Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 749/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovenské

elektrárne, a. s., Mlynské nivy 47, Bratislava, zastúpenej Allen & Overy Bratislava, s. r. o.,

Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, za ktorú koná advokát Mgr. Martin Magál,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným

rozhodnutím podľa , práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -327 z 23. apríla 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014

doručená sťažnosť spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., Mlynské nivy 47, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa ,

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -327

z 23. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý

súdny proces podľa a Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu podľa a právo

vlastniť majetok a právo na ochranu majetku podľa

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. apríla 2014, č. k. -327

porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

23. apríla 2014, č. k. -327 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet

právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplýva zo sťažnosti, k nej pripojených príloh a spisu Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , sťažovateľka sa ako žalobkyňa

v tomto konaní domáhala žalobou doručenou okresnému súdu 28. februára 2012 proti

Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný“) zaplatenia sumy 94 486 116 € s príslušenstvom z titulu zodpovednosti za škodu

spôsobenú jej ne z 3. júla 2008 v spojení

s rozhodnutím č. 102/2008 z 26. septembra 2008.

Ako uviedla sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, rozhodnutím

č. 5/2008 z 3. júla 2008 jej žalovaný uložil povinnosť dodať v rokoch 2009 a 2010

vo všeobecnom hospodárskom záujme elektrickú energiu a) v množstve najmenej 6 TWh

za cenu určenú Úradom pre reguláciu sieťových odvetví pre odberateľov elektriny

v domácnosti a malé podniky s nasledovnou výškou odberu elektriny 1. domácnosti

bez elektrického vykurovania do odberu 5 000 kWh/rok, 2. domácnosti s elektrickým

vykurovaním do odberu 20 000 kWh/rok, 3. malé podniky do odberu 30 000 kWh/rok;

b) dodať elektrinu podľa písm. a) koncovým dodávateľom elektriny pre domácnosti a malé

podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú takto nakúpenú elektrinu výhradne

pre účely podľa písmena a). Na rozklad sťažovateľky bolo toto rozhodnutie žalovaného

rozhodnutím ministra hospodárstva č. 102/2008 z 26. septembra 2008 zmenené v časti a)

tak, že povinnosť dodať elektrickú energiu skupinám odberateľov uvedeným

v bodoch 1, 2 a 3 sa uplatní v množstve zodpovedajúcom spotrebe týchto skupín

odberateľov, a to najviac v množstve 6 TWh ročne, a v časti b) tak, že sťažovateľka je

povinná dodať elektrickú energiu podľa písm. a) dodávateľom elektrickej energie pre

domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú túto elektrickú

energiu v rokoch 2009 a 2010 výlučne na účely uvedené v písm. a), pričom zostávajúca časť

rozhodnutia č. 5/2008 z 3. júla 2008 ostala nezmenená. O žalobe sťažovateľky, ktorou sa

domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -225 z 3. júla 2009 tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec

vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Tento rozsudok krajského súdu bol potvrdený

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 18. marca 2010. Žalovaný rozhodnutím č. 10/2010

z 25. augusta 2010 zrušil svoje prvostupňové rozhodnutie č. 5/2008 z 3. júla 2008.

Sťažovateľka však bola rozhodnutím žalovaného prinútená v rokoch 2008 a 2009 uzavrieť

zmluvy o dodávke elektrickej energie v súlade s obsahom rozhodnutí žalovaného a musela

dodávať elektrickú energiu za ceny určené Úradom pre reguláciu sieťových odvetví

v rozhodnutí č. 0012/2009/E, ktoré boli podstatne nižšie ako trhové ceny v danom čase.

Nebyť rozhodnutí žalovaného, predala by sťažovateľka túto elektrickú energiu za trhovú

cenu. Rozdiel oboch týchto súm predstavoval žalovanú sumu a zodpovedal škode a ušlému

zisku, ktoré sťažovateľke vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím

žalovaného. Sťažovateľka doručila žalovanému 10. februára 2011 žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku, avšak žalovaný tento nárok v zákonnej lehote neuspokojil. Preto

sťažovateľka uplatnila žalobou i úrok z omeškania v zákonnej výške od 11. februára 2011

do zaplatenia.

O žalobe sťažovateľky o náhradu škody proti žalovanému rozhodol okresný súd

rozsudkom č. k. -202 z 19. júla 2012 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol

a zaviazal ju nahradiť žalovanému trovy konania v sume 1 818 503,89 € k rukám advokáta,

ktorý ho v konaní zastupoval. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil v podstate tým,

že nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím žalovaného č. 5/2008

z 3. júla 2008 v spojení s rozhodnutím č. 102/2008 z 26. septembra 2008 a sťažovateľkou

uplatnenou škodou z dôvodu, že týmto rozhodnutím žalovaného nebola sťažovateľke určená

cena elektrickej energie pre účely jej dodávky určeným odberateľom a konečným

dodávateľom, keďže táto bola určená rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví

v rozhodnutí č. 0012/2009/E, ktoré však sťažovateľka žalobou o preskúmanie jeho

zákonnosti nenapadla vôbec. Neboli preto splnené podmienky vzniku zodpovednosti

za škodu podľa o zodpovednosti za škodu pôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku

rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Prípadná škoda mohla vzniknúť sťažovateľke iba

v dôsledku rešpektovania ceny uvedenej v cenovej regulácii, nie však v dôsledku

rozhodnutia žalovaného č. 5/2008 z 3. júla 2008 v spojení s rozhodnutím č. 102/2008

z 26. septembra 2008. Ak sa sťažovateľka domnievala, že jej škoda vznikla v dôsledku

reťazenia nezákonných rozhodnutí, mala využiť všetky procesné možnosti na dosiahnutie

zrušenia všetkých týchto rozhodnutí ako nezákonných a až z týchto zrušených rozhodnutí

odvodzovať zodpovednosť.

Rozsudok okresného súdu č. k. -202 z 19. júla 2012 bol na odvolanie

sťažovateľky ako vecne správny potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k.

327 z 23. apríla 2014. Týmto rozsudkom krajského súdu bola sťažovateľka zaviazaná

zároveň na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 227 312,98 €.

Rozsudok okresného súdu č. k. -202 z 19. júla 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -327 z 23. apríla 2014 nadobudol

právoplatnosť 27. mája 2014.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu č. k. -327

z 23. apríla 2014 podala 24. júna 2014 dovolanie, ktorým navrhla Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) tento rozsudok (prípadne aj rozsudok

okresného súdu) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania sťažovateľka odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f)

] z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu tak pri rozhodovaní v merite veci, ako aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím

podľa , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru,

základného práva na vlastníctvo podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -327

z 23. apríla 2014 sťažovateľka odôvodnila tým, že tento rozsudok je arbitrárny

a nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s pre vec

zásadnými argumentmi sťažovateľky a jeho odôvodnenie je navyše vnútorne

nekonzistentné. Pokiaľ ide o výklad príčinnej súvislosti pri aplikácii dotknutých ustanovení

, týmto poprel ich účel a zmysel v kontexte základného práva

sťažovateľky podľa najmä preto, že cenové rozhodnutie Úradu

pre reguláciu sieťových odvetví č. 0012/2009/E nemalo vplyv na predpoklady vzniku

zodpovednosti žalovaného za škodu, ale iba na výšku škody, pričom samotné toto cenové

rozhodnutie je ničotným právnym aktom. Sťažovateľka osobitne odôvodnila svoju sťažnosť

i vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania, pričom

okrem jeho nedostatočného odôvodnenia poukázala najmä na to, že nešlo o trovy potrebné

na účelné bránenie práva. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala rozhodnúť i o odklade

vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii o Ústavnom súde Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa ,

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo

podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu č. k. -327 z 23. apríla 2014.

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu krajského súdu a jeho

rozsudku z hľadiska rešpektovania základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46

ods. 3 a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu,

v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha tak v konaní pred ústavným súdom,

ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia

veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu

pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie

(24. júna 2014) ešte predtým, ako doručila ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

(28. júla 2014). V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania,

ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti

konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť,

že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľkou využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie

a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú

možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,

ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014