Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/36/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jarmily Urbancovej

v právnej veci žalobcu: G., s.r.o., so sídlom v S., zastúpený advokátom: JUDr. E. K., so

sídlom v K., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová

ul. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/10061-

54780/2008/999518-r zo dňa 01. júla 2008, o odvolaní oboch účastníkov proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. -38 zo dňa 04. februára 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu Košiciach

zo dňa 04. februára 2009 č. k. -38 p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume

71,78 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. E. K. do troch dní.

2

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. c/

(ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného

č. I/223/10061-54780/2008/999518-r zo dňa 01. júla 2008, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu Spišská Nová Ves č. /BUR zo dňa

17. apríla 2008 a zamietol odvolanie žalobcu, a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 269,13 Eura

na účet právneho zástupcu do troch dní.

Pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal z ustanovení § 2 ods. 6 a § 29 ods. 4

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), ako

aj z (ďalej aj „OBZ“, keď podľa názoru krajského súdu

sa správca dane pri dokazovaní sústredil iba na rozsah zmlúv o dielo, pričom mal zisťovať

aj u jednotlivých živnostníkov skutočnú vôľu, pre aký druh pracovnej činnosti na základe

uzatvorenej zmluvy majú predmet zmluvy vykonať. Krajský súd zastal názor,

že v dokazovaní mal správca dane možnosť opýtať sa jednotlivých živnostníkov,

či by uzatvorili závislú, teda opakujúcu sa činnosť v prospech žalobcu za tých podmienok,

ktoré by iné zmluvy (napr. príkazná zmluva alebo akákoľvek iná) umožňovali vstúpiť

so žalobcom do obchodno-právneho vzťahu, alebo len do prácovnoprávneho vzťahu

a či by za iných okolností uzatvorili takýto kontrakt. Za týchto okolností správca dane

nedostatočne a neúplne vyhodnotil prejav vôle aj druhej zmluvnej strany, teda na strane

živnostníkov, či naozaj v danom prípade išlo o obchodno - právny vzťah, prípadne, či títo

živnostníci mali úmysel uzatvoriť pracovnoprávny vzťah, bez ohľadu na to, ako bola zmluva

nazvaná.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa veta prvá tak,

že v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktorá spočívala v zaplatenom

súdnom poplatku 2.000,- Sk (66,38 Eura), z odmeny za zastupovanie advokátom za prevzatie

veci a podanie žaloby na súd 1.465,- Sk x 2, náhrada paušálu po 191,- Sk x 2, v prepočte na

Euro = 109,94 eura a za účasť na pojednávaní konanom dňa 04.02.2009 v sume 53,49 Eura,

plus paušál 6,95 Eura, ďalej daň 19% DPH z celej odmeny advokáta, t. j. 170,38 Eura + 32,37

Eura, spolu náhrada trov konania predstavuje sumu 269,13 Eura s poukazom na § 11 ods. 1,

3

§ 15 písm. a/ a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný ako aj žalobca.

Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce

na posúdenie veci majúc za to, že krajský súd posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

Domáhal sa preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vrátil

na ďalšie konanie. Poukázal na to, že dôkazný materiál zabezpečený správcom dane

(je obsahom spisu a je vymenovaný vo vyjadrení k žalobe) dostatočne preukazuje, že činnosť,

ktorú živnostníci vykonávali pre žalobcu na základe zmlúv o dielo, má charakter závislej

činnosti v zmysle z. č. o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) a nie podnikateľskej činnosti v zmysle

a ďalších . Poukázal na to, že správca dane nevychádzal iba z paušálneho

posúdenia jednotlivých pojmov obsiahnutých v zmluve a nemal v úmysle nahrádzať úvahu

živnostníkov akú formu právneho vzťahu chceli uzatvoriť, ale posudzoval reálne správanie

sa daňového subjektu ako aj živnostníkov v konkrétnom právnom vzťahu v tom zmysle,

či toto správanie naplnilo základné znaky zmluvy o dielo v zmysle . Takýto postup

správcu dane je podľa žalovaného v súlade s ustanovením

v znení neskorších predpisov a tiež nie je v rozpore s , ktoré právne

predpisy súd v rozsudku cituje. Uviedol, že dôkazný materiál zabezpečený správcom dane

v daňovom konaní, obsah zmlúv o dielo, ak aj reálne správanie sa živnostníkov poukazujú

na to, že títo neprejavili vôľu (úmysel) vykonať určité dielo v rámci obchodno - právneho

vzťahu, ale v ich prípade sú splnené podmienky kladené na závislú činnosť, ktorá napĺňa

znaky pracovnoprávneho vzťahu. Na túto skutočnosť by nemalo vplyv ani prípadné

vyjadrenie živnostníkov v tom zmysle, že chceli uzatvoriť obchodnoprávny vzťah formou

zmluvy o dielo. Nemôže byť jediným kritériom na posúdenie, či ide o obchodnoprávny

alebo pracovnoprávny vzťah len vôľa živnostníka spočívajúca v tom, že chcel uzatvoriť

zmluvu o dielo, ale je potrebné skúmať aj prejav vôle v konkrétnom právnom vzťahu.

Ako je uvedené vo vyjadrení k žalobe, pokiaľ bola snaha zo strany daňového subjektu

ako aj živnostníkov z dôvodu vzájomnej výhodnosti dohodnúť obchodnoprávny vzťah podľa

a nie pracovnoprávny vzťah a ani iný obdobný vzťah v zmysle

zákona o dani z príjmov, v tom zmysle si mali určiť podmienky v zmluve o dielo,

4

ako aj podmienky správania sa v tomto právnom vzťahu. Ďalej poukazoval na to, že Zákonník

práce účinný od 01.09.2007, ktorý má rovnakú právnu silu ako

alebo za účelom, aby sa na výkon závislej činnosti nevyužívali

iné zmluvné typy občianskeho alebo obchodného práva, ukladal zamestnávateľovi povinnosť

zabezpečovať prevažujúci predmet činnosti najmä zamestnancami v pracovnom

alebo obdobnom pracovnom vzťahu. s účinnosťou od 01.09.2007

v § 1 ods. 2 taxatívne vymedzuje pojem „závislá práca“ a na výkon takejto práce zaväzuje

zamestnávateľa uzatvoriť pracovnoprávny vzťah.

Žalobca napadol rozsudok krajského súdu len do výroku o trovách konania. Namietal,

že žalobca si uplatnil trovy konania v celkovej sume 1849,84 Eura. Tieto pozostávali

zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66,38 Eura, z trov právneho zastúpenia za tri úkony

právnej služby v celkovej sume 1.498,71 Eura a z dane z pridanej hodnoty v sume

284,75 Eura. Trovy boli vypočítané podľa a vyhlášky č. .

Namietal, že ak súd priznal trovy konania v inej výške, ako ich uplatnil žalobca, potom musí

jasne a zrozumiteľne zodpovedať, prečo tak učinil. Súd úspešnému žalobcovi priznal trovy

podľa vyhlášky č. , no nikde neuvádza, prečo nepriznal trovy

konania vyčíslené žalobcom podľa vyhl. č. . Poukazoval na to, že podľa

§ 11 ods. 1 cit. vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť

v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Tarifnú hodnotu veci

v danom prípade predstavovala výška peňažného plnenia v sume 36.725,19 Eura, preto nebol

dôvod postupovať podľa ustanovenia § 11 ods. 1 cit. vyhlášky a výpočet odmeny mal byť

vykonaný podľa ustanovenia § 10 vyhlášky č. 655/12004 Z. z.. Navrhoval preto, aby odvolací

súd výrok o trovách konania zmenil a žalobcovi priznal trovy konania vo výške uplatnenej

právnym zástupcom.

V písomnom vyjadrení na odvolanie žalovaného žalobca navrhol napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Košiciach potvrdiť a žalobcovi priznať trovy odvolacieho konania. Uviedol,

že z odvolania žalovaného vyplýva, že za rozhodujúce pre posúdenie veci považuje obsah

zmluvy, ktorá má určovať podmienky uzavretia tohto právneho vzťahu a charakter reálnej

činnosti účastníkov právneho vzťahu právneho vzťahu. Je nepochybné, že určitá činnosť

sa môže vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu, ako aj v zmluvnom vzťahu. Z uvedeného

dôvodu nie je možné za rozhodujúce pre posúdenie veci považovať obsah zmluvy a charakter

5

reálnej činnosti účastníkov právneho vzťahu, ale je potrebné skúmať najmä prejav vôle

účastníkov zmluvného vzťahu, pričom poukazoval na , podľa ktorého

sa prejav vôle musí vykladať v súlade s úmyslom konajúcej osoby, ak tento úmysel bol

na strane, ktorej je prejav vôle určený známy alebo jej musel byť známy. Iba v prípadoch,

keď prejav vôle nemožno zložiť podľa , potom sa prejav vôle vykladá

v obchodných vzťahoch podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení

osoby, ktorej bol prejav vôle určený. V daných prípadoch zmluvné strany pri uzatváraní

zmlúv o dielo slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne prejavili svoju vôľu vykonať určité

dielo a v uvedenom zmluvnom vzťahu postupovať podľa .

Touto skutočnosťou sa daňové orgány vôbec nezaoberali, postupovali veľmi formálnym

spôsobom a bez náležite zisteného skutkového stavu prijali autoritatívny úsudok, že úmyslom

týchto osôb nebolo vykonanie diela, ale výkon prác podľa požiadaviek objednávateľa. Zásada

formulovaná v z. č. daňovým orgánom neumožňuje vykladať úmysel

konajúcej osoby inak, ako tento úmysel vykladala strana, ktorej bol určený. Ďalej namietal,

že ani ustanovenia , ktorý s účinnosťou od 01. septembra 2007 v

taxatívne vymedzuje pojem „závislá práca“ a podľa žalovaného zaväzuje na výkon tejto práce

uzatvoriť pracovnoprávny vzťah, nie je možné vykladať v rozpore s

Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolania účastníkov prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk (§ 156 ods. 1

a 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru,

že odvolaniu ani jednej strany nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

Daňového riaditeľstva SR č. I/223/10061-54780/2008/999518-r zo dňa 01.07.2008, ktorým

žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Spišská Nová Ves

č. /BUR zo dňa 17.04. 2008, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6

písm. b/ bod 1 z. č. v znení neskorších predpisov, vyrubený rozdiel dane

z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2006 vo výške 1.106.383,- Sk.

6

Z dôvodov napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu

kontrolu dane z príjmov zo závislej činnosti za rok 2006, v rámci ktorej zistil porušenie

§ 35 ods. 1 až 3 v nadväznosti na § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov, lebo daňový subjekt dvadsiatim pracovníkom poberajúcim príjmy

zo závislej činnosti nezrazil z týchto príjmov preddavky na daň. Za účelom plnenia bežných

úloh súvisiacich s predmetom činnosti uzatvoril žalobca s dvadsiatimi fyzickými osobami

majúcimi živnostenské oprávnenie zmluvy o dielo. Žalovaný dohodnutú činnosť, ktorá bola

obsahom týchto zmlúv o dielo a ktorá bola aj reálne vykonávaná, posúdil ako činnosť, ktorá

má charakter závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmov a nie ako

podnikateľskej činnosti podľa a ďalších a v tomto zmysle

správca dane posúdil aj právny vzťah medzi daňovým subjektom a živnostníkmi. Správca

dane príjem týchto živnostníkov posúdil ako príjem zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1

písm. a/ zákona o dani z príjmov, a preto z uvedeného dôvodu dodatočným platobným

výmerom vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov zo závislej činnosti v sume 1.106.383,- Sk,

s ktorými skutočnosťami sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí stotožnil.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti.

Podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov (ďalej len zákon o správe daní) v daňovom konaní

sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu

a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových

subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli

uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami,

vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného

zákona. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je zásada voľného hodnotenia dôkazov jednou

z najvýznamnejších zásad podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

7

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä

k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s týmto

prejavom spájajú.

Podľa prejav vôle sa môže urobiť konaním

alebo opomenutím, môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim

pochybnosti o to, čo chcel účastník prejaviť.

Podľa právny úkon sa musí urobiť slobodne,

vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu

konajúc ej osoby, ak tento úmysel bol na strane, ktorej je prejav vôle určený, známy

alebo jej musel byť známy.

Podľa v prípadoch, keď prejav vôle nemožno

vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla

prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané

v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku

prikladá.

Pri posudzovaní právnych úkonom treba okrem príslušných ustanovení Obchodného

zákonníka vychádzať aj z ustanovení , keďže

8

iba dopĺňa právnu úpravu právnych úkonov v . Z Občianskeho

zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy ustanovenie § 34 (podstata právneho

úkonu) a ustanovenie § 35 ods. 1 (spôsob prejavu vôle). Namiesto § 35 ods. 2 a 3

(výklad prejavu vôle) však platí .

Pre obchodné záväzkové vzťahy oplatí i ustanovenie

(podmienky právneho úkonu).

Ustanovenie má predovšetkým význam pre posúdenie,

či bola zmluva uzavretá a v kladnom prípade, aký je obsah zmluvy.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení ako aj z obsahu administratívneho

i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom vysloveným krajským súdom

v napadnutom rozsudku, že správca dane ako aj žalovaný nedostatočne a neúplne vyhodnotili

prejav vôle druhej zmluvnej strany teda živnostníkov pri zmluvách o dielo, na základe

ktorých živnostníci vykonávali práce pre žalobcu. Pre posúdenie platnosti uvedených zmlúv

o dielo je nepochybne rozhodujúce posúdenie, či živnostníci v danom prípade mali úmysel

uzavrieť so žalobcom obchodnoprávny vzťah podľa ustanovení

alebo vzťah pracovnoprávny podľa ustanovení a to bez ohľadu na to ako

bola zmluva pomenovaná.

Nepochybil preto krajský súd, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako

aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa pre nepostačujúce zistenie skutkového stavu

veci zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, ktoré podal do výroku o náhrade trov konania,

odvolací súd dospel k záveru, že ani tomuto odvolaniu nie je možné priznať úspech.

Krajský súd v Košiciach pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal

predovšetkým zo zásady úspešnosti účastníka v konaní. Keďže v konaní o predmetnej žalobe

bol úspešný žalobca, súd prvého stupňa mu priznal plnú náhradu účelne vynaložených trov

konania ( ).

9

Pri výpočte náhrady za jeden úkon právnej služby súd prvého stupňa postupoval

správne, keď pri výpočte náhrady za jeden úkon právnej služby vychádzal z § 11 ods. 1

vyhlášky č. .

Podľa dnes už ustálenej súdnej praxe treba pri výpočte náhrady tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby do 31. mája 2009 postupovať podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS

SR č. , tzn., že za jeden úkon právnej služby patrí 1/13 z výpočtového základu,

ktorý sa stanovuje pre každý rok osobitne (pozri tiež napr. uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky č.k. -9 z 01. apríla 2009 – www.concourt.sk).

Tento názor vychádza z predmetu správneho súdnictva, ktorým je v prvom rade

prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré priznávajú najrôznejšie verejné práva

alebo ukladajú verejno-právne povinnosti, pričom základným kritériom, ktorý súd uplatňuje

v tomto prieskume, je posúdenie, či postup a samotné napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu je zákonné alebo nie je. Ide teda zásadne o veci, ktoré nie je možné objektívne oceniť

v peniazoch. Správne súdnictvo nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca

vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení. Z týchto dôvodov sa súdna prax

a následne na to aj legislatíva (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. účinná od 01. júna 2009), priklonili k názoru, že úkony právnej pomoci

vykonané advokátom v správnom súdnictve treba posudzovať ako hodnotu veci alebo práva,

ktoré nemožno vyjadriť v peniazoch.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalobcu ako aj námietky žalovaného, vznesené

v ich odvolaniach nie sú opodstatnené a preto podľa 250ja ods. 3 veta druhá a

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , tak, že úspešnému žalobcovi

v odvolacom konaní vo veci samej priznal náhradu trov konania v sume 71,78 Eura, ktorá

suma pozostáva z náhrady za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) podľa

vyhlášky č. v sume 53,49 Eura, plus DPH v sume 11,30 podľa

§ 18 ods. 3 cit. vyhlášky, plus paušál podľa § 15 písm. a/ cit. vyhlášky v sume 6,95 Eura,

10

ktorú náhradu je povinný žalovaný zaplatiť na účet JUDr. E. K. do troch dní podľa § 149 ods.

1 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková