Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 2/2011
PDF · 165.54 KB
No categories available
III. ÚS 2/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. T., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Advokátska
kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2010 doručená sťažnosť M. T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
A. K., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«... Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 3.11.2008 sp. zn. 24C/21/2007
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.08.2010 sp. zn. 2Co/311/2009
bol môj návrh o určenie nájomného vzťahu zamietnutý.
Predmetom konania bolo určenie nájomného vzťahu k bytu, z ktorého som bola bez
právneho titulu v neskorých nočných hodinách (až do nadrána) násilím vysťahovaná,
spoločne s ostatnými obyvateľmi domu K. Po tomto vlastník domu začal vykonávať stavebné
úpravy, ktoré mu boli zo strany stavebného úradu zakázané príslušným rozhodnutím,
napriek čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto odpredal,
ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované a ani
zapísané v katastri nehnuteľnosti. Z obyvateľov domu (žalobcov) sa prevažne stali
bezdomovci.
Vec sa spočiatku viedla na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 24C 172/2003 za
účasti všetkých nájomcov domu... Na základe Uznesenia Okresného súdu Košice II, zo dňa
27.9.2005, sp. zn. 24C 172/03, boli návrhy menovaných účastníkov vylúčené na samostatné
konanie a moja vec bola pridelená pod sp. zn. 24C/21/2007. Keďže vec sa spočiatku viedla
ako J. S. a spol., po vylúčení bol menovaný účastník vedený pod sp. zn. 24C/28/05, pričom v
tomto spise ostala časť dôkazov spoločných pre všetkých účastníkov konania.
Porušovateľ moju žalobu zamietol z dôvodu § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že
predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhala
neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním.
Porušovateľ zhliadol, že moje násilné vysťahovanie z bytu bolo nezákonné, ako
aj skutočnosť, že nezákonná bola prestavba bytu, vykonávaná v rozpore s nariadením
stavebného úradu, ktorú po tomto násilnom vysťahovaní vykonal odporca. Nezákonnou
prestavbou odporca získal byty s novým dispozičným riešením (presnejšie povedané práva
k budúcim bytom, pretože neboli skolaudované a iba takto sú zapísané v katastri
nehnuteľnosti). V skutočnosti teda neexistujú „byty" odporcov, ale existujú byty pôvodných
nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky, pričom základ týchto bytov
(ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek tomu porušovateľ zhodnotil,
že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.
Súčasne porušovateľ poukazoval na skutočnosť, že som sa nedomáhala neplatnosti
výpovede z nájmu, pričom opakovane som tvrdila a predkladala listinnými dôkazmi, že
výpoveď z nájmu mi nebola daná a už vôbec nie prenajímateľom. Všetkým nájomcom
domu ... boli hromadne odovzdané odstúpenia od zmlúv o ubytovaní, učinené treťou
osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej právnej legitimity založiť právne účinky
odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už vôbec nie
v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoveď nebola daná).
Mám za to, že vec bola rozhodnutá arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone
a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil moje práva, a to podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv
a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom. ...»
Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd
rozsudkom č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C/21/2007-41 z 3. novembra 2008, ktorým bola
žaloba sťažovateľky o určenie, že nájomný vzťah k bytu v slobodárni na ... v K. trvá,
zamietnutá.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 333 €
a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú
neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či
preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých
z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby
určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku
ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich
rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).
Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej
presvedčenie, že krajský súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, nesprávne vyhodnotil
skutkový stav, nevykonal, resp. nevyhodnotil sťažovateľkou navrhnuté dôkazy.
V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010 sa
uvádza:
«... Vzhľadom na to, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že je
nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie
bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že
v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu. ...
Žalobkyňa počas celého konania pred súdom prvého stupňa sama uvádzala, že
nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou - slobodárňou, je teda
zrejmé, že nehnuteľnosť nie je podľa samotného tvrdenia žalobkyne bytovým domom.
Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na
trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestnosti je potrebné považovať za osobitný druh
nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie.
Ide o nájom obytných miestnosti v zariadeniach určených na trvalé bývanie, ktorý je
upravený v § 717 a 718 0Z.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade
žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne
uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom
obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými sú slobodárne, podnikové
ubytovne, penzióny a pod. Keďže žalobkyni nevznikol nájom k bytu podľa záveru
odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu
a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu,
pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory, ku ktorým jej vznikol
nájomný vzťah, nie sú bytom. ...
Neobstojí tvrdenie žalobkyne uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal dokazovanie zadovážením konkurzného spisu
a ohliadkou interiéru budovy, pretože uvedené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať právne
významnú skutočnosť a to tvrdenie, že priestory, ktoré boli žalobkyni prenajaté sú bytom,
pretože pre posúdenie, či prenajaté priestory spĺňajú podmienky bytu je rozhodujúce
právoplatne kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu a nie skutočnosť, akým spôsobom
predmetné priestory boli odpredávané. Otázka vrátenia do pôvodného stavu nie je
rozhodujúcou pre posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku, preto jej návrh na
vykonanie ohliadky interiéru budovy, nemôže byť spôsobilým odvolacím dôvodom. ...»
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené
a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal
s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky ústavne predvídaným spôsobom.
Závery krajského súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného okresným
súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec
spravuje.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne
plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.
Rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010 nie je arbitrárny
ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôže viesť
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného
súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozhodnutia riadne a ústavne konformným
spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska
právneho posúdenia veci podstatné.
Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.
Sťažovateľka neuvádza konkrétne porušenie Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by
mohlo viesť k záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce
možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez ďalšieho právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré sú viazané na jej úspech v konaní.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011