Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 585/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti Coryn, s. r. o., Jesenná 8, Prešov, zastúpenej advokátom

JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 23. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Coryn, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Coryn, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -35 z 23. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Predmetom konania

vedeného pod sp. zn. je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa proti nečinnosti

orgánu verejnej správy.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je «... výlučným vlastníkom

parcely...,ktorá bola vytvorená z pôvodnej parcely..., na ktorej je zapísaná ťarcha pod

č. Z − 886/2013 − právo vecného bremena v prospech oprávneného...

Sťažovateľ na Okresnom úrade Prešov, katastrálnom odbore zistil, že návrh

na zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností, medzi ktorými bola aj vyššie

uvedená parcela vo vlastníctve sťažovateľa..., podal oprávnený z vecného bremena

dňa 11. 02. 2013. Z návrhu na zápis vecného bremena vyplýva, že jeho prílohou bolo

aj stavebné povolenie mesta... zo 16. 06. 2009 č. B/11843/2009-Se a geometrický plán

č. 70/2012, overený... dňa 25. 09. 2012 pod č. G1-1217/12.

Listom zo dňa 10. 06. 2013 sťažovateľ vyzval mesto... o doručenie stavebného

povolenia č. B/11843/2009-Se zo dňa 16. 06. 2009, ako aj všetkých ostatných listín

týkajúcich sa uvedenej veci, nakoľko sťažovateľ nebol účastníkom predmetného

stavebného konania, ktorým bola povolená stavba „Prívesové centrum...“,

na základe ktorého bolo, okrem iného, zapísané vecné bremeno aj k pozemku sťažovateľa...

Dňa 03. 07. 2013 bolo sťažovateľovi zo strany mesta..., ako príslušného stavebného

úradu, doručené stavebné povolenie č. B/11843/2009-Se zo dňa 16. 06. 2009, voči ktorému

sťažovateľ dňa 08. 07. 2013 podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal odvolací

orgán, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a aby vec vrátil prvostupňovému správnemu

orgánu na nové konanie.

Na odvolanie sťažovateľa z 08. 07. 2013 Okresný úrad Prešov, odbor výstavby

a bytovej politiky reagoval listom z 23. 08. 2013, ktorým oznámil sťažovateľovi,

že rozhodnutie mesta... č. B/11843/2009-Se zo 16. 06. 2009 nebude preskúmavať.

Následne sťažovateľ listom zo 14. 10. 2013 podal voči jeho postupu sťažnosť podľa

a zároveň opätovne vyzval Okresný úrad Prešov, odbor výstavby

a bytovej politiky na vydanie rozhodnutia.

... Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky listom z 19. 12. 2013

oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť je neopodstatnená...»

Sťažovateľ následne 24. januára 2014 podal krajskému súdu návrh označený

ako „žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, ktorým sa domáhal, aby krajský súd

uložil Okresnému úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „okresný

úrad“) konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa do 30 dní od právoplatnosti uznesenia.

Krajský súd rozhodol napadnutým uznesením z 23. mája 2014 tak, že žalobu sťažovateľa

zamietol.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na právne závery krajského súdu

v napadnutom uznesení z 23. mája 2014, pričom uvádza svoju argumentáciu:

„... porušovateľ pochybil najmä v tom, že zamietnutie návrhu sťažovateľa proti

nečinnosti orgánu verejnej správy odôvodnil tým, že správny orgán nemá povinnosť konať

a rozhodnúť o oneskorenom odvolaní rozhodnutím.

Je právne neudržateľné tvrdenie porušovateľa, že rozhodnutie mesta...

č. B/11843/2009-Se zo 16. 06. 2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 06. 2009, keďže

v prípade ak zo strany konajúceho správneho orgánu došlo k pochybeniu, a to v podobe

opomenutia niektorého z účastníkov konania, ako je to aj v tomto prípade, táto skutočnosť

spôsobuje fakt, že takéto rozhodnutie správneho orgánu nemohlo nadobudnúť

právoplatnosť.“

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ tiež poukazuje na právne závery ústavného

súdu v uznesení sp. zn. z 25. augusta 2010, pričom ďalej uvádza:

«Skutočnosť, že rozhodnutie vydané správnym orgánom nemôže nadobudnúť

právoplatnosť ak nebolo doručené všetkým účastníkom konania, vyplýva aj z legálneho

výkladu ust. § 52 ods. 1 správneho poriadku, rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno

odvolať, je právoplatné. Pričom lehota na podanie odvolania je 15 dní od doručenia

rozhodnutia všetkým účastníkom konania a začína plynúť odo dňa, kedy bolo rozhodnutie

doručené poslednému účastníkovi konania.

Preto tvrdenie porušovateľa, že správny orgán nemá povinnosť konať a rozhodnúť

o oneskorenom odvolaní sťažovateľa, treba považovať za irelevantné − arbitrárne, (keďže

sťažovateľ podal odvolanie po doručení rozhodnutia zo strany prvostupňového správneho

orgánu v zákonom stanovenej lehote), ktoré je z právneho hľadiska neudržateľné, majúce

za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 SR v Dohovoru.

K úvahe porušovateľa (na námietku sťažovateľa, že odvolací správny orgán

postupoval v rozpore so zákonom, ak o jeho odvolaní nerozhodol, ale vec vybavil

iba neformálnym listom), že správny poriadok výslovne neustanovuje povinnosť správneho

orgánu vydať rozhodnutie v predpísanej forme, pričom za rozhodnutie je možné považovať

aj list s charakterom rozhodnutia, sťažovateľ uvádza, že takéto tvrdenie porušovateľa

je scestné, keďže praxou správnych orgánov a judikatúrou súdov je už ustálené, že v konaní

podľa správneho poriadku správny orgán vydáva rozhodnutia, aj keď návrhu nevyhovie.

(Pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Uvedená skutočnosť vyplýva aj z komentára k správnemu poriadku, cit.:

„Správny orgán musí vždy o veci rozhodnúť. Podanie účastníka nemožno vybaviť

iba neformálnym spôsobom“. [k uvedenej citácii sťažovateľ uvádza nasledovnú literatúru:

Sobihard, J. Správny poriadok – komentár. Bratislava: IURA EDITION, 2002, s. 488,

pozn.]

V tejto súvislosti je potrebné dodať, že za nečinnosť správneho orgánu sa považuje

aj to, ak správny orgán namiesto rozhodnutia argumentuje nedostatkom právomoci a vec

vybaví listom alebo informáciou.

V prípade, ak by sme prisvedčili argumentácii porušovateľa, že rozhodnutie mesta...

č. B/11843/2009-Se zo 16. 06. 2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 06. 2009

napriek tomu, že sťažovateľovi bolo toto rozhodnutie zo strany mesta... doručené až dňa

03. 07. 2013 s tým, ako porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: lebo

došlo k uplynutiu trojročnej prekluzívnej lehoty od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

(§ 68 ods. 1 Správneho poriadku), sú potom závery uvedené vo vyššie citovanom uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. irelevantné. A každé

doručenie rozhodnutia niektorému z opomenutých účastníkom konania je de facto zbytočné,

keďže tak či tak je takéto rozhodnutie právoplatné doručením ostatným neopomenutým

účastníkom konania. Judikatúra ústavného súdu, na ktorú poukázal sťažovateľ, je potom

vlastne zbytočná a nepotrebná.

Vychádzajúc z obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie a v danom

prípade z povinnosti všeobecného súdu postupovať v súlade so zákonom, treba v prvom

rade uviesť, že v posudzovanej veci postupom porušovateľa došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľa a preto postup porušovateľa nezodpovedá požiadavkám kladeným

zákonom na spravodlivé súdne konanie.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo spoločnosti Coryn, s. r. o. na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 ..., článku 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

článkom 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 23. 05. 2014, porušené bolo.

... Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 23. 05. 2014

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť spoločnosti Coryn, s. r. o. trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet advokáta...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Krajský súd v napadnutom uznesení z 23. mája 2014 poukázal na obsah návrhu

sťažovateľa a na vyjadrenie okresného úradu, pričom ďalej uviedol:

«Predmetom konania podľa štvrtej hlavy piatej časti − konanie proti

nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t) nie je skúmanie a posudzovanie otázky, či bol

navrhovateľ ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy na svojich právach a právom

chránených záujmoch, ale tvrdená bezdôvodná nečinnosť tohto orgánu (rozsudok NS SR

č. k. ).

Z obsahu podania vyplýva, že návrhom zo dňa 24. 1. 2014 sa navrhovateľka domáha

súdnej ochrany proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorá má spočívať v tom,

že odporca o jej odvolaní zo dňa 8. 7. 2013 proti rozhodnutiu Mesta... zo dňa 16. 6. 2009

nekonal a nevydal rozhodnutie, len listom oznámil, že vec odkladá.

Nečinnosť je pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené

na rozhodnutie, keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán

konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov

(vykonávanie úkonov bez upovedomenia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka),

alebo zbytočných prieťahoch, teda v absencii konkrétnych zákonom predpísaných úkonov

pri postupe správneho orgánu.

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 16. 6. 2009 vydalo Mesto... rozhodnutie, ktorým

povolilo stavbu „Prívesové centrum...“ na..., umiestnenú... pre stavebníka AUTOCAR −

Ťažné zariadenia, s. r. o., Dolný Kubín. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

22. 6. 2009.

Listom zo dňa 10. 6. 2013 navrhovateľka požiadala o doručenie predmetného

rozhodnutia, ktoré jej stavebný úrad doručil dňa 3. 7. 2013.

Podaním zo dňa 8. 7. 2013 doručeným toho istého dňa stavebnému úradu, podala

proti tomuto rozhodnutiu odvolanie z dôvodu, že sa s ňou malo konať ako s účastníčkou

konania, pričom sa tak nekonalo.

Odporca ako príslušný správny orgán nevydal rozhodnutie, ale listom zo dňa

23. 8. 2013 oznámil zmeškanie zákonnej 15 dňovej lehoty na podanie odvolania s tým,

že nebolo možné postupovať ani podľa a nasl. o správnom

konaní (ďalej len Správny poriadok), lebo došlo k uplynutiu trojročnej prekluzívnej lehoty

od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 68 ods. 1 Správneho poriadku).»

Následne krajský súd citoval relevantné ustanovenia

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (§ 60, § 65 ods. 1 až 3

a § 68 ods. 1) a uviedol tieto právne závery:

„Nečinnosťou je len také konanie alebo postup správneho orgánu, ak správny orgán

bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom, ktorý mu ukladá zákon.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení nevyplýva pre správny orgán povinnosť

konať a rozhodnúť o oneskorenom odvolaní rozhodnutím. Rovnako ani podanie, ktoré

sa posudzuje ako podnet v zmysle § 65 Správneho poriadku nepodlieha právnemu režimu

správneho poriadku a ak správny orgán nezistí dôvod na preskúmanie právoplatného

rozhodnutia, oznámi túto skutočnosť úradným listom.

Je preto potrebné prisvedčiť argumentácii odporcu v tom, že ak Správny poriadok

výslovne neustanovuje povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie v predpísanej forme,

pričom za rozhodnutie je možné považovať aj list s charakterom rozhodnutia, ktorý

je vydaný príslušným správnym orgánom, ak sa v ňom autoritatívnym spôsobom konštatuje

určitá skutočnosť, zákonná povinnosť, či opatrenie, nemožno takéto konanie alebo postup

považovať za nečinnosť správneho orgánu.

Keďže v danom prípade Správny poriadok výslovne neukladá správnemu orgánu

povinnosť konať a rozhodnúť rozhodnutím, pričom ani sám navrhovateľ v návrhu neuviedol

a nekonkretizoval, aké ustanovenia ktorého právneho predpisu takúto povinnosť správnym

orgánom ukladajú, krajský súd návrh ako nedôvodný zamietol.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ,

listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu vydaným v správnom súdnictve

bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva,

ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať

„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo

právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach [§ 247 ods. 1

(ďalej aj „OSP“)], teda preskúmať to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba

vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Uvedené právne závery možno primerane aplikovať aj v prípade konania proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku, v ktorom všeobecný súd v systéme správneho súdnictva poskytuje fyzickej osobe

alebo právnickej osobe ochranu pred tvrdenou nečinnosťou orgánu verejnej správy.

Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu

aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník

konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník

konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán

rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti

správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ

je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym

názorom odvolacieho orgánu viazaný.

Podľa § 59 ods. 4 Správneho poriadku proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu

o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.

Podľa § 60 Správneho poriadku odvolací orgán je povinný preskúmať i oneskorené

odvolanie z toho hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie

rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže

z vlastného alebo iného podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa

nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie

ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej

komisie (§ 61 ods. 2).

Podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán príslušný na preskúmanie

rozhodnutia ho zruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne

záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo

zmene rozhodnutia dbá na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej

dotknuté.

Podľa § 65 ods. 3 Správneho poriadku pri preskúmavaní rozhodnutia vychádza

správny orgán z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia.

Nemôže preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili

rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo.

Podľa § 68 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nemôže mimo odvolacieho

konania rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť po uplynutí troch rokov od právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup, môže sa prejaviť aj v tom,

že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom

alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a pod. (Komentár

k k a , ASPI, stav k 11. 9. 2014).

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

„správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal preskúmania nečinnosti

orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j. skúma,

či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je, alebo

nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu

súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich

opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon“ (uznesenie sp. zn.

z 1. 7. 2004).

Najvyšší súd tiež uviedol, že „podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho

konania nemá povahu podania, s ktorým by zákon spájal začatie správneho konania, teda

i povinnosť správneho orgánu rozhodnutie mimo odvolacieho konania preskúmať a vydať

rozhodnutie“ (uznesenie sp. zn. z 29. 3. 2011).

Krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na relevantné skutkové okolnosti,

následne poukázal na predmet konania podľa , ktorým je tvrdená bezdôvodná

nečinnosť orgánu verejnej správy, pričom poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

. Krajský súd následne ďalším výkladom vymedzil nečinnosť orgánu verejnej

správy tak, že nečinnosť je „pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli

predložené na rozhodnutie, keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby

správny orgán konal a rozhodol“. Podľa krajského súdu sa najčastejšie prejavuje

v „opomenutí predpísaných úkonov..., alebo zbytočných prieťahoch, teda v absencii

konkrétnych zákonom predpísaných úkonov...“. Rovnako tak uviedol, že nečinnosťou

je „také konanie alebo postup správneho orgánu, ak správny orgán bez vážneho dôvodu

nekoná spôsobom, ktorý mu ukladá zákon“.

Na tomto základe krajský súd dospel k záveru, že zo Správneho poriadku nevyplýva

povinnosť pre správny orgán konať o oneskorenom odvolaní a rozhodnúť o ňom

rozhodnutím. Rovnako ani podnet podľa § 65 Správneho poriadku nepodlieha právnemu

režimu správneho poriadku, preto ak správny orgán nezistí dôvod na preskúmanie

právoplatného rozhodnutia, oznámi túto skutočnosť úradným prípisom. Krajský súd

tiež uviedol, že „za rozhodnutie je možné považovať aj list s charakterom rozhodnutia,

ktorý je vydaný príslušným správnym orgánom, ak sa v ňom autoritatívnym spôsobom

konštatuje určitá skutočnosť, zákonná povinnosť, či opatrenie, nemožno takéto konanie

alebo postup považovať za nečinnosť správneho orgánu“.

Ústavný súd poukazuje na to, že výrok napadnutého uznesenia založil krajský súd

predovšetkým na právnom závere, že Správny poriadok neukladá odvolaciemu správnemu

orgánu rozhodnúť formálnym rozhodnutím o oneskorenom odvolaní smerujúcom proti

rozhodnutiu vydanému správnym orgánom v prvom stupni. Ústavný súd registruje,

že v právnej teórii a právnej praxi existujú názory, ktoré nekorešpondujú s uvedeným

právnym záverom krajského súdu. V tejto súvislosti poukazuje napr. na Komentár

k Správnemu poriadku (§ 59, ASPI, stav k 11. 9. 2014, pozn.), podľa ktorého „odvolací

orgán bez ohľadu na závery prvostupňového orgánu najskôr opätovne preskúma,

či odvolanie spĺňa všetky požadované náležitosti, najmä či nebolo podané oneskorene,

či ho podala oprávnená osoba a či je prípustné. Ak by odvolací orgán zistil, že niektorá

podmienka nie je splnená, odvolanie zamietne. V prípade oneskoreného alebo

neprípustného odvolania je však povinný najskôr preskúmať, či neodôvodňuje uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov (obnovu konania alebo preskúmanie rozhodnutia

v mimoodvolacom konaní).“. Z uvedeného výkladu možno odvodiť potrebu formálneho

rozhodnutia aj v prípade oneskoreného odvolania. Obdobne z už citovaného uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2011 možno vyvodiť záver, že podanie,

s ktorým zákon spája začatie správneho konania, má správny orgán povinnosť

preskúmať a vydať následne rozhodnutie. Najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 26. apríla 2007 konštatoval, že „Správny poriadok... v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby

začatia konania, 1/ na návrh účastníka konania a 2/ na podnet správneho orgánu. V prípade

začatia konania na podnet správneho orgánu sa na skutočnosť, či konanie bude začaté,

vzťahuje správna úvaha správneho orgánu.“ (tento právny názor následne ústavný súd

korigoval v náleze sp. zn. z 20. januára 2009, ktorým preskúmal uvedené

uznesenie najvyššieho súdu, pozn.). Z tohto hľadiska − v zmysle citovaného komentára

k § 59 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku, by bolo možné dospieť

k záveru, že odvolanie je podaním účastníka konania, ktorým sa začína odvolacie správne

konanie, ktoré je správny orgán povinný preskúmať a o ňom formálne rozhodnúť.

Ústavný súd však na tomto mieste pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať

vhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom.

Rovnako tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Ústavný súd

hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný,

t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný súd takto

konštatuje, že právny záver krajského súdu je jeden z možných výkladov príslušných

ustanovení Správneho poriadku, nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť,

v zásade rešpektuje zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie je arbitrárny.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, takto

právny záver krajského súdu nie je ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne

akceptovateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, podľa listiny alebo jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

z 23. mája 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

a Správneho poriadku krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Nad rámec veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že na účely väčšej

presvedčivosti svojho právneho záveru a rešpektujúc predmet konania proti nečinnosti

orgánu verejnej správy podľa , mohol sa krajský súd vysporiadať

s konštatovaním okresného úradu vo vyjadrení k návrhu sťažovateľa, podľa ktorého

„rozhodnutie zo dňa 16. 6. 2009 (stavebné povolenie) sa netýkalo parcely č. C-KN 3292/13

a týmto rozhodnutím nebola povolená žiadna stavba vo vzťahu k tejto parcele. Vecné

bremeno, ktoré bolo na dotknutej parcele zriadené, bolo zriadené zo

o energetike, nie na základ stavebného

povolenia...“. Uvedené opomenutie krajského súdu však nemalo takú intenzitu, aby malo

za následok ústavne relevantný vplyv na postup krajského súdu v predmetnom konaní

a na sťažnosťou napadnuté uznesenie z 23. mája 2014.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014