Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 434/2014
PDF · 407.54 KB
No categories available
I. ÚS 434/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 16938/2013 – Rvp 16942/2013, sp. zn. Rvp 17619/2013 – Rvp 17620/2013,
sp. zn. Rvp 18422/2013 – Rvp 18424/2013, sp. zn. Rvp 18923/2013,
sp. zn. Rvp 18989/2013 – Rvp 18997/2013, sp. zn. Rvp 19485/2013 – Rvp 19503/2013,
sp. zn. Rvp 20148/2013 – Rvp 20155/2013, sp. zn. Rvp 20239/2013 – Rvp 20249/2013,
sp. zn. Rvp 20361/2013 – Rvp 20375/2013, sp. zn. Rvp 1918/2014 – Rvp 1923/2014,
sp. zn. Rvp 2346/2014 – Rvp 2366/2014 a sp. zn. Rvp 2730/2014 – Rvp 2754/2014 vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 113/2013 z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 97/2013 z 11. marca 2013,
sp. zn. 3 Cdo 90/2013 z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 31/2013 zo 14. marca 2013,
sp. zn. 3 Cdo 96/2013 z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 93/2013 z 11. marca 2013,
sp. zn. 3 Cdo 95/2013 z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 100/2013 z 11. marca 2013,
sp. zn. 3 Cdo 118/2013 zo 4. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 123/2013 z 15. apríla 2013,
sp. zn. 3 Cdo 124/2013 zo 4. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 117/2013 z 15. apríla 2013,
sp. zn. 3 Cdo 134/2013 zo 4. apríla 2013, sp. zn. 3 Cdo 126/2013 zo 4. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 125/2013 z 15. apríla 2013, sp. zn. 3 Cdo 136/2013 zo 4. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 129/2013 z 15. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 95/2013 z 15. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 120/2013 z 15. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 91/2013 z 15. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 125/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 7 Cdo 73/2013 z 15. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 130/2013 z 25. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 127/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 135/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 5 Cdo 103/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 128/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 119/2013 zo 7. mája 2013,
sp. zn. 5 Cdo 97/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 93/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 121/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 7 Cdo 60/2013 z 18. apríla 2013,
sp. zn. 7 Cdo 57/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 7 Cdo 79/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 127/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 92/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 108/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 102/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 131/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 106/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 3 Cdo 164/2013 zo 14. mája 2013, sp. zn. 7 Cdo 97/2013 z 15. mája 2013,
sp. zn. 6 Cdo 76/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 130/2013 zo 7. mája 2013,
sp. zn. 5 Cdo 113/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 5 Cdo 143/2013 zo 7. mája 2013,
sp. zn. 6 Cdo 96/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 96/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 141/2013 z 07. mája 2013, sp. zn. 7 Cdo 93/2013 z 15. mája 2013,
sp. zn. 6 Cdo 141/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 4 Cdo 130/2013 z 25. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 109/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 2 Cdo 101/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 7 Cdo 77/2013 z 15. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 122/2013 zo 14. mája 2013,
sp. zn. 3 Cdo 130/2013 zo 14. mája 2013, sp. zn. 2 Cdo 159/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 134/2013 z 28. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 133/2013 z 27. mája 2013,
sp. zn. 5 Cdo 112/2013 z 28. mája 2013, sp. zn. 5 Cdo 122/2013 z 28. mája 2013,
sp. zn. 3 Cdo 166/2013 zo 14. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 171/2013 z 23. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 177/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 157/2013 zo 14. mája 2013,
sp. zn. 2 Cdo 129/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 4 Cdo 156/2013 z 23. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 154/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 183/2013 z 23. mája 2013,
sp. zn. 6 Cdo 167/2013 z 28. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 157/2013 z 23. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 150/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 242/2013 z 5. decembra 2013,
sp. zn. 5 Cdo 291/2013 z 9. decembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 306/2013 z 9. decembra 2013,
sp. zn. 5 Cdo 302/2013 z 9. decembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 308/2013 z 9. decembra 2013,
sp. zn. 5 Cdo 373/2013 z 25. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 176/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 178/2013 zo 14. novembra 2013,
sp. zn. 2 Cdo 263/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 257/2013 z 28. novembra 2013,
sp. zn. 3 Cdo 379/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 191/2013 zo 14. novembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 191/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 259/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 260/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 265/2013
z 5. decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 220/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 169/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 199/2013 z 28. novembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 167/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 179/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 7 Cdo 112/2013 z 25. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 130/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 125/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 91/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 135/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 225/2013
z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 234/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 279/2013
z 12. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 251/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 363/2013
zo 17. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 372/2013 zo 17. decembra 2013,
sp. zn. 6 Cdo 364/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 373/2013
zo 17. decembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 165/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 70/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 7 Cdo 114/2013 z 25. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 199/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 273/2013 z 12. decembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 217/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 219/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 221/2013 zo 14. novembra 2013,
sp. zn. 6 Cdo 300/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Cdo 287/2013 z 12. decembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 216/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 326/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 197/2013 z 28. novembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 162/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 341/2013 zo 17. decembra 2013,
sp. zn. 6 Cdo 417/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 254/2013 z 12. decembra 2013
a sp. zn. 1 Cdo 262/2013 z 12. decembra 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 16938/2013 – Rvp 16942/2013, sp. zn. Rvp 17619/2013 – Rvp 17620/2013,
sp. zn. Rvp 18422/2013 – Rvp 18424/2013, sp. zn. Rvp 18923/2013,
sp. zn. Rvp 18989/2013 – Rvp 18997/2013, sp. zn. Rvp 19485/2013 – Rvp 19503/2013,
sp. zn. Rvp 20148/2013 – Rvp 20155/2013, sp. zn. Rvp 20239/2013 – Rvp 20249/2013,
sp. zn. Rvp 20361/2013 – Rvp 20375/2013, sp. zn. Rvp 1918/2014 – Rvp 1923/2014,
sp. zn. Rvp 2346/2014 – Rvp 2366/2014 a sp. zn. Rvp 2730/2014 – Rvp 2754/2014 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16938/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júna 2013
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 16938/2013 – Rvp 16942/2013), 10. júna 2013 (sťažnosti
vedené pod sp. zn. Rvp 17619/2013 – Rvp 17620/2013), 24. júna 2013 (sťažnosti vedené
pod sp. zn. Rvp 18422/2013 – Rvp 18424/2013), 8. júla 2013 (sťažnosti vedené
pod sp. zn. Rvp 18923/2013 a sp. zn. Rvp 18989/2013 – Rvp 18997/2013), 31. júla 2013
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 19485/2013 – Rvp 19503/2013), 5. augusta 2013
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 20148/2013 – Rvp 20155/2013), 8. augusta 2013
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 20239/2013 – Rvp 20249/2013), 14. augusta 2013
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 20361/2013 – Rvp 20363/2013), 15. augusta 2013
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 20364/2013 – Rvp 20375/2013), 28. februára 2014
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1918/2014 – Rvp 1923/2014), 11. marca 2014
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 2346/2014 – Rvp 2366/2014) a 21. marca 2014
(sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 2730/2014 – Rvp 2754/2014) doručené sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 113/2013 z 11. marca 2013,
sp. zn. 3 Cdo 97/2013 z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 90/2013 z 11. marca 2013,
sp. zn. 3 Cdo 31/2013 zo 14. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 96/2013 z 11. marca 2013,
sp. zn. 3 Cdo 93/2013 z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 95/2013 z 11. marca 2013,
sp. zn. 3 Cdo 100/2013 z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 118/2013 zo 4. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 123/2013 z 15. apríla 2013, sp. zn. 3 Cdo 124/2013 zo 4. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 117/2013 z 15. apríla 2013, sp. zn. 3 Cdo 134/2013 zo 4. apríla 2013,
sp. zn. 3 Cdo 126/2013 zo 4. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 125/2013 z 15. apríla 2013,
sp. zn. 3 Cdo 136/2013 zo 4. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 129/2013 z 15. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 95/2013 z 15. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 120/2013 z 15. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 91/2013 z 15. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 125/2013 zo 7. mája 2013,
sp. zn. 7 Cdo 73/2013 z 15. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 130/2013 z 25. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 127/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 135/2013 zo 7. mája 2013,
sp. zn. 5 Cdo 103/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 128/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 119/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 5 Cdo 97/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 93/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 121/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 7 Cdo 60/2013 z 18. apríla 2013, sp. zn. 7 Cdo 57/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 7 Cdo 79/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 127/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 6 Cdo 92/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 108/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 102/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 131/2013 zo 7. mája 2013,
sp. zn. 6 Cdo 106/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 3 Cdo 164/2013 zo 14. mája 2013,
sp. zn. 7 Cdo 97/2013 z 15. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 76/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 130/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 5 Cdo 113/2013 zo 7. mája 2013,
sp. zn. 5 Cdo 143/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 96/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 5 Cdo 96/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 141/2013 z 07. mája 2013,
sp. zn. 7 Cdo 93/2013 z 15. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 141/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 4 Cdo 130/2013 z 25. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 109/2013 z 29. apríla 2013,
sp. zn. 2 Cdo 101/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 7 Cdo 77/2013 z 15. mája 2013,
sp. zn. 3 Cdo 122/2013 zo 14. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 130/2013 zo 14. mája 2013,
sp. zn. 2 Cdo 159/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 5 Cdo 134/2013 z 28. mája 2013,
sp. zn. 3 Cdo 133/2013 z 27. mája 2013, sp. zn. 5 Cdo 112/2013 z 28. mája 2013,
sp. zn. 5 Cdo 122/2013 z 28. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 166/2013 zo 14. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 171/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 177/2013 z 23. mája 2013,
sp. zn. 3 Cdo 157/2013 zo 14. mája 2013, sp. zn. 2 Cdo 129/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 4 Cdo 156/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 154/2013 z 23. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 183/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 167/2013 z 28. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 157/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 150/2013 z 23. mája 2013,
sp. zn. 3 Cdo 242/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 291/2013 z 9. decembra 2013,
sp. zn. 5 Cdo 306/2013 z 9. decembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 302/2013 z 9. decembra 2013,
sp. zn. 5 Cdo 308/2013 z 9. decembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 373/2013 z 25. novembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 176/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 178/2013 zo 14. novembra
2013, sp. zn. 2 Cdo 263/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 257/2013 z 28. novembra
2013, sp. zn. 3 Cdo 379/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 191/2013 zo 14. novembra
2013, sp. zn. 1 Cdo 191/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 259/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 260/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 265/2013
z 5. decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 220/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 169/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 199/2013 z 28. novembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 167/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 179/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 7 Cdo 112/2013 z 25. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 130/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 125/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 91/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 135/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 225/2013
z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 234/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 279/2013
z 12. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 251/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 363/2013
zo 17. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 372/2013 zo 17. decembra 2013,
sp. zn. 6 Cdo 364/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 373/2013
zo 17. decembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 165/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 70/2013
z 28. novembra 2013, sp. zn. 7 Cdo 114/2013 z 25. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 199/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 273/2013 z 12. decembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 217/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 219/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 221/2013 zo 14. novembra 2013,
sp. zn. 6 Cdo 300/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Cdo 287/2013 z 12. decembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 216/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 326/2013
zo 14. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 197/2013 z 28. novembra 2013,
sp. zn. 1 Cdo 162/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 341/2013 zo 17. decembra 2013,
sp. zn. 6 Cdo 417/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 254/2013 z 12. decembra 2013
a sp. zn. 1 Cdo 262/2013 z 12. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I, Okresným súdom Bratislava II,
Okresným súdom Bratislava IV, Okresným súdom Bratislava V, Okresným súdom Pezinok,
Okresným súdom Martin, Okresným súdom Ružomberok, Okresným súdom Košice I,
Okresným súdom Spišská Nová Ves a Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresné
súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú
teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili.
Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov
a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode Krajského súdu
v Bratislave (platí pre konania vedené Okresným súdom Bratislava I, Okresným súdom
Bratislava II, Okresným súdom Bratislava IV, Okresným súdom Bratislava V a Okresným
súdom Pezinok), Krajského súdu v Žiline (platí pre konania vedené Okresným súdom
Martin a Okresným súdom Ružomberok) a Krajskému súdu v Košiciach (platí pre konania
vedené Okresným súdom Košice I, Okresným súdom Spišská Nová Ves a Okresným súdom
Trebišov) (ďalej len „krajské súdy“).
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou
ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajské súdy svojimi
rozhodnutiami potvrdili rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Predmetné uznesenia krajských súdov napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorých
rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako procesne
neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh
na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci
podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať
pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a v jej veciach
rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP
v spojení s § 237 písm. g) OSP.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
najvyšší súd porušil ňou označené práva, keď:
1. „interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez
existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou
justičnou praxou ...“;
2. „spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto
zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné...“;
3. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom
vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;
4. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo
rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej
rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;
5. nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušných
okresných súdov v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej
veciach rozhodoval vylúčený sudca.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu
najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,
ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajské súdy nedostatočne
vyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov príslušných okresných súdov, pokiaľ ide o ich pomer
k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky
«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku
tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej
ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom
ich vylúčenia z prerokovania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postup
krajských súdov podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym
spôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 16938/2013 – Rvp 16942/2013, sp. zn. Rvp 17619/2013 – Rvp 17620/2013,
sp. zn. Rvp 18422/2013 – Rvp 18424/2013, sp. zn. Rvp 18923/2013,
sp. zn. Rvp 18989/2013 – Rvp 18997/2013, sp. zn. Rvp 19485/2013 – Rvp 19503/2013,
sp. zn. Rvp 20148/2013 – Rvp 20155/2013, sp. zn. Rvp 20239/2013 – Rvp 20249/2013,
sp. zn. Rvp 20361/2013 – Rvp 20375/2013, sp. zn. Rvp 1918/2014 – Rvp 1923/2014,
sp. zn. Rvp 2346/2014 – Rvp 2366/2014 a sp. zn. Rvp 2730/2014 – Rvp 2754/2014
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili
sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti podľa „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podala sťažovateľka odvolania,
v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia
okresných súdov v celom rozsahu. Krajské súdy ako odvolacie súdy uznesenia okresných
súdov potvrdili ako vecne správne, pričom v ich odôvodnení poukázali najmä
na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie
jej vecí inému súdu prvého stupňa v obvode toho ktorého krajského súdu podľa § 12 ods. 1
OSP, pretože sudcovia jednotlivých okresných súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania,
a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž podľa názoru krajských súdov
vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkom
konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia
byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol
o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorými
odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym
spôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, ich odôvodnenie je
nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, že
tieto prípustné na základe týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prípustné nie
sú. Keďže v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach
došlo k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil
najvyšší súd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až
d) a f) OSP nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu
sťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa § 237 písm. e) OSP, ktorú
vyvodzovala z toho, že nepodala námietky zaujatosti, teda nepodala návrhy na začatie
konania, hoci boli potrebné, a napriek tomu jej bola uzneseniami okresných súdov uložená
povinnosť zaplatiť súdne poplatky za tieto procesné návrhy, čo bolo krajskými súdmi
potvrdené ako správny procesný postup. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na § 79
prvú vetu OSP, podľa ktorej sa konanie okrem prípadov vymedzených zákonom
(tzv. nesporové konania), zásadne začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje
ako žaloba. Len zistenie tohto nedostatku zakladá zmätočnosť celého konania, a teda aj
dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. e) OSP. So vznesením námietky zaujatosti zákon
nespája účinok začatia ďalšieho samostatného konania, pretože ide o rozhodovanie
o parciálnej otázke v rámci už prebiehajúceho konania, ktoré začalo podaním žaloby.
Uvedené preto nemohlo mať za následok procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e) OSP, ako
to namieta sťažovateľka.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g)
OSP, a teda tvrdeniu, že v jej veciach rozhodovali vylúčení sudcovia, najvyšší súd
poukazujúc na znenie § 14 ods. 1 OSP (dôvody vylúčenia sudcu), ako aj na svoju
predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je sama
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.
Takéto odôvodnenie uznesení dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno
považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je
úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť
právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné
práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu
nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie
označených práv sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú náležite
odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných
právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú
interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,
absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej
logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo
na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno-súdna korekcia
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len
v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo
do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by
mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť
komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde
(napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého
odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu
z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia
najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno-súdnu
korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu,
resp. spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo
v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená
v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv
sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd
kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení
práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy
a dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho
súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve
plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že
nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014