Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 675/2014
PDF · 481.47 KB
No categories available
III. ÚS 675/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka vo veci sťažnosti , zastúpenej
advokátom JUDr. Františkom Svatuškom, Advokátska kancelária, Námestie slobody 25,
Humenné, pre namietané porušenie jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenie
občanov podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na pomoc v hmotnej núdzi, ktorá
je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 13/2013
z 28. apríla 2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo na pomoc v hmotnej núdzi, ktorá je
nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 13/2013
z 28. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 13/2013
z 28. apríla 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur
a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Františka Svatušku,
Advokátska kancelária, Námestie slobody 25, Humenné, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným 14. novembra 2014, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov
podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na pomoc v hmotnej
núdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39
ods. 2 ústavy, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 13/2013
z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka požiadala príslušný Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Zvolen (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) o priznanie
dávky v hmotnej núdzi. O žiadosti sťažovateľky rozhodol prvostupňový správny orgán
sp. zn. B/2012/25155/H1/1 z 30. januára 2012 tak, že sťažovateľka nie je občanom
v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi, a preto jej nepriznal dávku
v hmotnej núdzi. Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,
odbor pomoci v hmotnej núdzi (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) rozhodnutím
sp. zn. AA/2012/05553 OPHN tak, že odvolanie sťažovateľky zamietlo a potvrdilo
napadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom správneho konania o jej
nároku podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia druhostupňového správneho
orgánu, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 24 S 55/2012 z 23. novembra 2012 tak, že žalobou napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Druhostupňový správny orgán podal
odvolanie proti uvedenému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, že žalobu zamietol.
Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za formalistický,
arbitrárny, ústavne nekonformný, teda porušujúci jej označené základné práva. Podľa
názoru sťažovateľky ju možno považovať za osobu v hmotnej núdzi, keďže s otcom jej
dvoch maloletých detí nežije v spoločnej domácnosti, je nezamestnaná, nemá žiadny príjem
okrem výživného určeného súdnym rozhodnutím, a to tak, že na každé maloleté dieťa je otec
maloletých detí povinný mesačne prispievať k rukám sťažovateľky sumou 150 € na výživu
a sumou 100 € mesačne na každé maloleté dieťa na osobitný účet na tvorbu úspor. Najvyšší
súd podľa názoru sťažovateľky „nezohľadnil vo svojom rozhodnutí skutočnosť, že
sťažovateľka so svojimi maloletými deťmi, s ktorými bola spoločne posudzovaná, má reálne
mesačne k dispozícii len sumu 300 eur a nie sumu 500 eur“. Sťažovateľka v tejto súvislosti
uviedla, že pre posúdenie priznania dávky v hmotnej núdzi v rozhodnom čase bola suma
363,13 €.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 675/2014 12 z 25. novembra 2014 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
Následne ústavný súd 12. januára 2015 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnej
stránke sťažnosti, zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu
od ústneho pojednávania vo veci.
Najvyšší súd doručil 2. februára 2015 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke uviedol:
«Podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy SR občania majú právo na prácu. Štát v primeranom
rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo
vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.
Uvedený článok ústavy sa týka práva na prístup k zamestnaniu, resp. primerané
zabezpečenie v nezamestnanosti, podmienky ktorých sú upravené v zákone č. 5/2004 Z. z.
o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a čo sa týka dávok
v nezamestnanosti, zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov.
Predmetom rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19. 03.
2012, číslo: AA/2012/05553 OPHN, ktoré preskúmaval Krajský súd v Banskej Bystrici
a následne najvyšší súd v správnom súdnictve, neboli nárok sťažovateľky na primerané
hmotné zabezpečenie počas evidovanej nezamestnanosti.
Namietanie porušenia čl. 35 ods. 3 Ústavy preto najvyšší súd považuje za
nedôvodné.
Sťažovateľka ďalej namieta porušenie čl. 39 ods. 2 Ústavy.
Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,
ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví
zákon.
Podrobnosti o práve na pomoc v núdzi upravoval v čase vydania právoplatného
rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci
v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona 599/2003 Z. z. fyzické osoby, ktoré sa spoločne
posudzujú na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných
podmienok a pomoci v hmotnej núdzi, sú rodičia a nezaopatrené deti.
Príjmom na účely posudzovania hmotnej núdze je podľa § 4 ods.3 zákona č.599/2003
Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a § 9 ods.1
písm. f) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov aj výživné, priznané podľa zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine ako príjem oslobodený od dane.
Výživné je nedeliteľné a nie je rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným
v zmysle ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o rodine, ktoré má rovnakú funkciu a to
predovšetkým zabezpečiť primerané prostriedky na obživu a výchovu maloletých detí;
možnosť určenia tzv. úsporovej časti je len účelová.
Okolnosť, že časť výživného bola podľa rozhodnutia súdu určená na tvorbu úspor
maloletých detí, nemožno pri posudzovaní hmotnej núdze vziať do úvahy. Opačný postup by
znamenal diskrimináciu tých domácností, v ktorých rodič nemá príjem a na jeho maloleté
deti poberá výživné v tej istej celkovej sume, avšak nerozdelené na spotrebnú časť a časť
na tvorbu úspor.
Sťažovateľka mohla požiadať príslušný okresný súd o udelenie súhlasu na použitie
sporiacej časti výživného detí na zabezpečenie životných potrieb, prípadne mohla využiť aj
inštitút príspevku na výživu rozvedenej manželky (§ 72 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine).
Z uvedených dôvodov najvyšší súd považuje sťažnosť na porušenie čl. 39 ods. 2
Ústavy rozhodnutím a postupom najvyššieho súdu za nedôvodnú.
Na záver najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľka v sťažnosti, doručenej
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") dňa 04.08.2014 a zapísanej
pod č. Rvp 9261/2014, namietala, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR boli
porušené jej základné práva upravené v čl. 35 ods. 3 a v čl. 39 ods. 2 Ústavy SR, čo vyplýva
tak z textu ako aj petitu podanej sťažnosti.
Nezákonnosť postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k porušeniu čl. 46
ods.1 Ústavy SR, teda práva na súdnu ochranu sťažovateľka nenamietla v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozsudku najvyššieho súdu v súlade s § 50 písm. a) v spojení s § 53
ods. 3 zákona č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Porušenie čl. 46 Ústavy
SR sťažovateľka namietala až v doplnení sťažnosti, doručenej Ústavnému súdu dňa
14.11.2014.»
Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 10. februára 2015 právnemu
zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie
k možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 3. marca 2015 súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej
veci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti účastníkov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu
hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,
ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Podľa čl. 39 ods. 3 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví
zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že zásadne
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,
a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný
(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní
obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita
musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Zo sťažnosti a spisu najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžo 13/2013 ústavný súd zistil, že
najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil žalobou napadnuté
rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.
V odôvodnení svojho napadnutého rozsudku najvyšší súd argumentoval tým, že
sťažovateľku nemožno považovať za osobu v hmotnej núdzi, pretože žila v spoločnej
domácnosti s nezaopatrenými deťmi posudzovanými spoločne so sťažovateľkou, na ktoré
poukazoval otec výživné v celkovej sume 500 € mesačne. Vzhľadom na uvedené bol
najvyšší súd toho názoru, že sťažovateľka nespĺňala podmienky poskytnutia dávky
v hmotnej núdzi.
Práve tento záver najvyššieho súdu považovala sťažovateľka v okolnostiach prípadu
za arbitrárny, porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj základné práva hmotnej povahy podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka totiž počas celého konania tvrdila, že síce v zmysle rozhodnutia krajského
súdu sp. zn. 14 CoP 44/2010 zo 7. decembra 2010 mal otec maloletých detí prispievať
na výživu maloletej Kalisty a Síriusa sumou 150 € (na každé dieťa, pozn.) mesačne k rukám
sťažovateľky a ďalej sumou 100 € mesačne na tvorbu úspor na každé z detí, ale v zmysle
citovaného rozhodnutia sumy na tvorbu úspor mali byť poukazované na detskú
vkladnú knižku. Sťažovateľka v tejto súvislosti namietala, že prostriedky slúžiace na tvorbu
úspor nemožno považovať za disponibilný príjem, keďže podľa § 63 ods. 3 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku, ako aj vo vyjadrení
zaslanom ústavnému súdu zotrval na stanovisku, že výživné je nedeliteľné a je ako celok
príjmom na účely posudzovania hmotnej núdze ako príjem oslobodený od dane.
1. Práve sťažovateľkou namietané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu najvyšší
súd nedostatočne vyhodnotil, pretože k ich hodnoteniu bolo potrebné pristupovať nie prísne
formálne, ale materiálne.
Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu vychádza z formálneho
výkladu právnych predpisov, pričom nezohľadňuje skutočnosť, že výživné ako príjem nie je
možné vzhľadom na obmedzenie nakladať s časťou výživného považovať za príjem v celosti
na účely posudzovania hmotnej núdze.
Deklarovaným cieľom zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“) vyjadreného v jeho § 1
je zabezpečenie základných životných podmienok a pomôcť v hmotnej núdzi s prispením
aktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú. Základné
životné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie
a prístrešie.
Pri aplikovanom výklade zákona o hmotnej núdzi najvyšším súdom nie je možné
zohľadniť skutočnosť, že príjem ̶výživné vzhľadom na osobitný režim prostriedkov
určených na tvorbu úspor nie je možné v celosti použiť bez ďalšieho na zabezpečenie
základných životných podmienok, teda nie je možné ho považovať za príjem
na zabezpečenie cieľa zákona. Nenaplnenie zákonného cieľa uprednostnením takého
výkladu zákona, ktorý preferuje prísne formalistický pristúp bez ohľadu na jeho účel a cieľ,
možno považovať za ústavne nekonformný a porušujúci v okolnostiach prípadu aj základné
právo na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, keďže podrobnosti o právach,
teda obsah základného práva na pomoc v hmotnej núdzi, bol v zmysle čl. 39 ods. 3 ústavy
ponechaný na zákonnú úpravu.
Ústavný súd nespochybňuje záver najvyššieho súdu o nedeliteľnosti výživného, ale
nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že pre účely posudzovania hmotnej núdze nie je
rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným na tvorbu úspor ako príjmom. Práve
osobitosť spočívajúca v ex lege obmedzení nakladania s prostriedkami určenými ako
výživným na tvorbu úspor spôsobuje problematické využitie týchto prostriedkov
na zabezpečenie základných životných podmienok. Túto skutočnosť najvyšší súd dostatočne
nevzal do úvahy. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí tvrdenie, že sťažovateľka mala
požiadať o súhlas súdu s nakladaním prostriedkami určenými na tvorbu úspor z dôvodu, že
bežné výživné jej nepostačuje ako príjem na zabezpečenie základných potrieb spoločne
posudzovaných osôb v zmysle zákona o pomoci v hmotnej núdzi, pretože práve v dôsledku
rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cop 44/2010 zo 7 . decembra 2010 došlo k zníženiu
bežného výživného určeného rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5 P 27/2010
z 23. júna 2010. V tejto súvislosti je na mieste uviesť, že stav hmotnej núdze nie je len
iluzórny konštrukt stanovený právom, ale objektívny stav, ktorý si vyžaduje promptný zásah
vo forme poskytnutia pomoci v súlade so zákonom. Nie je preto spravodlivé
od sťažovateľky vyžadovať, aby objektívny stav hmotnej núdze sťažovateľka riešila
osobitným návrhom adresovaným súdu, aby jej dovolil nakladať s prostriedkami určenými
na tvorbu úspor maloletých detí.
Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, v rámci ktorej
uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv
(IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).
Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním
v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej
ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi
konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
Úlohou všeobecných súdov nie je len vyhľadávať abstraktné pokyny zakotvené
v právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia
všeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.
Ústavný súd zastáva názor, že ak by najvyšší súd venoval dostatočnú pozornosť
argumentom sťažovateľky a relevantným skutkovým zisteniam a právnej úprave výživného,
nepochybne by dospel k záveru, že sťažovateľka dosahovala v relevantnom čase len príjem
v sume 300 € využiteľný na zabezpečenie životných potrieb. Pre účely posudzovania
hmotnej núdze mal všeobecný súd vychádzať len z takých príjmov, ktorými sťažovateľka
môže zabezpečiť základné životných podmienky bez osobitného povolenia súdu.
Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu ju
v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky
zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽP
vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Z uvedenej citácie vyplýva, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil
týmito zásadami právneho štátu.
Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené
a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných
v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania
spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne nereflektoval na zásadné
a podstatné argumenty sťažovateľky a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý
povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala spravodlivosti,
čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
V súvislosti s námietkou najvyššieho súdu, že k rozšíreniu petitu sťažnosti
o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo
až po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ústavný súd sa s týmto názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, pretože k spresneniu petitu
v okolnostiach prípadu došlo len z formálneho hľadiska. Sťažovateľka už v pôvodnej
sťažnosti namietala, že najvyšší súd nezohľadnil sťažovateľkou uvedené argumenty a že jej
bola odopretá istota aspoň minimálnych garancií poskytovaných štátom osobám žijúcim
s minimálnym príjmom, čím vlastne vyslovila námietku arbitrárnosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu. Keďže došlo len k odstráneniu nesúladu petitu sťažnosti s už
prezentovanou argumentáciou, ústavný súd prihliadajúc na požiadavku poskytovania
materiálnej ochrany práv a slobôd nemohol akceptovať túto výhradu najvyššieho súdu.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na pomoc v hmotnej núdzi
na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ústavy postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že prezentované porušenie
ústavnoprocesných princípov je v danej veci úzko spojené s nárokmi na zabezpečenie
základných životných potrieb podľa zákonnej úpravy o pomoci v hmotnej núdzi, ústavný
súd preto dospel k záveru, že najvyšší súd namietaným rozsudkom porušil aj jej základné
právo podľa čl. 39 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
3. Sťažovateľka zároveň namietala, že napadnutým postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu bolo porušené aj jej základné právo na primerané hmotné zabezpečenie
občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo (na prácu, pozn.) vykonávať podľa
Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti uvádzala, že je nezamestnaná a aktívne si
hľadá prácu. Aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 55/2012 vyplýva, že
sťažovateľka bola evidovaná na príslušnom úrade práce a sociálnych vecí a rodiny.
Sťažovateľka je toho názoru, že má právo na zabezpečenie v hmotnej núdzi podľa čl. 35 ods.
3 ústavy v prípade, ak bez vlastnej viny nemôže pracovať a zabezpečiť si základné životné
potreby. Z uvedeného dôvodu sa domnievala, že napadnutým rozsudkom bolo zasiahnuté aj
do jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že rozhodujúcim faktorom v danom prípade
bolo to, o čo sťažovateľka žiadala, a nie to, aký status mala, teda či bola nezamestnaná alebo
nie. Predmetom napadnutého konania a rozhodovania neboli nároky vyplývajúce
z postavenia sťažovateľky ako nezamestnanej osoby evidovanej na príslušnom úrade práce,
ale to, či sťažovateľka spĺňa predpoklady na priznanie dávky v hmotnej núdzi, preto
samotný fakt, že sťažovateľka bola zároveň aj nezamestnaná, je z hľadiska namietaného
porušenia označeného práva sám osebe nepostačujúci na vyslovenie porušenia základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3 ústavy. Z hľadiska
rozhodovania o priznanie dávky v hmotnej núdzi je totiž irelevantné, či sťažovateľka bola
zamestnaná alebo nie, keďže na dávku v hmotnej núdzi má nárok každý za predpokladu, že
jeho príjmy sú nedostačujúce na pokrytie základných životných potrieb. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú spojitosť medzi označeným
základným právom sťažovateľky a napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu,
preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na pomoc hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2
ústavy napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany
porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56
ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 100 €,
ktoré odôvodnila tým, že rozhodnutím súdu jej bola spôsobená materiálna ujma spočívajúca
v tom, že za obdobie rokov 2012, 2013 a časti roku 2014 jej nebola vyplácaná dávka
v hmotnej núdzi približne vo výške 100 €, čo v prepočte predstavuje sumu 3 100 €.
Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je
náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu
verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančného
zadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmy
vzniknutej v dôsledku nepriznania nároku. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127
ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto prípadoch
zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej regulácie realizovaný zákonom
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje požadovať aj
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,
ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť
a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným
spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).
Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne
poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho
názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal
(bod 4 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si
uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 275,94 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013
v sume 804 €. Sťažovateľkou uplatnená náhrada trov konania neprevyšuje sumu, ktorú
vyrátal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu v plnej výške,
t. j. 275,94 €.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015