Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 550/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. N., M. N., M. S. a E. O. zastúpených advokátom

JUDr. Dušanom Krivským, Advokátska kancelária, Sasinkova 24, Skalica, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. -636

z 3. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -684 z 5. júna

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. N., M. N., M. S. a E. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2014 doručená sťažnosť V. N., M. N., M. S. a E. O. (spolu ďalej len „sťažovatelia“)

zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Krivským, Advokátska kancelária, Sasinkova 24,

Skalica, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

(ďalej len „“) a základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č.

k. -636 z 3. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -684 z 5. júna 2014

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia (resp. ich právny

predchodcovia) ako navrhovatelia sa návrhom podaným okresnému súdu domáhali proti

Tatracheme, výrobné družstvo Trnava (ďalej len „odporca“), určenia, že do dedičstva

po nebohom Ľ. N. patrí podiel 15/40 a do dedičstva po nebohom L. N. podiel 15/40

nehnuteľností (pozemkov v k. ú. Š.).

Okresný súd svojím rozsudkom návrh sťažovateľov zamietol a krajský súd

odvolaním sťažovateľov napadnutý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich práv rozsudkom okresného

súdu a rozsudkom krajského súdu, ktorých skutkové a právne závery považujú za arbitrárne.

Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietajú, že okresný súd

a krajský súd nesprávne posúdili nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam tvoriacim

predmet sporu odporcom z titulu vydržania, a opomenutie právneho názoru vysloveného

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v jeho rozhodnutí

o dovolaní sťažovateľov proti skoršiemu rozhodnutiu krajského súdu v predmetnej veci

a ďalej uvádzajú:

«Skutkové zistenia spočívajú v tom, že pôvodná vlastníčka parc. č... les vo výmere

2

140489 mzapísaná vo vložke... k. ú. Š. A. N. r. T. zomrela... a dedičstvo po nej bolo riadne

prejednané býv. Štátnym notárstvom v Senici pod č. D 991/62. Nehnuteľnosť parc. č...

zdedil pôvodný žalobca Ľ. N. Keďže dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa bol Ľ. N. od

6. 9. 1962 spoluvlastníkom parc. č... k. ú. Š. v podiele 30/40.

Je teda zrejmé že v čase, keď Obvodný úrad MNV Š. vydal rozhodnutie 206/70 o

vyvlastnení časti parc. č... už nebola A. N. r. T. /naviac v rozhodnutí je aj zlé priezvisko N. a

úplné zlé rodné meno F./ vlastníčkou, pretože bola už 8 rokov po smrti. Nemohla mať preto

nijaké práva ani povinnosti. Vlastníkom podielu 30/40 bol na základe dedičského

rozhodnutia D 991/62 Ľ. N., s ktorým nikto nejednal a ktorý o vyvlastňovacom konaní vôbec

nevedel. Dokonca ani toto rozhodnutie ho ako vlastníka resp. účastníka konania neuvádza.

Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom. Poukazujeme aj

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke pod č. 5 z r. 2001. Jedná sa

o Uznesenie z 12. 4. 2000. Tu sa konštatuje: „navrhovateľ, ktorý sporné

nehnuteľnosti nadobudol dedením nebol účastníkom vyvlastňovacieho konania.

Vyvlastňovacie rozhodnutie tak voči nemu nie je účinné“. Nikto zo žalobcov, či už

pôvodných alebo súčasných nezavinil to, že vlastník nebol účastníkom vyvlastňovacieho

konania. Orgán, ktorý rozhodol o vyvlastnení, aj žalovaný, mali možnosti na zistenie okruhu

vlastníkov. V tom období boli dedičské rozhodnutia zasielané na národné výbory, MNV ako

aj žalovaný mali možnosť zistiť dediča.

Z tohto vyplýva, že dobromyseľnosť žalovaného je vylúčená už vzhľadom k tomu, že

žalovaný v žiadosti o vyvlastnenie uviedol, že vlastníci parc. č... sú na neznámom mieste

alebo nežijú. Musel vedieť, že toho, kto nežije nemožno vyvlastniť. Zopakujem právny názor

Najvyššieho súdu na str. 13 uznesenia, posledný odsek: „... pri posudzovaní

dobromyseľnosti treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej /normálnej opatrnosti, ktorú

možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať/ nemal,

resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Ospravedlniteľný je ten omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval

s obvyklou mierou opatrnosti.“ Je zrejmé, že mýliaci sa žalovaný s obvyklou mierou

opatrnosti nepostupoval, keď navrhol vyvlastniť osoby, o ktorých vedel, že nežijú. Musel si

byť vedomý, že postupuje protiprávne.

Okrem toho máme za to, že sporné pozemky nie sú predmetom spôsobilým na

vydržanie. Tu poukazujem na právny názor Najvyššieho súdu, ktorý /ako inak/ napadnuté

rozsudky ani zrušujúce uznesenie Kraj. súdu Trnava nerešpektovali a nijako sa s ním

nevyporiadali. Tento právny názor je uvedený na str. 12 odseky 2 a 3 uznesenia: „... inštitút

vydržania bol znovuzavedený do nášho pr. poriadku až novelou vykonanou zákonom

od 1. 4. 1983. Bol však obmedzený jednak rozsah subjektov, ktorí mohli

vydržať a jednak rozsah predmetov vydržania. Hlavne nebolo možné vydržať vlastníctvo

k pozemkom. Tieto obmedzené rozsahy subjektov aj predmetov boli odstránené až novelou

č. účinnou 1. 1. 1992. Čas sa mohol započítať aj pred účinnosťou novely,

avšak to sa týkalo iba pozemkov, ktoré boli predmetom spôsobilým na vydržanie aj pred

1. 1. 1992.“ Máme za to, že sporné pozemky neboli pred 1. 1. 1992 predmetom spôsobilým

na vydržanie. ...»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 3. 4. 2013 a rozsudkom

Krajského súdu Trnava zo dňa 5. 6. 2014 bolo porušené právo

sťažovateľov... na súdnu ochranu zakotvené v 6 SR a právo vlastniť majetok

zakotvené v SR.

Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 5. 6. 2014 sa zrušuje a vec

sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd

Trnava povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Dušana Krivského

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom okresného súdu (ktorým bol zamietnutý ich návrh na určenie

nehnuteľností do dedičstva) a rozsudkom krajského súdu (ktorým bol v odvolacom konaní

potvrdený rozsudok okresného súdu).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom

okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského

súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského

súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľov

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľov

a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

„Podľa a odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa

pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré zistil z vykonaného dokazovania

– prednesov účastníkov, listinných dôkazov. Žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo, neopomenul, a vec je

i správne právne posúdená.

V preskúmavanej veci sa súd prvého stupňa predovšetkým musel vysporiadať

s otázkou naliehavého právneho záujmu na tomto návrhu. Navrhovatelia nesporne majú

záujem na určovacej žalobe, teda naliehavý právny záujem na strane navrhovateľov

existuje, keďže odporca je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti,

ku ktorej sa domáhajú, že patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch.

Podľa zisteného skutkového stavu odporca sa začal k predmetným nehnuteľnostiam

správať ako vlastník po rozhodnutí Obvodného úradu MNV Š. zo dňa 02. 07. 1970 o

vyvlastnení týchto nehnuteľností. Skutočnosť, že toto rozhodnutie nebolo doručené

vtedajšiemu vlastníkovi – pôvodnému navrhovateľovi v 1. rade – spôsobila, že rozhodnutie

nie je právoplatné. Všeobecný súd je oprávnený skúmať, či správny akt je správnym aktom,

či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V roku 1970 bol

vlastníkom tejto nehnuteľnosti pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N. ako dedič po pôvodnej

vlastnícke – matke pôvodných navrhovateľov A. N. Keďže Ľ. N. nebol účastníkom

vyvlastňovacieho konania, predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie nenadobudlo

právoplatnosť. Pôvodný navrhovateľ v 1. rade ako vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k

veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom.

Po vyznačení právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení odporca sa chopil držby

predmetnej nehnuteľnosti – časti parc. č..., žiadal o vydanie stavebného rozhodnutia,

po výstavbe prevádzkových budov na tejto časti pozemku požiadal o kolaudačné

rozhodnutie, ktoré mu bolo vydané. Od tohto času užíval predmetnú nehnuteľnosť, riadne

platil dane, riadne platil všetky poplatky a správal sa k tejto nehnuteľnosti ako vlastník.

V súdenej veci ide o určenie vlastníckeho práva, kde súd musí prihliadať

na vydržanie predmetu konania, nemôže prihliadať iba na vyššie uvedené okolnosti. Je

pravdou, že vlastníctvo dediča Ľ. N. k predmetnej parcele bolo zachované, avšak vzhľadom

na skutočnosť, že si neuplatnil reštitučný nárok podľa príslušných ustanovení zákona, súd

sa musel vysporiadať s otázkou vydržania, či teda došlo k vydržaniu alebo nedošlo k

vydržaniu na strane odporcu. Len táto otázka je podstatná pri riešení tohto konkrétneho

sporu.

Po právnej stránke treba posúdiť otázku vydržania podľa z. č. Zb. v znení

platnom od 01. 01.1992.

Pre vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva

zo zákona je potrebné splniť predpoklady: musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba

musí byť oprávnená a musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby.

V preskúmavanom prípade ide o spôsobilý predmet vydržania, keď predmetom

vydržania bola časť pozemku ako nehnuteľnosti.

Oprávnenosť držby a skutočnosť, že odporca bol oprávneným držiteľom, bola

jednoznačne v priebehu konania na súde prvého stupňa preukázaná. Žiadnymi dôkazmi

nebola vyvrátená skutočnosť, že odporca sa od roku 1970 správal ako vlastníka Nemal

vedomostný o tom, že vyvlastňovacie rozhodnutie nie je právoplatné, prípadnú

neprávoplatnosť nespôsobil. Odporca sa mohol dozvedieť o tom, že navrhovateľ, resp. jeho

právni predchodcovia, sa cítia vlastníkmi a uplatňujú si vlastnícke právo k tejto

nehnuteľnosti až z listu pôvodného navrhovateľa v 1. rade zo dňa 18. 10. 1992.

Navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia sa do tohto času o pozemky nezaujímali,

neplatili príslušné dane a iné poplatky, čo bolo jednoznačne v konaní preukázané. Odporca

teda nemohol vedieť, že pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N., resp. aj pôvodný navrhovateľ

v 2. rade L. N., ako aj právni nástupcovia sa cítia byť vlastníkmi predmetný časti pozemku

parc. č...

Ďalším predpokladom pre splnenie podmienok vydržania je skutočnosť, že držba

musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Odporca vstúpil do držby

sporného pozemku dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení

nehnuteľnosti – dňom 02. 09. 1970. Vydržacia doba pre vydržanie vlastníctva

k nehnuteľnosti je 10 rokov.

Podľa ustanovenia z. č. oprávnený držiteľ sa stáva

vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ako ide o hnuteľnosť a

po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Keďže odporca mal v držbe predmetný pozemok od septembra 1970 vydržacia doba

by bola uplynula už v septembri 1980. V čase, keď pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N.

uplatňoval svoj nárok voči odporcovi, teda keď doručil list zo dňa 18. 10. 1992, vydržacia

lehota uplynula, odporca mal v držbe ne hnuteľnosť 22 rokov..

Presvedčenie odporcu ako nadobúdateľa spornej nehnuteľnosti o tom, že mu

vlastnícke právo prináleží, že nejedná protiprávne, je podložené okolnosťami svedčiacimi

o poctivosti nadobudnutia a o jeho dobromyseľnosti. Odporca od vyznačenia právoplatnosti

rozhodnutia o vyvlastnení riadne predmetnú časť pozemku parc. č... v k. ú. Š. užíval, riadne

platil dane a poplatky, správal sa k nemu ako vlastník. Požiadal o vyňatie

poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, Tesnej pôdy z lesného

fondu, jeho žiadostiam bolo vyhovené, zaplatil príslušné náhrady. Žiadny z konajúcich

orgánov nespochybnil právo odporcu s týmito nehnuteľnosťami nakladať.

S poukazom na tieto okolnosti je potrebné uzatvoriť, že odporca predmetné

nehnuteľnosť nadobudol vydržaním.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej ako vecne správny potvrdil { ). ...“

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľmi označeného základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu, odmietol ich

sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú

porušenie základného práva podľa , je len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako

).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho rozsudok je založený na ústavne konformnom

výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmietol podľa § 25 ods. 2

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými

nárokmi sťažovateľov uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014