Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/253/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: J. G., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., proti

ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu č. SLV-109/PK-2009 zo dňa 7.októbra 2009,

konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č.k. -87 zo dňa 24.septembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -87 zo dňa 24.septembra 2010 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č.k. -87 zo dňa

24.septembra 2010 podľa ustanovenia zamietol

ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a rozhodnutia ţalovaného č. SLV-109/PK-2009 zo dňa

2

7.októbra 2009, ktorým bol zamietnutý rozklad ţalobcu a potvrdené prvostupňové

rozhodnutie – personálny rozkaz č. 271 zo dňa 15.júla 2009. Uvedeným personálnym

rozkazom bol ţalobca prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa

ustanovenia o štátnej sluţbe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe

Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia

ţalovaného (ďalej len ) na tom skutkovom základe, ţe ţalobca v čase

mimo sluţby dňa 31.januára 2009 v N., sa presne v nezistenom čase telefonicky z čísla X. na

číslo X. opakovane vyhráţal T. M. vybielením (vykradnutím) bytu a zmiznutím jej

maloletého syna, a to takým spôsobom, ţe to u nej vzbudilo dôvodnú obavu. Toho istého dňa

o 12.58 hod. v N. prostredníctvom zaslanej SMS správy z čísla X. na číslo X. pod hrozbou

násilia zlikvidovaním dlţníkovej rodiny (pouţitím troch včeličiek) a v presne nezistenom čase

v mesiaci január alebo február v roku 2009 v N. pod hrozbou násilia zlámaním jednotlivých

častí tela nútil bez existencie výkonu rozhodnutia alebo exekučného titulu M. M. splatiť dlh

vo výške cca 230.000,-- Sk (6638,78 €). V presne nezistený deň v mesiaci január alebo

február v roku 2009 okolo 17.00 hod. v novostavbe rodinného domu M. M. v N. na ulici T. sa

M. M. za prítomnosti jeho otca I. M. a brata I. M. vyhráţal slovami, ţe ho chlapi, ktorí sú so

ţalobcom v jeho aute pred domom, môţu zlámať. Ţalobca sa priznal, ţe M. M. v decembri

2008 poţičal hotovosť 230.000,-- Sk (6638,78 €). Tieţ sa priznal, ţe v inkriminovanom čase

sa osobne stretol s M. M., jeho otcom a manţelkou T. M., priznal tieţ viaceré telefonáty T. M.

a zaslanie SMS správy M. M., kde pouţil slovo „včeličky“ a vulgárne slová. Poprel len

výklad uvedených slov, teda to, ţeby sa im vyhráţal vykradnutím bytu, unesením syna alebo

zlikvidovaním rodiny.

Podľa názoru krajského súdu ţalovaný riadne zistil skutkový stav a na základe neho

správne vyvodil, ţe konanie ţalobcu bolo spôsobilé narušiť váţnosť Policajného zboru

a ohroziť dôveru v tento zbor. Podľa názoru krajského súdu boli splnené podmienky

na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. 73/1998 Z.z, pretoţe v sluţobnom pomere príslušníka Policajného zboru nemôţe zotrvať

policajt, ktorý sa v príkrom rozpore s plnením úloh príslušníka Policajného zboru dopustí

konania, ktoré u inej osoby vzbudí dôvodnú obavu o svoj ţivot, zdravie a majetok,

ako aj o ţivot, zdravie a majetok svojich blízkych. Ţalobca konal v rozpore s jeho postavením

príslušníka Policajného zboru, úlohami a poslaním Policajného zboru (§ 1 ods. 1, § 2 ods. 1

písm. a/ o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov),

3

čím zároveň porušil ustanovenie § 48 ods. 3 písm. a/, písm. f/, písm. g/ a písm. h/ zákona,

nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka

Policajného zboru. Krajský súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (, Sţ-o-NS 31/03, ) a Krajského súdu v Bratislave

(, , , ), podľa ktorých sa v konaní

o prepustení príslušníka Policajného zboru zo sluţobného pomeru prezumpcia neviny

neuplatňuje. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného o prepustení

ţalobcu zo sluţobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázky,

či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru

(rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky , , III. ÚS

345/04). Správny orgán nie je povinný vyčkať na výsledok trestného konania alebo konania

o priestupku. Aj prípadný oslobodzujúci rozsudok ešte neznamená, ţe sa policajt nedopustil

porušenia sluţobnej prísahy.

Krajský súd uviedol, ţe čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

je aplikovateľný len na civilné práva a záväzky. Spory týkajúce sa ukončenia

štátnozamestnaneckého pomeru policajta nepatria do oblasti súkromného práva, ale do oblasti

verejného práva, preto citovaná norma sa na ne nevzťahuje.

Pokiaľ ide o podpis ministra vnútra Slovenskej republiky na personálnom rozkaze

č. 271 zo dňa 15.júla 2009 krajský súd uviedol, ţe konajúce správne orgány postupovali

podľa ustanovenia a v administratívnom spise sa

nachádzajú originály rozhodnutí s originálnymi podpismi funkcionára, ktorý ich vydal, a teda

ţiadnu pochybnosť nevyvolávajú.

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol

rozsudok zmeniť a jeho ţalobe vyhovieť, alternatívne navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, ţe listina označená ako personálny rozkaz

ministra vnútra Slovenskej republiky č. 271 zo dňa 15.júla 2009 nemá náleţitosti listiny,

ktorou je moţné rozhodnúť o jeho prepustení z Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/

, pretoţe ţalobcovi doručený personálny rozkaz nepodpísal

podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky R. K., ale pri jeho mene je len

uvedené „v.r.“. všetky vyhotovené exempláre rozhodnutia musia byť v súlade

so zákonom.

4

Ţalobca k súdom citovanej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, ţe je potrebné uviesť, v akom smere právny

názor vyslovený v týchto rozhodnutiach sa dotýka konkrétneho predmetu konania. Poukázal

na citované uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , kde bola

ústavná sťaţnosť odmietnutá ako oneskorene podaná; rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. sa síce pribliţuje situácii ţalobcu, ale v tomto

rozhodnutí ide o trestné konanie, ktoré nebolo v čase rozhodovania odvolacieho súdu

právoplatne ukončené. Je pravdou, ţe otázka trestnoprávnej zodpovednosti nemusí byť

zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijatie personálneho opatrenia; nemoţno

však ignorovať ustanovenie . V predmetnej

právnej veci bolo právoplatne rozhodnuté po tom, čo vec bola odstúpená Vojenskou

obvodnou prokuratúrou Banská Bystrica dňa 14.decembra 2009 Obvodnému úradu

Námestovo, ktorého rozhodnutie o zastavení priestupkového konania č. A/2010/00047-5-P-

Dv sa stalo právoplatným 24.júla 2010. V jeho veci dva rozdielne orgány dospeli k záveru,

ţe nejde o trestný čin, sú pochybnosti, či sa skutok stal tak, ako to tvrdí poškodený. Ţalovaný

však tvrdí, ţe sa tak stalo. Personálny rozkaz vychádzal z dôkazov – 3. Inšpekčného oddelenia

odboru inšpekčnej sluţby sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky č. SKIS-67/IS-3-V-2009 a č, SKIS-70/IS-3-V-2009, vyjadrenia ţalobcu, zápisnice

o výsluchu ţalobcu, fotokópií SMS správ – všetko materiálov, ktoré boli materiálmi

pre potreby prípravného konania. Za základ boli vzaté tvrdenia orgánov činných v trestnom

konaní (prípravnom konaní) a nie výslovne podklady získané vlastným šetrením ţalovaného.

Ak teda platí, ţe otázka trestnoprávnej zodpovednosti nemusí byť zhodná so skutočnosťami,

ktoré tvoria podklad pre prijatie personálneho opatrenia, prečo potom práve podklady

trestného konania tvorili podklad pre personálny rozkaz. V prípravnom konaní mal ţalobca

obmedzené moţnosti obrany z pohľadu kontradiktórnosti konania.

Ţalobca sa nestotoţnil so záverom krajského súdu, ţe čl. 6 Dohovoru je aplikovateľný

len na civilné práva a záväzky. Svojvôľa pri vydávaní personálnych rozkazov ministra vnútra

by bola prakticky ničím nepostihnuteľná, aj keď by sa personálny rozkaz a materiálny v tomto

konaní napádané akokoľvek vymykali Dohovoru. Znamenalo by to, ţe v demokratickom

a právnom štáte princípy Dohovoru musia dodrţiavať len tí, ktorí sa pohybujú v oblasti

civilného práva a záväzkov z toho prislúchajúcich, a subjekty v oblasti verejného práva

Dohovor nemusia rešpektovať.

5

Ţalovaný vo svojom písomnom stanovisku k odvolaniu navrhol rozsudok krajského

súdu ako vecne správny potvrdiť. V súvislosti s podpisom ministra vnútra Slovenskej

republiky na odpise personálneho rozkazu doručovanom ţalobcovi ţalovaný uviedol,

ţe podľa ustanovenia zákona č rozhodnutia o prepustení sa

oznamujú doručením jeho odpisu. Pokiaľ ide o ostatné výtlačky personálneho rozkazu alebo

rozhodnutia o rozklade, tieto sa vyhotovujú ako odpisy s doloţkou „v.r.“ k podpisovej

doloţke ministra vnútra Slovenskej republiky a doloţkou „za správnosť“, kde sa podpisuje

príslušný pracovník ţalovaného, ktorý odpis vyhotovil. Tento spôsob je v súlade s § 266

ods. 3

Ţalovaný uviedol, ţe v administratívnom konaní o prepustení ţalobcu zo sluţobného

pomeru príslušníka Policajného zboru nerozhodoval o tom, či ţalobca spáchal skutok

kvalifikovaný v zmysle ako trestný čin, prípadne priestupok podľa zákona

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ale rozhodoval o tom, či došlo

k naplneniu zákonných podmienok dôvodu prepustenia zo sluţobného pomeru podľa § 192

ods. 1 písm. e/ Kaţdé porušenie zákona nemusí byť priestupkom alebo

trestným činom, ale je dôleţité, či v príslušnom konaní subjektu moţno vidieť porušenie

zákona. Poukázal na to, ţe konanie o priestupku má v zmysle štrasburskej judikatúry

charakter konania o trestnom obvinení. Pre posúdenie konania ţalobcu stačí preukázanie

skutku, ktorý bol dôvodom na jeho prepustenie zo sluţobného pomeru. V konaní

o prepustenie zo sluţobného pomeru nemoţno vydanie rozhodnutia viazať na rozhodnutie

orgánu činného v trestnom konaním. Rozhodnutie vo veci priestupku ţalobcu nie je dôkazom,

ţe ţalobca sa nedopustil protiprávneho konania uvedeného v preskúmavanom rozhodnutí

ţalovaného. Ţalovaný poukázal na to, ţe v správnom konaní ţalobca nepredloţil a nenavrhol

vykonať ţiadne relevantné dôkazy, ktoré by jeho protiprávne konanie ospravedlnili, prípadne

vyvrátili. V konaní o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru

boli zabezpečené dôkazy, ktoré sú v súlade s a ktoré

dostatočne preukázali, ţe ţalobca svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil sluţobnú

prísahu a sluţobnú povinnosť. Jeho ponechanie v sluţobnom pomere príslušníka Policajného

zboru by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Ţalovaný poukázal na judikát

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého spory týkajúce

sa náboru, kariéry a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov vo všeobecnosti

nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 ) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu

nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne

vyhlásil (, ) s tým, ţe termín

verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

súdu ako aj internetovej stránke súdu www.nsud.sk.

V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, t.j. orgánov štátnej

správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších

právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach

a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, ods. 2

).

V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia

ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa

ustanovenia

upravuje štátnu sluţbu príslušníkov Policajného zboru (okrem

iných). Štátnou sluţbou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru

policajtom v sluţobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace; štátna

sluţba sa vykonáva v sluţobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4

).

Podľa o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov

(ďalej len ) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom,

ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane

jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor

vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa

vo svojej činnosti riadi , ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne

záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika

viazaná (ods. 3).

7

Túto doktrínu moţno dodrţať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov,

ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou

vzniku sluţobného pomeru občana k policajnému zboru ( )

je zloţenie sluţobnej prísahy v znení uvedenom v Z.z

(„Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily

a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný

poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť , ústavnými zákonmi,

zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“). Teda sľubu,

ktorým doktrínu potvrdzuje s tým, ţe na to vyuţije všetky svoje sily a schopnosti,

a to aj s nasadením vlastného ţivota. Uvedená prísaha nie je prázdnou proklamáciou určenou

k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru,

ale skutočným potvrdením záväzku. Zloţením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného

zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude

pre sluţobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto zodpovedný prístup

policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu

štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové,

zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, ţe policajti pri svojom postavení budú

príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci sluţby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu

zaviazali (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2002

sp. zn. , publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pod č. R 36/2004). Vybraným skupinám štátnych zamestnancov (policajtom)

a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom poskytuje lepšie sociálne zabezpečenie

a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých

pracovný reţim upravuje . Na druhej strane váh sa však nachádzajú vyššie

poţiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre výkon štátnej sluţby.

Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu sluţobných

povinností zákon vyţaduje striktné dodrţiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako

ustanovení iných zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sţ-o-NS

53/03 zo dňa 18.novembra 2003).

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad ,

, , Sţ-o-NS 23/2003, Sţ-o-NS 53/2003, ,

, , , 2 Sţ-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napríklad , , ) vyplýva,

8

ţe v konaní o prepustenie policajta zo sluţobného pomeru nie je sluţobný orgán viazaný

ustanoveniami a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie

neviny. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného o prepustení

ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo

neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta

zo sluţobného pomeru podľa Preto nemoţno vo veci ţalobcu

v súdnom preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní

pred trestným súdom, prípadne naplnenie znakov skutkovej podstaty priestupku podľa zákona

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Súd teda v personálnych

veciach príslušníkov Policajného zboru nie je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom,

či bol spáchaný trestný čin alebo priestupok. Sankciu za porušenie sluţobnej prísahy

a sluţobnej povinnosti nie je moţné stotoţňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou

a sankciou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania

o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďţe porušenie

sluţobnej prísahy, resp. sluţobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného

činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru (s výnimkou

ustanovenia , o ktoré však v predmetnej právnej

veci nejde) nie je podmienené výsledkom trestného konania.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej

republiky, na ktorú poukázal krajský súd vo svojom rozsudku, je citovaná správne, je správne

aplikovaná na prípad ţalobcu. Aj keď niektoré citované judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (najmä sp. zn. , na ktorý poukazuje ţalobca) a Ústavného súdu

Slovenskej republiky sa týkajú súbehu personálneho konania príslušníkov Policajného zboru

a ich trestného stíhania, je moţné túto judikatúru mutatis mutandis pouţiť aj v prípade

ţalobcu. Dokumentuje to aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad

vo veciach Lauko a Kadubec proti Slovenskej republike z 2.septembra 1998; Öztürk proti

Nemeckej spolkovej republiky z 21.februára 1984, číslo sťaţnosti 8544/79; Čanády proti

Slovenskej republike zo 16.novembra 2004, č. sťaţnosti 53371/99), podľa ktorej sú

priestupky z hľadiska svojej povahy povaţované za veci trestného charakteru. Podľa

citovaných rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva do sféry trestného práva všeobecne

spadajú delikty, za ktoré ich páchateľom hrozia tresty, ktorých cieľom je, inter alia,

odstrašovať a ktoré zvyčajne pozostávajú z pokút a opatrení zbavujúcich osobu jej slobody.

9

Relatívny nedostatok závaţnosti trestu, ktorý prichádza pri priestupku do úvahy, nemôţe

zbaviť priestupok jeho vrodeného trestného charakteru. Na to, aby sa priestupky označovali

za veci trestného charakteru stačí, aby predmetné protiprávne konanie bolo vo svojej podstate

„trestné“ z pohľadu Dohovoru alebo aby zodpovednej osobe mohla byť uloţená sankcia,

ktorá pre svoju povahu a stupeň prísnosti patrí vo všeobecnosti do „trestnej“ sféry. Všeobecný

charakter právnych ustanovení upravujúcich priestupky (zákon o priestupkoch) spolu

so zastrašujúcim a represívnym účelom sankcie ukladanej za ich porušenie, stačí

na preukázanie toho, ţe na účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru sú priestupky a správne delikty svojou

povahou trestné.

Námietku ţalobcu týkajúcu sa citovania uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky č.k. -14 zo dňa 23.augusta 2006 v odôvodnení rozsudku krajského

súdu, povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za irelevantnú. Hoci v citovanom

rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťaţnosť sťaţovateľa ako podanú

oneskorene, neznamená to, ţeby v takomto rozhodnutí nemohol Ústavný súd Slovenskej

republiky vysloviť aj záväzný právny názor, ktorý sa týka merita veci a ktorý smeruje

k odmietnutiu sťaţnosti pre zjavnú neopodstatnenosť. Rovnako tomu bolo aj v prípade

citovaného rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , v ktorom síce došlo

k odmietnutiu sťaţnosti ako oneskorene podanej, ale ústavný súd zároveň konštatoval

aj zjavnú neopodstatnenosť sťaţnosti a poukázal na to, ţe skutočnosti týkajúce sa postupu

a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťaţovateľa (mutatis mutandis

v priestupkovej veci) základom pre vyslovenie porušenia základných práv sťaţovateľa

rozhodnutiami ministra vnútra v konaní vo veciach sluţobného pomeru príslušníka

Policajného zboru podľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti. Medzi sťaţovateľom napádanými rozhodnutia ministra vnútra a ním označených

základných práv na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa teda v danom

prípade nie je daná priama príčinná súvislosť. Poukazovanie na tento judikát zo strany

krajského súdu preto nie je pochybením.

Rovnako neobstojí ani námietka ţalobcu ohľadom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

Dohovoru na personálne konanie ţalobcu – konkrétne na prepustenie zo sluţobného pomeru

príslušníka Policajného zboru (prepustenie zo štátnej sluţby). Podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napríklad rozsudok vo veci Huber proti Francúzsku z 19.02.1998,

č. 160/1996/779/980; Pellegrin proti Francúzsku z 08.12.1999, č. sťaţnosti 18541/95; Couez

10

proti Francúzsku z 24.08.1998, č. 94/1997/878/1090; Benkessiouer proti Francúzsku

z 24.08.1998, č. 95/1997/879/1091), ktorá je pre súd záväzná podľa § 135 ods. 1 druhá veta

v spojení s , spory týkajúce sa náboru, kariéry

a ukončenia štátnej sluţby štátnych zamestnancov (teda aj príslušníkov silových zloţiek –

vojakov, policajtov) nepatria do pôsobnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedinými výnimkami,

na ktoré sa aplikuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sú ekonomické nároky vyplývajúce

zo štátnozamestnaneckého pomeru, t.j. otázky platu, náhrady škody, dôchodku a podobne.

O tieto veci však v predmetnej právnej veci nejde, preto právna vec ţalobcu týkajúca sa jeho

prepustenia zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru (teda prepustenia zo štátnej

sluţby) sa nespravuje ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistený skutkový stav

ţalovaným je dostačujúci pre posúdenie veci. Na margo skutkového stavu najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza, ţe porovnávať nesplatenie dlhu so zmiznutím syna dlţníka,

ktoré ţalobca pouţil, je neadekvátne. V prípade, ţe ţalobca nemal v úmysle vybieliť byt

dlţníka M. a jeho rodiny, ţe nemal v úmysle ohrozovať dlţníka a jeho rodinu na ţivote alebo

zdraví (s poukazom na včeličky a maloletého syna dlţníka), v tom prípade nemal dôvod

dlţníkovi ani jeho manţelke posielať SMS tohto znenia spolu s vulgarizmami. Tvrdenia

ţalobcu, ţe nemienil dlţníkovi ani jeho rodine ublíţiť, sú nepresvedčivé, zavádzajúce

s cieľom zmierniť následky, ktoré jeho konanie vyvolalo. Ţalobca ako policajt si mal byť

vedomý následkov svojho konania. V prípade nesplatenia dlhu mal ţalobca postupovať

zákonnou cestou a vymáhať dlh súdnou cestou (čo v konečnom dôsledku urobil)

a nie vyhráţať sa svojmu dlţníkovi telefonátmi (napríklad 8 telefonátov počas 30 minút

dlţníkovej manţelke) alebo vulgárnymi krátkymi textovými správami. V konkrétnostiach

zisteného skutkového stavu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

Námietka ţalobca týkajúca sa absencie podpisu ministra vnútra na personálnom

rozkaze č. 271 zo dňa 15.júna 2009 neobstojí. V administratívnom spise sa nachádza prvopis

tohto personálneho rozkazu, ktorý je podpísaný ministrom vnútra Slovenskej republiky podľa

Ţalobcovi bol doručovaný odpis z tohto prvopisu podľa

§ 266 ods. 3 citovaného zákona s doloţkou „v.r.“ pri mene ministra vnútra, doloţkou

„za správnosť“ a okrúhlou pečiatkou. Tento postup zodpovedá ustanoveniam § 241 ods. 1

a

11

Krajský súd v Bratislave ako aj ţalovaný správne zistili skutkový stav a správne naň

aplikovali príslušné hmotnoprávne právne predpisy. Je neprijateľné, aby v sluţobnom pomere

príslušníka Policajného zboru zotrval policajt, ktorý bez exekučného titulu opakovane nútil

M. M. splatiť dlh vo výške 230.000,--Sk (7634,60€) a vyhráţal sa T. M. vybielením bytu,

zmiznutím jej maloletého syna spôsobom, ktorý u nej vzbudil odôvodnenú obavu, ţe sa tak

stane; tieţ sa M. M. vyhráţal pouţitím násilia zlikvidovaním jeho rodiny (pouţitím troch

včeličiek), zlámaním jednotlivých častí tela. Boli teda splnené podmienky na prepustenie

ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1

písm. e/

Samotná skutočnosť, ţe sa ţalobca nestotoţňuje s právnym názorom krajského súdu

nemôţe viesť k nesprávnosti rozsudku krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č.k. -87 zo dňa 24.septembra 2010 potvrdil ako

vecne správny ( ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k

ods. 1 , keď ţalobca v odvolacom konaní nemal úspech

a ţalovanému náhrada trov odvolacieho konania neprináleţí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 18. mája 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová