Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)dad/365483.d07d1b.pdf
PDF · 205.76 KB
No categories available
5Sžo/235/2010
Najvyšší súd 5Sžo/235/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o.,
so sídlom M., IČO: X., zastúpenej Mgr. P. N., advokátom so sídlom K., proti ţalovanému
Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie,
so sídlom Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
č. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre,
č. k. 15S/24/2008-33 zo 17. decembra 2008 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre,
č. k. 15S/24/2008-33 zo dňa 17. decembra 2008 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008 z r u š u j e a v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania v sume 811.83
eura na účet Mgr. P. N. advokáta v L. č. účtu X. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol v súlade s ustanovením § 250j
ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu o preskúmanie zákonnosti
v záhlaví uvedeného rozhodnutia ţalovaného, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobkyne
a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky
kraj č. N/0011/04/08 zo dňa 30. marca 2008, ktorým bola ţalobkyni uloţená podľa § 17 ods. 2
písm. d/ zákona č. 529/2002 Z. z. pokuta vo výške 3.485,36 eura (105.000,- Sk ) za porušenie
ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 529/2002 Z. z.“), ktorého sa mala
ţalobkyňa dopustiť tým, ţe v čase kontroly dňa 12. marca 2008 viazala odber zálohovaných
pivových fliaš zn. Corgoň na nákup tovaru (§ 7 ods. 5 zákona č. 529/2002 Z. z.) a taktieţ
neinformovala ţiadnym spôsobom spotrebiteľa o výške zálohy pre jednotlivé druhy obalov
(§ 7 ods. 6 zákona č. 529/2002 Z. z.).
Rozhodol tak s odôvodnením, ţe zo strany ţalovaného nezistil ţiadne pochybenie
pri zisťovaní skutkového stavu a mal za to, ţe navrhované dôkazy ţalobkyne na doplnenie
dokazovania v podobe výsluchu svedkýň E. W., M. Z. a V. F. a ich následnej konfrontácie
s inšpektormi Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“) nebolo potrebné vykonať,
keďţe porušenie povinností ustanovených v § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. bolo
zo strany ţalobkyne jednoznačne preukázané kontrolou vykonanou v súlade s ustanovením
§ 5 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany
spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 128/2002 Z. z.“) inšpektormi SOI dňa 12. marca 2008. Ďalej poukázal na to, ţe
pokiaľ by navrhované svedkyne vypovedali iné skutočnosti, ako boli zistené ţalovaným,
resp. prvostupňovým správnym orgánom v rámci operatívnej kontroly, jednalo by sa
o účelové tvrdenie nespochybňujúce stav kontrolou zistený a práve z tohto dôvodu vyhodnotil
nenariadenie ústneho pojednávania v zmysle § 21 zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) za dôvodné. Krajský súd
tvrdenie ţalobkyne o nespôsobilosti E. W. chápať a vnímať komunikáciu s inšpektormi SOI
v slovenskom jazyku a jeho argumentáciu o jej práve vypovedať v materinskom jazyku
vyhodnotil za absolútne účelové, nemajúce vzťah k rozsahu a obsahu zisteného skutkového
stavu, berúc do úvahy i tú skutočnosť, ţe ţalobkyňa v konaní neoznačila a ani nepredloţila
dôkaz preukazujúci jej neschopnosť komunikovať v slovenskom jazyku. Konštatoval, ţe
vedúca predajne M. Z., svojprávnosť ktorej nebola ţalobkyňou spochybnená, bez výhrad
podpísala protokol o vykonaní kontroly. Krajský súd mal za to, ţe ţalobkyňa ţalobou
nespochybňovala protiprávnosť svojho konania, ani dôvodnosť a výšku uloţenej pokuty, ale
namietala spôsob zisťovania skutkového stavu so zameraním na všeobecné právne predpisy
upravujúce práva účastníka správneho konania. Krajský súd však vyhodnotil zisťovanie
skutkového stavu ţalovaným za konformné so zásadami správneho konania, a preto ţalobu
podľa § 250j ods. 1 OSP v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 OSP tak,
ţe ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie
navrhujúc ho zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. SK/0392/99/08 zo dňa 28. júla 2008
sa zrušuje a vec sa vracia ţalovanému na ďalšie konanie. Dôvodila tým, ţe rozsudok
krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rovnako namietala
dôvodnosť, ako aj výšku uloţenej pokuty. V odvolaní trvala na tom, ţe ustanovenia § 7
ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. neporušila a opätovne zdôraznila, ţe nesúhlasí
so skutkovými zisteniami ţalovaného. Namietala odmietnutie návrhov ţalovaným
na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov a konfrontácie svedkov s inšpektormi SOI
a taktieţ vytýkala krajskému súdu, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia vopred vyhodnotil
účelovosť navrhovaných svedeckých výpovedí, hoci ich obsah mu vopred známy nebol.
Poukázala na nezákonnosť výpovede E. W. z dôvodu jej nepoučenia inšpektormi SOI o jej
práve vypovedať v jazyku, ktorému rozumie a v tejto súvislosti povaţuje tvrdenie krajského
súdu o nepredloţení odborného posudku preukazujúceho jej neschopnosť komunikovať
v slovenskom jazyku za nesprávne dôvodiac, ţe nie je povinnosťou svedka predkladať
a označovať dôkaz o tom, ţe dostatočne neovláda úradný jazyk. Zdôraznila,
ţe nakoľko sa v správnom konaní uplatňuje zásada materiálnej pravdy, bolo povinnosťou
príslušného správneho orgánu obstarať dôkazy o všetkých rozhodujúcich skutočnostiach,
bez ohľadu na to, v prospech koho svedčia a odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov
povaţuje ţalobkyňa za porušenie svojho práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rámci spochybňovania zákonnosti
zisťovania skutkového stavu mala ţalobkyňa námietky aj vo vzťahu k podkladu napadnutého
rozhodnutia ţalovaného, keďţe podľa jeho názoru nebol tento získaný v súlade s § 3 ods. 1
a § 34 ods. 1 správneho poriadku. Ţalobkyňa ďalej v odvolaní namietla nenariadenie ústneho
pojednávania podľa § 21 správneho poriadku dotknutými správnymi orgánmi konštatujúc,
ţe takýto postup správnych orgánov je nielen v rozpore s § 21 ods. 1 správneho poriadku,
ale aj v rozpore so „Štrasburskou judikatúrou“, pričom citovala rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Sţ-o-KS 144/2006. Poukázala na to, ţe sa krajský súd vôbec
nevysporiadal so ţalobnou námietkou týkajúcou sa chýbajúcej zápisnice o vykonaných
dôkazoch a z tohto dôvodu povaţuje rozhodnutie súdu v tejto časti za nepreskúmateľné
argumentujúc tým, ţe v správnom súdnictve je súd viazaný rozsahom tvrdení uvedených
v ţalobe, a preto je jeho povinnosťou rozhodnúť o všetkých ţalobných námietkach a následne
sa s nimi riadne vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ďalej namietala, ţe krajský
súd pochybil, keď vychádzal z koncentračnej zásady, ktorá však zo správneho poriadku
nevyplýva.
V prípade úspechu ţiadala, aby odvolací súd zaviazal ţalovaného k náhrade trov
prvostupňového konania v sume 1023,56 eura (30.835,90 Sk) vyčíslených v písomnom
podaní zo dňa 17. decembra 2008 a k náhrade trov odvolacieho konania v sume 328,63 eura
pozostávajúca z dvoch úkonov právnej sluţby po 131,13 eura podľa § 10 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov, z náhrady
výdavkov 2 krát po 6,95 eura podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a z dane z pridanej
hodnoty v sume 52,47 eura.
Dodatočne dňa 06. mája 2009 ţalobkyňa zaslala krajskému súdu vyjadrenie, v ktorom
namietal, ţe v konaní došlo pri ukladaní sankcie k porušeniu tzv. absorpčnej zásady, nakoľko
ţalovaný mal pri súbehu viacerých správnych deliktov uloţiť ţalobcovi podľa „analogie
legis“ úhrnný trest, a to podľa zákonného ustanovenia vzťahujúceho sa na prísnejší správny
delikt. Podľa oznámenia ţalobcu k súbehu správnych deliktov malo dôjsť tým, ţe dňa
27. marca 2008 opakovane porušil ustanovenia § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z.,
pričom uvedený správny delikt je predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom
na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 15S/28/2008.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobkyne povaţujúc ho za nedôvodné
uviedol, ţe jej námietky pokladá za bezpredmetné a nie je si ani po opätovnom zhodnotení
procesného postupu, ako aj rozhodnutia o merite veci vedomý, ţe by z jeho strany došlo
k porušeniu zákona. Uviedol, ţe v správnom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami
správneho poriadku zdôrazniac, ţe zákonný postup bol dodrţaný aj zo strany prvostupňového
správneho orgánu, ktorý vykonajúc všetky nevyhnutné dôkazy spoľahlivo preukázal
porušenie povinností ustanovených v § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. zo strany
ţalobcu. Poznamenal, ţe správne konanie sa v danom prípade viedlo administratívne,
skutočný stav prejednávanej veci bol zistený bez ukrátenia ţalobcu na jeho právach.
Obhajujúc svoj procesný postup zdôraznil, ţe mu v danom prípade správny poriadok
obligatórne neukladá povinnosť predvolať svedkov, ani vyhotovovať zápisnicu o úkonoch
v konaní. Trval na tom, ţe ţalobkyňa dňa 12. marca 2008 počas kontroly SOI preukázateľne
porušila zákonné povinnosti ustanovené v § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z.. Povaţujúc
odvolávanie sa ţalobkyne na Ústavu Slovenskej republiky a Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách za nemajúce ţiadne opodstatnenie poukázal na to, ţe ţalobkyňou
citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v právnej veci „K. a L.“ týkajúci sa
vylúčenia moţnosti podať opravný prostriedok proti uloţenej pokute nepresahujúcej 66,39
eura (2.000,- Sk) sa obsahovo nedotýka porušenia zákonných povinností ţalobkyne
upravených v zákone č. 529/2002 Z. z.. Zdôraznil, ţe SOI ako nezávislý orgán kontroly
vnútorného trhu vykonáva kontrolu a dohľad u fyzických a právnických osôb predávajúcich
alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh alebo poskytujúci sluţby, postihuje za
nedodrţanie zákonných povinností na základe správneho práva a nie práva trestného, na ktoré
sa mylne ţalobkyňa odoláva a poukázal na to, ţe ţalobkyňa na obhajobu svojich tvrdení
nepredloţil ţiadne konkrétne skutočnosti ani dôkazy nasvedčujúce poručenie procesných práv
ţalovaným správnym orgánom. Rovnako nesúhlasil s tvrdením ţalobkyne, ţe by nepoučenie
predavačky E. W. o jej práve vypovedať v materinskom jazyku malo určitý vplyv na jej
rozhodnutie viazať odber zálohovaných vratných obalov na ďalší nákup tovaru. Trvajúc na
tom, ţe jeho rozhodnutie bolo vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového
stavu veci, v súlade so zákonnom navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdiť a o trovách konania rozhodnúť tak, ţe sa ţalobkyni ich náhrada nepriznáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudkom
sp. zn. 6Sţo/124/2009 z 26. januára 2010 napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil,
keď vyporiadajúc sa s námietkami ţalobkyne vznesenými v odvolaní vychádzal z ustanovení
§ 244 ods. 1, 2 a § 247 ods. 1 OSP, § 21 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“) ako aj § 7 ods. 5 a 6 a § 17 ods. 2 písm. d/ zákona č. 529/2002 Z. z.
a zo zodpovednosti za správny delikt, ktorá je základom administratívnej zodpovednosti
právnických osôb a fyzických osôb – podnikateľov.
Ţalobkyňou namietané konkrétne nedostatky týkajúce sa zisťovania skutkového stavu
veci v správnom konaní najvyšší súd po dôkladnom posúdení veci vyhodnotil
ako nedôvodné.
Pri svojom rozhodovaní najvyšší súd vychádzal zo všeobecných pojmových znakov
správneho deliktu a posudzujúc námietky ţalobkyne uviedol, ţe správny poriadok je zaloţený
na základných zásadách, medzi ktoré nepochybne patrí aj zásada materiálnej (objektívnej)
pravdy vyjadrujúca povinnosť správneho orgánu zistiť skutočný stav veci. Za týmto účelom
správny orgán, nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, ale je povinný obstarať
potrebné podklady pre vydanie svojho rozhodnutia, pričom výber dôkazov, ako aj rozsah
dokazovania záleţí len na jeho uváţení. Na druhej strane však so zákonnom neobmedzenou
voľnosťou správneho orgánu pri vykonávaní dokazovania, zodpovedá jeho obligatórna
povinnosť náleţite v odôvodnení rozhodnutia objasniť dôvody nevykonania ďalších dôkazov
navrhnutých účastníkmi konania.
Najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí poukázal i na to, ţe podkladom
pre vydanie rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom bol inšpekčný záznam
o vykonanej kontrole a zistených nedostatkoch, spísaný dňa 12. marca 2008 inšpektormi SOI,
nesporne preukazujúci protiprávne konanie ţalobkyne spočívajúce v nerešpektovaní
zákonných povinností ustanovených v § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. Berúc
do úvahy, ţe deliktuálne konanie ţalobkyne bolo nespochybniteľne preukázané inšpekčným
záznamom podpísaným bez pripomienok vedúcou prevádzkarne M. Z., povaţoval najvyšší
súd rozhodnutie správnych orgánov nedoplniť dokazovanie v podobe výsluchu ďalších
svedkov a ich následnej konfrontácie s inšpektormi SOI za legitímny.
K námietke ţalobkyne o nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní,
najvyšší súd konštatoval, ţe táto neobstojí, pretoţe správny poriadok predpokladá dve formy
správneho konania, a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania
správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis
(§ 21 ods. 1 správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch, je len na zváţení konajúceho
orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Zákon č. 529/2002 Z. z., v súlade s ktorým
bola ţalobkyni uloţená pokuta, neukladá príslušným správnym orgánom povinnosť nariadiť
ústne pojednávanie a keďţe pred prvostupňovým správnym orgánom, ako aj správnym
orgánom odvolacím, nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní, zvoliac
si písomnú formu správneho konania, postupovali tieto orgány podľa názoru najvyššieho súdu
v súlade s ustanoveniami správneho poriadku. Poukazujúc na uvedené mal najvyšší súd
za nesporné, ţe ţalovaný správny orgán v konaní neuplatnil tzv. koncentračnú zásadu,
uplatnenie ktorej ţalobkyňa v odvolaní namietala, ale na základe zákonnom dovolenej úvahy
nevykonal dôkazy ţalobkyňou navrhnuté, dôvodiac v rozhodnutí ich účelovosťou
a nepotrebnosťou, keďţe skutkový stav veci bol náleţite zistený. Výšku uloţenej sankcie,
ktorá bola uloţená na úrovni dolnej hranice zákonnej sadzby, povaţoval najvyšší súd
za náleţitým spôsobom odôvodnenú.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP
a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe ţalobkyni nepriznal
ich náhradu, pretoţe nebola v tomto konaní úspešná a ţalovanému trovy odvolacieho konania
nevznikli.
Tento rozsudok najvyššieho súdu napadla ţalobkyňa dňa 28. apríla 2010 sťaţnosťou
na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý ešte pred doručením spisového materiálu
vzťahujúceho sa k danej veci (súdny a administratívny spis) uznesením
č. k. III. ÚS 231/2010-13 z 01. júna 2010 prijal túto sťaţnosť na ďalšie konanie a nálezom
č. III. ÚS 231/2010-38 z 25. augusta 2010 rozhodol, ţe rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/124/2009 z 26. januára 2010 bolo porušené základné právo
ţalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sţo/124/2009 z 26. januára 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Zároveň uloţil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky povinnosť uhradiť ţalobkyni trovy konania v sume 303,31 eura na účet jej právneho
zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vychádzajúc z názoru, ţe vyjadriť sa k veci je základným právom účastníka konania,
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z predloţených súdnych
spisov, spisov inšpektorátu sp. zn. N/0011/04/08 a sp. zn. N/0056/04/08 a ústredného
inšpektorátu sp. zn. SK/0392/99/08 a sp. zn. SK/0641/99/08, ktoré si ústavný súd vyţiadal
pre účely preskúmania, vyplynulo, ţe i keď krajský súd pri prejednávaní ţaloby
o preskúmanie postupu správnych orgánov nariadil pojednávanie 17. decembra 2008 za účasti
právneho zástupcu ţalobkyne a ţalovaného, v okolnostiach daného prípadu nie je moţné
povaţovať konanie správnych orgánov pri objasňovaní správneho deliktu za dostatočné
a správne, pretoţe sa nedal vyjadriť priamo ţalobkyni zastúpenej konateľom spoločnosti,
resp. jej štatutárnemu zástupcovi k podstate veci v správnom konaní ani na jednom stupni
a súčasne neposkytol im priestor na zaujatie ich stanoviska ku skutkovým zisteniam
a výpovediam svedkov (obdobne napr. m. m. II.ÚS 58/07 a III. ÚS 153/07).
V tejto súvislosti ústavný súd zdôraznil, ţe práve čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej aj „ústava“) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy moţné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi,
ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto
ustanovení vyplýva, ţe dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne
orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej
úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v
siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi
moţné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“
(I. ÚS 49/01).
Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v predmetnom náleze v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu treba pojmy „trestné
obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov
dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel
ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad,
keďţe predmetom konania v sťaţovateľkinej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí
o uloţení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloţenia peňaţnej pokuty
(napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994, resp. rozsudok
vo veci A. P., M. P.a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997 (III. ÚS 341/2007).
Ústavný súd preskúmajúc vyjadrenie najvyššieho súdu a námietky ţalobkyne uvedené
v jej sťaţnosti a napokon dospel k názoru, ţe v danom prípade došlo postupom najvyššieho
súdu v súvislosti s napadnutým rozhodnutím o potvrdení rozhodnutia krajského súdu, ktorým
zamietol ţalobu sťaţovateľky o preskúmanie zákonnosti správneho konania, k takej
interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou,
t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudrţateľná a v konečnom dôsledku by
viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Ústavný súd k tomu uviedol, ţe o vykonaných dôkazoch nebola nikdy správnymi
orgánmi spísaná riadna zápisnica (za účasti štatutárneho zástupcu, resp. konateľa spoločnosti)
a sťaţovateľka sa v konaniach pred správnymi orgánmi (ústredným inšpektorátom
pod sp. zn. SK/0392/99/08 a predtým inšpektorátom pod sp. zn. N/0011/04/08
prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu nemohla vyjadriť k veci ústne, nemala moţnosť
byť prítomná pri výsluchu svedkov a nemohla im klásť otázky, aj keď sa toho osobitne
doţadovala.
Ďalej poukázal na to, ţe k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí
neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. l ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého
neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva a ţe súčasťou uvedeného princípu
je tieţ poţiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99),
teda to, ţe obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, preto
za diskriminačný moţno povaţovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši
odchylným spôsobom, pričom ho nemoţno objektívne a rozumne odôvodniť
(mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).
So zreteľom na označený rozsudok najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval,
ţe v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým
i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiţ v tomto prípade rozhodol odlišným
spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne totoţnej veci bez toho, aby v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťaţovateľkinmu právu
poskytnutá odlišná ochrana, neţ v inom označenom konaní. Argumentácia najvyššieho súdu
musí pritom byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem
porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú
povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.
Poukázal na to, ţe princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň
na jednom stupni v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s ustálenou judikatúrou
ESĽP, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania ţalobkyňa nikdy nevzdala, ale výslovne
sa jej doţadovala. Všeobecné súdy nebrali tieto námietky sťaţovateľky vôbec do úvahy
a ich výklad a aplikácia správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných
súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takţe ju objektívne nemoţno akceptovať
(obdobne napr. m. m. I. ÚS 54/08). V tejto súvislosti navyše iný senát najvyššieho súdu
v obdobnom prípade sťaţovateľky zrušil rozhodnutia správnych orgánov a vec im vrátil
na ďalšie konanie (napr. rozsudkom sp. zn. 2Sţo/200/2009 z 24. februára 2010).
Procesný postup správnych orgánov preto podľa ústavného súdu predstavoval
protiústavný zásah do označeného základného práva, pretoţe účastníkovi konania objektívne
znemoţnil vyuţiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania),
predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať
a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné
prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej
pozície.
Ústavný súd poukázal i na to, ţe uloţenie pokuty je administratívno-procesnou
sankciou pre účely vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je súčasne i aktom
donucovacej povahy. Má predovšetkým majetkové zameranie umoţňujúce vynútiť určitú
ujmu na majetku dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených
s potrebou a súčasne i právom vlastniť majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi
v správnom konaní a pri výkone kontrolnej činnosti sú okrem toho svojou povahou všeobecne
spôsobilé zasiahnuť do základných práv príslušného subjektu, a to s ohľadom na ich výšku
a moţnosť ich opakovaného ukladania. Závaţnosť ich dopadu je o to výraznejšia, ţe môţu
byť ukladané na základe voľného uváţenia správneho alebo kontrolného orgánu, resp. jeho
aparátu, čím nie je vylúčený ich prípadný diskriminačný a aj subjektívny efekt voči rôznym
právnym subjektom. Okrem toho ich moţno ukladať i opakovane dovtedy, kým nebude
dosiahnutý sledovaný cieľ (riadny priebeh konania), čo znamená, ţe v danom prípade
sa neprihliada ani na princíp ne bis in idem.
V danom prípade bol preto ústavný súd toho názoru, ţe najvyšší súd neakceptovaním
procesných práv ţalobkyne, ktoré nemohla uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi, porušil
jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia
odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný
právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v danej veci, opätovne
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v odvolaní ţalobkyne (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP),
bez nariadenia pojednávania (§250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok
krajského súdu treba zmeniť a rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako Krajský súd v Nitre pôvodne
vychádzali z nesporného skutkového stavu zisteného v správnom konaní, ktorý však Ústavný
súd Slovenskej republiky svojím nálezom spochybnil majúc za to, ţe správne orgány
objektívne znemoţnili ţalobkyni vyuţiť jej oprávnenia byť prítomná pri prerokovaní veci
(vrátane dokazovania), predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať
námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc v konaní
alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil
do podstatne nevýhodnejšej pozície.
Týmto názorom ústavného súdu je najvyšší súd viazaný, a to i napriek tomu,
ţe pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 správneho
poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a ţe od ústneho pojednávania
ani nebolo moţné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretoţe skutkový stav veci bol
povaţovaný za náleţite a dostatočne zistený. Podľa názoru najvyššieho súdu nemoţno
opomenúť, ţe porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. sťaţovateľkou
nie je priestupkom, nakoľko ako priestupok nie je definované ani v zákone o priestupkoch
ani v inom zákone. V preskúmavanej veci porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona
č. 529/2002 Z. z. je správnym deliktom poškodzujúcim spotrebiteľa, a preto na jeho
prejednanie sa vzťahuje správny poriadok a nie zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, ako je to citované v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sţo/200/2009 z 24. februára 2010, na ktorý ústavný súd vo svojom náleze
poukazuje.
Podľa § 7 ods. 5 zákona č. 529/2002 Z. z. povinná osoba alebo ten, kto uvádza
do obehu výrobky v zálohovaných obaloch, je povinný odoberať tieto obaly bez obmedzenia
mnoţstva a bez viazania tohto odberu na nákup tovaru, dodrţať výšku zálohy ustanovenú
vo vykonávacom predpise podľa odseku 10 a vrátiť zálohu v plnej výške.
Podľa § 7 ods. 6 zákona č. 529/2002 Z. z. povinná osoba alebo ten, kto uvádza
do obehu výrobky v zálohovaných obaloch predajom spotrebiteľovi v prevádzkarni,
je povinný zabezpečiť, aby tieto obaly boli v tejto prevádzkarni odoberané po celý čas
prevádzky, a zároveň je povinný vhodným spôsobom informovať spotrebiteľa o výške zálohy
pre jednotlivé druhy obalov a o zmenách druhov zálohovaných opakovane pouţiteľných
obalov.
Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie
ich povinností.
Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi
konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy
príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným
osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných
prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 21 ods. 1 správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie,
ak to vyţaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje
osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne
pojednávanie spravidla na mieste ohliadky
O ústnych podaniach a o dôleţitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných
dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny
orgán spíše zápisnicu (§ 22 ods. 1 správneho poriadku).
Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba
má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnej ohliadke.
Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť,
aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.
Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie,
súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91)1 o správnych
sankciách zo dňa 13.02.1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií
je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť
informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu,
s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla
byť uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej,
má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek
rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých
sa zakladá.
Vychádzajúc z citovaných právnych noriem a zásad, keďţe Ústavný súd Slovenskej
republiky v preskúmavanej veci bol toho názoru, ţe správne orgány porušili procesné práva
ţalobkyne a neakceptovaním týchto procesných práv aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp. zn. 6Sţo/124/2009 z 26. januára 2010 porušil jej základné právo na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, musel
najvyšší súd konštatovať, ţe uvedené procesné pochybenie správnych orgánov treba v zmysle
právneho názoru ústavného súdu povaţovať za takú vadu konania pred správnym orgánom,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Preto podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP musel Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/24/2008–33 zo 17. decembra 2008
zmeniť a rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie
konanie.
V ďalšom konaní ţalovaný s ohľadom na nález ústavného súdu musí umoţní
ţalobkyni náleţite sa vyjadriť a podrobnejšie sa vyporiada s jej argumentáciou. V tejto
súvislosti dáva najvyšší súd ţalovanému do pozornosti východiská ústavného súdu
z odôvodnenia nálezu.
O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a nakoľko ţalobkyňa mala v konaní úspech,
vznikol jej nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady súdnych poplatkov -
z podanej ţaloby 209,12 eura (6.300,- Sk) a z podaného odvolania 66,- eur, ako aj z náhrady
trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej sluţby poskytnutej ţalobkyni advokátom,
a to:
1. prevzatie veci a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 20.08.2008 á
48,63 eura (1.465,- Sk),
2. podanie ţaloby na súd 08.09.2008 á 48,63 eura (1.465,- Sk),
3. účasť na pojednávaní pred krajským súdom 26.11.2008 á 48,63 eura (1.465,- Sk),
4. účasť na vyhlásení rozsudku pred krajským súdom 17.12.2008 á 24,31eura (732,25 Sk)
5. podanie odvolanie 18.02.2009 á 53,49 eura,
6. podanie vyjadrenia 05.05.2009 á 53,49 eura,
spolu odmena za úkony právnej sluţby 277,18 eura
+ 4 x reţijný paušál á 6,31 eura (190,- Sk) a 2 x 6,95 eura, spolu reţijný paušál 39,14 eura.
Ďalej najvyšší súd priznal ţalobkyni titulom trov právnych sluţieb náhradu za stratu
času 8 x 10,52 eura (317,- Sk), t. j. 84,16 eura a 2 x cestovné z L. do Nitry osobným
motorovým vozidlom Toyota EČ: L. L. - Nitra a späť dňa 26.11.2008 a dňa 17.12.2008 2 x
50,- km/100 x 61 á 35,20 Sk a 2 x 50,- km á 5,50 Sk spolu 2 x 7,01 eura (2 x 211,20 Sk)
+ 2 x 18,26 eura (2 x 550,- Sk) cestovné spolu 50,54 eura. Taktieţ najvyšší súd ţalobkyni
priznal k trovám právneho zastúpenia 19 % DPH v sume 85,69 eura.
Najvyšší súd náhradu trov právneho zastúpenia priznal v zmysle ich vyčíslenia
ţalobcom a v súlade s § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/, § 14 ods. 4 a § 16 ods. 3, § 17
ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom
do 31.05.2009 (§ 20a cit. vyhlášky).
V zmysle § 149 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP náhradu trov konania
zaplatí ţalovaný na účet právneho zástupcu ţalobkyne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková