Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 446/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. júna

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2010 doručená sťažnosť V. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. júna 2010 (ďalej aj

„namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka v postavení

žalobkyne sa po zmene žalobného petitu domáhala určenia, že je „nájomcom bytu č. ... na

5. poschodí nehnuteľnosti – slobodárne, súpisné č. ... na parcele č. ... zapísané v katastri

nehnuteľností na LV č. ... kat. územie ..., pozostávajúceho z jednej miestnosti

s príslušenstvom nachádzajúcom sa v K., ku ktorému bytu nájom trvá“. Žalobu, ktorú

sťažovateľka pôvodne podala s ďalšími žalobcami smerovala proti žalovaným v 1. až 10.

rade.

Sťažovateľka zastáva názor, že zo sporného bytu bola bez právneho titulu násilím

vysťahovaná spolu s ďalšími obyvateľmi domu v K. Následne vlastník domu začal

vykonávať stavebné úpravy, ktoré mu však boli rozhodnutím stavebného úradu zakázané,

„napriek čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto odpredal,

ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované a ani

zapísané v katastri nehnuteľností. Z obyvateľov domu (žalobcov) sa prevažne stali

bezdomovci.“.

Rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. novembra 2008 bola žaloba zamietnutá. Proti označenému rozsudku

podala sťažovateľka odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. júna 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľka tvrdí, že namietaný rozsudok krajského súdu je arbitrárny a nemá

oporu v zákone. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom oboch vo veci konajúcich

súdov, podľa ktorého predmet sporu – byt, ku ktorému mala nájomný vzťah, neexistuje,

pretože bol v dôsledku stavebných prác zničený. Podľa sťažovateľky «Nezákonnou

prestavbou odporca získal byty s novým dispozičným riešením (presnejšie povedané práva

k budúcim bytom, pretože neboli skolaudované a iba takto sú zapísané v katastri

nehnuteľnosti). V skutočnosti teda neexistujú „byty“ odporcov, ale existujú byty pôvodných

nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky, pričom základ týchto bytov

(ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek tomu porušovateľ zhodnotil,

že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.».

Sťažovateľka tiež nesúhlasí s právnym názorom vo veci konajúcich súdov, že sa

mala žalobou podanou v trojmesačnej lehote domáhať neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „opakovane som tvrdila a predkladala listinnými

dôkazmi, že výpoveď z nájmu mi nebola daná a už vôbec nie prenajímateľom. Všetkým

nájomcom domu ... boli hromadne odovzdané odstúpenia od zmlúv o ubytovaní, učinené

treťou osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej právnej legitimity založiť právne

účinky odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už

vôbec nie v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoveď nebola daná)“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa zaručené podľa SR,

SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, boli

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 22. 06. 2010, sp. zn. ,

porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 22. 06. 2010,

sp. zn. a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 333 €.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia

na účet jej právnej zástupkyne vo výške 254,88 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21

ods. 1 a práva podľa dohovoru. V tejto súvislosti sa ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sústredil na preskúmanie namietaného rozsudku krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2008

z hľadiska toho, či obsahuje také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať možné porušenie

sťažovateľkou označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2008 vyplýva, že

súd prvého stupňa vychádzajúc zo zápisu o prevzatí budov, stavieb a rozvodných zariadení

z 20. augusta 1963, ako aj zo zápisov v katastri nehnuteľností (budova je označená ako

slobodáreň) posúdil nájomný vzťah medzi sťažovateľkou a spoločnosťou P., s. r. o. (ďalej

len „žalovaná 1“ alebo „prenajímateľ“), ako nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom

na trvalé bývanie podľa ustanovenia a , a teda nie ako

nájom bytu.

Okresný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „Nájom

obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie je podobne ako nájom bytu

chráneným nájmom, ktorá skutočnosť vyplýva aj z ust. § 718. Na zákonom neupravené

otázky, ktoré sa týkajú nájomnej zmluvy a práv a povinností vznikajúcich z tohto nájmu, je

treba použiť analógiu legis v zmysle ust. a teda ustanovenia

o nájme bytu. V danom prípade zo samotného vzťahu medzi prenajímateľom a nájomcom

vyplýva, čo je zrejmé z obsahu uzavretej zmluvy pomenovanej ako zmluva o ubytovaní, aj

z predpisu nájomného a zálohových platieb za služby spojené s nájmom, že sa jednalo

o zariadenie určené na trvalé bývanie a teda o obytnú miestnosť. Nejednalo sa o ubytovanie

v zmysle ust. a nasl. , teda nejednalo sa o prechodné

ubytovanie.

... Odporca v 1. rade ako výlučný vlastník nehnuteľnosti, domu so súpisným č. ...

zmluvou o nájme ubytovne uzavretej dňa 1. 6. 2003 prenajal uvedenú budovu nájomcovi,

spoločnosti K. s. r. o. V tejto zmluve sa jej účastníci dohodli, že nájomca vstupuje do

všetkých práv a povinností ubytovateľa vyplývajúcich z uzavretých zmlúv o ubytovaní Na

základe tejto zmluvy o nájme ubytovne spoločnosť K. s. r. o. odstúpila od zmluvy

o ubytovaní, ktoré odstúpenie navrhovateľovi doručila dňa 26. 6. 2003. Toto odstúpenie od

zmluvy o ubytovaní súd podľa obsahu posúdil ako výpoveď nájomnej zmluvy, ktorej

neplatnosť navrhovateľ v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote nenapadol a podľa toho

sa nájomný vzťah navrhovateľa skončil uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty dňom

30. 9. 2003. Odporca v 1. rade ešte pred uplynutím výpovednej lehoty, a to dňa 20. 7. 2003

násilne navrhovateľa aj s jeho rodinou deložoval z prenajímanej obytnej miestnosti.

Z vykonaného dokazovania bolo v ďalšom preukázané, že odporca v 1. rade potom,

čo násilne deložoval navrhovateľa (a ostatných nájomcov) z obytnej miestnosti, začal

s rekonštrukciou predmetného domu, a to nad rámec stavebného povolenia a v rámci týchto

prác vybúral všetky priečky na jednotlivých poschodiach. Túto skutočnosť mal súd

preukázanú z rozhodnutia Mestskej časti K., Oddelenia výstavby a životného prostredia zo

dňa 25. 2. 2004 (na č. l. 470 a 472). Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Mestská časť K.,

Oddelenie výstavby a životného prostredia ako vecne a miestne príslušný stavebný úrad

dňom 19. 1. 2004 zahájila z úradnej moci konanie o odstránenie stavby, resp. o

dodatočnom povolení stavby umiestnenej v K. na pozemku parc. č. ... v katastrálnom území

K. ... Z listu Mestskej časti K., Oddelenia výstavby a životného prostredia zo dňa 12. 1.

2004 adresovaného Kancelárii prezidenta SR súd mal preukázané, že stavebný úrad dňa

29. 12. 2003 nariadil na deň 9. 1. 2004 výkon štátneho stavebného dozoru za účelom

vykonania kontroly plnenia podmienok rozhodnutia vydaného v stavebnom konaní. Pri

miestnej ohliadke zistil, že vlastník stavby v K. C. s. r. o. K. nevykonal všetky nariadené

udržiavacie práce v rozsahu uvedenom v rozhodnutí zo dňa 2. 9. 2003 a navyše uskutočnil

stavebné úpravy, ktoré súvisia so zmenou v užívaní stavby, a to vybúranie deliacich priečok

a realizácia nových priečok za účelom vytvorenia jednej bytovej jednotky na poschodí. Z

uvedeného teda vyplýva, že stavebný úrad dňa 9. 1. 2004 pri obhliadke zistil, že boli

vybúrané priečky za účelom vytvorenia nových bytových jednotiek, z čoho súd mal

preukázané, že dňa 9. 1. 2004 už v predmetnom dome neexistovali obytné miestnosti a teda

ani obytná miestnosť č. ..., ku ktorej určenia nájomného vzťahu sa domáha v tomto konaní

navrhovateľ.

Zničením predmetu nájmu – obytnej miestnosti č. ... došlo aj k zániku nájomného

pomeru navrhovateľa s poukazom na ust. , podľa

ktorého zničením prenajatej veci nájomná zmluva zaniká. Existencia nájomného pomeru je

viazaná na určitú vec ako na predmet nájmu. Ak sa táto vec zničí, zaniká aj nájomný pomer,

pričom nezáleží na tom, z akých príčin sa prenajatá vec zničila, resp. kto spôsobil zničenie

prenajatej veci.

Podľa ust. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho

vyhlásenia. Na základe uvedených skutočností súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu,

že nájomný pomer skončil najneskôr dňa 9. 1. 2004 zničením predmetu nájmu a preto nie je

možné určiť, že navrhovateľ je nájomcom veci, ktorá zanikla zničením a nie je možné uložiť

odporcovi, aby umožnil navrhovateľovi užívať takúto vec, nakoľko taký rozsudok súdu by

bol nevykonateľný.

Okrem uvedeného odporcovia v 2. až 10. rade nadobudli rozostavané byty do svojho

vlastníctva už v čase, keď preukázateľne obytné miestnosti neexistovali, keďže kúpne zmluvy

boli uzavierané od apríla 2004 a preto ani nemohli vstúpiť do právneho postavenia

prenajímateľa, teda odporcovia v 2. až 10. rade nie sú v tomto konaní ani pasívne vecne

legitimovaní.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2010 rozhodol tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd vec prerokoval bez nariadenia pojednávania

podľa .

Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku v celom rozsahu stotožnil

so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o ustálenie právneho vzťahu medzi sťažovateľkou

a žalovanou 1, v tom, že išlo o nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé

bývanie, ako aj s dôvodmi zamietnutia žaloby spočívajúcimi jednak v zániku nájmu

uplynutím výpovednej lehoty v dôsledku nepodania žaloby sťažovateľkou o neplatnosť

výpovede z nájmu v trojmesačnej zákonnej lehote a jednak v zániku nájmu v dôsledku

zničenia predmetu nájmu.

Okrem dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby súd prvého stupňa, krajský súd

uviedol aj ďalší, podľa názoru ústavného súdu zásadný dôvod zamietnutia žaloby: „Podľa

nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva

nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby

užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu.

Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov

ustanovených v zákone.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základnou podmienkou toho, aby

mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o nájme bytu je existencia bytu.

Z vyplýva, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež

byty. Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118

ods. 2 je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria, na trvalé bývanie, dané

právoplatným kolaudačným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia uvedeného

rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom

občianskoprávnych vzťahov ako byty.

Vzhľadom na to, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že je

nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie

bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že

v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu.

V konaní pred súdom prvého stupňa však žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby

obytné priestory, ktoré žalobkyňa obývala, boli bytom. Nebolo súdu predložené žiadne

právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynulo, že obytný

priestor, ktorý bol žalobkyni pridelený do nájmu je bytom.

Žalobkyňa počas celého konania pred súdom prvého stupňa sama uvádzala, že

nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou – slobodárňou, je teda

zrejmé, že nehnuteľnosť nie je podľa samotného tvrdenia žalobkyne bytovým domom.

Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na

trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné považovať za osobitný druh

nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie.

Ide o nájom obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie, ktorý je

upravený v a 718 .

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade

žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne

uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom

obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými sú slobodárne, podnikové

ubytovne, penzióny a pod.. Keďže žalobkyni nevznikol nájom k bytu podľa záveru

odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu

a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu,

pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory, ku ktorým jej vznikol

nájomný vzťah, nie sú bytom.“

Sťažovateľka tvrdí, že namietaný rozsudok je arbitrárny, a to jednak preto, že krajský

súd považoval nájom jej bytu za skončený v dôsledku zničenia predmetu nájmu, ako aj

preto, že nepodala žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu v trojmesačnej zákonnej lehote,

v dôsledku čoho márne uplynula výpovedná lehota.

Sťažovateľka v sťažnosti vôbec nenapadla právny záver okresného súdu aj krajského

súdu o tom, že nájomný vzťah, ktorý vznikol medzi ňou a prenajímateľom, nie je nájomným

vzťahom k bytu, ale je nájmom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie.

Pritom zo sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že práve skutočnosť,

že v konaní nebolo preukázané, že medzi sťažovateľkou a prenajímateľom vznikol nájomný

vzťah k bytu, je (bola) sama osebe postačujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby, keďže

sťažovateľka sa po celý čas domáhala určenia, že je nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom

naďalej trvá, a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie tohto bytu. Za daných okolností

základným predpokladom úspešnosti žalobného návrhu sťažovateľky bolo preukázanie, že

v danom prípade jej vznikol nájom k bytu. V konaní bolo naopak preukázané, že

sťažovateľke síce vzniklo právo nájmu, avšak k obytnej miestnosti v zariadení určenom na

trvalé bývanie.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani posudzovať skutkové

závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu

v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje, že právne

závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne,

a preto neexistuje dôvod na to, aby do nich zasiahol.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na nedotknuteľnosť

obydlia podľa ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo vyplývajúce

z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo teda možné

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

Keďže v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa ani práva podľa

dohovoru, nemohlo byť namietaným rozsudkom krajského súdu porušené ani základné

právo sťažovateľky podľa .

Sťažovateľka sa v petite sťažnosti domáhala aj vyslovenia porušenia svojho

základného práva na „... verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom“, avšak

v sťažnosti nijakým spôsobom nevysvetľuje, ako malo dôjsť k zásahu do jej práva na

verejné prejednanie veci, t. j. v tejto časti sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia. Ústavný

súd len môže usudzovať, že sťažovateľka namieta porušenie tohto práva v súvislosti s tým,

že krajský súd v predmetnej veci rozhodol o odvolaní sťažovateľky bez nariadenia

verejného pojednávania. Skutočnosť, že krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia

verejného pojednávania, nemôže viesť k záveru o porušení niektorého z

garantovaných práv sťažovateľky. Z vyplýva,

že odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia

dôvody uvedené v ; tieto v danom prípade

podľa zistení ústavného súdu neboli naplnené. Za daných okolností aj túto časť sťažnosti

ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú, pričom navyše pripomína, že právo

účastníka súdneho konania na verejné prerokovanie jeho veci je súčasťou záruk

obsiahnutých v , ktorého porušenie sťažovateľka zastúpená

kvalifikovanou právnou zástupkyňou v petite sťažnosti nenamieta.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010