Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 137/2015
PDF · 389.47 KB
No categories available
I. ÚS 137/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária ,
, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa ,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 106/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
2. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
1
,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5
C 106/2011.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 22. júna 2011 na okresnom
súde návrh označený ako „o zrušenie rozsudku“. Dňa 13. júla 2011 okresný súd
požiadal o pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 15 C/30/2001, keďže sťažovateľ sa
v namietanom konaní domáhal zrušenia rozsudku, ktorý bol vydaný práve v tomto
konaní. Dňa 2. februára 2012 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu
sťažovateľa. Dňa 8. marca 2012 okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie vád
návrhu. Následne okresný súd 12. septembra 2013 postúpil vec z dôvodu vecnej
a miestnej nepríslušnosti Krajskému súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), pretože
bol toho názoru, že návrh sťažovateľa v spojitosti s jeho doplnením z 19. apríla 2012
treba podľa jeho obsahu posúdiť ako odvolanie. Spis bol vrátený okresnému súdu
12. decembra 2013 ako nesprávne predložený, keďže podľa názoru krajského súdu
z podaného návrhu a ani z jeho doplnenia nevyplýva, že by sťažovateľ podal odvolanie
proti rozsudku vo veci sp. zn. 15 C/30/2001, a navrhol okresnému súdu postup podľa
§ 43 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
3. Keďže sťažovateľ sa domnieval, že v jeho veci dochádza k zbytočným
prieťahom, podal 6. februára 2014 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predsedníčka okresného súdu
po prešetrení sťažnosti prípisom sp. zn. Spr 2057/2014 z 24. februára 2014 uznala
sťažnosť za dôvodnú.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že napriek podanej sťažnosti
predsedníčke okresného súdu neboli prieťahy v konaní odstránené a viacročnou
nečinnosťou súdu boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru. V tejto
2
súvislosti sťažovateľ argumentuje: „... okresný súd v časovom období od podania
návrhu dňa 22. júna 2011 do dňa podania sťažnosti, teda 2. septembra 2014 teda
v období takmer viac ako 3 rokov v skutkovo a právne jednoduchej veci nielenže
meritórne nerozhodol, ale ani neuskutočnil efektívne pojednávanie vo veci. Uvedené
nesvedčí o schopnosti okresného súdu konať plynule, bez zbytočných prieťahov
za súčasného odstránenia právnej neistoty sťažovateľa vo veci rozhodnúť. Navyše
v tomto časovom období zjavným pochybením zo strany okresného súdu, a to jeho
nesústredenou činnosťou pri postúpení veci krajskému súdu a následnom rozhodovaní,
okresný súd zavinil neprimerané predĺženie namietaného konania čím spôsobil
zbytočné prieťahy v namietanom konaní.“ V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ
na podporu svojej argumentácie poukazuje na relevantné články ústavy a dohovoru
a s poukazom na rozhodovaciu činnosťou ústavného súdu interpretuje základné práva,
ktoré podľa jeho názoru boli v jeho veci porušené.
5. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný
súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 106/2011, prikázal
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané
zadosťučinenie v sume 7 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
6. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že prieťahmi
v konaní zo strany okresného súdu mu bola spôsobená majetková škoda, ktorá presahuje
sumu požadovaného primeraného zadosťučinenia, ale v dôsledku odopretia
spravodlivosti taktiež aj nemajetková ujma, ktorá spočíva v jeho pocitoch totálnej
neistoty a bezmocnosti.
7. Ústavnému súdu bolo 19. februára 2015 doručené doplnenie sťažnosti,
ktorým sťažovateľ rozšíril svoju ústavnú sťažnosť, a okrem namietaných prieťahov
v konaní pred okresným súdom požadoval aj vyslovenie týchto výrokov:
„II. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby Krajský súd v Bratislave,
3
Záhradnícka 10, 813 66 Bratislava, v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu, ex officio zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 24.05.2005
sp. zn. 15C/30/01 podľa § 221 O. s. p. v súlade s platnou judikatúrou V 38/1972.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva V. d. Lasso New York, výrobné
družstvo, , , finančné
zadosťučinenie nemajetkovej ujmy 50.000, EUR, ktoré sú povinní zaplatiť Krajský súd
v Bratislave, a Okresný súd Bratislava I,
, spoločne a nerozdielne štatutárnemu zástupcovi
V. d. Lasso New York, výrobné družstvo, ,
, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
8. Svoj návrh uvedený v doplnení podania, ktoré bolo doručené ústavnému súdu
19. februára 2015, sťažovateľ odôvodnil takto: „Hoci V. d. Lasso New York, výrobné
družstvo, nebolo de iure účastníkom konania na strane odporcu vo veci vedenej
na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 15C 30/01 pre označenie neúplným obchodným
menom podľa § 9 ods. 2 Obch. Z a pre nedostatočné označenie podľa judikatúry
R. č. 12/199 neúplným návrhom v časti obchodného mena, a zároveň de facto nebolo
ani na svoju adresu uvedenú v spise predvolané na pojednávanie a nebol mu tam ani
doručený rozsudok sp. zn. 15C 30/01 z 24.05.2005, žalobca v predmetnej veci
ale vzťahuje uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 24.05.2005
sp. zn. 15C/30/01 na V. d. Lasso New York, výrobné družstvo. Aj napriek tomu, že
konanie porušovateľov nemá procesno právne účinky, údajný rozsudok súdy zaviedli
v spisoch ako vykonateľný. Z dôvodu, že postup riadnymi a mimoriadnymi opravnými
prostriedkami na zrušenie predmetného rozsudku nie je hospodárny a ani obligatórny,
žiadam, aby sa vylúčil ex officio podľa judikatúry V 38/1972, nariadením zrušenia
rozsudku, ktoré súdy obchádzajú, tak ako je hore uvedené. Okresný súd Bratislava
I dňa 14.01.2015 odmietol zrušiť rozsudok ex officio a doteraz ani nedoručil rovnopis
rozsudku!“
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
4
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
5
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
14. Ústavný súd konštatuje, že pri výklade práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť
zásadnú odlišnosť (porovnaj I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08, I. ÚS 455/2010).
15. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa jeho názoru
spôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené jeho základné právo garantované čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel
k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
17. Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
vychádza z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré začalo
22. júna 2011. Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namietal
porušenie svojich označených práv vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní
6
vedenom pod sp. zn. 5 C 106/2011, ktorého celková dĺžka od podania návrhu
na začatie konania do podania sťažnosti doručenej ústavnému súdu bola 3 a pol roka
a sama osebe nepredstavuje takú dobu, v ktorej už musel okresný súd v danej veci
rozhodnúť, tak ako si to zrejme predstavuje sťažovateľ. Ústavný súd pritom prihliadol
predovšetkým na správanie samotného sťažovateľa, konkrétne na skutočnosť, že jeho
návrh nespĺňal zákonom predpísané náležitosti a súd bol nútený ho vyzývať
na doplnenie. Táto skutočnosť zásadne prispela k celkovej dĺžke konania.
18. Ústavný súd ďalej dopĺňa, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02,
I. ÚS 38/04, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých
mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom označeného
základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný
súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným
spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
19. Podľa ústavného súdu postup okresného súdu nemožno bez ďalšieho
považovať za také porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer,
predovšetkým s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tejto veci, keď okresný súd nebol
vo veci absolútne nečinný, ale v rámci skúmania formálnoprávnych podmienok
pokračovania v konaní vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu a uskutočňoval aj
ďalšie úkony smerujúce k ukončeniu veci. Z obsahu spisu napokon vyplýva, že
okresný súd nariadil pojednávanie na 14. január 2015, na ktorom i meritórne rozhodol.
Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval doterajší
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 106/2011 za taký, ktorý by
signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie
ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
7
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia
21. Vo vzťahu k doplneniu sťažnosti z 16. februára 2015 (ústavnému súdu
doručenému 19. februára 2015) ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 1 prvú vetu
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto
ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ
domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
22. Z doplnenia ústavnej sťažnosti je síce zrejmé, akej veci sa týka, kto ho
podáva a proti komu smeruje, a čiastočne i to, akého rozhodnutia sa sťažovateľ
domáha, avšak tam uvedená argumentácia nemá ústavnoprávny rozmer. V prvom rade
je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu
sťažnosti absencia akékoľvek označenia základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré
mali byť rozsudkom okresného súdu porušené. Taktiež sťažovateľ z ústavnoprávneho
hľadiska ani len v minimálnom rozsahu neodôvodnil, v čom konkrétne vidí porušenie
svojich základných práv a slobôd. Ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov predpokladá
nález ústavného súdu o porušení základných práv alebo slobôd (napr.
IV. ÚS 251/04). Ústavný súd pripomína, že uvedený nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06). Nadväzujúc na uvedené úvahy ústavný súd konštatuje,
že v tejto časti odmietol sťažnosť z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných
náležitostí.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, resp.
8
pre nesplnenie predpísaných náležitostí, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015
9