Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/235/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o.,

so sídlom M., IČO: X., zastúpenej Mgr. P. N., advokátom so sídlom K., proti ţalovanému

Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie,

so sídlom Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného

č. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre,

č. k. -33 zo 17. decembra 2008 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre,

č. k. -33 zo dňa 17. decembra 2008 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008 z r u š u j e a v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania v sume 811.83

eura na účet Mgr. P. N. advokáta v L. č. účtu X. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol v súlade s ustanovením § 250j

ods.1 (ďalej len „OSP“) ţalobu o preskúmanie zákonnosti

v záhlaví uvedeného rozhodnutia ţalovaného, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobkyne

a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky

kraj č. N/0011/04/08 zo dňa 30. marca 2008, ktorým bola ţalobkyni uloţená podľa § 17 ods. 2

písm. d/ pokuta vo výške 3.485,36 eura (105.000,- Sk ) za porušenie

ustanovení a o obaloch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorého sa mala

ţalobkyňa dopustiť tým, ţe v čase kontroly dňa 12. marca 2008 viazala odber zálohovaných

pivových fliaš zn. Corgoň na nákup tovaru ( ) a taktieţ

neinformovala ţiadnym spôsobom spotrebiteľa o výške zálohy pre jednotlivé druhy obalov

( ).

Rozhodol tak s odôvodnením, ţe zo strany ţalovaného nezistil ţiadne pochybenie

pri zisťovaní skutkového stavu a mal za to, ţe navrhované dôkazy ţalobkyne na doplnenie

dokazovania v podobe výsluchu svedkýň E. W., M. Z. a V. F. a ich následnej konfrontácie

s inšpektormi Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“) nebolo potrebné vykonať,

keďţe porušenie povinností ustanovených v a bolo

zo strany ţalobkyne jednoznačne preukázané kontrolou vykonanou v súlade s ustanovením

o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany

spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) inšpektormi SOI dňa 12. marca 2008. Ďalej poukázal na to, ţe

pokiaľ by navrhované svedkyne vypovedali iné skutočnosti, ako boli zistené ţalovaným,

resp. prvostupňovým správnym orgánom v rámci operatívnej kontroly, jednalo by sa

o účelové tvrdenie nespochybňujúce stav kontrolou zistený a práve z tohto dôvodu vyhodnotil

nenariadenie ústneho pojednávania v zmysle o správnom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) za dôvodné. Krajský súd

tvrdenie ţalobkyne o nespôsobilosti E. W. chápať a vnímať komunikáciu s inšpektormi SOI

v slovenskom jazyku a jeho argumentáciu o jej práve vypovedať v materinskom jazyku

vyhodnotil za absolútne účelové, nemajúce vzťah k rozsahu a obsahu zisteného skutkového

stavu, berúc do úvahy i tú skutočnosť, ţe ţalobkyňa v konaní neoznačila a ani nepredloţila

dôkaz preukazujúci jej neschopnosť komunikovať v slovenskom jazyku. Konštatoval, ţe

vedúca predajne M. Z., svojprávnosť ktorej nebola ţalobkyňou spochybnená, bez výhrad

podpísala protokol o vykonaní kontroly. Krajský súd mal za to, ţe ţalobkyňa ţalobou

nespochybňovala protiprávnosť svojho konania, ani dôvodnosť a výšku uloţenej pokuty, ale

namietala spôsob zisťovania skutkového stavu so zameraním na všeobecné právne predpisy

upravujúce práva účastníka správneho konania. Krajský súd však vyhodnotil zisťovanie

skutkového stavu ţalovaným za konformné so zásadami správneho konania, a preto ţalobu

podľa v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením tak,

ţe ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie

navrhujúc ho zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. SK/0392/99/08 zo dňa 28. júla 2008

sa zrušuje a vec sa vracia ţalovanému na ďalšie konanie. Dôvodila tým, ţe rozsudok

krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rovnako namietala

dôvodnosť, ako aj výšku uloţenej pokuty. V odvolaní trvala na tom, ţe ustanovenia § 7

ods. 5 a 6 neporušila a opätovne zdôraznila, ţe nesúhlasí

so skutkovými zisteniami ţalovaného. Namietala odmietnutie návrhov ţalovaným

na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov a konfrontácie svedkov s inšpektormi SOI

a taktieţ vytýkala krajskému súdu, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia vopred vyhodnotil

účelovosť navrhovaných svedeckých výpovedí, hoci ich obsah mu vopred známy nebol.

Poukázala na nezákonnosť výpovede E. W. z dôvodu jej nepoučenia inšpektormi SOI o jej

práve vypovedať v jazyku, ktorému rozumie a v tejto súvislosti povaţuje tvrdenie krajského

súdu o nepredloţení odborného posudku preukazujúceho jej neschopnosť komunikovať

v slovenskom jazyku za nesprávne dôvodiac, ţe nie je povinnosťou svedka predkladať

a označovať dôkaz o tom, ţe dostatočne neovláda úradný jazyk. Zdôraznila,

ţe nakoľko sa v správnom konaní uplatňuje zásada materiálnej pravdy, bolo povinnosťou

príslušného správneho orgánu obstarať dôkazy o všetkých rozhodujúcich skutočnostiach,

bez ohľadu na to, v prospech koho svedčia a odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov

povaţuje ţalobkyňa za porušenie svojho práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rámci spochybňovania zákonnosti

zisťovania skutkového stavu mala ţalobkyňa námietky aj vo vzťahu k podkladu napadnutého

rozhodnutia ţalovaného, keďţe podľa jeho názoru nebol tento získaný v súlade s § 3 ods. 1

a § 34 ods. 1 správneho poriadku. Ţalobkyňa ďalej v odvolaní namietla nenariadenie ústneho

pojednávania podľa § 21 správneho poriadku dotknutými správnymi orgánmi konštatujúc,

ţe takýto postup správnych orgánov je nielen v rozpore s § 21 ods. 1 správneho poriadku,

ale aj v rozpore so „Štrasburskou judikatúrou“, pričom citovala rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2Sţ-o-KS 144/2006. Poukázala na to, ţe sa krajský súd vôbec

nevysporiadal so ţalobnou námietkou týkajúcou sa chýbajúcej zápisnice o vykonaných

dôkazoch a z tohto dôvodu povaţuje rozhodnutie súdu v tejto časti za nepreskúmateľné

argumentujúc tým, ţe v správnom súdnictve je súd viazaný rozsahom tvrdení uvedených

v ţalobe, a preto je jeho povinnosťou rozhodnúť o všetkých ţalobných námietkach a následne

sa s nimi riadne vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ďalej namietala, ţe krajský

súd pochybil, keď vychádzal z koncentračnej zásady, ktorá však zo správneho poriadku

nevyplýva.

V prípade úspechu ţiadala, aby odvolací súd zaviazal ţalovaného k náhrade trov

prvostupňového konania v sume 1023,56 eura (30.835,90 Sk) vyčíslených v písomnom

podaní zo dňa 17. decembra 2008 a k náhrade trov odvolacieho konania v sume 328,63 eura

pozostávajúca z dvoch úkonov právnej sluţby po 131,13 eura podľa § 10 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov, z náhrady

výdavkov 2 krát po 6,95 eura podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a z dane z pridanej

hodnoty v sume 52,47 eura.

Dodatočne dňa 06. mája 2009 ţalobkyňa zaslala krajskému súdu vyjadrenie, v ktorom

namietal, ţe v konaní došlo pri ukladaní sankcie k porušeniu tzv. absorpčnej zásady, nakoľko

ţalovaný mal pri súbehu viacerých správnych deliktov uloţiť ţalobcovi podľa „analogie

legis“ úhrnný trest, a to podľa zákonného ustanovenia vzťahujúceho sa na prísnejší správny

delikt. Podľa oznámenia ţalobcu k súbehu správnych deliktov malo dôjsť tým, ţe dňa

27. marca 2008 opakovane porušil ustanovenia a ,

pričom uvedený správny delikt je predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom

na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. .

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobkyne povaţujúc ho za nedôvodné

uviedol, ţe jej námietky pokladá za bezpredmetné a nie je si ani po opätovnom zhodnotení

procesného postupu, ako aj rozhodnutia o merite veci vedomý, ţe by z jeho strany došlo

k porušeniu zákona. Uviedol, ţe v správnom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami

správneho poriadku zdôrazniac, ţe zákonný postup bol dodrţaný aj zo strany prvostupňového

správneho orgánu, ktorý vykonajúc všetky nevyhnutné dôkazy spoľahlivo preukázal

porušenie povinností ustanovených v a zo strany

ţalobcu. Poznamenal, ţe správne konanie sa v danom prípade viedlo administratívne,

skutočný stav prejednávanej veci bol zistený bez ukrátenia ţalobcu na jeho právach.

Obhajujúc svoj procesný postup zdôraznil, ţe mu v danom prípade správny poriadok

obligatórne neukladá povinnosť predvolať svedkov, ani vyhotovovať zápisnicu o úkonoch

v konaní. Trval na tom, ţe ţalobkyňa dňa 12. marca 2008 počas kontroly SOI preukázateľne

porušila zákonné povinnosti ustanovené v a . Povaţujúc

odvolávanie sa ţalobkyne na a Dohovor o ľudských právach

a základných slobodách za nemajúce ţiadne opodstatnenie poukázal na to, ţe ţalobkyňou

citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v právnej veci „K. a L.“ týkajúci sa

vylúčenia moţnosti podať opravný prostriedok proti uloţenej pokute nepresahujúcej 66,39

eura (2.000,- Sk) sa obsahovo nedotýka porušenia zákonných povinností ţalobkyne

upravených v . Zdôraznil, ţe SOI ako nezávislý orgán kontroly

vnútorného trhu vykonáva kontrolu a dohľad u fyzických a právnických osôb predávajúcich

alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh alebo poskytujúci sluţby, postihuje za

nedodrţanie zákonných povinností na základe správneho práva a nie práva trestného, na ktoré

sa mylne ţalobkyňa odoláva a poukázal na to, ţe ţalobkyňa na obhajobu svojich tvrdení

nepredloţil ţiadne konkrétne skutočnosti ani dôkazy nasvedčujúce poručenie procesných práv

ţalovaným správnym orgánom. Rovnako nesúhlasil s tvrdením ţalobkyne, ţe by nepoučenie

predavačky E. W. o jej práve vypovedať v materinskom jazyku malo určitý vplyv na jej

rozhodnutie viazať odber zálohovaných vratných obalov na ďalší nákup tovaru. Trvajúc na

tom, ţe jeho rozhodnutie bolo vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového

stavu veci, v súlade so zákonnom navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdiť a o trovách konania rozhodnúť tak, ţe sa ţalobkyni ich náhrada nepriznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudkom

sp. zn. z 26. januára 2010 napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny podľa veta druhá a , potvrdil,

keď vyporiadajúc sa s námietkami ţalobkyne vznesenými v odvolaní vychádzal z ustanovení

, a , , a

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“) ako aj a a

a zo zodpovednosti za správny delikt, ktorá je základom administratívnej zodpovednosti

právnických osôb a fyzických osôb – podnikateľov.

Ţalobkyňou namietané konkrétne nedostatky týkajúce sa zisťovania skutkového stavu

veci v správnom konaní najvyšší súd po dôkladnom posúdení veci vyhodnotil

ako nedôvodné.

Pri svojom rozhodovaní najvyšší súd vychádzal zo všeobecných pojmových znakov

správneho deliktu a posudzujúc námietky ţalobkyne uviedol, ţe správny poriadok je zaloţený

na základných zásadách, medzi ktoré nepochybne patrí aj zásada materiálnej (objektívnej)

pravdy vyjadrujúca povinnosť správneho orgánu zistiť skutočný stav veci. Za týmto účelom

správny orgán, nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, ale je povinný obstarať

potrebné podklady pre vydanie svojho rozhodnutia, pričom výber dôkazov, ako aj rozsah

dokazovania záleţí len na jeho uváţení. Na druhej strane však so zákonnom neobmedzenou

voľnosťou správneho orgánu pri vykonávaní dokazovania, zodpovedá jeho obligatórna

povinnosť náleţite v odôvodnení rozhodnutia objasniť dôvody nevykonania ďalších dôkazov

navrhnutých účastníkmi konania.

Najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí poukázal i na to, ţe podkladom

pre vydanie rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom bol inšpekčný záznam

o vykonanej kontrole a zistených nedostatkoch, spísaný dňa 12. marca 2008 inšpektormi SOI,

nesporne preukazujúci protiprávne konanie ţalobkyne spočívajúce v nerešpektovaní

zákonných povinností ustanovených v a Berúc

do úvahy, ţe deliktuálne konanie ţalobkyne bolo nespochybniteľne preukázané inšpekčným

záznamom podpísaným bez pripomienok vedúcou prevádzkarne M. Z., povaţoval najvyšší

súd rozhodnutie správnych orgánov nedoplniť dokazovanie v podobe výsluchu ďalších

svedkov a ich následnej konfrontácie s inšpektormi SOI za legitímny.

K námietke ţalobkyne o nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní,

najvyšší súd konštatoval, ţe táto neobstojí, pretoţe správny poriadok predpokladá dve formy

správneho konania, a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania

správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis

(§ 21 ods. 1 správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch, je len na zváţení konajúceho

orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. , v súlade s ktorým

bola ţalobkyni uloţená pokuta, neukladá príslušným správnym orgánom povinnosť nariadiť

ústne pojednávanie a keďţe pred prvostupňovým správnym orgánom, ako aj správnym

orgánom odvolacím, nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní, zvoliac

si písomnú formu správneho konania, postupovali tieto orgány podľa názoru najvyššieho súdu

v súlade s ustanoveniami správneho poriadku. Poukazujúc na uvedené mal najvyšší súd

za nesporné, ţe ţalovaný správny orgán v konaní neuplatnil tzv. koncentračnú zásadu,

uplatnenie ktorej ţalobkyňa v odvolaní namietala, ale na základe zákonnom dovolenej úvahy

nevykonal dôkazy ţalobkyňou navrhnuté, dôvodiac v rozhodnutí ich účelovosťou

a nepotrebnosťou, keďţe skutkový stav veci bol náleţite zistený. Výšku uloţenej sankcie,

ktorá bola uloţená na úrovni dolnej hranice zákonnej sadzby, povaţoval najvyšší súd

za náleţitým spôsobom odôvodnenú.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa

a v spojení s veta prvá tak, ţe ţalobkyni nepriznal

ich náhradu, pretoţe nebola v tomto konaní úspešná a ţalovanému trovy odvolacieho konania

nevznikli.

Tento rozsudok najvyššieho súdu napadla ţalobkyňa dňa 28. apríla 2010 sťaţnosťou

na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý ešte pred doručením spisového materiálu

vzťahujúceho sa k danej veci (súdny a administratívny spis) uznesením

č. k. -13 z 01. júna 2010 prijal túto sťaţnosť na ďalšie konanie a nálezom

č. -38 z 25. augusta 2010 rozhodol, ţe rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára 2010 bolo porušené základné právo

ţalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v spojení s ; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. januára 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Zároveň uloţil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky povinnosť uhradiť ţalobkyni trovy konania v sume 303,31 eura na účet jej právneho

zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vychádzajúc z názoru, ţe vyjadriť sa k veci je základným právom účastníka konania,

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z predloţených súdnych

spisov, spisov inšpektorátu sp. zn. a sp. zn. a ústredného

inšpektorátu sp. zn. a sp. zn. , ktoré si ústavný súd vyţiadal

pre účely preskúmania, vyplynulo, ţe i keď krajský súd pri prejednávaní ţaloby

o preskúmanie postupu správnych orgánov nariadil pojednávanie 17. decembra 2008 za účasti

právneho zástupcu ţalobkyne a ţalovaného, v okolnostiach daného prípadu nie je moţné

povaţovať konanie správnych orgánov pri objasňovaní správneho deliktu za dostatočné

a správne, pretoţe sa nedal vyjadriť priamo ţalobkyni zastúpenej konateľom spoločnosti,

resp. jej štatutárnemu zástupcovi k podstate veci v správnom konaní ani na jednom stupni

a súčasne neposkytol im priestor na zaujatie ich stanoviska ku skutkovým zisteniam

a výpovediam svedkov (obdobne napr. m. m. a ).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôraznil, ţe práve Slovenskej

republiky (ďalej aj „ústava“) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň je v zmysle moţné domáhať sa práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi,

ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto

ustanovení vyplýva, ţe dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne

orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej

úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v

siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi

moţné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“

().

Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v predmetnom náleze v zmysle judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu treba pojmy „trestné

obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov

dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel

ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad,

keďţe predmetom konania v sťaţovateľkinej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí

o uloţení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloţenia peňaţnej pokuty

(napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994, resp. rozsudok

vo veci A. P., M. P.a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997 ().

Ústavný súd preskúmajúc vyjadrenie najvyššieho súdu a námietky ţalobkyne uvedené

v jej sťaţnosti a napokon dospel k názoru, ţe v danom prípade došlo postupom najvyššieho

súdu v súvislosti s napadnutým rozhodnutím o potvrdení rozhodnutia krajského súdu, ktorým

zamietol ţalobu sťaţovateľky o preskúmanie zákonnosti správneho konania, k takej

interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ,

t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudrţateľná a v konečnom dôsledku by

viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Ústavný súd k tomu uviedol, ţe o vykonaných dôkazoch nebola nikdy správnymi

orgánmi spísaná riadna zápisnica (za účasti štatutárneho zástupcu, resp. konateľa spoločnosti)

a sťaţovateľka sa v konaniach pred správnymi orgánmi (ústredným inšpektorátom

pod sp. zn. a predtým inšpektorátom pod sp. zn.

prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu nemohla vyjadriť k veci ústne, nemala moţnosť

byť prítomná pri výsluchu svedkov a nemohla im klásť otázky, aj keď sa toho osobitne

doţadovala.

Ďalej poukázal na to, ţe k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí

neoddeliteľne princíp právnej istoty [( ods. l ), napr. ], ktorého

neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva a ţe súčasťou uvedeného princípu

je tieţ poţiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. , a ),

teda to, ţe obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, preto

za diskriminačný moţno povaţovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši

odchylným spôsobom, pričom ho nemoţno objektívne a rozumne odôvodniť

(mutatis mutandis a ).

So zreteľom na označený rozsudok najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval,

ţe v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým

i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiţ v tomto prípade rozhodol odlišným

spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne totoţnej veci bez toho, aby v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťaţovateľkinmu právu

poskytnutá odlišná ochrana, neţ v inom označenom konaní. Argumentácia najvyššieho súdu

musí pritom byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem

porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú

povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Poukázal na to, ţe princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň

na jednom stupni v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s ustálenou judikatúrou

ESĽP, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania ţalobkyňa nikdy nevzdala, ale výslovne

sa jej doţadovala. Všeobecné súdy nebrali tieto námietky sťaţovateľky vôbec do úvahy

a ich výklad a aplikácia správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných

súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takţe ju objektívne nemoţno akceptovať

(obdobne napr. m. m. ). V tejto súvislosti navyše iný senát najvyššieho súdu

v obdobnom prípade sťaţovateľky zrušil rozhodnutia správnych orgánov a vec im vrátil

na ďalšie konanie (napr. rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2010).

Procesný postup správnych orgánov preto podľa ústavného súdu predstavoval

protiústavný zásah do označeného základného práva, pretoţe účastníkovi konania objektívne

znemoţnil vyuţiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania),

predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať

a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné

prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej

pozície.

Ústavný súd poukázal i na to, ţe uloţenie pokuty je administratívno-procesnou

sankciou pre účely vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je súčasne i aktom

donucovacej povahy. Má predovšetkým majetkové zameranie umoţňujúce vynútiť určitú

ujmu na majetku dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených

s potrebou a súčasne i právom vlastniť majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi

v správnom konaní a pri výkone kontrolnej činnosti sú okrem toho svojou povahou všeobecne

spôsobilé zasiahnuť do základných práv príslušného subjektu, a to s ohľadom na ich výšku

a moţnosť ich opakovaného ukladania. Závaţnosť ich dopadu je o to výraznejšia, ţe môţu

byť ukladané na základe voľného uváţenia správneho alebo kontrolného orgánu, resp. jeho

aparátu, čím nie je vylúčený ich prípadný diskriminačný a aj subjektívny efekt voči rôznym

právnym subjektom. Okrem toho ich moţno ukladať i opakovane dovtedy, kým nebude

dosiahnutý sledovaný cieľ (riadny priebeh konania), čo znamená, ţe v danom prípade

sa neprihliada ani na princíp ne bis in idem.

V danom prípade bol preto ústavný súd toho názoru, ţe najvyšší súd neakceptovaním

procesných práv ţalobkyne, ktoré nemohla uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi, porušil

jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1 (bod 1 výroku nálezu).

Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia

odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný

právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v danej veci, opätovne

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom

v odvolaní ţalobkyne ( v spojení s veta prvá ),

bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok

krajského súdu treba zmeniť a rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako Krajský súd v Nitre pôvodne

vychádzali z nesporného skutkového stavu zisteného v správnom konaní, ktorý však Ústavný

súd Slovenskej republiky svojím nálezom spochybnil majúc za to, ţe správne orgány

objektívne znemoţnili ţalobkyni vyuţiť jej oprávnenia byť prítomná pri prerokovaní veci

(vrátane dokazovania), predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať

námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc v konaní

alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil

do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Týmto názorom ústavného súdu je najvyšší súd viazaný, a to i napriek tomu,

ţe pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 správneho

poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a ţe od ústneho pojednávania

ani nebolo moţné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretoţe skutkový stav veci bol

povaţovaný za náleţite a dostatočne zistený. Podľa názoru najvyššieho súdu nemoţno

opomenúť, ţe porušenie ustanovení a sťaţovateľkou

nie je priestupkom, nakoľko ako priestupok nie je definované ani v zákone o priestupkoch

ani v inom zákone. V preskúmavanej veci porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona

č. je správnym deliktom poškodzujúcim spotrebiteľa, a preto na jeho

prejednanie sa vzťahuje správny poriadok a nie o priestupkoch

v znení neskorších predpisov, ako je to citované v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. februára 2010, na ktorý ústavný súd vo svojom náleze

poukazuje.

Podľa povinná osoba alebo ten, kto uvádza

do obehu výrobky v zálohovaných obaloch, je povinný odoberať tieto obaly bez obmedzenia

mnoţstva a bez viazania tohto odberu na nákup tovaru, dodrţať výšku zálohy ustanovenú

vo vykonávacom predpise podľa odseku 10 a vrátiť zálohu v plnej výške.

Podľa povinná osoba alebo ten, kto uvádza

do obehu výrobky v zálohovaných obaloch predajom spotrebiteľovi v prevádzkarni,

je povinný zabezpečiť, aby tieto obaly boli v tejto prevádzkarni odoberané po celý čas

prevádzky, a zároveň je povinný vhodným spôsobom informovať spotrebiteľa o výške zálohy

pre jednotlivé druhy obalov a o zmenách druhov zálohovaných opakovane pouţiteľných

obalov.

Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie

ich povinností.

Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi

konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy

príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným

osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,

aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných

prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 21 ods. 1 správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie,

ak to vyţaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje

osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne

pojednávanie spravidla na mieste ohliadky

O ústnych podaniach a o dôleţitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných

dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny

orgán spíše zápisnicu (§ 22 ods. 1 správneho poriadku).

Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne

a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov

pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba

má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnej ohliadke.

Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť,

aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia,

prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými

právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.

Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie,

súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91)1 o správnych

sankciách zo dňa 13.02.1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií

je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť

informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu,

s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla

byť uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej,

má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek

rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých

sa zakladá.

Vychádzajúc z citovaných právnych noriem a zásad, keďţe Ústavný súd Slovenskej

republiky v preskúmavanej veci bol toho názoru, ţe správne orgány porušili procesné práva

ţalobkyne a neakceptovaním týchto procesných práv aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rozsudku sp. zn. z 26. januára 2010 porušil jej základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa v spojení s , musel

najvyšší súd konštatovať, ţe uvedené procesné pochybenie správnych orgánov treba v zmysle

právneho názoru ústavného súdu povaţovať za takú vadu konania pred správnym orgánom,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

Preto podľa veta prvá musel Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. –33 zo 17. decembra 2008

zmeniť a rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie

konanie.

V ďalšom konaní ţalovaný s ohľadom na nález ústavného súdu musí umoţní

ţalobkyni náleţite sa vyjadriť a podrobnejšie sa vyporiada s jej argumentáciou. V tejto

súvislosti dáva najvyšší súd ţalovanému do pozornosti východiská ústavného súdu

z odôvodnenia nálezu.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s

ods. 1 veta prvá a a nakoľko ţalobkyňa mala v konaní úspech,

vznikol jej nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady súdnych poplatkov -

z podanej ţaloby 209,12 eura (6.300,- Sk) a z podaného odvolania 66,- eur, ako aj z náhrady

trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej sluţby poskytnutej ţalobkyni advokátom,

a to:

1. prevzatie veci a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 20.08.2008 á

48,63 eura (1.465,- Sk),

2. podanie ţaloby na súd 08.09.2008 á 48,63 eura (1.465,- Sk),

3. účasť na pojednávaní pred krajským súdom 26.11.2008 á 48,63 eura (1.465,- Sk),

4. účasť na vyhlásení rozsudku pred krajským súdom 17.12.2008 á 24,31eura (732,25 Sk)

5. podanie odvolanie 18.02.2009 á 53,49 eura,

6. podanie vyjadrenia 05.05.2009 á 53,49 eura,

spolu odmena za úkony právnej sluţby 277,18 eura

+ 4 x reţijný paušál á 6,31 eura (190,- Sk) a 2 x 6,95 eura, spolu reţijný paušál 39,14 eura.

Ďalej najvyšší súd priznal ţalobkyni titulom trov právnych sluţieb náhradu za stratu

času 8 x 10,52 eura (317,- Sk), t. j. 84,16 eura a 2 x cestovné z L. do Nitry osobným

motorovým vozidlom Toyota EČ: L. L. - Nitra a späť dňa 26.11.2008 a dňa 17.12.2008 2 x

50,- km/100 x 61 á 35,20 Sk a 2 x 50,- km á 5,50 Sk spolu 2 x 7,01 eura (2 x 211,20 Sk)

+ 2 x 18,26 eura (2 x 550,- Sk) cestovné spolu 50,54 eura. Taktieţ najvyšší súd ţalobkyni

priznal k trovám právneho zastúpenia 19 % DPH v sume 85,69 eura.

Najvyšší súd náhradu trov právneho zastúpenia priznal v zmysle ich vyčíslenia

ţalobcom a v súlade s § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/, § 14 ods. 4 a § 16 ods. 3, § 17

ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom

do 31.05.2009 (§ 20a cit. vyhlášky).

V zmysle v spojení s veta prvá náhradu trov konania

zaplatí ţalovaný na účet právneho zástupcu ţalobkyne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková