Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 584/2016
PDF · 248.87 KB
No categories available
I. ÚS 584/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
21. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Cáfalom,
Murgašova 1407/3, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II a jeho uzneseniami z 25. marca 2016, 26. mája 2016 a 10. augusta 2016 v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tp 21/2016 a postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho
uzneseniami z 11. apríla 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 19/2016
a z 13. júna 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 38/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami z 25. marca 2016, 26. mája 2016
a 10. augusta 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 21/2016 a postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami z 11. apríla 2016 v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 19/2016 a z 13. júna 2016 v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Tpo 38/2016. Sťažnosť sťažovateľa bola doplnená podaním zo 16. augusta 2016,
v ktorom namietal tiež porušenie svojich označených práv aj postupom a uznesením
okresného súdu z 10. augusta 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 21/2016 (spolu ďalej
aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že mu bolo uznesením
vyšetrovateľa z 22. marca 2016 vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a písm. d) a ods. 2 písm. e) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 21/2016 z 25. marca 2016 bol sťažovateľ vzatý
do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým rozhodnutím
z 11. apríla 2016 zamietol. Písomnou žiadosťou z 10. mája 2016 sťažovateľ požiadal
okresný súd o prepustenie z väzby, ale okresný súd napadnutým rozhodnutím
z 26. mája 2016 jeho žiadosť zamietol a následne zamietol jeho sťažnosť aj krajský súd
napadnutým rozhodnutím z 13. júna 2016. Okrem toho taktiež zamietol ponúknutý písomný
sľub, peňažnú záruku a výkon probačného dohľadu ako možnosti nahradenia väzby.
Dňa 29. júla 2016 sťažovateľa opätovne požiadal o prepustenie z väzby, ale okresný súd
jeho žiadosť napadnutým rozhodnutím z 10. augusta 2016 opätovne zamietol.
3. Napádané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú podľa sťažovateľa
«neodôvodnené a nepreskúmateľné. Porušovatelia sa nevysporiadali s mojou
argumentáciou ako obvineného pri rozhodovaní o väzbe. Samotnú väzbu považujem
za nezákonnú, pretože je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu skúmať
v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.
Jediným materiálnym predpokladom väzobného stíhania bola výpoveď
spoluobvineného , v ktorého byte polícia marihuanu zaistila. Moja trestná
vec bola vylúčená z jeho trestnej veci a bol medzičasom odsúdený. Takýmto
postup orgánov činných v trestnom konaní došlo k deformácii trestného konania, kedy sa z
neho v mojej trestnej veci stal svedok. Výpoveď považujem za účelovú a
súčasť jeho obhajoby, kedy svoju vinu hádže na „spolubývajúceho“.
Existenciu väzobných dôvodov mali porušovatelia skúmať aj z toho pohľadu, že
spoluobvinený bol z väzby prepustený a následne bola jeho trestná vec
právoplatne skončená schválením dohody o víne a treste, pričom bol odsúdený len za zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného poriadku.
Som toho názoru, že porušovatelia vôbec nepreskúmavali spisový materiál a zobrali
si za svoje len a len názory orgánov činných v trestnom konaní. Porušovatelia, teda súdy by
mali v prvom rade kontrolovať zákonnosť rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní
a nie byť len akýmsi ich ďalším článkom.».
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky nebyť pozbavený slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon, základné právo zakotvené v čl. 17 ods. 5 Ústavy... byť vzatý do väzby iba
z dôvodov ustanovených zákonom a na základe rozhodnutia súdu a právo zakotvené v čl. 5
ods. 1 písm. c) Dohovoru... nebyť pozbavený slobody inak ako v súlade s konaním
ustanoveným zákonom, v prípade zatknutia, alebo pozbavenia slobody za účelom
predvedenia pred príslušný súdny orgán postupom Okresného súdu Košice II a jeho
uznesením sp. zn. 4Tp/21/2016 zo dňa 25. 03. 2016, postupom Krajského súdu v Košiciach
a jeho uznesením sp. zn. 8Tpo/19/2016 zo dňa 16. 04. 2016, postupom Okresného súdu
Košice II a jeho uznesením sp. zn. 4Tp/21/2016 zo dňa 26. 05. 2016 a postupom Krajského
súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. 8Tpo/38/2016 zo dňa 13. 06. 2016 bolo porušené.
Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Tpo/38/2016
zo dňa 13. 06. 2016 a vracia vec Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
Ústavný súd... prikazuje Krajskému súdu v Košiciach bezodkladne rozhodnúť
o prepustení sťažovateľa na slobodu.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR..., ktoré je
Krajský súd... povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR..., ktoré je
Okresný súd Košice II povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
priznáva náhradu trov tohto konania (trov právneho zostúpenia)
vo výške 303,16 EUR, ktorú sú Krajský súd... a Okresný súd Košice II povinní zaplatiť
spoločne a nerozdielne na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Cáfala..., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom
a uzneseniami okresného súdu z 25. marca 2016 (o vzatí do väzby a neprijatí
písomného sľubu sťažovateľa) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 21/2016 a postupom
krajského súdu a jeho uznesením 11. apríla 2016 (ktorým zamietol jeho sťažnosť proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a neprijal peňažnú záruku v sume 5 000 €
ponúknutú otcom sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 19/2016)
7. Po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
8. Sťažovateľ namieta postupy a uvedené uznesenia okresného súdu (doručené
sťažovateľovi 1. apríla 2016 a jeho obhajcovi 4. apríla 2016 – pozri doručenky v spise
na č. l. 60) a tiež krajského súdu, ktorého uznesenie bolo doručené sťažovateľovi
26. apríla 2016 a jeho obhajcovi 25. apríla 2016 (doručenka v spise je pripojená k č. l. 37).
Z uvedeného teda vyplýva, že (pozri druhú vetu § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde)
sťažovateľovi od tohto momentu začala plynúť lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ak bol presvedčený, že týmto bolo zasiahnuté
do jeho základných práv alebo slobôd. Sťažovateľ však sťažnosť podal až po uplynutí
dvojmesačnej lehoty od tejto skutočnosti, keďže ju doručil jeho právny zástupca ústavnému
súdu osobne až 8. júla 2016. Pritom nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po jej uplynutí neumožňuje zákon o ústavnom súde
zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) (napr. I. ÚS 235/03,
I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04, I. ÚS 109/06).
9. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa nezistil žiaden dôvod, pre ktorý
by bolo potrebné považovať sťažnosť v tejto časti za podanú včas, a preto sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom
a uznesením okresného súdu z 26. mája 2016 (o zamietnutí prvej žiadosti o prepustenie
z väzby z 10. mája 2016 a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa a ponúknutej záruky
zo strany jeho otca) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 21/2016 a postupom krajského
súdu a jeho uznesením z 13. júna 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 38/2016
10. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno
vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade
s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby
za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania
trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej
v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS
271/07).
12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma najmä opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je
funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní
obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto
zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred
svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).
14. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
16. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou sťažovateľa a obsahom
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý preskúmaval aj napadnuté rozhodnutie
okresného súdu (teda v tejto časti je daný nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie, pozn.), konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súvislosti
s existenciou dôvodov väzby síce pomerne stručne, a to najmä s odkazom
na predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ale tu je potrebné uviesť,
že zákonný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tu je daný, pretože
minimálne hrozba vysokého trestu sťažovateľovi reálne hrozí. Navyše samotná väzba
sťažovateľa až tak dlho netrvá (od 23. marca 2016). Takisto krajský súd ustálil ďalší dôvod
väzby na základe rozsahu trestnej činnosti sťažovateľa vymedzenom napadnutým
rozhodnutím okresného súdu, t. j. obdobím od začiatku júla 2015 až do 21. októbra 2015,
takže v prípade sťažovateľa nejde iba o dôvodné podozrenie z ojedinelého protiprávneho
konania, ale naopak, ako vyplýva aj z uznesenia o vznesení obvinenia z 22. októbra 2015, je
dôvodné podozrenie, že išlo o páchanie obzvlášť závažného zločinu počas doby takmer
štyroch mesiacov, čo zakladá aj dôvod preventívnej väzby.
17. Z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k zákonom
predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pre
ktoré aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej slobode, však nevyplýva nič také, čo by
signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy
vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú slobodu
18. Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím v sťažnostnom konaní podporil
napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a v okolnostiach veci zobral do úvahy skutočnosti
uvedené v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby podanom Okresnou prokuratúrou
Košice II sp. zn. 3 Pv 612/15/8803 z 24. marca 2016, a to konkrétne, že sťažovateľ v byte
v Košiciach „vyrábal a prechovával omamné a psychotropné látky“ v celkovej hodnote
7 530,54 €, z ktorých sa dalo vyrobiť až 2 490 dávok drogy. Táto skutočnosť bola
nepochybne zistená orgánmi činnými v trestnom konaní na základe vykonanej domovej
prehliadky (sťažovateľ to výslovne v sťažnosti ani nijako bližšie nespochybňuje, pozn.).
Trestný zákon tiež určuje trestnú sadzbu odňatia slobody v danej veci vo výmere 10 až 15
rokov, teda dôvodnosť podozrenia, že tento čin spáchal sťažovateľ, je asi namieste.
19. Tiež z komentovaného znenia dohovoru k čl. 5 ods. 1 písm. c) vyplýva, že
„... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímano jako svévolné, jestliže vnitrostátní
soud uvedl určité důvody pro pokračovaní vazby, ledaže by uváděné důvody byly
mimořádne lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení
stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005,
č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011,
č. 20197/03, § 69]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck 2012.).“.
20. Sťažovateľove tvrdenia spochybňujúce dôvody útekovej, ako aj preventívnej
väzby na základe uvedeného (pozri body 16 až 19) sa teda javia ako nedôvodné. V tomto
ohľade nemohol ústavný súd materiálne nezohľadniť aj veľmi krátky čas medzi
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby
a o následných žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby, a teda odkaz
na predchádzajúce dôvody tu nestráca celkom na význame. Navyše, pestovateľské a zrejme
aj dílerské správanie sťažovateľa svedčia skôr proti nemu (potvrdzuje to nielen svedok,
ktorého označil sťažovateľ, ale aj svedkyňa a najmä výsledky domovej
prehliadky a znaleckého posudku – pozri aj napadnuté rozhodnutie okresného súdu
z 26. mája 2016, č. l. 51 a č. l. 52, s ktorého názorom sa v celom rozsahu stotožnil aj krajský
súd pozri č. l. 62 v spise okresného súdu, pozn.).
21. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej možno
za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03,
III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
II.C
K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom
a uznesením okresného súdu z 10. augusta 2016 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tp 21/2016 (o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby z 29. júla 2016 a neprijatí
písomného sľubu sťažovateľa a ponúknutej záruky zo strany jeho otca)
22. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu ̶fyzickú aj právnickú. Preto každý,
kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany
a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť ochranu základných práv
a slobôd na orgáne verejnej moci, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04, III. ÚS 250/08, I. ÚS 410/2011).
23. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
24. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu z 10. augusta 2016, ústavný
súd poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť
podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok [čo sťažovateľ aj
využil a podal ju 15. augusta 2016 (č. l. 89), krajský súd preskúmal túto sťažnosť a rozhodol
o nej uznesením sp. zn. 8 Tpo 51/2016 už 16. augusta 2016, č. l. 93 až č. l. 96], a preto
sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa
v bode 4, a preto rozhodol tak, ako to je konštatované vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2016