Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 675/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka vo veci sťažnosti , zastúpenej

advokátom JUDr. Františkom Svatuškom, Advokátska kancelária, Námestie slobody 25,

Humenné, pre namietané porušenie jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenie

občanov podľa , na pomoc v hmotnej núdzi, ktorá

je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa

Slovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2014 takto

rozhodol:

1. Základné právo na pomoc v hmotnej núdzi, ktorá je

nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa

Slovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur

a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Františka Svatušku,

Advokátska kancelária, Námestie slobody 25, Humenné, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným 14. novembra 2014, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov

podľa (ďalej len „“), na pomoc v hmotnej

núdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39

ods. 2 , a na súdnu ochranu podľa postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka požiadala príslušný Úrad práce,

sociálnych vecí a rodiny Zvolen (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) o priznanie

dávky v hmotnej núdzi. O žiadosti sťažovateľky rozhodol prvostupňový správny orgán

sp. zn. /H1/1 z 30. januára 2012 tak, že sťažovateľka nie je občanom

v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi, a preto jej nepriznal dávku

v hmotnej núdzi. Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,

odbor pomoci v hmotnej núdzi (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) rozhodnutím

sp. zn. AA/2012/05553 OPHN tak, že odvolanie sťažovateľky zamietlo a potvrdilo

napadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom správneho konania o jej

nároku podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia druhostupňového správneho

orgánu, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2012 tak, že žalobou napadnuté

rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Druhostupňový správny orgán podal

odvolanie proti uvedenému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za formalistický,

arbitrárny, ústavne nekonformný, teda porušujúci jej označené základné práva. Podľa

názoru sťažovateľky ju možno považovať za osobu v hmotnej núdzi, keďže s otcom jej

dvoch maloletých detí nežije v spoločnej domácnosti, je nezamestnaná, nemá žiadny príjem

okrem výživného určeného súdnym rozhodnutím, a to tak, že na každé maloleté dieťa je otec

maloletých detí povinný mesačne prispievať k rukám sťažovateľky sumou 150 € na výživu

a sumou 100 € mesačne na každé maloleté dieťa na osobitný účet na tvorbu úspor. Najvyšší

súd podľa názoru sťažovateľky „nezohľadnil vo svojom rozhodnutí skutočnosť, že

sťažovateľka so svojimi maloletými deťmi, s ktorými bola spoločne posudzovaná, má reálne

mesačne k dispozícii len sumu 300 eur a nie sumu 500 eur“. Sťažovateľka v tejto súvislosti

uviedla, že pre posúdenie priznania dávky v hmotnej núdzi v rozhodnom čase bola suma

363,13 €.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. z 25. novembra 2014 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie.

Následne ústavný súd 12. januára 2015 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnej

stránke sťažnosti, zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu

od ústneho pojednávania vo veci.

Najvyšší súd doručil 2. februára 2015 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke uviedol:

«Podľa SR občania majú právo na prácu. Štát v primeranom

rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo

vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Uvedený článok sa týka práva na prístup k zamestnaniu, resp. primerané

zabezpečenie v nezamestnanosti, podmienky ktorých sú upravené v

o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a čo sa týka dávok

v nezamestnanosti, o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov.

Predmetom rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19. 03.

2012, číslo: AA/2012/05553 OPHN, ktoré preskúmaval Krajský súd v Banskej Bystrici

a následne najvyšší súd v správnom súdnictve, neboli nárok sťažovateľky na primerané

hmotné zabezpečenie počas evidovanej nezamestnanosti.

Namietanie porušenia preto najvyšší súd považuje za

nedôvodné.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie .

Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,

ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví

zákon.

Podrobnosti o práve na pomoc v núdzi upravoval v čase vydania právoplatného

rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny o pomoci

v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa zákona fyzické osoby, ktoré sa spoločne

posudzujú na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných

podmienok a pomoci v hmotnej núdzi, sú rodičia a nezaopatrené deti.

Príjmom na účely posudzovania hmotnej núdze je podľa

Z. z. v spojení s o životnom minime a

písm. f) o dani z príjmov aj výživné, priznané podľa zákona

č. o rodine ako príjem oslobodený od dane.

Výživné je nedeliteľné a nie je rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným

v zmysle ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o rodine, ktoré má rovnakú funkciu a to

predovšetkým zabezpečiť primerané prostriedky na obživu a výchovu maloletých detí;

možnosť určenia tzv. úsporovej časti je len účelová.

Okolnosť, že časť výživného bola podľa rozhodnutia súdu určená na tvorbu úspor

maloletých detí, nemožno pri posudzovaní hmotnej núdze vziať do úvahy. Opačný postup by

znamenal diskrimináciu tých domácností, v ktorých rodič nemá príjem a na jeho maloleté

deti poberá výživné v tej istej celkovej sume, avšak nerozdelené na spotrebnú časť a časť

na tvorbu úspor.

Sťažovateľka mohla požiadať príslušný okresný súd o udelenie súhlasu na použitie

sporiacej časti výživného detí na zabezpečenie životných potrieb, prípadne mohla využiť aj

inštitút príspevku na výživu rozvedenej manželky ( o rodine).

Z uvedených dôvodov najvyšší súd považuje sťažnosť na porušenie čl. 39 ods. 2

rozhodnutím a postupom najvyššieho súdu za nedôvodnú.

Na záver najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľka v sťažnosti, doručenej

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") dňa 04.08.2014 a zapísanej

pod č. , namietala, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR boli

porušené jej základné práva upravené v a v SR, čo vyplýva

tak z textu ako aj petitu podanej sťažnosti.

Nezákonnosť postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k porušeniu čl. 46

ods.1 SR, teda práva na súdnu ochranu sťažovateľka nenamietla v lehote dvoch

mesiacov od doručenia rozsudku najvyššieho súdu v súlade s § 50 písm. a) v spojení s § 53

ods. 3 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Porušenie

SR sťažovateľka namietala až v doplnení sťažnosti, doručenej Ústavnému súdu dňa

14.11.2014.»

Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 10. februára 2015 právnemu

zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie

k možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 3. marca 2015 súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd podľa ustanovenia upustil v danej

veci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti účastníkov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,

ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví

zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že zásadne

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu takýchto právnych úprav ().

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita

musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v .

Zo sťažnosti a spisu najvyššieho súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil žalobou napadnuté

rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

V odôvodnení svojho napadnutého rozsudku najvyšší súd argumentoval tým, že

sťažovateľku nemožno považovať za osobu v hmotnej núdzi, pretože žila v spoločnej

domácnosti s nezaopatrenými deťmi posudzovanými spoločne so sťažovateľkou, na ktoré

poukazoval otec výživné v celkovej sume 500 € mesačne. Vzhľadom na uvedené bol

najvyšší súd toho názoru, že sťažovateľka nespĺňala podmienky poskytnutia dávky

v hmotnej núdzi.

Práve tento záver najvyššieho súdu považovala sťažovateľka v okolnostiach prípadu

za arbitrárny, porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu podľa ,

ako aj základné práva hmotnej povahy podľa a .

Sťažovateľka totiž počas celého konania tvrdila, že síce v zmysle rozhodnutia krajského

súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010 mal otec maloletých detí prispievať

na výživu maloletej Kalisty a Síriusa sumou 150 € (na každé dieťa, pozn.) mesačne k rukám

sťažovateľky a ďalej sumou 100 € mesačne na tvorbu úspor na každé z detí, ale v zmysle

citovaného rozhodnutia sumy na tvorbu úspor mali byť poukazované na detskú

vkladnú knižku. Sťažovateľka v tejto súvislosti namietala, že prostriedky slúžiace na tvorbu

úspor nemožno považovať za disponibilný príjem, keďže podľa § 63 ods. 3 zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku, ako aj vo vyjadrení

zaslanom ústavnému súdu zotrval na stanovisku, že výživné je nedeliteľné a je ako celok

príjmom na účely posudzovania hmotnej núdze ako príjem oslobodený od dane.

1. Práve sťažovateľkou namietané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu najvyšší

súd nedostatočne vyhodnotil, pretože k ich hodnoteniu bolo potrebné pristupovať nie prísne

formálne, ale materiálne.

Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu vychádza z formálneho

výkladu právnych predpisov, pričom nezohľadňuje skutočnosť, že výživné ako príjem nie je

možné vzhľadom na obmedzenie nakladať s časťou výživného považovať za príjem v celosti

na účely posudzovania hmotnej núdze.

Deklarovaným cieľom o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“) vyjadreného v jeho § 1

je zabezpečenie základných životných podmienok a pomôcť v hmotnej núdzi s prispením

aktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú. Základné

životné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie

a prístrešie.

Pri aplikovanom výklade zákona o hmotnej núdzi najvyšším súdom nie je možné

zohľadniť skutočnosť, že príjem ̶výživné vzhľadom na osobitný režim prostriedkov

určených na tvorbu úspor nie je možné v celosti použiť bez ďalšieho na zabezpečenie

základných životných podmienok, teda nie je možné ho považovať za príjem

na zabezpečenie cieľa zákona. Nenaplnenie zákonného cieľa uprednostnením takého

výkladu zákona, ktorý preferuje prísne formalistický pristúp bez ohľadu na jeho účel a cieľ,

možno považovať za ústavne nekonformný a porušujúci v okolnostiach prípadu aj základné

právo na pomoc v hmotnej núdzi podľa , keďže podrobnosti o právach,

teda obsah základného práva na pomoc v hmotnej núdzi, bol v zmysle

ponechaný na zákonnú úpravu.

Ústavný súd nespochybňuje záver najvyššieho súdu o nedeliteľnosti výživného, ale

nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že pre účely posudzovania hmotnej núdze nie je

rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným na tvorbu úspor ako príjmom. Práve

osobitosť spočívajúca v ex lege obmedzení nakladania s prostriedkami určenými ako

výživným na tvorbu úspor spôsobuje problematické využitie týchto prostriedkov

na zabezpečenie základných životných podmienok. Túto skutočnosť najvyšší súd dostatočne

nevzal do úvahy. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí tvrdenie, že sťažovateľka mala

požiadať o súhlas súdu s nakladaním prostriedkami určenými na tvorbu úspor z dôvodu, že

bežné výživné jej nepostačuje ako príjem na zabezpečenie základných potrieb spoločne

posudzovaných osôb v zmysle zákona o pomoci v hmotnej núdzi, pretože práve v dôsledku

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7 . decembra 2010 došlo k zníženiu

bežného výživného určeného rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn.

z 23. júna 2010. V tejto súvislosti je na mieste uviesť, že stav hmotnej núdze nie je len

iluzórny konštrukt stanovený právom, ale objektívny stav, ktorý si vyžaduje promptný zásah

vo forme poskytnutia pomoci v súlade so zákonom. Nie je preto spravodlivé

od sťažovateľky vyžadovať, aby objektívny stav hmotnej núdze sťažovateľka riešila

osobitným návrhom adresovaným súdu, aby jej dovolil nakladať s prostriedkami určenými

na tvorbu úspor maloletých detí.

Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1

ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, v rámci ktorej

uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

(, ).

Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním

v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej

ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi

konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Úlohou všeobecných súdov nie je len vyhľadávať abstraktné pokyny zakotvené

v právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia

všeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.

Ústavný súd zastáva názor, že ak by najvyšší súd venoval dostatočnú pozornosť

argumentom sťažovateľky a relevantným skutkovým zisteniam a právnej úprave výživného,

nepochybne by dospel k záveru, že sťažovateľka dosahovala v relevantnom čase len príjem

v sume 300 € využiteľný na zabezpečenie životných potrieb. Pre účely posudzovania

hmotnej núdze mal všeobecný súd vychádzať len z takých príjmov, ktorými sťažovateľka

môže zabezpečiť základné životných podmienky bez osobitného povolenia súdu.

Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu ju

v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky

zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽP

vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

Z uvedenej citácie vyplýva, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil

týmito zásadami právneho štátu.

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené

a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných

v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania

spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu ().

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne nereflektoval na zásadné

a podstatné argumenty sťažovateľky a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý

povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala spravodlivosti,

čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku nálezu).

V súvislosti s námietkou najvyššieho súdu, že k rozšíreniu petitu sťažnosti

o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa došlo

až po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ústavný súd sa s týmto názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, pretože k spresneniu petitu

v okolnostiach prípadu došlo len z formálneho hľadiska. Sťažovateľka už v pôvodnej

sťažnosti namietala, že najvyšší súd nezohľadnil sťažovateľkou uvedené argumenty a že jej

bola odopretá istota aspoň minimálnych garancií poskytovaných štátom osobám žijúcim

s minimálnym príjmom, čím vlastne vyslovila námietku arbitrárnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu. Keďže došlo len k odstráneniu nesúladu petitu sťažnosti s už

prezentovanou argumentáciou, ústavný súd prihliadajúc na požiadavku poskytovania

materiálnej ochrany práv a slobôd nemohol akceptovať túto výhradu najvyššieho súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na pomoc v hmotnej núdzi

na zabezpečenie základných životných podmienok podľa postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že prezentované porušenie

ústavnoprocesných princípov je v danej veci úzko spojené s nárokmi na zabezpečenie

základných životných potrieb podľa zákonnej úpravy o pomoci v hmotnej núdzi, ústavný

súd preto dospel k záveru, že najvyšší súd namietaným rozsudkom porušil aj jej základné

právo podľa (bod 1 výroku nálezu).

3. Sťažovateľka zároveň namietala, že napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu bolo porušené aj jej základné právo na primerané hmotné zabezpečenie

občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo (na prácu, pozn.) vykonávať podľa

.

Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti uvádzala, že je nezamestnaná a aktívne si

hľadá prácu. Aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľka bola evidovaná na príslušnom úrade práce a sociálnych vecí a rodiny.

Sťažovateľka je toho názoru, že má právo na zabezpečenie v hmotnej núdzi podľa čl. 35 ods.

3 v prípade, ak bez vlastnej viny nemôže pracovať a zabezpečiť si základné životné

potreby. Z uvedeného dôvodu sa domnievala, že napadnutým rozsudkom bolo zasiahnuté aj

do jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3

.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že rozhodujúcim faktorom v danom prípade

bolo to, o čo sťažovateľka žiadala, a nie to, aký status mala, teda či bola nezamestnaná alebo

nie. Predmetom napadnutého konania a rozhodovania neboli nároky vyplývajúce

z postavenia sťažovateľky ako nezamestnanej osoby evidovanej na príslušnom úrade práce,

ale to, či sťažovateľka spĺňa predpoklady na priznanie dávky v hmotnej núdzi, preto

samotný fakt, že sťažovateľka bola zároveň aj nezamestnaná, je z hľadiska namietaného

porušenia označeného práva sám osebe nepostačujúci na vyslovenie porušenia základného

práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa . Z hľadiska

rozhodovania o priznanie dávky v hmotnej núdzi je totiž irelevantné, či sťažovateľka bola

zamestnaná alebo nie, keďže na dávku v hmotnej núdzi má nárok každý za predpokladu, že

jeho príjmy sú nedostačujúce na pokrytie základných životných potrieb. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú spojitosť medzi označeným

základným právom sťažovateľky a napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu,

preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Podľa v spojení s ustanovením a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa a na pomoc hmotnej núdzi podľa

napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany

porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa , resp. podľa

ods. 2 a 3 písm. b) , a preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 100 €,

ktoré odôvodnila tým, že rozhodnutím súdu jej bola spôsobená materiálna ujma spočívajúca

v tom, že za obdobie rokov 2012, 2013 a časti roku 2014 jej nebola vyplácaná dávka

v hmotnej núdzi približne vo výške 100 €, čo v prepočte predstavuje sumu 3 100 €.

Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je

náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu

verejnej moci (napr. , ). Odôvodnenie požadovaného finančného

zadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmy

vzniknutej v dôsledku nepriznania nároku. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127

ods. 3 však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto prípadoch

zaručuje v rovine zákonnej právnej regulácie realizovaný zákonom

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje požadovať aj

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z citovaného tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,

ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť

a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným

spôsobom (napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne

poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho

názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal

(bod 4 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si

uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 275,94 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013

v sume 804 €. Sťažovateľkou uplatnená náhrada trov konania neprevyšuje sumu, ktorú

vyrátal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu v plnej výške,

t. j. 275,94 €.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015