Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 343/07
PDF · 474.2 KB
No categories available
III. ÚS 343/07
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 343/07-130
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra
Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval na verejnom zasadnutí
20. januára 2009 sťažnosť spoločnosti S., Luxemburg, zastúpenej advokátom JUDr. E. Z.,
B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného
porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nečinnosťou Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky vo veci žiadosti o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve
medzinárodných ochranných známok a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžnč 3/2006 z 26. apríla 2007 a takto
rozhodol:
Základné práva spoločnosti S. zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jej právo podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nečinnosťou Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky vo veci žiadosti
o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných
známok a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 3/2006
z 26. apríla 2007 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k.
III. ÚS 343/07-19 z 11. decembra 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., Luxemburg (ďalej len
„sťažovateľka“), v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jej základných práv zaručených
v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj pre namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) nečinnosťou Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky (ďalej aj „úrad priemyselného vlastníctva“) vo veci žiadosti o vydanie vyhlásenia
o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok, ako aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 3/2006
z 26. apríla 2007.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Predmetom ochrany požadovanej pred Úradom
priemyselného vlastníctva SR (ďalej len „UPV SR“) bolo majiteľstvo sťažovateľa k
medzinárodným ochranným známkam č. MOZ 574229 „Soviet wine sparkling“, MOZ
562217 „Zubrovka“, MOZ 571311 „Stolichnaya Russian vodka“, MOZ 711772 „Russkaya
Russian vodka“, MOZ 633001 „Moskovskaya Russian vodka“, MOZ 475799
„Limonnaya“, MOZ 594069 „Vodka Sibirskaya“, účinným na území Slovenskej republiky,
zapísaným do medzinárodného registra ochranných známok vedeného Medzinárodným
úradom so sídlom v Ž. (ďalej len „MOZ“).
Medzinárodný zápis ochrannej známky, zapísaný Medzinárodným úradom so sídlom
v Ž. predstavuje zväzok národných designácií, t. j. prihlasovateľom určených jednotlivých
členov medzinárodného dohovoru, na území ktorých je medzinárodná známka účinná a
požíva ochranu. Každá národná designácia je samostatným právom, s ktorým možno
disponovať nezávisle na ostatných designáciách, či už vo vzťahu k zmene alebo zániku,
alebo vo vzťahu k vlastníckemu režimu.
Právny (zmluvný) režim medzinárodnej ochrannej známky je upravený Madridskou
dohodou o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok, ktorá sa stala
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako Vyhláška ministra zahraničných vecí
č. 65/1975 Zb. v znení neskorších úprav (ďalej len „Madridská dohoda“), ako aj
Vykonávacím predpisom k Madridskej dohode, publikovaným ako Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí č. 345/1998 Z. z. (ďalej len „Vykonávací predpis“). Účinky
medzinárodného zápisu ochrannej známky na území Slovenskej republiky zároveň upravuje
zák. č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších úprav v rámci ustanovení
§§ 35 a 36.
Sťažovateľ bol zapísaný ako majiteľ dotknutých MOZ v medzinárodnom registri až
do 11. 6. 2003.
Sťažovateľ nemá vedomosť o žiadnom rozhodnutí kompetentného orgánu alebo
právnom úkone, či právnej udalosti, ktoré by odôvodňovali zmenu uvedeného vlastníckeho
režimu dotknutých medzinárodných ochranných známok. Napriek vyššie uvedeným
skutočnostiam:
- R. oznámil Medzinárodnému úradu prevod vlastníctva dotknutých MOZ a požiadal ho o
zápis tejto zmeny vo vlastníctve.
- Medzinárodný úrad zaregistroval nového majiteľa – F. 11. 6. 2003.
- Následne Medzinárodný úrad oznámil túto skutočnosť dezignovaným krajinám (v prípade
Slovenska bolo oznámenie datované 8. 7. 2003).
- Sťažovateľ podal 12. 10. 2004 na UPV SR žiadosť vo vzťahu k uvedeným MOZ
o uplatnenie postupu upraveného pravidlom 27 ods. 4 spoločného vykonávacieho predpisu
k Madridskej dohode a protokolu, (ďalej len „vykonávací predpis“), na základe ktorého
môže národný úrad vydať vyhlásenie o neúčinnosti zmeny vlastníctva k dezignáciám MOZ
na území určenej krajiny (ďalej len „vyhlásenie“).
UPV SR neformálne odmietol vydanie vyhlásenia, keď zároveň odmietol začať
správne konanie vo veci podanej žiadosti s odôvodnením:
„... právny režim vyhlásenia o neúčinnosti zmeny majiteľa podlieha výlučne ustanoveniam
vykonávacieho predpisu. Predmetné vyhlásenie nie je preto individuálnym správnym aktom,
t. j. rozhodnutím v zmysle Správneho poriadku, ale je špecifickým úkonom správneho
orgánu uskutočneným v súlade s ustanoveniami vykonávacieho predpisu, na ktorý sa
ustanovenia Správneho poriadku nevzťahujú.“
„Konanie v zmysle pravidla 27 ods. 4 je konaním „ex officio - konanie, ktoré začína
z úradnej moci a v ktorom sa uplatňuje zásada oficiálny, tzn. že nejde o návrhové konanie,
ktoré začína na podnet účastníka konania a ktoré je ovládané dispozičnou zásadou.“
Uvedené stanovisko si osvojila i predsedníčka UPV SR, ktorú sťažovateľ žiadal
žiadosťou zo dňa 25. 4. 2006 o vykonanie opatrení proti nečinnosti správneho orgánu
v zmysle § 50 správneho poriadku a o rozhodnutie vo veci.
V tejto situácii podal sťažovateľ 11. 9. 2006 žalobu o preskúmanie zákonnosti
postupu správneho orgánu v zmysle § 250j (eventuálne § 250t) OSP.
Najvyšší súd SR, po vykonaní pomerne rozsiahleho dokazovania, uznesením
č. k. 3 Sžnč 3/2006 zo dňa 26. 4. 2007, doručeným 25. 7. 2007, návrh (žalobu) zamietol
s odôvodnením, že čl. 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho predpisu neupravuje právny
nárok jednotlivcov podať návrh na začatie správneho konania na úrade zmluvného štátu.
Ide výlučne o úpravu vzťahu dotknutého národného úradu a Medzinárodného úradu.
Ide o konečnú rozhodnutie, proti ktorému niet riadneho ani mimoriadneho
opravného prostriedku (§ 250t ods. 6 OSP).
...
Súd takto rozhodol bez toho, aby vyriešil úzko súvisiaci problém neexistencie
alternatívnych, účinných prostriedkov právnej ochrany (nápravy) proti bezdôvodnému,
protiprávnemu odňatiu vlastníctva k designáciám MOZ účinným na území SR. Týmto sa,
podľa názoru sťažovateľa, najvyšší súd dostal za hranice ústavnosti. Rozhodnutie súdu
v spojení s postupom UPV SR znamená odmietnutie spravodlivosti a najmä odňatie
ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, v spojení s právom na účinné prostriedky
nápravy. Zároveň znamená odňatie práva na ochranu vlastníctva a rovné zaobchádzanie,
keď majiteľa národnej známky chráni UPV SR pred neodôvodnenou alebo pochybnou
zmenou zápisu majiteľa v registri ex offo, no majiteľovi slovenskej designácie MOZ nemusí
UPV SR poskytnúť ochranu ani v prípade jeho oficiálnej žiadosti.
Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí: „Každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“
Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd hovorí: „Každý,
koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne
prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri
plnení úradných povinností.“
UPV SR, v rozpore so svojimi povinnosťami správneho orgánu podľa § 3 Správneho
poriadku, odmietol poskytnúť majiteľovi MOZ ochranu jeho vlastníckeho práva a Najvyšší
súd tento postup potvrdil. To všetko napriek tomu, že uplatnenie sťažovateľom žiadaného
postupu je v zásade jediným účelným a efektívnym právnym prostriedkom, ktorým mohol
dosiahnuť ochranu svojich protiprávne odňatých vlastníckych práv.
Základné právo na ochranu majetku zakotvuje čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorý uvádza: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu
k tomuto Dohovoru uvádza: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne
užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a
za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Prípadné pochybnosti, či nehmotné práva, vrátane práv k ochranným známkam
spadajú do definície pojmov „majetok“ (v zmysle Dohovoru) a „vlastnícke právo“
(v zmysle Ústavy) bolo vyriešené nedávnymi rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej ako „EHCR“), kde v prípade Anheuser-Busch Inc. versus Portugalsko (...)
ohľadne vyvlastnenia ochrannej známky bolo rozhodnutím zo dňa 11. októbra 2005
jednomyseľne akceptované, že ochranná známka predstavuje majetok v zmysle čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru.
§ 36 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších úprav
(ďalej len ZOZ) uvádza: medzinárodný zápis ochrannej známky so žiadosťou o poskytnutie
ochrany v Slovenskej republike má tie isté účinky ako zápis ochrannej známky zapísanej do
registra úradom.
V zmysle § 3 ods. 1 správneho poriadku sú správne orgány povinné chrániť práva a
záujmy fyzických a právnických osôb. V zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne
orgány sú povinné dať osobám, ktorých sa konanie dotýka, vždy príležitosť aby mohli svoje
práva a záujmy účinne obhajovať a uplatňovať svoje návrhy.
Ak pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu dáva UPV SR možnosť vydať
vyhlásenie a poskytnúť tak ochranu majiteľovi dezignácie MOZ účinnej na území Slovenskej
republiky, potom ustanovenie § 3 správneho poriadku vykladané v zmysle článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 36 ZOZ predstavujú zákonný imperatív —
povinnosť správneho orgánu využiť možnosť danú medzinárodnou zmluvou.
Vo svetle uvedených ústavných a zákonných ustanovení nemôžme prijať za zákonný a
spravodlivý postup správneho orgánu, ktorý odmietne poskytnúť v rámci správneho konania
na návrh ochranu legitímnym majiteľským právam navrhovateľa v situácii, keď návrhom
uplatnený postup je v zásade jediným účelným a dostupným prostriedkom na účinnú
ochranu majiteľských práv k dezignácii MOZ.
Správny orgán uvedeným prístupom, v priamom rozpore s čl. 20 Ústavy SR, s § 36
ods. 1 ZOZ ako aj článkom 3 ods. 1 zmluvy TRIPS (oznámenie MZV č. 152/2000 Z. z.)
zaobchádza nerovne vo vzťahu k právam majiteľa národnej ochrannej známky a právam
majiteľa dezignácie MOZ.
V prípade národnej ochrannej známky UPV SR poskytuje v zmysle § 29 ZOZ
v spojení s § 13 vykonávacej vyhlášky č. 117/1997 Z. z. ex offo ochranu pred zmenou zápisu
majiteľa ochrannej známky na základe neexistujúceho alebo dubiózneho titulu, no v prípade
uplatnenia ochrany legitímnych majiteľských práv k dezignácii MOZ, odmieta čo i len
konať o návrhu majiteľa.
To všetko napriek skutočnosti, že pri dôslednom uplatnení rovnosti ochrany
vlastníckych práv, by i v prípade dezignácie MOZ, UPV SR mal (nielen mohol) konať ex
offo v situácii, keď nadobudne vedomosť o vážnych pochybnostiach týkajúcich sa existencie
právneho titulu uplatneného pri zmene zápisu majiteľa dezignácie MOZ.
...
UPV SR svojim konaním resp. nekonaním vo veci, akceptoval úkon správneho
orgánu cudzieho štátu uplatnený na území SR prostredníctvom Medzinárodného úradu
v Ž., napriek existencii dôvodnej domnienky nulity dotknutého úkonu R. čím ... akceptoval a
posvätil právny stav rovnajúci sa vyvlastneniu vlastníckeho práva bez náhrady, bez
zákonného podkladu, bez verejného záujmu (ak za relevantný nepovažujeme verejný záujem
R.). Úrad nemôže ospravedlniť svoju nečinnosť ani nedostatkom času na posúdenie
dôvodnosti návrhu a rozhodnutie, nakoľko navrhovateľ podal svoju žiadosť s
niekoľkomesačným predstihom pred uplynutím 18 mesačnej lehoty. Uvedeným spôsobom
úrad vytvoril protiprávnu situáciu mimoriadneho charakteru.
Sťažovateľ je presvedčený, že odmietnutie UPV SR konať o návrhu na ochranu
majiteľských práv majiteľa dezignácie MOZ proti zápisu zmeny majiteľa bez právneho
titulu a zároveň neposkytnutie ochrany v rámci konania ex offo, predstavuje porušenie
základných ústavných i zákonných práv majiteľa dezignácie MOZ. Takéto zásadné
porušenie práv na uplatnenie a poskytnutie právnej ochrany, nemôže byť ospravedlnené
formálnym a subjektívnym výkladom vzťahu medzi zákonným predpisom
upravujúcim konanie pred správnym orgánom a normami upravujúcimi konanie národného
správneho orgánu v zmysle medzinárodnej zmluvy.
Najvyšší súd potom zavŕšil protiprávny stav svojim rozhodnutím odôvodneným
nepresvedčivým a nadmieru stručným výkladom čl. 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho
predpisu, výkladu diametrálne odlišného od preukázanej praxe uplatnenej pri rozhodovaní
v tej istej veci v ďalších krajinách (okrem ČR) najmä v rámci EU. To všetko bez ohľadu na
vytvorenie stavu odmietnutia spravodlivosti a ústavné konzekvencie, na ktoré žalobca
upozorňoval.»
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom: «Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Sžnč 3/2006 zo dňa
26. 4. 2007, ako aj Úrad priemyselného vlastníctva SR svojim postupom - nečinnosťou vo
veciach žiadostí sťažovateľa o vydanie vyhlásení o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve
medzinárodných ochranných známok č. 574229 „Soviet wine sparkling“, 562217
„Zubrovka“, 571311 „Stolichnaya Russian vodka“, 711772 „Russkaya Russian vodka“,
633001 „Moskovskaya Russian vodka“, 475799 „Limonnaya“, 594069 „Vodka
Sibirskaya“ na území Slovenskej republiky, v zmysle Pravidla 27 ods. 4 Spoločného
vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok
a k protokolu k tejto dohode v znení neskorších právnych predpisov, porušili
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky, a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd,
základné právo sťažovateľa na rovné zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy,
v spojení s právom na národné zaobchádzanie v zmysle čl. 3 ods. 1 Zmluvy TRIPS
(Oznámenie MZV SR č. 152/2000 Z. z.).
Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžnč
3/2006 zo dňa 26.4.2007 a veci žiadostí sťažovateľa o vyhlásenie neúčinnosti zmeny
oznámenej Medzinárodným úradom v roku 2003, vo vlastníctve medzinárodných
ochranných známok (...) na území Slovenskej republiky vracia Úradu priemyselného
vlastníctva SR na ďalšie konanie a ukladá Úradu priemyselného vlastníctva SR povinnosť
konať a rozhodnúť v týchto veciach v riadnom správnom konaní začatom na návrh
sťažovateľa. Sťažovateľ uplatňuje právo na náhradu trov konania pred Ústavným súdom.
Pre prípad, že priame uloženie povinnosti správnemu orgánu odporuje praxi
či zvyklosti Ústavného súdu, sťažovateľ navrhuje druhú časť petitu nahradiť nasledovným
znením: Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3 Sžnč 3/2006 zo dňa 26. 4. 2007, vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.»
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa najvyšší súd vyjadril k sťažnosti podaním
č. k. KP 8/08-35 z 24. apríla 2008, v ktorom sa uvádza: «... Odporca 1/ (ide o najvyšší súd,
pozn.) poukazuje na to, že napadnutým uznesením č. k. 3 Sžnč 3/ 2006
zo dňa 26. 4. 2007 rozhodoval v správnom súdnictve (V. časť Občianskeho súdneho
poriadku, ust. § 250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), v konaní proti navrhovateľom
tvrdenej nečinnosti Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. V zmysle ust.
§ 244 ods. 3, in fine O. s. p. postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Právomoc súdu na konanie v danej veci bola založená podľa ust. § 7 ods. 2 O. s. p. a bola
obmedzená iba na preskúmanie procesného postupu - nečinnosti Úradu priemyselného
vlastníctva SR v oblasti verejnej správy. Najvyšší súd preto nemohol a neposkytoval v tomto
konaní ochranu žalobcovmu vlastníckemu právu, pretože na poskytnutie takejto ochrany je
daná právomoc všeobecných súdov podľa § 7 ods. 1 O. s. p., ktorá právomoc všeobecných
súdov má svoj ústavný základ v ust. čl. 46 ods. 1, prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého
ustanovenia každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom a
nezávislom súde.
Odporca 1/ má za to, že ochrana poskytovaná súdmi v správnom súdnictve má svoj
ústavný základ v ust. čl. 46 ods. 2, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
ustanovenia kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím verejnej správy,
môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Najvyšší súd, konajúc
v správnom súdnictve nemohol ako štátny orgán konajúci v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy
prekročiť základ svojej činnosti stanovený v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Procesný postup
správneho orgánu sa v zásade preskúmava v spojení s rozhodnutím správneho orgánu
(§ 244 ods. 1 - 3 O. s. p.). Súdy v správnom súdnictve zabezpečujú ochranu pred
nezákonnými rozhodnutiami, postupmi a nečinnosťou orgánov verejnej správy, pričom
nemôžu zasiahnuť do ich právomoci. Pokiaľ je teda právomoc Najvyššieho súdu SR, ktorý v
danom prípade konal v správnom súdnictve, odvodzovaná od čl. 46 ods. 2 Ústavy SR
nedošlo podľa názoru odporcu 1/ jeho procesným postupom i rozhodnutím k porušeniu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Právomoc odporcu 2/ ako orgánu verejnej správy je ústavne založená na princípe
pozitívnej enumerácie, pretože v zmysle čl. 46 ods. 1, druhá veta Ústavy SR je obmedzená
na explicitne zákonom ustanovené prípady, t. j. musí byť pozitívne vymedzená. Uvedená
zásada súvisí aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého Úrad priemyselného vlastníctva
SR ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Odporca 1/ vychádzal ďalej z predpokladu, že formou, ktorou sa fyzická alebo
právnická osoba v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR môže domáhať ochrany v konaní pred
orgánom verejnej správy je návrh na začatie konania. Práve s podaním návrhu na začatie
konania správny poriadok spája povinnosť sa vecou zaberať a vydať rozhodnutie.
S ustanovením čl. 46 ods. 1, druhá veta Ústavy SR súvisí ustanovenie § 250t ods. 1 O. s. p.,
podľa ktorého súdu rozhodoval.
Podľa § 250t ods. 1, prvá veta O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným
príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd
vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
Zákon o ochranných známkach č. 55/1997 Z. z. právny nárok, a tým možnosť podať
návrh na začatie konania o vyhlásenie neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných
ochranných známok, oznámených odporcovi 1/ medzinárodným úradom, neupravuje.
Neexistoval teda explicitný, hmotnoprávny, zákonom ustanovený právny základ nároku na
poskytnutie ochrany v administratívnom konaní pred odporcom 2/ Úradom priemyselného
vlastníctva SR. Túto skutočnosť sťažovateľ (navrhovateľ v konaní 3 Sžnč 3/2006)
nespochybňoval a bol si jej vedomý, pretože ako právny základ pre poskytnutie ochrany v
administratívnom konaní pred odporcom 2/ označil pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho
predpisu (Oznámenie MZV SR č. 345/1998 Z. z. , ďalej len „Vykonávací predpis“). Toto
procesné pravidlo, upravujúce vzťah národných úradov k medzinárodnému úradu, však
predpokladá existenciu národnej hmotnoprávnej úpravy. Predpokladá existenciu explicitne
upravených výhrad v národnom zákone. Najvyšší súd poukazuje na to, že vyhlásenie o
neúčinnosti zmeny majiteľa medzinárodného zápisu ochrannej známky podľa pravidla 27
ods. 4, písm. b/, bod (ii) Vykonávacieho predpisu vyžaduje ako obligatórnu náležitosť
označenie príslušných ustanovení zákona, v tomto prípade hmotnoprávnych ustanovení
zákona o ochranných známkach. Keby zákon o ochranných známkach takéto ustanovenia
obsahoval, boli by právnym základom na podanie návrhu na začatie konania o vyhlásenie
neúčinnosti zmeny majiteľa medzinárodného zápisu podľa zákona, vo všeobecnom
procesnom režime správneho poriadku.
Sťažovateľ v podstate nespochybňuje neexistenciu riadneho zákonného základu
nároku na poskytnutie ochrany, ale s prihliadnutím na ústavu sa odvoláva, že ochrana mu
mala byť vzhľadom na ním tvrdený faktický stav poskytnutá prostredníctvom ústavne
konformného extenzívneho výkladu, s použitím analógie.
Odporca 1/ vychádza z názoru, že ak zákon v oblasti verejnej správy sťažovateľovi
takéto prostriedky k dispozícii nedával, vznikla právna otázka či právo na účinné
prostriedky nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (na ktorý
poukazuje sťažovateľ) umožňovali v danom prípade extenzívny výklad ustanovenia čl. 46
ods. 1 druhá veta O. s. p. Odporca 1/ túto otázku v konaní 3 Sžnč 3/2006 implicitne riešil
a dospel k záveru, že extenzívny výklad ust. § 46 ods. 1 veta druhá O. s. p. nie je možný,
pretože nároky na poskytnutie ochrany v oblasti verejnej správy, na ktoré neexistuje
výslovná úprava spadajú do právomoci všeobecných súdov (nie súdov konajúcich
v správnom súdnictve), ktoré všeobecné súdy v zmysle čl. 46 ods. 1 veta prvá O. s. p.
z hľadiska právomoci pôsobia na princípe generálnej klauzuly, to znamená právomoc
poskytnúť súdnu ochranu je daná i na zákonom výslovne nepomenované prípady. Tomu
zodpovedá i charakter súdneho konania pred všeobecnými súdmi, keď v občianskom
súdnom konaní, sa súd musí zaoberať každou žalobou). Odporca 1/ má preto za to, že vzťah
medzi čl. 46 ods. 1, veta druhá je špecialita k subsidiarite čl. 46 ods. 1 prvá veta O. s. p.
Preto extenzívny výklad čl 46 ods. 1 veta druhá nie je možný. Odporca 1/ si preto dovoľuje
vysloviť právny názor, že situácia (pre zákonom neupravené, ale ústavne relevantné nároky
na ochranu) denegatio iustitiae by mohla nastať iba vo všeobecnom súdnictve. Sťažovateľ
sa však vo všeobecnom súdnictve žiadnych meritórnych - vyplývajúcich z hmotného práva,
opravných prostriedkov nedomáhal ...
... Odporca 1/ dáva do pozornosti, že podľa § 26 ods. 5 zákč. 55/1997 Z. z.
o ochranných známkach v znení neskorších predpisov spory z ochranných známok
prerokúvajú a rozhodujú súdy. ide o všeobecné súdy, ktorých činnosť je založená na
generálnej klauzule čl. 46 ods. 1, prvá veta O. s. p., kde podľa názoru odporcu 1/ platí
zásada zákazu denegatio iustitiae. Predmetný problém má významné sporové prvky. Ide
predovšetkým o vlastnícky spor k medzinárodným ochranným známkam medzi sťažovateľom
a F. so sídlom v R., vyplývajúci zo spochybňovania titulu zmeny vo vlastníctve ochrannej
známky v R., ktorý bol medzinárodným úradom oznámený odporcovi 2/. Sťažovateľ v článku
III sťažnosti vychádza z názoru, že každá národná designácia je samostatným právom, s
ktorým možno disponovať nezávisle na ostatných designáciách, či už vo vzťahu k zmene
alebo zániku, alebo vzťahu k vlastníckemu režimu. Pokiaľ je podľa sťažovateľa národná
designácia spôsobilá byť samostatným predmetom vlastníctva, ide o majetok na území
Slovenskej republiky a možno ohľadne nej viesť spor. Odporca 1/ však má súčasne za to, že
pokiaľ takúto povahu nemá, je daná pochybnosť i o potenciálnom porušení čl. 20 ods. 1
Ústavy SR odporcami 1/ a 2/, pretože ide o exteritoriálnu záležitosť, ktorú možno vyriešiť
iba mimo územia SR, a to úkonmi vo vzťahu k medzinárodnému úradu, prípadne úkonmi
v R. kde spor vznikol. Túto otázku, ako predbežnú môže vyriešiť len všeobecný súd vo
vlastníckom spore z ochranných známok.
... Odporca 1/ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel
a vo veci vyhlásil nasledovný nález
Základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa či.
13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 3/2006
z 26. apríla 2007 porušené neboli.»
V rámci prípravy prerokovania predmetnej veci si ústavný súd vyžiadal spisový
materiál najvyššieho súdu týkajúci sa uvedeného konania.
Úrad priemyselného vlastníctva sa k veci vyjadril podaním z 11. marca 2008,
v ktorom sa okrem iného uvádza: «... Medzinárodný úrad Svetovej organizácie duševného
vlastníctva v Ž. (ďalej len „medzinárodný úrad“) oznámil listom z 3. augusta 2003 úradu
zápis zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok z pôvodného majiteľa
(sťažovateľa) na spoločnosť F., ktorá bola následne zverejnená vo vestníku medzinárodného
úradu. Zápis zmeny bol úradu oznámený v súlade s Madridskou dohodou o medzinárodnom
zápise továrenských alebo obchodných známok v znení neskorších revízií (Vyhláška
ministra zahraničných vecí č. 65/1975 Zb. v znení neskorších predpisov) (ďalej len
„madridská dohoda“) a Vykonávacím predpisom k Madridskej dohode o medzinárodnom
zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode (Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 345/1998 Zb. v znení neskorších predpisov)
(ďalej len „vykonávací predpis“).
Úrad po oznámení zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok postupoval
v súlade s pravidlom 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu a skúmal, či existujú dôvody
upravené v národnej legislatíve pre vydanie vyhlásenia o neúčinnosti tejto zmeny vo vzťahu
k územiu Slovenskej republiky. Keďže úrad dospel k presvedčeniu, že neexistujú takéto
zákonné dôvody, pre ktoré by zápis zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných
známok nemohol byť účinný vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, vyhlásenie o
neúčinnosti zmeny nevydal (ak nie sú splnené podmienky pre vydanie vyhlásenia, úrad už
nevykonáva žiadny ďalší úkon - nevydáva žiadne rozhodnutie, resp. oznámenie o tom, že nie
sú dané podmienky pre vydanie vyhlásenia). Uvedenie dôvodu je totiž obligatórnou
náležitosťou vyhlásenia podľa pravidla 27 ods. 4 písm. ii) vykonávacieho predpisu a v
prípade, že by vyhlásenie takéto uvedenie dôvodu neobsahovalo, medzinárodný úrad by na
takéto vyhlásenie neprihliadal a odmietnutie zmeny by nevykonal. Dňa 2. augusta 2004
bola úradu doručená žiadosť sťažovateľa o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny zápisu
vlastníckeho práva k medzinárodným ochranným známkam na území Slovenskej republiky.
V žiadosti bol popísaný pôvod medzinárodných ochranných známok, okolnosti prevodu
medzinárodných ochranných známok zo spoločnosti Z. na sťažovateľa zmluvami z roku
1999 a zmluvou z roku 2000 a okolnosti zmeny medzinárodného zápisu medzinárodných
ochranných známok. V žiadosti sťažovateľ uvádza: „Dňa 30. januára 2002 Arbitrážny súd
mesta M. rozhodol, že podľa ruského práva je Dohoda o prevode ochranných známok
uzatvorená dňa 26. decembra 1997 medzi V. a Z. (subjektom s ktorým sťažovateľ uzavrel
zmluvy o prevode medzinárodných ochranných známok, právnym predchodcom
sťažovateľa) neplatná ohľadne 17 ruských národne zapísaných ochranných známok.“
Sťažovateľ ďalej uvádza: „rozhodnutia príslušných ruských orgánov jasne a jednoznačne
stanovujú neplatnosť právnych úkonov len s ohľadom na prevod národne zapísaných
ochranných známok. Z právneho hľadiska je nepochybné, že prevod národne zapísaných
ochranných známok, a to či už platný alebo neplatný, nemá vplyv na vlastnícke práva
vyplývajúce z medzinárodných zápisov ochranných známok, keďže tieto už v čase prevodu z
V. na Z. v zmysle článku 6 ods. 2 Madridskej dohody boli nezávislé na národných známkach
zapísaných v R. a v čase rozhodnutia súdu boli vo vlastníctve tretej osoby – S. (ide
o skrátené označenie sťažovateľky, pozn.). Naviac rozhodnutie Arbitrážneho súdu mesta M.
nič nehovorí o právnych následkoch ďalších prevodov na tretie strany ako napríklad S.
Zmluva o prevode Medzinárodných ochranných známok zo Z. na S. sa riadi holandským
právom a podľa holandského práva požíva S. ochranu ako dobromyseľná tretia strana. Na
základe tejto skutočnosti je S. stále považovaná za majiteľa Medzinárodných ochranných
známok, ktoré sa síce zakladajú na národných ruských zápisoch, ale ktorých medzinárodné
zápisy tvoria samostatný predmet vlastníckeho práva. Najmä ak zoberieme do úvahy, že
Medzinárodné ochranné známky, s výnimkou ochrannej známky č. 711 772, boli v čase ich
nadobudnutia S. ako predmet práva nezávislé na národných zápisoch v krajine pôvodu –
R... Žiadosť R. o zápis zmeny majiteľa Medzinárodných ochranných známok bola podaná
na Medzinárodný úrad neoprávnene, kedže tieto Medzinárodné ochranné známky už boli
nezávislé od národného zápisu. Zmena majiteľa národných ochranných známok sa tak
nemohla týkať medzinárodného zápisu Medzinárodných ochranných známok, ktoré na
dôvažok už boli vo vlastníctve tretej osoby ...pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti
nadobudnutia Medzinárodných ochranných známok na základe zmlúv o ich prevode
uzatvorených medzi Z. a S. musia slovenské orgány právne posudzovať problematiku z
pohľadu holandského práva. Ak je S. podľa holandského práva legitímnym majiteľom
Medzinárodných ochranných známok (ako aj v prípade nadobudnutia ochranných známok v
dobrej viere aj od nevlastníka), ÚPV musí dospieť k rovnakému záveru.“
Úrad po preskúmaní podaní sťažovateľa listom zo dňa 4. novembra 2004 (ako i
ďalšími listami) sťažovateľa upovedomil o tom, že nezistil existenciu žiadnych relevantných
dôvodov, pre ktoré by mohol neúčinnosť zmeny majiteľa medzinárodných ochranných
známok vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky vyhlásiť.
Následne sa sťažovateľ obrátil na najvyšší súd so žalobou o preskúmanie zákonnosti
postupu žalovaného správneho orgánu (úradu) vo veci vyhlásenia neúčinnosti zmeny vo
vlastníctve medzinárodných ochranných známok. Najvyšší súd návrh sťažovateľa zamietol.
... Oznámenie o zápise zmeny majiteľa medzinárodnej známky zasiela úradu
zmluvnej strany medzinárodný úrad. Postup úradu vyznačenej zmluvnej strany po zaslaní
tohto oznámenia sa spravuje medzinárodnými predpismi (v tomto prípade madridskou
dohodou a jej vykonávacím predpisom, konkrétne pravidlom 27 ods. 4 vykonávacieho
predpisu). ...
... Pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu neobsahuje taxatívny ani
demonštratívny výpočet dôvodov pre vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve
medzinárodných známok. Ako jednu z náležitostí vyhlásenia však požaduje uvedenie
dôvodov (s odvolaním sa na konkrétne ustanovenie zákona), pre ktoré zmena majiteľa nieje
účinná vo vzťahu k územiu zmluvnej strany a uvedenie „príslušného ustanovenia zákona“.
V rámci skúmania úradom, či podľa národnej právnej úpravy existuje dôvod pre
vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny zápisu majiteľa medzinárodnej známky, úrad
prihliada na národnú právnu úpravu [zákon č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných známkach“)] v spojení s čl. 9
bis ods. 2 madridskej dohody (upravujúcim spôsobilosť nadobúdateľa ochrannej známky v
súlade s legislatívou vyznačenej zmluvnej strany byť majiteľom ochrannej známky) a čl. 9
ter ods. 1 madridskej dohody (upravujúcim postúpenie medzinárodnej známky len pre časť
zapísaných výrobkov a služieb, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti sú
obdobné výrobkom alebo službám, pre ktoré známka zostáva zapísaná v prospech
postupujúceho).
Podľa čl. 9 bis ods. 2 madridskej dohody prevod známky zapísanej v medzinárodnom
registri, ktorý je v prospech osoby, ktorá nie je oprávnená prihlásiť známku, sa nezapíše.
Podľa čl. 9 ter ods. 1 madridskej dohody ak sa Medzinárodnému úradu oznámi
postúpenie medzinárodnej známky iba pre časť zapísaných výrobkov alebo služieb, zapíše
ho Medzinárodný úrad do svojho registra. Každá zo zmluvných strán má možnosť neuznať
platnosť tohto postúpenia, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti sú
obdobné výrobkom alebo službám, pre ktoré známka zostáva zapísaná v prospech
postupujúceho. ...
... Už vo svojom prvom stanovisku k žiadosti o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti
zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok zo dňa 4. novembra 2004 úrad
uviedol, že vyhlásiť neúčinnosť zápisu zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok
by bolo možné za predpokladu, že by napr. nastala skutočnosť upravená v čl. 9 ter ods. 1
madridskej dohody, a to, že by bola medzinárodná známka postúpená iba pre časť
zapísaných výrobkov alebo služieb (vtedy by každá zo zmluvných strán mala možnosť
neuznať platnosť tohto postúpenia, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti
sú obdobné výrobkom alebo službám, pre ktoré známka zostáva zapísaná v prospech
kupujúceho), alebo ak nový majiteľ, ktorý je fyzickou alebo právnickou osobou, nieje
spôsobilý v súlade s legislatívou vyznačenej zmluvnej strany byť majiteľom ochrannej
známky (v Slovenskej republike majiteľom ochrannej známky nemôže byť entita bez právnej
subjektivity - napr. organizačná zložka).
Lehota na vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných
známok je 18 mesiacov. Táto lehota začína plynúť odo dňa odoslania oznámenia
medzinárodným úradom úradu zmluvnej strany, ktorého sa zmena týka. Po uplynutí tejto
lehoty už vyhlásenie podľa pravidla 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu nie je možné vydať.
Pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu ďalej nepočíta s tým, aby si akékoľvek
fyzické alebo právnické osoby nárokovali vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo
vlastníctve medzinárodnej ochrannej známky (podávali návrhy na začatie konania vo veci
vydania vyhlásenia).
Zdôrazňujeme, že postup úradu vyznačenej zmluvnej strany po oznámení o zápise
zmeny majiteľa medzinárodnej známky je explicitne upravený v pravidle 27 ods. 4
vykonávacieho predpisu, preto sa na postup úradu v predmetnej veci nebude vzťahovať
zákon o ochranných známkach, ani zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len
„správny poriadok“). ...
... Pokiaľ správne konanie začína z podnetu správneho orgánu (uplatňuje sa zásada
oficiality), môže byť síce podnetom pre jeho začatie i oznámenie iného subjektu (fyzickej
alebo právnickej osoby), je však výlučnou vecou správneho orgánu, aby posúdil, či sú
splnené podmienky pre začatie konania (ohrozenie alebo porušenie záujmu štátu a
spoločnosti, ochrana práv a záujmov fyzických a právnických osôb v súlade s § 3 správneho
poriadku). Oznámenie iného subjektu nie je pre správny orgán záväzné a pokiaľ správny
orgán má za to, že nie sú splnené podmienky pre začatie konania, konanie vo veci nezačne.
Skutočnosť, že úrad nevydal vo veci žiadosti (návrhu) sťažovateľa na vyhlásenie
o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok rozhodnutie,
nesvedčí o tom, že úrad sa návrhom nezaoberal (resp. podľa tvrdenia sťažovateľa výslovne
odmietol poskytnúť v rámci správneho konania na návrh ochranu legitímnym majiteľským
právam navrhovateľa), ale len o tom, že v danom prípade neboli naplnené zákonné
podmienky pre vydanie predmetného vyhlásenia. Na tomto mieste poznamenávame, že
vyhlásenie nieje individuálnym správnym aktom (rozhodnutím) v zmysle správneho
poriadku, ale je špecifickým úkonom správneho orgánu, tzv. aktom sui generis. Vydanie
vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve nie je konaním návrhovým, teda návrh na
vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve podľa pravidla 27 ods. 4
vykonávacieho predpisu nemohol vyvolať právne účinky začatia konania, pričom konanie
nebolo - pre nesplnenie podmienok, začaté ani z podnetu správneho orgánu (úradu).
... Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že tým, že úrad nevydal na základe žiadosti (návrhu)
sťažovateľa vyhlásenie o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných
známok, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (t. j.
práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok) a práva na rovnaké zaobchádzanie
V tejto súvislosti uvádzame, že úrad vyznačenej zmluvnej strany nemá v prípade
oznámenia o zmene vo vlastníctve medzinárodne zapísanej známky právomoc na žiadne
úkony (či už deklaratórne alebo konštitutívne), ktoré by mali dopad na vznik, zmenu alebo
zánik vlastníckeho práva majiteľa medzinárodnej známky. Úrad (podobne ako
medzinárodný úrad) je len subjektom registrujúcim zmenu majiteľa medzinárodnej známky,
pretože konanie o medzinárodných ochranných známkach je registračným konaním a za
všetky podania a zmeny zodpovedá úrad krajiny pôvodu.
Vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných
známok teda nieje úkonom, ktorý má vplyv na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva,
a preto nevydanie predmetného vyhlásenia nemohlo mať za následok porušenie práva
sťažovateľa vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok. Rovnako postup úradu
nemožno klasifikovať ani ako žiadne iné nezákonné obmedzenie vlastníckeho práva
sťažovateľa k medzinárodným ochranným známkam. ...
... Skutočnosť, že úrad predtým, než zapíše prevod ochrannej známky do registra
ochranných známok, skúma náležitosti žiadosti o zápis prevodu ochrannej známky (ide
o národnú známku, pozn.), nemožno vnímať ako osobitný druh poskytovania právnej
ochrany ex offo majiteľovi národnej ochrannej známky. Neobstojí teda námietka
sťažovateľa týkajúca sa porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie pri „poskytovaní
ochrany" pre majiteľa národnej ochrannej známky pred neodôvodnenou alebo pochybnou
zmenou zápisu majiteľa v registri ochranných známok v porovnaní s postupom v prípade
majiteľa medzinárodnej známky s určením pre Slovenskú republiku. V súlade s vyššie
citovaným ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ochranných známkach sa zahraničným
subjektom poskytuje rovnaká ochrana ako domácim prihlasovateľom ochranných známok
(zaručuje sa rovnaké zaobchádzanie).
... Máme za to, že úrad pri posudzovaní existencie dôvodov na vydanie vyhlásenia
o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok mohol vychádzať
len z národného zákona o ochranných známkach (konkrétne mohol skúmať, či v zákone
o ochranných známkach je upravený dôvod, pre ktorý by zmena vo vlastníctve
medzinárodných ochranných známok nemohla byť vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky
účinná) v spojení s ustanoveniami madridskej dohody.
Úrad v žiadnom prípade nemohol skúmať doklady vzťahujúce sa na zmenu
vlastníctva medzinárodných ochranných známok (tieto ani nemal, ani nemohol mať k
dispozícii) a na základe takého posúdenia si vytvoriť vlastný názor o tom, kto má byť
považovaný za majiteľa medzinárodných ochranných známok a následne zvážiť vydanie
vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok. Na
takýto postup nieje totiž daná právomoc úradu. Úrad nemá právo vyžiadať si od
jednotlivých strán doklady vzťahujúce sa na prevod medzinárodných známok (resp. strany
nie sú povinné ich úradu predložiť. Avšak ani keby takýmito dokladmi disponoval, nemá
právo na posudzovanie spornej otázky ich platnosti alebo neplatnosti, resp. spornej otázky
určenia vlastníckeho práva k medzinárodným ochranným známkam. ...
... Zdôrazňujeme však, že skutočnosť, že úrad nevydal vyhlásenie o neúčinnosti
zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok, nebola v žiadnom ohľade
založená na názoroch a úsudkoch úradu o vlastníckom práve sťažovateľa vo svetle
argumentov uvedených v žiadosti o vydanie predmetného vyhlásenia. Opakujeme, že úrad v
zmysle medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sa vzťahujú
na zápis medzinárodných známok vrátane zápisu zmien vo vlastníctve medzinárodných
známok, nie je oprávnený posudzovať legitimitu vlastníckeho práva sťažovateľa k
medzinárodným ochranným známkam, resp. platnosť právnych úkonov vedúcich k zmene
majiteľa medzinárodných ochranných známok tak ako to žiada sťažovateľ. Keby tomu tak
bolo, úrad by musel okrem iného skúmať i platnosť zmlúv o prevode medzinárodných
ochranných známok na právnych predchodcov sťažovateľa, následne by si musel vytvoriť
úsudok o platnosti alebo neplatnosti zmlúv o prevode medzinárodných ochranných známok
na sťažovateľa (pričom platnosť týchto zmlúv by musel skúmať podľa holandského práva) a
tak by vlastne úrad rozhodoval o vlastníckom práve k medzinárodným ochranným
známkam, čo v žiadnom prípade nemôže.»
Obaja účastníci konania, proti ktorým sťažnosť smeruje, vo svojich vyjadreniach
uviedli, že trvajú na konaní ústneho pojednávania vo veci, pretože predmetom konania sú
otázky zásadného právneho významu a od tohto pojednávania možno očakávať ďalšie
objasnenie veci. K požiadavke uskutočnenia ústneho pojednávania vo veci sa pripojila
taktiež sťažovateľka. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na
verejnom zasadnutí konanom 20. januára 2009 za účasti sťažovateľky, zastúpenej
advokátom JUDr. E. Z., a označených porušovateľov práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namietala: úrad priemyselného vlastníctva, zastúpený JUDr. D. Š., a najvyšší súd, zastúpený
JUDr. I. R.
Právny zástupca sťažovateľky na verejnom zasadnutí uviedol, že trvá na sťažnosti
v plnom rozsahu, a ďalej uviedol:
«Predovšetkým by som chcel poukázať na zákonné právo vyplývajúce z čl. 13
dohovoru a na judikát Európskeho súdu vo veci Chuhal vs. Spojené kráľovstvo, kde
Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že účinným prostriedkom v zmysle čl. 13 dohovoru
pri námietke hrozby nenapraviteľnej ujmy je nezávislé posúdenie nezávislým orgánom
vybaveným dostatočnými procesnými zárukami, aby uspokojilo nároky čl. 13 dohovoru,
pričom nároky na takýto orgán musia odzrkadliť jeho možnosť napadnuté rozhodnutie
v prípade potreby zrušiť. Orgán kontrolujúci musí mať možnosť vlastnej úvahy po stránke
hmotnoprávnej aj po stránke procesnej. My sme celý čas tvrdili, že jediným účinným
prostriedkom nápravy pri odňatí vlastníctva bez právneho titulu je postup národného Úradu
priemyselného vlastníctva v zmysle pravidla 27 spoločného vykonávacieho predpisu
k Madridskej dohode a protokolu. Tak úrad, ako aj Najvyšší súd, ktorý skúmal jeho
rozhodnutie, resp. postup, uviedli, že nemožno žiadať tento procesný postup, že ak je tu
nejaký účinný prostriedok, tak je to konanie o určenie vlastníctva pred všeobecným súdom.
Dovolím si poukázať, resp. porovnať konanie pred úradom, prípadné konanie, v zmysle
pravidla 27 ods. 4 spoločného vykonávacieho predpisu, a konanie o určenie vlastníctva
pred súdom. Všeobecný súd nemá právomoc zrušiť dotknuté rozhodnutie, a teraz hovorím
o rozhodnutí v úvodzovkách, pretože ide vlastne o zápis nového vlastníka do
medzinárodného registra zo strany medzinárodného úradu, a to na základe oznámenia R.,
teda R. Tento zápis zmeny vlastníka k medzinárodného zápisu ochrannej známky, ktorý
vlastne tvorí a predstavuje zväzok národných designácií, národných designácií, ktoré platia
v tom ktorom označenom štáte, túto zmenu môže napadnúť, a to vyhlásením o neúčinnosti
zmeny len a výlučne národný patentový úrad toho ktorého designovaného štátu. Ako
vyplýva z pravidla 27, v prípade, že úrad vyhlási neúčinnosť zmeny, za vlastníka sa
považuje doterajší vlastník, k zmene nedôjde. Úrad v takom prípade môže postupovať
analogicky v zmysle čl. 5 Madridského dohovoru takzvaným „refjuz provisionel“ alebo
predbežným odmietnutím, predbežným vyhlásením odmietne účinky zmeny majiteľa, túto
skutočnosť oznámi Medzinárodnému úradu a žiadateľovi, a žiadateľovi dá lehotu na
vyjadrenie sa k tomuto postupu, resp. na preukázanie titulu nadobudnutia vlastníctva
v tomto prípade. Následne po vykonaní dokazovania môže úrad vydať konečné rozhodnutie,
ktoré je predmetom odvolania, resp. rozkladu. Úrad takto nepostupoval. V každom prípade
takéto rozhodnutie by preventívne zamedzilo zmene vlastníka, k zmene by nedošlo.»
Zástupkyňa úradu priemyselného vlastníctva sa na verejnom zasadnutí odvolávala
na obsah písomného stanoviska doručeného ústavnému súdu. Na tvrdenie právneho
zástupcu sťažovateľky prednesené na verejnom zasadnutí, že „spôsob, ktorým sa chcú
domôcť, alebo spôsob, ktorý si uplatňujú, to znamená žiadosť o vydanie vyhlásenia
o neúčinnosti zmeny v otázke majiteľa medzinárodných ochranných známok je jediným
efektívnym prostriedkom ochrany práv sťažovateľa“, reagovala takto: „Zásadne s týmto
nesúhlasíme a zdôrazňujeme to, že postup úradu, resp. vydanie vyhlásenia, nijako
neovplyvní stav zápisu v medzinárodnom registri na Medzinárodnom úrade v Ž.“
Zástupca najvyššieho súdu uviedol, že trvá na písomnom vyjadrení, ktoré podal
najvyšší súd v tejto veci ústavnému súdu, a pokračoval vyjadrením, že senát najvyššieho
súdu o podobných veciach rozhoduje v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) bez nariadenia ústneho pojednávania. Následne uviedol: „Senát
najvyššieho súdu si bol vedomý zložitosti tohto právneho problému a na prejednanie veci
nariadil pojednávanie, nie som si istý, či sme sa dva razy stretli na pojednávaniach,
a priamo za prítomnosti účastníkov konania analyzoval daný problém. Dospeli sme
k záveru, že vieme pochopiť právne postavenie, právnu pozíciu - v tomto prípade
navrhovateľa, ale nie je možné ju riešiť prostriedkami na území Slovenskej republiky.“
Ďalej dodal, že „v rámci toho úzko vymedzeného konania sme nemali právnu možnosť
uložiť povinnosť úradu priemyselného vlastníctva konať vo veci a rozhodnúť, pretože my by
sme ani nevedeli identifikovať hmotnoprávne, ako by mal vec posudzovať, prípadne
procesné postupy“.
II.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46
ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 3 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.
Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,
predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,
v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej
správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.
Podľa § 250t ods. 5 OSP predseda senátu konanie zastaví, ak odpadli dôvody na
ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.
Podľa čl. 1 ods. 2 Madridskej dohody o medzinárodnom zápise továrenských alebo
obchodných známok zo 14. apríla 1891 revidovanej v Bruseli 14. decembra 1900,
vo Washingtone 2. júna 1911, v Haagu 6. novembra 1925, v Londýne 2. júna 1934, v Nice
15. júna 1957 a v Stockholme 14. júla 1967 uverejnenej v Zbierke zákonov pod
č. 65/1975 Zb. (ďalej len „Madridská dohoda“) príslušníci každej zmluvnej krajiny si budú
môcť zabezpečiť vo všetkých ostatných zmluvných krajinách tejto dohody ochranu svojich
známok pre výrobky alebo služby zapísaných v krajine pôvodu tým spôsobom, že tieto
známky prihlásia na Medzinárodnom úrade duševného vlastníctva (ďalej označovaný aj ako
„Medzinárodný úrad Svetovej organizácie duševného vlastníctva v Ž.“ alebo
„Medzinárodný úrad“), o ktorom je reč v Dohovore zriaďujúcom Svetovú organizáciu
duševného vlastníctva (ďalej označovaná aj ako „Organizácia“), prostredníctvom úradu
uvedenej krajiny pôvodu.
Podľa čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody od tých čias, čo sa na Medzinárodnom úrade
takto uskutočnil zápis podľa ustanovení článku 3 a 3ter, bude známka v každej zúčastnenej
zmluvnej krajine chránená práve tak, ako keby tam bola priamo prihlásená. Zatriedenie
výrobkov alebo služieb, ktoré je ustanovené v článku 3, nezaväzuje zmluvné krajiny pri
posudzovaní rozsahu ochrany známky.
Podľa čl. 9 Madridskej dohody úrad krajiny majiteľa známky oznámi
Medzinárodnému úradu aj zrušenie, výmazy, vzdanie sa ochrany, prevody a iné zmeny
vykonané pri zápise známky v národnom registri, pokiaľ sa tieto zmeny dotýkajú aj
medzinárodného zápisu (ods. 1). Medzinárodný úrad zapíše tieto zmeny do medzinárodného
registra, oznámi ich aj úradom zmluvných krajín a uverejní vo svojom vestníku (ods. 2).
Podľa čl. 9bis Madridskej dohody ak sa známka zapísaná v medzinárodnom registri
prevedie na osobu usadenú v niektorej inej zmluvnej krajine, než je krajina majiteľa
medzinárodne zapísanej známky, oznámi prevod úrad tejto krajiny Medzinárodnému úradu.
Medzinárodný úrad prevod zapíše, oznámi ostatným úradom a uverejní vo svojom vestníku.
Ak sa prevod uskutočnil pred uplynutím piatich rokov od medzinárodného zápisu,
Medzinárodný úrad požiada úrad krajiny nového majiteľa o súhlas a uverejní pokiaľ možno
dátum a číslo zápisu známky v krajine nového majiteľa (ods. 1). Prevod známky zapísanej
v medzinárodnom registri, ktorý je v prospech osoby, ktorá nie je oprávnená prihlásiť
známku, sa nezapíše (ods. 2).
Podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode
o medzinárodnom zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode uverejneného
v Zbierke zákonov pod č. 345/1998 Z. z. (ďalej len „Vykonávací predpis“):
a) Ak medzinárodný úrad oznámi úradu vyznačenej zmluvnej strany, že sa vykonala
zmena majiteľa týkajúca sa tejto zmluvnej strany, úrad môže vyhlásiť, že táto zmena nie je
účinná na území tejto vyznačenej zmluvnej strany. Vyhlásenie spôsobí, že pre danú
vyznačenú zmluvnú stranu zostane medzinárodný zápis na meno pôvodného majiteľa.
b) Vyhlásenie podľa písmena a) musí obsahovať
i) dôvody, pre ktoré zmena majiteľa nie je účinná,
ii) príslušné ustanovenia zákona a
iii) poučenie, či toto vyhlásenie môže byť predmetom opravného
prostriedku.
c) Vyhlásenie podľa písmena a) sa zasiela medzinárodnému úradu pred uplynutím
osemnásťmesačnej lehoty odo dňa odoslania oznámenia podľa písmena a) príslušnému
úradu.
d) Medzinárodný úrad zapíše do medzinárodného registra každé vyhlásenie
vykonané podľa písmena c), prípadne zapíše ako zvláštny medzinárodný zápis tú časť
medzinárodného zápisu, ktorá je predmetom uvedeného vyhlásenia, a zároveň informuje
o tejto skutočnosti majiteľa alebo úrad, ktorí podali žiadosť o zápis zmeny majiteľa, ako aj
nového majiteľa.
e) Konečné rozhodnutie týkajúce sa vyhlásenia podľa písmena c) sa oznámi
medzinárodnému úradu, ktorý ho zapíše do medzinárodného registra, prípadne v dôsledku
toho zmení medzinárodný zápis, a zároveň to oznámi majiteľovi alebo úradu, ktorí podali
žiadosť o zápis zmeny majiteľa, ako aj nového majiteľa.
Podľa § 29 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ochranných námkach“) majiteľ ochrannej známky môže
ochrannú známku previesť písomnou zmluvou na inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu
pre všetky tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, alebo pre ich časť (ods. 1).
Ochranná známka prechádza na nového majiteľa v prípadoch ustanovených
osobitnými predpismi (ods. 2).
Zmluva o prevode ochrannej známky a prechod ochrannej známky nadobúdajú
účinnosť voči tretím osobám dňom ich zápisu do registra. O tento zápis je povinný požiadať
nadobúdateľ ochrannej známky (ods. 3).
Podľa § 34 zákona o ochranných známkach ustanovenia medzinárodných zmlúv,
dohôd a dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, nie sú týmto zákonom
dotknuté (ods. 1).
Osoby, ktoré majú bydlisko alebo sídlo na území členského štátu medzinárodného
dohovoru (Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva z 20. marca 1883
revidovanom v Bruseli 14. decembra 1900, vo Washingtone 2. júna 1911, v Haagu
6. novembra 1925, v Londýne 2. júna 1934, v Lisabone 31. októbra 1958 a v Stockholme
14. júla 1967, pozn.) alebo na území štátu, ktorý je členom Svetovej obchodnej organizácie,
majú rovnaké práva a povinnosti ako tuzemskí prihlasovatelia alebo majitelia ochranných
známok; ak štát, v ktorom majú osoby bydlisko alebo sídlo, nie je členským štátom
medzinárodného dohovoru alebo Svetovej obchodnej organizácie, práva a povinnosti podľa
tohto zákona možno priznať len za podmienky vzájomnosti (ods. 2).
Osoby, ktoré nemajú v Slovenskej republike trvalý pobyt alebo sídlo, musia sa dať
v konaní o ochranných známkach zastupovať oprávnenými zástupcami (ods. 3).
Podľa § 36 zákona o ochranných známkach medzinárodný zápis ochrannej známky
so žiadosťou o poskytnutie ochrany v Slovenskej republike má tie isté účinky ako zápis
ochrannej známky zapísanej do registra úradom (ods. 1).
Lehota na podanie námietok proti poskytnutiu ochrany medzinárodne zapísanej
ochrannej známke začne plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom
bola ochranná známka zverejnená vo Vestníku Medzinárodného úradu Svetovej organizácie
duševného vlastníctva (ods. 2).
Ak medzinárodne zapísanej ochrannej známke bola odmietnutá ochrana v Slovenskej
republike, posudzuje sa tak, akoby v Slovenskej republike nebola zapísaná (ods. 3).
Podľa § 13 vyhlášky Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
č. 117/1997 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška, ktorou sa vykonáva zákon o ochranných
známkach“, alebo len „vyhláška“), pri prevode ochrannej známky sa k žiadosti priloží
zmluva o prevode alebo jej rovnopis, alebo výňatok, či iný doklad preukazujúci zmenu
majiteľa ochrannej známky (ods. 2).
Pri prechode ochrannej známky sa k žiadosti priloží doklad preukazujúci prechod
ochrannej známky podľa osobitných predpisov (ods. 3).
Podľa § 37 zákona o ochranných známkach na konanie vo veciach ochrannej známky
sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 23, 28 až
30, § 32 až 34, § 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.
Podľa § 38 zákona o ochranných známkach účastníkom konania vo veciach
ochrannej známky alebo kolektívnej ochrannej známky (ďalej len „účastník konania“) je
prihlasovateľ, prípadne majiteľ ochrannej známky, o ktorej sa má konať.
Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti a na
verejnom ústnom pojednávaní, ako aj z obsahu argumentácie úradu priemyselného
vlastníctva a najvyššieho súdu je zrejmé, že medzi účastníkmi konania pred ústavným
súdom nie sú sporné podstatné skutkové okolnosti týkajúce sa posudzovanej veci.
Medzinárodný úrad Svetovej organizácie duševného vlastníctva v Ž. oznámil úradu
priemyselného vlastníctva listom z 8. júla 2003 doručeným 3. augusta 2003 zápis zmeny
majiteľa medzinárodných ochranných známok z pôvodného majiteľa – sťažovateľky, na
spoločnosť F. Zápis zmeny bol následne zverejnený vo vestníku medzinárodného úradu.
Zápis zmeny bol úradu priemyselného vlastníctva oznámený v súlade s Madridskou
dohodou a Vykonávacím predpisom.
Úrad priemyselného vlastníctva tvrdí, že po oznámení zmeny majiteľa
medzinárodných ochranných známok postupoval v súlade s pravidlom 27 ods. 4
Vykonávacieho predpisu a skúmal, či existujú dôvody upravené v národnej legislatíve pre
vydanie vyhlásenia o neúčinnosti tejto zmeny vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky.
Keďže úrad dospel k presvedčeniu, že neexistujú takéto zákonné dôvody, pre ktoré by zápis
zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok nemohol byť účinný vo vzťahu
k územiu Slovenskej republiky, vyhlásenie o neúčinnosti zmeny nevydal.
Následne mu boli doručené žiadosti sťažovateľky o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti
zmeny zápisu vlastníckeho práva k medzinárodným ochranným známkam na území
Slovenskej republiky. V žiadosti doručenej 2. augusta 2004 bol popísaný pôvod
medzinárodných ochranných známok a okolnosti ich prevodu zo spoločnosti Z. na
sťažovateľku zmluvami z roku 1999 a zmluvou z roku 2000, ako aj okolnosti zmeny
medzinárodného zápisu medzinárodných ochranných známok. V žiadosti sťažovateľka
taktiež uviedla: „Dňa 30. januára 2002 Arbitrážny súd mesta M. rozhodol, že podľa
ruského práva je Dohoda o prevode ochranných známok uzatvorená dňa 26. decembra
1997 medzi V. a Z. (subjektom s ktorým sťažovateľ uzavrel zmluvy o prevode
medzinárodných ochranných známok, právnym predchodcom sťažovateľa) neplatná
ohľadne 17 ruských národne zapísaných ochranných známok.“ Sťažovateľka namietala,
že: „rozhodnutia príslušných ruských orgánov jasne a jednoznačne stanovujú neplatnosť
právnych úkonov len s ohľadom na prevod národne zapísaných ochranných známok. Z
právneho hľadiska je nepochybné, že prevod národne zapísaných ochranných známok, a to
či už platný alebo neplatný, nemá vplyv na vlastnícke práva vyplývajúce z medzinárodných
zápisov ochranných známok, keďže tieto už v čase prevodu z V. na Z. v zmysle článku 6 ods.
2 Madridskej dohody boli nezávislé na národných známkach zapísaných v R. a v čase
rozhodnutia súdu boli vo vlastníctve tretej osoby – S. (ide o skrátené označenie
sťažovateľky, pozn.). Naviac rozhodnutie Arbitrážneho súdu mesta M. nič nehovorí o
právnych následkoch ďalších prevodov na tretie strany ako napríklad S. Zmluva o prevode
Medzinárodných ochranných známok zo Z. na S. sa riadi holandským právom a podľa
holandského práva požíva S. ochranu ako dobromyseľná tretia strana. Na základe tejto
skutočnosti je S. stále považovaná za majiteľa Medzinárodných ochranných známok, ktoré
sa síce zakladajú na národných ruských zápisoch, ale ktorých medzinárodné zápisy tvoria
samostatný predmet vlastníckeho práva. Najmä ak zoberieme do úvahy, že Medzinárodné
ochranné známky, s výnimkou ochrannej známky č. 711 772, boli v čase ich nadobudnutia
S. ako predmet práva nezávislé na národných zápisoch v krajine pôvodu – R... Žiadosť R. o
zápis zmeny majiteľa Medzinárodných ochranných známok bola podaná na Medzinárodný
úrad neoprávnene, kedže tieto Medzinárodné ochranné známky už boli nezávislé od
národného zápisu. Zmena majiteľa národných ochranných známok sa tak nemohla týkať
medzinárodného zápisu Medzinárodných ochranných známok, ktoré na dôvažok už boli vo
vlastníctve tretej osoby ... pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti nadobudnutia
Medzinárodných ochranných známok na základe zmlúv o ich prevode uzatvorených medzi
Z. a S. musia slovenské orgány právne posudzovať problematiku z pohľadu holandského
práva. Ak je S. podľa holandského práva legitímnym majiteľom Medzinárodných
ochranných známok (ako aj v prípade nadobudnutia ochranných známok v dobrej viere aj
od nevlastníka), ÚPV musí dospieť k rovnakému záveru.“
Úrad priemyselného vlastníctva po preskúmaní podaní sťažovateľky listom
zo 4. novembra 2004 (ako i ďalšími listami) sťažovateľku upovedomil o tom, že nezistil
existenciu žiadnych relevantných dôvodov, pre ktoré by mohol neúčinnosť zmeny majiteľa
medzinárodných ochranných známok vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky vyhlásiť.
Následne sa sťažovateľka obrátila na najvyšší súd s návrhom v konaní proti
nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t OSP). Najvyšší súd návrh sťažovateľky
uznesením sp. zn. 3 Sžnč 3/2006 z 26. apríla 2007 zamietol.
Označené rozhodnutie založil najvyšší súd na týchto dôvodoch: «... z priebehu
súdneho pojednávania konaného dňa 21. 2. 2007 bola spornou otázka, či podaný návrh na
vydanie vyhlásenia je dispozitívnym procesným úkonom spôsobilým vyvolať začatie
správneho konania.
Navrhovateľ súčasne upresnil petit návrhu tak, že „súd ukladá Úradu priemyselného
vlastníctva SR povinosť konať a rohodnúť vo veci o vyhlásení neúčinnosti zmeny vo
vlastníctve medzinárodných ochranných známok ... v riadnom správnom konaní začatom na
návrh navrhovateľa zo dňa 12. 10. 2004, ako účastníka správneho konania, v zmysle
ustanovení Správneho poriadku vspojení s Pravidlom 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho
predpisu k Madridskej dohode a Madridského protokolu.“
Navrhovateľ ďalej rozšíril návrh o eventuálny petit nasledovného znenia: „súd
ukladá Úradu priemyselného vlastníctva SR povinosť začať konanie z vlastného podnetu
o vyhlásenie neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok ...
v riadnom správnom konaní na základe dôvodov uvedených v žiadosti navrhovateľa zo dňa
12. 10. 2004, v zmysle ustanovení Správneho poriadku vspojení s Pravidlom 27 ods. 4
Spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode a Madridského protokolu.“
...
Navrhovateľ sa domáha súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu,
návrhom podaným podľa § 250t O. s. p.
...
Podľa pravidla 27 ods. 4 písm. a/ Spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej
dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode v znení
neskorších právnych predpisov (Oznámenie MZV SR č. 345/1998 Z. z.) „ak medzinárodný
úrad oznámi úradu vyznačenej zmluvnej strany, že sa vykonala zmena majiteľa týkajúca sa
tejto zmluvnej strany, úrad môže vyhlásiť, že táto zmena nie je účinná na území tejto
vyznačenej zmluvnej strany. Vyhlásenie spôsobí, že pre danú vyznačenú zmluvnú stranu
zostane medzinárodný zápis na meno pôvodného majiteľa“.
Uvedené ustanovenie neupravuje právne pomery medzi jednotlivcami (fyzickými a
právnickými osobami na jednej strane a úradmi jednotlivých zmluvných štátov). Naopak
jeho predmetom je úprava vzťahu národného úradu zmluvného štátu k medzinárodnému
úradu. Vzhľadom na to pravidlo čl. 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho predpisu je
nevyhnutné vykladať ako výlučné a autonómne oprávnenie úradu zmluvného štátu vo vzťahu
k medzinárodnému úradu, ktoré podľa správnej úvahy môže - je oprávnený úrad zmluvného
štátu využiť.
Na základe horeuvedeného najvyšší súd konštatuje, že čl. 27 ods. 4 Spoločný
vykonávacieho predpisu neupravuje právny nárok jednotlivcov - fyzických a právnických
osôb vo vzťahu k úradom zmluvných štátov, návrhom na začatie konanie vyvolať účinky
začatia administratívneho konania o vyhlásenie neúčinnosti zmeny majiteľa ochrannej
známky.
Najvyšší súd podľa § 246c, za primeranej aplikácie ust. § 95 ods. 2 O. s. p. zamietol
rozšírenie návrhu navrhovateľa o eventuálny petit, podaním zo dňa 7. 3. 2007 z dôvodu,
že správnemu orgánu nemožno na návrh fyzickej alebo právnickej osoby uložiť povinnosť
začať konanie zvláštneho podnetu vo veciach, ktoré nie sú podľa platných právnych
predpisov návrhovými konaniami. Správny poriadok (zák. č. 71/1967 Zb. v znení neskorších
predpisov) v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby začatia konania, 1/ na návrh účastníka
konania a 2/ na podnet správneho orgánu. V prípade začatia konania na podnet správneho
orgánu sa na skutočnosť, či konanie bude začaté vzťahuje správa úvaha správneho orgánu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250t ods. 5 O. s. p. Súd návrhu
navrhovateľa nevyhovel preto navrhovateľ nemá nárok na náhradu trov konania.»
Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľka bola pred zápisom zmeny
majiteľa označených medzinárodných ochranných známok vykonaného medzinárodným
úradom 11. júna 2003 na základe oznámenia R. zapísaná v medzinárodnom registri ako ich
majiteľka, pričom tieto zápisy požívali ochranu v zmysle ustanovení Madridskej dohody a
§ 36 ods. 1 zákona o ochranných známkach aj v Slovenskej republike.
V zmysle ustanovení čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody a § 34 ods. 2 v spojení s § 36
ods. 1 zákona o ochranných známkach mala Slovenská republika povinnosť poskytnúť
medzinárodným ochranným známkam sťažovateľky právnu ochranu v rovnakom rozsahu,
ako keby išlo o národné ochranné známky – zapísané do registra úradom priemyselného
vlastníctva. Označené ustanovenia garantovali sťažovateľke obdobné právne postavenie
(právny status) ako tuzemským majiteľom ochranných známok.
Úrad priemyselného vlastníctva je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť
priemyselného vlastníctva a v súvislosti s jej výkonom vo vzťahu k ochranným známkam sú
mu zverené významné právomoci aj v záujme ochrany práv a oprávnených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb, vrátane samotných majiteľov ochranných známok.
Svedčí o tom napr. právna úprava obsiahnutá v § 9 až § 12 a § 16 zákona o ochranných
známkach týkajúca sa konaní o zápise ochrannej známky do registra a o výmaze ochrannej
známky.
Právna úprava prevodu a prechodu ochrannej známky v Slovenskej republike
obsiahnutá v § 29 zákona o ochranných známkach vyžaduje ako nevyhnutnú podmienku
prevodu alebo prechodu vlastníctva ochrannej známky existenciu relevantnej právnej
skutočnosti, s ktorou zákon (resp. právny poriadok) takéto právne následky spája (právny
titul zmeny vlastníctva ochrannej známky). Môže ísť o právny úkon (písomnú zmluvu),
aplikačný právny akt (rozhodnutie príslušného orgánu), alebo o iné zákonom predvídané
právne skutočnosti. Podľa § 29 ods. 3 uvedeného zákona zmluva o prevode ochrannej
známky a prechod ochrannej známky nadobúdajú účinnosť voči tretím osobám dňom ich
zápisu do registra. V súvislosti so žiadosťou o tento zápis je nadobúdateľ ochrannej známky
v zmyle § 13 vyhlášky, ktorou sa vykonáva zákon o ochranných známkach, povinný
predložiť dôkaz o existencii právneho titulu zmeny vlastníctva ochrannej známky (priložiť
k žiadosti zmluvu o prevode alebo jej rovnopis, alebo výňatok, či iný doklad preukazujúci
zmenu majiteľa ochrannej známky, alebo doklad preukazujúci prechod ochrannej známky
podľa osobitných predpisov).
Požiadavka existencie právneho titulu zmeny vlastníctva ochrannej známky
predstavuje condicio sine qua non aj pre poskytnutie právnej ochrany na území Slovenskej
republiky subjektu, ktorý je v oznámení medzinárodného úradu označený ako nadobúdateľ
medzinárodnej ochrannej známky.
Ustanovenie § 29 ods. 1 a 2 zákona o ochranných známkach ustanovuje pre prevod
alebo prechod vlastníctva ochrannej známky túto zákonnú podmienku (existencia právneho
titulu zmeny vlastníctva ochrannej známky). Predstavuje preto dostatočný zákonný dôvod
na postup úradu priemyselného vlastníctva podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho
predpisu, ktorým by mohol vyhlásiť neúčinosť zmeny prevodu alebo prechodu
medzinárodnej ochrannej známky vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, v situácii, keď
mu je zo strany majiteľa medzinárodnej ochrannej známky požívajúcej ochranu aj na území
Slovenskej republiky predložený dostatočný dôkaz o tom, že subjekt označený v oznámení
medzinárodného úradu ako jej nový nadobúdateľ neopiera svoje práva k tejto ochrannej
známke o platný právny titul.
Aj keď možno súhlasiť s argumentáciou úradu priemyselného vlastníctva
a s názorom najvyššieho súdu vyjadrenom v jeho uznesení sp. zn. 3 Sžnč 3/2006
z 26. apríla 2007, že pravidlo 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu upravuje osobitnú
právomoc úradu priemyselného vlastníctva vo vzťahu k medzinárodnému úradu a nejde
o konanie začínajúce na návrh oprávnenej osoby, na ktoré by sa vzťahovali ustanovenia
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Správny poriadok“), bezdôvodná nečinnosť úradu priemyselného vlastníctva
ohľadne vyhlásenia v zmysle pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu v prípade
predloženia dôkazov o neexistencii platného právneho titulu prevodu alebo prechodu
medzinárodnej ochrannej známky požívajúcej v Slovenskej republike ochranu je spôsobilá
porušiť základné práva jej skutočného vlastníka zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu. Tieto práva majú aj svoju procesnú stránku (tzv. garancie procesnej
povahy), ktorej súčasťou je povinnosť orgánov verejnej moci poskytnúť za podmienok
a v rozsahu stanovenom zákonom ochranu vlastníckemu právu vlastníkov (napr. I. ÚS
23/01, II. ÚS 31/04, III. ÚS 328/05).
Pri postupe podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu sa síce uplatňuje
zásada oficiality (konanie začína z podnetu úradu priemyselného vlastníctva, ktorý je
oprávnený a zároveň povinný preskúmať splnenie podmienok pre začatie konania a nie je
v tomto smere procesne viazaný návrhmi iných subjektov), avšak táto zásada, ako aj
samotná existencia takejto právomoci úradu priemyselného vlastníctva v sebe zahŕňajú
nielen oprávnenie, ale aj povinnosť začať uvedené konanie, ak je dostatočne preukázané, že
boli splnené zákonné podmienky na jeho začatie.
Právomoc priznaná správnemu orgánu nemá totiž povahu exkluzívneho právneho
privilégia, ale zahŕňa jeho povinnosť uplatňovať ju v súlade s účelom, na ktorý mu bola
zverená. Správna úvaha úradu priemyselného vlastníctva týkajúca sa splnenia zákonných
podmienok na postup podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu nemá charakter
absolútnej (voľnej) úvahy, ale je ohraničená zákonom.
Povinnosť garantovať majiteľom medzinárodných ochranných známok požívajúcich
ochranu v Slovenskej republike obdobné právne postavenie, aké prináleží majiteľom
tuzemských ochranných známok (čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody a § 34 ods. 2 v spojení
s § 36 ods. 1 zákona o ochranných známkach), zakladá povinnosť úradu priemyselného
vlastníctva využiť dostupné právne prostriedky konštituované pravidlom 27 ods. 4
Vykonávacieho predpisu v situáciách obdobných tým, keď by na základe § 29 ods. 1 a 2
zákona o ochranných známkach v spojení s § 13 vyhlášky bola odopretá žiadosť subjektu,
ktorý tvrdí, že je nadobúdateľom ochrannej známky, o zápis jej prevodu alebo prechodu
podľa § 29 ods. 3 uvedeného zákona z dôvodu nepreukázania existencie právneho titulu.
Za nerovné záobchádzanie alebo diskriminačný postup však nemožno označiť
odlišný postup (tak z hľadiska právnej úpravy, ako aj právnej praxe), ktorý s ohľadom na
podstatné okolnosti odôvodnene vyplýva z nerovnakého postavenia subjektov, ktorých sa
týka. V prípade prevodu a prechodu ochranných známok treba zohľadniť odlišnosti postupu
podľa § 29 zákona o ochranných známkach v spojení s § 13 vyhlášky (na ktorý sa okrem
iného v zmysle § 37 zákona o ochranných známkach taktiež nevzťahujú ustanovenia
Správneho poriadku) a právneho postupu založeného Madridskou dohodou a Vykonávacím
predpisom vo vzťahu k medzinárodným zápisom ochranných známok.
V prípade postupu podľa Madridskej dohody a Vykonávacieho predisu vo vzťahu
k medzinárodným zápisom ochranných známok skúma a deklaruje existenciu relevantného
právneho titulu pre prevod alebo prechod takýchto ochranných známok príslušný národný
úrad vo svojom oznámení medzinárodnému úradu. Oznámenie medzinárodného úradu
o zmene zápisu majiteľa medzinárodnej ochrannej známky predstavuje vzhľadom na
uvedené pre úrad priemyselného vlastníctva právnu skutočnosť, z ktorej vyplýva
prezumpcia zákonnosti prevodu alebo prechodu takýchto ochranných známok. Tá je
založená na prezumpcii zákonnosti postupu príslušných orgánov cudzích štátov, ktoré sú
členmi Madridskej únie. Zákonnosť ich postupu nie je úrad priemyselného vlastníctva
oprávnený preskúmavať.
Na preukázane záveru o neexistencii platného právneho titulu prevodu alebo
prechodu medzinárodnej ochrannej známky požívajúcej v Slovenskej republike ochranu
preto nestačí, ak subjekt, ktorému svedčil predchádzajúci zápis v medzinárodnom registri,
existenciu právneho titulu alebo jeho platnosť spochybní. Unesenie dôkazného bremena
o takomto tvrdení vyžaduje predloženie právoplatného rozhodnutia orgánu, ktorý má
právomoc neúčinnosť, neplatnosť alebo neexistenciu právneho titulu prevodu alebo
prechodu medzinárodnej ochrannej známky deklarovať, prípadne je oprávnený preskúmať
zákonnosť postupu národného úradu, na základe oznámenia ktorého medzinárodný úrad
vykonal zmenu zápisu v medzinárodnom registri.
V posudzovanom prípade takéto skutočnosti nenastali. Sťažovateľka v rámci svojej
žiadosti úradu priemyselného vlastníctva o postup podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho
predpisu preukázala existenciu sporu o práva k dotknutým medzinárodným ochranným
známkam medzi ňou a spoločnosťou F. so sídlom v R., pričom z jej argumentácie
vyplynulo, že R. podal žiadosť o zmenu zápisu v medzinárodnom registri vo vzťahu k týmto
ochranným známkam na základe rozhodnutí súdov R. o neplatnosti zmluvy o prevode
ruských národných ochranných známok na subjekt, s ktorým uzatvorila zmluvu o prevode
práv k ich medzinárodným zápisom. Tie však podľa jej názoru boli v tom čase v zmysle čl.
6 ods. 2 Madridskej dohody nezávislé na národných známkach.
Sťažovateľka nepredložila úradu priemyselného vlastníctva rozhodnutie príslušného
súdu, ktoré by určilo jej vlastníctvo k sporným medzinárodným ochranným známkam, ani
rozhodnutie príslušného orgánu R. deklarujúce nezákonnosť postupu R. v tejto veci. Postup
úradu priemyselného vlastníctva spočívajúci v nevydaní vyhlásenia podľa pravidla 27 ods. 4
Vykonávacieho predpisu preto nepredstavoval porušenie základných práv sťažovateľky
označených v sťažnosti.
Ochrany svojich vlastníckych práv vo vzťahu k uvedeným medzinárodným
ochranným známkam sa sťažovateľka musí domáhať pred príslušným súdom oprávneným
rozhodnúť o ňou uplatňovaných nárokoch na tento predmet priemyselného vlastníctva.
Takýmto súdom nie je ústavný súd a nemohol ním byť ani najvyšší súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 3/2006, v ktorom bola jeho právomoc limitovaná ustanovením
§ 250t OSP na posúdenie sťažovateľkou namietanej nečinnosi úradu priemyselného
vlastníctva. Závery najvyššieho súdu uvedené v sťažovateľkou napádanom uznesení
z 26. apríla 2007 možno pritom podľa názoru ústavneho súdu vzhľadom na už uvedené
skutočnosti týkajúce sa povahy a podmienok postupu podľa pravidla 27 ods. 4
Vykonávacieho predpisu považovať za ústavne konformné, ktoré nie sú spôsobilé porušiť
označené práva sťažovateľky.
Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že základné práva sťažovateľky
označené v sťažnosti uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 3/2006 z 26. apríla 2007
porušené neboli.
Keďže ústavný súd vyslovil, že práva zaručené v ústave, v dohovore a v dodatkovom
protokole, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, porušené neboli, ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti (na vyslovenie príkazu úradu priemyselného
vlastníctva, aby vo veci konal, na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z
26. apríla 2007, na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom atď.) sa už
nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2009