vynášania rozhodnutia“ súdu ako verejnomocenského aktu tak – v súlade s podstatou

každého ľudského rozhodovania – pozostáva z dvoch fáz: vytvorenia určitej vôle

vo vnútornom fóre sudcu, resp. iného zamestnanca súdu, a jej následného prejavenia

(komunikovania) navonok adresátom príslušného verejnomocenského aktu. Len navonok

prejavená verejnomocenská vôľa je totiž poznateľná jej adresátom. Právo zaručené v čl. 46

ods. 1 sa totiž nenapĺňa už vtedy, keď je s ním v súlade vytvorená vôľa v internom

fóre sudcu, resp. iného rozhodujúceho zamestnanca, ale až vtedy, ak je táto vôľa verne

a riadne manifestovaná (prejavená) navonok.

Prirodzene, vôľa („rozhodnutie“) skutočne vytvorená v internom fóre sa môže

z najrôznejších dôvodov odlišovať od toho, čo bolo navonok manifestované (prejavené).

Tieto dôvody môžu spočívať v subjektívnych vlastnostiach prejavujúcej osoby (nesprávne

vyjadrovanie, nedostatočná schopnosť správne štylizovať alebo momentálne zlyhania

v podobe omylu, prerieknutia, preklepu) alebo objektívnych okolnostiach (nejednoznačnosť

jazyka, zlyhanie komunikačného média apod.). Keďže len navonok prejavená vôľa je

spoznateľná účastníkom konania, je pochopiteľné, že títo sa oboznamujú a vychádzajú

predovšetkým z prejavenej verejnomocenskej vôle, pričom zároveň môžu predpokladať, že

tento prejav vyjadruje skutočnú vôľu orgánu, ktorý ho vydal. Pretože skutočná vôľa

vytvorená v internom fóre sudcu alebo zamestnanca súdu zostáva účastníkom nepoznateľná,

zodpovedá aj požiadavke právnej istoty a z nej vyplývajúcej požiadavke zásadnej

nezmeniteľnosti (právoplatných) súdnych rozhodnutí, aby nebolo možné raz prejavenú vôľu

kedykoľvek dodatočne meniť s odôvodnením, že nezodpovedá tej skutočnej, interne

vytvorenej vôli. Princíp právnej istoty založenej právoplatnými súdnymi rozhodnutiami

vyplýva podľa judikatúry ústavného súdu tiež z (porov. naposledy napr.

).

7.3 Ide tu teda o jeden z ďalších prejavov konfliktu medzi viacerými ústavnými

právami, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia . Ako ústavný súd uviedol

už v citovanom náleze sp. zn. , je úlohou zákonodarcu (porov. čl. 46 ods. 4

a ) vyvážiť a zabezpečiť praktický súlad týchto práv. Výrazom snahy

o vyváženie práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane

a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávne prejaveným, ale predsa

právoplatným súdnym rozhodnutím, je okrem iného aj ustanovenie . Toto

ustanovenie umožňuje súdu, ktorý rozhodnutie vydal, opraviť v ňom aj bez návrhu „chyby

v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti“. Kým pojmy „chyby v písaní“, resp. „chyby

v počítaní“ sú pomerne jednoznačné, je pojem „iná zrejmá nesprávnosť“ relatívne

neurčitým pojmom. Už vzhľadom na systematickú úpravu nápravy inej zrejmej

nesprávnosti spolu s chybami v písaní a počítaní je zrejmé, že na jednej strane môže ísť len

o také chyby, ktoré sú podobného druhu ako chyba v písaní alebo počítaní, na druhej strane

musí ísť svojím obsahom o iné než pisárske alebo počtárske chyby, ak k ich vzniku došlo

okamžitým zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila

vyhlásení alebo vyhotovení rozhodnutia (porov. Rc 37/1969). Za zrejmú nesprávnosť

v zmysle tak treba považovať rozpor medzi obsahom verejnomocenskej

autoritatívnej vôle, ktorú súd svojím rozhodnutím v okamihu jeho vyhlásenia (vydania)

prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov rozhodnutia bezpečne poznateľný, a obsahom

samotného rozhodnutia ako prejavom tejto verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť

o chybu súdu, nie účastníkov konania (súd preto nemôže postupom podľa

odstraňovať nedostatky podaní účastníkov, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku; porov. aj

). Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že oprava sa

môže týkať aj výroku rozhodnutia. V zhode s tým judikatúra všeobecných súdov

(), ako aj ústavného súdu () uznala ako zrejmú

nesprávnosť rozhodnutia nesprávny výrok o zrušení prvostupňového rozhodnutia

a akceptovala jeho opravu na výrok o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, keď takýto

výrok bol jednoznačne krytý odôvodnením príslušného súdneho rozhodnutia.

Z článku 46 ods. 1 (teda z práva, aby sa vo veci rozhodovalo podľa platnej

a účinnej právnej normy) potom podľa ústavného súdu vyplýva, že ak účastník konania

splní všetky pozitívne i negatívne podmienky opravy rozhodnutia ustanovené v ,

vzniká mu zákonné subjektívne právo na to, aby súd rozhodnutie opravil. Súdu v takomto

prípade nepatrí akákoľvek voľná úvaha o tom, či napriek splneniu zákonných podmienok

návrhu na opravu rozhodnutia vyhovie alebo nie (porov. obligatórnu formuláciu „súd...

opraví“).

8. V prerokúvanej veci krajský súd potvrdením zamietnutia návrhu na opravu

rozsudku sťažovateľke neposkytol riadnu ochranu jej základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 .

8.1 Sporným v prerokúvanej veci bolo určenie výpočtu úroku z omeškania v zmysle

ustanovení a , podľa ktorých má naň veriteľ právo

počas celého odbobia omeškania dlžníka (teda nesplnenia dlhu riadne a včas) s plnením

peňažného dlhu. Pri vyjadrení spôsobu výpočtu úroku z omeškania má súd viacero

možností. Môže zvoliť vzorec doslovne kopírujúci zákon a nechať nabiehať úrok podľa

príslušnej úrokovej sadzby ku každému jednotlivému dlhu splatnému v určitý deň až do

zaplatenia. Možný je však aj výpočet úroku z omeškania za jednotlivé časové obdobia,

počas ktorých zostávala dlhovaná suma nemenná. Oba tieto postupy, pokiaľ sú vyjadrené

správne, vedú v konečnom dôsledku k zhodnému výsledku, len akcentujú iný parameter,

od ktorého sa spôsob vyjadrenia vzorca pre výpočet úroku z omeškania odvíja.

8.2 Z bodov 1, 2.1 a 2.2 tohto nálezu je zrejmé, že prenajímateľka ako veriteľka si

svojím návrhom uplatnila nárok na zaplatenie plnení, ktoré jej dlhovala sťažovateľka

a ktorých splatnosť nastávala postupne. Konkrétne, vyúčtovanie vo výške 10 468 Sk bolo

splatné 19. júna 2003, časť nájomného za jún 2003 vo výške 2 491,20 Sk bola (podľa

prenajímateľky) zrejme splatná 9. júla 2003, časť nájomného za júl 2003 v sume 1 000 Sk

bola splatná 9. augusta 2003 a celé nájomné za august a september 2003 po 6 710 Sk bolo

splatné 9. septembra, resp. 9. októbra 2003. Pre výpočet úrokov z omeškania zvolila časové

hľadisko, keďže z petitu jej žaloby je jednoznačne zrejmé, že (okrem poslednej sumy) ani

pri jednej dlžnej sume nežiadala zaplatiť úrok z omeškania až do zaplatenia, ale vždy od

dátumu splatnosti ďalšej dlžnej sumy zvýšila celkovú istinu, z ktorej úrok počítala. Z toho je

podľa ústavného súdu zrejmé, že vo svojom návrhu uplatnila úrok z omeškania takto:

a) zo sumy 10 468 Sk za obdobie od 20. júna 2003 (prvý deň omeškania s platbou

vyúčtovania za rok 2002) do 9. júla 2003 (t. j. splatnosť nájomného za jún 2003 a posledný

deň pred omeškaním s jeho platením),

b) zo sumy 12 959,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk) za obdobie od 10. júla 2003

(prvý deň omeškania s platbou nájomného za jún 2003) do 9. augusta 2003 (splatnosť

nájomného za júl 2003),

c) zo sumy 13 959,20 Sk (= 10 468 SK + 2 491,20 SK + 1 000 Sk) za obdobie od

10. augusta 2003 (prvý deň omeškania s doplatkom nájomného za júl 2003) do 9. septembra

2003 (splatnosť nájomného za august 2003),

d) zo sumy 20 669,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk + 1 000 Sk + 6 710 Sk)

za obdobie od 10. septembra 2003 (prvý deň omeškania s nájomným za august 2003)

do 9. októbra 2003 (splatnosť nájomného za september 2003),

e) zo sumy 27 379,20 Sk (= 10 468 Sk + 2 491,20 Sk + 1 000 Sk + 6 710 Sk +

6 710 Sk) za obdobie od 10. októbra 2003 až do zaplatenia, keďže odvtedy dlžná istina

nerástla.

8.3 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd

ustálil splatnosť jednotlivých dlžných súm tak, ako je uvedené vyššie, a dospel k záveru, že

sťažovateľka sa dostala do omeškania s jej platbou. Okresný súd zároveň vo výroku svojho

rozsudku celkom zjavne vyčísľoval úrok z omeškania vždy odo dňa omeškania do

zaplatenia. Potom však je zrejmé, že za základ pre výpočet úroku z omeškania vo výroku

rozsudku mal okresný súd správne vziať nie stále sa zvyšujúcu istinu, ale tie dlžné sumy,

s ktorými sa sťažovateľka dostávala do omeškania v príslušný deň splatnosti. Zo samotného

odôvodnenia je totiž celkom zreteľné, že potom, čo priznal úrok z omeškania zo sumy

10 468 Sk od 20. júna 2003 do zaplatenia (teda úrok k tejto sume už v tej časti, v akej ho

považoval za dôvodný, vyčerpal), nedospel k záveru, že 10. júla 2003 sa sťažovateľka opäť

dostala do omeškania s novou istinou 12 959,20 Sk, ale len s istinou 2 491,20 Sk a len

z tejto istiny tak mohol byť opätovne počítaný úrok z omeškania znova až do zaplatenia.

Pokiaľ okresný súd znova počítal úrok zo sumy 12 959,20 Sk až do zaplatenia, znamenalo

to, že zo sumy 10 468 Sk priznal prenajímateľke úrok z omeškania do zaplatenia opätovne.

To isté platí aj vo vzťahu k ďalším dlžným sumám. Okresný súd tak v konečnom dôsledku

nariadil sťažovateľke zaplatiť úrok z omeškania zo sumy 10 468 Sk do zaplatenia celkovo

päťkrát – prvýkrát od 20. júna 2003 a následne vždy od ďalšieho dátumu splatnosti (10.

júla, augusta, septembra, októbra 2003), keďže suma 10 468 Sk bola vždy znova a znova

započítaná do istiny pre výpočet úroku z omeškania, a to vždy až do zaplatenia. Úrok

zo sumy 2 491,20 Sk do zaplatenia tak mala sťažovateľka zaplatiť celkovo štyrikrát, úrok

zo sumy 1 000 Sk do zaplatenia celkovo trikrát, úrok zo sumy 6 710 Sk do zaplatenia

celkovo dvakrát a len v prípade poslednej istiny 6 710 Sk splatnej 9. októbra 2003 nedošlo

k jej viacnásobnému úročeniu.

8.4 Ako už bolo uvedené, z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že okresný súd

nedospel k záveru, že by sa sťažovateľka bola dostala päťkrát do omeškania so sumou

10 468 Sk, štyrikrát so sumou 2 491,20 Sk, trikrát so sumou 1 000 Sk a dvakrát s tou istou

sumou 6 710 Sk (nájomným za mesiac august 2003), ale že so všetkými týmito sumami sa

dostala do omeškania vždy iba raz, v deň nasledujúci po ich splatnosti, a toto omeškanie

pretrvávalo až do ich zaplatenia. Tomuto – odôvodnením rozsudku z 18. decembra 2003

úplne krytému – záveru však nezodpovedá výrok tohto rozsudku, ktorý navyše nezodpovedá

ani samotnému petitu žaloby prenajímateľky, ako ho táto upravila na pojednávaní

18. decembra 2003. Nie je preto správne tvrdenie prenajímateľky vo vyjadrení k sťažnosti,

že okresný súd len vyhovel jej návrhu. Naopak, podľa názoru ústavného súdu je zrejmé, že

okresný súd pochybil pri formulácii svojho výroku, keď nesprávne skombinoval rôzne

spôsoby vyjadrenia výpočtu úroku z omeškania vo výroku uvedeného rozsudku. Dôsledkom

toho bolo viacnásobné započítanie tých istých dlžných súm istiny ako základu na jeho

výpočet, a tým aj vo výsledku viacnásobné zvýšenie uplatnenej úrokovej sadzby

(päťnásobné úročenie sumy 10 468 Sk sadzbou 13 % ročne má kvoli asociatívnosti súčinu

rovnaký efekt ako úročenie tejto sumy jedenkrát úrokovou sadzbou 13 x 5 = 65 %), a to

napriek tomu, že so samotného odôvodnenia je zrejmé, že okresný súd nechcel

prenajímateľke priznať ani len ňou uplatnených 17,6 % ročne.

8.5 Zo všetkých už uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že

takto nesprávne formulované úročenie vo výroku rozsudku okresného súdu č. k.

-60 z 18. decembra 2003 je buď zrejmou chybou, ktorá vznikla okamžitým

duševným zlyhaním sudkyne, ktorá výrok rozsudku koncipovala a omylom v ňom

skombinovala dva rôzne spôsoby úročenia istiny, alebo je chybou v počítaní (úročení).

Tento záver plne zodpovedá judikatúre všeobecných súdov k ustanoveniu . Názor

krajského súdu v jeho napadnutom uznesení, že má ísť o „chyby technického rázu“,

nezodpovedá ani citovanému ustanoveniu, ani citovanej ustálenej judikatúre. Naopak, tento

ním zvolený výklad je prehnane reštriktívny a príliš jednostranne favorizuje

nemennosť – hoc aj očividne nezmyselného a chybného – výroku rozsudku okresného súdu

a nedostatočne zohľadňuje právo sťažovateľky na zákonné (teda správne) rozhodnutie

vyplývajúce z (porov. bod 7.1 a 7.3). Ako ústavný súd vysvetlil

v predošlých bodoch, ustanovenie dovoľuje i taký výklad, ktorý umožňuje, aby

sa toto sťažovateľkino právo presadilo. I keď takéto rozhodnutie bude mať vplyv i na

postavenie prenajímateľky, je tento zásah odôvodnený tým, že jej samej muselo byť zrejmé,

že úročenie uvedené vo výroku rozsudku okresného súdu je zjavne nesprávne a že teda

môže byť napravené postupom podľa , keď toto ustanovenie samo je výrazom

vyvažovania záujmov na formálnej právoplatnosti a materiálnej správnosti súdnych

rozhodnutí. Jej tvrdenie vo vyjadrení k sťažnosti, že rozsudok okresného súdu bol správny

a zodpovedal jej návrhu, ktoré nezodpovedá obsahu spisu (porov. bod 2.1 a 2.2, pričom

prenajímateľka bola v konaní kvalifikovane zastúpená advokátom, ktorý sám uvedené

žalobné petity formuloval), možno považovať za účelové a vedené záujmom zachovať pre

ňu výhodné úročenie dlhu sťažovateľky.

9. Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil, že napadnuté uznesenie

krajského súdu č. k. -129 z 24. júna 2013 porušuje sťažovateľkino právo na

súdnu ochranu zaručené v [ zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)], a preto ho v zmysle a a

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd

v ďalšom konaní opätovne preskúma odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -102 z 26. marca 2013 a rozhodne o ňom v súlade s právnym názorom

vysloveným v tomto náleze ( ).

10. Ústavný súd, naopak, nevyhovel návrhu sťažovateľky na priznanie finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľka totiž v rozpore s požiadavkou § 50 ods. 3 zákona o ústavnom

súde nijako neodôvodnila, prečo sa ho domáha, resp. prečo sa domáha práve priznania sumy

10 000 €. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu však priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy len vtedy, keď vyslovené porušenie práva

a ďalšie nadväzujúce opatrenia (zrušenie rozhodnutia, vrátenie veci na ďalšie konanie

so záväzným právnym názorom) ústavného súdu nie sú dostačujúce, najmä preto,

že neumožňujú nápravu vzniknutého protiprávneho stavu (z posledného obdobia napr.

, bod 26; , predposledný odsek; , časť IV;

). Majetkovú ujmu, ktorá sťažovateľke prípadne vznikla v dôsledku

preplatenia svojho dlhu, je možné uplatňovať voči prenajímateľke ako bezdôvodné

obohatenie samostatnou občianskoprávnou žalobou mimo exekúcie, čomu nemôže brániť

ani ustanovenie § 61 Exekučného poriadku.

IV.

11. Ústavný súd v súlade s zaviazal krajský súd

na úhradu trov konania úspešnej sťažovateľke, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa

považoval už samo vyhovenie sťažnosti. Sťažovateľkina advokátka si vyčíslila trovy

pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie

zastúpenia a vypracovanie sťažnosti) po 130,16 €, teda spolu 260,32 €, ku ktorej patrí

dvakrát paušálna náhrada miestnych výdavkov po 7,81 €, teda spolu 15,62 €. Keďže takto

vyčíslené trovy zodpovedajú ustanoveniam § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov a oba úkony právnej služby boli účelné, ústavný súd toto vyčíslenie akceptoval.

Krajský súd ich uhradí do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu do rúk advokáta

( v spojení s a ).

12. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je

uvedené vo výroku. So súhlasom oboch účastníkov tak urobil na neverejnom zasadnutí,

keďže od verejného ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014