Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 749/2014
PDF · 188.46 KB
No categories available
II. ÚS 749/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovenské
elektrárne, a. s., Mlynské nivy 47, Bratislava, zastúpenej Allen & Overy Bratislava, s. r. o.,
Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, za ktorú koná advokát Mgr. Martin Magál,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným
rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014
doručená sťažnosť spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., Mlynské nivy 47, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 511/2012-327
z 23. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a slobôd, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo
vlastniť majetok a právo na ochranu majetku podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. apríla 2014, č. k. 4 Co/511/2012-327
porušené bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
23. apríla 2014, č. k. 4 Co/511/2012-327 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet
právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ako vyplýva zo sťažnosti, k nej pripojených príloh a spisu Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 51 C 81/2012, sťažovateľka sa ako žalobkyňa
v tomto konaní domáhala žalobou doručenou okresnému súdu 28. februára 2012 proti
Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný“) zaplatenia sumy 94 486 116 € s príslušenstvom z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú jej nezákonným rozhodnutím žalovaného č. 5/2008 z 3. júla 2008 v spojení
s rozhodnutím č. 102/2008 z 26. septembra 2008.
Ako uviedla sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, rozhodnutím
č. 5/2008 z 3. júla 2008 jej žalovaný uložil povinnosť dodať v rokoch 2009 a 2010
vo všeobecnom hospodárskom záujme elektrickú energiu a) v množstve najmenej 6 TWh
za cenu určenú Úradom pre reguláciu sieťových odvetví pre odberateľov elektriny
v domácnosti a malé podniky s nasledovnou výškou odberu elektriny 1. domácnosti
bez elektrického vykurovania do odberu 5 000 kWh/rok, 2. domácnosti s elektrickým
vykurovaním do odberu 20 000 kWh/rok, 3. malé podniky do odberu 30 000 kWh/rok;
b) dodať elektrinu podľa písm. a) koncovým dodávateľom elektriny pre domácnosti a malé
podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú takto nakúpenú elektrinu výhradne
pre účely podľa písmena a). Na rozklad sťažovateľky bolo toto rozhodnutie žalovaného
rozhodnutím ministra hospodárstva č. 102/2008 z 26. septembra 2008 zmenené v časti a)
tak, že povinnosť dodať elektrickú energiu skupinám odberateľov uvedeným
v bodoch 1, 2 a 3 sa uplatní v množstve zodpovedajúcom spotrebe týchto skupín
odberateľov, a to najviac v množstve 6 TWh ročne, a v časti b) tak, že sťažovateľka je
povinná dodať elektrickú energiu podľa písm. a) dodávateľom elektrickej energie pre
domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú túto elektrickú
energiu v rokoch 2009 a 2010 výlučne na účely uvedené v písm. a), pričom zostávajúca časť
rozhodnutia č. 5/2008 z 3. júla 2008 ostala nezmenená. O žalobe sťažovateľky, ktorou sa
domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 4 S 168/2008-225 z 3. júla 2009 tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Tento rozsudok krajského súdu bol potvrdený
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Sžo 360/2009 z 18. marca 2010. Žalovaný rozhodnutím č. 10/2010
z 25. augusta 2010 zrušil svoje prvostupňové rozhodnutie č. 5/2008 z 3. júla 2008.
Sťažovateľka však bola rozhodnutím žalovaného prinútená v rokoch 2008 a 2009 uzavrieť
zmluvy o dodávke elektrickej energie v súlade s obsahom rozhodnutí žalovaného a musela
dodávať elektrickú energiu za ceny určené Úradom pre reguláciu sieťových odvetví
v rozhodnutí č. 0012/2009/E, ktoré boli podstatne nižšie ako trhové ceny v danom čase.
Nebyť rozhodnutí žalovaného, predala by sťažovateľka túto elektrickú energiu za trhovú
cenu. Rozdiel oboch týchto súm predstavoval žalovanú sumu a zodpovedal škode a ušlému
zisku, ktoré sťažovateľke vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
žalovaného. Sťažovateľka doručila žalovanému 10. februára 2011 žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku, avšak žalovaný tento nárok v zákonnej lehote neuspokojil. Preto
sťažovateľka uplatnila žalobou i úrok z omeškania v zákonnej výške od 11. februára 2011
do zaplatenia.
O žalobe sťažovateľky o náhradu škody proti žalovanému rozhodol okresný súd
rozsudkom č. k. 51 C 81/2012-202 z 19. júla 2012 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol
a zaviazal ju nahradiť žalovanému trovy konania v sume 1 818 503,89 € k rukám advokáta,
ktorý ho v konaní zastupoval. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil v podstate tým,
že nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím žalovaného č. 5/2008
z 3. júla 2008 v spojení s rozhodnutím č. 102/2008 z 26. septembra 2008 a sťažovateľkou
uplatnenou škodou z dôvodu, že týmto rozhodnutím žalovaného nebola sťažovateľke určená
cena elektrickej energie pre účely jej dodávky určeným odberateľom a konečným
dodávateľom, keďže táto bola určená rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
v rozhodnutí č. 0012/2009/E, ktoré však sťažovateľka žalobou o preskúmanie jeho
zákonnosti nenapadla vôbec. Neboli preto splnené podmienky vzniku zodpovednosti
za škodu podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Prípadná škoda mohla vzniknúť sťažovateľke iba
v dôsledku rešpektovania ceny uvedenej v cenovej regulácii, nie však v dôsledku
rozhodnutia žalovaného č. 5/2008 z 3. júla 2008 v spojení s rozhodnutím č. 102/2008
z 26. septembra 2008. Ak sa sťažovateľka domnievala, že jej škoda vznikla v dôsledku
reťazenia nezákonných rozhodnutí, mala využiť všetky procesné možnosti na dosiahnutie
zrušenia všetkých týchto rozhodnutí ako nezákonných a až z týchto zrušených rozhodnutí
odvodzovať zodpovednosť.
Rozsudok okresného súdu č. k. 51 C 81/2012-202 z 19. júla 2012 bol na odvolanie
sťažovateľky ako vecne správny potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 511/2012-
327 z 23. apríla 2014. Týmto rozsudkom krajského súdu bola sťažovateľka zaviazaná
zároveň na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 227 312,98 €.
Rozsudok okresného súdu č. k. 51 C 81/2012-202 z 19. júla 2012 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014 nadobudol
právoplatnosť 27. mája 2014.
Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 511/2012-327
z 23. apríla 2014 podala 24. júna 2014 dovolanie, ktorým navrhla Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) tento rozsudok (prípadne aj rozsudok
okresného súdu) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania sťažovateľka odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku] z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského
súdu tak pri rozhodovaní v merite veci, ako aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania.
Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 511/2012-327
z 23. apríla 2014 sťažovateľka odôvodnila tým, že tento rozsudok je arbitrárny
a nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s pre vec
zásadnými argumentmi sťažovateľky a jeho odôvodnenie je navyše vnútorne
nekonzistentné. Pokiaľ ide o výklad príčinnej súvislosti pri aplikácii dotknutých ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z., týmto poprel ich účel a zmysel v kontexte základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 3 ústavy najmä preto, že cenové rozhodnutie Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví č. 0012/2009/E nemalo vplyv na predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu, ale iba na výšku škody, pričom samotné toto cenové
rozhodnutie je ničotným právnym aktom. Sťažovateľka osobitne odôvodnila svoju sťažnosť
i vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania, pričom
okrem jeho nedostatočného odôvodnenia poukázala najmä na to, že nešlo o trovy potrebné
na účelné bránenie práva. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala rozhodnúť i o odklade
vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii o Ústavnom súde Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 511/2012-327 z 23. apríla 2014.
Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu krajského súdu a jeho
rozsudku z hľadiska rešpektovania základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46
ods. 3 a čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha tak v konaní pred ústavným súdom,
ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia
veci na ďalšie konanie krajskému súdu.
V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu
pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie
(24. júna 2014) ešte predtým, ako doručila ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (28. júla 2014). V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania,
ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti
konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu
(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť,
že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci
ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľkou využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie
a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú
možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa
ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však
platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote
nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,
ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd
dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. novembra 2014