Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 18/2012
PDF · 178.42 KB
No categories available
III. ÚS 18/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. S., P., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna
2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 220/2010 z 25.
augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2011 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna 2010
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5
Sžo 220/2010 z 25. augusta 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala preskúmania rozhodnutia
žalovaného (Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky)
z 26. februára 2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Krajského stavebného úradu v P.
(ďalej len „krajský úrad“) sp. zn. 2007-674/4219/16/SP-VB zo 14. decembra 2007 o
nepovolení obnovy konania vo veci dodatočného povolenia stavby „oporný múr“.
Pôvodné konanie bolo právoplatne skončené rozhodnutím krajského úradu
21. novembra 2006 v spojení s rozhodnutím Stavebného úradu mesta P. o dodatočnom
povolení stavby. Podľa sťažovateľky sa všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach
nedostatočne alebo vôbec nevysporiadali s jej námietkami a nesprávne vykonali
dokazovanie, teda sú arbitrárne.
V žalobe sťažovateľka predložila nové dôkazy - „Porealizačné zameranie nového
oplotenia – múra vypracovaného geodetom A. L...“ a tvrdí, že boli splnené podmienky na
obnovu konania. Nesúhlasí s názorom krajského súdu, že tento dôkaz je
„v rozpore so staršími údajmi katastra v katastrálnom operáte, predovšetkým s
geometrickým plánom č. 00222585-232/96, no hlavne s geometrickým plánom č. 762-707-
051-71, ktorý určuje hranice, je platný a súd ho mal k dispozícii.“
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že oporný múr bol postavený v podstatnej časti
na jej pozemku, so stavbou nikdy nesúhlasila a zo strany krajského úradu bola nesprávne
vo veci odkázaná na „Katastrálny úrad a nie na príslušný súd“.
Stavba bola tiež postavená nelegálne, bez stavebného povolenia a všeobecné súdy sa
nezaoberali stanoviskom „Úradu geodézie a kartografie a katastra“ z 18. decembra 2006,
v ktorom konštatoval, že hranica medzi pozemkami je sporná a ochrana vlastníckeho práva
je vecou všeobecných súdov.
V rámci obnovy konania sťažovateľka poukazovala tiež «na stav uvedeného
oporného múra, ktorý mimo nekvalitného prevedenia a absencie vyhovujúceho základu,
fyzicky, funkčne a esteticky devastuje jej nehnuteľnosť a životné prostredie, ale jej
námietkou sa „súdy vôbec nezaoberali“» .
Okrem toho poukazuje na to, že v konaní pred krajským súdom sa jej ustanovený
advokát nezúčastnil pojednávania, a ani ním poverený iný advokát z B., ale na pojednávaní
ju zastupovala iná osoba, ktorá nemala žiadne informácie o jej veci, na otázky všeobecného
súdu nereagovala, a preto jej nebola poskytnutá „riadna právna pomoc“.
Sťažovateľka žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
a vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľky, J. S., nar..., bytom P. na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 5 Sžo/220/2010 zo dňa 25. 08. 2011, doručenom dňa 18. 10. 2011, v spojení
s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 S 181/2008 zo dňa 16. 06. 2010
porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžo/220/2010 zo dňa 25. 08. 2011,
doručenom dňa 18. 10. 2011, v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
2 S 181/2008 zo dňa 16. 06. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na
ďalšie konanie a rozhodnutie.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05, III. ÚS 28/2011).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani posudzovať skutkové
závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 382/06). Vzťah ústavného súdu
k všeobecným súdom ako dvoch samostatných, na sebe nezávislých zložiek súdnej moci nie
je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale ani
odôvodnenie rozhodnutia.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna 2010
V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na
skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý
vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna 2010 využitím
riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využila. Na základe ňou
podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho
oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia
krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažovateľka v časti sťažnosti namieta tiež porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a to rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 220/2010 z 25. augusta 2011, ktorý
potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna 2010 preskúmávajúceho
zákonnosť rozhodnutia krajského úradu, ktorým nepovolil obnovu konania v jej veci.
Sťažovateľka sa s týmto rozhodnutím nestotožňuje a považuje ho za arbitrárne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne
zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má
dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).
K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,
navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre
každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou
(II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane ústavný súd uviedol (napr. II. ÚS 13/01),
ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako
takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia najvyššieho súdu
opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci
najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou
označených základných práv.
Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky a odôvodnenia rozsudku
konštatuje, že najvyšší súd skúmal zákonnosť napádaných správnych rozhodnutí, ktorým
nebola povolená obnova stavebného konania. Ústavný súd nezistil, že by v prípade
sťažovateľky mohlo ísť o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jej
základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jej
subjektívnych názorov. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho
súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) a nevykazuje znaky arbitrárnosti.
Najvyšší súd najprv na s. 2 a 3 zrekapituloval skutkový stav veci a právne závery
krajského súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby sťažovateľky, ďalej citoval jej
odvolacie námietky a dôvody na zmenu rozhodnutia krajského súdu (s. 4), ako aj stanovisko
žalovaného k veci (s. 5 a 6) a potom podrobne rozobral aj dôvody svojho rozhodnutia, ktoré
odôvodnil vyčerpávajúcim spôsobom na 4 stranách, pričom tieto dôvody vecne
a zrozumiteľne reagujú aj na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky, hoci je pravdou,
že na niektoré z nich nedal konkrétnu odpoveď.
Ústavný súd k tomu pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť
svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné
požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské
práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija
proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť
záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či
pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé
súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby
mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne
napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V tomto prípade išlo o preskúmanie rozhodnutia
krajského úradu o nepovolení obnovy konania.
Obnova konania spolu s preskúmaním rozhodnutia mimo odvolacieho konania sú
ako opravné prostriedky spôsobilé vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného
rozhodnutia správneho (stavebného) orgánu. Predstavujú teda zákonom povolenú odchýlku
od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí,
preto sa v správnej praxi označujú aj ako mimoriadne opravné prostriedky. To však zároveň
znamená, že nie sú generálne použiteľné a možno ich s úspechom uplatniť len
vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž
vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú
v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne (obdobne
napr. I. ÚS 128/2010)
Rozsudok najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie primeraným spôsobom reaguje aj na
odvolacie námietky sťažovateľky po skutkovej, ako aj po právnej stránke a je vnútorne
logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu,
zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd odvolaniu
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Neprislúcha ústavnému súdu ďalej
rozvíjať alebo podporovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu, ktorý dal
sťažovateľke vyčerpávajúcu odpoveď na to, prečo v jej veci neboli splnené zákonné
podmienky na povolenie obnovy konania, a teda prečo rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu bolo zákonné.
Ústavný súd preto konštatuje, že tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku
najvyššieho súdu, treba považovať za zjavne neopodstatnenú z dôvodu absencie akejkoľvek
príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
a označeným rozsudkom najvyššieho súdu.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších
požiadavkách sťažovateľky (zrušenie rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie
a o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu) je podmienené vyslovením porušenia
základných práv alebo slobôd, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012