Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 343/07

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-130

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra

Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval na verejnom zasadnutí

20. januára 2009 sťažnosť spoločnosti S., Luxemburg, zastúpenej advokátom JUDr. E. Z.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného

porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd nečinnosťou Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky vo veci žiadosti o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve

medzinárodných ochranných známok a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. apríla 2007 a takto

rozhodol:

Základné práva spoločnosti S. zaručené v a

Slovenskej republiky v spojení s a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jej právo podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nečinnosťou Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky vo veci žiadosti

o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných

známok a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. apríla 2007 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k.

-19 z 11. decembra 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., Luxemburg (ďalej len

„sťažovateľka“), v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jej základných práv zaručených

v a (ďalej len „“) v spojení

s , ako aj pre namietané porušenie jej práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) nečinnosťou Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky (ďalej aj „úrad priemyselného vlastníctva“) vo veci žiadosti o vydanie vyhlásenia

o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. apríla 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Predmetom ochrany požadovanej pred Úradom

priemyselného vlastníctva SR (ďalej len „UPV SR“) bolo majiteľstvo sťažovateľa k

medzinárodným ochranným známkam č. MOZ 574229 „Soviet wine sparkling“, MOZ

562217 „Zubrovka“, MOZ 571311 „Stolichnaya Russian vodka“, MOZ 711772 „Russkaya

Russian vodka“, MOZ 633001 „Moskovskaya Russian vodka“, MOZ 475799

„Limonnaya“, MOZ 594069 „Vodka Sibirskaya“, účinným na území Slovenskej republiky,

zapísaným do medzinárodného registra ochranných známok vedeného Medzinárodným

úradom so sídlom v Ž. (ďalej len „MOZ“).

Medzinárodný zápis ochrannej známky, zapísaný Medzinárodným úradom so sídlom

v Ž. predstavuje zväzok národných designácií, t. j. prihlasovateľom určených jednotlivých

členov medzinárodného dohovoru, na území ktorých je medzinárodná známka účinná a

požíva ochranu. Každá národná designácia je samostatným právom, s ktorým možno

disponovať nezávisle na ostatných designáciách, či už vo vzťahu k zmene alebo zániku,

alebo vo vzťahu k vlastníckemu režimu.

Právny (zmluvný) režim medzinárodnej ochrannej známky je upravený Madridskou

dohodou o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok, ktorá sa stala

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako Vyhláška ministra zahraničných vecí

č. v znení neskorších úprav (ďalej len „“), ako aj

Vykonávacím predpisom k Madridskej dohode, publikovaným ako Oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí č. (ďalej len „“). Účinky

medzinárodného zápisu ochrannej známky na území Slovenskej republiky zároveň upravuje

o ochranných známkach v znení neskorších úprav v rámci ustanovení

§§ 35 a 36.

Sťažovateľ bol zapísaný ako majiteľ dotknutých MOZ v medzinárodnom registri až

do 11. 6. 2003.

Sťažovateľ nemá vedomosť o žiadnom rozhodnutí kompetentného orgánu alebo

právnom úkone, či právnej udalosti, ktoré by odôvodňovali zmenu uvedeného vlastníckeho

režimu dotknutých medzinárodných ochranných známok. Napriek vyššie uvedeným

skutočnostiam:

- R. oznámil Medzinárodnému úradu prevod vlastníctva dotknutých MOZ a požiadal ho o

zápis tejto zmeny vo vlastníctve.

- Medzinárodný úrad zaregistroval nového majiteľa – F. 11. 6. 2003.

- Následne Medzinárodný úrad oznámil túto skutočnosť dezignovaným krajinám (v prípade

Slovenska bolo oznámenie datované 8. 7. 2003).

- Sťažovateľ podal 12. 10. 2004 na UPV SR žiadosť vo vzťahu k uvedeným MOZ

o uplatnenie postupu upraveného pravidlom 27 ods. 4 spoločného vykonávacieho predpisu

k Madridskej dohode a protokolu, (ďalej len „vykonávací predpis“), na základe ktorého

môže národný úrad vydať vyhlásenie o neúčinnosti zmeny vlastníctva k dezignáciám MOZ

na území určenej krajiny (ďalej len „vyhlásenie“).

UPV SR neformálne odmietol vydanie vyhlásenia, keď zároveň odmietol začať

správne konanie vo veci podanej žiadosti s odôvodnením:

„... právny režim vyhlásenia o neúčinnosti zmeny majiteľa podlieha výlučne ustanoveniam

vykonávacieho predpisu. Predmetné vyhlásenie nie je preto individuálnym správnym aktom,

t. j. rozhodnutím v zmysle Správneho poriadku, ale je špecifickým úkonom správneho

orgánu uskutočneným v súlade s ustanoveniami vykonávacieho predpisu, na ktorý sa

ustanovenia Správneho poriadku nevzťahujú.“

„Konanie v zmysle pravidla 27 ods. 4 je konaním „ex officio - konanie, ktoré začína

z úradnej moci a v ktorom sa uplatňuje zásada oficiálny, tzn. že nejde o návrhové konanie,

ktoré začína na podnet účastníka konania a ktoré je ovládané dispozičnou zásadou.“

Uvedené stanovisko si osvojila i predsedníčka UPV SR, ktorú sťažovateľ žiadal

žiadosťou zo dňa 25. 4. 2006 o vykonanie opatrení proti nečinnosti správneho orgánu

v zmysle § 50 správneho poriadku a o rozhodnutie vo veci.

V tejto situácii podal sťažovateľ 11. 9. 2006 žalobu o preskúmanie zákonnosti

postupu správneho orgánu v zmysle (eventuálne ) .

Najvyšší súd SR, po vykonaní pomerne rozsiahleho dokazovania, uznesením

č. k. zo dňa 26. 4. 2007, doručeným 25. 7. 2007, návrh (žalobu) zamietol

s odôvodnením, že čl. 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho predpisu neupravuje právny

nárok jednotlivcov podať návrh na začatie správneho konania na úrade zmluvného štátu.

Ide výlučne o úpravu vzťahu dotknutého národného úradu a Medzinárodného úradu.

Ide o konečnú rozhodnutie, proti ktorému niet riadneho ani mimoriadneho

opravného prostriedku ( ).

...

Súd takto rozhodol bez toho, aby vyriešil úzko súvisiaci problém neexistencie

alternatívnych, účinných prostriedkov právnej ochrany (nápravy) proti bezdôvodnému,

protiprávnemu odňatiu vlastníctva k designáciám MOZ účinným na území SR. Týmto sa,

podľa názoru sťažovateľa, najvyšší súd dostal za hranice ústavnosti. Rozhodnutie súdu

v spojení s postupom UPV SR znamená odmietnutie spravodlivosti a najmä odňatie

ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, v spojení s právom na účinné prostriedky

nápravy. Zároveň znamená odňatie práva na ochranu vlastníctva a rovné zaobchádzanie,

keď majiteľa národnej známky chráni UPV SR pred neodôvodnenou alebo pochybnou

zmenou zápisu majiteľa v registri ex offo, no majiteľovi slovenskej designácie MOZ nemusí

UPV SR poskytnúť ochranu ani v prípade jeho oficiálnej žiadosti.

Čl. 46 ods. 1 hovorí: „Každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd hovorí: „Každý,

koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne

prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri

plnení úradných povinností.“

UPV SR, v rozpore so svojimi povinnosťami správneho orgánu podľa § 3 Správneho

poriadku, odmietol poskytnúť majiteľovi MOZ ochranu jeho vlastníckeho práva a Najvyšší

súd tento postup potvrdil. To všetko napriek tomu, že uplatnenie sťažovateľom žiadaného

postupu je v zásade jediným účelným a efektívnym právnym prostriedkom, ktorým mohol

dosiahnuť ochranu svojich protiprávne odňatých vlastníckych práv.

Základné právo na ochranu majetku zakotvuje Slovenskej

republiky, ktorý uvádza: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu

k tomuto Dohovoru uvádza: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne

užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a

za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Prípadné pochybnosti, či nehmotné práva, vrátane práv k ochranným známkam

spadajú do definície pojmov „majetok“ (v zmysle Dohovoru) a „vlastnícke právo“

(v zmysle ) bolo vyriešené nedávnymi rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej ako „EHCR“), kde v prípade Anheuser-Busch Inc. versus Portugalsko (...)

ohľadne vyvlastnenia ochrannej známky bolo rozhodnutím zo dňa 11. októbra 2005

jednomyseľne akceptované, že ochranná známka predstavuje majetok v zmysle čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru.

o ochranných známkach v znení neskorších úprav

(ďalej len ZOZ) uvádza: medzinárodný zápis ochrannej známky so žiadosťou o poskytnutie

ochrany v Slovenskej republike má tie isté účinky ako zápis ochrannej známky zapísanej do

registra úradom.

V zmysle § 3 ods. 1 správneho poriadku sú správne orgány povinné chrániť práva a

záujmy fyzických a právnických osôb. V zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne

orgány sú povinné dať osobám, ktorých sa konanie dotýka, vždy príležitosť aby mohli svoje

práva a záujmy účinne obhajovať a uplatňovať svoje návrhy.

Ak pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu dáva UPV SR možnosť vydať

vyhlásenie a poskytnúť tak ochranu majiteľovi dezignácie MOZ účinnej na území Slovenskej

republiky, potom ustanovenie § 3 správneho poriadku vykladané v zmysle článku 20 ods. 1

v spojení s ZOZ predstavujú zákonný imperatív —

povinnosť správneho orgánu využiť možnosť danú medzinárodnou zmluvou.

Vo svetle uvedených ústavných a zákonných ustanovení nemôžme prijať za zákonný a

spravodlivý postup správneho orgánu, ktorý odmietne poskytnúť v rámci správneho konania

na návrh ochranu legitímnym majiteľským právam navrhovateľa v situácii, keď návrhom

uplatnený postup je v zásade jediným účelným a dostupným prostriedkom na účinnú

ochranu majiteľských práv k dezignácii MOZ.

Správny orgán uvedeným prístupom, v priamom rozpore s SR, s

ods. 1 ZOZ ako aj článkom 3 ods. 1 zmluvy TRIPS (oznámenie MZV č. )

zaobchádza nerovne vo vzťahu k právam majiteľa národnej ochrannej známky a právam

majiteľa dezignácie MOZ.

V prípade národnej ochrannej známky UPV SR poskytuje v zmysle § 29 ZOZ

v spojení s vykonávacej vyhlášky č. ex offo ochranu pred zmenou zápisu

majiteľa ochrannej známky na základe neexistujúceho alebo dubiózneho titulu, no v prípade

uplatnenia ochrany legitímnych majiteľských práv k dezignácii MOZ, odmieta čo i len

konať o návrhu majiteľa.

To všetko napriek skutočnosti, že pri dôslednom uplatnení rovnosti ochrany

vlastníckych práv, by i v prípade dezignácie MOZ, UPV SR mal (nielen mohol) konať ex

offo v situácii, keď nadobudne vedomosť o vážnych pochybnostiach týkajúcich sa existencie

právneho titulu uplatneného pri zmene zápisu majiteľa dezignácie MOZ.

...

UPV SR svojim konaním resp. nekonaním vo veci, akceptoval úkon správneho

orgánu cudzieho štátu uplatnený na území SR prostredníctvom Medzinárodného úradu

v Ž., napriek existencii dôvodnej domnienky nulity dotknutého úkonu R. čím ... akceptoval a

posvätil právny stav rovnajúci sa vyvlastneniu vlastníckeho práva bez náhrady, bez

zákonného podkladu, bez verejného záujmu (ak za relevantný nepovažujeme verejný záujem

R.). Úrad nemôže ospravedlniť svoju nečinnosť ani nedostatkom času na posúdenie

dôvodnosti návrhu a rozhodnutie, nakoľko navrhovateľ podal svoju žiadosť s

niekoľkomesačným predstihom pred uplynutím 18 mesačnej lehoty. Uvedeným spôsobom

úrad vytvoril protiprávnu situáciu mimoriadneho charakteru.

Sťažovateľ je presvedčený, že odmietnutie UPV SR konať o návrhu na ochranu

majiteľských práv majiteľa dezignácie MOZ proti zápisu zmeny majiteľa bez právneho

titulu a zároveň neposkytnutie ochrany v rámci konania ex offo, predstavuje porušenie

základných ústavných i zákonných práv majiteľa dezignácie MOZ. Takéto zásadné

porušenie práv na uplatnenie a poskytnutie právnej ochrany, nemôže byť ospravedlnené

formálnym a subjektívnym výkladom vzťahu medzi zákonným predpisom

upravujúcim konanie pred správnym orgánom a normami upravujúcimi konanie národného

správneho orgánu v zmysle medzinárodnej zmluvy.

Najvyšší súd potom zavŕšil protiprávny stav svojim rozhodnutím odôvodneným

nepresvedčivým a nadmieru stručným výkladom čl. 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho

predpisu, výkladu diametrálne odlišného od preukázanej praxe uplatnenej pri rozhodovaní

v tej istej veci v ďalších krajinách (okrem ČR) najmä v rámci EU. To všetko bez ohľadu na

vytvorenie stavu odmietnutia spravodlivosti a ústavné konzekvencie, na ktoré žalobca

upozorňoval.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom: «Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa

26. 4. 2007, ako aj Úrad priemyselného vlastníctva SR svojim postupom - nečinnosťou vo

veciach žiadostí sťažovateľa o vydanie vyhlásení o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve

medzinárodných ochranných známok č. 574229 „Soviet wine sparkling“, 562217

„Zubrovka“, 571311 „Stolichnaya Russian vodka“, 711772 „Russkaya Russian vodka“,

633001 „Moskovskaya Russian vodka“, 475799 „Limonnaya“, 594069 „Vodka

Sibirskaya“ na území Slovenskej republiky, v zmysle Pravidla 27 ods. 4 Spoločného

vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok

a k protokolu k tejto dohode v znení neskorších právnych predpisov, porušili

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa a 4

Slovenskej republiky, a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

základné právo sťažovateľa na rovné zaobchádzanie podľa ,

v spojení s právom na národné zaobchádzanie v zmysle čl. 3 ods. 1 Zmluvy TRIPS

(Oznámenie MZV SR č. ).

Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžnč

3/2006 zo dňa 26.4.2007 a veci žiadostí sťažovateľa o vyhlásenie neúčinnosti zmeny

oznámenej Medzinárodným úradom v roku 2003, vo vlastníctve medzinárodných

ochranných známok (...) na území Slovenskej republiky vracia Úradu priemyselného

vlastníctva SR na ďalšie konanie a ukladá Úradu priemyselného vlastníctva SR povinnosť

konať a rozhodnúť v týchto veciach v riadnom správnom konaní začatom na návrh

sťažovateľa. Sťažovateľ uplatňuje právo na náhradu trov konania pred Ústavným súdom.

Pre prípad, že priame uloženie povinnosti správnemu orgánu odporuje praxi

či zvyklosti Ústavného súdu, sťažovateľ navrhuje druhú časť petitu nahradiť nasledovným

znením: Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 26. 4. 2007, vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.»

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa najvyšší súd vyjadril k sťažnosti podaním

č. k. -35 z 24. apríla 2008, v ktorom sa uvádza: «... Odporca 1/ (ide o najvyšší súd,

pozn.) poukazuje na to, že napadnutým uznesením č. k.

zo dňa 26. 4. 2007 rozhodoval v správnom súdnictve (V. časť Občianskeho súdneho

poriadku, ust. a nasl. ), v konaní proti navrhovateľom

tvrdenej nečinnosti Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. V zmysle ust.

, in fine postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Právomoc súdu na konanie v danej veci bola založená podľa ust. a bola

obmedzená iba na preskúmanie procesného postupu - nečinnosti Úradu priemyselného

vlastníctva SR v oblasti verejnej správy. Najvyšší súd preto nemohol a neposkytoval v tomto

konaní ochranu žalobcovmu vlastníckemu právu, pretože na poskytnutie takejto ochrany je

daná právomoc všeobecných súdov podľa , ktorá právomoc všeobecných

súdov má svoj ústavný základ v ust. , prvá veta SR, podľa ktorého

ustanovenia každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom a

nezávislom súde.

Odporca 1/ má za to, že ochrana poskytovaná súdmi v správnom súdnictve má svoj

ústavný základ v ust. , prvá veta , podľa ktorého

ustanovenia kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím verejnej správy,

môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Najvyšší súd, konajúc

v správnom súdnictve nemohol ako štátny orgán konajúci v súlade s

prekročiť základ svojej činnosti stanovený v SR. Procesný postup

správneho orgánu sa v zásade preskúmava v spojení s rozhodnutím správneho orgánu

( - 3 ). Súdy v správnom súdnictve zabezpečujú ochranu pred

nezákonnými rozhodnutiami, postupmi a nečinnosťou orgánov verejnej správy, pričom

nemôžu zasiahnuť do ich právomoci. Pokiaľ je teda právomoc Najvyššieho súdu SR, ktorý v

danom prípade konal v správnom súdnictve, odvodzovaná od SR

nedošlo podľa názoru odporcu 1/ jeho procesným postupom i rozhodnutím k porušeniu

SR.

Podľa SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Právomoc odporcu 2/ ako orgánu verejnej správy je ústavne založená na princípe

pozitívnej enumerácie, pretože v zmysle , druhá veta SR je obmedzená

na explicitne zákonom ustanovené prípady, t. j. musí byť pozitívne vymedzená. Uvedená

zásada súvisí aj s SR, v zmysle ktorého Úrad priemyselného vlastníctva

SR ako štátny orgán môže konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a

spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Odporca 1/ vychádzal ďalej z predpokladu, že formou, ktorou sa fyzická alebo

právnická osoba v zmysle SR môže domáhať ochrany v konaní pred

orgánom verejnej správy je návrh na začatie konania. Práve s podaním návrhu na začatie

konania správny poriadok spája povinnosť sa vecou zaberať a vydať rozhodnutie.

S ustanovením , druhá veta SR súvisí ustanovenie ,

podľa ktorého súdu rozhodoval.

Podľa , prvá veta fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným

príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd

vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

právny nárok, a tým možnosť podať

návrh na začatie konania o vyhlásenie neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných

ochranných známok, oznámených odporcovi 1/ medzinárodným úradom, neupravuje.

Neexistoval teda explicitný, hmotnoprávny, zákonom ustanovený právny základ nároku na

poskytnutie ochrany v administratívnom konaní pred odporcom 2/ Úradom priemyselného

vlastníctva SR. Túto skutočnosť sťažovateľ (navrhovateľ v konaní )

nespochybňoval a bol si jej vedomý, pretože ako právny základ pre poskytnutie ochrany v

administratívnom konaní pred odporcom 2/ označil pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho

predpisu (Oznámenie MZV SR č. , ďalej len „Vykonávací predpis“). Toto

procesné pravidlo, upravujúce vzťah národných úradov k medzinárodnému úradu, však

predpokladá existenciu národnej hmotnoprávnej úpravy. Predpokladá existenciu explicitne

upravených výhrad v národnom zákone. Najvyšší súd poukazuje na to, že vyhlásenie o

neúčinnosti zmeny majiteľa medzinárodného zápisu ochrannej známky podľa pravidla 27

ods. 4, písm. b/, bod (ii) Vykonávacieho predpisu vyžaduje ako obligatórnu náležitosť

označenie príslušných ustanovení zákona, v tomto prípade hmotnoprávnych ustanovení

. Keby takéto ustanovenia

obsahoval, boli by právnym základom na podanie návrhu na začatie konania o vyhlásenie

neúčinnosti zmeny majiteľa medzinárodného zápisu podľa zákona, vo všeobecnom

procesnom režime správneho poriadku.

Sťažovateľ v podstate nespochybňuje neexistenciu riadneho zákonného základu

nároku na poskytnutie ochrany, ale s prihliadnutím na ústavu sa odvoláva, že ochrana mu

mala byť vzhľadom na ním tvrdený faktický stav poskytnutá prostredníctvom ústavne

konformného extenzívneho výkladu, s použitím analógie.

Odporca 1/ vychádza z názoru, že ak zákon v oblasti verejnej správy sťažovateľovi

takéto prostriedky k dispozícii nedával, vznikla právna otázka či právo na účinné

prostriedky nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (na ktorý

poukazuje sťažovateľ) umožňovali v danom prípade extenzívny výklad ustanovenia čl. 46

ods. 1 druhá veta Odporca 1/ túto otázku v konaní implicitne riešil

a dospel k záveru, že extenzívny výklad ust. veta druhá nie je možný,

pretože nároky na poskytnutie ochrany v oblasti verejnej správy, na ktoré neexistuje

výslovná úprava spadajú do právomoci všeobecných súdov (nie súdov konajúcich

v správnom súdnictve), ktoré všeobecné súdy v zmysle veta prvá

z hľadiska právomoci pôsobia na princípe generálnej klauzuly, to znamená právomoc

poskytnúť súdnu ochranu je daná i na zákonom výslovne nepomenované prípady. Tomu

zodpovedá i charakter súdneho konania pred všeobecnými súdmi, keď v občianskom

súdnom konaní, sa súd musí zaoberať každou žalobou). Odporca 1/ má preto za to, že vzťah

medzi , veta druhá je špecialita k subsidiarite prvá veta

Preto extenzívny výklad čl 46 ods. 1 veta druhá nie je možný. Odporca 1/ si preto dovoľuje

vysloviť právny názor, že situácia (pre zákonom neupravené, ale ústavne relevantné nároky

na ochranu) denegatio iustitiae by mohla nastať iba vo všeobecnom súdnictve. Sťažovateľ

sa však vo všeobecnom súdnictve žiadnych meritórnych - vyplývajúcich z hmotného práva,

opravných prostriedkov nedomáhal ...

... Odporca 1/ dáva do pozornosti, že podľa zákč.

o ochranných známkach v znení neskorších predpisov spory z ochranných známok

prerokúvajú a rozhodujú súdy. ide o všeobecné súdy, ktorých činnosť je založená na

generálnej klauzule , prvá veta , kde podľa názoru odporcu 1/ platí

zásada zákazu denegatio iustitiae. Predmetný problém má významné sporové prvky. Ide

predovšetkým o vlastnícky spor k medzinárodným ochranným známkam medzi sťažovateľom

a F. so sídlom v R., vyplývajúci zo spochybňovania titulu zmeny vo vlastníctve ochrannej

známky v R., ktorý bol medzinárodným úradom oznámený odporcovi 2/. Sťažovateľ v článku

III sťažnosti vychádza z názoru, že každá národná designácia je samostatným právom, s

ktorým možno disponovať nezávisle na ostatných designáciách, či už vo vzťahu k zmene

alebo zániku, alebo vzťahu k vlastníckemu režimu. Pokiaľ je podľa sťažovateľa národná

designácia spôsobilá byť samostatným predmetom vlastníctva, ide o majetok na území

Slovenskej republiky a možno ohľadne nej viesť spor. Odporca 1/ však má súčasne za to, že

pokiaľ takúto povahu nemá, je daná pochybnosť i o potenciálnom porušení čl. 20 ods. 1

SR odporcami 1/ a 2/, pretože ide o exteritoriálnu záležitosť, ktorú možno vyriešiť

iba mimo územia SR, a to úkonmi vo vzťahu k medzinárodnému úradu, prípadne úkonmi

v R. kde spor vznikol. Túto otázku, ako predbežnú môže vyriešiť len všeobecný súd vo

vlastníckom spore z ochranných známok.

... Odporca 1/ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel

a vo veci vyhlásil nasledovný nález

Základné práva sťažovateľa zaručené v a v

Slovenskej republiky v spojení s , ako aj podľa či.

13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. apríla 2007 porušené neboli.»

V rámci prípravy prerokovania predmetnej veci si ústavný súd vyžiadal spisový

materiál najvyššieho súdu týkajúci sa uvedeného konania.

Úrad priemyselného vlastníctva sa k veci vyjadril podaním z 11. marca 2008,

v ktorom sa okrem iného uvádza: «... Medzinárodný úrad Svetovej organizácie duševného

vlastníctva v Ž. (ďalej len „medzinárodný úrad“) oznámil listom z 3. augusta 2003 úradu

zápis zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok z pôvodného majiteľa

(sťažovateľa) na spoločnosť F., ktorá bola následne zverejnená vo vestníku medzinárodného

úradu. Zápis zmeny bol úradu oznámený v súlade s Madridskou dohodou o medzinárodnom

zápise továrenských alebo obchodných známok v znení neskorších revízií (Vyhláška

ministra zahraničných vecí č. v znení neskorších predpisov) (ďalej len

„madridská dohoda“) a Vykonávacím predpisom k Madridskej dohode o medzinárodnom

zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode (Oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov)

(ďalej len „vykonávací predpis“).

Úrad po oznámení zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok postupoval

v súlade s pravidlom 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu a skúmal, či existujú dôvody

upravené v národnej legislatíve pre vydanie vyhlásenia o neúčinnosti tejto zmeny vo vzťahu

k územiu Slovenskej republiky. Keďže úrad dospel k presvedčeniu, že neexistujú takéto

zákonné dôvody, pre ktoré by zápis zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných

známok nemohol byť účinný vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, vyhlásenie o

neúčinnosti zmeny nevydal (ak nie sú splnené podmienky pre vydanie vyhlásenia, úrad už

nevykonáva žiadny ďalší úkon - nevydáva žiadne rozhodnutie, resp. oznámenie o tom, že nie

sú dané podmienky pre vydanie vyhlásenia). Uvedenie dôvodu je totiž obligatórnou

náležitosťou vyhlásenia podľa pravidla 27 ods. 4 písm. ii) vykonávacieho predpisu a v

prípade, že by vyhlásenie takéto uvedenie dôvodu neobsahovalo, medzinárodný úrad by na

takéto vyhlásenie neprihliadal a odmietnutie zmeny by nevykonal. Dňa 2. augusta 2004

bola úradu doručená žiadosť sťažovateľa o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny zápisu

vlastníckeho práva k medzinárodným ochranným známkam na území Slovenskej republiky.

V žiadosti bol popísaný pôvod medzinárodných ochranných známok, okolnosti prevodu

medzinárodných ochranných známok zo spoločnosti Z. na sťažovateľa zmluvami z roku

1999 a zmluvou z roku 2000 a okolnosti zmeny medzinárodného zápisu medzinárodných

ochranných známok. V žiadosti sťažovateľ uvádza: „Dňa 30. januára 2002 Arbitrážny súd

mesta M. rozhodol, že podľa ruského práva je Dohoda o prevode ochranných známok

uzatvorená dňa 26. decembra 1997 medzi V. a Z. (subjektom s ktorým sťažovateľ uzavrel

zmluvy o prevode medzinárodných ochranných známok, právnym predchodcom

sťažovateľa) neplatná ohľadne 17 ruských národne zapísaných ochranných známok.“

Sťažovateľ ďalej uvádza: „rozhodnutia príslušných ruských orgánov jasne a jednoznačne

stanovujú neplatnosť právnych úkonov len s ohľadom na prevod národne zapísaných

ochranných známok. Z právneho hľadiska je nepochybné, že prevod národne zapísaných

ochranných známok, a to či už platný alebo neplatný, nemá vplyv na vlastnícke práva

vyplývajúce z medzinárodných zápisov ochranných známok, keďže tieto už v čase prevodu z

V. na Z. v zmysle článku 6 ods. 2 Madridskej dohody boli nezávislé na národných známkach

zapísaných v R. a v čase rozhodnutia súdu boli vo vlastníctve tretej osoby – S. (ide

o skrátené označenie sťažovateľky, pozn.). Naviac rozhodnutie Arbitrážneho súdu mesta M.

nič nehovorí o právnych následkoch ďalších prevodov na tretie strany ako napríklad S.

Zmluva o prevode Medzinárodných ochranných známok zo Z. na S. sa riadi holandským

právom a podľa holandského práva požíva S. ochranu ako dobromyseľná tretia strana. Na

základe tejto skutočnosti je S. stále považovaná za majiteľa Medzinárodných ochranných

známok, ktoré sa síce zakladajú na národných ruských zápisoch, ale ktorých medzinárodné

zápisy tvoria samostatný predmet vlastníckeho práva. Najmä ak zoberieme do úvahy, že

Medzinárodné ochranné známky, s výnimkou ochrannej známky č. 711 772, boli v čase ich

nadobudnutia S. ako predmet práva nezávislé na národných zápisoch v krajine pôvodu –

R... Žiadosť R. o zápis zmeny majiteľa Medzinárodných ochranných známok bola podaná

na Medzinárodný úrad neoprávnene, kedže tieto Medzinárodné ochranné známky už boli

nezávislé od národného zápisu. Zmena majiteľa národných ochranných známok sa tak

nemohla týkať medzinárodného zápisu Medzinárodných ochranných známok, ktoré na

dôvažok už boli vo vlastníctve tretej osoby ...pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti

nadobudnutia Medzinárodných ochranných známok na základe zmlúv o ich prevode

uzatvorených medzi Z. a S. musia slovenské orgány právne posudzovať problematiku z

pohľadu holandského práva. Ak je S. podľa holandského práva legitímnym majiteľom

Medzinárodných ochranných známok (ako aj v prípade nadobudnutia ochranných známok v

dobrej viere aj od nevlastníka), ÚPV musí dospieť k rovnakému záveru.“

Úrad po preskúmaní podaní sťažovateľa listom zo dňa 4. novembra 2004 (ako i

ďalšími listami) sťažovateľa upovedomil o tom, že nezistil existenciu žiadnych relevantných

dôvodov, pre ktoré by mohol neúčinnosť zmeny majiteľa medzinárodných ochranných

známok vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky vyhlásiť.

Následne sa sťažovateľ obrátil na najvyšší súd so žalobou o preskúmanie zákonnosti

postupu žalovaného správneho orgánu (úradu) vo veci vyhlásenia neúčinnosti zmeny vo

vlastníctve medzinárodných ochranných známok. Najvyšší súd návrh sťažovateľa zamietol.

... Oznámenie o zápise zmeny majiteľa medzinárodnej známky zasiela úradu

zmluvnej strany medzinárodný úrad. Postup úradu vyznačenej zmluvnej strany po zaslaní

tohto oznámenia sa spravuje medzinárodnými predpismi (v tomto prípade madridskou

dohodou a jej vykonávacím predpisom, konkrétne pravidlom 27 ods. 4 vykonávacieho

predpisu). ...

... Pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu neobsahuje taxatívny ani

demonštratívny výpočet dôvodov pre vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve

medzinárodných známok. Ako jednu z náležitostí vyhlásenia však požaduje uvedenie

dôvodov (s odvolaním sa na konkrétne ustanovenie zákona), pre ktoré zmena majiteľa nieje

účinná vo vzťahu k územiu zmluvnej strany a uvedenie „príslušného ustanovenia zákona“.

V rámci skúmania úradom, či podľa národnej právnej úpravy existuje dôvod pre

vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny zápisu majiteľa medzinárodnej známky, úrad

prihliada na národnú právnu úpravu [ o ochranných známkach v

znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] v spojení s

bis ods. 2 madridskej dohody (upravujúcim spôsobilosť nadobúdateľa ochrannej známky v

súlade s legislatívou vyznačenej zmluvnej strany byť majiteľom ochrannej známky) a čl. 9

ter ods. 1 madridskej dohody (upravujúcim postúpenie medzinárodnej známky len pre časť

zapísaných výrobkov a služieb, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti sú

obdobné výrobkom alebo službám, pre ktoré známka zostáva zapísaná v prospech

postupujúceho).

Podľa čl. 9 bis ods. 2 madridskej dohody prevod známky zapísanej v medzinárodnom

registri, ktorý je v prospech osoby, ktorá nie je oprávnená prihlásiť známku, sa nezapíše.

Podľa čl. 9 ter ods. 1 madridskej dohody ak sa Medzinárodnému úradu oznámi

postúpenie medzinárodnej známky iba pre časť zapísaných výrobkov alebo služieb, zapíše

ho Medzinárodný úrad do svojho registra. Každá zo zmluvných strán má možnosť neuznať

platnosť tohto postúpenia, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti sú

obdobné výrobkom alebo službám, pre ktoré známka zostáva zapísaná v prospech

postupujúceho. ...

... Už vo svojom prvom stanovisku k žiadosti o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti

zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok zo dňa 4. novembra 2004 úrad

uviedol, že vyhlásiť neúčinnosť zápisu zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok

by bolo možné za predpokladu, že by napr. nastala skutočnosť upravená v čl. 9 ter ods. 1

madridskej dohody, a to, že by bola medzinárodná známka postúpená iba pre časť

zapísaných výrobkov alebo služieb (vtedy by každá zo zmluvných strán mala možnosť

neuznať platnosť tohto postúpenia, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti

sú obdobné výrobkom alebo službám, pre ktoré známka zostáva zapísaná v prospech

kupujúceho), alebo ak nový majiteľ, ktorý je fyzickou alebo právnickou osobou, nieje

spôsobilý v súlade s legislatívou vyznačenej zmluvnej strany byť majiteľom ochrannej

známky (v Slovenskej republike majiteľom ochrannej známky nemôže byť entita bez právnej

subjektivity - napr. organizačná zložka).

Lehota na vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných

známok je 18 mesiacov. Táto lehota začína plynúť odo dňa odoslania oznámenia

medzinárodným úradom úradu zmluvnej strany, ktorého sa zmena týka. Po uplynutí tejto

lehoty už vyhlásenie podľa pravidla 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu nie je možné vydať.

Pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu ďalej nepočíta s tým, aby si akékoľvek

fyzické alebo právnické osoby nárokovali vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo

vlastníctve medzinárodnej ochrannej známky (podávali návrhy na začatie konania vo veci

vydania vyhlásenia).

Zdôrazňujeme, že postup úradu vyznačenej zmluvnej strany po oznámení o zápise

zmeny majiteľa medzinárodnej známky je explicitne upravený v pravidle 27 ods. 4

vykonávacieho predpisu, preto sa na postup úradu v predmetnej veci nebude vzťahovať

, ani o správnom konaní (ďalej len

„správny poriadok“). ...

... Pokiaľ správne konanie začína z podnetu správneho orgánu (uplatňuje sa zásada

oficiality), môže byť síce podnetom pre jeho začatie i oznámenie iného subjektu (fyzickej

alebo právnickej osoby), je však výlučnou vecou správneho orgánu, aby posúdil, či sú

splnené podmienky pre začatie konania (ohrozenie alebo porušenie záujmu štátu a

spoločnosti, ochrana práv a záujmov fyzických a právnických osôb v súlade s § 3 správneho

poriadku). Oznámenie iného subjektu nie je pre správny orgán záväzné a pokiaľ správny

orgán má za to, že nie sú splnené podmienky pre začatie konania, konanie vo veci nezačne.

Skutočnosť, že úrad nevydal vo veci žiadosti (návrhu) sťažovateľa na vyhlásenie

o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok rozhodnutie,

nesvedčí o tom, že úrad sa návrhom nezaoberal (resp. podľa tvrdenia sťažovateľa výslovne

odmietol poskytnúť v rámci správneho konania na návrh ochranu legitímnym majiteľským

právam navrhovateľa), ale len o tom, že v danom prípade neboli naplnené zákonné

podmienky pre vydanie predmetného vyhlásenia. Na tomto mieste poznamenávame, že

vyhlásenie nieje individuálnym správnym aktom (rozhodnutím) v zmysle správneho

poriadku, ale je špecifickým úkonom správneho orgánu, tzv. aktom sui generis. Vydanie

vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve nie je konaním návrhovým, teda návrh na

vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve podľa pravidla 27 ods. 4

vykonávacieho predpisu nemohol vyvolať právne účinky začatia konania, pričom konanie

nebolo - pre nesplnenie podmienok, začaté ani z podnetu správneho orgánu (úradu).

... Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že tým, že úrad nevydal na základe žiadosti (návrhu)

sťažovateľa vyhlásenie o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných

známok, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (t. j.

práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok) a práva na rovnaké zaobchádzanie

podľa .

V tejto súvislosti uvádzame, že úrad vyznačenej zmluvnej strany nemá v prípade

oznámenia o zmene vo vlastníctve medzinárodne zapísanej známky právomoc na žiadne

úkony (či už deklaratórne alebo konštitutívne), ktoré by mali dopad na vznik, zmenu alebo

zánik vlastníckeho práva majiteľa medzinárodnej známky. Úrad (podobne ako

medzinárodný úrad) je len subjektom registrujúcim zmenu majiteľa medzinárodnej známky,

pretože konanie o medzinárodných ochranných známkach je registračným konaním a za

všetky podania a zmeny zodpovedá úrad krajiny pôvodu.

Vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných

známok teda nieje úkonom, ktorý má vplyv na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva,

a preto nevydanie predmetného vyhlásenia nemohlo mať za následok porušenie práva

sťažovateľa vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok. Rovnako postup úradu

nemožno klasifikovať ani ako žiadne iné nezákonné obmedzenie vlastníckeho práva

sťažovateľa k medzinárodným ochranným známkam. ...

... Skutočnosť, že úrad predtým, než zapíše prevod ochrannej známky do registra

ochranných známok, skúma náležitosti žiadosti o zápis prevodu ochrannej známky (ide

o národnú známku, pozn.), nemožno vnímať ako osobitný druh poskytovania právnej

ochrany ex offo majiteľovi národnej ochrannej známky. Neobstojí teda námietka

sťažovateľa týkajúca sa porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie pri „poskytovaní

ochrany" pre majiteľa národnej ochrannej známky pred neodôvodnenou alebo pochybnou

zmenou zápisu majiteľa v registri ochranných známok v porovnaní s postupom v prípade

majiteľa medzinárodnej známky s určením pre Slovenskú republiku. V súlade s vyššie

citovaným ustanovením sa zahraničným

subjektom poskytuje rovnaká ochrana ako domácim prihlasovateľom ochranných známok

(zaručuje sa rovnaké zaobchádzanie).

... Máme za to, že úrad pri posudzovaní existencie dôvodov na vydanie vyhlásenia

o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok mohol vychádzať

len z národného (konkrétne mohol skúmať, či v zákone

o ochranných známkach je upravený dôvod, pre ktorý by zmena vo vlastníctve

medzinárodných ochranných známok nemohla byť vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky

účinná) v spojení s ustanoveniami madridskej dohody.

Úrad v žiadnom prípade nemohol skúmať doklady vzťahujúce sa na zmenu

vlastníctva medzinárodných ochranných známok (tieto ani nemal, ani nemohol mať k

dispozícii) a na základe takého posúdenia si vytvoriť vlastný názor o tom, kto má byť

považovaný za majiteľa medzinárodných ochranných známok a následne zvážiť vydanie

vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok. Na

takýto postup nieje totiž daná právomoc úradu. Úrad nemá právo vyžiadať si od

jednotlivých strán doklady vzťahujúce sa na prevod medzinárodných známok (resp. strany

nie sú povinné ich úradu predložiť. Avšak ani keby takýmito dokladmi disponoval, nemá

právo na posudzovanie spornej otázky ich platnosti alebo neplatnosti, resp. spornej otázky

určenia vlastníckeho práva k medzinárodným ochranným známkam. ...

... Zdôrazňujeme však, že skutočnosť, že úrad nevydal vyhlásenie o neúčinnosti

zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok, nebola v žiadnom ohľade

založená na názoroch a úsudkoch úradu o vlastníckom práve sťažovateľa vo svetle

argumentov uvedených v žiadosti o vydanie predmetného vyhlásenia. Opakujeme, že úrad v

zmysle medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sa vzťahujú

na zápis medzinárodných známok vrátane zápisu zmien vo vlastníctve medzinárodných

známok, nie je oprávnený posudzovať legitimitu vlastníckeho práva sťažovateľa k

medzinárodným ochranným známkam, resp. platnosť právnych úkonov vedúcich k zmene

majiteľa medzinárodných ochranných známok tak ako to žiada sťažovateľ. Keby tomu tak

bolo, úrad by musel okrem iného skúmať i platnosť zmlúv o prevode medzinárodných

ochranných známok na právnych predchodcov sťažovateľa, následne by si musel vytvoriť

úsudok o platnosti alebo neplatnosti zmlúv o prevode medzinárodných ochranných známok

na sťažovateľa (pričom platnosť týchto zmlúv by musel skúmať podľa holandského práva) a

tak by vlastne úrad rozhodoval o vlastníckom práve k medzinárodným ochranným

známkam, čo v žiadnom prípade nemôže.»

Obaja účastníci konania, proti ktorým sťažnosť smeruje, vo svojich vyjadreniach

uviedli, že trvajú na konaní ústneho pojednávania vo veci, pretože predmetom konania sú

otázky zásadného právneho významu a od tohto pojednávania možno očakávať ďalšie

objasnenie veci. K požiadavke uskutočnenia ústneho pojednávania vo veci sa pripojila

taktiež sťažovateľka. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na

verejnom zasadnutí konanom 20. januára 2009 za účasti sťažovateľky, zastúpenej

advokátom JUDr. E. Z., a označených porušovateľov práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namietala: úrad priemyselného vlastníctva, zastúpený JUDr. D. Š., a najvyšší súd, zastúpený

JUDr. I. R.

Právny zástupca sťažovateľky na verejnom zasadnutí uviedol, že trvá na sťažnosti

v plnom rozsahu, a ďalej uviedol:

«Predovšetkým by som chcel poukázať na zákonné právo vyplývajúce z čl. 13

dohovoru a na judikát Európskeho súdu vo veci Chuhal vs. Spojené kráľovstvo, kde

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že účinným prostriedkom v zmysle čl. 13 dohovoru

pri námietke hrozby nenapraviteľnej ujmy je nezávislé posúdenie nezávislým orgánom

vybaveným dostatočnými procesnými zárukami, aby uspokojilo nároky čl. 13 dohovoru,

pričom nároky na takýto orgán musia odzrkadliť jeho možnosť napadnuté rozhodnutie

v prípade potreby zrušiť. Orgán kontrolujúci musí mať možnosť vlastnej úvahy po stránke

hmotnoprávnej aj po stránke procesnej. My sme celý čas tvrdili, že jediným účinným

prostriedkom nápravy pri odňatí vlastníctva bez právneho titulu je postup národného Úradu

priemyselného vlastníctva v zmysle pravidla 27 spoločného vykonávacieho predpisu

k Madridskej dohode a protokolu. Tak úrad, ako aj Najvyšší súd, ktorý skúmal jeho

rozhodnutie, resp. postup, uviedli, že nemožno žiadať tento procesný postup, že ak je tu

nejaký účinný prostriedok, tak je to konanie o určenie vlastníctva pred všeobecným súdom.

Dovolím si poukázať, resp. porovnať konanie pred úradom, prípadné konanie, v zmysle

pravidla 27 ods. 4 spoločného vykonávacieho predpisu, a konanie o určenie vlastníctva

pred súdom. Všeobecný súd nemá právomoc zrušiť dotknuté rozhodnutie, a teraz hovorím

o rozhodnutí v úvodzovkách, pretože ide vlastne o zápis nového vlastníka do

medzinárodného registra zo strany medzinárodného úradu, a to na základe oznámenia R.,

teda R. Tento zápis zmeny vlastníka k medzinárodného zápisu ochrannej známky, ktorý

vlastne tvorí a predstavuje zväzok národných designácií, národných designácií, ktoré platia

v tom ktorom označenom štáte, túto zmenu môže napadnúť, a to vyhlásením o neúčinnosti

zmeny len a výlučne národný patentový úrad toho ktorého designovaného štátu. Ako

vyplýva z pravidla 27, v prípade, že úrad vyhlási neúčinnosť zmeny, za vlastníka sa

považuje doterajší vlastník, k zmene nedôjde. Úrad v takom prípade môže postupovať

analogicky v zmysle čl. 5 Madridského dohovoru takzvaným „refjuz provisionel“ alebo

predbežným odmietnutím, predbežným vyhlásením odmietne účinky zmeny majiteľa, túto

skutočnosť oznámi Medzinárodnému úradu a žiadateľovi, a žiadateľovi dá lehotu na

vyjadrenie sa k tomuto postupu, resp. na preukázanie titulu nadobudnutia vlastníctva

v tomto prípade. Následne po vykonaní dokazovania môže úrad vydať konečné rozhodnutie,

ktoré je predmetom odvolania, resp. rozkladu. Úrad takto nepostupoval. V každom prípade

takéto rozhodnutie by preventívne zamedzilo zmene vlastníka, k zmene by nedošlo.»

Zástupkyňa úradu priemyselného vlastníctva sa na verejnom zasadnutí odvolávala

na obsah písomného stanoviska doručeného ústavnému súdu. Na tvrdenie právneho

zástupcu sťažovateľky prednesené na verejnom zasadnutí, že „spôsob, ktorým sa chcú

domôcť, alebo spôsob, ktorý si uplatňujú, to znamená žiadosť o vydanie vyhlásenia

o neúčinnosti zmeny v otázke majiteľa medzinárodných ochranných známok je jediným

efektívnym prostriedkom ochrany práv sťažovateľa“, reagovala takto: „Zásadne s týmto

nesúhlasíme a zdôrazňujeme to, že postup úradu, resp. vydanie vyhlásenia, nijako

neovplyvní stav zápisu v medzinárodnom registri na Medzinárodnom úrade v Ž.“

Zástupca najvyššieho súdu uviedol, že trvá na písomnom vyjadrení, ktoré podal

najvyšší súd v tejto veci ústavnému súdu, a pokračoval vyjadrením, že senát najvyššieho

súdu o podobných veciach rozhoduje v zmysle ustanovení

(ďalej aj „OSP“) bez nariadenia ústneho pojednávania. Následne uviedol: „Senát

najvyššieho súdu si bol vedomý zložitosti tohto právneho problému a na prejednanie veci

nariadil pojednávanie, nie som si istý, či sme sa dva razy stretli na pojednávaniach,

a priamo za prítomnosti účastníkov konania analyzoval daný problém. Dospeli sme

k záveru, že vieme pochopiť právne postavenie, právnu pozíciu - v tomto prípade

navrhovateľa, ale nie je možné ju riešiť prostriedkami na území Slovenskej republiky.“

Ďalej dodal, že „v rámci toho úzko vymedzeného konania sme nemali právnu možnosť

uložiť povinnosť úradu priemyselného vlastníctva konať vo veci a rozhodnúť, pretože my by

sme ani nevedeli identifikovať hmotnoprávne, ako by mal vec posudzovať, prípadne

procesné postupy“.

II.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.

Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa predseda senátu konanie zastaví, ak odpadli dôvody na

ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.

Podľa čl. 1 ods. 2 Madridskej dohody o medzinárodnom zápise továrenských alebo

obchodných známok zo 14. apríla 1891 revidovanej v Bruseli 14. decembra 1900,

vo Washingtone 2. júna 1911, v Haagu 6. novembra 1925, v Londýne 2. júna 1934, v Nice

15. júna 1957 a v Stockholme 14. júla 1967 uverejnenej v Zbierke zákonov pod

č. (ďalej len „“) príslušníci každej zmluvnej krajiny si budú

môcť zabezpečiť vo všetkých ostatných zmluvných krajinách tejto dohody ochranu svojich

známok pre výrobky alebo služby zapísaných v krajine pôvodu tým spôsobom, že tieto

známky prihlásia na Medzinárodnom úrade duševného vlastníctva (ďalej označovaný aj ako

„Medzinárodný úrad Svetovej organizácie duševného vlastníctva v Ž.“ alebo

„Medzinárodný úrad“), o ktorom je reč v Dohovore zriaďujúcom Svetovú organizáciu

duševného vlastníctva (ďalej označovaná aj ako „Organizácia“), prostredníctvom úradu

uvedenej krajiny pôvodu.

Podľa čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody od tých čias, čo sa na Medzinárodnom úrade

takto uskutočnil zápis podľa ustanovení článku 3 a 3ter, bude známka v každej zúčastnenej

zmluvnej krajine chránená práve tak, ako keby tam bola priamo prihlásená. Zatriedenie

výrobkov alebo služieb, ktoré je ustanovené v článku 3, nezaväzuje zmluvné krajiny pri

posudzovaní rozsahu ochrany známky.

Podľa čl. 9 Madridskej dohody úrad krajiny majiteľa známky oznámi

Medzinárodnému úradu aj zrušenie, výmazy, vzdanie sa ochrany, prevody a iné zmeny

vykonané pri zápise známky v národnom registri, pokiaľ sa tieto zmeny dotýkajú aj

medzinárodného zápisu (ods. 1). Medzinárodný úrad zapíše tieto zmeny do medzinárodného

registra, oznámi ich aj úradom zmluvných krajín a uverejní vo svojom vestníku (ods. 2).

Podľa čl. 9bis Madridskej dohody ak sa známka zapísaná v medzinárodnom registri

prevedie na osobu usadenú v niektorej inej zmluvnej krajine, než je krajina majiteľa

medzinárodne zapísanej známky, oznámi prevod úrad tejto krajiny Medzinárodnému úradu.

Medzinárodný úrad prevod zapíše, oznámi ostatným úradom a uverejní vo svojom vestníku.

Ak sa prevod uskutočnil pred uplynutím piatich rokov od medzinárodného zápisu,

Medzinárodný úrad požiada úrad krajiny nového majiteľa o súhlas a uverejní pokiaľ možno

dátum a číslo zápisu známky v krajine nového majiteľa (ods. 1). Prevod známky zapísanej

v medzinárodnom registri, ktorý je v prospech osoby, ktorá nie je oprávnená prihlásiť

známku, sa nezapíše (ods. 2).

Podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode

o medzinárodnom zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode uverejneného

v Zbierke (ďalej len „“):

a) Ak medzinárodný úrad oznámi úradu vyznačenej zmluvnej strany, že sa vykonala

zmena majiteľa týkajúca sa tejto zmluvnej strany, úrad môže vyhlásiť, že táto zmena nie je

účinná na území tejto vyznačenej zmluvnej strany. Vyhlásenie spôsobí, že pre danú

vyznačenú zmluvnú stranu zostane medzinárodný zápis na meno pôvodného majiteľa.

b) Vyhlásenie podľa písmena a) musí obsahovať

i) dôvody, pre ktoré zmena majiteľa nie je účinná,

ii) príslušné ustanovenia zákona a

iii) poučenie, či toto vyhlásenie môže byť predmetom opravného

prostriedku.

c) Vyhlásenie podľa písmena a) sa zasiela medzinárodnému úradu pred uplynutím

osemnásťmesačnej lehoty odo dňa odoslania oznámenia podľa písmena a) príslušnému

úradu.

d) Medzinárodný úrad zapíše do medzinárodného registra každé vyhlásenie

vykonané podľa písmena c), prípadne zapíše ako zvláštny medzinárodný zápis tú časť

medzinárodného zápisu, ktorá je predmetom uvedeného vyhlásenia, a zároveň informuje

o tejto skutočnosti majiteľa alebo úrad, ktorí podali žiadosť o zápis zmeny majiteľa, ako aj

nového majiteľa.

e) Konečné rozhodnutie týkajúce sa vyhlásenia podľa písmena c) sa oznámi

medzinárodnému úradu, ktorý ho zapíše do medzinárodného registra, prípadne v dôsledku

toho zmení medzinárodný zápis, a zároveň to oznámi majiteľovi alebo úradu, ktorí podali

žiadosť o zápis zmeny majiteľa, ako aj nového majiteľa.

Podľa o ochranných známkach v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ochranných námkach“) majiteľ ochrannej známky môže

ochrannú známku previesť písomnou zmluvou na inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu

pre všetky tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, alebo pre ich časť (ods. 1).

Ochranná známka prechádza na nového majiteľa v prípadoch ustanovených

osobitnými predpismi (ods. 2).

Zmluva o prevode ochrannej známky a prechod ochrannej známky nadobúdajú

účinnosť voči tretím osobám dňom ich zápisu do registra. O tento zápis je povinný požiadať

nadobúdateľ ochrannej známky (ods. 3).

Podľa ustanovenia medzinárodných zmlúv,

dohôd a dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, nie sú týmto zákonom

dotknuté (ods. 1).

Osoby, ktoré majú bydlisko alebo sídlo na území členského štátu medzinárodného

dohovoru (Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva z 20. marca 1883

revidovanom v Bruseli 14. decembra 1900, vo Washingtone 2. júna 1911, v Haagu

6. novembra 1925, v Londýne 2. júna 1934, v Lisabone 31. októbra 1958 a v Stockholme

14. júla 1967, pozn.) alebo na území štátu, ktorý je členom Svetovej obchodnej organizácie,

majú rovnaké práva a povinnosti ako tuzemskí prihlasovatelia alebo majitelia ochranných

známok; ak štát, v ktorom majú osoby bydlisko alebo sídlo, nie je členským štátom

medzinárodného dohovoru alebo Svetovej obchodnej organizácie, práva a povinnosti podľa

tohto zákona možno priznať len za podmienky vzájomnosti (ods. 2).

Osoby, ktoré nemajú v Slovenskej republike trvalý pobyt alebo sídlo, musia sa dať

v konaní o ochranných známkach zastupovať oprávnenými zástupcami (ods. 3).

Podľa medzinárodný zápis ochrannej známky

so žiadosťou o poskytnutie ochrany v Slovenskej republike má tie isté účinky ako zápis

ochrannej známky zapísanej do registra úradom (ods. 1).

Lehota na podanie námietok proti poskytnutiu ochrany medzinárodne zapísanej

ochrannej známke začne plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom

bola ochranná známka zverejnená vo Vestníku Medzinárodného úradu Svetovej organizácie

duševného vlastníctva (ods. 2).

Ak medzinárodne zapísanej ochrannej známke bola odmietnutá ochrana v Slovenskej

republike, posudzuje sa tak, akoby v Slovenskej republike nebola zapísaná (ods. 3).

Podľa § 13 vyhlášky Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vykonáva o ochranných známkach

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška, ktorou sa vykonáva zákon o ochranných

známkach“, alebo len „vyhláška“), pri prevode ochrannej známky sa k žiadosti priloží

zmluva o prevode alebo jej rovnopis, alebo výňatok, či iný doklad preukazujúci zmenu

majiteľa ochrannej známky (ods. 2).

Pri prechode ochrannej známky sa k žiadosti priloží doklad preukazujúci prechod

ochrannej známky podľa osobitných predpisov (ods. 3).

Podľa na konanie vo veciach ochrannej známky

sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 23, 28 až

30, § 32 až 34, § 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.

Podľa účastníkom konania vo veciach

ochrannej známky alebo kolektívnej ochrannej známky (ďalej len „účastník konania“) je

prihlasovateľ, prípadne majiteľ ochrannej známky, o ktorej sa má konať.

Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti a na

verejnom ústnom pojednávaní, ako aj z obsahu argumentácie úradu priemyselného

vlastníctva a najvyššieho súdu je zrejmé, že medzi účastníkmi konania pred ústavným

súdom nie sú sporné podstatné skutkové okolnosti týkajúce sa posudzovanej veci.

Medzinárodný úrad Svetovej organizácie duševného vlastníctva v Ž. oznámil úradu

priemyselného vlastníctva listom z 8. júla 2003 doručeným 3. augusta 2003 zápis zmeny

majiteľa medzinárodných ochranných známok z pôvodného majiteľa – sťažovateľky, na

spoločnosť F. Zápis zmeny bol následne zverejnený vo vestníku medzinárodného úradu.

Zápis zmeny bol úradu priemyselného vlastníctva oznámený v súlade s Madridskou

dohodou a Vykonávacím predpisom.

Úrad priemyselného vlastníctva tvrdí, že po oznámení zmeny majiteľa

medzinárodných ochranných známok postupoval v súlade s pravidlom 27 ods. 4

Vykonávacieho predpisu a skúmal, či existujú dôvody upravené v národnej legislatíve pre

vydanie vyhlásenia o neúčinnosti tejto zmeny vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky.

Keďže úrad dospel k presvedčeniu, že neexistujú takéto zákonné dôvody, pre ktoré by zápis

zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok nemohol byť účinný vo vzťahu

k územiu Slovenskej republiky, vyhlásenie o neúčinnosti zmeny nevydal.

Následne mu boli doručené žiadosti sťažovateľky o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti

zmeny zápisu vlastníckeho práva k medzinárodným ochranným známkam na území

Slovenskej republiky. V žiadosti doručenej 2. augusta 2004 bol popísaný pôvod

medzinárodných ochranných známok a okolnosti ich prevodu zo spoločnosti Z. na

sťažovateľku zmluvami z roku 1999 a zmluvou z roku 2000, ako aj okolnosti zmeny

medzinárodného zápisu medzinárodných ochranných známok. V žiadosti sťažovateľka

taktiež uviedla: „Dňa 30. januára 2002 Arbitrážny súd mesta M. rozhodol, že podľa

ruského práva je Dohoda o prevode ochranných známok uzatvorená dňa 26. decembra

1997 medzi V. a Z. (subjektom s ktorým sťažovateľ uzavrel zmluvy o prevode

medzinárodných ochranných známok, právnym predchodcom sťažovateľa) neplatná

ohľadne 17 ruských národne zapísaných ochranných známok.“ Sťažovateľka namietala,

že: „rozhodnutia príslušných ruských orgánov jasne a jednoznačne stanovujú neplatnosť

právnych úkonov len s ohľadom na prevod národne zapísaných ochranných známok. Z

právneho hľadiska je nepochybné, že prevod národne zapísaných ochranných známok, a to

či už platný alebo neplatný, nemá vplyv na vlastnícke práva vyplývajúce z medzinárodných

zápisov ochranných známok, keďže tieto už v čase prevodu z V. na Z. v zmysle článku 6 ods.

2 Madridskej dohody boli nezávislé na národných známkach zapísaných v R. a v čase

rozhodnutia súdu boli vo vlastníctve tretej osoby – S. (ide o skrátené označenie

sťažovateľky, pozn.). Naviac rozhodnutie Arbitrážneho súdu mesta M. nič nehovorí o

právnych následkoch ďalších prevodov na tretie strany ako napríklad S. Zmluva o prevode

Medzinárodných ochranných známok zo Z. na S. sa riadi holandským právom a podľa

holandského práva požíva S. ochranu ako dobromyseľná tretia strana. Na základe tejto

skutočnosti je S. stále považovaná za majiteľa Medzinárodných ochranných známok, ktoré

sa síce zakladajú na národných ruských zápisoch, ale ktorých medzinárodné zápisy tvoria

samostatný predmet vlastníckeho práva. Najmä ak zoberieme do úvahy, že Medzinárodné

ochranné známky, s výnimkou ochrannej známky č. 711 772, boli v čase ich nadobudnutia

S. ako predmet práva nezávislé na národných zápisoch v krajine pôvodu – R... Žiadosť R. o

zápis zmeny majiteľa Medzinárodných ochranných známok bola podaná na Medzinárodný

úrad neoprávnene, kedže tieto Medzinárodné ochranné známky už boli nezávislé od

národného zápisu. Zmena majiteľa národných ochranných známok sa tak nemohla týkať

medzinárodného zápisu Medzinárodných ochranných známok, ktoré na dôvažok už boli vo

vlastníctve tretej osoby ... pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti nadobudnutia

Medzinárodných ochranných známok na základe zmlúv o ich prevode uzatvorených medzi

Z. a S. musia slovenské orgány právne posudzovať problematiku z pohľadu holandského

práva. Ak je S. podľa holandského práva legitímnym majiteľom Medzinárodných

ochranných známok (ako aj v prípade nadobudnutia ochranných známok v dobrej viere aj

od nevlastníka), ÚPV musí dospieť k rovnakému záveru.“

Úrad priemyselného vlastníctva po preskúmaní podaní sťažovateľky listom

zo 4. novembra 2004 (ako i ďalšími listami) sťažovateľku upovedomil o tom, že nezistil

existenciu žiadnych relevantných dôvodov, pre ktoré by mohol neúčinnosť zmeny majiteľa

medzinárodných ochranných známok vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky vyhlásiť.

Následne sa sťažovateľka obrátila na najvyšší súd s návrhom v konaní proti

nečinnosti orgánu verejnej správy ( ). Najvyšší súd návrh sťažovateľky

uznesením sp. zn. z 26. apríla 2007 zamietol.

Označené rozhodnutie založil najvyšší súd na týchto dôvodoch: «... z priebehu

súdneho pojednávania konaného dňa 21. 2. 2007 bola spornou otázka, či podaný návrh na

vydanie vyhlásenia je dispozitívnym procesným úkonom spôsobilým vyvolať začatie

správneho konania.

Navrhovateľ súčasne upresnil petit návrhu tak, že „súd ukladá Úradu priemyselného

vlastníctva SR povinosť konať a rohodnúť vo veci o vyhlásení neúčinnosti zmeny vo

vlastníctve medzinárodných ochranných známok ... v riadnom správnom konaní začatom na

návrh navrhovateľa zo dňa 12. 10. 2004, ako účastníka správneho konania, v zmysle

ustanovení Správneho poriadku vspojení s Pravidlom 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho

predpisu k Madridskej dohode a Madridského protokolu.“

Navrhovateľ ďalej rozšíril návrh o eventuálny petit nasledovného znenia: „súd

ukladá Úradu priemyselného vlastníctva SR povinosť začať konanie z vlastného podnetu

o vyhlásenie neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok ...

v riadnom správnom konaní na základe dôvodov uvedených v žiadosti navrhovateľa zo dňa

12. 10. 2004, v zmysle ustanovení Správneho poriadku vspojení s Pravidlom 27 ods. 4

Spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode a Madridského protokolu.“

...

Navrhovateľ sa domáha súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu,

návrhom podaným podľa

...

Podľa pravidla 27 ods. 4 písm. a/ Spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej

dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode v znení

neskorších právnych predpisov (Oznámenie MZV SR č. ) „ak medzinárodný

úrad oznámi úradu vyznačenej zmluvnej strany, že sa vykonala zmena majiteľa týkajúca sa

tejto zmluvnej strany, úrad môže vyhlásiť, že táto zmena nie je účinná na území tejto

vyznačenej zmluvnej strany. Vyhlásenie spôsobí, že pre danú vyznačenú zmluvnú stranu

zostane medzinárodný zápis na meno pôvodného majiteľa“.

Uvedené ustanovenie neupravuje právne pomery medzi jednotlivcami (fyzickými a

právnickými osobami na jednej strane a úradmi jednotlivých zmluvných štátov). Naopak

jeho predmetom je úprava vzťahu národného úradu zmluvného štátu k medzinárodnému

úradu. Vzhľadom na to pravidlo čl. 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho predpisu je

nevyhnutné vykladať ako výlučné a autonómne oprávnenie úradu zmluvného štátu vo vzťahu

k medzinárodnému úradu, ktoré podľa správnej úvahy môže - je oprávnený úrad zmluvného

štátu využiť.

Na základe horeuvedeného najvyšší súd konštatuje, že čl. 27 ods. 4 Spoločný

vykonávacieho predpisu neupravuje právny nárok jednotlivcov - fyzických a právnických

osôb vo vzťahu k úradom zmluvných štátov, návrhom na začatie konanie vyvolať účinky

začatia administratívneho konania o vyhlásenie neúčinnosti zmeny majiteľa ochrannej

známky.

Najvyšší súd podľa , za primeranej aplikácie ust. zamietol

rozšírenie návrhu navrhovateľa o eventuálny petit, podaním zo dňa 7. 3. 2007 z dôvodu,

že správnemu orgánu nemožno na návrh fyzickej alebo právnickej osoby uložiť povinnosť

začať konanie zvláštneho podnetu vo veciach, ktoré nie sú podľa platných právnych

predpisov návrhovými konaniami. Správny poriadok ( v znení neskorších

predpisov) v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby začatia konania, 1/ na návrh účastníka

konania a 2/ na podnet správneho orgánu. V prípade začatia konania na podnet správneho

orgánu sa na skutočnosť, či konanie bude začaté vzťahuje správa úvaha správneho orgánu.

O trovách konania súd rozhodol podľa Súd návrhu

navrhovateľa nevyhovel preto navrhovateľ nemá nárok na náhradu trov konania.»

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľka bola pred zápisom zmeny

majiteľa označených medzinárodných ochranných známok vykonaného medzinárodným

úradom 11. júna 2003 na základe oznámenia R. zapísaná v medzinárodnom registri ako ich

majiteľka, pričom tieto zápisy požívali ochranu v zmysle ustanovení Madridskej dohody a

aj v Slovenskej republike.

V zmysle ustanovení čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody a § 34 ods. 2 v spojení s § 36

ods. 1 mala Slovenská republika povinnosť poskytnúť

medzinárodným ochranným známkam sťažovateľky právnu ochranu v rovnakom rozsahu,

ako keby išlo o národné ochranné známky – zapísané do registra úradom priemyselného

vlastníctva. Označené ustanovenia garantovali sťažovateľke obdobné právne postavenie

(právny status) ako tuzemským majiteľom ochranných známok.

Úrad priemyselného vlastníctva je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť

priemyselného vlastníctva a v súvislosti s jej výkonom vo vzťahu k ochranným známkam sú

mu zverené významné právomoci aj v záujme ochrany práv a oprávnených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb, vrátane samotných majiteľov ochranných známok.

Svedčí o tom napr. právna úprava obsiahnutá v § 9 až § 12 a § 16 zákona o ochranných

známkach týkajúca sa konaní o zápise ochrannej známky do registra a o výmaze ochrannej

známky.

Právna úprava prevodu a prechodu ochrannej známky v Slovenskej republike

obsiahnutá v vyžaduje ako nevyhnutnú podmienku

prevodu alebo prechodu vlastníctva ochrannej známky existenciu relevantnej právnej

skutočnosti, s ktorou zákon (resp. právny poriadok) takéto právne následky spája (právny

titul zmeny vlastníctva ochrannej známky). Môže ísť o právny úkon (písomnú zmluvu),

aplikačný právny akt (rozhodnutie príslušného orgánu), alebo o iné zákonom predvídané

právne skutočnosti. Podľa § 29 ods. 3 uvedeného zákona zmluva o prevode ochrannej

známky a prechod ochrannej známky nadobúdajú účinnosť voči tretím osobám dňom ich

zápisu do registra. V súvislosti so žiadosťou o tento zápis je nadobúdateľ ochrannej známky

v zmyle vyhlášky, ktorou sa vykonáva , povinný

predložiť dôkaz o existencii právneho titulu zmeny vlastníctva ochrannej známky (priložiť

k žiadosti zmluvu o prevode alebo jej rovnopis, alebo výňatok, či iný doklad preukazujúci

zmenu majiteľa ochrannej známky, alebo doklad preukazujúci prechod ochrannej známky

podľa osobitných predpisov).

Požiadavka existencie právneho titulu zmeny vlastníctva ochrannej známky

predstavuje condicio sine qua non aj pre poskytnutie právnej ochrany na území Slovenskej

republiky subjektu, ktorý je v oznámení medzinárodného úradu označený ako nadobúdateľ

medzinárodnej ochrannej známky.

Ustanovenie a ustanovuje pre prevod

alebo prechod vlastníctva ochrannej známky túto zákonnú podmienku (existencia právneho

titulu zmeny vlastníctva ochrannej známky). Predstavuje preto dostatočný zákonný dôvod

na postup úradu priemyselného vlastníctva podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho

predpisu, ktorým by mohol vyhlásiť neúčinosť zmeny prevodu alebo prechodu

medzinárodnej ochrannej známky vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, v situácii, keď

mu je zo strany majiteľa medzinárodnej ochrannej známky požívajúcej ochranu aj na území

Slovenskej republiky predložený dostatočný dôkaz o tom, že subjekt označený v oznámení

medzinárodného úradu ako jej nový nadobúdateľ neopiera svoje práva k tejto ochrannej

známke o platný právny titul.

Aj keď možno súhlasiť s argumentáciou úradu priemyselného vlastníctva

a s názorom najvyššieho súdu vyjadrenom v jeho uznesení sp. zn.

z 26. apríla 2007, že pravidlo 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu upravuje osobitnú

právomoc úradu priemyselného vlastníctva vo vzťahu k medzinárodnému úradu a nejde

o konanie začínajúce na návrh oprávnenej osoby, na ktoré by sa vzťahovali ustanovenia

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Správny poriadok“), bezdôvodná nečinnosť úradu priemyselného vlastníctva

ohľadne vyhlásenia v zmysle pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu v prípade

predloženia dôkazov o neexistencii platného právneho titulu prevodu alebo prechodu

medzinárodnej ochrannej známky požívajúcej v Slovenskej republike ochranu je spôsobilá

porušiť základné práva jej skutočného vlastníka zaručené v a

dodatkového protokolu. Tieto práva majú aj svoju procesnú stránku (tzv. garancie procesnej

povahy), ktorej súčasťou je povinnosť orgánov verejnej moci poskytnúť za podmienok

a v rozsahu stanovenom zákonom ochranu vlastníckemu právu vlastníkov (napr. I. ÚS

23/01, , ).

Pri postupe podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu sa síce uplatňuje

zásada oficiality (konanie začína z podnetu úradu priemyselného vlastníctva, ktorý je

oprávnený a zároveň povinný preskúmať splnenie podmienok pre začatie konania a nie je

v tomto smere procesne viazaný návrhmi iných subjektov), avšak táto zásada, ako aj

samotná existencia takejto právomoci úradu priemyselného vlastníctva v sebe zahŕňajú

nielen oprávnenie, ale aj povinnosť začať uvedené konanie, ak je dostatočne preukázané, že

boli splnené zákonné podmienky na jeho začatie.

Právomoc priznaná správnemu orgánu nemá totiž povahu exkluzívneho právneho

privilégia, ale zahŕňa jeho povinnosť uplatňovať ju v súlade s účelom, na ktorý mu bola

zverená. Správna úvaha úradu priemyselného vlastníctva týkajúca sa splnenia zákonných

podmienok na postup podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu nemá charakter

absolútnej (voľnej) úvahy, ale je ohraničená zákonom.

Povinnosť garantovať majiteľom medzinárodných ochranných známok požívajúcich

ochranu v Slovenskej republike obdobné právne postavenie, aké prináleží majiteľom

tuzemských ochranných známok (čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody a § 34 ods. 2 v spojení

s ), zakladá povinnosť úradu priemyselného

vlastníctva využiť dostupné právne prostriedky konštituované pravidlom 27 ods. 4

Vykonávacieho predpisu v situáciách obdobných tým, keď by na základe § 29 ods. 1 a 2

v spojení s vyhlášky bola odopretá žiadosť subjektu,

ktorý tvrdí, že je nadobúdateľom ochrannej známky, o zápis jej prevodu alebo prechodu

podľa § 29 ods. 3 uvedeného zákona z dôvodu nepreukázania existencie právneho titulu.

Za nerovné záobchádzanie alebo diskriminačný postup však nemožno označiť

odlišný postup (tak z hľadiska právnej úpravy, ako aj právnej praxe), ktorý s ohľadom na

podstatné okolnosti odôvodnene vyplýva z nerovnakého postavenia subjektov, ktorých sa

týka. V prípade prevodu a prechodu ochranných známok treba zohľadniť odlišnosti postupu

podľa v spojení s vyhlášky (na ktorý sa okrem

iného v zmysle taktiež nevzťahujú ustanovenia

Správneho poriadku) a právneho postupu založeného Madridskou dohodou a Vykonávacím

predpisom vo vzťahu k medzinárodným zápisom ochranných známok.

V prípade postupu podľa Madridskej dohody a Vykonávacieho predisu vo vzťahu

k medzinárodným zápisom ochranných známok skúma a deklaruje existenciu relevantného

právneho titulu pre prevod alebo prechod takýchto ochranných známok príslušný národný

úrad vo svojom oznámení medzinárodnému úradu. Oznámenie medzinárodného úradu

o zmene zápisu majiteľa medzinárodnej ochrannej známky predstavuje vzhľadom na

uvedené pre úrad priemyselného vlastníctva právnu skutočnosť, z ktorej vyplýva

prezumpcia zákonnosti prevodu alebo prechodu takýchto ochranných známok. Tá je

založená na prezumpcii zákonnosti postupu príslušných orgánov cudzích štátov, ktoré sú

členmi Madridskej únie. Zákonnosť ich postupu nie je úrad priemyselného vlastníctva

oprávnený preskúmavať.

Na preukázane záveru o neexistencii platného právneho titulu prevodu alebo

prechodu medzinárodnej ochrannej známky požívajúcej v Slovenskej republike ochranu

preto nestačí, ak subjekt, ktorému svedčil predchádzajúci zápis v medzinárodnom registri,

existenciu právneho titulu alebo jeho platnosť spochybní. Unesenie dôkazného bremena

o takomto tvrdení vyžaduje predloženie právoplatného rozhodnutia orgánu, ktorý má

právomoc neúčinnosť, neplatnosť alebo neexistenciu právneho titulu prevodu alebo

prechodu medzinárodnej ochrannej známky deklarovať, prípadne je oprávnený preskúmať

zákonnosť postupu národného úradu, na základe oznámenia ktorého medzinárodný úrad

vykonal zmenu zápisu v medzinárodnom registri.

V posudzovanom prípade takéto skutočnosti nenastali. Sťažovateľka v rámci svojej

žiadosti úradu priemyselného vlastníctva o postup podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho

predpisu preukázala existenciu sporu o práva k dotknutým medzinárodným ochranným

známkam medzi ňou a spoločnosťou F. so sídlom v R., pričom z jej argumentácie

vyplynulo, že R. podal žiadosť o zmenu zápisu v medzinárodnom registri vo vzťahu k týmto

ochranným známkam na základe rozhodnutí súdov R. o neplatnosti zmluvy o prevode

ruských národných ochranných známok na subjekt, s ktorým uzatvorila zmluvu o prevode

práv k ich medzinárodným zápisom. Tie však podľa jej názoru boli v tom čase v zmysle čl.

6 ods. 2 Madridskej dohody nezávislé na národných známkach.

Sťažovateľka nepredložila úradu priemyselného vlastníctva rozhodnutie príslušného

súdu, ktoré by určilo jej vlastníctvo k sporným medzinárodným ochranným známkam, ani

rozhodnutie príslušného orgánu R. deklarujúce nezákonnosť postupu R. v tejto veci. Postup

úradu priemyselného vlastníctva spočívajúci v nevydaní vyhlásenia podľa pravidla 27 ods. 4

Vykonávacieho predpisu preto nepredstavoval porušenie základných práv sťažovateľky

označených v sťažnosti.

Ochrany svojich vlastníckych práv vo vzťahu k uvedeným medzinárodným

ochranným známkam sa sťažovateľka musí domáhať pred príslušným súdom oprávneným

rozhodnúť o ňou uplatňovaných nárokoch na tento predmet priemyselného vlastníctva.

Takýmto súdom nie je ústavný súd a nemohol ním byť ani najvyšší súd v konaní

vedenom pod sp. zn. , v ktorom bola jeho právomoc limitovaná ustanovením

na posúdenie sťažovateľkou namietanej nečinnosi úradu priemyselného

vlastníctva. Závery najvyššieho súdu uvedené v sťažovateľkou napádanom uznesení

z 26. apríla 2007 možno pritom podľa názoru ústavneho súdu vzhľadom na už uvedené

skutočnosti týkajúce sa povahy a podmienok postupu podľa pravidla 27 ods. 4

Vykonávacieho predpisu považovať za ústavne konformné, ktoré nie sú spôsobilé porušiť

označené práva sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že základné práva sťažovateľky

označené v sťažnosti uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2007

porušené neboli.

Keďže ústavný súd vyslovil, že práva zaručené v ústave, v dohovore a v dodatkovom

protokole, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, porušené neboli, ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti (na vyslovenie príkazu úradu priemyselného

vlastníctva, aby vo veci konal, na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z

26. apríla 2007, na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom atď.) sa už

nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009