Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 15/2014
PDF · 200.25 KB
No categories available
III. ÚS 15/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť PANAREMA družstvo, Dolné Saliby 1001, zastúpeného
Mgr. Šimonom Bokom, advokátom a konateľom spoločnosti B. K. F. advokátska
kancelária, v. o. s., Zelinárska 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3
a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na podnikanie podľa čl. 35
ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sžf/55/2012 z 13. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PANAREMA družstvo o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. novembra 2013 doručená sťažnosť Panarema družstvo (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 12
ods. 2 ústavy, základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Sžf/55/2012 z 13. augusta 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ (jeho právny
predchodca) ako mandant uzavrel mandátnu zmluvu s mandatárom (fyzickou osobou –
podnikateľom), v ktorej sa tento zaviazal, že „pre sťažovateľa bude na jeho účet vykonávať
všetky úkony súvisiace s obchodným vedením sťažovateľa“, a za tieto činnosti sa sťažovateľ
zaviazal platiť mandatárovi odplatu v sume 40 000 Sk mesačne bez DPH.
Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej aj „daňové
riaditeľstvo“) č. j. I/227/17797-71319/2010/992906-r z 11. júna 2010 bolo zamietnuté
odvolanie sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Galanta (ďalej len „správca
dane“) č. j. 615/230/40618/09/Galo z 2. februára 2009, ktorým správca dane vyrubil
sťažovateľovi dodatočným platobným výmerom rozdiel dane z príjmov zo závislej činnosti
za zdaňovacie obdobie 2001 v sume 2 416,91 €. Podľa odôvodnenia dodatočného
platobného výmeru bola odplata „mandatárovi zo strany sťažovateľa neoprávnene
vyplatená ako príjem zo živnosti a nie ako príjem zo závislej činnosti“.
Sťažovateľ podal 7. septembra 2009 proti predmetnému rozhodnutiu daňového
riaditeľstva (ďalej aj „žalovaný“) na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 S 62/2010 z 28. júna 2012 zrušil rozhodnutia
žalovaného a správcu dane. Následne najvyšší súd namietaným rozsudkom rozsudok
krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že „mandátnu zmluvu na výkon
obchodného vedenia mohol uzavrieť aj s podnikateľom - právnickou osobou“ a najvyšší súd
potvrdením rozhodnutí daňového riaditeľstva a správcu dane, ktoré vec nesprávne právne
posúdili „odňal sťažovateľovi právo uzavrieť zmluvu podľa Obchodného zákonníka i
napriek tomu, že právny poriadok SR uzavretie takejto zmluvy nezakazuje. Najvyšší súd
svojím rozhodnutím tak znemožnil uzavrieť rovnocennú zmluvu s podnikateľom –
právnickou osobou, alebo podnikateľom fyzickou osobou“, a tak porušil základné právo
sťažovateľa garantované v čl. 12 ods. 2 ústavy a tiež jeho základné právo slobodne podnikať
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
Najvyšší súd „neoprávnene posúdil vzťah medzi sťažovateľom a mandatárom ako
vzťah vykazujúci znaky závislosti protiprávne zasiahol do zmluvnej slobody sťažovateľa“,
čím porušil aj jeho „právo garantované v čl. 2 ods. 3 ústavy“.
Okrem toho sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu nedal odpoveď na jeho námietky
uvedené v žalobe podanej krajskému súdu, že najvyšší súd rozhodol v obdobných veciach
inak, ako to bolo v danom prípade (ide o rozsudky sp. zn. 3 Sžf/80/2008 z 23. apríla 2009
a sp. zn. 5 Sžf/36/2009 z 23. februára 2010), čím bolo porušené jeho „právo na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie“, a pochybil aj v tom, že „nepresne, nesprávne
a izolovane“ použil nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 69/03
z 31. augusta 2004, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie.
Podľa sťažovateľa „najvyšší súd pri posudzovaní právnych vzťahov medzi
sťažovateľom a mandatárom neopodstatnene, v neprimeranej miere kládol dôraz
na splnomocnenie a rozsahom širšieho splnomocnenia spätne vykladal a nesprávne
rozširoval aj rozsah mandátnej zmluvy... Najvyšší súd tým, že posudzoval právne vzťahy
medzi sťažovateľom a mandatárom vo väčšom rozsahu, ako bolo nevyhnutné, potrebné
a spravodlivé, nekonal v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti s § 2 OSP a tak porušil
právo sťažovateľa, aby Najvyšší súd konal v rozsahu a spôsobom, ktorý je ustanovený
zákonom a aby konal tak, že nedôjde k porušovaniu práv a právom chránených záujmov
sťažovateľa a aby sa práva nezneužívali na jeho úkor...
Sťažovateľ... zastáva názor, že v prípade mandatára nešlo o neoprávnené
podnikanie, a že mohol s mandatárom uzavrieť platnú mandátnu zmluvu podľa Obchodného
zákonníka.
Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu jeho
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR.
Sťažovateľ nebol upovedomený pred rozhodovaním vo veci, kto je jeho sudcom.
Sťažovateľ, hoci bol súdu známy, nebol upovedomený o vyhlásení rozsudku. Podľa
sťažovateľa na splnenie jeho práva na verejné vyhlásenie rozsudku nestačí len zverejnenie
na tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR http://www.nsud.sk.
... súd má voči účastníkom konania aktívne konať a splniť si svoju povinnosť
informovať účastníka konania o verejnom vyhlásení rozsudku formou predvolania. Len tak
bude zabezpečené právo účastníka na verejné prejednanie veci a na spravodlivé súdne
konanie. Len tak si súd môže splniť svoju povinnosť voči účastníkom konania, okruh ktorých
je mu známy.
Sťažovateľ zastáva názor, že k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v
spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR došlo aj tým, že nebol upovedomený o tom, kto je jeho
zákonným sudcom, resp. senátom, od samotného pridelenia veci príslušnému senátu.“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo zodpovedajúce čl. 2 ods. 2
Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. 5Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013
porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR
rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. 5Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR
rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR
porušené rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013
porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa PANAREMA družstvo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako
aj právo garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn.
5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013 porušené bolo.
Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... spis. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. 08. 2013 a
vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi
PANAREMA družstvo v sume 331,13 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do
3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05, III. ÚS 28/2011).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 12 ods. 2 ústavy
a základného práva sťažovateľa na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/55/2012 z 13. augusta 2013.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani posudzovať skutkové
závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom ako dvoch samostatných, na sebe nezávislých
zložiek súdnej moci nie je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Ústavný súd
je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ
čo všeobecné súdy sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti. Ústavný súd nemá
právomoc preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale
ani odôvodnenie rozhodnutia. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií
všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1,
čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych
ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať
medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania
procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že napáda skutkové a právne závery najvyššieho súdu obsiahnuté v namietanom
rozsudku najvyššieho súdu, ktorý je podľa sťažovateľa neodôvodnený.
Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne neopodstatnená.
Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu na strane 5 až strane 12 vyplýva,
že sťažovateľ mal uzatvorenú mandátnu zmluvu podľa § 566 Obchodného zákonníka
s daňovníkom Ing. M. P... a jej predmetom „bolo vykonávanie úkonov súvisiacich s
obchodným vedením Poľnohospodárskeho družstva Dolné Saliby za odplatu vo výške
40.000,00 Sk mesačne bez DPH“ .
Najvyšší súd v namietanom rozsudku konštatoval, že v mandátnej zmluve bol
Ing. M. P. (bez označenia jeho obchodného mena) splnomocnený „na zastupovanie
Poľnohospodárskeho družstva Dolné Saliby“, a bolo zrejmé „ z obsahu mandátnej zmluvy,
plnomocenstva ako aj dokazovania vykonaného v daňovom konaní najmä z obsahu
zápisnice o miestnom zisťovaní (vypočutím Ing. E. B., splnomocnenej osoby na
zastupovanie družstva) z 15. mája 2009 a 19. februára 2010, z písomných odpovedí Ing. M.
P. z 10. mája 2010, z obsahu pripojených dokladov včítane Stanov Poľnohospodárskeho
družstva Dolné Saliby z r. 1992 a ich zmien a doplnkov z r. 2006 a z pripojených zápisníc z
členských schôdzí osobitne zápisnice z 18. decembra 2007... že Ing. M. P. de facto
vykonával činnosť predsedu družstva a že pri výkone svojej činnosti bol povinný sa riadiť
záujmami mandanta, vykonať činnosti podľa jeho pokynov a o vykonanej činnosti musel 1 x
mesačne písomne informovať mandanta. Na základe toho... pri výkone svojej činnosti, ako
je obchodné vedenie družstva a kontrola činnosti družstva, priamo podliehal predstavenstvu
družstva, ktoré podľa § 243 ods. 1 Obchodného zákonníka riadi činnosť družstva a
rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, ako konštatoval aj správca dane i žalovaný vo
v žalobou napadnutých rozhodnutiach.
Činnosť Ing. M. P., i keď bola vykonávaná na základe mandátnej zmluvy, nesporne
vykazovala znaky závislosti na mandantovi ako aj sústavnosti, o čom svedčí osobitne
predovšetkým obsah plnomocenstva, ako aj faktická činnosť Ing. P. a tiež nemožno nebrať
do úvahy skutočnosť, že živnostenský list mu na ním vykonávanú činnosť pre žalobcu v
zásade ani nedával oprávnenie. Ing. M. P. svoju činnosť pre družstvo teda nevykonával a
ani nemohol vykonávať ako živnostník tak, ako to má na mysli § 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka a § 2 živnostenského zákona.“.
Ústavný súd po preskúmaní všetkých okolností danej veci a právnych záverov
najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa uvedených v sťažnosti konštatuje, že najvyšší súd
uviedol jasné a zrozumiteľne dôvody, pre ktoré zmenil napadnuté rozhodnutie krajského
súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným, už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými
súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť
napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad
rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého
právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu je
zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto ju ústavný súd v tejto
časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.
2. Obdobne je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená aj v tej časti, v ktorej
namieta, že malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „nebol upovedomený pred rozhodovaním vo veci, kto je jeho
sudcom“, resp. „nebol upovedomený o vyhlásení rozsudku“.
Konanie v sťažovateľovej veci totiž možno charakterizovať ako prieskumné konanie,
v ktorom sa uplatňuje kasačný princíp. Súdy v týchto veciach zásadne dokazovanie
nevykonávajú a obmedzujú sa na posúdenie súladu postupov a rozhodnutí správnych
orgánov so zákonom. Tým, že najvyšší súd ako odvolací súd nevykonával dokazovanie,
nebolo potrebné ani nariaďovať pojednávanie.
Zároveň podľa § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Občiansky súdny poriadok neustanovuje odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť
vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie. Tomu korešponduje aj citovaná
právna úprava Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej je úlohou odvolacieho súdu
zhodnotiť, či v predmetnej veci je potrebné pojednávanie nariaďovať. Ak odvolací súd
dospeje k záveru o nepotrebnosti nariadenia pojednávania, potom sa pri napĺňaní
požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku spravuje § 156 ods. 3 OSP. Postačuje teda, ak
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej
lehote (obdobne III. ÚS 396/2011, IV. ÚS 239/2012).
Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol v tejto veci v súlade s procesným kódexom
(§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 a 3 a § 250ja ods. 2 OSP). Termín
verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
súdu, ako aj na internetovej stránke súdu www.nsud.sk, čo uviedol najvyšší súd na strane 5
svojho rozhodnutia.
Ústavný súd zobral pritom do úvahy aj rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988).
Z predmetnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie, v ktorom
sa prerokovávajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru,
aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol pred ním
osobne vyjadriť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
3. Ústavný súd obdobne považuje sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta
porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, tiež za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd je toho názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním a rozsudkom
najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva podnikať podľa
čl. 35 ods. l ústavy a namietaný rozsudok najvyššieho súdu nebráni sťažovateľovi
v uplatnení uvádzaného základného práva.
4. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj
porušenie svojich základných práv „podľa čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 12 ods. 2 ústavy“, ktoré nie
sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, a preto sa v tejto súvislosti už osobitne
nezaoberal aj otázkou porušenia týchto článkov ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla
porušené, iba ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda, čo v danom prípade
zistené nebolo.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014