Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 585/2014
PDF · 244.16 KB
No categories available
II. ÚS 585/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti Coryn, s. r. o., Jesenná 8, Prešov, zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 3/2014
z 23. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Coryn, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Coryn, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 S 3/2014-35 z 23. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Predmetom konania
vedeného pod sp. zn. 3 S 3/2014 je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa proti nečinnosti
orgánu verejnej správy.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je «... výlučným vlastníkom
parcely...,ktorá bola vytvorená z pôvodnej parcely..., na ktorej je zapísaná ťarcha pod
č. Z − 886/2013 − právo vecného bremena v prospech oprávneného...
Sťažovateľ na Okresnom úrade Prešov, katastrálnom odbore zistil, že návrh
na zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností, medzi ktorými bola aj vyššie
uvedená parcela vo vlastníctve sťažovateľa..., podal oprávnený z vecného bremena
dňa 11. 02. 2013. Z návrhu na zápis vecného bremena vyplýva, že jeho prílohou bolo
aj stavebné povolenie mesta... zo 16. 06. 2009 č. B/11843/2009-Se a geometrický plán
č. 70/2012, overený... dňa 25. 09. 2012 pod č. G1-1217/12.
Listom zo dňa 10. 06. 2013 sťažovateľ vyzval mesto... o doručenie stavebného
povolenia č. B/11843/2009-Se zo dňa 16. 06. 2009, ako aj všetkých ostatných listín
týkajúcich sa uvedenej veci, nakoľko sťažovateľ nebol účastníkom predmetného
stavebného konania, ktorým bola povolená stavba „Prívesové centrum...“,
na základe ktorého bolo, okrem iného, zapísané vecné bremeno aj k pozemku sťažovateľa...
Dňa 03. 07. 2013 bolo sťažovateľovi zo strany mesta..., ako príslušného stavebného
úradu, doručené stavebné povolenie č. B/11843/2009-Se zo dňa 16. 06. 2009, voči ktorému
sťažovateľ dňa 08. 07. 2013 podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal odvolací
orgán, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a aby vec vrátil prvostupňovému správnemu
orgánu na nové konanie.
Na odvolanie sťažovateľa z 08. 07. 2013 Okresný úrad Prešov, odbor výstavby
a bytovej politiky reagoval listom z 23. 08. 2013, ktorým oznámil sťažovateľovi,
že rozhodnutie mesta... č. B/11843/2009-Se zo 16. 06. 2009 nebude preskúmavať.
Následne sťažovateľ listom zo 14. 10. 2013 podal voči jeho postupu sťažnosť podľa
zákona č. 9/2010 Z. z. a zároveň opätovne vyzval Okresný úrad Prešov, odbor výstavby
a bytovej politiky na vydanie rozhodnutia.
... Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky listom z 19. 12. 2013
oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť je neopodstatnená...»
Sťažovateľ následne 24. januára 2014 podal krajskému súdu návrh označený
ako „žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, ktorým sa domáhal, aby krajský súd
uložil Okresnému úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „okresný
úrad“) konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa do 30 dní od právoplatnosti uznesenia.
Krajský súd rozhodol napadnutým uznesením z 23. mája 2014 tak, že žalobu sťažovateľa
zamietol.
Vo svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na právne závery krajského súdu
v napadnutom uznesení z 23. mája 2014, pričom uvádza svoju argumentáciu:
„... porušovateľ pochybil najmä v tom, že zamietnutie návrhu sťažovateľa proti
nečinnosti orgánu verejnej správy odôvodnil tým, že správny orgán nemá povinnosť konať
a rozhodnúť o oneskorenom odvolaní rozhodnutím.
Je právne neudržateľné tvrdenie porušovateľa, že rozhodnutie mesta...
č. B/11843/2009-Se zo 16. 06. 2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 06. 2009, keďže
v prípade ak zo strany konajúceho správneho orgánu došlo k pochybeniu, a to v podobe
opomenutia niektorého z účastníkov konania, ako je to aj v tomto prípade, táto skutočnosť
spôsobuje fakt, že takéto rozhodnutie správneho orgánu nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť.“
V rámci svojej argumentácie sťažovateľ tiež poukazuje na právne závery ústavného
súdu v uznesení sp. zn. III. ÚS 279/2010 z 25. augusta 2010, pričom ďalej uvádza:
«Skutočnosť, že rozhodnutie vydané správnym orgánom nemôže nadobudnúť
právoplatnosť ak nebolo doručené všetkým účastníkom konania, vyplýva aj z legálneho
výkladu ust. § 52 ods. 1 správneho poriadku, rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno
odvolať, je právoplatné. Pričom lehota na podanie odvolania je 15 dní od doručenia
rozhodnutia všetkým účastníkom konania a začína plynúť odo dňa, kedy bolo rozhodnutie
doručené poslednému účastníkovi konania.
Preto tvrdenie porušovateľa, že správny orgán nemá povinnosť konať a rozhodnúť
o oneskorenom odvolaní sťažovateľa, treba považovať za irelevantné − arbitrárne, (keďže
sťažovateľ podal odvolanie po doručení rozhodnutia zo strany prvostupňového správneho
orgánu v zákonom stanovenej lehote), ktoré je z právneho hľadiska neudržateľné, majúce
za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy SR v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
K úvahe porušovateľa (na námietku sťažovateľa, že odvolací správny orgán
postupoval v rozpore so zákonom, ak o jeho odvolaní nerozhodol, ale vec vybavil
iba neformálnym listom), že správny poriadok výslovne neustanovuje povinnosť správneho
orgánu vydať rozhodnutie v predpísanej forme, pričom za rozhodnutie je možné považovať
aj list s charakterom rozhodnutia, sťažovateľ uvádza, že takéto tvrdenie porušovateľa
je scestné, keďže praxou správnych orgánov a judikatúrou súdov je už ustálené, že v konaní
podľa správneho poriadku správny orgán vydáva rozhodnutia, aj keď návrhu nevyhovie.
(Pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 1/01).
Uvedená skutočnosť vyplýva aj z komentára k správnemu poriadku, cit.:
„Správny orgán musí vždy o veci rozhodnúť. Podanie účastníka nemožno vybaviť
iba neformálnym spôsobom“. [k uvedenej citácii sťažovateľ uvádza nasledovnú literatúru:
Sobihard, J. Správny poriadok – komentár. Bratislava: IURA EDITION, 2002, s. 488,
pozn.]
V tejto súvislosti je potrebné dodať, že za nečinnosť správneho orgánu sa považuje
aj to, ak správny orgán namiesto rozhodnutia argumentuje nedostatkom právomoci a vec
vybaví listom alebo informáciou.
V prípade, ak by sme prisvedčili argumentácii porušovateľa, že rozhodnutie mesta...
č. B/11843/2009-Se zo 16. 06. 2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 06. 2009
napriek tomu, že sťažovateľovi bolo toto rozhodnutie zo strany mesta... doručené až dňa
03. 07. 2013 s tým, ako porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: lebo
došlo k uplynutiu trojročnej prekluzívnej lehoty od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia
(§ 68 ods. 1 Správneho poriadku), sú potom závery uvedené vo vyššie citovanom uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 279/2010 irelevantné. A každé
doručenie rozhodnutia niektorému z opomenutých účastníkom konania je de facto zbytočné,
keďže tak či tak je takéto rozhodnutie právoplatné doručením ostatným neopomenutým
účastníkom konania. Judikatúra ústavného súdu, na ktorú poukázal sťažovateľ, je potom
vlastne zbytočná a nepotrebná.
Vychádzajúc z obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie a v danom
prípade z povinnosti všeobecného súdu postupovať v súlade so zákonom, treba v prvom
rade uviesť, že v posudzovanej veci postupom porušovateľa došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľa a preto postup porušovateľa nezodpovedá požiadavkám kladeným
zákonom na spravodlivé súdne konanie.»
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo spoločnosti Coryn, s. r. o. na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy..., článku 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
článkom 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 3/2014
zo dňa 23. 05. 2014, porušené bolo.
... Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 3/2014 zo dňa 23. 05. 2014
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť spoločnosti Coryn, s. r. o. trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet advokáta...
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd v napadnutom uznesení z 23. mája 2014 poukázal na obsah návrhu
sťažovateľa a na vyjadrenie okresného úradu, pričom ďalej uviedol:
«Predmetom konania podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. − konanie proti
nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t) nie je skúmanie a posudzovanie otázky, či bol
navrhovateľ ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy na svojich právach a právom
chránených záujmoch, ale tvrdená bezdôvodná nečinnosť tohto orgánu (rozsudok NS SR
č. k. 5 Sžnč 5/2005).
Z obsahu podania vyplýva, že návrhom zo dňa 24. 1. 2014 sa navrhovateľka domáha
súdnej ochrany proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorá má spočívať v tom,
že odporca o jej odvolaní zo dňa 8. 7. 2013 proti rozhodnutiu Mesta... zo dňa 16. 6. 2009
nekonal a nevydal rozhodnutie, len listom oznámil, že vec odkladá.
Nečinnosť je pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené
na rozhodnutie, keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán
konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov
(vykonávanie úkonov bez upovedomenia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka),
alebo zbytočných prieťahoch, teda v absencii konkrétnych zákonom predpísaných úkonov
pri postupe správneho orgánu.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 16. 6. 2009 vydalo Mesto... rozhodnutie, ktorým
povolilo stavbu „Prívesové centrum...“ na..., umiestnenú... pre stavebníka AUTOCAR −
Ťažné zariadenia, s. r. o., Dolný Kubín. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
22. 6. 2009.
Listom zo dňa 10. 6. 2013 navrhovateľka požiadala o doručenie predmetného
rozhodnutia, ktoré jej stavebný úrad doručil dňa 3. 7. 2013.
Podaním zo dňa 8. 7. 2013 doručeným toho istého dňa stavebnému úradu, podala
proti tomuto rozhodnutiu odvolanie z dôvodu, že sa s ňou malo konať ako s účastníčkou
konania, pričom sa tak nekonalo.
Odporca ako príslušný správny orgán nevydal rozhodnutie, ale listom zo dňa
23. 8. 2013 oznámil zmeškanie zákonnej 15 dňovej lehoty na podanie odvolania s tým,
že nebolo možné postupovať ani podľa § 65 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (ďalej len Správny poriadok), lebo došlo k uplynutiu trojročnej prekluzívnej lehoty
od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 68 ods. 1 Správneho poriadku).»
Následne krajský súd citoval relevantné ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (§ 60, § 65 ods. 1 až 3
a § 68 ods. 1) a uviedol tieto právne závery:
„Nečinnosťou je len také konanie alebo postup správneho orgánu, ak správny orgán
bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom, ktorý mu ukladá zákon.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení nevyplýva pre správny orgán povinnosť
konať a rozhodnúť o oneskorenom odvolaní rozhodnutím. Rovnako ani podanie, ktoré
sa posudzuje ako podnet v zmysle § 65 Správneho poriadku nepodlieha právnemu režimu
správneho poriadku a ak správny orgán nezistí dôvod na preskúmanie právoplatného
rozhodnutia, oznámi túto skutočnosť úradným listom.
Je preto potrebné prisvedčiť argumentácii odporcu v tom, že ak Správny poriadok
výslovne neustanovuje povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie v predpísanej forme,
pričom za rozhodnutie je možné považovať aj list s charakterom rozhodnutia, ktorý
je vydaný príslušným správnym orgánom, ak sa v ňom autoritatívnym spôsobom konštatuje
určitá skutočnosť, zákonná povinnosť, či opatrenie, nemožno takéto konanie alebo postup
považovať za nečinnosť správneho orgánu.
Keďže v danom prípade Správny poriadok výslovne neukladá správnemu orgánu
povinnosť konať a rozhodnúť rozhodnutím, pričom ani sám navrhovateľ v návrhu neuviedol
a nekonkretizoval, aké ustanovenia ktorého právneho predpisu takúto povinnosť správnym
orgánom ukladajú, krajský súd návrh ako nedôvodný zamietol.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy,
listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu vydaným v správnom súdnictve
bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva,
ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať
„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo
právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach [§ 247 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], teda preskúmať to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba
vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy. Uvedené právne závery možno primerane aplikovať aj v prípade konania proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, v ktorom všeobecný súd v systéme správneho súdnictva poskytuje fyzickej osobe
alebo právnickej osobe ochranu pred tvrdenou nečinnosťou orgánu verejnej správy.
Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu
aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.
Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník
konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník
konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.
Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán
rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
Podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti
správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ
je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym
názorom odvolacieho orgánu viazaný.
Podľa § 59 ods. 4 Správneho poriadku proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu
o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.
Podľa § 60 Správneho poriadku odvolací orgán je povinný preskúmať i oneskorené
odvolanie z toho hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
Podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže
z vlastného alebo iného podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa
nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie
ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej
komisie (§ 61 ods. 2).
Podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán príslušný na preskúmanie
rozhodnutia ho zruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne
záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo
zmene rozhodnutia dbá na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej
dotknuté.
Podľa § 65 ods. 3 Správneho poriadku pri preskúmavaní rozhodnutia vychádza
správny orgán z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia.
Nemôže preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo.
Podľa § 68 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nemôže mimo odvolacieho
konania rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť po uplynutí troch rokov od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup, môže sa prejaviť aj v tom,
že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom
alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a pod. (Komentár
k Občianskemu súdnemu poriadku k § 250t a § 250u, ASPI, stav k 11. 9. 2014).
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
„správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal preskúmania nečinnosti
orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j. skúma,
či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je, alebo
nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu
súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich
opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon“ (uznesenie sp. zn.
4 Sž 120/2003 z 1. 7. 2004).
Najvyšší súd tiež uviedol, že „podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania nemá povahu podania, s ktorým by zákon spájal začatie správneho konania, teda
i povinnosť správneho orgánu rozhodnutie mimo odvolacieho konania preskúmať a vydať
rozhodnutie“ (uznesenie sp. zn. 3 Sžnč 1/2011 z 29. 3. 2011).
Krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na relevantné skutkové okolnosti,
následne poukázal na predmet konania podľa § 250t OSP, ktorým je tvrdená bezdôvodná
nečinnosť orgánu verejnej správy, pričom poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžnč 5/2005. Krajský súd následne ďalším výkladom vymedzil nečinnosť orgánu verejnej
správy tak, že nečinnosť je „pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli
predložené na rozhodnutie, keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby
správny orgán konal a rozhodol“. Podľa krajského súdu sa najčastejšie prejavuje
v „opomenutí predpísaných úkonov..., alebo zbytočných prieťahoch, teda v absencii
konkrétnych zákonom predpísaných úkonov...“. Rovnako tak uviedol, že nečinnosťou
je „také konanie alebo postup správneho orgánu, ak správny orgán bez vážneho dôvodu
nekoná spôsobom, ktorý mu ukladá zákon“.
Na tomto základe krajský súd dospel k záveru, že zo Správneho poriadku nevyplýva
povinnosť pre správny orgán konať o oneskorenom odvolaní a rozhodnúť o ňom
rozhodnutím. Rovnako ani podnet podľa § 65 Správneho poriadku nepodlieha právnemu
režimu správneho poriadku, preto ak správny orgán nezistí dôvod na preskúmanie
právoplatného rozhodnutia, oznámi túto skutočnosť úradným prípisom. Krajský súd
tiež uviedol, že „za rozhodnutie je možné považovať aj list s charakterom rozhodnutia,
ktorý je vydaný príslušným správnym orgánom, ak sa v ňom autoritatívnym spôsobom
konštatuje určitá skutočnosť, zákonná povinnosť, či opatrenie, nemožno takéto konanie
alebo postup považovať za nečinnosť správneho orgánu“.
Ústavný súd poukazuje na to, že výrok napadnutého uznesenia založil krajský súd
predovšetkým na právnom závere, že Správny poriadok neukladá odvolaciemu správnemu
orgánu rozhodnúť formálnym rozhodnutím o oneskorenom odvolaní smerujúcom proti
rozhodnutiu vydanému správnym orgánom v prvom stupni. Ústavný súd registruje,
že v právnej teórii a právnej praxi existujú názory, ktoré nekorešpondujú s uvedeným
právnym záverom krajského súdu. V tejto súvislosti poukazuje napr. na Komentár
k Správnemu poriadku (§ 59, ASPI, stav k 11. 9. 2014, pozn.), podľa ktorého „odvolací
orgán bez ohľadu na závery prvostupňového orgánu najskôr opätovne preskúma,
či odvolanie spĺňa všetky požadované náležitosti, najmä či nebolo podané oneskorene,
či ho podala oprávnená osoba a či je prípustné. Ak by odvolací orgán zistil, že niektorá
podmienka nie je splnená, odvolanie zamietne. V prípade oneskoreného alebo
neprípustného odvolania je však povinný najskôr preskúmať, či neodôvodňuje uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov (obnovu konania alebo preskúmanie rozhodnutia
v mimoodvolacom konaní).“. Z uvedeného výkladu možno odvodiť potrebu formálneho
rozhodnutia aj v prípade oneskoreného odvolania. Obdobne z už citovaného uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2011 z 29. marca 2011 možno vyvodiť záver, že podanie,
s ktorým zákon spája začatie správneho konania, má správny orgán povinnosť
preskúmať a vydať následne rozhodnutie. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Sžnč 3/2006
z 26. apríla 2007 konštatoval, že „Správny poriadok... v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby
začatia konania, 1/ na návrh účastníka konania a 2/ na podnet správneho orgánu. V prípade
začatia konania na podnet správneho orgánu sa na skutočnosť, či konanie bude začaté,
vzťahuje správna úvaha správneho orgánu.“ (tento právny názor následne ústavný súd
korigoval v náleze sp. zn. III. ÚS 343/07 z 20. januára 2009, ktorým preskúmal uvedené
uznesenie najvyššieho súdu, pozn.). Z tohto hľadiska − v zmysle citovaného komentára
k § 59 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku, by bolo možné dospieť
k záveru, že odvolanie je podaním účastníka konania, ktorým sa začína odvolacie správne
konanie, ktoré je správny orgán povinný preskúmať a o ňom formálne rozhodnúť.
Ústavný súd však na tomto mieste pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať
vhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom.
Rovnako tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m.
IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Ústavný súd
hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný,
t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný súd takto
konštatuje, že právny záver krajského súdu je jeden z možných výkladov príslušných
ustanovení Správneho poriadku, nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť,
v zásade rešpektuje zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie je arbitrárny.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, takto
právny záver krajského súdu nie je ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne
akceptovateľný.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré
by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
z 23. mája 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a Správneho poriadku krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Nad rámec veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že na účely väčšej
presvedčivosti svojho právneho záveru a rešpektujúc predmet konania proti nečinnosti
orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, mohol sa krajský súd vysporiadať
s konštatovaním okresného úradu vo vyjadrení k návrhu sťažovateľa, podľa ktorého
„rozhodnutie zo dňa 16. 6. 2009 (stavebné povolenie) sa netýkalo parcely č. C-KN 3292/13
a týmto rozhodnutím nebola povolená žiadna stavba vo vzťahu k tejto parcele. Vecné
bremeno, ktoré bolo na dotknutej parcele zriadené, bolo zriadené zo zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka a zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike, nie na základ stavebného
povolenia...“. Uvedené opomenutie krajského súdu však nemalo takú intenzitu, aby malo
za následok ústavne relevantný vplyv na postup krajského súdu v predmetnom konaní
a na sťažnosťou napadnuté uznesenie z 23. mája 2014.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014