Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
784/362843.05b03a.pdf
PDF · 200.7 KB
No categories available
2Sžo/253/2010
Najvyšší súd 2Sžo/253/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: J. G., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., proti
ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu č. SLV-109/PK-2009 zo dňa 7.októbra 2009,
konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4S/222/2009-87 zo dňa 24.septembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4S/222/2009-87 zo dňa 24.septembra 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č.k. 4S/222/2009-87 zo dňa
24.septembra 2010 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol
ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a rozhodnutia ţalovaného č. SLV-109/PK-2009 zo dňa
7.októbra 2009, ktorým bol zamietnutý rozklad ţalobcu a potvrdené prvostupňové
rozhodnutie – personálny rozkaz č. 271 zo dňa 15.júla 2009. Uvedeným personálnym
rozkazom bol ţalobca prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej sluţbe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe
Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia
ţalovaného (ďalej len zákon č. 73/1998 Z.z.) na tom skutkovom základe, ţe ţalobca v čase
mimo sluţby dňa 31.januára 2009 v N., sa presne v nezistenom čase telefonicky z čísla X. na
číslo X. opakovane vyhráţal T. M. vybielením (vykradnutím) bytu a zmiznutím jej
maloletého syna, a to takým spôsobom, ţe to u nej vzbudilo dôvodnú obavu. Toho istého dňa
o 12.58 hod. v N. prostredníctvom zaslanej SMS správy z čísla X. na číslo X. pod hrozbou
násilia zlikvidovaním dlţníkovej rodiny (pouţitím troch včeličiek) a v presne nezistenom čase
v mesiaci január alebo február v roku 2009 v N. pod hrozbou násilia zlámaním jednotlivých
častí tela nútil bez existencie výkonu rozhodnutia alebo exekučného titulu M. M. splatiť dlh
vo výške cca 230.000,-- Sk (6638,78 €). V presne nezistený deň v mesiaci január alebo
február v roku 2009 okolo 17.00 hod. v novostavbe rodinného domu M. M. v N. na ulici T. sa
M. M. za prítomnosti jeho otca I. M. a brata I. M. vyhráţal slovami, ţe ho chlapi, ktorí sú so
ţalobcom v jeho aute pred domom, môţu zlámať. Ţalobca sa priznal, ţe M. M. v decembri
2008 poţičal hotovosť 230.000,-- Sk (6638,78 €). Tieţ sa priznal, ţe v inkriminovanom čase
sa osobne stretol s M. M., jeho otcom a manţelkou T. M., priznal tieţ viaceré telefonáty T. M.
a zaslanie SMS správy M. M., kde pouţil slovo „včeličky“ a vulgárne slová. Poprel len
výklad uvedených slov, teda to, ţeby sa im vyhráţal vykradnutím bytu, unesením syna alebo
zlikvidovaním rodiny.
Podľa názoru krajského súdu ţalovaný riadne zistil skutkový stav a na základe neho
správne vyvodil, ţe konanie ţalobcu bolo spôsobilé narušiť váţnosť Policajného zboru
a ohroziť dôveru v tento zbor. Podľa názoru krajského súdu boli splnené podmienky
na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z.z, pretoţe v sluţobnom pomere príslušníka Policajného zboru nemôţe zotrvať
policajt, ktorý sa v príkrom rozpore s plnením úloh príslušníka Policajného zboru dopustí
konania, ktoré u inej osoby vzbudí dôvodnú obavu o svoj ţivot, zdravie a majetok,
ako aj o ţivot, zdravie a majetok svojich blízkych. Ţalobca konal v rozpore s jeho postavením
príslušníka Policajného zboru, úlohami a poslaním Policajného zboru (§ 1 ods. 1, § 2 ods. 1
písm. a/ zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov),
čím zároveň porušil ustanovenie § 48 ods. 3 písm. a/, písm. f/, písm. g/ a písm. h/ zákona,
nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka
Policajného zboru. Krajský súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (5 Sţ 104/02, Sţ-o-NS 31/03, 6 Sţo 84/2007) a Krajského súdu v Bratislave
(1 S 2/2007, 1 S 311/2007, 1 S 429/2005, 1 S 364/2006), podľa ktorých sa v konaní
o prepustení príslušníka Policajného zboru zo sluţobného pomeru prezumpcia neviny
neuplatňuje. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného o prepustení
ţalobcu zo sluţobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázky,
či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru
(rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 263/06, III. ÚS 366/06, III. ÚS
345/04). Správny orgán nie je povinný vyčkať na výsledok trestného konania alebo konania
o priestupku. Aj prípadný oslobodzujúci rozsudok ešte neznamená, ţe sa policajt nedopustil
porušenia sluţobnej prísahy.
Krajský súd uviedol, ţe čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je aplikovateľný len na civilné práva a záväzky. Spory týkajúce sa ukončenia
štátnozamestnaneckého pomeru policajta nepatria do oblasti súkromného práva, ale do oblasti
verejného práva, preto citovaná norma sa na ne nevzťahuje.
Pokiaľ ide o podpis ministra vnútra Slovenskej republiky na personálnom rozkaze
č. 271 zo dňa 15.júla 2009 krajský súd uviedol, ţe konajúce správne orgány postupovali
podľa ustanovenia § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. a v administratívnom spise sa
nachádzajú originály rozhodnutí s originálnymi podpismi funkcionára, ktorý ich vydal, a teda
ţiadnu pochybnosť nevyvolávajú.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok zmeniť a jeho ţalobe vyhovieť, alternatívne navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, ţe listina označená ako personálny rozkaz
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 271 zo dňa 15.júla 2009 nemá náleţitosti listiny,
ktorou je moţné rozhodnúť o jeho prepustení z Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/
zákona č. 73/1998 Z.z., pretoţe ţalobcovi doručený personálny rozkaz nepodpísal
podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky R. K., ale pri jeho mene je len
uvedené „v.r.“. všetky vyhotovené exempláre rozhodnutia musia byť v súlade
so zákonom.
Ţalobca k súdom citovanej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, ţe je potrebné uviesť, v akom smere právny
názor vyslovený v týchto rozhodnutiach sa dotýka konkrétneho predmetu konania. Poukázal
na citované uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. US 263/06, kde bola
ústavná sťaţnosť odmietnutá ako oneskorene podaná; rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sţo 98/2008 sa síce pribliţuje situácii ţalobcu, ale v tomto
rozhodnutí ide o trestné konanie, ktoré nebolo v čase rozhodovania odvolacieho súdu
právoplatne ukončené. Je pravdou, ţe otázka trestnoprávnej zodpovednosti nemusí byť
zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijatie personálneho opatrenia; nemoţno
však ignorovať ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V predmetnej
právnej veci bolo právoplatne rozhodnuté po tom, čo vec bola odstúpená Vojenskou
obvodnou prokuratúrou Banská Bystrica dňa 14.decembra 2009 Obvodnému úradu
Námestovo, ktorého rozhodnutie o zastavení priestupkového konania č. A/2010/00047-5-P-
Dv sa stalo právoplatným 24.júla 2010. V jeho veci dva rozdielne orgány dospeli k záveru,
ţe nejde o trestný čin, sú pochybnosti, či sa skutok stal tak, ako to tvrdí poškodený. Ţalovaný
však tvrdí, ţe sa tak stalo. Personálny rozkaz vychádzal z dôkazov – 3. Inšpekčného oddelenia
odboru inšpekčnej sluţby sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. SKIS-67/IS-3-V-2009 a č, SKIS-70/IS-3-V-2009, vyjadrenia ţalobcu, zápisnice
o výsluchu ţalobcu, fotokópií SMS správ – všetko materiálov, ktoré boli materiálmi
pre potreby prípravného konania. Za základ boli vzaté tvrdenia orgánov činných v trestnom
konaní (prípravnom konaní) a nie výslovne podklady získané vlastným šetrením ţalovaného.
Ak teda platí, ţe otázka trestnoprávnej zodpovednosti nemusí byť zhodná so skutočnosťami,
ktoré tvoria podklad pre prijatie personálneho opatrenia, prečo potom práve podklady
trestného konania tvorili podklad pre personálny rozkaz. V prípravnom konaní mal ţalobca
obmedzené moţnosti obrany z pohľadu kontradiktórnosti konania.
Ţalobca sa nestotoţnil so záverom krajského súdu, ţe čl. 6 Dohovoru je aplikovateľný
len na civilné práva a záväzky. Svojvôľa pri vydávaní personálnych rozkazov ministra vnútra
by bola prakticky ničím nepostihnuteľná, aj keď by sa personálny rozkaz a materiálny v tomto
konaní napádané akokoľvek vymykali Dohovoru. Znamenalo by to, ţe v demokratickom
a právnom štáte princípy Dohovoru musia dodrţiavať len tí, ktorí sa pohybujú v oblasti
civilného práva a záväzkov z toho prislúchajúcich, a subjekty v oblasti verejného práva
Dohovor nemusia rešpektovať.
Ţalovaný vo svojom písomnom stanovisku k odvolaniu navrhol rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdiť. V súvislosti s podpisom ministra vnútra Slovenskej
republiky na odpise personálneho rozkazu doručovanom ţalobcovi ţalovaný uviedol,
ţe podľa ustanovenia § 266 ods. 3 zákona č 73/1998 Z.z. rozhodnutia o prepustení sa
oznamujú doručením jeho odpisu. Pokiaľ ide o ostatné výtlačky personálneho rozkazu alebo
rozhodnutia o rozklade, tieto sa vyhotovujú ako odpisy s doloţkou „v.r.“ k podpisovej
doloţke ministra vnútra Slovenskej republiky a doloţkou „za správnosť“, kde sa podpisuje
príslušný pracovník ţalovaného, ktorý odpis vyhotovil. Tento spôsob je v súlade s § 266
ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.
Ţalovaný uviedol, ţe v administratívnom konaní o prepustení ţalobcu zo sluţobného
pomeru príslušníka Policajného zboru nerozhodoval o tom, či ţalobca spáchal skutok
kvalifikovaný v zmysle Trestného zákona ako trestný čin, prípadne priestupok podľa zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ale rozhodoval o tom, či došlo
k naplneniu zákonných podmienok dôvodu prepustenia zo sluţobného pomeru podľa § 192
ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Kaţdé porušenie zákona nemusí byť priestupkom alebo
trestným činom, ale je dôleţité, či v príslušnom konaní subjektu moţno vidieť porušenie
zákona. Poukázal na to, ţe konanie o priestupku má v zmysle štrasburskej judikatúry
charakter konania o trestnom obvinení. Pre posúdenie konania ţalobcu stačí preukázanie
skutku, ktorý bol dôvodom na jeho prepustenie zo sluţobného pomeru. V konaní
o prepustenie zo sluţobného pomeru nemoţno vydanie rozhodnutia viazať na rozhodnutie
orgánu činného v trestnom konaním. Rozhodnutie vo veci priestupku ţalobcu nie je dôkazom,
ţe ţalobca sa nedopustil protiprávneho konania uvedeného v preskúmavanom rozhodnutí
ţalovaného. Ţalovaný poukázal na to, ţe v správnom konaní ţalobca nepredloţil a nenavrhol
vykonať ţiadne relevantné dôkazy, ktoré by jeho protiprávne konanie ospravedlnili, prípadne
vyvrátili. V konaní o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru
boli zabezpečené dôkazy, ktoré sú v súlade s § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. a ktoré
dostatočne preukázali, ţe ţalobca svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil sluţobnú
prísahu a sluţobnú povinnosť. Jeho ponechanie v sluţobnom pomere príslušníka Policajného
zboru by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Ţalovaný poukázal na judikát
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 345/04, podľa ktorého spory týkajúce
sa náboru, kariéry a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov vo všeobecnosti
nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu
nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne
vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) s tým, ţe termín
verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
súdu ako aj internetovej stránke súdu www.nsud.sk.
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, t.j. orgánov štátnej
správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších
právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach
a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku).
V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.
Zákon č. 73/1998 Z.z. upravuje štátnu sluţbu príslušníkov Policajného zboru (okrem
iných). Štátnou sluţbou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru
policajtom v sluţobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace; štátna
sluţba sa vykonáva v sluţobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4
Podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon č. 171/1993 Z.z.) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom,
ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane
jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor
vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa
vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne
záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika
viazaná (ods. 3).
Túto doktrínu moţno dodrţať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov,
ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou
vzniku sluţobného pomeru občana k policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.)
je zloţenie sluţobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z
(„Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily
a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný
poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi,
zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“). Teda sľubu,
ktorým doktrínu potvrdzuje s tým, ţe na to vyuţije všetky svoje sily a schopnosti,
a to aj s nasadením vlastného ţivota. Uvedená prísaha nie je prázdnou proklamáciou určenou
k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru,
ale skutočným potvrdením záväzku. Zloţením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného
zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude
pre sluţobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto zodpovedný prístup
policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu
štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové,
zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, ţe policajti pri svojom postavení budú
príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci sluţby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu
zaviazali (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2002
sp. zn. 4 Sţ 118/02, publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod č. R 36/2004). Vybraným skupinám štátnych zamestnancov (policajtom)
a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom poskytuje lepšie sociálne zabezpečenie
a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých
pracovný reţim upravuje Zákonník práce. Na druhej strane váh sa však nachádzajú vyššie
poţiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre výkon štátnej sluţby.
Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu sluţobných
povinností zákon vyţaduje striktné dodrţiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako
ustanovení iných zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sţ-o-NS
53/03 zo dňa 18.novembra 2003).
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Sţ 92/97,
4 Sţ 185/2000, 6 Sţ 13/2001, Sţ-o-NS 23/2003, Sţ-o-NS 53/2003, 4 Sţ 143/2002,
7 Sţ 107/2001, 7 Sţ 86/2002, 2 Sţo 156/2008, 2 Sţ-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS 366/06, III. ÚS 263/06, III. ÚS 345/05) vyplýva,
ţe v konaní o prepustenie policajta zo sluţobného pomeru nie je sluţobný orgán viazaný
ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie
neviny. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného o prepustení
ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo
neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta
zo sluţobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Preto nemoţno vo veci ţalobcu
v súdnom preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní
pred trestným súdom, prípadne naplnenie znakov skutkovej podstaty priestupku podľa zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Súd teda v personálnych
veciach príslušníkov Policajného zboru nie je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom,
či bol spáchaný trestný čin alebo priestupok. Sankciu za porušenie sluţobnej prísahy
a sluţobnej povinnosti nie je moţné stotoţňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou
a sankciou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania
o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďţe porušenie
sluţobnej prísahy, resp. sluţobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného
činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru (s výnimkou
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z., o ktoré však v predmetnej právnej
veci nejde) nie je podmienené výsledkom trestného konania.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej
republiky, na ktorú poukázal krajský súd vo svojom rozsudku, je citovaná správne, je správne
aplikovaná na prípad ţalobcu. Aj keď niektoré citované judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (najmä sp. zn. 1 Sţo 98/2008, na ktorý poukazuje ţalobca) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky sa týkajú súbehu personálneho konania príslušníkov Policajného zboru
a ich trestného stíhania, je moţné túto judikatúru mutatis mutandis pouţiť aj v prípade
ţalobcu. Dokumentuje to aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad
vo veciach Lauko a Kadubec proti Slovenskej republike z 2.septembra 1998; Öztürk proti
Nemeckej spolkovej republiky z 21.februára 1984, číslo sťaţnosti 8544/79; Čanády proti
Slovenskej republike zo 16.novembra 2004, č. sťaţnosti 53371/99), podľa ktorej sú
priestupky z hľadiska svojej povahy povaţované za veci trestného charakteru. Podľa
citovaných rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva do sféry trestného práva všeobecne
spadajú delikty, za ktoré ich páchateľom hrozia tresty, ktorých cieľom je, inter alia,
odstrašovať a ktoré zvyčajne pozostávajú z pokút a opatrení zbavujúcich osobu jej slobody.
Relatívny nedostatok závaţnosti trestu, ktorý prichádza pri priestupku do úvahy, nemôţe
zbaviť priestupok jeho vrodeného trestného charakteru. Na to, aby sa priestupky označovali
za veci trestného charakteru stačí, aby predmetné protiprávne konanie bolo vo svojej podstate
„trestné“ z pohľadu Dohovoru alebo aby zodpovednej osobe mohla byť uloţená sankcia,
ktorá pre svoju povahu a stupeň prísnosti patrí vo všeobecnosti do „trestnej“ sféry. Všeobecný
charakter právnych ustanovení upravujúcich priestupky (zákon o priestupkoch) spolu
so zastrašujúcim a represívnym účelom sankcie ukladanej za ich porušenie, stačí
na preukázanie toho, ţe na účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru sú priestupky a správne delikty svojou
povahou trestné.
Námietku ţalobcu týkajúcu sa citovania uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. III. ÚS 263/06-14 zo dňa 23.augusta 2006 v odôvodnení rozsudku krajského
súdu, povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za irelevantnú. Hoci v citovanom
rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťaţnosť sťaţovateľa ako podanú
oneskorene, neznamená to, ţeby v takomto rozhodnutí nemohol Ústavný súd Slovenskej
republiky vysloviť aj záväzný právny názor, ktorý sa týka merita veci a ktorý smeruje
k odmietnutiu sťaţnosti pre zjavnú neopodstatnenosť. Rovnako tomu bolo aj v prípade
citovaného rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 263/06, v ktorom síce došlo
k odmietnutiu sťaţnosti ako oneskorene podanej, ale ústavný súd zároveň konštatoval
aj zjavnú neopodstatnenosť sťaţnosti a poukázal na to, ţe skutočnosti týkajúce sa postupu
a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťaţovateľa (mutatis mutandis
v priestupkovej veci) základom pre vyslovenie porušenia základných práv sťaţovateľa
rozhodnutiami ministra vnútra v konaní vo veciach sluţobného pomeru príslušníka
Policajného zboru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti. Medzi sťaţovateľom napádanými rozhodnutia ministra vnútra a ním označených
základných práv na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy teda v danom
prípade nie je daná priama príčinná súvislosť. Poukazovanie na tento judikát zo strany
krajského súdu preto nie je pochybením.
Rovnako neobstojí ani námietka ţalobcu ohľadom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1
Dohovoru na personálne konanie ţalobcu – konkrétne na prepustenie zo sluţobného pomeru
príslušníka Policajného zboru (prepustenie zo štátnej sluţby). Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napríklad rozsudok vo veci Huber proti Francúzsku z 19.02.1998,
č. 160/1996/779/980; Pellegrin proti Francúzsku z 08.12.1999, č. sťaţnosti 18541/95; Couez
proti Francúzsku z 24.08.1998, č. 94/1997/878/1090; Benkessiouer proti Francúzsku
z 24.08.1998, č. 95/1997/879/1091), ktorá je pre súd záväzná podľa § 135 ods. 1 druhá veta
v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, spory týkajúce sa náboru, kariéry
a ukončenia štátnej sluţby štátnych zamestnancov (teda aj príslušníkov silových zloţiek –
vojakov, policajtov) nepatria do pôsobnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedinými výnimkami,
na ktoré sa aplikuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sú ekonomické nároky vyplývajúce
zo štátnozamestnaneckého pomeru, t.j. otázky platu, náhrady škody, dôchodku a podobne.
O tieto veci však v predmetnej právnej veci nejde, preto právna vec ţalobcu týkajúca sa jeho
prepustenia zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru (teda prepustenia zo štátnej
sluţby) sa nespravuje ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistený skutkový stav
ţalovaným je dostačujúci pre posúdenie veci. Na margo skutkového stavu najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza, ţe porovnávať nesplatenie dlhu so zmiznutím syna dlţníka,
ktoré ţalobca pouţil, je neadekvátne. V prípade, ţe ţalobca nemal v úmysle vybieliť byt
dlţníka M. a jeho rodiny, ţe nemal v úmysle ohrozovať dlţníka a jeho rodinu na ţivote alebo
zdraví (s poukazom na včeličky a maloletého syna dlţníka), v tom prípade nemal dôvod
dlţníkovi ani jeho manţelke posielať SMS tohto znenia spolu s vulgarizmami. Tvrdenia
ţalobcu, ţe nemienil dlţníkovi ani jeho rodine ublíţiť, sú nepresvedčivé, zavádzajúce
s cieľom zmierniť následky, ktoré jeho konanie vyvolalo. Ţalobca ako policajt si mal byť
vedomý následkov svojho konania. V prípade nesplatenia dlhu mal ţalobca postupovať
zákonnou cestou a vymáhať dlh súdnou cestou (čo v konečnom dôsledku urobil)
a nie vyhráţať sa svojmu dlţníkovi telefonátmi (napríklad 8 telefonátov počas 30 minút
dlţníkovej manţelke) alebo vulgárnymi krátkymi textovými správami. V konkrétnostiach
zisteného skutkového stavu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu.
Námietka ţalobca týkajúca sa absencie podpisu ministra vnútra na personálnom
rozkaze č. 271 zo dňa 15.júna 2009 neobstojí. V administratívnom spise sa nachádza prvopis
tohto personálneho rozkazu, ktorý je podpísaný ministrom vnútra Slovenskej republiky podľa
§ 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Ţalobcovi bol doručovaný odpis z tohto prvopisu podľa
§ 266 ods. 3 citovaného zákona s doloţkou „v.r.“ pri mene ministra vnútra, doloţkou
„za správnosť“ a okrúhlou pečiatkou. Tento postup zodpovedá ustanoveniam § 241 ods. 1
a § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.
Krajský súd v Bratislave ako aj ţalovaný správne zistili skutkový stav a správne naň
aplikovali príslušné hmotnoprávne právne predpisy. Je neprijateľné, aby v sluţobnom pomere
príslušníka Policajného zboru zotrval policajt, ktorý bez exekučného titulu opakovane nútil
M. M. splatiť dlh vo výške 230.000,--Sk (7634,60€) a vyhráţal sa T. M. vybielením bytu,
zmiznutím jej maloletého syna spôsobom, ktorý u nej vzbudil odôvodnenú obavu, ţe sa tak
stane; tieţ sa M. M. vyhráţal pouţitím násilia zlikvidovaním jeho rodiny (pouţitím troch
včeličiek), zlámaním jednotlivých častí tela. Boli teda splnené podmienky na prepustenie
ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1
písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.
Samotná skutočnosť, ţe sa ţalobca nestotoţňuje s právnym názorom krajského súdu
nemôţe viesť k nesprávnosti rozsudku krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 S 222/2009-87 zo dňa 24.septembra 2010 potvrdil ako
vecne správny (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď ţalobca v odvolacom konaní nemal úspech
a ţalovanému náhrada trov odvolacieho konania neprináleţí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 18. mája 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová