Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 2/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. T., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Advokátska

kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach č. k. -83 z 26. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2010 doručená sťažnosť M. T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

A. K., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -83 z 26. augusta 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 3.11.2008 sp. zn.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.08.2010 sp. zn.

bol môj návrh o určenie nájomného vzťahu zamietnutý.

Predmetom konania bolo určenie nájomného vzťahu k bytu, z ktorého som bola bez

právneho titulu v neskorých nočných hodinách (až do nadrána) násilím vysťahovaná,

spoločne s ostatnými obyvateľmi domu K. Po tomto vlastník domu začal vykonávať stavebné

úpravy, ktoré mu boli zo strany stavebného úradu zakázané príslušným rozhodnutím,

napriek čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto odpredal,

ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované a ani

zapísané v katastri nehnuteľnosti. Z obyvateľov domu (žalobcov) sa prevažne stali

bezdomovci.

Vec sa spočiatku viedla na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. za

účasti všetkých nájomcov domu... Na základe Uznesenia Okresného súdu Košice II, zo dňa

27.9.2005, sp. zn. , boli návrhy menovaných účastníkov vylúčené na samostatné

konanie a moja vec bola pridelená pod sp. zn. . Keďže vec sa spočiatku viedla

ako J. S. a spol., po vylúčení bol menovaný účastník vedený pod sp. zn. , pričom v

tomto spise ostala časť dôkazov spoločných pre všetkých účastníkov konania.

Porušovateľ moju žalobu zamietol z dôvodu , že

predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhala

neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním.

Porušovateľ zhliadol, že moje násilné vysťahovanie z bytu bolo nezákonné, ako

aj skutočnosť, že nezákonná bola prestavba bytu, vykonávaná v rozpore s nariadením

stavebného úradu, ktorú po tomto násilnom vysťahovaní vykonal odporca. Nezákonnou

prestavbou odporca získal byty s novým dispozičným riešením (presnejšie povedané práva

k budúcim bytom, pretože neboli skolaudované a iba takto sú zapísané v katastri

nehnuteľnosti). V skutočnosti teda neexistujú „byty" odporcov, ale existujú byty pôvodných

nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky, pričom základ týchto bytov

(ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek tomu porušovateľ zhodnotil,

že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.

Súčasne porušovateľ poukazoval na skutočnosť, že som sa nedomáhala neplatnosti

výpovede z nájmu, pričom opakovane som tvrdila a predkladala listinnými dôkazmi, že

výpoveď z nájmu mi nebola daná a už vôbec nie prenajímateľom. Všetkým nájomcom

domu ... boli hromadne odovzdané odstúpenia od zmlúv o ubytovaní, učinené treťou

osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej právnej legitimity založiť právne účinky

odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už vôbec nie

v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoveď nebola daná).

Mám za to, že vec bola rozhodnutá arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone

a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil moje práva, a to podľa

SR, SR a Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv

a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným

súdom. ...»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd

rozsudkom č. k. -83 z 26. augusta 2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -41 z 3. novembra 2008, ktorým bola

žaloba sťažovateľky o určenie, že nájomný vzťah k bytu v slobodárni na ... v K. trvá,

zamietnutá.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -83 z 26. augusta 2010, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 333 €

a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či

preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku

ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej

presvedčenie, že krajský súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, nesprávne vyhodnotil

skutkový stav, nevykonal, resp. nevyhodnotil sťažovateľkou navrhnuté dôkazy.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -83 z 26. augusta 2010 sa

uvádza:

«... Vzhľadom na to, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že je

nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie

bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že

v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu. ...

Žalobkyňa počas celého konania pred súdom prvého stupňa sama uvádzala, že

nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou - slobodárňou, je teda

zrejmé, že nehnuteľnosť nie je podľa samotného tvrdenia žalobkyne bytovým domom.

Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na

trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestnosti je potrebné považovať za osobitný druh

nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie.

Ide o nájom obytných miestnosti v zariadeniach určených na trvalé bývanie, ktorý je

upravený v § 717 a 718 0Z.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade

žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne

uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom

obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými sú slobodárne, podnikové

ubytovne, penzióny a pod. Keďže žalobkyni nevznikol nájom k bytu podľa záveru

odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu

a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu,

pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory, ku ktorým jej vznikol

nájomný vzťah, nie sú bytom. ...

Neobstojí tvrdenie žalobkyne uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav, pretože nevykonal dokazovanie zadovážením konkurzného spisu

a ohliadkou interiéru budovy, pretože uvedené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať právne

významnú skutočnosť a to tvrdenie, že priestory, ktoré boli žalobkyni prenajaté sú bytom,

pretože pre posúdenie, či prenajaté priestory spĺňajú podmienky bytu je rozhodujúce

právoplatne kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu a nie skutočnosť, akým spôsobom

predmetné priestory boli odpredávané. Otázka vrátenia do pôvodného stavu nie je

rozhodujúcou pre posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku, preto jej návrh na

vykonanie ohliadky interiéru budovy, nemôže byť spôsobilým odvolacím dôvodom. ...»

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal

s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky ústavne predvídaným spôsobom.

Závery krajského súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného okresným

súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec

spravuje.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120

ods. 1 zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne

plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok krajského súdu č. k. -83 z 26. augusta 2010 nie je arbitrárny

ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôže viesť

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného

súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozhodnutia riadne a ústavne konformným

spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska

právneho posúdenia veci podstatné.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Sťažovateľka neuvádza konkrétne porušenie , ktoré by

mohlo viesť k záveru o porušení základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez ďalšieho právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré sú viazané na jej úspech v konaní.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011