Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 463/2014
PDF · 158.48 KB
No categories available
I. ÚS 463/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o., Dopravná 2, Košice,
zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, Advokátska kancelária
JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája
2014 doručená sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
resp. v citovanom texte aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je
žalobcom v právnej veci o preskúmanie rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky (Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky) č. I/223/9506-
48209/2011/999608-r z 21. apríla 2011 vedenej na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 7 S/60/2011. Krajský súd rozsudkom z 12. septembra 2012 zrušil
napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a žalobu
zamietol. Proti odvolaciemu rozsudku podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd (ako
dovolací súd) konanie o dovolaní zastavil uznesením sp. zn. 2 Sdo/11/2014 z 9. apríla 2014.
3. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 nadobudol
právoplatnosť 10. decembra 2013 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/11/2014
z 9. apríla 2014 nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.
4. Sťažovateľka tvrdí, že vo veci konajúci najvyšší súd ako súd odvolací porušil
predmetným rozhodnutím jej ňou označené základné práva zaručené ústavou, ako aj práva
zaručené dohovorom (body 1 a 6).
5. Podľa názoru sťažovateľky „(Sťažovateľ má dôvodne za to, že) konanie
a rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf/97/2012... trpí vadou:
a) nepreskúmateľnosti
b) arbitrárnosti
c) rozpor dôkazov vykonaných v konaní so skutkovým stavom zisteným odvolacím
súdom, t. j. Najvyšším súdom SR...
v dôsledku čoho došlo postupom porušovateľa k odňatiu práva sťažovateľa konať pred
súdom a porušeniu práva... na súdnu ochranu.“
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Najvyšší súd... rozsudkom.. sp. zn. 3 Sfž/97/2012 zo dňa 6. 11. 2013 porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2
Ústavy... a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru...
Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sfž/97/2012 zo dňa 6. 11.
2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie...
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.
8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
9. Uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho nadobudlo právoplatnosť
29. apríla 2014 (bod 3). Sťažnosť sťažovateľka doručila ústavnému súdu 22. mája 2014.
Z uvedených skutočností sa na prvý pohľad javí, že lehota na podanie sťažnosti bola
dodržaná.
Ústavný súd rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi
závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa
ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010),
v posudzovanej veci odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu zo 6. novembra 2013.
Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho
(najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom
predpise [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásadu
zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho
súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v § 237 – § 239 OSP)
podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu zákonný základ.
10. Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných
prostriedkoch podľa tretej hlavy tejto časti) pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo
upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto
zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak to je ustanovené v tejto časti. Proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Aj ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné (II. ÚS 65/2010,
IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).
Z citovaného ustanovenia i judikatúry vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc
konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť
dovolania, ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu
zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu
odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie
neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) OSP], ale uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP. Tomuto konceptu
zodpovedá aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní
sťažovateľky zastavil.
11. V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu
sťažovateľkino dovolanie nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu jej
práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť
z hľadísk vymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší
súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.
V podmienkach aktuálnej právnej úpravy teda sťažovateľka namiesto účinného
prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, využila iný prostriedok,
ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti
sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných práv nemôže nahrádzať doterajšou
judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty na podanie sťažnosti v prípade
podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných okolnostiach by
takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri posudzovaní splnenia
procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti odvolacím rozsudkom
najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti
(III. ÚS 516/2013). Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že odvolací rozsudok najvyššieho
súdu (pozri bod 3) sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť 10.
decembra 2013 a sťažovateľkina sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 22. mája 2014
(bod 1), bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.
12. Vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 2 Sdo/11/2014 z 9. apríla 2014 ústavný súd
poznamenáva, že v danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní
sťažovateľky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci
správneho súdnictva. Za daných okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie
o dovolaní sťažovateľky s poukazom na § 246c OSP v spojitosti s § 104 ods. 1 OSP
zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné.
13. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti je nesplnenie náležitostí predpísaných
zákonom (§ 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože
sťažovateľka k sťažnosti pripojila len všeobecné splnomocnenie pre advokáta z 8. apríla
2011.
14. Nad rámec už uvedeného po nahliadnutí do k sťažnosti pripojeným písomnostiam
(rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 21. apríla 2011, rozsudok
krajského súdu z 12. septembra 2012, namietaný odvolací rozsudok najvyššieho súdu
zo 6. novembra 2013 – pozri bod 2) ústavný súd poznamenáva, že aj keby preskúmal
napadnuté odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu zo strany vecnej, dôvody tohto
rozhodnutia sa nejavia byť ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené.
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavný
súd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014