Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 15/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť PANAREMA družstvo, Dolné Saliby 1001, zastúpeného

Mgr. Šimonom Bokom, advokátom a konateľom spoločnosti B. K. F. advokátska

kancelária, v. o. s., Zelinárska 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3

a , základného práva na podnikanie podľa

ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PANAREMA družstvo o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. novembra 2013 doručená sťažnosť Panarema družstvo (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie a 2 (ďalej len „“),

ods. 2 , základného práva na podnikanie podľa , na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. augusta 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ (jeho právny

predchodca) ako mandant uzavrel mandátnu zmluvu s mandatárom (fyzickou osobou –

podnikateľom), v ktorej sa tento zaviazal, že „pre sťažovateľa bude na jeho účet vykonávať

všetky úkony súvisiace s obchodným vedením sťažovateľa“, a za tieto činnosti sa sťažovateľ

zaviazal platiť mandatárovi odplatu v sume 40 000 Sk mesačne bez DPH.

Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej aj „daňové

riaditeľstvo“) č. j. I/227/17797-71319/2010/992906-r z 11. júna 2010 bolo zamietnuté

odvolanie sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Galanta (ďalej len „správca

dane“) č. j. /Galo z 2. februára 2009, ktorým správca dane vyrubil

sťažovateľovi dodatočným platobným výmerom rozdiel dane z príjmov zo závislej činnosti

za zdaňovacie obdobie 2001 v sume 2 416,91 €. Podľa odôvodnenia dodatočného

platobného výmeru bola odplata „mandatárovi zo strany sťažovateľa neoprávnene

vyplatená ako príjem zo živnosti a nie ako príjem zo závislej činnosti“.

Sťažovateľ podal 7. septembra 2009 proti predmetnému rozhodnutiu daňového

riaditeľstva (ďalej aj „žalovaný“) na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2012 zrušil rozhodnutia

žalovaného a správcu dane. Následne najvyšší súd namietaným rozsudkom rozsudok

krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že „mandátnu zmluvu na výkon

obchodného vedenia mohol uzavrieť aj s podnikateľom - právnickou osobou“ a najvyšší súd

potvrdením rozhodnutí daňového riaditeľstva a správcu dane, ktoré vec nesprávne právne

posúdili „odňal sťažovateľovi právo uzavrieť zmluvu podľa i

napriek tomu, že právny poriadok SR uzavretie takejto zmluvy nezakazuje. Najvyšší súd

svojím rozhodnutím tak znemožnil uzavrieť rovnocennú zmluvu s podnikateľom –

právnickou osobou, alebo podnikateľom fyzickou osobou“, a tak porušil základné právo

sťažovateľa garantované v a tiež jeho základné právo slobodne podnikať

podľa .

Najvyšší súd „neoprávnene posúdil vzťah medzi sťažovateľom a mandatárom ako

vzťah vykazujúci znaky závislosti protiprávne zasiahol do zmluvnej slobody sťažovateľa“,

čím porušil aj jeho „právo garantované v “.

Okrem toho sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu nedal odpoveď na jeho námietky

uvedené v žalobe podanej krajskému súdu, že najvyšší súd rozhodol v obdobných veciach

inak, ako to bolo v danom prípade (ide o rozsudky sp. zn. z 23. apríla 2009

a sp. zn. z 23. februára 2010), čím bolo porušené jeho „právo na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie“, a pochybil aj v tom, že „nepresne, nesprávne

a izolovane“ použil nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 31. augusta 2004, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie.

Podľa sťažovateľa „najvyšší súd pri posudzovaní právnych vzťahov medzi

sťažovateľom a mandatárom neopodstatnene, v neprimeranej miere kládol dôraz

na splnomocnenie a rozsahom širšieho splnomocnenia spätne vykladal a nesprávne

rozširoval aj rozsah mandátnej zmluvy... Najvyšší súd tým, že posudzoval právne vzťahy

medzi sťažovateľom a mandatárom vo väčšom rozsahu, ako bolo nevyhnutné, potrebné

a spravodlivé, nekonal v súlade s SR v spojitosti s a tak porušil

právo sťažovateľa, aby Najvyšší súd konal v rozsahu a spôsobom, ktorý je ustanovený

zákonom a aby konal tak, že nedôjde k porušovaniu práv a právom chránených záujmov

sťažovateľa a aby sa práva nezneužívali na jeho úkor...

Sťažovateľ... zastáva názor, že v prípade mandatára nešlo o neoprávnené

podnikanie, a že mohol s mandatárom uzavrieť platnú mandátnu zmluvu podľa Obchodného

zákonníka.

Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu jeho

práv podľa Dohovoru v spojení s SR.

Sťažovateľ nebol upovedomený pred rozhodovaním vo veci, kto je jeho sudcom.

Sťažovateľ, hoci bol súdu známy, nebol upovedomený o vyhlásení rozsudku. Podľa

sťažovateľa na splnenie jeho práva na verejné vyhlásenie rozsudku nestačí len zverejnenie

na tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR http://www.nsud.sk.

... súd má voči účastníkom konania aktívne konať a splniť si svoju povinnosť

informovať účastníka konania o verejnom vyhlásení rozsudku formou predvolania. Len tak

bude zabezpečené právo účastníka na verejné prejednanie veci a na spravodlivé súdne

konanie. Len tak si súd môže splniť svoju povinnosť voči účastníkom konania, okruh ktorých

je mu známy.

Sťažovateľ zastáva názor, že k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v

spojení s SR došlo aj tým, že nebol upovedomený o tom, kto je jeho

zákonným sudcom, resp. senátom, od samotného pridelenia veci príslušnému senátu.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo zodpovedajúce čl. 2 ods. 2

SR rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. zo dňa 15. 08. 2013

porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa SR

rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa SR

rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa SR

porušené rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. zo dňa 15. 08. 2013

porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa SR ako

aj právo garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn.

zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo.

Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... spis. zn. zo dňa 15. 08. 2013 a

vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi

PANAREMA družstvo v sume 331,13 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do

3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie a 3 a

a základného práva sťažovateľa na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 a na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 13. augusta 2013.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani posudzovať skutkové

závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom ako dvoch samostatných, na sebe nezávislých

zložiek súdnej moci nie je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Ústavný súd

je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ

čo všeobecné súdy sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti. Ústavný súd nemá

právomoc preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale

ani odôvodnenie rozhodnutia. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií

všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1,

a ) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych

ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať

medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania

procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru

v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že napáda skutkové a právne závery najvyššieho súdu obsiahnuté v namietanom

rozsudku najvyššieho súdu, ktorý je podľa sťažovateľa neodôvodnený.

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu na strane 5 až strane 12 vyplýva,

že sťažovateľ mal uzatvorenú mandátnu zmluvu podľa

s daňovníkom Ing. M. P... a jej predmetom „bolo vykonávanie úkonov súvisiacich s

obchodným vedením Poľnohospodárskeho družstva Dolné Saliby za odplatu vo výške

40.000,00 Sk mesačne bez DPH“ .

Najvyšší súd v namietanom rozsudku konštatoval, že v mandátnej zmluve bol

Ing. M. P. (bez označenia jeho obchodného mena) splnomocnený „na zastupovanie

Poľnohospodárskeho družstva Dolné Saliby“, a bolo zrejmé „ z obsahu mandátnej zmluvy,

plnomocenstva ako aj dokazovania vykonaného v daňovom konaní najmä z obsahu

zápisnice o miestnom zisťovaní (vypočutím Ing. E. B., splnomocnenej osoby na

zastupovanie družstva) z 15. mája 2009 a 19. februára 2010, z písomných odpovedí Ing. M.

P. z 10. mája 2010, z obsahu pripojených dokladov včítane Stanov Poľnohospodárskeho

družstva Dolné Saliby z r. 1992 a ich zmien a doplnkov z r. 2006 a z pripojených zápisníc z

členských schôdzí osobitne zápisnice z 18. decembra 2007... že Ing. M. P. de facto

vykonával činnosť predsedu družstva a že pri výkone svojej činnosti bol povinný sa riadiť

záujmami mandanta, vykonať činnosti podľa jeho pokynov a o vykonanej činnosti musel 1 x

mesačne písomne informovať mandanta. Na základe toho... pri výkone svojej činnosti, ako

je obchodné vedenie družstva a kontrola činnosti družstva, priamo podliehal predstavenstvu

družstva, ktoré podľa riadi činnosť družstva a

rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, ako konštatoval aj správca dane i žalovaný vo

v žalobou napadnutých rozhodnutiach.

Činnosť Ing. M. P., i keď bola vykonávaná na základe mandátnej zmluvy, nesporne

vykazovala znaky závislosti na mandantovi ako aj sústavnosti, o čom svedčí osobitne

predovšetkým obsah plnomocenstva, ako aj faktická činnosť Ing. P. a tiež nemožno nebrať

do úvahy skutočnosť, že živnostenský list mu na ním vykonávanú činnosť pre žalobcu v

zásade ani nedával oprávnenie. Ing. M. P. svoju činnosť pre družstvo teda nevykonával a

ani nemohol vykonávať ako živnostník tak, ako to má na mysli § 2 ods. 1 Obchodného

zákonníka a § 2 živnostenského zákona.“.

Ústavný súd po preskúmaní všetkých okolností danej veci a právnych záverov

najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa uvedených v sťažnosti konštatuje, že najvyšší súd

uviedol jasné a zrozumiteľne dôvody, pre ktoré zmenil napadnuté rozhodnutie krajského

súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným, už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými

súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad

rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého

právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, ).

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu je

zjavne neopodstatnená ( ), a preto ju ústavný súd v tejto

časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

2. Obdobne je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená aj v tej časti, v ktorej

namieta, že malo byť porušené jeho základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „nebol upovedomený pred rozhodovaním vo veci, kto je jeho

sudcom“, resp. „nebol upovedomený o vyhlásení rozsudku“.

Konanie v sťažovateľovej veci totiž možno charakterizovať ako prieskumné konanie,

v ktorom sa uplatňuje kasačný princíp. Súdy v týchto veciach zásadne dokazovanie

nevykonávajú a obmedzujú sa na posúdenie súladu postupov a rozhodnutí správnych

orgánov so zákonom. Tým, že najvyšší súd ako odvolací súd nevykonával dokazovanie,

nebolo potrebné ani nariaďovať pojednávanie.

Zároveň podľa (ďalej aj „OSP“)

vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,

oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

neustanovuje odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť

vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie. Tomu korešponduje aj citovaná

právna úprava , podľa ktorej je úlohou odvolacieho súdu

zhodnotiť, či v predmetnej veci je potrebné pojednávanie nariaďovať. Ak odvolací súd

dospeje k záveru o nepotrebnosti nariadenia pojednávania, potom sa pri napĺňaní

požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku spravuje . Postačuje teda, ak

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej

lehote (obdobne , ).

Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol v tejto veci v súlade s procesným kódexom

( v spojení s ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania

rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil ( a a ). Termín

verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

súdu, ako aj na internetovej stránke súdu www.nsud.sk, čo uviedol najvyšší súd na strane 5

svojho rozhodnutia.

Ústavný súd zobral pritom do úvahy aj rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988).

Z predmetnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie, v ktorom

sa prerokovávajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru,

aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol pred ním

osobne vyjadriť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ústavný súd obdobne považuje sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta

porušenie základného práva podľa , tiež za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd je toho názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním a rozsudkom

najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva podnikať podľa

ods. l a namietaný rozsudok najvyššieho súdu nebráni sťažovateľovi

v uplatnení uvádzaného základného práva.

4. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj

porušenie svojich základných práv „podľa a 3 a “, ktoré nie

sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, a preto sa v tejto súvislosti už osobitne

nezaoberal aj otázkou porušenia týchto článkov , keďže tieto ustanovenia sú spravidla

porušené, iba ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda, čo v danom prípade

zistené nebolo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014