Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 396/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl.

50 ods. 2 a práv podľa a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 18. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2011

doručená sťažnosť J. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) č. 271 z 15. júla 2009 (ďalej aj

„personálny rozkaz“) bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru pre porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti.

Ministerstvo vnútra rozklad sťažovateľa podaný proti personálnemu rozkazu

zamietlo. Následne sťažovateľ podal žalobu o preskúmanie rozhodnutia Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 24.

septembra 2010 jeho žalobu zamietol. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku

odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Pri vydávaní personálneho rozkazu sa nedôvodne vychádzalo z poznatkov získaných

v trestnom konaní, a to uznesenia Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici

z 30. septembra 2009 a Obvodného úradu Námestovo, ktorý napokon zastavil priestupkové

konanie vedené proti jeho osobe, v ktorom bolo konštatované, že „správny orgán nemal za

jednoznačne preukázané, že sa sťažovateľ dopustil skutku kladeného mu za vinu“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi všeobecných súdov a tvrdí, že listina

označená ako „personálny rozkaz ministra vnútra č. 271 v strede označené dátumovkou

15. 7. 2009“ nemá náležitosti listiny, ktorou je možné rozhodnúť o jeho prepustení

z Policajného zboru «podľa v znení neskorších

predpisov, pretože exemplár mne doručený nie je podpísaný podpredsedom vlády a

ministrom vnútra SR Róbertom Kaliňákom, t. j. nemá všetky potrebné náležitosti

z formálneho hľadiska ako listina, ktorá osvedčuje predmetný úkon. Pri podpise je len

zvýraznená hrubými písmenami zrejme pečiatkou časť „v. r.“...

V zmysle sa síce doručujú odpisy písomností, avšak

toto ustanovenie neuvádza výnimku, že odpisy nemusia mať náležitosti také, aké má

originál...».

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom všeobecných súdov, že „čl. 6 Dohovoru... je

aplikovateľný len na civilné práva a záväzky, nie na spory týkajúce sa ukončenia

štátnozamestnaneckého pomeru policajta, pretože toto nepatrí do oblasti súkromného

práva, ale do oblasti verejného práva. Pri takomto výklade pri vydávaní personálnych

rozkazov ministra vnútra by bol prakticky ničím nepostihnuteľný akýkoľvek odklon od

ľudských práv a základných slobôd, aj keď by sa personálny rozkaz a materiály v tomto

konaní napádané akokoľvek vymykali Dohovoru. Znamenalo by to, že v demokratickom a

právnom štáte princípy Dohovoru musia dodržiavať len tí, ktorí sa pohybujú v oblasti

civilného práva a záväzkov z toho prislúchajúcich, pričom subjekty v oblasti verejného

práva Dohovor nemusia rešpektovať...“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že v konaní došlo aj k porušeniu jeho základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa tým, že najvyšší súd

jeho odvolanie prerokoval v neprítomnosti účastníka, čím bola porušená zásada rovnosti

zbraní, a tiež k porušeniu „zásady prezumpcie neviny podľa “, keďže

túto zásadu porušilo ministerstvo vnútra vydaním personálneho rozkazu, ktoré nahradilo

„orgány činné v trestnom konaní a v priestupkovom konaní vlastnou úvahou a vlastným

posudzovaním veci“, konštatujúc, že skutok, ktorý spáchal sťažovateľ, je trestný činom.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. mája 2011 bol

porušený , , 2, a v nadväznosti na

čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, uvedený rozsudok zrušil a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani posudzovať skutkové

závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ). Vzťah

ústavného súdu k všeobecným súdom ako dvoch samostatných, na sebe nezávislých zložiek

súdnej moci nie je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Ústavný súd je podľa

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy

sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti. Ústavný súd nemá právomoc preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale ani odôvodnenie

rozhodnutia.

1. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a to

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu preskúmávajúci

zákonnosť rozhodnutia ministerstva vnútra. Sťažovateľ sa s týmto rozhodnutím

nestotožňuje a považuje ho za nesprávne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať

na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa

(ďalej aj „OSP“), ak sa táto ochrana poskytla bez

porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v až , ktorých

ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia najvyššieho súdu

opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom

označených základných práv.

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa a odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. mája 2011 konštatuje, že najvyšší súd konal

a rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu

v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti druhej hlavy

a v tomto konaní v celom rozsahu iba pokračoval v realizácii základného práva sťažovateľa

podľa (a práva podľa dohovoru). V tomto konaní išlo iba

o skúmanie zákonnosti napádaných správnych rozhodnutí, a nie o nové rozhodovanie

vo veci. Najvyšší súd v tomto konaní nie je oprávnený sám vykonávať dokazovanie, príp.

jeho doplnenie a pre tento súd je rozhodujúci skutkový stav v čase rozhodovania správneho

orgánu. Tento súd nie je skutkovou inštanciou (obdobne napr. ).

Ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľa mohlo ísť o odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo

na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu

realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Ústavný súd v takom

prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu.

Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny

súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno

spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Najvyšší súd v danom prípade nedospel k záveru o existencii takých okolností, ktoré

by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia krajského súdu, resp. prvostupňového správneho

rozhodnutia, t. j. personálneho rozkazu ministra (sťažovateľ namieta nedostatok formy

a jeho nedostatočné odôvodnenie), a aj ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie

rozsudku najvyššieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ) a

nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Najvyšší súd najprv na s. 2 a 3 zrekapituloval skutkový stav veci a právne závery

krajského súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby sťažovateľa, ďalej citoval odvolacie

námietky sťažovateľa a jeho dôvody na zmenu rozhodnutia krajského súdu (s. 4 a 5), ako aj

stanovisko žalovaného k veci (s. 5 a 6) a potom podrobne rozobral aj dôvody svojho

rozhodnutia, ktoré odôvodnil vyčerpávajúcim spôsobom (na s. 7 až 12), pričom tieto

dôvody vecne a zrozumiteľne reagujú na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

konštatuje, že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení procesného

charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov, o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov

a , ktorú všeobecné súdy zvolili v danom prípade, nemožno

považovať za arbitrárny alebo popierajúci základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie najvyššieho súdu sa v tejto veci opiera aj

o rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto v časti

namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú bez toho, aby sa osobitne podrobne zaoberal jednotlivými

námietkami sťažovateľa týkajúcimi nedostatku formy rozhodnutia ministerstva vnútra

a údajným nedostatočným odôvodnením rozhodnutí všeobecných súdov .

Ústavný súd už viackrát konštatoval (, ), že „právo na

spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s

jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi“.

Pokiaľ ide o zásadnú námietku sťažovateľa, že v konaní pred najvyšším súdom (vo

vzťahu k nenariadeniu odvolacieho pojednávania) bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ústavný súd konštatuje, že aj táto sa javí ako zjavne neopodstatnená, pretože najvyšší súd

ako odvolací súd rozhodol v tejto veci tiež v súlade s procesným kódexom (§ 10 ods. 2

v spojení s ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý

verejne vyhlásil (, ). Termín verejného vyhlásenia rozsudku

bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu, ako aj na internetovej

stránke súdu www.nsud.sk, čo uviedol najvyšší súd na s. 6 svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

podľa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. Obdobne ako zjavne nedôvodnú ústavný súd vyhodnotil aj námietku sťažovateľa

vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa

(prezumpcia neviny), ktorou tvrdil, že ministerstvo vnútra nahradilo orgány činné

v trestnom konaní, keď konštatovalo v personálnom rozkaze, že „skutok, ktorý spáchal

sťažovateľ, je trestným činom“.

Ústavný súd zistil, že jeho tvrdenie sa nezakladá na pravde. Z personálneho rozkazu

ministerstva vnútra č. 271 z 15. júla 2009 vôbec nevyplýva, že ministerstvo vnútra použilo

takúto formuláciu. Preto aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ústavný súd ako zjavne

neopodstatnenú, pričom zohľadnil aj závery najvyššieho súdu, ktorý tiež konštatoval, že v

danom prípade nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa .

K tomu je nad rámec potrebné poznamenať, že ministerstvo vnútra pri prepúšťaní

sťažovateľa zo služobného pomeru ani nebolo viazané výsledkom trestného, resp.

priestupkového konania (čo sťažovateľ aj napokon sám pripúšťa vo svojej sťažnosti), iba

postupovalo v zmysle zadovážených dôkazov, „nakoľko konanie o prepustení policajta

podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona je samostatným konaním nezávislým na

trestnom konaní, ktoré je upravené v osobitnom . V tomto konaní na

rozdiel od trestného konania nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného

poriadku a neplatí tu zásada prezumpcie neviny.“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi námietkou sťažovateľa a možným porušením jeho základného práva podľa

, a z tohto dôvodu preto sťažnosť odmietol v tejto časti tiež ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. Sťažovateľ sa napokon v petite sťažnosti domáhal aj vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , základného práva podľa a

práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti však vecne porušenie

týchto práv vôbec neodôvodnil a nijako nekonkretizoval, v čom vidí ich porušenie (§ 20

ods. 1 ). Obdobne bližšie neodôvodnil svoju námietku, že v konaní

bola porušená aj „zásada rovnosti zbraní“, keďže sťažovateľ vôbec neuviedol žiadne

dôvody, v čom vidí porušenie tejto zásady vo vzťahu k inému účastníkovi konania.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd

už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011