Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 28/2011
PDF · 168.58 KB
No categories available
III. ÚS 28/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára
2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach z 24. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/356/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2010 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 24. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania „o určenie nájomného
vzťahu k bytu“. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
sp. zn. 24 C/22/2007 z 10. februára 2009, v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn.3 Co/356/2009 z 24. augusta 2010 jeho návrh zamietol.
Okresný súd návrh „zamietol z dôvodu § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že
predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhal
neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním“.
Ďalej sťažovateľ uvádza: „Porušovateľ zhliadol, že moje násilné vysťahovanie z bytu
bolo nezákonné, ako aj skutočnosť, že nezákonná bola prestavba bytu, vykonávaná
v rozpore s nariadením stavebného úradu, ktorú po tomto násilnom vysťahovaní vykonal
odporca. Nezákonnou prestavbou odporca získal byty s novým dispozičným riešením
(presnejšie povedané práva k budúcim bytom, pretože neboli skolaudované a iba takto sú
zapísané v katastri nehnuteľnosti). V skutočnosti teda neexistujú „byty“ odporcov, ale
existujú byty pôvodných nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky,
pričom základ týchto bytov (ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek
tomu porušovateľ zhodnotil, že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.
Súčasne porušovateľ poukazoval na skutočnosť, že som sa nedomáhal neplatnosti
výpovede z nájmu, pričom opakovane som tvrdil a predkladal listinnými dôkazmi, že
výpoveď z nájmu mi nebola daná a už vôbec nie prenajímateľom. Všetkým nájomcom
domu ... boli hromadne odovzdané odstúpenia od zmlúv o ubytovaní, učinené treťou
osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej, právnej legitimity založiť právne účinky
odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už vôbec nie v
konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoved' nebola daná).“
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol arbitrárnym spôsobom, bez opory v zákone
a v rozpore s vykonaným dokazovaním, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že „Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv
a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom, boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 24. 08. 2010, sp. zn.
3Co/356/2009, porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 24. 08. 2010,
sp. zn. 3Co/356/2009 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných
základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 333 €.
Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia
na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľa je nesprávne právne posúdenie predmetu
sporu, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa návrhom domáhal určenia
nájomného vzťahu k bytu (pričom z vykonaného dokazovania v konaní pred všeobecnými
súdmi bolo zrejmé, že predmetom nájmu na základe uzavretej zmluvy o ubytovaní
z 9. januára 2003 nebol byt, ale obytná miestnosť).
Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu aj za arbitrárne. Arbitrárnosť vidí
v tom, že krajský súd považoval nájom jeho „bytu“ za skončený v dôsledku zničenia
predmetu nájmu, ako aj preto, že nepodal žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu
v trojmesačnej zákonnej lehote, v dôsledku čoho márne uplynula výpovedná lehota.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani posudzovať skutkové
závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo
svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd po
podrobnom opísaní priebehu konania pred okresným súdom a podstatných argumentov
účastníkov konania vyhodnotil aj právne posúdenie sporu okresným súdom. Z vykonaného
dokazovania krajský súd, obdobne ako okresný súd, ustálil, že predmetom nájmu na základe
zmluvy o ubytovaní nebol byt, ako sa nesprávne domnieval sťažovateľ, ale obytná
miestnosť. Vychádzal pritom z písomného stanoviska Stavebného úradu mesta Košice
(z 25. júna 2007 a 21. augusta 2007), ktorý sa vyjadroval k charakteru nehnuteľnosti, ako
aj zo zápisu o prevzatí budov, stavieb a rozvodných zariadení z 20. augusta 1963. Sám
žalobca v priebehu konania uvádzal, že nehnuteľnosť, v ktorej obýval obytné priestory, je
slobodárňou, nie bytovým domom. Slobodáreň „je potrebné chápať ako zariadenie,
v ktorom sú obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností
je potrebné považovať za osobitný druh nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na
uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie. Ide o nájom obytných miestností
v zariadeniach určených na trvalé bývanie upravený v 717 a 718 OZ.“.
Krajský súd tiež konštatoval, že „keďže sťažovateľovi nevznikol nájom k bytu
nemôže sa úspešne domáhať určenia, že je nájomcom bytu a nájom k tomuto bytu naďalej
trvá...“ . Súčasne sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu k otázke
zániku nájomného vzťahu z dôvodu zániku prenajatej veci podľa 680 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pretože ten jednoznačným spôsobom (i na základe znaleckého posudku)
preukázal, že pôvodné ubytovacie jednotky zanikli v dôsledku stavebných úprav.
Popísané úvahy krajského súdu týkajúce sa právneho posúdenia nehnuteľnosti sú
podľa názoru ústavného súdu logické, riadne odôvodnené a vychádzajú z dostatočne
zisteného skutkového stavu veci potrebného pre rozhodnutie. Krajský súd aplikoval
a interpetoval relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie
predmetu sporu správne (opierajúc sa o relevantné dôkazy), a preto závery uvedené
v napadnutom rozsudku krajského súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné. Preto
neexistuje žiadny dôvod na to, aby do nich zasiahol. V posudzovanom prípade ústavný súd
nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu známky arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľom označených práv.
V tejto spojitosti je tiež potrebné uviesť, že do práva na spravodlivé súdne konanie
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako
správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, ani jej právom na spravodlivé súdne
konanie, preto predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne IV. ÚS 446/2010 a III. ÚS 2/2011).
2. Sťažovateľ sa v časti sťažnosti domáhal aj vyslovenia porušenia svojho
základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy označeným
rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľ však k namietanému porušeniu základného práva vo svojej sťažnosti
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. bližšie neodôvodnil, v čom vidí porušenie
svojho základného práva podľa čl. 21 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu,
a keďže sťažnosť v tejto časti nemá zákonom predpísané náležitosti (a sťažovateľ je
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
už pri jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd
už nezaoberal ďalšími jeho návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011