Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 446/2010
PDF · 215.06 KB
No categories available
IV. ÚS 446/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 276/2009 z 22. júna
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2010 doručená sťažnosť V. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 276/2009 z 22. júna 2010 (ďalej aj
„namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka v postavení
žalobkyne sa po zmene žalobného petitu domáhala určenia, že je „nájomcom bytu č. ... na
5. poschodí nehnuteľnosti – slobodárne, súpisné č. ... na parcele č. ... zapísané v katastri
nehnuteľností na LV č. ... kat. územie ..., pozostávajúceho z jednej miestnosti
s príslušenstvom nachádzajúcom sa v K., ku ktorému bytu nájom trvá“. Žalobu, ktorú
sťažovateľka pôvodne podala s ďalšími žalobcami smerovala proti žalovaným v 1. až 10.
rade.
Sťažovateľka zastáva názor, že zo sporného bytu bola bez právneho titulu násilím
vysťahovaná spolu s ďalšími obyvateľmi domu v K. Následne vlastník domu začal
vykonávať stavebné úpravy, ktoré mu však boli rozhodnutím stavebného úradu zakázané,
„napriek čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto odpredal,
ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované a ani
zapísané v katastri nehnuteľností. Z obyvateľov domu (žalobcov) sa prevažne stali
bezdomovci.“.
Rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
24 C 27/2007 z 10. novembra 2008 bola žaloba zamietnutá. Proti označenému rozsudku
podala sťažovateľka odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 276/2009
z 22. júna 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľka tvrdí, že namietaný rozsudok krajského súdu je arbitrárny a nemá
oporu v zákone. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom oboch vo veci konajúcich
súdov, podľa ktorého predmet sporu – byt, ku ktorému mala nájomný vzťah, neexistuje,
pretože bol v dôsledku stavebných prác zničený. Podľa sťažovateľky «Nezákonnou
prestavbou odporca získal byty s novým dispozičným riešením (presnejšie povedané práva
k budúcim bytom, pretože neboli skolaudované a iba takto sú zapísané v katastri
nehnuteľnosti). V skutočnosti teda neexistujú „byty“ odporcov, ale existujú byty pôvodných
nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky, pričom základ týchto bytov
(ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek tomu porušovateľ zhodnotil,
že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.».
Sťažovateľka tiež nesúhlasí s právnym názorom vo veci konajúcich súdov, že sa
mala žalobou podanou v trojmesačnej lehote domáhať neplatnosti výpovede z nájmu bytu.
V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „opakovane som tvrdila a predkladala listinnými
dôkazmi, že výpoveď z nájmu mi nebola daná a už vôbec nie prenajímateľom. Všetkým
nájomcom domu ... boli hromadne odovzdané odstúpenia od zmlúv o ubytovaní, učinené
treťou osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej právnej legitimity založiť právne
účinky odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už
vôbec nie v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoveď nebola daná)“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, boli
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 22. 06. 2010, sp. zn. 3 Co/276/2009,
porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 22. 06. 2010,
sp. zn. 3 Co/276/2009 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných
základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 333 €.
Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia
na účet jej právnej zástupkyne vo výške 254,88 €.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným
rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sústredil na preskúmanie namietaného rozsudku krajského súdu
v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 24 C 27/2007 z 10. novembra 2008
z hľadiska toho, či obsahuje také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať možné porušenie
sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 27/2007 z 10. novembra 2008 vyplýva, že
súd prvého stupňa vychádzajúc zo zápisu o prevzatí budov, stavieb a rozvodných zariadení
z 20. augusta 1963, ako aj zo zápisov v katastri nehnuteľností (budova je označená ako
slobodáreň) posúdil nájomný vzťah medzi sťažovateľkou a spoločnosťou P., s. r. o. (ďalej
len „žalovaná 1“ alebo „prenajímateľ“), ako nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom
na trvalé bývanie podľa ustanovenia § 717 a § 718 Občianskeho zákonníka, a teda nie ako
nájom bytu.
Okresný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „Nájom
obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie je podobne ako nájom bytu
chráneným nájmom, ktorá skutočnosť vyplýva aj z ust. § 718. Na zákonom neupravené
otázky, ktoré sa týkajú nájomnej zmluvy a práv a povinností vznikajúcich z tohto nájmu, je
treba použiť analógiu legis v zmysle ust. § 853 Občianskeho zákonníka a teda ustanovenia
o nájme bytu. V danom prípade zo samotného vzťahu medzi prenajímateľom a nájomcom
vyplýva, čo je zrejmé z obsahu uzavretej zmluvy pomenovanej ako zmluva o ubytovaní, aj
z predpisu nájomného a zálohových platieb za služby spojené s nájmom, že sa jednalo
o zariadenie určené na trvalé bývanie a teda o obytnú miestnosť. Nejednalo sa o ubytovanie
v zmysle ust. § 755 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda nejednalo sa o prechodné
ubytovanie.
... Odporca v 1. rade ako výlučný vlastník nehnuteľnosti, domu so súpisným č. ...
zmluvou o nájme ubytovne uzavretej dňa 1. 6. 2003 prenajal uvedenú budovu nájomcovi,
spoločnosti K. s. r. o. V tejto zmluve sa jej účastníci dohodli, že nájomca vstupuje do
všetkých práv a povinností ubytovateľa vyplývajúcich z uzavretých zmlúv o ubytovaní Na
základe tejto zmluvy o nájme ubytovne spoločnosť K. s. r. o. odstúpila od zmluvy
o ubytovaní, ktoré odstúpenie navrhovateľovi doručila dňa 26. 6. 2003. Toto odstúpenie od
zmluvy o ubytovaní súd podľa obsahu posúdil ako výpoveď nájomnej zmluvy, ktorej
neplatnosť navrhovateľ v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote nenapadol a podľa toho
sa nájomný vzťah navrhovateľa skončil uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty dňom
30. 9. 2003. Odporca v 1. rade ešte pred uplynutím výpovednej lehoty, a to dňa 20. 7. 2003
násilne navrhovateľa aj s jeho rodinou deložoval z prenajímanej obytnej miestnosti.
Z vykonaného dokazovania bolo v ďalšom preukázané, že odporca v 1. rade potom,
čo násilne deložoval navrhovateľa (a ostatných nájomcov) z obytnej miestnosti, začal
s rekonštrukciou predmetného domu, a to nad rámec stavebného povolenia a v rámci týchto
prác vybúral všetky priečky na jednotlivých poschodiach. Túto skutočnosť mal súd
preukázanú z rozhodnutia Mestskej časti K., Oddelenia výstavby a životného prostredia zo
dňa 25. 2. 2004 (na č. l. 470 a 472). Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Mestská časť K.,
Oddelenie výstavby a životného prostredia ako vecne a miestne príslušný stavebný úrad
dňom 19. 1. 2004 zahájila z úradnej moci konanie o odstránenie stavby, resp. o
dodatočnom povolení stavby umiestnenej v K. na pozemku parc. č. ... v katastrálnom území
K. ... Z listu Mestskej časti K., Oddelenia výstavby a životného prostredia zo dňa 12. 1.
2004 adresovaného Kancelárii prezidenta SR súd mal preukázané, že stavebný úrad dňa
29. 12. 2003 nariadil na deň 9. 1. 2004 výkon štátneho stavebného dozoru za účelom
vykonania kontroly plnenia podmienok rozhodnutia vydaného v stavebnom konaní. Pri
miestnej ohliadke zistil, že vlastník stavby v K. C. s. r. o. K. nevykonal všetky nariadené
udržiavacie práce v rozsahu uvedenom v rozhodnutí zo dňa 2. 9. 2003 a navyše uskutočnil
stavebné úpravy, ktoré súvisia so zmenou v užívaní stavby, a to vybúranie deliacich priečok
a realizácia nových priečok za účelom vytvorenia jednej bytovej jednotky na poschodí. Z
uvedeného teda vyplýva, že stavebný úrad dňa 9. 1. 2004 pri obhliadke zistil, že boli
vybúrané priečky za účelom vytvorenia nových bytových jednotiek, z čoho súd mal
preukázané, že dňa 9. 1. 2004 už v predmetnom dome neexistovali obytné miestnosti a teda
ani obytná miestnosť č. ..., ku ktorej určenia nájomného vzťahu sa domáha v tomto konaní
navrhovateľ.
Zničením predmetu nájmu – obytnej miestnosti č. ... došlo aj k zániku nájomného
pomeru navrhovateľa s poukazom na ust. § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého zničením prenajatej veci nájomná zmluva zaniká. Existencia nájomného pomeru je
viazaná na určitú vec ako na predmet nájmu. Ak sa táto vec zničí, zaniká aj nájomný pomer,
pričom nezáleží na tom, z akých príčin sa prenajatá vec zničila, resp. kto spôsobil zničenie
prenajatej veci.
Podľa ust. § 154 ods. 1 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia. Na základe uvedených skutočností súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu,
že nájomný pomer skončil najneskôr dňa 9. 1. 2004 zničením predmetu nájmu a preto nie je
možné určiť, že navrhovateľ je nájomcom veci, ktorá zanikla zničením a nie je možné uložiť
odporcovi, aby umožnil navrhovateľovi užívať takúto vec, nakoľko taký rozsudok súdu by
bol nevykonateľný.
Okrem uvedeného odporcovia v 2. až 10. rade nadobudli rozostavané byty do svojho
vlastníctva už v čase, keď preukázateľne obytné miestnosti neexistovali, keďže kúpne zmluvy
boli uzavierané od apríla 2004 a preto ani nemohli vstúpiť do právneho postavenia
prenajímateľa, teda odporcovia v 2. až 10. rade nie sú v tomto konaní ani pasívne vecne
legitimovaní.“.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 246/2009 z 22. júna 2010 rozhodol tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd vec prerokoval bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP.
Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku v celom rozsahu stotožnil
so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o ustálenie právneho vzťahu medzi sťažovateľkou
a žalovanou 1, v tom, že išlo o nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé
bývanie, ako aj s dôvodmi zamietnutia žaloby spočívajúcimi jednak v zániku nájmu
uplynutím výpovednej lehoty v dôsledku nepodania žaloby sťažovateľkou o neplatnosť
výpovede z nájmu v trojmesačnej zákonnej lehote a jednak v zániku nájmu v dôsledku
zničenia predmetu nájmu.
Okrem dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby súd prvého stupňa, krajský súd
uviedol aj ďalší, podľa názoru ústavného súdu zásadný dôvod zamietnutia žaloby: „Podľa
§ 685 ods. 1 OZ nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva
nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby
užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu.
Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov
ustanovených v zákone.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základnou podmienkou toho, aby
mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o nájme bytu je existencia bytu.
Z § 118 ods. 2 OZ vyplýva, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež
byty. Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118
ods. 2 OZ je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria, na trvalé bývanie, dané
právoplatným kolaudačným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia uvedeného
rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom
občianskoprávnych vzťahov ako byty.
Vzhľadom na to, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že je
nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie
bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že
v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu.
V konaní pred súdom prvého stupňa však žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby
obytné priestory, ktoré žalobkyňa obývala, boli bytom. Nebolo súdu predložené žiadne
právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynulo, že obytný
priestor, ktorý bol žalobkyni pridelený do nájmu je bytom.
Žalobkyňa počas celého konania pred súdom prvého stupňa sama uvádzala, že
nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou – slobodárňou, je teda
zrejmé, že nehnuteľnosť nie je podľa samotného tvrdenia žalobkyne bytovým domom.
Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na
trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné považovať za osobitný druh
nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie.
Ide o nájom obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie, ktorý je
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade
žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne
uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom
obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými sú slobodárne, podnikové
ubytovne, penzióny a pod.. Keďže žalobkyni nevznikol nájom k bytu podľa záveru
odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu
a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu,
pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory, ku ktorým jej vznikol
nájomný vzťah, nie sú bytom.“
Sťažovateľka tvrdí, že namietaný rozsudok je arbitrárny, a to jednak preto, že krajský
súd považoval nájom jej bytu za skončený v dôsledku zničenia predmetu nájmu, ako aj
preto, že nepodala žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu v trojmesačnej zákonnej lehote,
v dôsledku čoho márne uplynula výpovedná lehota.
Sťažovateľka v sťažnosti vôbec nenapadla právny záver okresného súdu aj krajského
súdu o tom, že nájomný vzťah, ktorý vznikol medzi ňou a prenajímateľom, nie je nájomným
vzťahom k bytu, ale je nájmom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie.
Pritom zo sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že práve skutočnosť,
že v konaní nebolo preukázané, že medzi sťažovateľkou a prenajímateľom vznikol nájomný
vzťah k bytu, je (bola) sama osebe postačujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby, keďže
sťažovateľka sa po celý čas domáhala určenia, že je nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom
naďalej trvá, a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie tohto bytu. Za daných okolností
základným predpokladom úspešnosti žalobného návrhu sťažovateľky bolo preukázanie, že
v danom prípade jej vznikol nájom k bytu. V konaní bolo naopak preukázané, že
sťažovateľke síce vzniklo právo nájmu, avšak k obytnej miestnosti v zariadení určenom na
trvalé bývanie.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani posudzovať skutkové
závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu
v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje, že právne
závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne,
a preto neexistuje dôvod na to, aby do nich zasiahol.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom
krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na nedotknuteľnosť
obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo vyplývajúce
z čl. 21 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 21 ods. 1 ústavy by bolo teda možné
uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemohlo byť namietaným rozsudkom krajského súdu porušené ani základné
právo sťažovateľky podľa čl. 21 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka sa v petite sťažnosti domáhala aj vyslovenia porušenia svojho
základného práva na „... verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom“, avšak
v sťažnosti nijakým spôsobom nevysvetľuje, ako malo dôjsť k zásahu do jej práva na
verejné prejednanie veci, t. j. v tejto časti sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia. Ústavný
súd len môže usudzovať, že sťažovateľka namieta porušenie tohto práva v súvislosti s tým,
že krajský súd v predmetnej veci rozhodol o odvolaní sťažovateľky bez nariadenia
verejného pojednávania. Skutočnosť, že krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia
verejného pojednávania, nemôže viesť k záveru o porušení niektorého z ústavou
garantovaných práv sťažovateľky. Z § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva,
že odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia
dôvody uvedené v § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; tieto v danom prípade
podľa zistení ústavného súdu neboli naplnené. Za daných okolností aj túto časť sťažnosti
ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú, pričom navyše pripomína, že právo
účastníka súdneho konania na verejné prerokovanie jeho veci je súčasťou záruk
obsiahnutých v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka zastúpená
kvalifikovanou právnou zástupkyňou v petite sťažnosti nenamieta.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010