Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 550/2014
PDF · 206.48 KB
No categories available
I. ÚS 550/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. N., M. N., M. S. a E. O. zastúpených advokátom
JUDr. Dušanom Krivským, Advokátska kancelária, Sasinkova 24, Skalica, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 10 C 56/2012-636
z 3. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 278/2013-684 z 5. júna
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. N., M. N., M. S. a E. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta
2014 doručená sťažnosť V. N., M. N., M. S. a E. O. (spolu ďalej len „sťažovatelia“)
zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Krivským, Advokátska kancelária, Sasinkova 24,
Skalica, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č.
k. 10 C 56/2012-636 z 3. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 278/2013-684 z 5. júna 2014
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia (resp. ich právny
predchodcovia) ako navrhovatelia sa návrhom podaným okresnému súdu domáhali proti
Tatracheme, výrobné družstvo Trnava (ďalej len „odporca“), určenia, že do dedičstva
po nebohom Ľ. N. patrí podiel 15/40 a do dedičstva po nebohom L. N. podiel 15/40
nehnuteľností (pozemkov v k. ú. Š.).
Okresný súd svojím rozsudkom návrh sťažovateľov zamietol a krajský súd
odvolaním sťažovateľov napadnutý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom potvrdil.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich práv rozsudkom okresného
súdu a rozsudkom krajského súdu, ktorých skutkové a právne závery považujú za arbitrárne.
Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietajú, že okresný súd
a krajský súd nesprávne posúdili nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam tvoriacim
predmet sporu odporcom z titulu vydržania, a opomenutie právneho názoru vysloveného
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v jeho rozhodnutí
o dovolaní sťažovateľov proti skoršiemu rozhodnutiu krajského súdu v predmetnej veci
a ďalej uvádzajú:
«Skutkové zistenia spočívajú v tom, že pôvodná vlastníčka parc. č... les vo výmere
2
140489 mzapísaná vo vložke... k. ú. Š. A. N. r. T. zomrela... a dedičstvo po nej bolo riadne
prejednané býv. Štátnym notárstvom v Senici pod č. D 991/62. Nehnuteľnosť parc. č...
zdedil pôvodný žalobca Ľ. N. Keďže dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa bol Ľ. N. od
6. 9. 1962 spoluvlastníkom parc. č... k. ú. Š. v podiele 30/40.
Je teda zrejmé že v čase, keď Obvodný úrad MNV Š. vydal rozhodnutie 206/70 o
vyvlastnení časti parc. č... už nebola A. N. r. T. /naviac v rozhodnutí je aj zlé priezvisko N. a
úplné zlé rodné meno F./ vlastníčkou, pretože bola už 8 rokov po smrti. Nemohla mať preto
nijaké práva ani povinnosti. Vlastníkom podielu 30/40 bol na základe dedičského
rozhodnutia D 991/62 Ľ. N., s ktorým nikto nejednal a ktorý o vyvlastňovacom konaní vôbec
nevedel. Dokonca ani toto rozhodnutie ho ako vlastníka resp. účastníka konania neuvádza.
Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom. Poukazujeme aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke pod č. 5 z r. 2001. Jedná sa
o Uznesenie 1 Cdo 73/99 z 12. 4. 2000. Tu sa konštatuje: „navrhovateľ, ktorý sporné
nehnuteľnosti nadobudol dedením nebol účastníkom vyvlastňovacieho konania.
Vyvlastňovacie rozhodnutie tak voči nemu nie je účinné“. Nikto zo žalobcov, či už
pôvodných alebo súčasných nezavinil to, že vlastník nebol účastníkom vyvlastňovacieho
konania. Orgán, ktorý rozhodol o vyvlastnení, aj žalovaný, mali možnosti na zistenie okruhu
vlastníkov. V tom období boli dedičské rozhodnutia zasielané na národné výbory, MNV ako
aj žalovaný mali možnosť zistiť dediča.
Z tohto vyplýva, že dobromyseľnosť žalovaného je vylúčená už vzhľadom k tomu, že
žalovaný v žiadosti o vyvlastnenie uviedol, že vlastníci parc. č... sú na neznámom mieste
alebo nežijú. Musel vedieť, že toho, kto nežije nemožno vyvlastniť. Zopakujem právny názor
Najvyššieho súdu na str. 13 uznesenia, posledný odsek: „... pri posudzovaní
dobromyseľnosti treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej /normálnej opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať/ nemal,
resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
Ospravedlniteľný je ten omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti.“ Je zrejmé, že mýliaci sa žalovaný s obvyklou mierou
opatrnosti nepostupoval, keď navrhol vyvlastniť osoby, o ktorých vedel, že nežijú. Musel si
byť vedomý, že postupuje protiprávne.
Okrem toho máme za to, že sporné pozemky nie sú predmetom spôsobilým na
vydržanie. Tu poukazujem na právny názor Najvyššieho súdu, ktorý /ako inak/ napadnuté
rozsudky ani zrušujúce uznesenie Kraj. súdu Trnava nerešpektovali a nijako sa s ním
nevyporiadali. Tento právny názor je uvedený na str. 12 odseky 2 a 3 uznesenia: „... inštitút
vydržania bol znovuzavedený do nášho pr. poriadku až novelou vykonanou zákonom
131/1982 Zb. od 1. 4. 1983. Bol však obmedzený jednak rozsah subjektov, ktorí mohli
vydržať a jednak rozsah predmetov vydržania. Hlavne nebolo možné vydržať vlastníctvo
k pozemkom. Tieto obmedzené rozsahy subjektov aj predmetov boli odstránené až novelou
č. 509/1991 Zb. účinnou 1. 1. 1992. Čas sa mohol započítať aj pred účinnosťou novely,
avšak to sa týkalo iba pozemkov, ktoré boli predmetom spôsobilým na vydržanie aj pred
1. 1. 1992.“ Máme za to, že sporné pozemky neboli pred 1. 1. 1992 predmetom spôsobilým
na vydržanie. ...»
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:
„Rozsudkom Okresného súdu Senica 10 C 56/2012 zo dňa 3. 4. 2013 a rozsudkom
Krajského súdu Trnava 9 Co 278/2013 zo dňa 5. 6. 2014 bolo porušené právo
sťažovateľov... na súdnu ochranu zakotvené v čl. 4 6 Ústavy SR a právo vlastniť majetok
Rozsudok Krajského súdu Trnava 9 Co 278/2013 zo dňa 5. 6. 2014 sa zrušuje a vec
sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd
Trnava povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Dušana Krivského
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ústavy rozsudkom okresného súdu (ktorým bol zamietnutý ich návrh na určenie
nehnuteľností do dedičstva) a rozsudkom krajského súdu (ktorým bol v odvolacom konaní
potvrdený rozsudok okresného súdu).
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom
okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,
pretože na základe podaného odvolania jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského
súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského
súdu
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľov
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,
či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne
odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľov
a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:
„Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa
pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré zistil z vykonaného dokazovania
– prednesov účastníkov, listinných dôkazov. Žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo, neopomenul, a vec je
i správne právne posúdená.
V preskúmavanej veci sa súd prvého stupňa predovšetkým musel vysporiadať
s otázkou naliehavého právneho záujmu na tomto návrhu. Navrhovatelia nesporne majú
záujem na určovacej žalobe, teda naliehavý právny záujem na strane navrhovateľov
existuje, keďže odporca je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti,
ku ktorej sa domáhajú, že patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch.
Podľa zisteného skutkového stavu odporca sa začal k predmetným nehnuteľnostiam
správať ako vlastník po rozhodnutí Obvodného úradu MNV Š. zo dňa 02. 07. 1970 o
vyvlastnení týchto nehnuteľností. Skutočnosť, že toto rozhodnutie nebolo doručené
vtedajšiemu vlastníkovi – pôvodnému navrhovateľovi v 1. rade – spôsobila, že rozhodnutie
nie je právoplatné. Všeobecný súd je oprávnený skúmať, či správny akt je správnym aktom,
či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V roku 1970 bol
vlastníkom tejto nehnuteľnosti pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N. ako dedič po pôvodnej
vlastnícke – matke pôvodných navrhovateľov A. N. Keďže Ľ. N. nebol účastníkom
vyvlastňovacieho konania, predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie nenadobudlo
právoplatnosť. Pôvodný navrhovateľ v 1. rade ako vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k
veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom.
Po vyznačení právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení odporca sa chopil držby
predmetnej nehnuteľnosti – časti parc. č..., žiadal o vydanie stavebného rozhodnutia,
po výstavbe prevádzkových budov na tejto časti pozemku požiadal o kolaudačné
rozhodnutie, ktoré mu bolo vydané. Od tohto času užíval predmetnú nehnuteľnosť, riadne
platil dane, riadne platil všetky poplatky a správal sa k tejto nehnuteľnosti ako vlastník.
V súdenej veci ide o určenie vlastníckeho práva, kde súd musí prihliadať
na vydržanie predmetu konania, nemôže prihliadať iba na vyššie uvedené okolnosti. Je
pravdou, že vlastníctvo dediča Ľ. N. k predmetnej parcele bolo zachované, avšak vzhľadom
na skutočnosť, že si neuplatnil reštitučný nárok podľa príslušných ustanovení zákona, súd
sa musel vysporiadať s otázkou vydržania, či teda došlo k vydržaniu alebo nedošlo k
vydržaniu na strane odporcu. Len táto otázka je podstatná pri riešení tohto konkrétneho
sporu.
Po právnej stránke treba posúdiť otázku vydržania podľa z. č. 40 /1964 Zb. v znení
platnom od 01. 01.1992.
Pre vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
zo zákona je potrebné splniť predpoklady: musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba
musí byť oprávnená a musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby.
V preskúmavanom prípade ide o spôsobilý predmet vydržania, keď predmetom
vydržania bola časť pozemku ako nehnuteľnosti.
Oprávnenosť držby a skutočnosť, že odporca bol oprávneným držiteľom, bola
jednoznačne v priebehu konania na súde prvého stupňa preukázaná. Žiadnymi dôkazmi
nebola vyvrátená skutočnosť, že odporca sa od roku 1970 správal ako vlastníka Nemal
vedomostný o tom, že vyvlastňovacie rozhodnutie nie je právoplatné, prípadnú
neprávoplatnosť nespôsobil. Odporca sa mohol dozvedieť o tom, že navrhovateľ, resp. jeho
právni predchodcovia, sa cítia vlastníkmi a uplatňujú si vlastnícke právo k tejto
nehnuteľnosti až z listu pôvodného navrhovateľa v 1. rade zo dňa 18. 10. 1992.
Navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia sa do tohto času o pozemky nezaujímali,
neplatili príslušné dane a iné poplatky, čo bolo jednoznačne v konaní preukázané. Odporca
teda nemohol vedieť, že pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N., resp. aj pôvodný navrhovateľ
v 2. rade L. N., ako aj právni nástupcovia sa cítia byť vlastníkmi predmetný časti pozemku
parc. č...
Ďalším predpokladom pre splnenie podmienok vydržania je skutočnosť, že držba
musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Odporca vstúpil do držby
sporného pozemku dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení
nehnuteľnosti – dňom 02. 09. 1970. Vydržacia doba pre vydržanie vlastníctva
k nehnuteľnosti je 10 rokov.
Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 z. č. 40/1964 Zb. oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ako ide o hnuteľnosť a
po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Keďže odporca mal v držbe predmetný pozemok od septembra 1970 vydržacia doba
by bola uplynula už v septembri 1980. V čase, keď pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N.
uplatňoval svoj nárok voči odporcovi, teda keď doručil list zo dňa 18. 10. 1992, vydržacia
lehota uplynula, odporca mal v držbe ne hnuteľnosť 22 rokov..
Presvedčenie odporcu ako nadobúdateľa spornej nehnuteľnosti o tom, že mu
vlastnícke právo prináleží, že nejedná protiprávne, je podložené okolnosťami svedčiacimi
o poctivosti nadobudnutia a o jeho dobromyseľnosti. Odporca od vyznačenia právoplatnosti
rozhodnutia o vyvlastnení riadne predmetnú časť pozemku parc. č... v k. ú. Š. užíval, riadne
platil dane a poplatky, správal sa k nemu ako vlastník. Požiadal o vyňatie
poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, Tesnej pôdy z lesného
fondu, jeho žiadostiam bolo vyhovené, zaplatil príslušné náhrady. Žiadny z konajúcich
orgánov nespochybnil právo odporcu s týmito nehnuteľnosťami nakladať.
S poukazom na tieto okolnosti je potrebné uzatvoriť, že odporca predmetné
nehnuteľnosť nadobudol vydržaním.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej ako vecne správny potvrdil {§ 219 ods. 1 O. s. p.). ...“
Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľmi označeného základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu, odmietol ich
sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ústavy
ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú
porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy, je len nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych
ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho rozsudok je založený na ústavne konformnom
výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými
nárokmi sťažovateľov uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2014