Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 18/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. S., P., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. júna

2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25.

augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2011 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. júna 2010

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5

Sžo 220/2010 z 25. augusta 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala preskúmania rozhodnutia

žalovaného (Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky)

z 26. februára 2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Krajského stavebného úradu v P.

(ďalej len „krajský úrad“) sp. zn. 2007-674/4219/16/SP-VB zo 14. decembra 2007 o

nepovolení obnovy konania vo veci dodatočného povolenia stavby „oporný múr“.

Pôvodné konanie bolo právoplatne skončené rozhodnutím krajského úradu

21. novembra 2006 v spojení s rozhodnutím Stavebného úradu mesta P. o dodatočnom

povolení stavby. Podľa sťažovateľky sa všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach

nedostatočne alebo vôbec nevysporiadali s jej námietkami a nesprávne vykonali

dokazovanie, teda sú arbitrárne.

V žalobe sťažovateľka predložila nové dôkazy - „Porealizačné zameranie nového

oplotenia – múra vypracovaného geodetom A. L...“ a tvrdí, že boli splnené podmienky na

obnovu konania. Nesúhlasí s názorom krajského súdu, že tento dôkaz je

„v rozpore so staršími údajmi katastra v katastrálnom operáte, predovšetkým s

geometrickým plánom č. 00222585-232/96, no hlavne s geometrickým plánom č. 762-707-

051-71, ktorý určuje hranice, je platný a súd ho mal k dispozícii.“

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že oporný múr bol postavený v podstatnej časti

na jej pozemku, so stavbou nikdy nesúhlasila a zo strany krajského úradu bola nesprávne

vo veci odkázaná na „Katastrálny úrad a nie na príslušný súd“.

Stavba bola tiež postavená nelegálne, bez stavebného povolenia a všeobecné súdy sa

nezaoberali stanoviskom „Úradu geodézie a kartografie a katastra“ z 18. decembra 2006,

v ktorom konštatoval, že hranica medzi pozemkami je sporná a ochrana vlastníckeho práva

je vecou všeobecných súdov.

V rámci obnovy konania sťažovateľka poukazovala tiež «na stav uvedeného

oporného múra, ktorý mimo nekvalitného prevedenia a absencie vyhovujúceho základu,

fyzicky, funkčne a esteticky devastuje jej nehnuteľnosť a životné prostredie, ale jej

námietkou sa „súdy vôbec nezaoberali“» .

Okrem toho poukazuje na to, že v konaní pred krajským súdom sa jej ustanovený

advokát nezúčastnil pojednávania, a ani ním poverený iný advokát z B., ale na pojednávaní

ju zastupovala iná osoba, ktorá nemala žiadne informácie o jej veci, na otázky všeobecného

súdu nereagovala, a preto jej nebola poskytnutá „riadna právna pomoc“.

Sťažovateľka žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

a vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky, J. S., nar..., bytom P. na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. zo dňa 25. 08. 2011, doručenom dňa 18. 10. 2011, v spojení

s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 16. 06. 2010

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 08. 2011,

doručenom dňa 18. 10. 2011, v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

zo dňa 16. 06. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani posudzovať skutkové

závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ). Vzťah ústavného súdu

k všeobecným súdom ako dvoch samostatných, na sebe nezávislých zložiek súdnej moci nie

je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale ani

odôvodnenie rozhodnutia.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2010

V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý

vyplýva z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ

namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2010 využitím

riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využila. Na základe ňou

podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho

oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia

krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

2. Sťažovateľka v časti sťažnosti namieta tiež porušenie svojho základného práva

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru,

a to rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011, ktorý

potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2010 preskúmávajúceho

zákonnosť rozhodnutia krajského úradu, ktorým nepovolil obnovu konania v jej veci.

Sťažovateľka sa s týmto rozhodnutím nestotožňuje a považuje ho za arbitrárne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má

dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).

K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,

navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre

každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou

(). Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane ústavný súd uviedol (napr. ),

ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako

takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia najvyššieho súdu

opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou

označených základných práv.

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky a odôvodnenia rozsudku

konštatuje, že najvyšší súd skúmal zákonnosť napádaných správnych rozhodnutí, ktorým

nebola povolená obnova stavebného konania. Ústavný súd nezistil, že by v prípade

sťažovateľky mohlo ísť o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jej

základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jej

subjektívnych názorov. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho

súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) a nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Najvyšší súd najprv na s. 2 a 3 zrekapituloval skutkový stav veci a právne závery

krajského súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby sťažovateľky, ďalej citoval jej

odvolacie námietky a dôvody na zmenu rozhodnutia krajského súdu (s. 4), ako aj stanovisko

žalovaného k veci (s. 5 a 6) a potom podrobne rozobral aj dôvody svojho rozhodnutia, ktoré

odôvodnil vyčerpávajúcim spôsobom na 4 stranách, pričom tieto dôvody vecne

a zrozumiteľne reagujú aj na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky, hoci je pravdou,

že na niektoré z nich nedal konkrétnu odpoveď.

Ústavný súd k tomu pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť

svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné

požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské

práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija

proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť

záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či

pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé

súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby

mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne

napr. , ). V tomto prípade išlo o preskúmanie rozhodnutia

krajského úradu o nepovolení obnovy konania.

Obnova konania spolu s preskúmaním rozhodnutia mimo odvolacieho konania sú

ako opravné prostriedky spôsobilé vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného

rozhodnutia správneho (stavebného) orgánu. Predstavujú teda zákonom povolenú odchýlku

od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí,

preto sa v správnej praxi označujú aj ako mimoriadne opravné prostriedky. To však zároveň

znamená, že nie sú generálne použiteľné a možno ich s úspechom uplatniť len

vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž

vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú

v právnom štáte ( ) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne (obdobne

napr. )

Rozsudok najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie primeraným spôsobom reaguje aj na

odvolacie námietky sťažovateľky po skutkovej, ako aj po právnej stránke a je vnútorne

logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu,

zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd odvolaniu

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Neprislúcha ústavnému súdu ďalej

rozvíjať alebo podporovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu, ktorý dal

sťažovateľke vyčerpávajúcu odpoveď na to, prečo v jej veci neboli splnené zákonné

podmienky na povolenie obnovy konania, a teda prečo rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu bolo zákonné.

Ústavný súd preto konštatuje, že tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

najvyššieho súdu, treba považovať za zjavne neopodstatnenú z dôvodu absencie akejkoľvek

príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

( ), resp. práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

a označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších

požiadavkách sťažovateľky (zrušenie rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie

a o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu) je podmienené vyslovením porušenia

základných práv alebo slobôd, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012