Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 584/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

21. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Cáfalom,

Murgašova 1407/3, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 a práva podľa

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice II a jeho uzneseniami z 25. marca 2016, 26. mája 2016 a 10. augusta 2016 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho

uzneseniami z 11. apríla 2016 v konaní vedenom pod sp. zn.

a z 13. júna 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami z 25. marca 2016, 26. mája 2016

a 10. augusta 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami z 11. apríla 2016 v konaní

vedenom pod sp. zn. a z 13. júna 2016 v konaní vedenom pod sp. zn.

. Sťažnosť sťažovateľa bola doplnená podaním zo 16. augusta 2016,

v ktorom namietal tiež porušenie svojich označených práv aj postupom a uznesením

okresného súdu z 10. augusta 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. (spolu ďalej

aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že mu bolo uznesením

vyšetrovateľa z 22. marca 2016 vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a písm. d) a ods. 2 písm. e) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. marca 2016 bol sťažovateľ vzatý

do väzby z dôvodov podľa a Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým rozhodnutím

z 11. apríla 2016 zamietol. Písomnou žiadosťou z 10. mája 2016 sťažovateľ požiadal

okresný súd o prepustenie z väzby, ale okresný súd napadnutým rozhodnutím

z 26. mája 2016 jeho žiadosť zamietol a následne zamietol jeho sťažnosť aj krajský súd

napadnutým rozhodnutím z 13. júna 2016. Okrem toho taktiež zamietol ponúknutý písomný

sľub, peňažnú záruku a výkon probačného dohľadu ako možnosti nahradenia väzby.

Dňa 29. júla 2016 sťažovateľa opätovne požiadal o prepustenie z väzby, ale okresný súd

jeho žiadosť napadnutým rozhodnutím z 10. augusta 2016 opätovne zamietol.

3. Napádané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú podľa sťažovateľa

«neodôvodnené a nepreskúmateľné. Porušovatelia sa nevysporiadali s mojou

argumentáciou ako obvineného pri rozhodovaní o väzbe. Samotnú väzbu považujem

za nezákonnú, pretože je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu skúmať

v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Jediným materiálnym predpokladom väzobného stíhania bola výpoveď

spoluobvineného , v ktorého byte polícia marihuanu zaistila. Moja trestná

vec bola vylúčená z jeho trestnej veci a bol medzičasom odsúdený. Takýmto

postup orgánov činných v trestnom konaní došlo k deformácii trestného konania, kedy sa z

neho v mojej trestnej veci stal svedok. Výpoveď považujem za účelovú a

súčasť jeho obhajoby, kedy svoju vinu hádže na „spolubývajúceho“.

Existenciu väzobných dôvodov mali porušovatelia skúmať aj z toho pohľadu, že

spoluobvinený bol z väzby prepustený a následne bola jeho trestná vec

právoplatne skončená schválením dohody o víne a treste, pričom bol odsúdený len za zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa a .

Som toho názoru, že porušovatelia vôbec nepreskúmavali spisový materiál a zobrali

si za svoje len a len názory orgánov činných v trestnom konaní. Porušovatelia, teda súdy by

mali v prvom rade kontrolovať zákonnosť rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní

a nie byť len akýmsi ich ďalším článkom.».

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v

Slovenskej republiky nebyť pozbavený slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon, základné právo zakotvené v ... byť vzatý do väzby iba

z dôvodov ustanovených zákonom a na základe rozhodnutia súdu a právo zakotvené v čl. 5

ods. 1 písm. c) Dohovoru... nebyť pozbavený slobody inak ako v súlade s konaním

ustanoveným zákonom, v prípade zatknutia, alebo pozbavenia slobody za účelom

predvedenia pred príslušný súdny orgán postupom Okresného súdu Košice II a jeho

uznesením sp. zn. zo dňa 25. 03. 2016, postupom Krajského súdu v Košiciach

a jeho uznesením sp. zn. zo dňa 16. 04. 2016, postupom Okresného súdu

Košice II a jeho uznesením sp. zn. zo dňa 26. 05. 2016 a postupom Krajského

súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. zo dňa 13. 06. 2016 bolo porušené.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 13. 06. 2016 a vracia vec Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

Ústavný súd... prikazuje Krajskému súdu v Košiciach bezodkladne rozhodnúť

o prepustení sťažovateľa na slobodu.

priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR..., ktoré je

Krajský súd... povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR..., ktoré je

Okresný súd Košice II povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

priznáva náhradu trov tohto konania (trov právneho zostúpenia)

vo výške 303,16 EUR, ktorú sú Krajský súd... a Okresný súd Košice II povinní zaplatiť

spoločne a nerozdielne na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Cáfala..., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom

a uzneseniami okresného súdu z 25. marca 2016 (o vzatí do väzby a neprijatí

písomného sľubu sťažovateľa) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu a jeho uznesením 11. apríla 2016 (ktorým zamietol jeho sťažnosť proti

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a neprijal peňažnú záruku v sume 5 000 €

ponúknutú otcom sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. )

7. Po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na ustanovenie , podľa ktorého sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8. Sťažovateľ namieta postupy a uvedené uznesenia okresného súdu (doručené

sťažovateľovi 1. apríla 2016 a jeho obhajcovi 4. apríla 2016 – pozri doručenky v spise

na č. l. 60) a tiež krajského súdu, ktorého uznesenie bolo doručené sťažovateľovi

26. apríla 2016 a jeho obhajcovi 25. apríla 2016 (doručenka v spise je pripojená k č. l. 37).

Z uvedeného teda vyplýva, že (pozri druhú vetu )

sťažovateľovi od tohto momentu začala plynúť lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti

ústavnému súdu podľa , ak bol presvedčený, že týmto bolo zasiahnuté

do jeho základných práv alebo slobôd. Sťažovateľ však sťažnosť podal až po uplynutí

dvojmesačnej lehoty od tejto skutočnosti, keďže ju doručil jeho právny zástupca ústavnému

súdu osobne až 8. júla 2016. Pritom nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po jej uplynutí neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť ( ) (napr. ,

, , , ).

9. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa nezistil žiaden dôvod, pre ktorý

by bolo potrebné považovať sťažnosť v tejto časti za podanú včas, a preto sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako podanú oneskorene.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom

a uznesením okresného súdu z 26. mája 2016 (o zamietnutí prvej žiadosti o prepustenie

z väzby z 10. mája 2016 a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa a ponúknutej záruky

zo strany jeho otca) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského

súdu a jeho uznesením z 13. júna 2016 v konaní vedenom pod sp. zn.

10. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho

nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade

s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby

za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania

trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma najmä opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je

funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní

obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto

zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

13. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).

14. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ).

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

16. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou sťažovateľa a obsahom

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý preskúmaval aj napadnuté rozhodnutie

okresného súdu (teda v tejto časti je daný nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie, pozn.), konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súvislosti

s existenciou dôvodov väzby síce pomerne stručne, a to najmä s odkazom

na predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ale tu je potrebné uviesť,

že zákonný dôvod podľa tu je daný, pretože

minimálne hrozba vysokého trestu sťažovateľovi reálne hrozí. Navyše samotná väzba

sťažovateľa až tak dlho netrvá (od 23. marca 2016). Takisto krajský súd ustálil ďalší dôvod

väzby na základe rozsahu trestnej činnosti sťažovateľa vymedzenom napadnutým

rozhodnutím okresného súdu, t. j. obdobím od začiatku júla 2015 až do 21. októbra 2015,

takže v prípade sťažovateľa nejde iba o dôvodné podozrenie z ojedinelého protiprávneho

konania, ale naopak, ako vyplýva aj z uznesenia o vznesení obvinenia z 22. októbra 2015, je

dôvodné podozrenie, že išlo o páchanie obzvlášť závažného zločinu počas doby takmer

štyroch mesiacov, čo zakladá aj dôvod preventívnej väzby.

17. Z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k zákonom

predpokladaným dôvodom väzby podľa a , pre

ktoré aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej slobode, však nevyplýva nič také, čo by

signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy

vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú slobodu

podľa .

18. Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím v sťažnostnom konaní podporil

napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. a) a c) a v okolnostiach veci zobral do úvahy skutočnosti

uvedené v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby podanom Okresnou prokuratúrou

Košice II sp. zn. z 24. marca 2016, a to konkrétne, že sťažovateľ v byte

v Košiciach „vyrábal a prechovával omamné a psychotropné látky“ v celkovej hodnote

7 530,54 €, z ktorých sa dalo vyrobiť až 2 490 dávok drogy. Táto skutočnosť bola

nepochybne zistená orgánmi činnými v trestnom konaní na základe vykonanej domovej

prehliadky (sťažovateľ to výslovne v sťažnosti ani nijako bližšie nespochybňuje, pozn.).

tiež určuje trestnú sadzbu odňatia slobody v danej veci vo výmere 10 až 15

rokov, teda dôvodnosť podozrenia, že tento čin spáchal sťažovateľ, je asi namieste.

19. Tiež z komentovaného znenia dohovoru k čl. 5 ods. 1 písm. c) vyplýva, že

„... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímano jako svévolné, jestliže vnitrostátní

soud uvedl určité důvody pro pokračovaní vazby, ledaže by uváděné důvody byly

mimořádne lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení

stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005,

č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011,

č. 20197/03, § 69]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva

o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck 2012.).“.

20. Sťažovateľove tvrdenia spochybňujúce dôvody útekovej, ako aj preventívnej

väzby na základe uvedeného (pozri body 16 až 19) sa teda javia ako nedôvodné. V tomto

ohľade nemohol ústavný súd materiálne nezohľadniť aj veľmi krátky čas medzi

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby

a o následných žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby, a teda odkaz

na predchádzajúce dôvody tu nestráca celkom na význame. Navyše, pestovateľské a zrejme

aj dílerské správanie sťažovateľa svedčia skôr proti nemu (potvrdzuje to nielen svedok,

ktorého označil sťažovateľ, ale aj svedkyňa a najmä výsledky domovej

prehliadky a znaleckého posudku – pozri aj napadnuté rozhodnutie okresného súdu

z 26. mája 2016, č. l. 51 a č. l. 52, s ktorého názorom sa v celom rozsahu stotožnil aj krajský

súd  pozri č. l. 62 v spise okresného súdu, pozn.).

21. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej možno

za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (napr. rozhodnutia ,

, , , , ).

II.C

K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom

a uznesením okresného súdu z 10. augusta 2016 v konaní vedenom pod sp. zn.

(o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby z 29. júla 2016 a neprijatí

písomného sľubu sťažovateľa a ponúknutej záruky zo strany jeho otca)

22. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu ̶fyzickú aj právnickú. Preto každý,

kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť ochranu základných práv

a slobôd na orgáne verejnej moci, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

(, , ).

23. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

24. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu z 10. augusta 2016, ústavný

súd poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť

podľa a nasl. ako riadny opravný prostriedok [čo sťažovateľ aj

využil a podal ju 15. augusta 2016 (č. l. 89), krajský súd preskúmal túto sťažnosť a rozhodol

o nej uznesením sp. zn. už 16. augusta 2016, č. l. 93 až č. l. 96], a preto

sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa

v bode 4, a preto rozhodol tak, ako to je konštatované vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2016