Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8S/18/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Petry Vysaníkovej a JUDr. Radovana Turčíka v právnej veci žalobcu: Alternet, s.r.o., so sídlom Popradská 12, 040 01 Košice, IČO: 36 576 204, zastúpeného JUDr. Františkom Buhlom, advokátom, Čajakova 5, 040 01 Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2018/6354, O-637/2018 zo dňa 19.12.2018, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou vo veciach správneho trestania zo dňa 29.01.2019, dourčenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 05.02.2019 sa žalobca cestou svojho zvoleného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2018/6354, O-637/2018 zo dňa 19.12.2018, ako aj rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice č.283/18/O zo dňa 22.10.2018 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a zároveň žiadal priznať mu náhradu trov konania.

I. Priebeh konania pred orgánmi verejnej správy

2. Inšpektorát práce Košice rozhodnutím zo dňa 22.10.2018, č. 283/18/O, postupom podľa ust. 19 ods. 2, písm. a/ bod 1 uložil účastníkovi konania (žalobcovi, pozn. správneho súdu) pokutu vo výške 5.000,- Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z ust. v nadväznosti na ust. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov spočívajúce v tom, že zamestnávateľ Alternet, s.r.o., Popradská 12, 040 11 Košice, IČO: 36 576 204, porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 03.07.2018 o 13:50 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb: T. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX, B. a B. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX, B., ktoré pre neho vykonávali pomocné práce - výkopové práce na pracovisku: Malá Ida, časť Nový panský les - optická sieť a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu ( v znení neskorších predpisov).

3. V jeho odôvodnení Inšpektorát práce Košice uviedol, že toto porušenie je uvedené v protokole o výsledku inšpekcie práce č. IKO-238-53-2.4/P-A28-18 zo dňa 16.07.2018 a v znení Dodatku č. 1 zo dňa 13.08.2018. Uvedený protokol bol dňa 08.08.2018 prerokovaný so zamestnávateľom (žalobcom, pozn. správneho súdu), pričom tento sa k protokolu vyjadril listom zo dňa 25.07.2018, ktorý odovzdal inšpektorom práce osobne, pri jeho prerokovaní. Počas prerokovania protokolu bol zamestnávateľ

oboznámený s videonahrávkou, preto bola táto doplnená medzi doklady, z ktorých vychádzal inšpektor práce. Na základe vyjadrenia zamestnávateľa vypracoval inšpektor práce dňa 13.08.2018 dodatok č. 1 ku protokolu. V dôsledku porušenia právnych predpisov Inšpektorát práce Košice začal správne konanie vo veci uloženia pokuty. Oznámenie o začatí správneho konania bolo doručené účastníkovi konania dňa 24.09.2018. V zmysle o správnom konaní v znení neskorších predpisov mal účastník konania možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie alebo navrhnúť zvolanie ústneho pojednávania. Účastník konania sa vyjadril prostredníctvom ním zvoleného zástupcu listom, ktorý bol doručený správnemu orgánu 27.09.2018. Vo svojom vyjadrení uviedol, že absolútne nesúhlasí so skutkovým tvrdením IP o tom, že by využíval závislú prácu fyzických osôb, na ktorú sa vzťahuje povinnosť založenia pracovného pomeru, práve naopak, opakovane vo svojich písomných vyjadreniach podrobne a zrozumiteľne právne argumentoval, prečo stanovisko IP o údajnom porušení zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany účastníka konania nie je právne relevantné. Správny orgán pri označení konania účastníka konania ako protiprávneho, údajne porušujúceho zákaz nelegálneho zamestnávania pochybil, pretože vec nesprávne právne posúdil, pričom z neznámych dôvodov sa nijako nevysporiadal s právnou argumentáciou účastníka konania svedčiacou o tom, že z jeho strany nedošlo k deliktóznemu konaniu. Nesprávnym právnym posúdením veci správnym orgánom je v tomto prípade potrebné rozumieť takú hmotnoprávnu vadu konania, ktorá predstavuje mylné použitie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav nemožno použiť. Obsahom rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice zo dňa 22.10.2018, č. 283/18/O, pokiaľ ide o vyššie uvedené vyjadrenie žalobcu/účastníka konania, v súvislosti so začatím správneho konania voči nemu, je aj zopakovanie právnej argumentácie, ktorú žalobca/účastník konania uviedol vo svojom vyjadrení zo dňa 25.07.2018 k protokolu o výsledku inšpekcie práce číslo IKO-238-53-2.4/P-A28-18 zo dňa 16.07.2018, ako aj právnej argumentácie žalobcu zo dňa 17.08.2018 vo vzťahu k dodatku č. 1 k protokolu o výsledku inšpekcie práce, na ktoré Inšpektorát práce Košice vo svojom rozhodnutí reagoval nasledovne: Pokiaľ ide o procesnoprávne hľadisko tak, hlavný predmet činnosti je z databázy štatistického úradu Regis, pričom je vecou podnikateľského subjektu, aby údaje v oficiálnych registroch boli aktuálne a pokiaľ ide o počet zamestnancov, ich počet je z databázy Sociálnej poisťovne, avšak ani jedna z týchto skutočností, nemá vplyv na skutkové zistenia ani na ich právne posúdenie. Pokiaľ ide o zaradenie T.. C., ako manažéra, udialo sa tak na základe jeho výpovede priamo na mieste, pričom nie je podstatné, či tento vedel alebo nevedel mená kopáčov. To že kopáči vykonávali prácu pre žalobcu/účastníka konania, potvrdil on sám tým, že k obom predložil príkazné zmluvy. Skutočnosti, ktoré uviedli jednotlivé osoby v zápisniciach o podaní informácie, podali tieto dobrovoľne a po poučení o následkoch podania nepravdivých informácií, ktoré je súčasťou nimi podpísanej zápisnice. Vypočutie zamestnancov na ústnom pojednávaní, nie je k právnemu posúdeniu veci potrebné, pretože aj keď zamestnávateľ/žalobca predložil k T. V. a B. J. príkazné zmluvy, na právnej kvalifikácii skutku by to nemenilo nič. Podstatou správneho deliktu je práve skutočnosť, že závislá práca nesmie byť vykonávaná na základe príkaznej zmluvy. Z hmotnoprávneho hľadiska podľa názoru správneho orgánu, práca, ktorú T. V. a B. J. vykonávali, mala charakter závislej práce, pričom samotný obsah zmluvy - vykonanie zemných (výkopových) prác napovedá, že v danom prípade nešlo o samotné obstaranie veci, nakoľko nie je jasné, v čom by mala samostatnosť konania spočívať. Ak by správny orgán pripustil, aby boli aj jednoduché pomocné práce vykonávané na základe príkaznej zmluvy, otvorila by sa tým nekontrolovateľná možnosť nelegálneho zamestnávania. Aj cieľ, ktorý sa prijatím , resp. sledoval bolo to, aby sa práca, ktorá vykazuje znaky závislosti, nemohla vykonávať na základe príkaznej zmluvy, zmluvy o dielo a pod. Inšpektorát práce Košice je toho názoru, že práca, ktorú vyššie menovaní vykonávali, spĺňala v zmysle znenia ustanovenia , charakter závislej práce, čo odôvodnil tým, že výkopové práce je možné vykonávať iba podľa pokynov a vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, nakoľko zamestnanci si nemohli sami určiť čo, kedy a v akom rozsahu vykonávajú. V tomto vzťahu nadriadenosti a podriadenosti vystupuje jedna zo strán ako tá, ktorá prácu prideľuje a druhá ako tá, ktorá túto prácu musí vykonať. Nie je nevyhnutné, aby pokyny jednej strany druhej, boli vydávané opakovane, napr. inštitút dohody o vykonaní práce priamo počíta s výkonom konkrétnej úlohy. Pokiaľ však zamestnávateľ mal vôľu využiť závislú prácu jednorázovo, mohol inštitút dohody o vykonaní práce využiť, avšak nesmel na túto prácu uzatvoriť príkazné zmluvy. Inšpektorát práce Košice ďalej dôvodil, že osobným výkonom práce je skutočnosť, že zamestnanec sám pracoval, vykonával prácu (plní normy, odovzdával výsledky práce). Je nespochybniteľné, že zamestnanec vykonával prácu osobne. Výkopové práce je možné vykonávať iba podľa pokynov. Práca podľa pokynov znamená, že zamestnávateľ určí, čo, kedy a v akom rozsahu je potrebné urobiť. Prácu na konkrétnom pracovisku, jej postup, si už ale zamestnanec určuje sám, resp. poverená osoba, ktorá nemusí byť zamestnávateľom, inak by na každom pracovisku

a pri každom zamestnancovi musel byť štatutárny orgán zamestnávateľa, resp. by zamestnanec ani nemohol na pracovisku pracovať sám. Je preto zrejmé, že základný pokyn museli zamestnanci dostať, inak by nevedeli ani o samotnej, ani o pracovisku. Zamestnanec pracoval v mene zamestnávateľa, nakoľko on bol účastníkom právnych vzťahov s objednávateľom prác, práca sa vykonávala na jeho pracovisku. K rozvrhnutiu pracovného času Inšpektorát práce Košice uviedol, že nie je nevyhnutné jeho rozvrhnutie v súlade s ust. . Napríklad pri dohode o vykonaní práce, má zamestnávateľ povinnosť dohodnúť iba dobu, do ktorej sa má pracovná úloha vykonať. Pracovný čas môže zamestnávateľ určiť aj nepriamo, napríklad dovezením zamestnanca na pracovisko, pričom je jasné, že ak ide o odstránenie poruchy, nemôže si zamestnanec sám stanoviť, kedy prácu vykoná. Orgán verejnej správy prvého stupňa taktiež poukazuje na existenciu rozsudku -34 Krajského súdu v Žiline a v súvislosti s jeho obsahom uvádza, že z právneho hľadiska a skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania je irelevantné, aký konkrétny typ zmluvy bol použitý - príkazná zmluva, resp. zmluva o dielo, pretože závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Bez uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu pôjde vždy o porušenie a teda o porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Je preto jasné, že v prípade obsahu zmluvy - vykonanie zemných (výkopových) prác, ide o samotný výkon práce, majúcej charakter závislej práce, výkon ktorej je v občianskoprávnom vzťahu zakázaný. Pri rozhodovaní o výške pokuty zohľadňoval Inšpektorát práce Košice všetky zákonné kritériá a teda či sa jedná o závažné porušenie povinnosti, celkový počet zamestnancov zamestnávateľa/žalobcu, koľkých z nich sa nelegálne zamestnávanie týkalo, či ide o prvé alebo opakované porušenie povinnosti, dobu trvania protiprávnosti a ustálil, že pokuta, ktorú môže správny orgán za nedostatky v tomto prípade zistené uložiť, je až do výšky 20 000,- Eur. Preto Inšpektorát práce Košice konštatoval, že žalobcovi bola uložená pokuta v spodnej polovici sadzby a táto je primeraná zisteniam inšpekcie práce a konaniu účastníka konania/žalobcu. Uloženie pokuty je v prípade uvedeného správneho deliktu obligatórne a uložená sankcia má za cieľ pôsobiť na zamestnávateľa najmä preventívne.

4. O odvolaní žalobcu podanému proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Košice č. 283/18/O zo dňa 22.10.2018 rozhodol žalovaný dňa 19.12.2018 (rozhodnutie č. PO/BEZ/2018/6354, O-637/2018 ) tak, že jeho odvolanie zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. k. 283/18/O zo dňa 22.10.2018 potvrdil.

5. V odôvodnení rozhodnutia č. PO/BEZ/2018/6354, O-637/2018 žalovaný zopakoval skutkové a právne závery Inšpektorátu práce Košice vyplývajúce z jeho rozhodnutia č. 283/18/O, ako aj obsah odvolacích námietok žalobcu a uviedol, že správny orgán prvého stupňa jednoznačne preukázal, že zo strany účastníka konania došlo k porušeniu ustanovenia v nadväznosti na zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Citujúc ustanovenia a o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení neskorších predpisov, žalovaný dôvodil, že počas výkonu inšpekcie práce zameranej na nelegálne zamestnávanie v dňoch 03.07.2018 a 16.07.2018 bolo porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania jednoznačne preukázané, pričom tento záver vyplýva najmä z dokladu - zápisníc o podaní informácie zo dňa 03.07.2018, ktoré boli spísané s T. V., B. J. a T.. M. C.. Tieto zápisnice považuje žalovaný za zákonne získaný dôkaz, čo podporuje aj skutočnosť, že pred podaním informácie boli fyzické osoby poučené, že sú povinné poskytnúť na požiadanie inšpektora práce informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, vrátane následkov za nepravdivé, resp. zavádzajúce alebo neúplné podanie informácie, čo potvrdili vlastnoručne svojim podpisom. Vo vzťahu k námietke účastníka konania/žalobcu, že rozhodnutie inšpektorátu práce vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a v nadväznosti na to z nesprávneho právneho posúdenia veci, s touto sa žalovaný nestotožňuje a dodáva, že zistený skutkový stav považuje za dostatočný a za správne zároveň považuje aj následné právne posúdenie veci. Pri posúdení a rozhodovaní predmetnej veci sa podľa jeho tvrdenia opieral predovšetkým o protokol a obsah predložených zápisníc, spísaných počas výkonu inšpekcie práce. Zo zápisnice spísanej s T.. M. C. podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že menovaní vykonávali závislú prácu pre účastníka konania/žalobcu. Činnosť, ktorú na pracovisku vykonávali možno jednoznačne považovať za závislú prácu, dôvodom čoho je naplnenie znakov závislej práce. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný ďalej citoval ust. a podotkol, že uvedené ustanovenie zakotvuje výpočet znakov závislej práce, ktorých prítomnosť v konkrétnom právnom vzťahu je jediným spôsobom ako v tomto spoľahlivo identifikovať pracovnoprávny vzťah podľa príslušných ustanovení a odlíšiť ho tak od iného právneho vzťahu (obchodnoprávneho, občianskoprávneho a pod.). K námietke účastníka konania/

žalobcu, že neboli naplnené znaky závislej práce (vzťah nadriadenosti a podriadenosti) žalovaný v rozhodnutí uvádza, že v zmysle ustanovenia , pokyny vo vzťahu k práci nemusí vždy zadať konateľ osobne a poukazuje aj na to, že rôznym znakom závislej práce sa môže dať rôzna váha a ak sa jedná o druh práce - pomocné práce/výkopové práce, ktoré menovaní vykonávali, ide v tomto prípade o výkon závislej práce, ktorú kontrolované fyzické osoby vykonávali osobne, v mene zamestnávateľa, pričom skutočnosť, že nebola dojednaná výška odmeny nie je rozhodujúcou vo vzťahu k určeniu závislej práce, a to z dôvodu, že platná úprava neustanovuje dojednanie mzdy za jeden zo základných znakov závislej práce. Žalovanému sa konanie účastníka konania/žalobcu javí ako účelové obchádzanie ustanovenia , zastieranie pracovného pomeru a keďže sa v prejednávanom prípade potvrdil výkon závislej práce fyzických osôb (zo zápisníc vyplynulo, že menovaní vykonávali činnosť po dohode a s vedomím účastníka konania, na pracovisku účastníka konania, osobne, v určenom pracovnom čase a z výpovede manažéra spoločnosti vyplynulo, že aj za odmenu), žalovaný sa stotožňuje s tvrdením orgánu prvého stupňa, že predložené príkazné zmluvy nemožno akceptovať. Pokiaľ došlo k tzv. havarijnému stavu a bolo potrebné zabezpečiť jednorázovú výpomoc ako to vyplýva z predloženého administratívneho spisu, mal účastník konania/žalobca podľa žalovaného možnosť využiť inú formu založenia pracovnoprávneho vzťahu - napríklad pracovnoprávny vzťah založený mimo pracovného pomeru, čo by bolo v súlade s ustanoveniami a zo strany správnych orgánov by toto konanie nebolo považované za správny delikt týkajúci sa porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania. K snahe účastníka konania/žalobcu objasniť celú skutočnosť predložením čestného prehlásenia konateľa spoločnosti JARKA-STAV, s.r.o., kde tento prehlásil, že pre účastníka konania/žalobcu zabezpečuje zemné práce na základe zmluvy alebo objednávky, pričom ho účastník konania oslovil koncom júna 2018 s požiadavkou na vykonanie urgentných prác pri oprave prekopaného vedenia v Malej Ide, no pre veľkú vyťaženosť nemohol objednávku prijať a práce vykonať, žalovaný s poukazom na ustanovenie Správneho poriadku uviedol, že čestné prehlásenia týchto osôb považuje za bezpredmetné. Keď účastník konania/žalobca namietal, že správny orgán neprejednal v správnom konaní priestupok na ústnom pojednávaní, žalovaný na to v rozhodnutí reagoval tvrdením, že keďže dôkazy obstarané ešte v štádiu výkonu inšpekcie práce, ktorej primárnym cieľom bolo zistiť, či došlo k porušeniu zákona, a teda či je dôvod na začatie správneho konania vo veci správneho trestania nevykazovali žiaden rozpor a na ich podklade bol skutkový stav zistený presne a určito, slúžili následne v začatom správnom konaní tieto dôkazy ako relevantné, vyhodnotené správnym orgánom ako hodnoverné a pravdivé. Z uvedeného dôvodu nebolo nevyhnutne potrebné v rámci začatého správneho konania nariaďovať ústne pojednávanie za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu, keďže v danom posudzovanom prípade to nevyžadovala ani povaha veci, keďže skutkový stav ohľadne spáchaného skutku bol presne a náležite zistený. Žalovaný v súvislosti so znením ust. prvá veta Správneho poriadku uvádza, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy, avšak takáto právna situácia v prejednávanom prípade nenastala. Správny orgán nariadi ústne pojednávanie za predpokladu, ak si to bude vyžadovať povaha veci, teda v tých prípadoch, v ktorých ústne pojednávanie bude mať svoje opodstatnenie a bude nevyhnutné na splnenie účelu konania, predovšetkým ak ústne pojednávanie bude môcť prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Skutočnosť, či takáto situácia v praxi nastala, posudzuje správny orgán podľa konkrétnych okolností toho ktorého prípadu. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom posudzovanom prípade nenastala ani jedna z vyššie uvádzaných situácií, nevyvstala podľa žalovaného ani potreba nariadenia ústneho pojednávania, nakoľko si to nevyžadovala ani samotná povaha veci. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalovaný v rozhodnutí aj na súdnu rozhodovaciu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23. februára 2017), kde súd judikoval, že vychádzajúc z právnej úpravy stanovenej v v spojení s zákona o inšpekcii práce zákonodarca výslovne nestanovil inšpektorátu práce povinnosť vo veci administratívneho trestania nariadenie ústneho pojednávania. Preto žalovaný tému ústneho pojednávania uzavrel tak, že jeho nenariadením nepostupovali správne orgány v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti. Účastník konania/žalobca podľa názoru žalovaného nepredložil nijaké dôkazy, ktoré by spochybnili, prípadne vyvrátili zistené porušenie povinnosti a preto má žalovaný za to, že prvostupňový správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a z relevantných listinných dôkazov, ktoré boli predložené k výkonu inšpekcie práce. Žalovaný taktiež poukázal na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty, pre vznik ktorej u zamestnávateľa je nepodstatné, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zavinením zamestnancov, zamestnávateľa alebo iných subjektov ako zamestnávateľa.

Čo sa týka výšky uloženej sankcie žalovaný v rozhodnutí dôvodil, že zo strany správneho orgánu prvého stupňa bola výška ukladanej sankcie náležite zdôvodnená, čo do dôvodu a čo do výšky, s prihliadnutím na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich mu z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. 1 zákona o inšpekcii práce, a preto uložená sankcia vo výške 5 000 eur za spáchanie tohto správneho deliktu sa žalovanému javí ako primeraná jednak vo vzťahu k jednotlivým skutkovým okolnostiam a jednak vo vzťahu k počtu nelegálne zamestnávaných fyzických osôb (jednalo sa o nelegálne zamestnávanie dvoch fyzických osôb súčasne) a uložená v zákonom ustanovenom rozpätí (v danom prípade je maximálne zákonné rozpätie určené až do sumy 200 000 eur), plniaca preventívnu a výchovnú funkciu, a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére účastníka konania, plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť účastníka konania od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Prvostupňový správny orgán pri určovaní výšky pokuty podľa žalovaného prihliadal na zákonné relevantné skutočnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. 1 a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Závažnosť zisteného nedostatku spočíva podľa žalovaného v tom, že nelegálne zamestnávanie je stále závažným pracovnoprávnym problémom spoločnosti, ktorý je potrebné eliminovať. V záujme právnej ochrany zamestnancov je zamestnávateľ oprávnený začať udeľovať pracovné úlohy zamestnancovi až po založení pracovnoprávneho vzťahu. Uvedenú zákonom stanovenú povinnosť si účastník konania/žalobca nesplnil, čím sa dopustil nelegálneho zamestnávania vyššie uvedených osôb. Žalovaný taktiež podotkol, že správny orgán sa pri ukladaní pokuty musí riadiť dikciou zákona o inšpekcii práce a je povinný pristúpiť k uloženiu sankcie ex offo, t. j. akonáhle bolo zistené spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania (§ 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce). Z odôvodnenia rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice č. 283/18/O zo dňa 22.10.2018 je evidentné, že tento uložením pokuty vo výške 5 000 eur sledoval najmä jej výchovné a preventívne pôsobenie, ktoré však v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. „...musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku.“ V závere odôvodnenia rozhodnutia žalovaný uzavrel, že argumentácia účastníka konania/žalobcu, nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice č. 283/18/O zo dňa 22.10.2018 a účastník konania/žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.

II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe a replika žalobcu

6. Správnou žalobou datovanou ku dňu 29.01.2019 a doručenou správnemu súdu dňa 05.02.2019 sa žalobca, ako už bolo uvedené v úvode odôvodnenia tohto rozsudku, domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2018/6354, O-637/2018 zo dňa 19.12.2018, ako aj rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice č.283/18/O zo dňa 22.10.2018 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

7. Dôvody, ktoré žalobcu k tomuto návrhu viedli sú tie, že žalovaný podľa názoru žalobcu porušil svoju povinnosť spoľahlivo zistiť stav veci tým, že počas konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, napriek opakovaným návrhom žalobcu nariadiť ústne pojednávanie, toto nenariadil a rovnako tak nevykonal výsluch svedkov, ktorých žalobca navrhol. Žalobca sa domnieva, že už prvoinštančný správny orgán bol povinný v predmetnej veci nariadiť ústne pojednávanie, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 21 ods. 1 správneho poriadku, a to najmä z dôvodu, že si to povaha veci bezpochyby vyžadovala, najmä v súvislosti s tvrdeniami a námietkami žalobcu o tom, ako boli inšpektorom protokolované výpovede p. V. a J., pričom žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 26.09.2018 už pred vydaním rozhodnutia IP, ich vypočutie a aj nariadenie ústneho pojednávania navrhoval. Preto ak žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie IP, pochybil. Žalobca taktiež poukazuje na to, že žalovaný pochybil aj tým, že vec nesprávne právne posúdil a to označením činnosti vykonávanej T. V. a B. J. pre žalobcu ako závislej práce. Žalobca citoval časť odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, kde tento uviedol, že porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bolo jednoznačne preukázané počas výkonu inšpekcie práce zameranej na nelegálne zamestnávanie v dňoch 03.07.2018 a 16.07.2018, pričom tento záver vyplýva najmä z dokladu - zápisnica o podaní informácie zo dňa 03.07.2018, ktorá bola spísaná T. V., B. J. a T.. M. C.. Podľa žalobcu ale uvedené tvrdenie žalovaného právne neobstojí, nakoľko formulácie uvedené v predmetnej zápisnici sú účelovo vytvorené formulácie kontrolóra

vykonávajúceho kontrolu. Práve z uvedeného dôvodu počas správneho konania prvostupňový správny orgán (IP), a aj v odvolacom konaní žalovaný nevyhoveli návrhu žalobcu, aby boli uvedené osoby vypočuté a mohlo tak dôjsť k zisteniu skutkového stavu dostačujúceho na riadne posúdenie veci. Žalobca uvádza, že nemal možnosť sa s označovanou zápisnicou oboznámiť a navrhol, aby ju žalovaný predložil do konania ako dôkaz, tak aby bolo možné riadne preskúmať tvrdenia v nej zachytené a konfrontovať ich s vyjadreniami osôb, ktorých sa týkajú, a ktorých ako svedkov žalobca v tomto konaní navrhuje vypočuť. Okrem toho, ani pán C., resp. p. V. a p. J. neboli a nie sú oprávnení konať za žalobcu, takže akékoľvek ich vyjadrenie v zápisnici, či už ich vlastné, resp. odlišná formulácia realizovaná kontrolórom, nie je možné považovať za vyjadrenia žalobcu, ale za vyjadrenia ich, ako fyzických osôb. Práve naopak, obsah zápisnice je potrebné jednoznačne verifikovať a to výpoveďou svedkov a konfrontáciou obsahu zápisnice, nakoľko ten obsahuje odlišné formulácie voči formuláciám uvedeným v zápisnici, resp. video/ audio záznam o kontrole ich nepreukazuje. Žalobca absolútne nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že by využíval závislú prácu fyzických osôb p. V. a p. J., na ktorú sa vzťahuje povinnosť založenia pracovného pomeru, práve naopak, opakovane vo svojich písomných vyjadreniach podrobne a zrozumiteľne právne argumentoval, prečo stanovisko žalovaného (resp. podriadeného správneho orgánu žalovaného) o údajnom porušení zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu nie je právne relevantné. Žalobca dôvodí, že keďže nešlo o závislú prácu, ale iba o jednorázové vykonanie činnosti, žalobca a páni J. a V. správne zvolili formu zmluvného typu ustanoveného v a činnosť pre žalobcu realizovali na základe príkaznej zmluvy. Podľa právneho názoru správneho orgánu by ani teoreticky nebolo možné, aby akákoľvek fyzická osoba použila zmluvný vzťah upravený v ako príkazná zmluva (zmluva o dielo a iné) na akúkoľvek činnosť pre inú osobu, pretože podľa argumentácie Inšpektorátu práce ide o závislú prácu a v tom prípade je nevyhnutné uzavretie pracovnoprávneho vzťahu. Použitie ustanovení Z. z o inšpekcii práce, a konkrétne v nadväznosti na o nelegálnej práci a o nelegálnom zamestnávaní, s ohľadom na znenie a najmä aplikačnú prax a judikovaný výklad ustanovenia , ktorý definuje pojem „závislá práca“, na zistený skutkový stav je podľa žalobcu nesprávnym právnym posúdením. Výklad zákonnej úpravy (pojmu „závislá práca) v žiadnom prípade neprináleží správnemu orgánu, ale prináleží iba nezávislému, vecne a miestne príslušnému všeobecnému súdu. Žalobca sa domnieva, že keď žalovaný vydal rozhodnutie o uložení pokuty za údajné porušenie zákazu nelegálnej práce, z dôvodu údajne závislej činnosti vykonávanej osobami p. V. a J. pre účastníka konania, je v tejto časti rozhodnutie nezákonné. Správny orgán je pri výkone štátnej moci síce na jednej strane oprávnený rozhodnúť o uložení pokuty za porušenie právnej povinnosti, ale porušenie tejto právnej povinnosti musí byť zrejmé a nie ako v tomto prípade, keď je to sporné a pochybné, nakoľko výklad zákonnej úpravy - v tomto prípade pojmu závislá práca - neprináleží správnemu orgánu, ale ako už bolo uvedené vyššie, iba nezávislému, vecne a miestne príslušnému všeobecnému súdu. Z dôkazov predložených žalobcom v priebehu správneho konania (príkazné zmluvy medzi žalobcom a pánmi V. a J., čestné prehlásenie JARKA - STAV s.r.o.), podľa neho jednoznačne vyplýva, že nie sú splnené minimálne tri zo štyroch zákonodarcom určených pojmových znakov pojmu závislá práca. Žalobca vo svojich doterajších vyjadreniach opakovane tvrdil a aj dôkazmi preukázal, že na predmetnú činnosť, zemné práce, si vždy bezvýnimočne objednáva zmluvných partnerov - obchodné spoločnosti. Pretože v danom čase išlo o náhle riešenie havarijného stavu a kapacity dodávateľa žalobcu boli vyťažené (čo je preukázané čestným prehlásením JARKA-STAV s.r.o.), žalobca pristúpil k jednorazovému uzavretiu príkazných zmlúv s p. J. a V., za účelom odstránenia havarijného stavu. Vykonanie zemných výkopových prác p. J. a V. však podľa žalobcu v žiadnom prípade nemalo charakter nadriadenosti účastníka, ako údajného zamestnávateľa voči p. J. a V., ako údajným zamestnancom, ktorí boli oslovení na presne vopred určenú činnosť, konkrétne zemné práce v určenom rozsahu a za dohodnutú jednorazovú odmenu, pričom vopred bolo jasné, že tieto práce budú vykonané v priebehu niekoľkých hodín. Nešlo o žiadnu pokračujúcu alebo opakovanú činnosť, ktorá by potenciálne mohla mať charakter nadriadenosti a podriadenosti. Určite nebolo úmyslom zákonodarcu takéto príležitostné jednorazové neopakujúce sa činnosti považovať za závislú prácu. Konečným odberateľom prác bol žalobca, práca nebola vykonávaná pre inú osobu (odberateľa), ako to má byť nepravdivo uvedené v protokole o kontrole. Okrem neprítomnosti vzťahu nadriadenosti a podriadenosti medzi účastníkmi vzťahu ohľadom vykonania výkopových zemných prác nebol takisto podľa žalobcu naplnený ďalší identifikačný znak pojmu závislá práca, a to výkon práce podľa pokynov údajného zamestnávateľa. P. J. a V. nedostávali pokyny na to, ako majú zemné práce vykonať, bolo iba dohodnuté, že vykopú v zemi v dojednanom rozsahu výkop. Napokon podľa žalobcu takisto absentuje ďalší identifikačný znak pojmu „závislá práca“, a to pracovný čas. Účastník konania sa s pánmi J. a V. nedohodol na žiadnom pracovnom čase, došlo iba k dohode o potrebe vykonať zemné práce v určenom priestorovom rozsahu

a dojednanie o odmene za vykonanie tejto činnosti, avšak vôbec nebolo dojednávané, že daná činnosť mala byť vykonaná v nejakom konkrétnom časovom trvaní, ktoré by malo byť určené, presne ohraničené a preto považované za „pracovný čas“. Bolo len na p. J. a V., aké nasadenie zvolia a podľa toho im bude trvať vykonanie zemných prác. Preto je nepochybné, že ich činnosť nie je možné označiť za závislú prácu. S pánmi V. a J. nebolo objektívne možné okrem pracovnej zmluvy, kde musí byť určený pracovný čas, uzavrieť ani dohodu o vykonaní práce, pretože v rámci nej musí byť určená doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať (to nebolo nikomu vopred známe) a tiež ani dohodu o pracovnej činnosti, v ktorej rovnako musí byť určený rozsah pracovného času.

8. V písomnom vyjadrení k správnej žalobe datovanom ku dňu 18.03.2019 žalovaný reagoval na hore uvedené žalobné námietky a uviedol, že žalobcom predostreté dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdom, ktorými spochybňuje skutkový stav zistený počas inšpekcie práce a jeho právne posúdenie, dôvodnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia a správneho konania, ktoré mu predchádzalo, argumentačne korešpondujú s dôvodmi obsiahnutými v odvolaní, s ktorými sa žalovaný podrobne zaoberal v odvolacom správnom konaní a vysporiadal sa s nimi už v napadnutom rozhodnutí. Skutkovú okolnosť, že kontrolované fyzické osoby závislú prácu vykonávali jednoznačne potvrdzujú i zápisnice o podaní informácie, ktoré dopytované fyzické osoby T. V. a B. J. zaopatrili vlastnoručným podpisom, pričom tieto predmetné zápisnice nesporne preukazujú tú skutočnosť, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania vyplývajúci mu z ust. § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Žalovaný považuje za dôležité akcentovať fakt, že fyzická osoba všetky skutočnosti uviedla spontánne, bez možnosti dohody na obsahu so žalobcom, z uvedeného dôvodu žalovaný vychádza identicky s prvostupňovým správnym orgánom z uvedenej zápisnice. Táto skutková okolnosť vyplýva i zo zápisnice spísanej s p. T.. M. C., v ktorej sa ako manažér spoločnosti jednoznačne vyjadril, že menovaní vykonávali závislú prácu pre účastníka konania. Žalovaný uviedol, že žalobca predložil príkazné zmluvy B. J. a T. V. zo dňa 03.07.2018, predmetom ktorých je: vykonanie zemných (výkopových) prác pri odstránení poruchy na vedení verejnej elektronickej komunikačnej siete Alternet v lokalite Malá Ida - Za Berekom, pri severnom výjazde z lokality. Žalovaný tak ako aj správny orgán prvého stupňa sa za účelom zistenia skutočného stavu veci a správneho právneho posúdenia veci zaoberal predloženými príkaznými zmluvami a námietkami žalobcu predkladanými v správnom konaní a opätovne zastáva názor, že predmet zmlúv tak, ako je koncipovaný, nevykazuje znaky určitej záležitosti, ktorú má príkazník obstarať pre príkazcu (podľa súdnej praxe môže byť predmetom príkaznej zmluvy napr. obstaranie nejakých dokladov, uzavretie nejakej zmluvy, odovzdanie plnenia, zastupovanie pred súdmi alebo úradmi, napomáhanie pri nadobudnutí nehnuteľnosti. Uvedený výklad potvrdzujú aj rozsudky Najvyššieho súdu SR č. , č. a č. ). Ak má teda platiť, že príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť, činnosťou pre príkazcu možno rozumieť iba takú činnosť, ktorú by príkazník (teda v tomto prípade dotknuté osoby) zrealizoval pre žalobcu ako osobu, teda nie vykonanie zemných (výkopových) prác pri odstránení poruchy na vedení verejnej elektronickej komunikačnej siete Alternet. Žalovaný dôvodí, že vykonanie zemných (výkopových) prác pri odstránení poruchy na vedení verejnej elektronickej komunikačnej siete Alternet, je možné vykonať iba podľa pokynov a vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, nakoľko zamestnanci si nemohli sami stanoviť, kedy, ako, akú prácu vykonávajú, nejde tu ani o zhotovenie diela, ani o obstaranie veci. Znak závislej práce „podľa pokynov zamestnávateľa" nie je možné chápať iba ako priame pokyny zamestnávateľa na každý jednotlivý úkon zamestnanca, pri ktorom musí byť zamestnávateľ na pracovisku prítomný, ale ako určenie toho, čo a v akom rozsahu je potrebné vykonať. Dotknuté fyzické osoby pracovali osobne na pracovisku žalobcu vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti podľa jeho pokynov, na ktorom žalobca ako zamestnávateľ nemusel byť prítomný. Práce vykonávali v mene žalobcu, nakoľko práce sa vykonávali na jeho pracovisku a žalobca zodpovedal za výsledok vykonávaných prác v právnych vzťahoch s tretími osobami. Fyzické osoby vykonávali pomocné práce v čase určenom žalobcom ako zamestnávateľom. To, či zamestnávateľ konkrétne určí rozvrh pracovného času v súlade s alebo nie tak, ako to namieta žalobca v žalobnom návrhu, je v predmetnej veci pre posúdenie znakov závislej práce a nelegálneho zamestnávania právne irelevantné, nakoľko ak by zamestnávateľ založil pracovnoprávny vzťah na základe dohody o vykonávaní práce nie je povinný určiť konkrétny rozsah pracovného času, ale iba dobu, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať a pri dohode o pracovnej činnosti rozsah pracovného času. V nadväznosti na námietku žalobcu, že nie sú kumulatívne naplnené všetky znaky závislej práce tak, ako to predpokladá , žalovaný uvádza, že nie každý z indikátorov závislej práce má pri jej posudzovaní rovnakú dôležitosť. Uvedené vychádza z Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce č. 198/2006 o pracovnom pomere (čl. 11 až 13), ktoré nevyžaduje,

aby na existenciu pracovného pomeru bolo treba naplniť všetky identifikačné znaky závislej práce, a to z dôvodu veľkej variability druhov prác, ktoré sa v mnohých prípadoch vyznačujú rôznymi znakmi, na čo nadviazal aj , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony tak, ako to vyplýva z dôvodovej správy k uvedenému zákonu. Prísny gramatický výklad žalobcu o potrebe kumulatívneho naplnenia všetkých znakov závislej práce odporuje účelu a cieľu právnej normy. Ráciom právnej úpravy je objektivizovať vonkajšie znaky a kritériá závislej práce tak, aby nedochádzalo k jej výkonu pod režimom iných súkromnoprávnych kontraktov, a tým k zníženiu sociálnej ochrany zamestnancov. Početnosť a vymedzenie jednotlivých pojmových znakov závislej práce nemá umožňovať zamestnávateľom odkloniť sa od jej legálnej definície argumentáciou o nenaplnení toho - ktorého znaku, ale naopak objektivizovať náhľad na to, či výkon práce sa uskutočňuje v osobnej závislosti. K námietke žalobcu o nezákonnosti zápisníc spísaných počas výkonu inšpekcie práce z dôvodu, že obsahujú predformulované a kapciózne otázky, žalovaný konštatuje, že inšpektori práce pri výkone inšpekcie práce a aj pri spisovaní zápisníc o podaní informácie postupovali v súlade s ustanoveniami a o inšpekcii práce a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré pojednávajú tak o povinnostiach ako i o oprávneniach inšpektora práce pri výkone inšpekcie práce. Inšpektori zároveň postupovali nezávisle a nestranne, bez kladenia akýchkoľvek otázok, ktoré mali účastníka konania alebo kontrolovanú fyzickú osobu naviesť na odpovede a konali tak, aby dostatočne a úplne zistili skutkový stav veci. Žalovaný sa nestotožňuje s námietkou žalobcu o tom, že by predmetné otázky kladené v zápisniciach o podaní informácie boli predformulované, keďže zo samotných zápisníc je zrejmé, že otázky neboli predtlačené na predmetných zápisniciach, boli kladené a zaznamenávané bezprostredne pri výkone inšpekcie práce. K žalobnej námietke o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, ktoré vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov vrátane nezdôvodnenia, akými úvahami sa správny orgán spravoval pri uložení pokuty, žalovaný uviedol, že sa s touto nestotožňuje a považuje ju za právne bezvýznamnú. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je totiž zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, aký postoj žalovaný zaujal, resp. akým spôsobom sa vyrovnal s namietanými argumentáciami žalobcu v rámci ním podaného odvolania a aké relevantné závery urobil o tom, do akej miery mala/ nemala namietaná odvolacia argumentácia žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci. Žalovaný je preto toho názoru, že odôvodnenie ním vydaného správneho aktu disponuje všetkými obsahovými zákonnými náležitosťami stanovenými v Správneho poriadku a že jeho rozhodnutie má všetky atribúty zákonnosti. S tvrdeniami žalobcu, že správny orgán dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam nemôže žalovaný v žiadnom prípade súhlasiť. Naopak má za to, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že žalobca sa dopustil správneho deliktu. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia ohľadne spáchaného deliktu, nerozporoval zistený skutkový stav žiadnymi dôkazmi, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Skutkový stav bol zistený dostatočne a bolo jednoznačne preukázané, že menovaná fyzická osoba vykonávala závislú prácu pre žalobcu bez založeného pracovnoprávneho vzťahu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správny orgán prvého stupňa pri posudzovaní skutkového a právneho stavu hodnotil zaobstaraný dôkazný materiál, pri ktorom bol vedený úvahami o relevantnosti podkladov zaobstaraných bezprostredne pri výkone inšpekcie práce a o relevantnosti tvrdení a dôkazov predkladanými žalobcom. Z administratívneho spisu vyplýva, že tieto dôkazy hodnotil správny orgán prvého stupňa podľa ust. Správneho poriadku. Žalovaný považuje za jasnú, zrozumiteľnú a dostatočnú aj časť odôvodnenia rozhodnutia týkajúcu sa výšky uloženej pokuty. Žalovaný je toho názoru, že zo strany správneho orgánu prvého stupňa bola výška ukladanej sankcie náležite zdôvodnená, čo do dôvodu a čo do výšky s prihliadnutím na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich mu z ustanovenia bod. 1 a zákona o inšpekcii práce. Preto uložená sankcia vo výške 5 000 eur za spáchanie tohto správneho deliktu sa žalovanému javí ako primeraná jednak vo vzťahu k jednotlivým skutkovým okolnostiam a jednak vo vzťahu k počtu nelegálne zamestnávaných fyzických osôb (jednalo sa o nelegálne zamestnávanie dvoch fyzických osôb súčasne) a uložená v zákonom ustanovenom rozpätí (v danom prípade je maximálne zákonné rozpätie určené až do sumy 200 000 eur), plniaca preventívnu a výchovnú funkciu, a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére žalobcu, plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť žalobcu od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutím o uložení pokuty bola žalobcovi uložená pokuta v jej spodnej

hranici stanovenej zákonom. Z dikcie ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce vyplýva povinnosť uložiť pokutu pri zistenom porušení zákazu nelegálneho zamestnávania. Žalovaný má za to, že v správnom konaní bolo porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu nepochybne zistené a objektívne preukázané a v rámci procesu rozhodovania sa žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany konajúceho súdu. V závere žalovaný uvádza, že aj v rámci výkonu inšpekcie práce a aj v prebiehajúcom správnom konaní, správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov, postupoval tak, aby chránil aj práva žalobcu, žalobca bol informovaný o tom, za aký správny delikt mu má byt' uložená sankcia, bol mu poskytnutý dostatočný čas na prípravu, mal možnosť sa vyjadriť k správnemu deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia, správny orgán sa všetkými námietkami žalobcu zodpovedne, dôsledne a svedomito zaoberal a v predmetnom rozhodnutí sa so všetkými námietkami žalobcu náležite a dostatočne vysporiadal."

9. Na uvedené stanovisko žalovaného zareagoval žalobca vyjadrením zo dňa 05.08.2019, kde uviedol, že formálny výklad pojmu závislá práca, ktorý žalovaný striktne dogmaticky opakuje, je v rozpore so samotným zámerom zákonodarcu, ktorý je vyjadrený aj v dôvodovej správe k predmetnému právnemu predpisu a tiež aj v rozpore s aplikačnou praxou. Žalobca podotýka, že pomoc pri odstraňovaní škodovej udalosti (prekopanie kábla verejnej telekomunikačnej sieti) zo strany pánov V. a J. predstavovala jednorazovú dobrovoľnú aktivitu a medzi týmito osobami a žalobcom neexistoval žiaden pracovnoprávny vzťah (závislá práca) a ani len záujem či vôľa takýto vzťah uzavrieť. K argumentácii žalovaného ohľadom pojmu závislá práca žalobca poznamenáva, že žalovaný sa pokúša účelovo tvrdiť, že na naplnenie pojmu závislá práca nie je potrebné naplnenie všetkých zákonom uvádzaných predpokladov, a to z toho dôvodu, že žalobca úspešne právne argumentuje o tom, že niektoré z pojmových znakov závislej práce v prejednávanom prípade neboli a nie sú naplnené (minimálne tri zo štyroch zákonodarcom určených pojmových znakov) a z uvedeného dôvodu nemôže byť posudzovaná činnosť považovaná za závislú prácu, a tým pádom ani následne nemôže dôjsť k nelegálnemu zamestnávaniu zo strany žalobcu. Tvrdenie žalovaného o tom, ako si vyložil príkazné zmluvy predložené žalobcom, keď uvádza, že predmet zmlúv tak, ako je koncipovaný, nevykazuje znaky určitej záležitosti, ktorú má príkazník obstarať pre príkazcu (podľa súdnej praxe môže byť predmetom príkaznej zmluvy napr. obstaranie nejakých dokladov, uzavretie nejakej zmluvy, odovzdanie plnenia, zastupovanie pred súdmi alebo úradmi, napomáhanie pri nadobudnutí nehnuteľnosti), právne neobstojí. Práve naopak, podľa aplikačnej právnej praxe je zrejmé, že v príkaznej zmluve podľa môže byť príkazníkom (mandatárom), resp. príkazcom (mandantom) ktokoľvek. Podľa je predmet príkazu vymedzený všeobecne, že ide o obstaranie nejakej veci alebo o vykonanie činnosti pre príkazcu. Z príkaznej zmluvy vyplývajú jej účastníkom určité práva a povinnosti. Príkazníkovi vzniká povinnosť pre príkazcu obstarať nejakú vec alebo vykonať inú činnosť. Príkazcovi zo zmluvy vyplýva právo požadovať od príkazníka, aby mu obstaral nejakú vec alebo aby mu vykonal inú činnosť. Predmetom tejto zmluvy je teda určitá činnosť príkazníka pre príkazcu, ktorá je vymedzená v zmluve. Do tejto činnosti nie je zahrnutý aj výsledok, ku ktorému činnosť smeruje. Predmet príkaznej zmluvy je všeobecne určený slovami, že príkazník má "obstarať určitú vec alebo vykonať inú činnosť". Obstaraním určitej veci nemožno chápať obstaranie veci ako hmotného predmetu, tak ako vec vymedzujú a nasl. . Tu mal zákonodarca skôr na mysli pojem veci ako nejakej záležitosti, ktorú má príkazník obstarať pre príkazcu. Ide teda o určitú činnosť, ktorá smeruje k cieľu sledovanému príkazcom. Táto činnosť môže mať rôzny charakter, môže spočívať vo faktickej alebo právnej činnosti. Tak, ako to uvádza žalovaný, môže ísť o obstaranie nejakých dokladov, o uzavretie nejakej zmluvy, o odovzdanie plnenia, o zastupovanie pred súdmi alebo úradmi, ale rovnako tak môže ísť aj o vykonanie zemných prác, nakoľko zákon takúto činnosť z možného obsahu činností zastrešovaných zmluvným typom príkaznej zmluvy podľa občianskeho práva nezakazuje a ani nevylučuje. K tvrdeniu žalovaného, že činnosťou pre príkazcu možno rozumieť iba takú činnosť, ktorú by príkazník (teda v tomto prípade dotknuté osoby) zrealizoval pre žalobcu ako osobu, teda nie vykonanie zemných (výkopových) prác pri odstránení poruchy na vedení verejnej elektronickej komunikačnej siete Alternet žalovaný uvádza, že toto tvrdenie postráda akúkoľvek právnu ako aj faktickú logiku a kladie si otázku, prečo by nemalo byť vykonanie zemných prác pre žalobcu určené osobne a ako inak by malo byť určené. Žalobca potreboval vykonanie nejakej činnosti a tento výkon si zabezpečil uzavretím príkaznej zmluvy s fyzickými osobami. Je zrejmé, že v prípade žalobcu a činnosti pánov V. a J., išlo iba o jednorazové vykonanie činnosti a preto žalobca a páni J. a V. správne zvolili formu zmluvného typu ustanoveného v a činnosť pre žalobcu realizovali na základe príkaznej zmluvy. V závere svojho stanoviska žalobca zopakoval znenie petitu

svojej správnej žaloby. Podaním zo dňa 05.08.2019 predložil žalobca do súdneho spisu DVD nosič, obsahom ktorého je priebeh výkonu inšpekcie práce.

III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu

10. Správny súd v konaní podľa a nasl. , po preskúmaní správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice (č. 283/18/O zo dňa 22.10.2018) a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu mapujúceho priebeh konania, ktoré uvedeným rozhodnutiam predchádzalo, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

11. Správny súd vzhľadom na požiadavku žalobcu obsiahnutú v jeho správnej žalobe nariadil na deň 23.12.2021 so začiatkom o 9.45 hod. v tejto veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil zvolený zástupca žalobcu, ako aj poverený zástupca (zamestnanec) žalovaného. Na tomto pojednávaní po udelení slova predsedníčkou senátu, zvolený zástupca žalobcu JUDr. František Buhla uviedol, že na podanej správnej žalobe trvá a ku skutočnostiam v nej uvedených doplnil, že predchádzajúce pojednávanie v tejto veci sa odročovalo za účelom prehratia predloženého DVD nosiča, pričom sa nepamätá, že by uviedol, že nechce, aby DVD nosič prehrával. Zástupca žalobcu taktiež uviedol, že nemal prístup k zápisniciam o podaní informácie, podľa jeho názoru výkon inšpekcie práce prebiehal tak, že boli kladené sugestívne a kapciózne otázky a nemá vedomosť o tom, akým spôsobom mali vypovedať pán J. a pán V.. Podotkol, že zo strany žalovaného išlo o kontrolné činnosti, ktoré predtým avizoval na potláčanie nelegálneho zamestnávania. Zástupca žalovaného na pojednávaní k veci uviedol, že je nepodstatné, či sa jednalo o nejaké urgentné práce, nakoľko žalobca mal možnosť uzavrieť dohody o pracovnej činnosti so zamestnancami a prihlásiť ich do registra Sociálnej poisťovne. Pokiaľ ide o námietku zástupcu žalobcu k avizovanej alebo v médiách oznámenej akcii týkajúcej sa kontroly nelegálneho zamestnávania, k nej zástupca žalovaného podotkol, že každý výkon inšpekcie práce, či je zameraný na kontrolu , alebo na kontrolu dodržiavania predpisov o BOZP, v každom výkone inšpekcie práce je súčasťou aj kontrola nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Zástupca žalovaného taktiež reagoval na otázku zástupcu žalobcu, či je potrebné na takúto jednorazovú úlohu uzavrieť dohodu, kedy tento odpovedal, že ide o taký typ vykonávaných prác, ktoré možno vykonávať len v závislej činnosti a aj zákon hovorí jednoznačne, že nie je možná príkazná zmluva pri závislej práci. Táto činnosť jednoznačne vykazovala znaky závislej práce a porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bolo žalobcovi jednoznačne preukázané a dôkazovo podložené.

12. Na oboznámenie s podkladmi rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice mal správny súd k dispozícii jeho administratívny spis, z obsahu ktorého vyplýva, že Inšpektorát práce Košice vyhotovil dňa 16.07.2018 o výsledku inšpekcie práce vykonanej u žalobcu ako kontrolovaného subjektu dňa 03.07.2018 protokol č. IKO-238-53-2.4/P-A28-18, v ktorom uviedol nasledujúce zistenia: Dňa 03.07.2018 o 13.50 hod. bola vykonaná kontrola fyzických osôb nachádzajúcich sa na pracovisku kontrolovaného subjektu - žalobcu v Malej Ide, časť Nový panský les, kde pre tohto ako zamestnávateľa vykonávali závislú prácu páni: T. V., bez uzatvoreného pracovnoprávneho vzťahu a B. J., bez uzatvoreného pracovnoprávneho vzťahu. Na základe týchto zistení potom Inšpektorát práce Košice v protokole formuloval tieto nedostatky: Žalobca v pozícii zamestnávateľa porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 03.07.2018 o 13:50 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb: T. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX, B. a B.Á. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX, B., ktoré pre neho vykonávali pomocné práce - výkopové práce na pracovisku: Malá Ida, časť Nový panský les - optická sieť, a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu ( v znení neskorších predpisov), čím porušil ustanovenie v nadväznosti na ust. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedené nedostatky nariadil Inšpektorát práce Košice žalobcovi odstrániť v lehote 3 dní od prevzatia protokolu a uložil mu tiež povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin. Žalobca na obsah protokolu reagoval vyjadrením datovaným ku dňu 25.07.2018, ktoré predložil Inšpektorátu práce Košice pri prerokovaní protokolu dňa 08.08.2018. Vzhľadom na uvedené vyjadrenie, vypracoval Inšpektorát práce Košice dňa 13.08.2018 Dodatok č. 1 (A 116) k protokolu č. IKO-238-53-2.4/ P-A28-18, v ktorom reagoval na argumenty žalobcu uvedené v tomto vyjadrení. Na podklade zistení Inšpektorátu práce Košice uvedených v jeho protokole č. IKO-238-53-2.4/P-A28-18 začal tento voči

žalobcovi správne konanie vo veci uloženia pokuty, pričom túto skutočnosť oznámil žalobcovi listom zo dňa 19.09.2018 a umožnil mu vyjadriť sa k podkladu pre vydanie rozhodnutia i k spôsobu zisťovania a predložiť, prípadne navrhnúť príslušné dôkazy resp. ich doplnenie. Žalobca sa k vyššie spomenutému začatiu správneho konania vyjadril podaním zo dňa 26.09.2018, v ktorom cituje zo svojho vyjadrenia zo dňa 25.07.2018 k protokolu č. IKO-238-53-2.4/P-A28-18 a ktorého obsah do značnej miery korešponduje s obsahom správnej žaloby. V zápisnici o podaní informácie fyzickou osobou T. V., datovanou ku dňu 03.07.2018 v čase o 13:50 hod. je uvedené, že tento vykonával dňa 03.07.2019 prvý deň výkopové práce od 9.00 hod., pričom manažér, ktorý bol na mieste, kde T. V. výkopové práce vykonával, mu hovoril ako a čo má robiť. V zápisnici bolo tiež uvedené, že ešte nemá nič podpísané, ale iste bude. Firmu nevie a ani meno manažéra. Do zápisnice podal informáciu aj B. J., ktorý dňa 03.07.2018 o 13.55 hod. uviedol, že pracuje prvý deň od 9.00 hod, pričom pán, ktorý tam je a ktorého meno nevie, mu hovorí čo má robiť, hlavne výkopové práce. Pracovné náradie je z firmy, ale táto nevie ako sa volá. V zápisnici bolo tiež uvedené, že ešte nemá nič podpísané a nevie ani odmenu. T.. M. C., pri ktorom je v zápisnici spísanej taktiež dňa 03.07.2018 o 13.55 hod. uvedený ako jeho zamestnávateľ žalobca, s pracovným zaradením u tohto, ako manažér uviedol, že páni J. a V. sú kopáči a robia od 9.00 hod. Volajú ich, keď majú urgentné veci. Uviedol, že menovaní J. a V. robia prvá deň pre firmu Alternet. Zatiaľ nemajú dohody, pôjdu na firmu, pán konateľ o nich vie a on pripravuje zmluvy. Podľa vyjadrenia T.. C. berú 4 Eurá na hodinu a on im hovorí, čo robiť. Vo všetkých troch prípadoch podania informácie, bolo súčasťou zápisnice aj poučenie, podľa ktorého, kto úmyselne podá nepravdivé alebo neúplné vysvetlenie pred orgánom štátnej správy dopúšťa sa priestupku, za ktorý možno uložiť pokutu do výšky 165 Eur. V administratívnom spise sa nachádzajú aj dve príkazné zmluvy uzatvorené podľa a nasl. , v ktorých ako príkazca vystupuje žalobca a ako príkazník v jednom prípade T. V. a v druhom prípade B.G. J.. Predmet zmluvy je v obidvoch prípadoch rovnaký a je ním záväzok príkazníka vykonať pre príkazcu zemné (výkopové) práce pri odstránení poruchy na vedení verejnej elektronickej komunikačnej siete Alternet v lokalite Malá Ida - Za Berekom, pri severnom výjazde z lokality.

13. Podľa ust. , bod 1. a bod 4. (o inšpekcii práce a o zmene zákona o nelegálnej práci), je inšpekcia práce dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie a právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ako aj vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie týchto predpisov ( ).

14. Podľa ust. , , a , inšpektor práce je pri výkone inšpekcie práce oprávnený vykonávať kontrolu, skúšku, vyšetrovanie a iné úkony s cieľom zistiť, či sa dodržiavajú predpisy uvedené v a záväzky vyplývajúce z kolektívnych zmlúv, požadovať predloženie dokumentácie, záznamov alebo iných dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce a požadovať ich kópie, požadovať preukázanie totožnosti od fyzickej osoby nachádzajúcej sa na pracovisku zamestnávateľa a vysvetlenie dôvodu jej prítomnosti.

15. Podľa ust. , bod 1. , Inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.

16. Podľa ust. a , závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

17. Podľa ust. , (o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní), nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá

je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu ().

18. Podľa ust. , Z. z, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu ().

19. Podľa ust. , veta prvá , právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa a .

20. Podľa ust. , veta prvá , sa na konanie podľa , , a , , , a , a , až f), a vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa ust. (o správnom konaní), o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu.

22. Podľa ust. a , veta prvá a druhá , správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

23. Podľa ust. , správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

24. Podľa ust. , v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

25. Úlohou správneho súdu bolo v prvej fáze správneho súdneho konania posúdiť, či skutkový stav v preskúmavanej veci bol Inšpektorátom práce Košice zistený dostatočne a či tento bol ustálený tak, aby bol spôsobilý na jeho správne právne posúdenie. Správny súd preto preskúmal celý obsah administratívneho spisu predloženého v tejto veci žalovaným, aby získal ucelený obraz o faktickom vzťahu pánov J. a V. (ich činnosti) k žalobcovi a naopak. Za rozhodujúce v tomto smere považuje správny súd zápisnice o podaní informácie spísané dňa 03.07.2018 s pánmi J., V. a C. inšpektormi práce vykonávajúcimi inšpekciu, ako aj z obrazovo zvukový záznam zachytený na DVD nosiči.

26. Pokiaľ ide o žalobcom v správnej žalobe navrhnutý výsluch pánov J., V. a C. ako svedkov, za účelom „verifikácie obsahu zápisníc o podaní informácie“, k tomuto správny súd nevidel dôvod, nakoľko by sa týmto výsluchom nepreukázalo, že skutočnosti nastali inak, než boli zistené prvostupňovým orgánom verejnej správy a pre prejednanie a rozhodnutie veci by to bolo nadbytočné a odporovalo by to aj zásade hospodárnosti správneho súdneho konania.

27. Ak žalobca v správnej žalobe namietal, že skutkové okolnosti sú v zápisniciach o podaní informácie pánmi J., V. a C. popísané inak ako nastali, správny súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Na preukázanie priebehu skutkového deja a teda súčasne aj na preukázanie žalobcom spochybňovaných skutočností, postačilo správnemu súdu (bez potreby vypočúvať pánov J. a V.) oboznámiť sa s obsahom DVD nosiča, ktorý tvorí prílohu administratívneho spisu, na ktorom je zachytený priebeh výkonu inšpekcie práce a ktorý dáva správnemu súdu zreteľnú odpoveď, že obsah vyššie uvedených zápisníc korešponduje v podstatných a pre predmet tohto súdneho prieskumu rozhodujúcich momentoch so skutočnosťou. Správny súd sa z obsahom DVD nosiča oboznámil bez ohľadu na požiadavku žalobcu na oboznámenie sa s ním, pričom ak zástupca žalobcu na pojednávaní konanom v tejto veci dňa 02.07.2020 (zápisnica o pojednávaní č. k. -57) uviedol, že nežiada, aby sa súd s obsahom DVD nosiča

oboznámil na ústnom pojednávaní, vyvracia to jeho tvrdenia prednesené na pojednávaní konanom dňa 23.12.2021, že sa nepamätá, že by nechcel, aby sa DVD nosič na pojednávaní prehrával.

28. Z obrazovo zvukového záznamu mapujúceho priebeh výkonu inšpekcie práce vyplynulo, že pri výkone inšpekcie práce na pracovisku žalobcu, na jasne formulovanú otázku inšpektora práce pre akú „firmu robia“ páni V. a J., ktorí sa tesne predtým identifikovali inšpektorom práce oznámením ich mena a dátumu narodenia, odpovedal M. C., ktorý sa uviedol ako dozorvykonávajúci zamestnanec žalobcu, že pre firmu Alternet. Až na ďalšiu doplňujúcu otázku inšpektora práce, či teda páni V. a J. „robia pre firmu Alternet“, odpovedal pán C., že áno a že realizujú (robia) pre firmu Alternet výkopové práce. Je preto nenáležité tvrdenie žalobcu, že inšpektor práce vykonávajúci inšpekciu kladením sugestívnych a kapcióznych otázok smeroval k odpovediam, ktoré si želal počuť. Pán M. C. taktiež uviedol, že páni „podpisujú dnes zmluvy“, nakoľko ráno to nestihli. Zmluvy pripravuje konateľ spoločnosti Alternet s.r.o. pán P., ktorý vie o tom, že páni J. a V. výkopové práce realizujú. Na ďalšiu otázku inšpektora práce týkajúcu sa jeho pracovnej pozície v spoločnosti Alternet, s.r.o., odpovedal M. C., že tam má trvalý pracovný pomer, je „špecialista na siete“, ale na stavbe, kde sa vykonávala inšpekcia práce pôsobí ako manažér. Na mieste preto nie je ani námietka žalobcu týkajúca sa označenia T.. C. v zápisnici o podaní informácie ako manažéra, kedy tento v skutočnosti zastával u neho inak označenú pracovnú pozíciu. Ako žalobca sám uviedol, mal T.. C. na starosti okrem iného aj „koordináciu činností prítomných osôb“, čo obvykle patrí medzi pracovnú náplň manažérov a označuje sa ako manažérske riadenie. Naviac, keď inšpektor práce zopakoval za účelom zaznamenania uvedených údajov do zápisnice o podaní informácie pozíciu pána C. ako manažéra, tento proti tomu neprotestoval. Aj keby pán C. nepoznal pána J. a pána V. podľa ich mien, ako to ďalej namietal žalobca, na inšpektormi práce zistenom skutkovom stave to nič nemení, pretože z obrazovo zvukového záznamu je zrejmé, že na mieste a v čase výkonu inšpekcie práce pán C. jasne menovaných pánov označil ako tých, ktorí vykonávajú výkopové práce pre žalobcu (označil ich termínom kopači), pričom iné osoby, ktoré by taktiež vykonávali výkopové práce sa na mieste výkonu inšpekcie práce nenachádzali. Situáciu kedy sa inšpektor práce opýtal pána C. či on hovorí pánom J. a V. „čo majú robiť“, nemožno podľa názoru správneho súdu hodnotiť ako úmyselné podsúvanie chcenej odpovede, nakoľko táto otázka vyplynula z prechádzajúceho priebehu udalostí, kedy bolo viackrát uvedené, že menovaní uskutočňujú výkopové práce pre spoločnosť Alternet, s.r.o. a on (pán C.) je osobou (jej zamestnancom), ktorá dohliada nad priebehom realizácie týchto prác. Pán C. bez akéhokoľvek prejavu nesúhlasu potvrdil, že menovaným J. a V. hovorí „čo majú robiť“ a po poučení a prečítaní obsahu zápisnice o podaní informácie, s jej obsahom súhlasil a túto podpísal.

29. Na obrazovo zvukovom zázname o priebehu inšpekcie práce je zreteľne vidieť, že inšpekciu práce na pracovisku žalobcu vykonávali dvaja inšpektori práce. Jeden z inšpektorov získaval informácie od pána C. a druhý od pánov J. a V.. Pri získavaní týchto informácií sú inšpektori práce aj s osobami, ktoré vypočúvajú, od seba vzdialení tak, že je vylúčené, aby pán C. svojou výpoveďou ovplyvňoval výpovede pánov J. a V. a naopak. Po porovnaní informácií zachytených vo všetkých troch vyššie uvedených zápisniciach, môže správny súd konštatovať, že tieto sú pokiaľ ide podstatné skutkové okolnosti totožné. Rovnaký je čas kedy mali páni J. a V. dňa 03.07.2018 začať vykonávať práce (od 9.00 hod.), zhoda je aj pokiaľ ide o činnosť, ktorú mali páni J. a V. vykonávať (výkopové práce), že pri týchto prácach ich usmerňuje pán C., ako aj pokiaľ ide o informáciu, že páni J. a V. nemali v čase výkonu inšpekcie práce uzatvorené zmluvy (dohody) na výkon prác. To, že páni J.A.W. a V. nevedeli uviesť meno pána C. a ani subjekt pre ktorý výkopové práce realizujú, nemá na správnosť inšpektormi práce zisteného skutkového stavu žiaden vplyv, nakoľko z obrazovo zvukového záznamu zachyteného na DVD nosiči vyplýva, že pán C. na mieste a v čase výkonu inšpekcie práce jasne pánov J. a V. označil ako tých, ktorý vykonávajú výkopové práce pre žalobcu.

30. Preto pokiaľ ide o skutkové poznatky Inšpektorátu práce Košice, ako aj žalovaného, tieto boli podľa názoru správneho súdu v priebehu administratívneho konania získané zákonným dôkazným postupom a vyhodnotené v súlade so zásadou materiálnej pravdy.

31. V druhej fáze správneho súdneho prieskumu hľadal správny súd odpoveď na otázku, ktorá bola taktiež medzi žalobcom a orgánmi verejnej správy sporná a to, či činnosť, ktorú vykonávali páni J. a V. s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých sa táto činnosť vykonávala, napĺňala znaky závislej práce.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle zákonnej definície ust. , môže byť závislá práca vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo

aj v inom pracovnoprávnom vzťahu a keďže každý z týchto pracovnoprávnych vzťahov má svoju vlastnú charakteristiku odlišnú od iného, je zrejmé, že aj zastúpenie jednotlivých atribútov závislej práce určených v ust. , bude u každého z uvedených pracovnoprávnych vzťahov iné. Aj napriek tomu, že žalobca oponoval záverom orgánov verejnej správy o kvalifikácii činnosti pánov J. a V. ako závislej práce pre žalobcu a naopak poukazoval na to, že táto ich činnosť sa uskutočňovala na podklade príkazných zmlúv, správny súd o tom nepresvedčil a tento dospel po vyhodnotení skutkových okolností k záveru, že o závislú prácu išlo. Závislá práce je v zmysle vyššie citovaného ust. , práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

33. V súvislosti s vyššie uvedeným skutkovým dejom je nepochybné, že pri realizácii výkopových prác boli páni J. a V. vo vzťahu podriadenosti k žalobcovi, ktorý naopak v tomto vzťahu vystupoval ako ten nadriadený. Bolo to tak z dôvodu, že páni J. a V. neboli oprávnení rozhodovať o priebehu pracovného procesu (výkopové práce), nakoľko ten riadil žalobca prostredníctvom T.. C.. Keď vezmeme do úvahy, že princíp podriadenosti a nadriadenosti možno odvodiť aj z práva určiť dĺžku, miesto a spôsob výkonu práce, potom je zrejmé, že pri všetkých týchto ukazovateľoch bol žalobca ten kto ich stanovil a páni J. a V. boli tými, ktorý ich mali dodržiavať. Napokon princíp osobnej závislosti a podriadenosti zamestnanca voči zamestnávateľovi (subordinačný princíp) je ten, ktorý najviac charakterizuje pracovnoprávny vzťah ako záväzkový právny vzťah a súčasne ho odlišuje od iných druhov právnych vzťahov, najmä od občianskoprávnych vzťahov ovládaných princípom rovnosti.

34. Rovnako tak bola splnená aj podmienka osobného výkonu práce, nakoľko páni J. a V. sami realizovali výkopové práce pre žalobcu. Preto pokiaľ ide o mienku žalobcu, že menovaní nemuseli ním určenú prácu (vykopanie jamy) vykonať osobne a že mohli jej uskutočnenie zveriť inej osobe, je takéto uvažovanie bezpredmetné, nakoľko v čase výkonu inšpekcie práce bolo bez pochybností preukázané, že výkopové práce vykonávali osobne páni J. a V. a nie niekto iný.

35. Pokiaľ ide o pokyny zamestnávateľa, ako ďalšej z charakteristík závislej práce, ich množstvo a špecifikácia závisí výlučne od charakteru pracovnej úlohy, ktorá sa má vykonať. Je preto samozrejmé, že pri náročnejších úlohách bude pokynov viac a budú konkrétnejšie, ako pri jednoznačnejších úlohách, kde tých pokynov bude menej a budú stručnejšie. Aj pri takej zdanlivo nenáročnej činnosti, ako sú výkopové práce, museli byť menovaným dané určité pokyny a je nepodstatné, aké pokyny to boli a koľko ich bolo. Je len ťažko predstaviteľné, aby páni J. a V. mohli vykonávať im určenú prácu bez pokynov žalobcu (prostredníctvom jeho zamestnanca T.. C.). Napokon aj pán C. pri výkone inšpekcie práce bez akéhokoľvek ovplyvňovania alebo nátlaku povedal, že pánom J. a V. „hovorí čo majú robiť“ a aj žalobca v správnej žalobe uviedol, že s menovanými „bolo dohodnuté, že vykopú v zemi v dojednanom rozsahu výkop“, čo inak ako pokyny nemožno chápať.

36. Vykonávanie práce v mene zamestnávateľa znamená, že zamestnávateľ je tým, kto je zodpovedný za koordináciu pracovnej činnosti a za jej výsledky. Zamestnávateľ je subjektom zodpovednosti vo vzťahu k tretím osobám, pretože len on nesie hospodárske riziko výkonu práce. V našom prípade bol žalobca ten, kto určil pánom J. a V. vykonať konkrétnu pracovnú úlohu. Vykonávaná práca má určitú kontinuitu. Práca vykonávaná pánmi J. a V. mala kontinuitu s následným odstránením poruchy na vedení verejnej elektronickej komunikačnej siete. Za odstránenie tejto poruchy, ktoré bolo podmienené predchádzajúcim uskutočnením výkopových prác, však ako za konečný výsledok zodpovedal žalobca a žalobca bol aj tým, kto mal z práce vykonávanej pánmi J. a V. prospech.

37. Každá vykonávaná práca má zároveň aj určité časové ohraničenie v závislosti od charakteru tejto práce. Ak preto žalobca uviedol, že výkopové práce, ktorých uskutočnenie bolo podmienkou odstránenia poruchy museli byť vykonané urgentne, je zrejmé, že aj keď z administratívneho konania nevyplynul konkrétny čas, do ktorého sa mali tieto práce ukončiť, museli sa zrealizovať do určitej doby, ktorú žalobca pánom J. a V. určil, pravdepodobne čo najskôr.

38. Ak žalobca tvrdí, že výkon výkopových prác obvykle zabezpečuje rovnocennými partnermi - podnikateľmi, potom by sa dalo predpokladať, že aj títo by na samotné vykopanie jám museli využiť závislú prácu konkrétnych ľudí a teda pokryť túto ich činnosť nejakou formou pracovnoprávneho vzťahu. Skutočnosť, že výkopové práce nemohli byť realizované prostredníctvom obvyklých partnerov žalobcu

z dôvodu ich zaneprázdnenosti, prípadne iných dôvodov, k čomu žalobca predložil čestné vyhlásenie spoločnosti JARKA - STAV, nemá na posudzovanú vec žiadny vplyv.

39. Závislá práca nemusí mať charakter opakujúcej činnosti, ako sa mylne domnieva žalobca, ale môže spočívať aj v jednorazovej aktivite a práve preto pripúšťa možnosť, aby závislá práca bola vykonávaná nie len v pracovnom pomere, ale napríklad formou dohody o vykonaní práce, ako druhu pracovnoprávneho vzťahu.

40. Pri posudzovaní konkrétnych prípadov právnej kvalifikácie závislá práca, je nutné vychádzať zo všetkých okolností konkrétneho prípadu bez ohľadu na pomenovanie konkrétnej zmluvy. Preto aj v tomto prípade aj napriek tomu, že žalobca pokryl činnosť pánov J. a V. spočívajúcu v uskutočnení výkopových prác, príkaznými zmluvami, táto ich činnosť nesie bez pochyby znaky závislej práce a preto bolo a je potrebné s týmto termínom pracovať.

41. Na základe ustáleného skutkového stavu, ktorý vyústil ku konštatovaniu naplnenia definície závislej práce, orgány inšpekcie práce vzhľadom na jednoznačné znenie citovaného zákonného ustanovenia , bezpečne právne kategorizovali správanie žalobcu, ako nelegálne zamestnávanie, kedy tento využíval závislú prácu pánov J. a V. bez toho, aby mal s týmito založený pracovnoprávny vzťah. Týmto konaním žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania upravený v ust. Následne bolo preto povinnosťou Inšpektorátu práce Košice uložiť žalobcovi za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania (právne kvalifikované ako správny delikt) pokutu podľa ust. , bod 1. Túto pokutu Inšpektorát práce Košice stanovil na sumu 5 000,- Eur.

42. Je nesprávne uvažovanie žalobcu, kedy tento tvrdí, že výklad pojmu závislá práca v žiadnom prípade neprináleží správnemu orgánu, ale len súdu. Ak by to tak bolo, orgány inšpekcie práce by v takýchto prípadoch nikdy nemohli dospieť k záveru, či bola alebo nebola naplnená skutková podstata správneho deliktu nelegálneho zamestnávania, nakoľko by nemohli definovať, či v prípade určitej činnosti, táto je alebo nie je závislou prácou.

43. Pokiaľ ide o posúdenie procesnoprávnej výhrady žalobcu adresovanej orgánom verejnej správy oboch stupňov, týkajúcej sa nesplnenia povinnosti nariadiť v priebehu administratívneho konania ústne pojednávanie, správny súd poukazuje na prípad obligatórneho nariadenia ústneho pojednávania, kedy to výslovne ustanovujú osobitné predpisy upravujúce konkrétne administratívne konanie a prípady kedy má orgán verejnej správy, pred ktorým administratívne konanie prebieha, len možnosť ústne pojednávanie nariadiť. V zmysle znenia ust. § 21 ods. 1 Správneho poriadku to budú situácie, kedy nariadenie ústneho pojednávania bude vyžadovať povaha veci, ak ústne pojednávanie prispeje k jej objasneniu.

44. Podľa ust. , je fyzická osoba a právnická osoba na požiadanie inšpektorátu práce alebo inšpektora práce povinná poskytnúť informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

45. Výsledok takto poskytnutých informácií, predstavuje podľa názoru správneho súdu v právne vymedzenom rozsahu operatívny zákonný dôkazný prostriedok, slúžiaci na dôkladné preverenie skutočností súvisiacich s nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním. Zistenia inšpektorov práce obsiahnuté v zápisniciach o podaní informácie vyhotovených postupom podľa ust. viedli k začatiu správneho konania (na podnet správneho orgánu) a sú dôkazmi zadováženými v právnom režime Tvoria preto legálny dôkazný základ pre administratívne konanie. Ak žalovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí odôvodnil nenariadenie ústneho pojednávania tým, že považoval zistenú dôkaznú situáciu za nespochybniteľnú a výsluch žalobcom navrhnutých svedkov by už nijako neprispel k objasneniu skutkových okolností prípadu, správny súd konštatuje, že tento postup bol zákonný a správny. Po oboznámení sa s priebehom jednotlivých úkonov administratívneho konania nemal správny súd pochybnosti, že všetky dôkazné prostriedky v ňom zabezpečené vypovedajú o zhodnom priebehu deja. Obsah zápisníc o podaní informácie spísaných dňa 03.07.2018 s pánmi J., V. a C. inšpektormi práce vykonávajúcimi inšpekciu korešponduje s obrazovo zvukovým záznamom vyhotoveným inšpektormi pri výkone inšpekcie a zachyteným na DVD nosiči, ktorý je taktiež obsahom administratívneho spisu. Správny súd preto musí zopakovať to, čo už povedal skôr a teda, že výsluchom žalobcom navrhnutých osôb by sa nepreukázalo,

že skutočnosti nastali inak, než boli zistené orgánmi inšpekcie práce. Z právnej teórie vyplýva, že ak by orgány verejnej správy pristúpili k nariadeniu ústneho pojednávania bez toho, aby si to vyžadovala povaha veci a nebolo to dostatočne opodstatnené, najmä v konaniach, kde je spoľahlivo zistený a preukázaný skutkový stav veci bez toho, aby sa v ňom vyskytovali rozpory, riskovali by tým porušenie jednej zo základných zásad správneho konania, a to rýchlosti a hospodárnosti konania.

46. V súvislosti s problematikou nariadenia ústneho pojednávania v konaní pred orgánom verejnej správy, správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.11.2010, kde tento dôvodil, „že pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 správneho poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a že od ústneho pojednávania ani nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretože skutkový stav veci bol považovaný za náležite a dostatočne zistený.“

47. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na dva významné momenty. V prvom rade už zo samotného obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 25.11.2010 vyplýva prinajmenšom opatrný právny postoj k požiadavke na nariadenie ústneho pojednávania v konaní o správnom delikte, ak nie postoj odmietavý, najmä za situácie, ak od ústneho pojednávania nemožno očakávať iné objasnenie veci, teda keď skutkový stav veci je nespochybniteľne zistený. Druhou, nie menej významnou skutočnosťou je vývoj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opierajúcej sa aj o iné, následne vydané rozhodnutia Ústavného súdu SR v právnych veciach týkajúcich sa administratívneho trestania a posudzovania otázky povinnosti nariadenia ústneho pojednávania. V tomto rozsahu právnej argumentácie súd poukazuje napr. na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.02.2017, v ktorom Najvyšší súd SR v právnej veci týkajúcej sa administratívneho trestania nesúhlasil so záverom krajského súdu, že tým, že správny orgán nenariadil vo veci ústne pojednávanie, došlo k takej procesnej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Vyslovil záver, že podľa judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01). Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku sp. zn. zo dňa 23.02.2017 zároveň poukázal na obsah uznesenia Ústavného súdu SR - 19 zo dňa 05.02.2014, v ktorom ústavný súd argumentoval nasledovne:

„Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého nenariadením ústneho prerokovania veci radou sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu v podstatnej časti opierajúceho o rozhodnutie rady totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.“

48. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesením č. k. zo dňa 23.02.2017 dospel pri plnom rešpektovaní článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 / právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom premietnuté do sféry administratívneho trestania / dospel k záveru, že „pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie za účelom opätovného výsluchu žalobcu, nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti.“

49. Z vyššie citovaného ust. § 21 ods. 1, veta prvá Správneho poriadku vyplýva okrem iného aj potreba nariadiť ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha prejednávanej veci. Taktiež orgán verejnej správy sa má v rámci svojej úvahy a oprávnenia vyplývajúceho mu z dikcie ustanovenia § 34 Správneho poriadku riadiť ustanovením § 3 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci. Je zároveň povinnosťou orgánu verejnej správy vyplývajúcou zo znenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné doklady pre rozhodnutie. Orgán verejnej správy má v každom jednotlivom prípade, v konkrétnej administratívnej veci, pri svojej úvahe vychádzať z konkrétnych

okolností prípadu a má nariadiť ústne pojednávanie v prípade, ak toto bude mať svoje opodstatnenie, t. j. predovšetkým vtedy, ak ústne pojednávanie môže prispieť k objasneniu neurčitých resp. nejasných skutkových okolností prípadu. Na nariadenie ústneho pojednávania nie je právny nárok, okrem ak jeho nariadenie vyžaduje osobitný zákon. Ak však návrhu na nariadenie ústneho pojednávania orgán verejnej správy nevyhovie, je zároveň povinný v rozhodnutí uviesť, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné. Podľa názoru správneho súdu žalovaný presne týmto spôsobom postupoval a v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí dôvody, ktoré ho viedli k nenariadeniu ústneho pojednávania logicky a dostatočne objasnil.

50. Aj napriek tomu, že tak orgány inšpekcie práce, ako aj správny súd jednoznačne preukázali a definovali prácu vykonávanú pánmi J. a V. pre žalobcu ako závislú prácu, ktorú pre tohto nemohli vykonávať inak ako v pracovnoprávnom vzťahu, čím sa vylučuje možnosť jej vykonávania v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu, napr. na základe príkaznej zmluvy, nedá správnemu súdu nepoznamenať, že v čase výkonu inšpekcie práce bolo bez pochybností zistené (zápisnice o podaní informácie, obrazovo zvukový záznam s priebehu výkonu inšpekcie práce), že páni J. a V. nemali uzatvorené so žalobcom žiadne zmluvy a predmetné príkazné zmluvy boli doručené Inšpektorátu práce Košice až pri spisovaní protokolu.

51. Správny súd pre zaujímavosť poukazuje aj na argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenú v rozsudku sp. zn. zo dňa 20.09.2017 a použiteľnú aj vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnosti záverov orgánov inšpekcie práce týkajúcich sa nemožnosti pokryť prácu vykonávanú pánmi J. a V. pre žalobcu príkaznými zmluvami. V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že „Pracovná zmluva je pritom typom príkaznej zmluvy, na základe ktorej pracovník vykonáva prácu podľa príkazov zamestnávateľa. Súkromnoprávna kontraktačná sloboda na právne úkony podľa je obmedzovaná existenciou právnych predpisov verejného práva, ktoré stanovujú jej medze. Subjekt preto nemôže platne uzavrieť príkaznú zmluvu podľa ust. , ak obsah tohto záväzku možno súčasne subsumovať pod závislú prácu podľa .“

52. Z obsahu dotknutých právnych úprav obsiahnutých v a tiež v definujúcich právny rámec výkonu inšpekcie práce, ako aj nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania jednoznačne vyplýva, že zákonodarca pri formulovaní obsahu týchto právnych inštitútov, mal na zreteli ním sledovaný zámer predchádzať nelegálnej práci a nelegálnemu zamestnávaniu a zároveň odhaľovať porušenia právnych predpisov súvisiacich so zamestnávaním osôb na území Slovenskej republiky.

53. Správny súd sa taktiež pozastavil nad námietkou žalobcu vznesenou na pojednávaní dňa 23.12.2021, kde tento cestou svojho zvoleného zástupcu poukázal na to, že k zápisniciam o podaní informácie pánmi J., V. a C. nemá prístup a že nevedel, že tieto sú súčasťou administratívneho spisu. Podľa názoru správneho súdu je zrejmé, že žalobca mal možnosť v priebehu administratívneho konania sa s obsahom týchto zápisníc oboznámiť, nakoľko rovnako, ako aj ostatné skutočnosti, ktoré v priebehu administratívneho konania vyšli najavo, resp. ktoré orgán verejnej správy zistil, tak aj zápisnice o podaní informácie boli a sú súčasťou administratívneho spisu orgánov inšpekcie práce. Správny súd zároveň podotýka, že doslovný obsah týchto zápisníc je taktiež súčasťou textu protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IKO-238-53-2.4/P-A28-18 zo dňa 16.07.2018, na ktorý žalobca reagoval vyjadrením datovaným ku dňu 25.07.2018 a aj takým spôsobom mal možnosť sa s ich obsahom oboznámiť.

54. Keďže správny súd nezistil pochybnosti v argumentácii orgánov verejnej správy odprezentovanej v ich rozhodnutiach, námietkam žalobcu nevyhovel a jeho správnu žalobu zamietol.

55. O trovách konania rozhodol správny súd podľa ust. a a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

56. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne v pomere hlasov 3:0 (ust. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).