Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 28/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach z 24. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2010 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 24. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania „o určenie nájomného

vzťahu k bytu“. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

sp. zn. z 10. februára 2009, v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn.3 z 24. augusta 2010 jeho návrh zamietol.

Okresný súd návrh „zamietol z dôvodu , že

predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhal

neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním“.

Ďalej sťažovateľ uvádza: „Porušovateľ zhliadol, že moje násilné vysťahovanie z bytu

bolo nezákonné, ako aj skutočnosť, že nezákonná bola prestavba bytu, vykonávaná

v rozpore s nariadením stavebného úradu, ktorú po tomto násilnom vysťahovaní vykonal

odporca. Nezákonnou prestavbou odporca získal byty s novým dispozičným riešením

(presnejšie povedané práva k budúcim bytom, pretože neboli skolaudované a iba takto sú

zapísané v katastri nehnuteľnosti). V skutočnosti teda neexistujú „byty“ odporcov, ale

existujú byty pôvodných nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky,

pričom základ týchto bytov (ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek

tomu porušovateľ zhodnotil, že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.

Súčasne porušovateľ poukazoval na skutočnosť, že som sa nedomáhal neplatnosti

výpovede z nájmu, pričom opakovane som tvrdil a predkladal listinnými dôkazmi, že

výpoveď z nájmu mi nebola daná a už vôbec nie prenajímateľom. Všetkým nájomcom

domu ... boli hromadne odovzdané odstúpenia od zmlúv o ubytovaní, učinené treťou

osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej, právnej legitimity založiť právne účinky

odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už vôbec nie v

konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoved' nebola daná).“

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol arbitrárnym spôsobom, bez opory v zákone

a v rozpore s vykonaným dokazovaním, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že „Základné práva sťažovateľa zaručené podľa SR,

ods. 1 SR a Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv

a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným

súdom, boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 24. 08. 2010, sp. zn.

, porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 24. 08. 2010,

sp. zn. a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 333 €.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia

na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľa je nesprávne právne posúdenie predmetu

sporu, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ sa návrhom domáhal určenia

nájomného vzťahu k bytu (pričom z vykonaného dokazovania v konaní pred všeobecnými

súdmi bolo zrejmé, že predmetom nájmu na základe uzavretej zmluvy o ubytovaní

z 9. januára 2003 nebol byt, ale obytná miestnosť).

Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu aj za arbitrárne. Arbitrárnosť vidí

v tom, že krajský súd považoval nájom jeho „bytu“ za skončený v dôsledku zničenia

predmetu nájmu, ako aj preto, že nepodal žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu

v trojmesačnej zákonnej lehote, v dôsledku čoho márne uplynula výpovedná lehota.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani posudzovať skutkové

závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo

svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd po

podrobnom opísaní priebehu konania pred okresným súdom a podstatných argumentov

účastníkov konania vyhodnotil aj právne posúdenie sporu okresným súdom. Z vykonaného

dokazovania krajský súd, obdobne ako okresný súd, ustálil, že predmetom nájmu na základe

zmluvy o ubytovaní nebol byt, ako sa nesprávne domnieval sťažovateľ, ale obytná

miestnosť. Vychádzal pritom z písomného stanoviska Stavebného úradu mesta Košice

(z 25. júna 2007 a 21. augusta 2007), ktorý sa vyjadroval k charakteru nehnuteľnosti, ako

aj zo zápisu o prevzatí budov, stavieb a rozvodných zariadení z 20. augusta 1963. Sám

žalobca v priebehu konania uvádzal, že nehnuteľnosť, v ktorej obýval obytné priestory, je

slobodárňou, nie bytovým domom. Slobodáreň „je potrebné chápať ako zariadenie,

v ktorom sú obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností

je potrebné považovať za osobitný druh nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na

uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie. Ide o nájom obytných miestností

v zariadeniach určených na trvalé bývanie upravený v 717 a 718 .“.

Krajský súd tiež konštatoval, že „keďže sťažovateľovi nevznikol nájom k bytu

nemôže sa úspešne domáhať určenia, že je nájomcom bytu a nájom k tomuto bytu naďalej

trvá...“ . Súčasne sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu k otázke

zániku nájomného vzťahu z dôvodu zániku prenajatej veci podľa 680 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pretože ten jednoznačným spôsobom (i na základe znaleckého posudku)

preukázal, že pôvodné ubytovacie jednotky zanikli v dôsledku stavebných úprav.

Popísané úvahy krajského súdu týkajúce sa právneho posúdenia nehnuteľnosti sú

podľa názoru ústavného súdu logické, riadne odôvodnené a vychádzajú z dostatočne

zisteného skutkového stavu veci potrebného pre rozhodnutie. Krajský súd aplikoval

a interpetoval relevantné ustanovenia podstatné pre posúdenie

predmetu sporu správne (opierajúc sa o relevantné dôkazy), a preto závery uvedené

v napadnutom rozsudku krajského súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné. Preto

neexistuje žiadny dôvod na to, aby do nich zasiahol. V posudzovanom prípade ústavný súd

nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu známky arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľom označených práv.

V tejto spojitosti je tiež potrebné uviesť, že do práva na spravodlivé súdne konanie

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, ani jej právom na spravodlivé súdne

konanie, preto predloženú sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne a ).

2. Sťažovateľ sa v časti sťažnosti domáhal aj vyslovenia porušenia svojho

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa označeným

rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ však k namietanému porušeniu základného práva vo svojej sťažnosti

neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. bližšie neodôvodnil, v čom vidí porušenie

svojho základného práva podľa označeným rozsudkom krajského súdu,

a keďže sťažnosť v tejto časti nemá zákonom predpísané náležitosti (a sťažovateľ je

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

už pri jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd

už nezaoberal ďalšími jeho návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011