Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 667/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti EURO CASH s. r. o., ČSA 24, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom

JUDr. Ondrejom Sochorom, Ulica prof. Sáru 3873/44, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 30. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EURO CASH s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EURO CASH s. r. o., ČSA 24,

Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátom JUDr. Ondrejom Sochorom, Ulica prof. Sáru 3873/44, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júla 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Krajský súd... uznesením zo dňa 30. 07. 2013, sp. zn. potvrdil

uznesenie Okresného súdu Trnava... zo dňa 14. 03. 2012, sp. zn. , ktorým

súd žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie... zamietol...

Krajský súd... sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu...»

Sťažovateľka ďalej uvádza, že sa sčasti stotožnila s právnymi závermi krajského

súdu, avšak krajský súd podľa nej v rozpore s týmito závermi, ako aj v rozpore

s ustanovením § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku nevydal súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie. Arbitrárnosť rozhodnutia podľa sťažovateľky spočíva

v tom, že krajský súd «žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo by malo byť povinnou

náležitosťou notárskej zápisnice uznanie dlhu v zmysle

a z čoho uvedená povinnosť vyplýva. Konajúci súd taktiež žiadnym spôsobom nezdôvodnil,

prečo by absencia uznania dlhu (resp. existencia neplatného uznania dlhu, t. j. uznania dlhu

neexistujúceho v čase uznania) mala mať za následok nedostatok materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice...

V prípade, ak by aj bol názor odvolacieho súdu správny, t. j. že hmotnoprávny dlh

musí existovať, podľa názoru sťažovateľa sa však uvedená podmienka nemá skúmať ku dňu

podpisu notárskej zápisnice, ale ku dňu, kedy je rozhodované o nariadení exekúcie,

t. j. o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi...

Sťažovateľ taktiež poukazuje na dôležitú skutočnosť, a to že v čase rozhodovania

Krajského súdu v Trnave (30. 07. 2013) bola pohľadávka sťažovateľa nepochybne splatnou

(25. 02. 2013). Nakoľko je pre súd rozhodujúci stav v čase jeho rozhodnutia, mal podľa

názoru sťažovateľa konajúci súd na uvedenú skutočnosť prihliadnuť, t. j. v čase

rozhodovania bola pohľadávka sťažovateľa nepochybne splatná v celom rozsahu, pričom

vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie

povinnosti na plnenie (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Vzhľadom

na uvedené považuje sťažovateľ argumentáciu Krajského súdu v Trnave, na ktorej založil

svoje rozhodnutie („notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľná, nakoľko peňažné

plnenie, s vykonateľnosťou ktorého povinný vyjadril svoj súhlas v notárskej zápisnici,

nebolo v čase spísania notárskej zápisnice splatné, a preto ani súdne vymáhateľné“),

za nesprávne, nakoľko vykonateľnosť nastáva uplynutím času na dobrovoľné plnenie,

pričom uvedená skutočnosť sa má skúmať ku dňu rozhodovania o vydaní poverenia

na vykonanie exekúcie, a nie ku dňu podpisu notárskej zápisnice...

Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že v súlade s ust. § 240a Exekučného

poriadku účinného od 15. 10. 2008 Exekučný poriadok účinný od 15. 10. 2008, nevzťahuje,

t. j. na tieto notárske zápisnice sa nevzťahuje ani obmedzenie ustanovené § 41 ods. 3

Exekučného poriadku, účinného od 15. 10. 2008...

Prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

z dôvodu, že exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené,

zákon obchádza a prieči sa dobrým mravom, pričom konajúci súd vyhodnotil, že zmluva

o úvere obsahuje ustanovenia, ktoré sú neplatné. Prvostupňový súd uviedol, že exekučný

súd je oprávnený preskúmavať exekučný titul aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych

zákonných ustanovení, nielen z procesného hľadiska.».

Sťažovateľka na podporu svojho stanoviska uvádza právny názor Krajského súdu

v Bratislave obsiahnutý v jeho rozhodnutí v konaní vedenom pod sp. zn.

z 26. júna 2013, ktorý je podľa nej aplikovateľný aj na tento prípad (t. j. na notársku

zápisnicu), v zmysle ktorého „napriek tomu, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou

určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku

exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd prvého stupňa

tak v preskúmavanom rozhodnutí činí, čo treba odmietnuť ako neprípustné. Súdy

v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 EP,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom formulovanými

požiadavkami...“.

Sťažovateľka zhŕňa svoje výhrady voči namietanému rozhodnutiu do tohto záveru:

„Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje sťažovateľ rozhodnutie

Krajského súdu v Trnave (vrátane odôvodnenia, ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje

s právnymi názormi prvostupňového súdu) za arbitrárne a v rozpore so zákonom, nakoľko

prvostupňový súd nevydal poverenie na vykonanie exekúcie s poukazom na neplatnosť

zmluvy o úvere, ktorú podľa názoru sťažovateľa podrobil skúmaniu nad rámec svojej

právomoci, a odvolací súd s poukazom na materiálnu nevykonateľnosť notárskej zápisnice,

pričom požiadavka odvolacieho súdu, aby dlh existoval v čase podpisu notárskej zápisnice,

a aby v čase podpisu notárskej zápisnice bol aj splatný, nevyplýva zo žiadneho právneho

predpisu, vrátane ust. § 41 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„I. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo spoločnosti

EURO CASH s. r. o., IČO: 36 637 301, so sídlom ČSA 24, 974 01 Banská Bystrica,

zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica... na súdnu ochranu

zaručené v a právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. 07. 2013, sp. zn. , porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa

30. 07. 2013, sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti EURO CASH s. r. o...

finančné zadosťučinenie vo výške 1,- EUR, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Trnave povinnosť

uhradiť spoločnosti EURO CASH s. r. o., IČO: 36 637 301, so sídlom ČSA 24,

974 01 Banská Bystrica, trovy právneho zastúpenia vo výške 275,94 EUR na účet

jej právneho zástupcu..., v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. júla 2013.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa a jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“), s ktorým sa krajský súd

stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho

rozsudku sp. zn. zo 14. marca 2012 okrem iného uviedol:

„Predmetné plnenie, z ktorého má povinný pre nesplnenie pohľadávky vo výške

995,81 Eur zaplatiť oprávnenému sumu 1725,58 Eur s úrokom z omeškania ku dnešnému

dňu vo výške 12 917,09 Eur, ktorá už v tomto čase 14-krát prevyšuje samotnú istinu, pričom

ďalej narastá, možno považovať za plnenie úžerné. Úžerné plnenie spôsobuje neplatnosť

právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Rozpor právneho úkonu s dobrými

mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale aj z celkového charakteru dojednania –

v zmysle zhrňujúceho zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu pričom sú dôležité

predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Plnenie, ktoré žiada

oprávnený a ktoré mnohonásobne prevyšuje plnenie ním poskytnuté, by viedlo k celkom

neodôvodnenému majetkovému prospechu oprávneného a znamenalo by neúmerne prísnu

a bezdôvodnú sankciu pre dlžníka. Takéto plnenie je bezpochyby v rozpore aj s ustanovením

, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie dospel k záveru, že zmluva o úvere č. 9972/08 zo dňa 25. 2. 2008 obsahuje viaceré

ustanovenia, ktoré sú neplatné, a to buď z dôvodu, že sú neprijateľnými zmluvnými

podmienkami, alebo z dôvodu, že sú v rozpore s dobrými mravmi. Na základe toho exekučný

titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, zákon obchádza a prieči

sa dobrým mravom. Z týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.“

Kľúčová argumentácia sťažovateľky proti uzneseniu exekučného súdu obsiahnutá

v jej odvolaní proti nemu bola založená predovšetkým na tvrdení, že toto rozhodnutie

je arbitrárne, pretože exekučný súd konal nad rámec svojej právomoci, keď hmotnoprávne

(pre)skúmal zmluvu o úvere, a nie samotný exekučný titul (notársku zápisnicu); notárska

zápisnica podľa sťažovateľky obsahuje všetky formálne a materiálne náležitosti, ktoré

sú potrebné pre jej vykonateľnosť. Okrem toho namietala, že ak exekučný súd považoval

zmluvne dohodnutý úrok z omeškania za neprimerane vysoký, mal v časti úroku

z omeškania zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia a nerozhodnúť zamietajúcim výrokom

o žiadosti ako celku. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala uznesenie exekučného

súdu vo výroku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti, ktorý spočíva v tom, či krajský súd

rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,

ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať

v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu

(), resp. aký je rozsah tejto preskúmavacej právomoci exekučných súdov.

Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmať súlad exekučného titulu

so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania plne korešponduje so záverom

zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57

ods. 1); uvedené možno vztiahnuť aj na skúmanie spôsobilosti exekučného titulu

a predpokladov jeho vzniku (porovnaj napr. tiež , ).

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne:

„... Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku – ďalej len )... preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (

), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru,

že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel

k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne

posúdil, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Podľa a odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné zamietnuť žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie sú právne odôvodnené. Z dôvodu potreby vyporiadania

sa s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné

doplniť ( in fine) ešte nasledovné:

Z notárskej zápisnice – exekučného titulu nachádzajúcej sa v spise N 5/08,

NZ 7781/08, zo dňa 25. 02. 2008 uzatvorenej pred notárom

JUDr. Vladimírom Gondom vyplýva, že povinní (V. B. a J. P.) ako dlžníci spísali vyhlásenie

o uznaní dlhu s exekučným titulom, pretože povinní ako dlžníci uzavreli s veriteľom –

oprávneným zmluvu o úvere, ktorou veriteľ poskytol povinným sumu 30.000,- Sk, pričom

dlžníci sa zaviazali zaplatiť veriteľovi z poskytnutých prostriedkov úroky vo výške 50 %.

Povinní zároveň vyhlásili, že uznávajú záväzok zo zmluvy v plnom rozsahu do dôvodu

a výšky. Povinné osoby vyhlásili, že v prípade nesplnenia záväzkov zo zmluvy, sa notárska

zápisnica stáva vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska

zápisnica, v procese ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti,

aby z hľadiska uvedeného mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska

zápisnica má tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá

dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto

notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie

oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo

inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy,

ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej

osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej zápisnice je teda

osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku. Notár nie je

oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či právny dôvod

daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle

povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon

povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného,

že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným

účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom každého občianskoprávneho súdneho

konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu...

Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným zaväzovacím

dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania.

Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky

náležitosti ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust. § 41 ods. 2 písm. c)

výslovne uvádza, že notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej

s vykonateľnosťou súhlasila.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd poukazuje

na „... uznesenie Ústavného súdu SR -16, ktorým odmietol ako zjavne

neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch (oprávnený namietal

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých

boli exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola

notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo

vo formulárovej úverovej zmluve). V tomto uznesení sa ďalej konštatuje, že jedným

z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje

notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho

a lebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania...

Notárska zápisnica bola spísaná 25. 2. 2008, teda v deň uzavretia zmluvy o úvere,

ktorá bola uzavretá rovnako dňa 25. 2. 2008. V čase podpísania notárskej zápisnice teda

neexistoval dlh povinného, nakoľko tento sa nedostal do omeškania so splácaním záväzku.

V čase spísania notárskej zápisnice existoval len záväzok v budúcnosti vrátiť poskytnuté

peňažné prostriedky oprávnenému. V čase uznania dlhu a vyhlásenia povinnej osoby

o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ešte žiadny dlh neexistoval a uznať možno

len dlh, ktorý už vznikol a nie dlh, ktorý v budúcnosti môže vzniknúť.

Výška dlhu ako aj čas plnenia musia byť presne uvedené v notárskej zápisnici,

nestačí odvolať sa iba na zmluvu o úvere. V danom prípade predmet plnenia, teda dlh

povinného nie je dostatočne určitý a ani nie je zrejmé, kedy a v akej výške došlo

k poskytnutiu plnenia zo strany oprávneného. Predmetná notárska zápisnica neobsahuje

ani lehotu na dobrovoľné splnenie dlhu. V čase spísania žiadny dlh neexistoval a teda

vykonateľnosť notárskej zápisnice podľa príslušných predpisov procesného práva

ani nemohla nastať.

Na základe uvedeného nemôže byť notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom

v zmysle § 41 odsek 2 Exekučného poriadku, nakoľko nie je materiálne vykonateľná,

vzhľadom na skutočnosť, že peňažné plnenie, s vykonateľnosťou ktorého povinný vyjadril

súhlas v notárskej zápisnici, nebolo v čase spísania notárskej zápisnice splatné, a preto

ani súdne vymáhateľné.“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uznesení sp. zn. z 30. júla 2013 považovať

za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by

mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky

exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď namietanými uzneseniami potvrdil uznesenie okresného

súdu sp. zn. zo 14. marca 2012, ktorým okresný súd zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. júla 2013 k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností,

ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné

považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo

zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným

právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše

rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia uvedeného rozsudku.

Súčasne sa tým celkovo vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú v zásade totožné

s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. júla 2013 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , resp. práva podľa

dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014